Občas dostanem takúto otázku a chápem, že byť pocitovou bytosťou môže byť na zúfanie si. Nič nás totiž tak nepovláči ako energia z emócií. A hoci by sme si neraz želali žiť v pocitovom vzduchoprázdne, je pre nás bytostne dôležité pozývať do svojho života pocity. Napokon, chodia aj bez nášho súhlasu. Sme tak skonštruovaní. Potrebujeme celé spektrum emócií, aby sme mohli žiť intenzívne.
Je však rozdiel, ako ich prijímame. Či im ponúkame, že sa o ne budeme jemne a láskyplne starať, alebo ich potlačíme či odpraceme. Zmysluplné je starať sa o svoje citové JA a venovať mu pravidelnú pozornosť. Tým, že sa so svojimi pocitmi „stretávame“, uvedomujeme si ich, berieme ich na vedomie a načúvame, čo nám chcú povedať. Bez toho, aby sme ich triedili na dobré/zlé, chcené/nechcené… Pomáha nám v tom telesné cvičenie, tvorenie, rozhovory s ľuďmi a pokojný čas strávený v stíšení sami so sebou (v meditácii, modlitbe, vďačnosti…) Keď to robíme pravidelne, stane sa to naším zvykom.
Emócie vedia, že majú svoj priestor, aby nám dávali vedieť, aké pre nich, a teda pre nás, veci sú, ako ich vnímajú, čo potrebujú, čo im prekáža… Vždy nám dajú pocítiť, kedy s nimi hráme nefér hru. Pre priatelenie sa so svojimi pocitmi platí jednoduché pravidlo: prežívaj svoje pocity a dôveruj svojim pocitom, rovnako ako dôveruješ sebe. Neraz nás to vracia k sebapoznávaniu a posilňovaniu sebadôvery, ale nikdy to nie je márna cesta.
Čím väčšmi si rozumieme, tým väčšmi sa chápeme, a tým väčšmi vychádzame so svojimi pocitmi.
