Vrcholí obdobie, ktoré volám motivačná prázdnota. Než príde jar a my obživneme, potrebujeme sa popasovať s pasivitou šedivých dní. Keby len to, aj so všetkými ťaživými pocitmi z toho, čo sa vo svete deje.
Naše vlastné myšlienky prechádzajú premenou ako ročné obdobia. Jar symbolizuje prebudenie zo stuhnutia, s prísľubom pučania toho, čo „zasejeme“. Ako by poeticky vyjadril Chalíl Džibrán: „Byť, to znamená byť záhradou bez oplotenia, vinicou bez strážnika, večne otvorenou pokladnicou pre okoloidúceho.“
Naši predkovia robili na jar obrady, ktoré mali zabezpečiť dobrú úrodu v nasledujúcom období. To im dodávalo pocit zmysluplnosti a naplnenosti. My sme v našej dynamike fungovania prišli o väčšinu rituálov, ktoré by nás chránili pred márnosťou snaženia. Teraz väčšmi než inokedy potrebujeme vieru, že si môžeme vytvoriť vlastný mikrosvet nezávislý od vonkajších turbulencií.
Vegetatívny nervový systém nášho tela je priamo ovplyvňovaný slnkom, od čoho závisí naša fyzická a psychická stabilita. Vďaka slnečným lúčom sa zrazu cítime plní blahodarnej energie. Tá v nás aktivuje chuť púšťať sa do nových vecí a zmien. Keby zostalo všetko po starom, nič by sa nezrodilo. Pole treba najskôr obrobiť, aby zarodilo. Rovnako tak treba preosiať myšlienky, nech z nich vypadá to, čo odumrelo.
Hoci si prajeme, aby jar priniesla viac radosti a uvoľnenosti, neoplatí sa na tom lipnúť. Všetko v živote sa mení. Cesta k spokojnosti vyžaduje prijatie všetkých aspektov našich zážitkov. Pokiaľ sa veci nevyvíjajú tak ako chceme, a preto trpíme, neznamená to, že sa musíme podvoliť bolesti alebo sa uzavrieť pred svetom. Vieme, že šťastné okamihy zákonite strieda utrpenie. Nemá význam brániť sa voči tomu. Je to ako vzdorovať voči tme, lebo chceme iba svetlo. Jedno bez druhého nemôže byť. Prijatie tejto skutočnosti oslobodzuje. Všetko navzájom opačné sa zároveň dopĺňa, a v tom je istota. Po zime príde jar a všetko sa zazelená…
