Má táto cesta srdce?

Už sa vám stalo, že ste boli radi, že vám niekto nezložil kompliment? Mne nedávno a nebolo mi to ani trochu ľúto. Veď dostať kompliment od človeka, ktorého rodinný život je vlastným pričinením disharmonický, žiadostivosť po luxuse nenásytná a podceňovanie obyčajných ľudí samozrejmé ani nemožno považovať za ocenenie. Neocitla som sa tak v kategórii úspešný človek podľa kritérií, ktoré má táto osoba na to určené. Aká úľava, neodpustila som si v duchu cynizmus, ale potom mi prišlo tejto persóny ľúto. Veď jej život nie je úspešný, je to iba prelud, za ktorým sa naháňa. Má na sebe nánosy šedivosti, chladu a akože vyrovnanosti. Napätie, ktoré z nej cítiť už nie je iba v jej myšlienkach a pocitoch, ale cítiť ho aj v stuhnutosti tela. Mozog tejto osôbky funguje s prioritným zameraním na aktivitu navonok, pričom mu na zameranie dovnútra nezostávajú kapacity.

Okamžite som začala premýšľať, že by som jej mala pomôcť natočiť zrkadlo, aby veci videla aj z iného uhla. Vzápätí som si rezignovane priznala, že to nepôjde, lebo to bude moja snaha, nie tej osoby. Tak som si aspoň zaželala, aby ju okolnosti doviedli k schopnosti vnímať svoje vlastné pocity bez nánosov spotrebných pseudohodnôt.

Ako life kouč sa často pýtam koučovaných, či načúvajú jemným hlasom vlastných pocitov namiesto toho, aby robili len to, čo sľubuje uznanie zvonku. Vždy sa poteším, keď zistím, že človek si medzi svoje priority zaradil celoživotnú úlohu poznať sám seba a zostať verný sebe. Nie je to ľahké, lebo nás konzum doháňa k opustenosti, hoci to tak na prvý pohľad nevyzerá. Popri naháňaní sa za všetkými tými lákadlami súčasnosti a hromadením vecí, ktoré považujeme za dôležité vlastniť, strácame výhľad a pohľad na seba ako na bytosti, ktoré majú aj duchovné potreby. Sme orientovaní na výkon a spotrebu a niekde medzi tým nám už nestačia sily, aby sme si položili otázku: „Ako sa naozaj cítim?“ Nie ako by som sa mal cítiť! Vnímam pozorne svoje telo a zapodievam sa vlastnými víziami, ktoré sú pretavené cez vnútorné vnímanie a videnie? Mám vo svojom vnútri vytvorený most, po ktorom kráčam k duši, keď potrebujem alebo chcem?

Don Juan Matus z knihy Carlosa Castanedu „Učení dona Juana“ v tom mal jasno: „Prezeraj si každú cestu pozorne a rozvážne. Vyskúšaj ju toľkokrát, koľkokrát to budeš považovať za potrebné. Potom si sám sebe, iba sám sebe, polož jedinú otázku (…) Má táto cesta srdce? (…) Ak áno, potom je to dobrá cesta; ak nemá, potom nie je k ničomu. Ani jedna z nich nikam nevedie; jedna však srdce má, druhá nie. Jedna je radostnou cestou a pokiaľ po nej ideš, si s ňou zajedno. Druhá ťa privedie k tomu, že prekľaješ celý svoj život. Prvá ťa činí silným, druhá ťa oslabí.“

Share on facebook
Facebook
Share on twitter
Twitter
Share on linkedin
LinkedIn
Prešla som jednu etapu životnej cesty bez toho, aby som sa „hlbšie“ pozerala do svojho srdca. A hoci sa mi naplnil detský sen a roky som pôsobila ako publicistka, moje pravé poslanie je v pomáhajúcej profesii. Môj osobný zmysel života „prehovoril“ presvedčivo a zanietene, keď som objavila koučovanie. Teraz som šťastná, že môžem „hľadajúcich“ sprevádzať na ceste za otvorením brány do vlastného vnútra, aby si zodpovedali, kým sú, čo v nich je a kam chcú smerovať.
Mgr. Janette Šimková
certifikovaný kouč RCS