Láska je neoddeliteľnou súčasťou intenzity žitia. Je našou najhlbšou ľudskou potrebou dávajúcou našej existencii zmysel. Láska nie je niečo, čo venujeme alebo dostávame. Je to niečo, čo vyživujeme a rozvíjame, o čo sa staráme, čo zveľaďujeme. Láska len tak niekde nesedí a nečaká, než si po ňu prídeme.
Láska rozpína dušu
Bez lásky sme ako nebožtík na dovolenke. Bez lásky sú naše životy prázdne. Ak nemilujeme, nie sme nikým. Sme biologicky, emočne, mentálne, fyzicky, duchovne, duševne spätí s láskou, s pocitom byť milovaní a patriť k niekomu (nie niekomu). Preto sa potrebujeme láskou intenzívne zapodievať a nachádzať najrôznejšie spôsoby, ako ju dostávať do svojho života a potom sa o ňu deliť.
Najdôležitejší vzťah pre lásku?
Ten k samému sebe. Rozprávame osobe, ktorú milujeme, že je hlúpa, nemožná, neschopná, otrasná…? Nikdy to z lásky druhým nehovoríme. Sebe to povieme bez rozpakov a natvrdo. To sa však nezhoduje s prejavovaním lásky. Pokým prísnosť a tvrdosť voči sebe nezameníme za súcit a zhovievavosť, nepustí nás to do bezvýhradného prijímania seba. Bez toho si nevieme naplno vychutnať lásku od druhých.
Milovať druhých viac ako seba nestačí
Niekedy sa snažíme milovať druhých vášnivejšie než samých seba. Táto láska nás vedie do hĺbok vlastného Ja. Vďaka nej sa učíme prechovávať k sebe obdobnú lásku, akou dokážeme milovať iných. Darí sa nám to, keď veríme samým sebe a pristupujeme k sebe s rešpektom a úctou. Potom dokážeme byť aj voči iným láskaví a milujúci.
Od čoho je láska závislá?
Od toho, koľko z nej každý z nás má. Prepája ľudí podľa toho, ako milujú samých seba. Milovať a prijímať nedokonalosti ľudí okolo seba je omnoho jednoduchšie, než venovať vedomú pozornosť láskyplnosti voči sebe. Vyznávame prikázanie „Miluj blížneho svojho ako seba samého“, ale nežijeme ním naplno a autenticky. Potrebujeme sa učiť milovať samých seba bezvýhradne a bez podmienok, súcitne a sebakceptujúco.
Kedy lásku zabíjame?
Energeticky sa vyčerpáme vtedy, keď nastáva nesúlad medzi našimi slovami lásky a činmi. Keď naplno neprejavujeme lásku, ide to na úkor nás. Láska je taký stav nášho vedomia, ktorý dokáže mazať rozdiely medzi „ja“ a „ty“. Nie preto, aby vzniklo „jaty“, ale aby komplementarite nestálo nič v ceste. Len keď sme každý za seba celistvý, môžeme vytvárať pevný celok.
Kedy láska sama hynie?
Keď na ňu použijeme lži, zradu, vydieranie, manipulovanie, podlosť, zákernosť… Zakaždým, keď lásku sebe alebo iným odoprieme, pôsobí to na nás ako erózia – nezvetráme hneď, ale postupne… Trápime sa, cítime bolesť, bývame protivný, ochorieme… Bojujeme so sebou a s celým svetom, a to lásku odháňa. Hoci sú naše neláskavé prejavy volaním o pomoc, ostatní im nerozumejú.
Kedy sa láska nedostane k slovu?
Keď niekoho zradíme, podvádzame, klameme, chováme sa hrubo a nepekne… Nestačí o láske hovoriť, láska je v skutkoch a v každodennosti. A v žití s otvoreným srdcom napriek všetkým rizikám. Keď srdce hermeticky uzavrieme, nemôže prúdiť láska – ani dovnútra ani von.
Sú sebaprijatie a sebaláska sebecké?
Hlása spoločnosť, ktorá nás vedie k tomu, že máme uprednostňovať druhých, byť veľkorysí, ústretoví a zdvorilí. A zaradiť seba na koniec rebríčka priorít. Zabudnú nám v detstve povedať, že keď sa budeme vždy držať v úzadí, zostaneme neviditeľní – aj navonok, aj sami pre seba. Neviditeľné sa miluje iba iluzionisticky, nie skutočne.
Prečo sa naháňame za láskou od druhých?
Je to jednoduchšie, ako potvrdiť svoju sebahodnotu. Býva pre nás náročné prijať aj tie časti svojho ja, na ktoré nie sme hrdí, a ktoré skrývame hlboko v sebe, aby neuzreli svetlo sveta. Pokým neporozumieme prekážkam, ktoré nám stoja na ceste k sebaláske, nezdoláme ich. Je našou povinnosťou a veľkou výzvou prijímať svoj každodenný život s rovnakou láskou a otvorenosťou, s akou prijímame tých, ktorých milujeme.
Recept na lásku? Neexistuje!
Kto by nechcel úplne jednoduchý návod na to, ako získať lásku? Z môjho pohľadu neexistuje. Objavené je však niečo zásadné, čoho znalosť lásku chráni. Láske stoja v ceste títo traja „nepriatelia“: hanba, strach a zraniteľnosť. Porážme ich tým, čo je v našej prirodzenosti a autentickosti, odvahe cítiť a zdieľať svoju zraniteľnosť, v guráži predviesť svetu, kto sme a aká je naša vášeň. Potrebujeme to robiť nepretržite a bez ohľadu na to, či nám chodí odozva okamžite.
Láska ako najliečivejšia bylina
Všeobecnej láske k ľuďom a medzi ľuďmi dali Starí Gréci názov AGAPÉ. Čím menej je v spoločnosti agapé, tým väčší priestor má závisť, neznášanlivosť, netolerantnosť, nenávisť… Preto má zmysel lásku rozdávať, vyžarovať, vytvárať…, aby jej bolo medzi ľuďmi čo najviac bezpodmienečnej, ktorá vo svojej nesebeckosti nič nevyžaduje.