Pri uvažovaní nad tým, aká je úloha kouča, mi najväčšmi sedí prirovnanie k zrkadlu, v ktorom sa môže koučovaný vidieť. Môže si odsledovať, ako na kouča pôsobí a aké vyvoláva emócie. Kouč mu pomáha odhaliť niečo, čo je skryté a čo ho môže posunúť dopredu. Nevystupuje z pozície, že vie, čo je pre koučovaného dobré. To nevie nikto lepšie, ako on sám. Kouč mu akurát pomáha prísť na to, čo potrebuje objaviť, kam sa chce prepracovať a akú cestu chce za svojimi cieľmi podstúpiť .
K takémuto poznaniu dovedie koučovaného vlastná vnútorná práca, ktorá nie je jednoduchá a potrebuje svoj čas a neraz aj podporu. Tempo a smer udáva koučovaný, kouč mu pri tom pomáha. Snaží sa to robiť tak, aby koučovaný zapájal mozog i srdce, ktoré musia byť v akej takej rovnováhe, aby celá snaha nevyšla navnivoč. Motivuje koučovaného, aby skúmal veci a ľudí cez priame, osobné zážitky a skúsenosti s nimi, lebo len na ich základe potom môže skonštruovať vlastné predpoklady, ako veci ovplyvňovať, riadiť, alebo sa nechať nimi riadiť, ak chce. Kouč pomáha koučovanému stotožňovať sa s tým, čo chce dosiahnuť.
Ja rada pracujem s koučovanými emocionálnym spôsobom a práve vďaka nemu môžeme obaja prežívať dobrodružstvo, lebo celý proces koučovania je v podstate neusporiadaný z hľadiska nejakej vopred určenej pevne štruktúry. Koučing môže pripomínať istý druh objaviteľskej hry, kedy po splnení úloh a vyriešení indícií čaká koučovaného vytúžená odmena, z ktorej sa ujde aj koučovi, lebo obe strany – kouč i koučovaný, sa učia prostredníctvom zážitku na sebe.
Vzťah, ktorý sa vytvorí medzi koučom a koučovaným prináša okamihy dôvery, spolupatričnosti, emočných nábojov, vzájomného obohacovania… Ani jeden z nich nepotrebuje skrývať, že niečo nevie. Keď budú potrebovať, popracujú na tom, alebo im to zrenie a nadobúdanie vnútornej rovnováhy odhalí v plnej kráse.
Dopĺňať potrebujeme práve to, čoho máme nedostatok. O prebytok sa môžeme deliť, alebo ho zlikvidovať, ak je neužitočný.
