Sú dva základné princípy výberu partnera – jeden je založený na princípe priťahovania sa protikladov, druhý na výbere partnera podobného nám samým. Uspieť môžeme pri oboch variantoch, či sme si s partnerom podobní alebo rozdielni. Významné pre vzťah je, že uspieť v ňom chcú obaja a sú ochotní niečo pre to urobiť. Dlhodobo spokojné sú tie partnerstvá, kde dochádza k snahe o kompromis a kde je náležite oceňovaná snaha toho druhého. Ako vyriekol humorista Dave Meurer: „Skvelé manželstvo nie je, keď sa stretne dokonalý pár. Je to vtedy, keď sa nedokonalý pár naučí využívať svoje vzájomné rozdiely.“
Ako vsadiť na dobrý výber?
Nemôžem uveriť, že sa mi to zase stalo. A to som bola presvedčená, že som urobila všetky bezpečnostné opatrenia a dávala som si pozor. Naozaj to vyzeralo úžasne a verila som, že to konečne vyjde. Tušila som, že sa nemám radovať predčasne, lebo sa začalo ukazovať, že sa prispôsobujem iba ja. Vedela som, že mám byť v strehu, lenže ja som tak veľmi túžila, aby to konečne vyšlo. Zase ten istý scenár s tou istou chybou: verila som mu, lebo sa zdal byť takým skvelým človekom, ktorý ma urobí šťastnou. Ja som sa mu snažila splniť všetko, čo som mu na očiach videla, obetovala som sa pre vzťah a on? On si robil čo chcel a napokon sa zbalil a odišiel. Prečo som taká sprostá? – vychrlí krásna mladá žena jedným dychom nahnevaná na seba aj na celý svet. Prečo nemôžem stretnúť muža, ktorý by bol normálny a chcel by rovnocenný vzťah?
Kde “vziať” ideálne spojenie s niekým, koho najskôr nepoznáme?
Pri voľbe partnera spomedzi viacerých potenciálnych kandidátov nepomôže zoznam racionálne zvolených vlastností. Oveľa častejšie sa totiž odohrá pravý opak – vyberajúci si zvolí človeka, ktorý by v akejkoľvek racionálnej súťaži prehral. Poznáte to, súboj medzi dvomi kandidátmi, pričom jeden je takmer dokonalý a druhý nespoľahlivý, zvykne vyhrať ten druhý, hoci ten prvý má lepšie racionálne skóre. Dôvodom je skutočnosť, že vo väčšine prípadov nás ovplyvňuje príbeh, a nie holé fakty.
Rozprávala som sa s mnohými pármi a každý z nich uprednostňoval inú verziu príbehu napríklad o večnej láske, o peniazoch, priateľstve, kontrole alebo o treste. Preferované témy môžu byť racionálne aj iracionálne, sociálne žiaduce alebo nežiaduce. Ale ako najpríťažlivejší sa nám napokon aj tak javia tí potenciálni partneri, ktorí nám umožnia zosnovať spoločný príbeh podľa našej predstavy lásky. Je nám vtedy ukradnuté, čo nám hovoria druhí o tom, aká by láska mala byť. Preto je pre nás nepochopiteľné, keď zažívame neustále sa hádajúcu dvojicu, čo ich ešte drží pospolu. Ak však majú svoj príbeh lásky vo verzii, ktorá sa podobá na vojnový konflikt a sú s ním stotožnení, tak im to vyhovuje. A všetci okolo môžu krútiť hlavami nad tým, ako to je možné.
Kedy sadneme na lep
K úvodnému príbehu môžem z praxe dodať, že perspektívny partner nás neuloví vášňou, peniazmi alebo mocou, ale tým, že nám ponúkne (alebo sa nám zdá, že ponúka) spoločný príbeh lásky – takej, akú chceme. Zaľúbime sa síce do človeka, ale možno je presnejšie povedať, že sa zaľúbime do svojej predstavy o ňom. Preto sa ukazuje, že v ľúbostnom vzťahu často nie je problém v tom, akým spôsobom ľudia uvažujú, ale v predpokladoch, z ktorých pritom vychádzajú.
Keď vychádzam z predpokladu, že ma ten druhý má urobiť šťastnou a moja spokojnosť závisí od toho, ako napĺňa túto úlohu, hoci o nej vôbec nemusí vedieť, tak je to „terapeutický vzťah“. Delegujem na partnera naplnenie svojej potreby, o ktorú sa mám postarať sama, ale z nejakého dôvodu to neviem alebo nedokážem a myslím si, že to niekto urobí lepšie ako ja. Ja som ochotná obetovať všetko pre to, aby bol ten druhý spokojný, ale vyžadujem za to, aby on urobil pre mňa to isté a ešte viac. A tu sa začína problém – súčasťou takýchto očakávaní býva totiž láska s podmienkou „ak“.
Láska, ktorá si kladie podmienky, takmer vždy samu seba zničí, pretože skôr alebo neskôr jeden z partnerov nebude stačiť plniť požiadavky druhého. Mnoho partnerstiev sa rozpadne práve preto, lebo bolo založených na tomto type lásky. Zamilovanosť sa týkala vysnívanej, neskutočnej, zromantizovanej predstavy o partnerovi.
Za vzťahmi hľadajme príbehy
Podobu vzťahov ovplyvňujú príbehy determinované minulosťou, ale aj ľuďmi, s ktorými sa stretávame v súčasnosti. Akonáhle si vytvoríme príbeh o nejakom človeku a o vzťahu s ním, snažíme sa, podobne ako autor každej dobrej knihy, v tomto príbehu pokračovať konzistentným spôsobom. Nikto predsa nechce čítať knihu, ktorá si nehorázne protirečí. Podobne nikto nechce prežívať ľúbostný vzťah, ktorý nedáva zmysel v kontexte toho, čo sa stalo predtým. Preto vnímame nové udalosti z hľadiska starých príbehov. Súčasťou tých reakcií sú tiež vlastné predstavy o sebe. Ale často nerozoznáme alebo neuznáme túto vlastnú aktívnu rolu v tom, čo sa nám deje. Práve preto počujeme ľudí hovoriť: „Toto sa mi stáva dokola tak isto.“
Príbehy sa často stávajú sebanaplňujúcimi proroctvami – bojíme sa, že nás partner opustí ako ten predošlý? Začneme robiť všetko pre to, aby sa to nestalo. Tá úzkosť a strach na pozadí sa postarajú o to, že robíme aj to, čo by sme nemali a neraz nevedomky nahrávame partnerovi, aby mal dôvod nás opustiť. Naše správanie a reakcie vedú druhých k tomu, aby sa správali spôsobom, akým to od nich očakávame. Zabúdame, že v hre sú aj tie očakávania, ktoré si neuvedomujeme, alebo ktorých sa bojíme.
Najskôr konkurz sami na seba
Bez neho sa naplnený vzťah nemôže začať diať. V prvom rade potrebujeme vyriešiť vzťah sami so sebou, aj preto, lebo so sebou sa rozísť nemôžeme, máme sa na celý život. Keď máme jasnejšie v tom, aké sú naše potreby, hodnoty a očakávania od seba, nečakáme od toho druhého, aby nám to zázračne naservíroval pri romantickej večeri. Vzťah sa tak môže rozvíjať bez nadmernej záťaže, ktorá by ho ťahala smerom k nesplniteľným želaniam.
Najskôr sa teda deje láskyplným vzťah samého so sebou, a potom sa môže diať voči tým druhým. A za tým všetkým je na pozadí náš vlastný príbeh, v ktorom hráme svoju rolu. Výhodou je, že sme zároveň aj režisérom a ostatné role obsadzujeme podľa toho, po akom príbehu túžime.
