Jedného rána (no dobre, nie úplne jedného), ale prikradlo sa „to“. Nenápadne a nepozorovane. Začalo to chodiť so mnou do auta, do práce, na nákupy, keď som si šla zabehať, aj keď som čítala. Najskôr som „to“ iba pozorovala. Rovnako, ako to odporúčam klientom. Odstúpiť, nehodnotiť, pozorovať, vnímať…
Viem, že sa to ľahšie povie, ako urobí. Bola som odhodlaná vysporiadať sa s „tým“ bez súboja kto z koho. Lenže čím väčšmi som sa snažila, tým „to“ bolo neodbytnejšie. Ukazovalo sa „to“ všade a v každej chvíli. Keď som mala dobrú náladu, zhovievavo som mávla rukou. V momentoch podráždenia a únavy som bola zlostná a odháňala som „to“.
O nástupe päťdesiatky
Neprestávala som vidieť a cítiť, že „to“ sú moje prejavy starnutia. Z rukávov mi vytŕčajú ruky akejsi starej ženy s pečeňovými škvrnami, zo zrkadla sa na mňa díva nejaká vráskavá teta s dvojitou bradou a moje stehná pojamkovala celuitída.
Moje myšlienky sa občas strácajú a nevedia si spomenúť na niečo elementárne. Vypijem čaj a vzápätí ho začnem hľadať. Niekam vyrazím a tuho premýšľam, kam vlastne idem. Moja schopnosť regenerácie bola zasiahnutá neznámou oslabujúcou silou, rovnako ako moja pružnosť a ladnosť.
Panika. Nie síce v každej chvíli, ale dosť na to, aby som zneistela, že o rok oslávim päťdesiatku. Päťdesiatka! Čo je hrozne čudné, lebo som vždy bola mladá. V podstate celý svoj život. A zrazu som odrástla z kategórie mladých a vhupla do skupiny stredného veku. Mozog zostal z tejto situácie popletený, veď som predsa taká mladistvá. Nebyť niektorých divných príznakov, ani si to nevšimnem 😆
Zostarla som. Ide o to, že vo vnútri sa tak necítim, ale zvonka to vidia všetci
Čo by ma netrápilo, keby… A preto píšem tieto riadky. Nie som v tom sama a radšej sa vystavím zraniteľnosti s Vami, mojimi čitateľmi, než sa zľaknem a zostanem bezmocne fňukať v kúte.
V dvadsiatke som ľutovala ľudí stredného veku, keďže sa očividne ocitli jednou nohou v hrobe, alebo prinajmenšom v nudnom, stereotypnom žití bez nových podnetov. Nikdy takto nedopadnem, zaprisahala som sa. Vždy budem mať pružné telo, sviežu myseľ, otvorené srdce a sexi chuť naplno žiť.
Nuž, tak to s ilúziami býva. Žijú, pokým sa o niečo nerozbijú. U mňa o realitu a neodvrátiteľný chod biologického veku. Ale našťastie, nejaké mi zostali a budem ich chrániť celým svojim telom, mysľou a srdom.
Napriek tomu, že s mojím telom, aj s mojím mozgom sa stalo čosi zvláštne a začali si zo mňa robiť dobrý deň, sa nič nezvyčajné a dramatické nedeje. No, dobre, občas reagujem ako šomravá babka, ale dokážem sa pri tom pristihnúť a zatrhnúť si to. Niekedy úspešnejšie, inokedy menej.
Udialo sa však niečo prelomové. Niečo, o čom so dobre vedela. Akurát, nastal čas začať to poriadne žiť: Človek nie je taký starý, koľko má rokov, ale nakoľko sa cíti!
Priamy dosah na pribúdajúce roky nemám
Mám však niečo, čo ma ochráni pred úpadkom. Dokážem ovplyvňovať svoje zásoby duševnej a telesnej energie. Tie sú zásadné na prežívanie kvalitného a naplneného života aj vo vyššom veku. Medzi nami chodia ľudia starí v tridsiatke a mladí v osemdesiatke. Neobyčajne veľa závisí od životných názorov a postojov. Omnoho viac, než si ľudia pripúšťajú.
Ten, kto lipne na dávno prekonanej minulosti alebo odmieta prijať neustále sa dejúce zmeny, skracuje si život. Navyše, stráca kontakt s dobou a jej dianím.
Neustála zmena je jediná istota, o ktorú sa v procese starnutia môžeme s istotou oprieť.
Ako si užívať aj vek, ktorý prináša veľa limitácií a obmedzení?
Dorásť, dobehnúť do vyššieho veku a byť stále užitoční a prínosní môže byť na úrovni heroických výkonov. Vlastne sa to môže podobať na lámanie rekordov vyžadujúcich si neobyčajne veľa driny a žičlivých okolností. Na rozdiel od našich predkov máme výhodu v tom, že dĺžka života trvalo rastie v dôsledku vedeckých vymožeností, ale rýchlosť starnutia sa nezmenila. Odborníci hovoria o procese starnutia ako o multifaktorálnom deji a sumarizovanom výsledku epigenetických (genetických) a nadobudnutých faktorov, vrátane životného štýlu, spôsobu stravovania, fyzickej aktivity a prekonaných ochorení.
Preto som si naordinovala zákaz súboja s myšlienkami na starnutie, žiadne vzdorovanie, lamentovanie, horekovanie, nariekanie…
Namiesto toho som sa vrhla štúdium stoickej filozofie. Je výborná z viacerých dôvodov. Stoikovia sa snažili vyvinúť filozofickú teóriu, ktorá by ľuďom pomohla žiť plnohodnotný a spokojný život. Viac o tom onedlho o v ďalšom blogu.
Foto: Roman Benický
