Publikované v mesačníku Moja psychológia v čísle 9/2019
Zlomyseľný aforizmus hovorí, že deti sú najotravnejším spôsobom strávené najkrajšie chvíle nášho života. Deti môžeme brať ako odmenu aj ako trest za naše hriechy. Niekedy si rodičia povzdychnú, že keby dopredu vedeli, do akej riskantnej investície idú, rozmysleli by si to. Evolúcia to však múdro zariadila, deti túžime splodiť alebo mať. Nie všetci z rovnakých pohnútok, ale pud zachovania rodu je silnejší ako my.
Skutočne zodpovedný rodič sa radšej nikdy rodičom nestane. Zvyknú vravieť tí, ktorí sa zodpovedne zapodievajú tým, ako sa na túto rolu zodpovedne pripraviť. Na zázraky klonovania si ešte počkáme, aby sme si dieťa objednali podľa vopred zadaných vlastností. Nateraz stále platí, že keď chceme prísť k potomstvu, potrebujeme sa odhodlať k rodičovstvu. Lenže vystáva veľká otázka – kedy je ten pravý čas? Alebo možno čaj aj nastal, len vhodného kandidáta na druhého rodiča niet, alebo nespĺňa kritériá.
O čom ženy snívajú a muži premýšľajú?
Spoločnosť si pýta citlivých a empatických mužov, ktorí sa dokážu starať o bábätká a venovať sa aj veciam, ktorými sa predtým zapodievali iba ženy. Muž má popritom zostať ochrancom ženy, jej oporou a rytierom. Doba aj ženy očakávajú od chlapov, že automaticky zvládnu s ľahkosťou obe role.
Záujem mužov o praktický chod domácnosti je historicky krátky a stavia súčasných mužov do role priekopníkov. Nemajú to ľahké, majú omnoho menej príležitostí ako sa stať udatnými hrdinami. Mnohých mužov s málo „mužnosťou“ vychovávala matka a chýba im vzor rozhodného muža.
Ženy sú nezávislé, sebestačné, úspešné, až si chlapi povzdychnú, že ich takmer nepotrebujú. A čo sa týka ich jedinečnej úlohy, sú zastupiteľní spermobankou. Neraz si vypočujem ich frustráciu z toho, že by sa radi aktívnejšie zapojili do diania v rodine, len nevedia ako, lebo žena im dá pocítiť, že všetko dokonale zvláda sama.
Párové spolužitie sa v minulosti vyučovalo
V prvej štátnej škole hospodyňskej vo Veličnej v Oravskej župe (1918) sa popri chutnom varení učili mladé devy vkusne stolovať, hospodáriť a viesť domácnosť. Gazdinské školy boli založené aj za účelom pozdvihnutia zdravotnej, kultúrnej a spoločenskej úrovne mladých adeptiek na manželstvo.
Školy na vyučovanie rodičovstva nemajú žiadnu tradíciu. Takmer pri všetkých druhoch zamestnaní sa vyžaduje určitá kvalifikácia, a pri tých vysoko odborných sú nevyhnutné roky praxe. Pri jednom z najnáročnejších povolaní – rodičovstve, sa tréning alebo kvalifikácia nevyžaduje. Alvin Toffler trefne poznamenal: „Rodičovstvo zostáva jediným a najväčším revírom pre amatérov.“
Mali by sme sa na rodičovstvo pripravovať vopred?
Pokročili sme v samoštúdiu a v súčasnosti je možnosť absolvovať rôzne kurzy vedomého, efektívneho alebo osvieteného rodičovstva. Vďaka za ne. Uvedomelí budúci rodičia tak získajú dobrý prehľad o tom, čo ich v rodičovskej role čaká.
Z môjho pohľadu väčšmi než vedomostná edukácia chýba párom príprava na rodičovstvo v kontexte budovania a rozvíjania vzťahov. Budúci rodičia si potrebujú zodpovedať otázky týkajúce sa toho, aká chcú, aby bola ich úloha, čo túžia s dieťaťom prežiť a ako si život s ním predstavujú. Na to nie sú žiadne konkrétne rady a odporúčania. Rodičovstvo stojí na budovaní vzťahu, učí mamu a otca, že ako rodičia majú svoje potreby, rovnako ako aj dieťa má svoje potreby. Je dôležité vedieť ich rozpoznávať a reagovať na ne adekvátnym spôsobom. Bez budovania rodinných vzťahoch založených na vzájomnej dôvere, rešpekte a úcte k dieťaťu to nie je možné. Malá bytosť, ktorá od rodičov závisí, má svoju vlastnú „výbavu“. Rodičia nemajú dieťa meniť na svoj obraz, práve naopak, majú mu pomôcť v objavovaní života, ktorý má isté pravidlá a hranice.
Chcete vedieť, aký bude partner rodič?
Pýtajte sa, alebo rovno choďte na návštevu! Alebo si zložte ružové okuliare!
„Po tomto víkende v tom mám jasno“, začne smutne rozprávanie Zuzka. „Nebudem si ho môcť zobrať. Keď vidím, ako sa k sebe správajú jeho rodičia a ako k nemu ako synovi, desím sa. Jeho despotický otec, zástanca svojich neomylných noriem, ktoré celej rodine diktuje, nemá pre neho jediné podporné slovo. Správa sa k nemu s pohŕdaním. Už chápem, prečo sa môj priateľ neraz správa ako obeť a neverí si“, zronene bilancuje Zuzka návštevu v potenciálnych svokrovcov. Obraz pôvodnej rodiny jej priateľa jej pomohol rýchlo pochopiť vzorce správania sa kandidáta na otca jej detí.
„Nemôžem s ňou mať deti. Už teraz je nedochvíľna bordelárka, ktorá si myslí, že život je jedna veľká hra. Je to slniečkárka s prudko liberálnymi postojmi. Ako by dieťaťu vytyčovala hranice? Veď by bol z neho samopašný tyran“, nahlas premýšľa Jozef, ktorého jeho priateľka očarila práve svojou spontánnosťou a bezstarostnosťou. Avšak pri výchove detí to vníma ako prekážku.
Mnohých budúcich rodičov vydesia výskumy uvádzajúce, že z toho, čo máme po rodičoch, sme schopní zmeniť iba 20 %. Pre niekoho príliš málo, ale aj s tými 80 % sa dá dobre pracovať. Niekedy však nie bez pomoci pomáhajúcej profesie.
Každý má nejakú predstavu, akým chce byť rodičom
Predstavy o výchove detí patria medzi základné informácie, ktoré si máme vopred vydiskutovať, keď sme vo vážnom vzťahu. Zažívam páry, ktoré sa ostýchajú zisťovať, ako by si ich partner predstavoval výchovu budúcich detí, čo by im bol ochotný povoliť a čo nie, a ako by sa vyrovnal s prípadnými odlišnosťami vzájomných predstáv. Prirodzene si každý praje, aby ten druhý zdieľal práve jeho výchovné praktiky, predstavy a postupy. V realite to také bežné nie je a keď s tým má problém jeden z rodičov, majú potom problém všetci.
Často dostávam otázku od párov, či je podstatnejšie porozumieť si alebo sa dopĺňať. Nie je na to žiadna univerzálna odpoveď. Závisí to od toho, ako sa pár postaví k svojej komplementarite, a v ktorých hodnotách majú prienik. Rovnako tak sa nedá dobre zodpovedať otázka, čo urobí s dieťaťom, keď je jeden rodič výkonovo zameraný, zatiaľ čo ten druhý je láskavejší, zdôrazňujúci význam emočných vzťahov.
Skúsenosť mi potvrdzuje, že väčšina potomkov nemá problém s tým, že by boli rodičia v postojoch odlišní. Problémom býva rodičovské dohadovanie sa, kedy je dieťa rukojemníkom dokazovania si vplyvu a moci jedného z rodičov. Podstatná nemusí byť zhoda výchovných postupov, ako skôr rešpekt, tolerancia a akceptácia možných odlišností.
Podoba modernej rodiny tvorená internetom?
Už ste sa možno stretli so sarkastickými poznámkami, či je nejaké výchovné odporúčanie z portálu á la modrý koník. Nič proti poradenstvu na internete. Vďaka za slobodný prístup k informáciám, sú nápomocné. Len popri tom, koľko je samozvaných expertov na výchovu je zbieranie relevantných informácií skúškou kritického myslenia a rozlišovania vierohodnosti poskytnutých „faktov“. Online svet oslabuje zdravý sedliacky rozum a manipuluje postfaktickými informáciami a skratkovitými riešeniami. Je veľkou škodou, že rodiny fungujú izolovane, bez väčšej pomoci širšieho príbuzenstva. Pod tlakom zodpovednosti za dieťa hľadajú rodičia rovnováhu a podporu z rôznych, aj neoverených zdrojov. Neraz preto, aby sa vyhli tradičnej forme výchovy. Zatiaľ čo v minulosti bolo rodičovstvo príliš autoritatívne, v súčasnosti zlyháva v bezhraničnom prístupe. Hľadať zlatú strednú cestu medzi obmedzujúcim systémom a žiadnym systémom sa ukazuje ako výzva.
Nejasný idealizmus šťastného detstva
Sociológia varujú pred fenoménom „helikoptérového rodiča“, ktorý nepretržite hliadkuje a je na blízku pripravený kedykoľvek zasiahnuť, ako aj pred „kosačkovým rodičom“, ktorý ide dopredu, vytvára dieťaťu cestu a odpratáva z nej prekážky. Oba tieto extrémy deťom škodia, nemajú si ako natrénovať frustračnú toleranciu. Prehnane starostliví rodičia neumožňujú svojim potomkom prejaviť sa a nazbierať skúsenosti z robenia chýb, na ktorých sa veľa učia.
Tí, ktorí očakávajú, že rodičovstvo je práca na plný úväzok a poriadna drina, si ho neužívajú. Pre nich je táto rola o veľkom obetovaní sa.
Už mám mladých klientov, ktorí boli „zasiahnutí“ nadmernou materiálnou starostlivosťou. Keby mohli, vrátia späť svoje detstvo a chceli by od rodičov, aby boli uvoľnení, neuponáhľaní a nevystresovaní. Matériu by radšej vymenili za spoločné chvíle pri večery a obyčajné zážitky z chalupy. Vyrástli s pocitom, že práci ich rodičov má vyššiu prioritu ako oni.
Predpoklad je, že z niektorých týchto detí vyrastú rodičia, ktorí stavia na pohodu. Ich krédom bude žiť hospodárnejšie v zmysle, že čím menej peňazí budú potrebovať na réžiu, tým menej budú musieť pracovať. O to viac sa môžu venovať svojim deťom – nie z povinnosti, ale pre radosť.
Kto z nás je dostatočne zrelý na potomstvo predtým, než samo príde?
Pýta sa Peter De Vries a odpovedá: „Hodnota manželstva nie je v tom, že dospelí produkujú deti, ale v tom, že deti produkujú dospelých.“
Sú prieskumy, ktoré tvrdia, že ak sa pár zoberie pred tridsiatku, je menej ohrozený rozvodom. Údajne čím bližšie k štyridsiatke, tým väčšie riziko rozvodu. Ja si dovolím tvrdiť, že niečo také ako najlepší vek na manželstvo je mýtus. Závisí to od toho, ako to cítia adepti na tento záväzok, či sú pripravení a dáva im zmysel ísť do toho.
Z praxe vnímam, že páry zvažujúce rodičovstvo neraz blokuje snaha robiť všetko tak, ako sa má. Týmto očakávaním si na seba vyrábajú veľký tlak, a ten spúšťa obavy robiť chyby. Preto sa do rodičovstva spontánne nepúšťajú a čakajú, kedy budú dostatočne pripravení. Čím dlhšie prípravná analýza trvá, tým väčšiu paralýzu spôsobuje.
Pohodlie kontra zodpovednosť
V poskytovaní „mama hotelov“ sme medzi Európanmi na popredných priečkach. Na jednej strane je lichotivé, že slovenskí rodičia sú starostliví a ochranárski, ale na druhej strane to preháňajú a ťažko púšťajú deti do sveta. S obavami ich nechávajú stáť na vlastných nohách, pripútavajú ich k sebe neustálym servisom a citovým vydieraním, riešia veci za nich a dávajú im ich hotové na podnose. Ako trefne glosuje Tom Hodgkinson, britský spisovateľ, autor knihy Leniví rodičia: „Prehnaná starostlivosť spôsobila, že svet je plný veľkých detí“.
Pozorujem tiež iný „neduh výchovy“ spočívajú v tom, že mnohí rodičia považujú dieťa za svoju výkladnú a výstavnú skriňu. Projektujú do neho svoje nenaplnené túžby. Pod zámienkou toho, že chcú preň predsa len to najlepšie, ho natláčajú do vecí, s ktorými vôbec nebýva stotožnené. Nemá však na výber, musí vyhovieť nárokom rodiča. Deti nespokojných rodičov, ktorí nemajú vyriešené svoje komplexy, sú budúci klienti pomáhajúcich profesií. Rodičia od nich totiž vyžadujú, aby uspeli tam, kde oni zlyhali. Niektorí z nich potom nechcú vlastné deti, aby im nespôsobili takúto traumu.
Realita hovorí, že v kurze je posun rodičovských povinností za tridsiatku
Keby som mala vychádzať z tábora mojich klientov, tak súhlasia, že je to namieste, lebo sú vyzretejší a zabezpečenejší. Starostlivosť o dieťa v mladšom veku vnímali ako príťaž a obmedzenie v kariére i v osobnom živote.
Zažívam však aj ženy, ktorých vek nad 35 rokov limituje v počatí a tie ľutujú, že to neriešili skôr a uprednostnili kariéru. Neraz sú odkázané na reprodukčnú medicínu. Moja štatistika nie je objektívna, ale mám v zbierke páry, ktoré náročné procedúry s umelým počatím po narodení dieťaťa doviedli k rozchodu. Vzťah neustál tú obrovskú záťaž a sklamanie z nenaplnených očakávaní.
Existuje niečo ako správny čas na dieťa?
Z biologického hľadiska určite, vedci majú na to rôzne výskumy. Z aspektu biologického aj genetického je podľa odborníkov najvhodnejší vek pre tehotenstvo okolo 20 až 25 rokov.
Dieťaťa sa nedočká údajne polovica žien po dovŕšení 35 rokov.
Z hľadiska psychických faktorov je to otázka toho, že sa dá len ťažko pripraviť na to, že potreby dieťaťa budú na istý čas dôležitejšie než rodičov.
Nezanedbateľné sú aj ekonomické faktory. Bežná domácnosť minie približne 15 až 25 % svojho príjmu na veci spojené s potrebami dieťaťa.
V hre sú tiež kvality partnerského vzťahu. Dieťa je pre vzťah darom i skúškou. Obaja partneri potrebujú robiť ústupky nielen v prospech dieťaťa, ale aj v ústrety jeden druhému. Očakávať, že príchod potomka vyrieši partnerský nesúlad a nezhody je najväčším omylom, ktorého sa páry dopúšťajú.
Existuje správny čas na dieťa bez ohľadu na nejaké hľadiská?
Ja si to netrúfam odhadnúť. Čo vôbec znamená mať „správny vek“? Toto kritérium je prudko subjektívne – vyzretosť a chuť starať sa o potomstvo sa nedá vytýčiť číslovkou. Poznám zrelé spokojné matky v mladom veku a nespokojné a frustrované matky v zrelom veku. A tiež to platí aj naopak. Rovnako tak je to u mužov, niektorí z adolescencie nevyrastú ani v senilite.
Z môjho pohľadu je to o osobnom rozhodnutí, ktorému predchádza okrem iných vecí aj uvedomenie si toho, či chce rodič venovať dieťaťu približne 25 tisíc hodín výchovy. Tých opatrných a úzkostných to dovedie k úvahám z úvodu článku.
Na čo potrebujeme deti?
Ako ľudia bez detí sa o sebe dozvieme menej, ako s nimi. Deti nám zrkadlia, čo všetko sa v nás ešte ukrýva a aký máme potenciál. Deti nám poskytujú priestor na pravidelné sebareflexie, aký život žijeme a či my sami máme naplnené svoje základné potreby. Deti sú naši najväčší učitelia a majú pre nás veľa lekcií, ktoré z nás robia lepších ľudí. Pomáhajú nám dorásť na zrelšie, múdrejšie a šťastnejšie bytosti.
„Deti iniciujú. Robia problémy. Vytvárajú rozruch. Všetky. Ponechaný sám sebe bude iniciátor robiť rozruch naveky. Neprestane, keď bude mať päť, desať, ani dvadsať rokov. Podstatou človeka je iniciovať. Ale my nie sme ponechaní sami sebe. Sme upokojovaní rodičmi, posudzovaní kamarátmi, napomínaní učiteľmi, organizovaní autoritami, najímaní továrňami. Naše mozgy sú trvale vymývané, aby sme prestali s akýmkoľvek obťažujúcim správaním. A tak prestaneme (väčšina z nás). Tí, ktorí neprestanú, robia problémy, podnecujú, pýtajú sa a inovujú a spúšťajú projekty, veľké i malé.“ Seth Godin
