Publikované v mesačníku Moja psychológia v čísle 5/2019
Prvé skutočné zamilovanie urobí s našou dušou aj hlavou nebývalé divy. Pre niekoho nádherné, pre iného démonické. Zostávajú navždy archivované, lebo prvé stretnutie s láskou zanecháva nezničiteľnú stopu. Ako trefne zaglosoval Émile Zola: „Prvá láska je žreb, ktorý nevyhráva, ale celý život si pamätáš jeho číslo.“
Môže byť šťastná, a nemusí. Dokáže z nás urobiť toho najlepšieho alebo najhoršieho človeka. Náš impulzívny mozog sa nestačí diviť, ako si ho podmaní mágia lásky, túžba, posadnutosť… Podobá sa to na divokú jazdu po horskej dráhe blažených, chaotických, intenzívnych, protichodných a niekedy aj nekontrolovateľných pocitov. Prvá láska má právom status nenahraditeľnej a jedinečnej…
Prvá láska ako sokyňa
„Kedykoľvek mu niečo pripomenie jeho prvú lásku, spomína na ňu ako na najlepší čas svojho života. ‚V najlepšej dobe jeho života‘ som s ním nebola a žiarlim na to. Akoby ľutoval, že to nepokračuje a mám pocit, že uniká do svojich fantazijných predstáv. Hrozne ma to štve. Mám sa naučiť akceptovať to, alebo hľadať radšej niekoho, kto nie je taký nafixovaný na svoju prvú lásku?“ Pýta sa ma tridsiatnička Ester, ktorej nedáva priateľova nostalgia zmysel. Tuší, že robí zo spomienok svojho priateľa na minulosť väčší problém, než aký v skutočnosti je. Keď sme sa o tom rozprávali, vyplynulo z toho, že jeho zaľúbené spomienky na minulosť nemajú nič spoločné s tým, že by jej neprejavoval vrúcne city, dôveru a náklonnosť. Práve naopak, dáva jej správaním najavo, že je ženou, s ktorou si túži založiť rodinu.
Keď sa do citov zamotá rozum
Francúzsky filozof Henri Bergson by spôsob Esterinho uvažovania nazval „ilúzia retrospektívneho determinizmu“. Podľa jeho názoru historické udalosti často považujeme za nevyhnutné a v dôsledku toho sa nám javia z nich vplývajúce spoločenské problémy rovnako nevyhnutné. Keď sa naša optika zdeformuje takýmto predpokladom, tak vychádza z toho, že aj šťastné obdobie na začiatku vzťahu už obsahuje zárodky rozchodu. Takéto videnie vrhá na vzťah zbytočný tieň a znehodnocuje ho. Je to ako spomínanie na dovolenku pri návrate domov počas dlhého čakania v kolóne kvôli nehode, keď v nás silnie pocit, že aj celý pobyt bol katastrofou. Avšak bez ohľadu na to, aké nepríjemnosti nám spôsobí uviaznutie v horúčave na diaľnici bez dostatku vody, nemôže nám to vymazať príjemné spomienky. Hlava má dobre uložené emócie romantického večera v reštaurácii s výhľadom na starý rybársky prístav, keď sme si pri sviečkach a dobrom víne pochutnávali na ustriciach a svet okolo neexistoval.
Čo robí prvú lásku takou silnou?
Prvá láska je z romantického a filozofického hľadiska niečo, k čomu sa umelci vyjadrujú veľmi často. Koľko diel by nevzniklo, keby jej nebolo? Ako radi sa k nim utiekame, aby sme sa ponorili aspoň do literárneho alebo filmového sveta, kde je to také idylické a krásne. Nezabudnuteľná láska vstupuje do všetkých oblastí nášho života – vedome aj nevedome. Vďaka za to, keď bola šťastná. Trápením sa stáva, keď zanechala veľké emočné rany a traumy.
Spomienky na prvú lásku si uzurpujú výsostné postavenie vďaka tomu, že vtedy sa diali tie najskvelejšie veci a bolo to po prvý raz. Darí sa im to preto, lebo nám dokážu rýchlo pripomenúť, aké bolo prvé vedomé prežívanie niečoho nesmierne vášnivého a citového, čo sme dovtedy nepoznali. Ten pocit dobrodružstva, eufórie, odvahy, vzrušenia, nadšenia, závratu, vášne… sa uloží nezmazateľne do mysle aj do srdca. Takýto výnimočný energetický náboj má potom nad nami tú veľkú moc. C. G. Jung by k tomu dodal: „Stretnutie dvoch osobností je ako kontakt dvoch chemických látok: ak sa vyskytne akákoľvek reakcia, obe sa zmenia.“
Je možné považovať za pravú lásku aj zamilovanosť v škôlke?
Pýta sa ma Peter, ktorému do života „vpálila“ žena pripomínajúca mu dievčatko, ktoré sedávalo v jedálni na malej stoličke vedľa neho. Ťahal ju za vrkoč a dával jej svoj koláč. Ona sa s ním na ihrisku naháňala a s výskotom sa tešila, keď ho predbehla. Zaskočilo ho, že sa mu po päťdesiatke vynorila taká ranná spomienka so živými emóciami.
Život doviedol Petra pod ťarchou sklamaní a skúseností k cynickosti a skepticizmu, nielen v otázkach lásky. Jeho duša zatvrdla a vytvorila si prirodzené obranné mechanizmy voči sklamaniam, ktoré opakovane pri zaľúbení zažil. Povedal si, že si partnerku nebude vyberať intuitívne, ale racionálne. „Ušetril si“ tak euforické emócie pri zaľúbení sa, aby ho to potom po precitnutí toľko nebolelo. Lenže oslabiť intenzitu prežívania pri zaľúbení ide na úkor potenciálnej hĺbky vzťahu a priestoru pre lásku. Možno preto si jeho podvedomie povedalo, že mu trochu zamieša karty a nechá ho vystaviť sa spontánnym emóciám ako ich zažil v detstve.
Láska je úžasný nástroj
Pomáha nám vystúpiť z vlastného sveta a myslieť v širšom svete, ktorý zahŕňa aj iné osoby. To je aj Petrov príklad. Preto je významná aj ranná spomienka, kedy sme cítili nesexuálnu lásku k niekomu inému, než členovi rodiny. K tomu sa o chvíľu ešte dostanem.
Naše predstavy o láske sú do veľkej miery ovplyvnené romantickými príbehmi, milostnými piesňami a podobami lásky, ktoré sme vnímali okolo seba ako deti. Môže byť preto zložité porozumieť láske všeobecnejším spôsobom. Z môjho pohľadu je láska úroveň vedomia, ktoré prežívame. Preto považujem lásku za oveľa viac než len emócie alebo vzťah. Láska je životná sila, ktorá nám umožňuje prepojiť sa s ostatnými a presiahnuť pritom naše vlastné egoistické záujmy. Sila prepojenie závisí od hĺbky nášho vedomia. Čím väčšmi si uvedomujeme samých seba, tým väčšia je naša schopnosť milovať, či už ide o lásku k dieťaťu, partnerovi, prírode alebo Bohu.
Všetko začína v detstve
Partnerské vzťahy si vytvárame na základe nášho prvého vzťahu a na základe pocitov, ktoré sme zažívali v prvých rokoch života. Na obhajobu tohto tvrdenia si pomôžem základnou tézou psychoanalýzy o našom prvom vzťahu, ktorý ovplyvňuje všetky ďalšie vzťahy. Väčšinou je to vzťah s matkou, ktorá sa o nás najviac starala. Dobrá matka (alebo osoba, ktorá sa o bábätko stará) poskytne dieťaťu potravu a utíši ho, keď plače. K tomu, pravdaže, patria prejavované city lásky, nehy, vrúcnosti, bezvýhradného prijímania… Psychoanalytici tvrdia, že z takéhoto dieťaťa vyrastie dôveryhodný a otvorený dospelý človek, ktorý bude nadväzovať kvalitné vzťahy. Zlá matka alebo starajúca sa osoba, ktorá je zahltená svojimi problémami, sa o plačúce dieťa dobre nepostará. Jeho potreby nebudú uspokojené tak, ako dieťa potrebuje a k tomu sa pridá citová deprivácia z ochudobnenia prejavovanej náklonnosti. Z takýchto detí sa stávajú citoví mrzáci, ktorí s problémami nadväzujú naplnené vzťahy.
Ainswort, Blehar, Waters a Wall vo svojej výskumnej práci Typy vzťahov zistili, že ľudí možno rozdeliť do troch kategórií. Tí, ktorí mali dosť dobré detstvo a nemajú problém zblížiť sa s niekým iným – takýto bezpečný vzťah má 56 % populácie. Tí, ktorí zažili neradostné detstvo a majú sklon iným ľuďom nedôverovať – takýto neistý, vyhýbavý vzťah má 25 % žien a mužov. Napokon tí, ktorých potreby sa v detstve nenaplnili žiaducim spôsobom. Je veľmi pravdepodobné, že matka svoju bezmocnosť a obavy preniesla na dieťa, najmä v situáciách, kedy jej správanie dieťaťa pripomínalo jej vlastnú traumu – takýto dezorganizovaný vzťah má 19 % všetkých ľudí.
Dieťa sa rodí s potrebou byť milované a nikdy z toho nevyrastie
Povedal psychológ Frank Clark a táto pravda sa nám premieta do života bez ohľadu na to, či veríme alebo neveríme na psychologické teórie. Pri prvej láske je potreba byť milovaný vrchovato naplnená. Vtedy sme si naplno užili pocit, že sme pre niekoho objektom hodným lásky iba preto, že sme. Bez naplnenia nejakých podmienok, naivne, nevinne a nádherne.
Predstava, že vzťahy, ktoré máme v dospelosti, sú tak veľmi ovplyvnené našimi skúsenosťami z detstva, môže byť dosť desivá. Veď nikto z nás sa už nemôže vrátiť do detských čias a všetko napraviť. Aj keď si predstavím, ako sa strojom času prenášame do diania, keď sme boli zraňovaní, neviem si predstaviť tie nápravné intervencie. Je to celá spleť zložitých súvislostí, ktoré sa nedajú matematicky vyriešiť.
Zo svojej praxe však môžem potvrdiť, že sexuálny vzťah dospelých ľudí, ktorého základom je láska, poskytuje druhú šancu, keď sa chceme niečo naučiť o blízkosti. Tento vzťah je totiž takmer taký intímny ako puto matky a dieťaťa. Pevné trvanie vzťahovej väzby nevyhnutne potrebujeme na prežívanie ako zdroj istoty, bezpečia, pokoja a pohody. A práve prvá láska nám ukáže, že je to možné.
Slovenský psychiater Jozef Hašto objasňuje, že nadväzovanie vzťahovej väzby sa dá popísať ako zamilovanie. Keď nám hrozí strata vzťahovej väzby, vyvoláva to v nás úzkosť. Ak vzťah naozaj stratíme, cítime smútok. Rovnako tak to môže vyvolať aj veľkú zlosť a hnev. Preto zažívame také dramatické a vyhrotené trápenia, keď prídeme o človeka, ktorého ľúbime väčšmi ako seba.
Klamlivá nostalgia
„Bolo to, ako keby do mňa udrel blesk. Naskočila mi husia koža a nebola som schopná povedať súvislú vetu“, spomína Klára, keď stretla po 7 rokoch svoju prvú lásku na večierku u známych. S Johnym sa rozišli, keď šli každý študovať do iných končín sveta. Ani jeden z nich neveril na vzťah na diaľku. Keď sa ľahko pripitá Klára ocitla zoči voči Johnymu, pocítila erotickú explóziu – aj bez dotyku si vybavila vôňu jeho pokožky a zažitú rozkoš. Okamžite sa jej spustilo, že ho chce späť. Bolo to strmhlavé a živočíšne, silnejšie ako ona. Keď sa pri ňom ráno zobudila a pri káve vysvitlo, že je zasnúbený, chcela všetko vrátiť späť. Chémia však zafungovala bleskurýchlo. Neskoršia debata odokryla, že už sú každý niekde inde. Obaja si uvedomili, že ten vzťah, ktorý prebehol pred mnohými rokmi, nevie stavať na tom istom. Stali sa z nich ľudia, ktorí vyznávajú odlišné hodnoty, aj sú odlišní. Malý prekryv v komplementarite by im znemožnil harmonický vzťah. Tí zaľúbenci, ktorých si uložili do svojich krásnych spomienok, už dnes skrátka neexistujú.
Erotická chémia prvej lásky
Ako mladú ma pohoršovalo, že ma muži najskôr vnímali ako potenciálny sexuálny objekt. Naivne som očakávala, že najskôr budú chcieť poznať môj intelekt, čo bolo z môjho pohľadu rozhodujúcejšie než moje telo. Rýchlo mi docvaklo, že sme vizuálne bytosti a podľa toho nám ako prvé naskakujú preferencie toho, čo sa nám páči na prvý pohľad a čo nás priťahuje. Z toho sa zmixuje chemická atraktívnosť a až potom, keď hormónový ošiaľ trochu spľasne, príde aj na „obsahovú“ krásu.
Keď si vybavím svoje prvé obrovské zaľúbenie, nechápala som, že som bola zrazu odvážnejšou a provokatívnejšou. Teraz už viem, že to spôsobil typicky mužský hormón testosterón, ktorý začne v prvej fáze stúpať aj u zaľúbenej ženy. A naopak, zaľúbenému mužovi testosterón mierne klesne, uberie mu z drsnosti a začne sa správať nežnejšie a empatickejšie. Pravdaže, to ešte nie je láska, len pudová potreba, ktorá však dokáže dať veci riadne do pohybu…
Keď sa zamilujeme, sme továreň na prírodné liečivá
Zaľúbenosť aktivuje ďalšie hormóny, napríklad fenyletylamín, ktorý vyvolá pocit eufórie. Táto špeci hormónová látka je ako cukor v nápoji alebo lak na aute. Všetko sa vďaka nej stáva intenzívnejším, aj pôsobenie ďalších dvoch veľkých hormónových vládcov – dopamínu a serotonínu. To už je tá pravá kombinácia, ktorá tvorí skutočnú chémiu lásky. Má na svedomí naše pocity šťastia, naplnenosti a neuveriteľnej angažovanosti.
To je všetkým hneď jasné, že keď sa človek správa ako zdrogovaný, a nie je zdrogovaný, že musí byť zaľúbený. Mozog k tomu vyplaví spomínaný dopamín, ktorý vo fáze akútnej zamilovanosti zablokuje všetko nepekné a my sa ideme zadúšať pocitom neskutočnej blaženosti. Vôbec nám neprekáža, že sme úplne iracionálny a bez sústredenia. Je to práve dopamín, ktorý nás núti zamerať „celý náš svet“ iba na milovanú bytosť.
Všetky tieto chemické interakcie sa prejavia konkrétnymi zmenami v mozgu, ktoré začínajú ovplyvňovať celé telo. Láska sa dá preto definovať ako nádherný prejav biochemických procesov, ktoré sú také euforické a silné, že sa im vyrovná iba krátkodobý účinok drogy meniacej biochémiu hlavy. Keď sa toto všetko odohrá pri prvej láske, intenzita naberie poriadne vysoké obrátky, lebo ju nemá čo brzdiť, je to nepoznaná a neprebádaná skúsenosť. Aj tomu by sa dalo pripísať, že o nej hovoríme ako o osudovej, ktorá nás ovplyvní sa celý život. Existujú, žiaľ, aj nešťastníci, ktorých postretne krutosť toho, že obdobný stav už nikdy nezažijú. My ostatní si to radi zopakujeme, a hoci to nebude ako prvýkrát, bude to obohacujúce zase v iných rovinách.
Prvá láska je prvý mocný príbeh
Podobu vzťahov ovplyvňujú príbehy determinované minulosťou, ale aj ľuďmi, s ktorými sa stretávame v súčasnosti. Akonáhle si vytvoríme príbeh o nejakom človeku a o vzťahu s ním, snažíme sa, podobne ako autor každej dobrej knihy, v tomto príbehu pokračovať konzistentným spôsobom. Nikto predsa nechce čítať knihu, ktorá si nehorázne protirečí. Podobne nikto nechce prežívať ľúbostný vzťah, ktorý nedáva zmysel v kontexte toho, čo sa stalo predtým. Preto vnímame nové vzťahy aj z hľadiska príbehu prvej lásky. Aj preto sa podľa prieskumov takmer štvrtina oslovených ľudí túži vrátiť k svojej prvej láske. Mnohí muži dokonca prežívajú sexuálne vzrušenie pri pomyslení na partnerku, ktorá im zasiahla do emocionálneho života ako prvá.
Tak muži, ako aj ženy inklinujú k idealizovaniu svojich prvých lások. Radi sa nechávame vo svojich fantáziách unášať „sentimentálnym nadšením“ z čias, kedy sme zažívali prvýkrát eufóriu z láskyplného poblúznenia. Prirodzene, že takýto prvý vzťah je lepšie zapamätateľný, než tie ostatné. Akurát to nemusí znamenať, že prvý partner našich láskových vzťahových experimentov je pre nás ten pravý. Hoci, výnimky potvrdzujú pravidlo.
Pri prvej láske funguje obdobná schéma ukladania si nového zážitku ako pri prvom bicyklovaní, prvom dni v škole, prvej masturbácii, prvom šoférovaní… Takéto stopy sú prosto neporovnateľné s niečím iným.
