Často počúvam od koučovaných, aké je pre nich dôležité potešiť druhých, zapáčiť sa im a zavďačiť. Toto správanie je súčasťou ľudských schopností konať dobro. Avšak, správať sa vľúdne a láskavo stráca na význame, keď pri tom zabudneme sami na seba. Konfucius hovorieval, že keď bol mladý, pokúšal sa robiť radosť a zavďačiť sa svojim rodičom. Neskôr sa snažil zapáčiť svojim kamarátom, potom potešiť svojich múdrych učiteľov. Nakoniec sa naučil robiť radosť sám sebe. Práve vtedy objavil skrytú múdrosť, ktorá tak nezmazateľne ovplyvnila čínsku kultúru.
Základom dobrých vzťahov s ľuďmi, blízkymi i vzdialenými, je náš vzťah k sebe samým. Je takmer nemožné robiť radosť iným, keď ju sami nezažívame, aj keby to bola rovno naša najvyššia priorita. Mne sa v praxi ukazuje, ako ľuďom dáva zabrať domáce zadanie potešiť samých seba. Netušia, ako by to mali urobiť. Ja to pripisujem tomu, že keď sme v nerovnováhe, máme čo robiť, aby sme ustáli všetky povinnosti a úlohy. Vtedy idú maličkosti bokom. Obetujeme drobné radosti, ktoré by nás potešili, lebo na ne nemáme ani kapacity, ani pomyslenie. Uprednostníme niečo iné alebo niekoho iného. Neuvedomujeme si, že tak prichádzame o zdroje uvoľnenia. To potrebuje radosť, aby sme ju mohli vnímať. Zvyčajne máme mód, že až keď naplníme všetky povinnosti a všetkým vyhovieme, môžeme venovať pozornosť sebe.
Takýto stav trefne vystihol Robin Sharma: „Keď hovoríš, že si nevieš nájsť čas na to, aby si zmenil svoje myšlienky a spôsob svojho života, je to rovnaké, ako keby si vravel, že nemáš čas natankovať, pretože si príliš zaneprázdnený šoférovaním.“
