Ja to dokážem

Publikované v mesačníku Moja psychológia v čísle 5/2020

Keď sa nedokážeš zmeniť, znamená to, že si zomrel

Kríza nás núti pozrieť priamo do očí aj tomu, čo sme predtým prehliadali. Vyzýva nás, aby sme prebádali aj tie oblasti, ktorým sme sa vyhýbali. Konfrontuje nás s tým, aby sme neboli ľahostajní. Odokrýva našu podstatu až na dreň. Neskryjeme sa pre ňou a ona sa nedá obalamutiť. Chce od nás, aby sme mali guráž a postavili sa jej poriadne, nie polovičato.

Toho, čo sme prehliadali, je príliš veľa

Naša samoľúbosť je práve zrovnávaná do medzí, odkiaľ už nebude povýšenecky vyskakovať. Teda, chceme tomu veriť a snáď sme sa poučili. V mnohých oblastiach sa musíme vzdať ilúzie, že znovu získame kontrolu nad niektorými vecami. Presvedčili sme sa, že nad všetkým mať kontrolu nemôžeme a to nás vyvádza z miery. Máme radi svoju moc, vplyv a arogantnosť dokážeme dobre ospravedlniť vyšším záujmom.
Práve sa zmietame pod tlakom novej vlny požiadaviek na plnohodnotné fungovanie, ktoré nás preťažujú. Sme porazení a cítime sa vinní. Potrebujeme to akceptovať. Nie celkom tušíme, ako na to.

Akceptácia kontra transformácia

Než prijmeme, čo je okolo nás, najskôr sa potrebujeme vyznať v tom, čo máme v sebe. „Máme za sebou celkom slušný prevrat v našom fungovaní a je dosť možné, že tieto zmeny prerastú ešte do väčších. Hovorí sa, že toto nie je zmena ako iné. Že žijeme transformačný čas. V zmene vieme, čo má byť na konci. Do zmeny ideme vedome, vieme, prečo to robíme a vieme, čo tým chceme získať. V transformácii netušíme, čo bude na konci. Nevieme, aký bude „nový normál“, ani kedy bude. Navyše, nie sme v tom dobrovoľne, z vlastnej iniciatívy. Istotou v tejto neisto je, že vieme, ako vyzerá proces zmeny a transformácie. Vieme, čo sa deje na tejto ceste, v tomto procese, aj v emočnom prežívaní“. Objasňovala Janka Bernaťáková, change facilitátorka a mentorka pre tému zmeny počas webinára v Oku tornáda, ktorý sme spolu pripravili s odhodlaním pomôcť ženám rozumieť a orientovať sa v krízovom prežívaní.

Než sa vyhupneme na krivku zmeny, zaúraduje šedá hmota

Mozog je ako parlamentná demokracia – je vytvorený z rozmanitých expertov s prekrývajúcim sa poľom pôsobenia, ktorí do tohto súboja vstupujú a súperia o odlišné možnosti. Považujem toto prirovnanie od neurovedca Davida Eaglemana za priliehavé. Keď sa pokúsime o zmenu, neuróny v prednej časti mozgovej kôry to nevedia utajiť a informácie sa dostanú do centra strachu v amygdale. Začnú spolu súperiť a spotrebúvať energiu. Keď predná časť mozgu, ktorá sa stará o naše intelektuálne aktivity stratí svoju kontrolu, nastúpia živočíšne inštinkty z najstaršej časti mozgu. Do toho sa zapojí pracovná pamäť, ktorá vyžaduje ďaleko viac energie, než hlbšie štruktúry v bazálnych gangliách vo vnútri mozgu. Tie majú veľkú výhodu – dokážu dobre fungovať aj bez vedomého myslenia, ale iba keď o rutinné činnosti, na ktoré sme zvyknutí. Pri zmene nastáva hlučné hlasovanie, kto svojou mentálnou aktivitou zalobuje v prospech ktorej voľby. To vysvetľuje, prečo zmena prináša toľko strachu a neistoty. Než sa vyrieši boj o moc a parlamentné výbory sa vyjadria, koľko podpory nám dajú, čas plynie. Keď sa včas nedostaví uspokojivý výsledok, nastúpi frustrácia a celý proces môže začať od začiatku, lebo nebol zavŕšený. Takto to teda so zmenou máme. Čím sme lepšie pripravení a máme veci vydiskutované, tým je proces konštruktívnejší.

Kde sa práve nachádzate na svojej krivke zmeny?

Neraz nestačí byť na zmenu dobre pripravení. Pri tých nevyžiadaných a nechcených to ani nie je možné. Pomáha však vedomie o tom, že zmena má svoje štádiá tvoriace krivku, cez ktorú potrebujeme nevyhnutne prejsť. Niekedy sme trúfalí a chceme ísť skratkami, ale to nás vráti nazad na štart ako vyhodeného panáčika v človeče nehnevaj sa.

Situácia pred zmenou reprezentuje status quo, kde máme svoju stabilitu. Zmena spôsobí šok, je to prvotná reakcia na negatívne vnímanú zmenu, ktorá nás vyradí z akejkoľvek akcie. Reagujeme na ňu odmietaním a popieraním, lebo sa nám ťažko akceptuje nová situácia. Spomeňte si na svoje reakcie, keď začali prvé informácie o korone. Čo ste si vtedy hovorili? Ja som uvažovala nad tým, že to predsa nebude také zlé a rýchlo sa to dá do poriadku. Obranné reakcie ponúkajú ignoráciu alebo pochybnosti, že to všetko predsa musí byť inak. Potom nastúpi hnev, fáza charakterizovaná frustráciou a negatívnymi emóciami. Trpíme, bolí nás to, hneváme sa na seba aj celý svet. Otáčame deštruktivitu voči sebe alebo si urobíme z niekoho hromozvod. Až potom sa vieme prepracovať k vyjednávaniu. Táto fáza je začiatkom prípravy na akceptáciu zmeny. Už nemôžeme dlhšie odmietať skutočnosť. Hľadáme spôsob, ako zabrániť negatívnemu dopadu zmeny. Nasleduje depresia, kedy nám prudko mizne fyzická aj emocionálna energia, máme chuť na všetko sa vykašľať a vzdať sa. Rezignácia sa ukazuje ako dobrá voľba. V tomto momente sa naplno prejavia všetky negatívne dopady zmeny. Keď sa v tom vykúpeme, začneme prehodnocovať svoju zlosť a frustráciu, čo nás posúva k hľadaniu spôsobu, ako fungovať v zmenenej situácii – príde k testovaniu. Až v tomto momente dokážeme vyhodnocovať čo ďalej a realisticky sa pozeráme na nové limity a obzeráme sa po tom, čo môžeme dostať pod kontrolu. Celý ten proces tápania a trápenia je zavŕšený akceptáciou, kedy zmenu začneme vnímať reálne. Neznamená to, že by sa nám nutne to nové páčilo, ale nájdeme spôsob, ako existovať v novo zmenenej situácii.

Potrebujeme nový mentálny model

Hlava potrebuje vidieť dopredu. Inak má pocit, že nevie, kam ide a to ju zneisťuje v snažení.

Môj obľúbený príbeh je paralelou k tomu, ako teraz tápeme v hmle. Ráno 4. júla 1952 sa kalifornské pobrežie strácalo v hmle. Na ostrove vzdialenom 35 km na západ sa práve ponorila do vody 34-ročná žena, ktorá sa podujala túto vzdialenosť preplávať. Volala sa Florance Chadwick a ako prvá žena už preplávala kanál La Manche obidvoma smermi. Voda bola mrazivo studená a hmla taká hustá, že Florance sotva videla lode kotviace na brehu. Túto udalosť v televízii sledovali milióny ľudí. Veľakrát museli zo sprievodnej lode zasiahnuť pušky proti nebezpečným žralokom, ktorí sa dostali nebezpečne blízko ľudského tela. Ako ubiehali dlhé hodiny, Florance plávala stále ďalej a skracovala vzdialenosť k vytúženému cieľu. Únava ju pri plávaní neprenasledovala – oveľa viac jej prekážala ľadová voda, ktorej mrazivý chlad jej prenikal až do špiku kostí. Po vyše pätnástich hodinách požiadala skrehnutá Florance, aby ju vytiahli von. Cítila, že nemôže ďalej. Jej matka a tréner, ktorí Florance na lodi sprevádzali, ju upozornili, že breh je už veľmi blízko. Posmeľovali ju, aby sa nevzdávala. Florance však márne vyzerala kalifornské pobrežie. Nevidela nič iba hustú hmlu. O pár minút neskôr – po pätnástich hodinách a päťdesiatich piatich minútach – vytiahli Florance z vody. Až po niekoľkých ďalších hodinách, keď sa jej telo začalo opäť pomaly zahrievať, pocítila šok z neúspechu. Na čakajúceho reportéra vyhŕkla: „Pozrite, ja sa nechcem nijako vyhovárať. Ale keby som pred sebou mohla vidieť breh, snáď by som to bola dokázala.“
Florance to vzdala asi 800 metrov od kalifornského pobrežia! Neskôr si uvedomila, že nie vyčerpanie a zima, ale práve hmla spôsobila jej porážku, pretože jej zatienila cieľ.

Ako nad hmlou získať kontrolu?

Kontrola je pre nás nesmierne dôležitá, poskytuje nám pocit bezpečia. Podľa jednej štúdie starším obyvateľom v dome opatrovateľských služieb poskytli možnosť, aby sa mohli podieľať na vybavení svojej izby. Zo svojho nábytku z domáceho prostredia si mohli vybrať tri veci a prispieť nimi do svojho nového priestoru. V skupine obyvateľov s touto možnosťou sa znížil počet úmrtí na polovicu!

Z toho sa mi ponúka otázka, čo si môžeme zobrať z aktuálnej situácie do nášho ďalšieho fungovania? Ako budeme dosahovať svoje ciele bez toho, aby to šlo na na úkor iných, dôležitejších vecí v našich životoch? Ako by zaglosoval Stephen R. Covey, ako stúpať po pomyselnom rebríku úspechu tak, aby sme na vrchole nezistili, že sme ho opreli o nesprávnu stenu?

Precitnutie z toho, že všetko je komplikované

Momentálne to vyzerá, že pod tlakom okolností sa dokážeme rozhodovať zodpovednejšie. Sme k tomu viac-menej prinútení a môžeme si vybrať: buď budeme vedomí alebo mŕtvi alebo položiví s úzkosťami a strachmi. Zrazu sme ochotní zaoberať sa tým, čomu sme pred krízou nevenovali pozornosť. Spoznávame, že aj malé voľby, ktoré nebývali súčasťou našich šablón, majú svoju veľkú váhu a veľa od nich závisí. Uvedomili sme si, že potrebuje prerobiť svoje stratégie kladenia si záväzkov voči sebe, aj voči ostatným.

Matka Tereza s obľubou hovorila, že by sme mali menej rozprávať o cieľoch, lebo tak sa nedosahujú. Mala lakonickú odpoveď, čo namiesto toho: „Zober metlu a vyčisti niekomu dom. Tým hovoríš dostatočne.“

Kam smerujeme?

Kritickým situáciám vďačíme za prebúdzanie a posilňovanie vlastnej integrity. Potrebujeme prekonávať komfortné zóny a väčšmi milovať život aj ľudí, aby sme mohli spoločne pokračovať na ceste premeny. Nebýva také jednoduché prijať nepriaznivé okolnosti ochotne. Nedajbože si ich užívať. Niektorých ľudí som pohoršila, keď som sa ich pýtala na to, čo dobré im táto situácia priniesla.

Veľmi ma oslovilo, ako dôvtipne to zhrnul grécky spisovateľ Petros Markaris (od neho som si požičala názov pre článok): „Zastavím sa, posadím sa na chodník, aby som vymenil koleso na svojom bicykli. Uvedomím si, že som nebol šťastný tam, odkiaľ prichádzam, a nebudem šťastný tam, kam idem. To ale nevadí: dôležitá je zmena. Ak sa nedokážeš zmeniť, znamená to, že si zomrel.“

Odrážajú sa naše slová a prísľuby v skutkoch?

Občas sa pristihnem, či by som nemala mať rozpaky, že sa teším zo života napriek tomu, čo sa teraz deje. Ja som zástancom toho, že máme svoj život napojiť na radosť, lebo vďaka nej máme nenahraditeľné zdroje energie. Aj keď je veľa toho, čo nás teraz znepokojuje, zároveň je dosť toho, čo môžeme oceniť na drobných radostiach.
Trápiť sa svojimi problémami ničomu a nikomu nepomôže. Sme rýchlo pominuteľní. Výhrou nášho snaženia je prispievať šťastnými okamihmi ľuďom okolo seba. Darí sa nám to, keď sme veľkorysí, mravne disciplinovaní, láskyplní, trpezliví a našli by sa ešte ďalšie cnosti prispievajúce k tomu, že vieme konať dobro. Dokážeme rozdávať lásku a ponúkať pomoc. Keď tieto svoje prednosti nezanedbávame, vytvárajú zmysel toho, čo je naším ľudským poslaním. Ja verím v to, že sa máme snažiť vytvárať lepší svet pre seba aj pre ostatných.

Správne položená otázka

Dobre vieme, že je nemožné zmeniť minulosť, rovnako ako nemôžeme predvídať budúcnosť. Pokúšame sa o to a vzdorujeme, hľadáme spôsoby, ako by sme to obišli. Bývame rozšafní a mnohé naše pokusy sa podobajú na zbytočné nakupovanie a vyhadzovanie. Vedomá stratégia udržateľnosti – aj mentálnej a emočnej, spočíva v zmene kladenia si otázok. Namiesto toho, aby sme sa pýtali, ako zarobiť viac peňazí, sa môžeme radšej pýtať, čo vlastne potrebujeme. Nadbytok to nebude. Nevieme odrazu šoférovať tri autá a bývať v dvoch domoch. Exupéry by nám na to povedal, že „dokonalosť sa nedosahuje vtedy, keď už nie je možné nič dodať, ale vtedy, keď nie je možné nič odobrať.”

Aj keď nám to tak v kríze nepríde, sme dobre vybavení potrebnou silou na tvorenie, na premenu správania a formulovanie myšlienok vo svojom vnútri tak, aby smerovali k pozitívnej zmene.

Čo vlastne potrebujeme?

Keď som premýšľala nad týmto článkom, uvedomila som si, že by som uvítala, keby sa ľudia správali čo najzodpovednejšie k sebe, aj k ostatným – bez ohľadu na situáciu. Nezaobíde sa to bez práce samých so sebou, ktorá ústi do bezvýhradného prijatia. Pri tom, ako sprevádzam klientov, považujem bezpodmienečné prijatie za nevyhnutný predpoklad na prežívanie hlbokej lásky k sebe, ľuďom, životu, svetu. Proces prijímania má dosah na spracúvanie ťažkých životných zážitkov, bolestí, strát a zranení. K momentu prijatia väčšinou nedochádza okamžite. Je to proces neodmysliteľne spojený so zretím, učením sa a získavaním skúseností. Premieňa sa na schopnosti vidieť realitu bez ružových alebo čiernych okuliarov. Takú, aká v skutočnosti je, a podľa toho sa aj správať a konať v duchu etických a morálnych zásad.

Bez ohľadu na to, ako sme práve limitovaní a obmedzovaní, máme k dispozícii zdroje, ktoré nám pomáhajú zvládať zmeny so cťou a rešpektom. Vybrala som šesť „zručností“, ktoré nám umožnia včas dobrzďovať, vyhnúť sa turbulenciám a prežiť bez väčších strát.

Šesť „pomôcok“ pre vyrovnanejší postoj k zmene

Mindfulness

Na rozdiel od ostatných zvierat trávia ľudské bytosti veľa času premýšľaním o tom, čo sa okolo nich neodohráva. Uvažujeme o udalostiach, ktoré sa stali v minulosti, možno nastanú v budúcnosti alebo sa nestanú vôbec.

Tomu, kde je naša myseľ by sme mali venovať aspoň toľko pozornosti, koľko venujeme svojmu telu. Mali by sme sa pýtať: Čo budem dnes robiť so svojou mysľou? Uvedomovať si, čo máme v každom okamihu na mysli a ako sa náš prežitok činností premieňa, je podstatou praxe mindfulnessu.

Všímavosť neznamená nútiť svoju myseľ, aby sa netúlala. Z toho by nás iba poriadne bolela hlava. Skôr ide o to uvedomiť si túlanie mysle a potom čo najlepšie a čo najláskavejšie znovu zamerať svoju pozornosť na spojenie sa s tým, čo je pre nás v danom okamihu najdôležitejšie. Skvelou bibliou mindfulnessu je kniha Jona Kabata-Zinna Život samá pohroma.

Súlad

Integrita je lepším ťažiskovým princípom než úspech. Naša celistvosť a nedotknuteľnosť nás fokusujú na dlhodobé zámery a umožňujú nám vyjadrovať vlastné hodnoty a byť na seba hrdí. Integrita nám zároveň poskytuje záchrannú sieť v podobe vnútorného pokoja a dôstojnosti, aj keď sa nám práve nedarí.

Neraz samých seba podvedieme, keď tvrdíme, že sa nemôžeme rozhodovať a konať s integritou. Keď to urobíme, vytvárame si rozpor samých so sebou. Vlastné správanie máme každý vo svojich rukách a dokážeme ho ovplyvňovať. Potom sa – a to bez ohľadu na správanie iných ľudí, môžeme „stať zmenou, po ktorej vo svete túžime“, ako k tomu vyzýval Gándhí.

Súcit

Empatickosť z nás robí solidárne ľudské bytosti. Súcit v nás posilňuje starostlivosť, podiel na spoločnej bolesti. Než ho prejavíme iným, potrebujeme ho preukázať sebe. Ľudia bez súcitu k sebe nevedia prirodzene prežívať svoju bolesť, sú na seba príliš tvrdí a hľadajú uistenie, potvrdenie a upokojovanie u iných ľudí. Tým sa stávajú závislými. Bez slobody niet spokojnosti.
Dostatok súcitu k sebe samému a odvaha riskovať aj napriek tomu, že sme si nie istí výsledkom, je jeden z najkľúčovejších prvkov sebadôvery.

EQ

Verím tomu, že je možné využiť kritické situácie na investovanie do emocionálneho učenia. Keď si väčšmi uvedomujeme svoje emócie, sme autentickí, úprimní a féroví. Mám pocit, že sme ako bytosti 21. storočia dosiahli celkom slušnú úroveň emočnej analfabetizácie. Tým, že sa všetko snažíme riadiť intelektom a preciťovať cez hlavu, držíme emócie bokom, aby nám nedávali vedieť, že sú zo 60 % zastúpené v našom fungovaní.

Každý, kto sa vyberie na cestu sebapoznania, sa nezaobíde bez emócií. Je to surovina nevyhnutná na plné vnímanie. Práve pocity nás privádzajú hlbšie k sebe samých a sú úzko späté s tým, čomu hovoríme intuícia. Pocity vyjadrujú vyššie pochopenie, ktoré presahuje myseľ.

Pri emočnej zrelosti uvedomelo riadime vlastné emócie k nášmu dobru, aj k dobru ľudí okolo nás. Najviac môžeme pomôcť druhým tým, že my sami budeme neustále dobre naladení, budeme myslieť a preciťovať pozitívne a udržiavať vlastný vnútorný pokoj. To sa odzrkadlí v priestore okolo nás.

Trpezlivosť

Neznášame, keď nám niekto povie, že máme byť trpezlivý. Radi robíme na seba aj na iných nátlak, aby sme veci zrýchlili, zakcelerovali, posunuli… A hoci sme sa už neraz presvedčili, že trpezlivosť a čas urobia viac ako hnev a sila, snažíme sa to prehliadať.
Trpezlivosť ako zručnosť sa dá dobre rozvíjať cvičením. Pripomeňte si, aké to bolo naučiť sa šoférovať auto či jazdiť na bicykli. Nešlo vám to hneď, ale nevzdali ste sa hneď po prvom pokuse. Presne preto sa vám trpezlivosť ako cnosť vyplatí. Väčšina vecí je totiž závislá od procesov, výdrži, vytrvalosti a zhovievavosti.

Láskavosť

Stretávam sa s tým, že láskavosť je považovaná za slabosť. Práve naopak, je to vlastne sila. Zamyslite sa: Je ľahšie nahnevať sa na niekoho, než zostať v pokoji, byť láskavý a nechať odznieť negatívne emócie?

Pre niektorých je hnev prirodzenou reakciou na stres, pre iných je to, naopak, úzkosť. Len čo si uvedomíte, čo sa deje vo vás i mimo vás, postrehnete, že vám to pomáha byť láskavý k sebe aj k ostatným. Takýto postoj vám uľahčí prežívanie. Keď začnete byť k ľuďom láskaví, oni vám to radi oplatia.

Láskavosť si môžete úspešne precvičovať na sebe. Keď sa pristihnete, že ste na seba tvrdí, pretože niečo nefunguje tak, ako chcete, je to priestor na zmenu postoja voči sebe. Ako by sa vám v tej chvíli prihovoril láskyplný rodič? Urobte to tak isto a odvráťte deštrukciu voči sebe.

Čo si počať vo svete, kde je všetkého „priveľa“?

Môže to znieť podozrivo jednoducho, ale keď sa dôkladne fyzicky, mentálne aj emočne staráme o seba a pozorne napĺňame svoje potreby, hojíme svoje zranenia, uvoľňujeme napätie a redukujeme bolesti, z ktorých pramení strach a zlosť. Tým, že akceptujeme, že toto všetko patrí k životu, robíme samých seba kompetentných, aby sme si pomohli a niesli zodpovednosť za svoj život. Je lákavé delegovať to na niekoho iného, ale je v tom veľké riziko, ako to napokon pre nás dopadne.

Vedomie, že máme odkiaľ čerpať možnosti umožňujúce prežitie, eliminuje pocit bezmocnosti. Ako vám znie, keď sa samým sebe prihovoríte: Som tu pre seba, môžem so sebou pracovať, nech je okolo mňa takmer akákoľvek situácia. V tomto ohľade som slobodná, nikto ma o vnútornú slobodu neoberie. Je to pre nás významné takto o sebe ako autorite uvažovať. Keď si prídeme ako slobodný človek, ľahšie prijmeme, čo život prináša a nehorekujeme ako obeť.

Náš vnútorný hlas plný strachu zvykne byť veľmi hlučný. Keď sa nás snaží prekričať, môžeme urobiť krok späť a pozrieť sa na celú vec z inej perspektívy. A potom to, na čo nemáme dosah, nechať odísť. Nie preto, že by nám to bolo jedno. Preto, že sa radšej vzdáme toho, čo nemôžeme zmeniť, než by sme na to zbytočne míňali energiu a hrali sa na pseudohrdinov. Zákon pozornosti nepustí – to, na čo sa sústreďujeme, to vyživujeme. Nemôžeme kontrolovať to, ako sa správajú alebo čo robia ostatní ľudia. Jediná vec, ktorú môžeme ovládať sme my sami. Tak isto je to aj so zmenou – týka sa najskôr nás a potom všetkého ostatného.

Share on facebook
Facebook
Share on twitter
Twitter
Share on linkedin
LinkedIn
Prešla som jednu etapu životnej cesty bez toho, aby som sa „hlbšie“ pozerala do svojho srdca. A hoci sa mi naplnil detský sen a roky som pôsobila ako publicistka, moje pravé poslanie je v pomáhajúcej profesii. Môj osobný zmysel života „prehovoril“ presvedčivo a zanietene, keď som objavila koučovanie. Teraz som šťastná, že môžem „hľadajúcich“ sprevádzať na ceste za otvorením brány do vlastného vnútra, aby si zodpovedali, kým sú, čo v nich je a kam chcú smerovať.
Mgr. Janette Šimková
certifikovaný kouč RCS