Emočné nepohodlie nás robí odolnejšími

6c2218d1-7bad-4a7d-a845-305e7b71e409

Spoznať sa aj z inej svojej stránky – temnejšej, frflavejšej, mrzutejšej… sa nám zvyčajne nežiada, ani nechce. Unikáme pred tým, lebo nám v takomto rozpoložení nebýva dobre samým so sebou a vyčítame si, že by sme to mali rýchlo zmeniť. Mali by sme niečo podniknúť, aby sme sa zase dostali do pozitívnosti a proaktívnosti, lebo to sú postoje stvorené pre úspech. Avšak tak, ako sa nedá byť vždy v plnom výkone, nedá sa byť za každých okolností v pohode. 

Čo je na vine?

„Cvičím, zdravo sa stravujem, poriadne spím, športujem, selektujem, čomu sa chcem venovať a čomu nie, eliminujem sledovanie médií, trávim čas s netoxickými ľuďmi. Nepomáha mi to. Ako je to možné, že robím všetko tak, ako sa odporúča, a napriek tomu sa necítim dobre, ani v pohode? Snažím sa málo? Čo robíme zle? Ako to, že to nezvládam?“ Rozpráva mi smutne klientka. Nie je jediná. Hoci sa podobné príbehy prežívania v niečom líšia, jedno majú spoločné. Než nastal stav totálnej frustrácie a spadnutej energie, boli dobré časy. Keď je človek na slnečnej strane, tmavé kúty ho netrápia, teda pokým odtiaľ môže rýchlo vyjsť.  

Sme ako opice?

V Indii majú rafinovaný spôsob, ako chytať opice. Lovci urobia do kokosového orecha dieru takú veľkú, aby cez ňu opica pretiahla ruku. Na opačnom konci vyvŕtajú dve menšie diery, prevlečú cez ne drôt a upevnia orech ku kmeňu stromu. Do orecha strčia banán a skryjú sa. Opica príde, vsunie ruku dovnútra a chytí banán. Diera je taká veľká, aby sa ruka s otvorenou dlaňou do vnútra dostala, ale von sa už zovretá v päť nedostane. Aby sa opica oslobodila, musí banán pustiť. Väčšina z nich to však neurobí. 

V tomto vidím paralelu s našou mysľou. Navzdory inteligencii sa „lapí“ veľmi podobným spôsobom. Keď venujeme pozornosť svojim vnútorným zážitkom, zistíme, že naša myseľ sa pevne drží určitých myšlienok, pocitov a situácií. Odmieta sa ich pustiť. Takto si vypestujeme fixáciu na to, aby sme zažívali iba príjemné a akceptujúce pocity. Všetky, ktoré nám vyrábajú emočné nepohodlie chceme od seba odháňať, neprijímame ich a hneváme sa na ne. 

Objímať svoju prirodzenosť

Nálada dokáže zmeniť naše vnímanie okolitého prostredia i seba. Navodí nám pocit, že svoj život nemáme pod kontrolou. Dokonca môže pozmeniť našu pamäť. Keď pochopíme, ako naše nálady fungujú a prijmeme naše sklony podliehať rozmarom mysli, získame psychickú flexibilitu. Výskumy preukazujú, že zmierenie sa s emóciami nie je len prázdna utešujúca fráza. Práve prijatie aj nepríjemných emócií znižuje ich negatívny dopad, hlavne v záťažových obdobiach.

Ja som si osvojila pýtať sa samej seba: Máš k hlave priloženú nabitú zbraň? Našťastie, nemávam, takže si hovorím: Si tu, kde si, tak to nechaj na seba pôsobiť. Pozoruj, čo ti to chce povedať a počkaj si, kam ťa to povedie. Keď sa núka niečo podniknúť, pohnem sa. Keď mám chuť na trochu sebaľútosti a nečinnosti, doprajem si ich. Tak akurát, aby som si zbytočne nezastrela výhľad, lebo slnko spod mrakov zase vykukne. 

Aj toto pominie 

Podľa starého súfijského príbehu žil kedysi dávno kráľ, ktorý sa neustále zmietal medzi šťastím a zúfalstvom. Dokázala ho rozčúliť aj triviálna vec a šťastie veľmi rýchlo vystriedalo sklamanie a beznádej. Jedného dňa to kráľa prestalo baviť. Rozhodol sa, že nájde spôsob, ako z toho von. Dal poslať po múdreho muža, o ktorom sa hovorilo, že je osvietený. Keď starec prišiel, kráľ mu hovorí: „Chcem byť ako ty. Poraď mi, prosím, čo mám urobiť, aby som bol taký pokojný, vyrovnaný a múdry. Dám ti za odmenu, o čo ma požiadaš.“ Múdry muž odpovedal: „Možno ti viem pomôcť. Ale stálo by to toľko, že by ani celé kráľovstvo nestačilo. Preto, pokiaľ dovolíš, ti to dám ako dar.“ Kráľ súhlasil a mudrc odišiel. Vrátil sa o niekoľko týždňov a doniesol kráľovi zdobenú skrinku z nefritu. Kráľ ju otvoril a vo vnútri našiel zlatý prsteň. Bolo na ňom vyryté: ‘Aj toto pominie’. „Čo to má znamenať?“ spýtal sa prekvapený kráľ. „Nos tento prsteň a kedykoľvek sa niečo stane, prečítaj si, čo je na ňom napísané skôr, než vyslovíš akýkoľvek súd, než začneš danú udalosť považovať za zlú alebo dobrú. Len tak si zachováš pokoj.“ 

Tento príbeh zmieňuje Eckhart Tolle, keď objasňuje moc pripútanosti. Uvedomovaním si pominuteľnosti prestávame byť pripútaní a ľahšie sa nám udržiava odstup a nadhľad. Rada vyrytá do prsteňa nás nenabáda, aby sme si neužívali to dobré alebo rýchlo zabúdali na to zlé. Jej zmyslom je upozorniť nás na pominuteľnosť každej situácie, ktorá je následkom pominuteľnosti všetkých foriem – dobrých aj zlých. 

Vrcholy a pády 

Spoľahlivo vieme rozoznávať, čo nám v živote nevyhovuje. Podľa toho sa snažíme postarať o čo najviac vecí, ktoré nás robia šťastnými a eliminovať tie, z ktorých sme smutný alebo rozčúlený. Ale aj tie patria k životu a lepšia stratégia než ich odmietať spočíva v ich prijímaní.

Hoci vzdorujeme voči prijímaniu faktu, že z času na čas zákonite spadneme, musíme ho uznať. Nedá sa byť iba na vrchole hory, potrebujeme schádzať aj do údolia. Na oboch stranách –  na tej vytúženej, aj na tej neželanej to má pre nás hodnotu, líši sa iba emočný náboj. Potrebujeme obe jeho polarity, aby sme precítili plnosť života.  

Share on facebook
Facebook
Share on twitter
Twitter
Share on linkedin
LinkedIn
Prešla som jednu etapu životnej cesty bez toho, aby som sa „hlbšie“ pozerala do svojho srdca. A hoci sa mi naplnil detský sen a roky som pôsobila ako publicistka, moje pravé poslanie je v pomáhajúcej profesii. Môj osobný zmysel života „prehovoril“ presvedčivo a zanietene, keď som objavila koučovanie. Teraz som šťastná, že môžem „hľadajúcich“ sprevádzať na ceste za otvorením brány do vlastného vnútra, aby si zodpovedali, kým sú, čo v nich je a kam chcú smerovať.
Mgr. Janette Šimková
certifikovaný kouč RCS