Keď sa nám okolnosti nášho života zdajú také ťažké, že ich ledva dokážeme uniesť, pomôže nám súcit. Sprevádza nás k prijatiu vlastnej zraniteľnosti. Vieme, že je ľudské byť nedokonalí a robiť chyby. Ľahšie to však akceptujeme u iných, než u seba. Od seba očakávame, že budeme vo všetkých svojich rolách čo najlepší, najstatočnejší a najhrdinskejší.
Postoj k súcitu ovplyvňuje nielen prežívanie
Aj ostatné vôľové a mentálne zložky od neho závisia. Podľa toho nás poháňajú k správaniu a zvádzajú súboj s našimi presvedčeniami. Na ilustráciu toho si pomôžem príbehmi dvoch žien.
Zitu jej vnútorný hlas neustále kritizuje a zvyčajne skončí v negatívnom cykle podhodnocovania a znevažovania samej seba.
Zita patrí k ľuďom bez súcitu k sebe. Nespôsobila si to sama. Vyrástla v prostredí, kde necítila bezvýhradnú lásku a prijatie. Bola tlačená do toho, aby naplnila očakávania náročných rodičov, ktorí ju povzbudzovali, že ju majú radi, ale… Má byť lepšia ako Anička a viac sa snažiť. Na pochvaly nedošlo.
Trápi ju, že nedokáže prirodzene prežívať svoju bolesť. Vie, že je na seba príliš tvrdá a zhovievavosť je pre ňu olympijská disciplína. Hľadá uistenie a potvrdenie svojej hodnoty u iných ľudí. Vo vnútri seba cíti silné pocity viny, že zlyháva. Považuje sa za podvodníčku, lebo nič z toho, čo dosiahla, nebolo vďaka jej schopnostiam. Bagatelizuje svoj úspech a považuje ho za šťastie. Bojí sa, že keď sa to odhalí, už ju nikto nebude mať rád. Chráni sa tým, že sa naučila chystať si stratégie, ako situácie lepšie kontrolovať alebo ovplyvniť. Je stále v strehu a pomyslenie, že by bola autentická jej naháňa hrôzu.
Irmu jej vnútorný hlas podporuje. Aj keď si je vedomá všetkých svojich pochybení a nedostatkov, cíti sa bezpečne a dovolí si občas zariskovať.
Irma si pestuje vyvážený postoj k vlastným negatívnym emóciám. Nebolo to vždy tak. Nespokojné výhrady voči sebe aj svetu jej strpčovali život. Povedala si, že tým nechce byť limitovaná. V spolupráci s koučkou sa pustila do sebaspoznávania a rozvíjania emočnej inteligencie, aby rozumela svojmu prežívaniu a vyznala sa v ňom.
Už svoje pocity nepotláča, ani nezveličuje, ani pred nimi neuteká. Prestala hrať so sebou hru na skrývačku. Akceptuje svoje emócie v celom rozsahu a považuje za prirodzené, že ju vedia dať do pohody, ale aj ťahať dolu. Nazerá na svoje neúspechy so súcitom rovnako, ako to robí pre priateľov, keď ich podporuje a utešuje. Prijala samu seba takú, aká je, aj s tým, čo jej nejde a v čom nie je dobrá. Stalo sa pre ňu automatické približovať sa k sebe bez toho, aby sa tvrdo hodnotila a odsudzovala. To jej umožňuje venovať plnú pozornosť svojej zraniteľnosti, lebo z nej čerpá silu. Vie, že možnosti svojej slobodnej voľby môže rozširovať.
Skutočný súcit je súčasťou našej sebadôvery
Rozvíjať súcitnosť voči sebe nás nikto neučí. Skôr príde varovanie, že keby sme to so súcitom preháňali, boli by sme slabošskí. Avšak, práve súcit nám pomáha dovoliť si byť zraniteľní bez zbytočných pocitov zlyhania a viny.
Zraniteľnosť nie je v žiadnom prípade slabosť ani naivita. Je to skutočná vnútorná odvaha a sila, kedy konáme vedome na základe svojho presvedčenia a hodnotového rebríčka, bez ohľadu na výsledok a na prijatie ostatnými.
Na túto tému je skvelou odborníčkou psychologička Kristin Neff – www.self-compassion.org Realizovala prvé akademické štúdie zamerané na súcit voči sebe.
Kristin zadefinovala tri základné elementy súcitu so sebou:
Láskavosť k sebe znamená byť k sebe láskaví a ošetrujúci vo chvíľach, keď sa stretávame s bolesťou alebo s vlastnými nedostatkami. Takýto postoj je opakom ignorovania alebo zraňovania sa prehnanou sebakritikou.
Vedomie ľudskej spolupatričnosti zahŕňa pochopenie, že trápenie a osobné neúspechy a s tým súvisiace negatívne emócie, patria k všeobecnej ľudskej skúsenosti, ktorú zdieľame všetci. Umožňuje nám to vidieť naše osobné slabosti a ťažkosti zo širšej perspektívy. Necítime sa potom izolovaní vo svojej nedokonalosti.
Všímavosť nám pomáha zaznamenávať si negatívne myšlienky a emócie so záujmom a otvorenosťou. Ide o stav mysle, vďaka ktorému pozorujeme vlastné myšlienky a pocity také, aké sú, bez snahy potlačiť ich alebo sa im vyhnúť. Deje sa to bez toho, aby sme spadli do sebadeštruktívneho linčovania sa.
PRAKTIZOVANIE SÚCITU
Systematický rozvoj súcitu voči sebe je vec tréningu. Vieme sa ho naučiť ako mnohé iné sociálne zručnosti pravidelným praktizovaním.
Na začiatku potrebujete rozvinúť všímavosť voči svojmu prežívaniu:
- Sledujte akékoľvek negatívne, sebakritické myšlienky a vnútorné monológy.
- Uvedomujte si, že sú to iba myšlienky, konštrukcie a interpretácie; nie sú to skutočné fakty.
- Skúmajte spôsoby, ako môžete prehodnotiť? pozmeniť? negatívne hodnotenia na súcitnejšie.
Cvičenie prvé
Sami sebe priateľom
Najjednoduchší spôsob, ako sa naučiť byť k sebe súcitný, je technika najlepšieho priateľa. Keď sa pristihnete, že ste sa dostali do módu sebakritiky povedzte si stop! Usmejte sa a skúste si namiesto toho predstaviť, čo povzbudzujúceho by vám povedal najlepší priateľ, priateľka. Nevyriekli by nič negatívne, hanlivé, urážlivé, kritické a tvrdé. Zneli by rovnako, ako keď počujete láskyplného, vrúcneho rodiča chlácholiť dieťa. Urobte takého rodiča samým sebe.
Cvičenie druhé
Píšte si súcitný denník
Minimálne týždeň si zapisujte všetky udalosti, ktoré vás počas dňa zaboleli, z ktorých ste boli nešťastní, či na seba nahnevaní, odporúča Kristin Neff.
V ďalšom kroku ich skúste spracovať nasledovne:
- Najskôr použite svoju všímavosť. Uvedomte si všetky pocity, ktoré boli s nepríjemnými udalosťami spojené a snažte sa ich bez posudzovania akceptovať. Popíšte, čo sa s vami dialo bez toho, aby ste svoje emócie zveličovali alebo podceňovali.
- Napíšte si, ako je vaša skúsenosť spojená s nedokonalosťou ľudských skúseností vo všeobecnosti. Napríklad: To, že som mala dnes pri webinári okno, sa môže stať každému. Každý by sa v rovnakej situácii cítil v rozpakoch a zahanbený.
- Nakoniec použite láskavosť k sebe: Napíšte sami sebe slová pochopenia a útechy, jemným a upokojujúcim tónom: Moja, dnes si to mala vážne ťažké. Nič si z toho nerob! Zvládla si to najlepšie, ako sa v danej chvíli dalo.
Pravá výzva je „dovoliť si“
Nebýva to hneď na prvú, dovoliť si otvorene hovoriť o tom, kým ste a robiť to, čo intuitívne cítite ako správne. Je to proces zdolávania svojich strachov v mimo komfortných zónach a znášanie emočného nepohodlia, než sa prepracujete k trúfalosti povedať hlasné nie a držať svoje vytýčené hranice.
Bude to proces ako chodiť do studenej vody. Aj omočiť palec sa ráta, lebo potom príde chodidlo, celá noha, až sa postupne namočíte celí. Zistíte, že to nie je také hrozné postaviť sa za seba, prídete tomu na chuť. Podporia vás vyplavené endorfíny z pocitu oslobodenia a úľavy. Je to zábava byť autentickí. Získate viac rešpektu od okolia, keď sa prejavíte asertívne a sebaisto. Ten závan slobody – mentálnej, emočnej, spirituálnej, ktorý budete cítiť zakaždým, keď budete verní sebe, sa nedá vyvážiť zlatom.
