Trvalý vzťah má iné poslanie než poskytovať neobmedzené šťastie dvom dospelým ľuďom. V ideálne vytvorenom vzťahu existuje taká atmosféra, aby akékoľvek krízové ohrozenie zvonka alebo zvnútra stmelilo partnerov do spoločného snaženia sa. Toto sa ľahko deklaruje, ale ťažšie realizuje. Nestačí na to iba pevná vôľa a sľub, že partneri budú vždy stáť pri sebe. Kľúčové je, či majú predebatované, čo podniknú, keď sa kríza dostaví a aký postoj k nej zaujmú. Súčasťou akejkoľvek ochrannej stratégie vzťahu by mala byť všeobecná schopnosť partnerov tolerovať chyby.
Aký pevný má byť pevný zväzok?
Z praxe môžem potvrdiť, že najfunkčnejšia je otvorená forma partnerského spolužitia. Spočíva v tom, že existujú oblasti života, ktoré sa u partnerov neprekrývajú a je to tak v poriadku. Nie v zmysle, že si každý robí čo chce. V zmysle tolerancie, rešpektu, úcty a akceptácie odlišností. Keď je vzťah uzavretý, hermetický a so striktnými pravidlami, neurobí to z neho bezpečnejšiu formu spolužitia. Každý vzťah je neistý, lebo je to „živý organizmus“, ktorý podlieha mnohým prvkom náhodnosti a nerovnováhy. Systém otvoreného spolužitia partnerov spočíva v tom, že sa môžu spoľahnúť na vzájomnú dôveru a obojstrannú benevolenciu, kedy sú schopní svoje záujmy a koníčky tolerovať. Aj preto, že je to vzájomne obohacujúce a podporné pre vzťah. Integrita vzťahu závisí od integrity každého z partnerov. Ako povedia v Číne, partneri vo vzťahu sú ako dva veľké platany rastúce popri sebe – korunami sú prepletené a koreňmi si neprekážajú.
Primeraná dávka závislosti
Zdravá miera blízkosti, intimity a dôvernosti je nevyhnutná. Poskytuje páru bezpečie, pocit istoty a spolupatričnosti, kedy sa môžu jeden na druhého spoľahnúť a oprieť sa o seba. Keď však pripútanosť prerastie únosnú mieru a jeden z partnerov je emočne a mentálne závislý od toho druhého, stáva sa z toho nerovný, neraz až mocenský vzťah. Tam potom vzniká priestor na manipuláciu a ovládanie toho druhého.
Fázy „blízkosti
Ideálny rozvoj lásky v partnerských vzťahoch má svoje etapy – prechádza od lásky romantickej, cez súťaživú až po kooperatívnu. V každej etape si partneri zažijú, akú mieru blízkosti, dôvernosti a intimity potrebujú. Závisí to od ich prednastavenia a potreby pripútanosti a bezpečia. Na počiatku vzťahu funguje hormónový ošiaľ a prekrýva reálne vnímanie. Keď po 9 až 12 mesiacoch opadne, umožňuje dvojici konštruktívne „posúdiť“, či sa zhodnú v hodnotovom svete potrebnom na budovanie trvalého vzťahu. Ten vytvára dobré podmienky na ideálnu vzájomnú blízkosť partnerov, ktorú si nastavia podľa svojich potrieb.
Rozdiel medzi vzťahmi súčasnými a „minulými“
Kríza vo vzťahu našich rodičov mohla prísť omnoho skôr, než v období 5 až 7 rokov, lebo sa brali mladší a neskúsenejší. Napriek tomu boli ochotní sa s krízovým stavom vysporiadať a hľadať možnosti a riešenia, ako zostať spolu. Na jednej strane bolo veľa nefunkčných manželstiev, na druhej strane vznikli vzťahy, ktoré ustáli krízu a pretrvali v plnej kvalite dlhé desaťročia. Pre dnešnú generáciu je vzdávanie sa riešením, neraz sa unáhlia a vzťahu dávajú menšie šance na prežitie. Vychádzajú z predstáv, že vďaka online svetu majú veľa možností nájsť si lepšieho partnera než majú. Vo svojej praxi pozorujem fenomén, kedy ľudia unikajú do virtuálneho sveta. Príde im skvelým miestom na napĺňanie predstáv o tom, čo chcú. Sú tam slobodní, neviazaní na limity a obmedzenia reality, a preto je to pre nich také atraktívne. Napriek tomu to nie je ideálne miesto na život, lebo stále zostane iba virtuálne a nič z neho nie je prenositeľné do každodennosti. A nedajú sa tam riešiť ich skutočné problémy. A toto je problém iluzórneho sveta – nedá sa tam plnohodnotne žiť. Napriek tomu sú ľudia ochotní uprednostniť túto instantnú verziu pred tou skutočnou. Je jednoduchšia a pohodlnejšia. Než prídu na to, že nefunguje.
