Keď sa začnete nad touto otázkou zamýšľať, možno sa vám stane, že budete potrebovať papier, aby ste si to všetko spísali a potriedili. A možno vám bude na to stačiť jediné skonštatovanie. Tak či onak, je dobré o tom vedieť, pretože len tak sa môžeme lepšie postaviť, posunúť, nasmerovať, prípadne cúvnuť či ísť dopredu, aby sme si výhľad vylepšili.
Nebýva to vždy jednoduché. Na to, aby sme dovideli, kam potrebujeme, sa neraz musíme vydať na namáhavý pochod, ku ktorému nám nikto nevie dať mapu. Môže sa stať, že budeme okolo seba bezmocne hmatať rukami na slepo, lebo všetko znejasňuje hmla. Jedinou istotou nám často býva nádej a odhodlanie.
Niekedy je vykročenie do neznáma rizikové a za tmy si môžeme ľahko udrieť hlavu či naraziť nos, ale ruky sú zvyčajne vyslané vpred, aby hmatali a chránili nás. Napriek tomu, že ruky nás ochránia, nohy môžu stúpiť do jamy. Môžeme horekovať, načo sme ruky vysúvali, keď nás nohy zradili. Ale vieme, že je to plané nariekanie, lebo ruky nás aj pri páde dokážu podržať.
Takto nejako môžeme zmýšľať, keď uvažujeme o tom, čo nám blokuje výhľad. Keď sa však rozhodneme, že sa pustíme do jeho odblokovania, potrebujeme to poňať ako tvorivý proces, nie ako niečo, čo musíme. Lebo vieme, ako je to s vecami, ktoré musíme.
Nemusíme byť na túto tvorivú a objaviteľskú prácu sami. Môžeme si prizvať na pomoc life kouča, ktorý nám bude oporou a „odvedie“ naše horekovania, ktoré premení na motiváciu, a pridá aj veľa inšpirácie.
Lebo ako povedal niekto múdry: „Máme tendenciu ísť tam, kam hľadíme, čiže hľadíme tam, kam chceme ísť“.
Šťastnú cestu.
