Súhlasili by ste, že na každej bolestivej križovatke vášho života ste niečo získali?
Za mňa je to proces, vďaka ktorému sa dostávame bližšie k človeku, ktorým máme byť.
Svet, v ktorom žijeme, si tvoríme svojim vlastným pohľadom
To, čo okolo seba vidíme, je naša realita – pre nás neexistuje žiadna iná. Sú životné obdobia, kedy potrebujeme odstúpiť a doladiť optiku, ktorou sa dívame.
Práca na sebe a svojom rozvoji nie je súťaž o prvenstvo. Nie je to ani vedecká teória alebo dokonalý manuál. Za mňa je to určitý pohľad na našu životnú cestu a na to, ako sa mení náš vzťah k tomu, čo prežívame.
Keď klientov sprevádzam, zameriavam ich pozornosť na to, ako vytvárajú zmysel zo svojich skúseností. So všetkou pokorou a vľúdnosťou nasledujem ich túžbu zmeniť smer svojho života. Úprimne verím v to, že sa v rámci svojho
chápania sveta snažia o to najlepšie riešenie situácií okolo seba aj v sebe. Niekedy im však dochádzajú odpovede, sila, nádej, viera…
Vrodená tendencia konať v súlade so svojimi postojmi
Ku kognitívnym schopnostiam človeka nepatrí iba to, čo si myslíme o veciach, ktoré prežívame, ale aj vnímanie a zameriavanie pozornosti na to, čo je pre nás práve dôležité. Okrem procesov myslenia, učenia, argumentácie, logiky a plánovania sú súčasťou kognitívnych procesov aj naše predstavy, viera a presvedčenia. Aj emócie majú v tejto významovej súvislosti svoj kognitívny podiel.
Prečo to zmieňujem? Lebo najdôležitejšia zásada v oblasti kognitívnych procesov je táto: rozdielne kognície (poznávacie schopnosti) môžu byť negatívne či pozitívne. Dôležité však je, že sú harmonické. Inými slovami – musia do seba zapadnúť a vytvoriť jednotný obraz. Ak tomu tak nie je, necítime sa dobre a všetkými možnými spôsobmi sa snažíme harmóniu obnoviť. Pokiaľ sa to nedarí, hovoríme o kognitívnej disonancii. To je tá „vec“ zodpovedná za nesúlad, kedy zozbierame skúsenosti protirečiace predchádzajúcej predstave. Vyvolá to v nás nepríjemný pocit napätia.
Tieto rozpory medzi postojmi (vierou, správaním) a skutočným stavom v realite nás poháňajú k tomu, aby sme s tým niečo urobili, ideálne to odstránili. Je to ako s kamienkom v topánke, ktorý nás tlačí tak dlho, pokým ho nevytrasieme.
Dva príbehy
Nasledujúce príbehy sú zhrnutím zo stretnutí s mojimi klientmi. Opísané sú všeobecne, neodzrkadľujú žiadny konkrétny príbeh.
BEÁTA pracuje 12-14 denne. Keď nepracuje, spí. Je mŕtva od vyčerpania. Priestor jej zostáva iba na starostlivosť o seba. Prácu zbožňuje, hlavne ten pocit úspechu. Je blažená, keď zarobí veľa peňazí a môže si dopriať nákupy značiek, ktoré z nej robia výnimočnú ženu. Občas sa prihlásia pocity akéhosi divného smútku a uvažovania, či by si nemala nájsť muža, aby stihla deti. Po tridsiatke má už dávno, až sa to bojí priznať. Zaženie to argumentmi, že sa musí o seba dobre postarať, aby nebola závislá od muža. Keď naposledy ochorela, premáhala ju úzkosť, že jej nemá kto podať pohár vody. Vie, že nechce zostať sama, ale nevie si predstaviť, že by skĺbila pracovné nasadenie s požiadavkami spolužitia vo vzťahu. Posledná vzťahová skúsenosť s kolegom nedopadla dobre. Vôbec nemal pochopenie pre jej ambíciu stať sa spoločníčkou vo firme. Rozišla sa s ním, nedá sa predsa obmedzovať niekým, kto je málo ctižiadostivý.
PAĽO s hrdosťou hovorí, že dosiahol, čo chcel. Jeho firma prosperuje, len ho to už nebaví. Ani manželka ho nebaví. Vôbec mu nerozumie a chce od neho, aby sa pripravovali na dôchodok. Večne sa na túto tému hádajú. Naposledy sa odsťahoval do bytu, ktorý prenajíma, aby mal pokoj. Prekvapene skonštatoval, že pokoj sa nedostavil. Manželka, ktorá ho nepretržite zavaľovala požiadavkami, sa v urazenosti odmlčala, ale Paľovi aj tak znie jej nástojčivý hlas v hlave. Túži po inom živote a zároveň sa ho bojí. Nemôže predsa odísť od ženy po 30 rokoch spolužitia. Ale ani sa k nej nevládze vrátiť. Hodnotovo a postojovo sa takmer na ničom nezhodnú. Paľo si chce uchovať mladý mentálny vek, nechce sa mu horekovať nad tým, ako starne a chorľavie ako jeho žena.
Stratení
Dva odlišné príbehy, napriek tomu ich niečo spája. Tipnete si, čo by to mohlo byť?
Z debát s Beátou a Paľom môžem napísať, že je to nespokojnosť a pocit nenaplnenosti. Obaja ma vyhľadali, lebo chcú porozumieť tomu, čo sa s nimi deje a prečo necítia radosť a pokoj na duši. Od pohľadu zvonka majú mnoho toho, čo im možno závidieť. Finančnú slobodu, prácu, zdravie, priestor pre seba…
Napriek tomu, že sa stali úspešnými, ich vzťahy nefungujú. Hoci sú obklopení ľuďmi, cítia sa osamotení, nepochopení, neľúbení. Cítia, že im niečo bráni byť voči sebe čestní, úprimní a féroví.
Uviaznutí
Bea s Paľom s rozpakmi priznávajú, že uviazli v niečom, čo sa im ťažko priznáva. Cítia akúsi hanbu, ktorú nevedia vysvetliť. Pokým to šlo, uisťovali sa, že ich cesta je správna. Vyberali si tie názory, ktoré potvrdzovali ich voľbu. Obmedzili vzťahy s ľuďmi, ktorí ich konfrontovali s odlišným vnímaním. Nabrali smer, z ktorého nemali chuť vybočovať, ani sa dať zdržiavať. Mali svoje výzvy a méty.
Získavali veľa príjemného a potešujúceho, ich mozog bol blažený ohňostrojmi z úspechu. Obaja za to poriadne zaplatili a odpracovali si to. Teraz sa im ťažko akceptuje, že by mali vybočiť zo svojich zabehnutých koľají. Aj to chcú, aj majú obavy. Sú plní paradoxov a neistoty.
Vymknutí
Vízia, ktorá Beátu s Paľom získala pre neúnavný pochod vpred, ich teraz dusí. Akoby im dochádzal kyslík, hoci okná otvárať môžu. Zvláštny druh paralýzy z analýzy ich uväznil vo vlastných hlavách a iba opatrne vykúkajú cez mreže, ktoré tvorí strach a zmiešané pocity.
Nakoľko sa sami vymkli a nakoľko za to niekto môže? Hru na hľadane vinníka som im odporúčala nehrať. Ponúkla som im skúmať rozhodnutie, či chcú naozaj žiť inak. Výčitky, vyčerpanie, pochybnosti, konflikty a negatívne pocity ich potisli k hlasovaniu za ÁNO. Vedia, že odniekiaľ potrebujú začať, aby ten tyranizujúci hlas v ich vnútri zmiernil kritickú rétoriku a prestal robiť poplach.
(Ne)zachránení
Hoci to ľudí neraz zaskočí, je nevyhnutné, aby so zmenou prišli obavy. A pochybnosti. A iracionálny strach. A intenzívne stresové reakcie. Musia sa dostaviť, inak by to nebola zmena, ktorá má rozmer transformácie.
Priťaží veľa otázok:
- Môžem to vôbec zvládnuť?
- Budem mať radosť zo života, aj keď budem cítiť bolesť?
- Čo mi zostane, ak sa vzdám toho, čo už mám?
- Ako budem zvládať životné ťažkosti, keď nebudem mať to, na čo som zvyknutý/á?
- Stojí mi vôbec za to, aby som sa toľko trápil/a a nemala garanciu, kam to smeruje?
Všetko legitímne otázky nahrávajúce tomu, aby sme zostali radšej pri starom. Pri tom, čo dôverne poznáme, nech sa nemusíme konfrontovať so svojou krehkosťou a zraniteľnosťou, obavami a nedôverou v seba alebo okolnosti.
Čo váš život požaduje a čo ste schopní urobiť?
Nepočúvnuť svoj vnútorný hlas nespokojnosti, trápenia či ľútosti vedie k sebadeštrukcii. Nemusí byť viditeľná a dramatická, ale dokáže naštrbiť sebaobraz a sebahodnotu. Až do tej miery, že integrita a autonómnosť neustoja vytrvalý nápor očakávaní, výčitiek a kritiky od seba – od tej svojej časti, ktorá chce byť vypočutá, lebo nesie zodpovednosť za zmysluplnosť.
Som zástankyňou postoja, že pokým nám v niečom nie je dobre, rozhodne má význam snažiť sa z toho vystúpiť von. Pri strate istoty sa ukazujú nové zdroje, ako nasledovať samých seba. Od niečoho odchádzať otvára cestu k objavovaniu niečoho nového, čo rezonuje s našimi hodnotami.
Ako sa hľadá cesta k „znovuzrodeniu“?
Napríklad zbieraním odpovedí na otázky, ktoré vám pomáhajú porozumieť tomu, ako sa chcete ďalej rozhodovať o svojom vlastnom vývoji. Môžete vďaka nim rozpoznať vzorce a schémy vášho myslenia a toho, čo vás v určitých okamihoch ťahá jedným alebo druhým smerom. Vďaka tomu dokážete tieto vzorce ovplyvňovať a smerovať samých seba k tomu, aby ste boli spokojnejší a šťastnejší.
Môžete si to teraz vyskúšať a úprimne si odpovedať:
- Nakoľko sú moje odpovede ovplyvnené tým, čo si ostatní myslia, že by som mal/a robiť?
- Nakoľko názory ostatných formujú môj vlastný pohľad na mňa samotného/samotnú?
- Do akej miery sa pokúšam naplniť očakávania ostatných namiesto toho, aby som formuloval/a svoje vlastné odpovede a štandardy?
- Čo by som si o sebe myslel/a, keby boli zo mňa ostatní sklamaní?
- Čo by som si o sebe myslel/a, keby som nenaplnil/a očakávania, ktoré mám od seba?
- Nakoľko je moja identita postavená na mojom presvedčení, podľa ktorého sa riadim?
- Do akej miery som ochotný/á vidieť celý obraz a nakoľko som uzavretý/á vo svojej vlastnej perspektíve?
- V akej miere sa dívam na svoj život hodnotiaco, kriticky a čiernobielo?
- Som otvorený/á brať život tak ako prichádza a chápať ho ako zaujímavý a bohatý?
Ako to zvládnuť?
Pre každého to bude jeho vlastná cesta. Nezaobíde sa bez sebapoznania a uvedomenia si svojich hodnotových a postojových rámcov, reflektovania vlastného prežívania a jeho zdieľania v bezpečí. Smeruje to k tomu:
- Byť realistickejší vo svojich očakávaniach.
- Chápať svoje vlastné limity.
- Porozumieť, kde ležia spúšťače nežiaduceho správania sa a prečo.
- Slobodne sa rozhodovať o svojom rozvíjaní a napredovaní.
- Pestovať otvorenú myseľ a srdce, čo vedie ku komplexnejšiemu pohľadu na vlastný život.
Vyberte si na svoj rast toľko pomoci, koľko sa vám bude žiadať
Keď máte pocit, že „presmerúvanie k sebe“ je naozaj veľmi ťažké, nebuďte v ňom sami. Vyhľadajte pomoc. Odbornú, kamarátsku, rodinnú. Chyťte sa podanej ruky. Nie je to hanba – je to statočnosť odokryť svoju zraniteľnosť a priznať si, že tento úsek radšej prejdete s niekým, kto vám bude kryť chrbát. Niežeby ste to nezvládli sami, ale načo sa zbytočne vyčerpávať, keď ušetrenú energiu môžete vložiť do niečoho zmysluplnejšieho. Napríklad do posilňovania dôvery v seba, na sebamotiváciu a udržiavanie odhodlania pre svoje „znovuzrodenie“.
