Akú máte odpoveď na túto otázku?
Ak chceme nájsť samých seba, potrebujeme zmeniť niektoré naše návyky, ktoré nám v niečom bránia, alebo nás obmedzujú. Často sa nám stáva, že naše vnútorné ja sa snaží neustále ospravedlňovať naše správanie pred druhými ľuďmi, ale keď je s nami samé, je tým najhorším sudcom, ktorý nás odsúdi väčšmi, než ktokoľvek iný.
Naša myseľ vie o našich postojoch a myšlienkach svoje. Ale čo o tom vieme my sami? Vieme, čomu veríme a čomu chceme veriť? Vieme, čo sa stane, keď potlačíme svoje pocity? Vieme, čo sa udeje, ak sa podriadime želaniam niekoho iného, aj keď s nimi nie sme stotožnený?
Keď nemáme uspokojivo zodpovedané otázky týkajúce sa bytostne nás samých, dostávame sa do situácie, kedy začneme naháňať vlastný chvost a strácame vieru v samých seba. Preto aj tá otázka na úvod.
Často od koučovaných počúvam, ako si robia starosti o budúcnosť. Sú ňou takí zaujatí, že neprežívajú prítomné okamihy. Keď sa ich spýtam, ako by sa starali o budúcnosť, keby mali v najbližšej hodine zomrieť, hádajte, čo sa dozviem.
Smerovanie do budúcnosti je fajn, ale v súvislosti s tým, čo je možné dosiahnuť, čo tam vidíme ako výzvu a inšpiratívny cieľ. Nazerať na budúcnosť ako na niečo, čo bude treba opravovať alebo naprávať, nám nepridá na životnom entuziazme.
Poznal jsem dobré i zlé,
hřích i cnost, právo i bezpráví,
soudil jsem a byl jsem souzen;
prošel jsem narozením i smrtí,
radostí i utrpením, nebem i peklem;
a nakonec jsem poznal,
že jsem obsažen ve všem
a všechno je obsaženo ve mně.
Hazrat Inajat Khan
