Z toho, čo od života dostávame, žijeme. To nám však k blahu, spokojnosti a šťastiu nestačí. Potrebujeme svoj život tvoriť tým, čo dávame – sebe, iným, spoločnosti, svetu… Nielen materiálne, ale aj emočne a mentálne.
Svet meníme, keď nachádzame napĺňajúci spôsob, ako prispievať iným
Keď mi klienti rozprávajú o svojich víziách, najčastejšie počujem priania typu: Niečo ovplyvniť. Zanechať odkaz. Urobiť niečo významné. Podeliť sa o svoje dary a schopnosti. Zanechať veci v lepšom stave, ako som ich našiel... Spoločným menovateľom takýchto ambícií je dávanie. Dávanie, ktoré sa premietne do prínosu, ktorým napomáhame niečomu alebo niekomu. Či je to práca, dobrovoľníctvo, charita, angažovanie sa v komunite…
Nie každý to má takto nastavené, ale pre tých „starostlivých“ je nepredstaviteľné, že by svetu nepomáhali. Zažívam veľa ľudí, ktorých trápi, že skutočne svetu ničím neprispievajú a chcú to zmeniť. Predpokladajú, že keď vykonajú niečo významné, potom nadobudnú pocit hrdosti na seba. Garancia v tom ale nie je. Pocit vytvárať hodnoty závisí od vnímania vlastnej hodnoty. Ako hovorí starý príbeh o troch kamenároch: Istý šľachtic sa prechádzal okolo rozostavanej stavby a všimol si troch remeselníkov, ako otesávajú kamenné kvádre. So zvedavosťou sa opýtal prvého remeselníka: „Čo robíš?“ „Ako vidíte, pane, otesávam kameň.“ Druhému remeselníkovi položil tú istú otázku a ten odpovedal: „Ja staviam múr.“ Tretí ani nečakal na výzvu a rovno odpovedal: „Staviam katedrálu.“
Čo s pocitom márnosti dávania?
Bývam svedkom toho, ako sa niekto s nadšením rozhodne prispieť alebo angažovať v nejakej záležitosti. Zapojí sa do nej, venuje jej svoj čas, energiu, peniaze… A zostane rozčarovaný a sklamaný. Opomenul jednu zásadnú vec – urobil to bez toho, že by sa zamýšľal nad kritériom zmysluplnosti. Zostane „nedotknutý“ tým, o čo skutočne šlo. Nevložil do toho svoje srdce, a tým nezažil pocit, že niečo skutočne ovplyvnil, alebo že prispel na niečo správne.
Nie všetky naše skúsenosti s dávaním môžu byť radostné a povzbudzujúce, lebo ich cieľom je získať niečo viac, než len čiarku za účasť. Niekto sa rád stotožní s projektom, ktorého úlohou je nakŕmiť bezdomovcov, pre niekoho bude zaujímavejšie učiť deti v krízovom centre. Keby si títo dobrovoľníci svoje role vymenili, môžu pociťovať nespokojnosť, lebo sa zmenil predmet pomoci a cieľová skupina. Preto platí, že vybrať si vhodnú činnosť pri dávaní je rovnako dôležité, ako nájsť si vhodný projekt. Lebo šťastnými nás robia tie činnosti, ktoré pokladáme za výzvu, môžeme sa pri nich s radosťou realizovať a prídu nám osobne zmysluplné.
Dávať môžeme dvojako: vydávať niečo zo seba a dávať niečo niekomu/niečomu.
Prvý spôsob dávania je ten, keď každodenne vydáte zo seba to najlepšie, s plným precítením a úsilím. Nemusí to nevyhnutne súvisieť s tým, že niečím prispejete nejakej veci, skupine alebo jednotlivcovi. Ak pri každej činnosti vydáte zo seba to najlepšie, vyjadrujete svoje najlepšie a najsilnejšie ja. A hoci si to vyžaduje skutočne zmobilizovať svoje vlastné vnútorné zdroje kvôli sebe samému, práve to často môže ovplyvniť svet.
Naša spoločnosť v nás vyvolala falošnú predstavu, že prispievať znamená dať alebo pridať niečo konkrétne, a nielen vydať zo seba to najlepšie. Na počiatku spolupráce väčšina mojich klientov neverí tomu, že jednoducho iba tým, akí sú, významne prispievajú svetu. Ako príspevok svetu neraz stačí, keď žijeme podľa svojich zdravých hodnôt, etiky a morálky. Keď sa snažíme byť čo najlepšími a plne vyjadrovať svoju silu, talent a schopnosti. Úprimne verím, že je to výborný vklad. Aj preto, lebo snaha byť čo najlepším v danej chvíli s tým, čo mám k dispozícii nakoniec inšpiruje iných. A to ovplyvňuje svet. Len si predstavte niekoho, kto robí svoju prácu rád, nech je akákoľvek. Cítite to? Zanechá to vo vás dobrý pocit.
Mňa najväčšmi inšpirujú tí, ktorí žijú svoj život ako autentickí a starostliví ľudia, ktorí veria tomu, čo robia a veria v dobro ľudí. Oni sami možno nikdy nerozmýšľali o tom, že niečím niekomu „prispievajú“ alebo niečomu slúžia. Ja to však vždy ocením, lebo mňa samu to poháňa k tomu, aby som sa snažila urobiť svet lepším miestom pre život – aj keď len v okruhu tých ľudí, ktorých stretnem. Viem, že oni to radi posunú ďalej. Takto sa to postupne dostane ďalej a ďalej.
Dávať niečo niekomu alebo niečomu
Keď máme priamy úmysel niečo ovplyvniť, môžeme dávať adresne. To je druhý spôsob slúženia. Svojmu pracovnému tímu, firme, rodine, priateľom, komunite, športovému tímu, škole, knižnici, neziskovej organizácii… Môže to mať podobu poskytovania svojho času, energie, úsilia, zručností, kontaktov, pozornosti, lásky…
Niečo dávať určitému človeku alebo skupine ľudí znamená zmobilizovať svoje vnútorné zdroje s konkrétnym úmyslom priamo a špecificky niečomu prispieť. Svojou podporou nejakej aktivity či iniciatívy môžeme uplatniť svoj vplyv, zaujať postoj a podieľať sa. Odmenou nám je pocit zmysluplnosti, že sme nezostali bokom a ľahostajní.
Výzva na sebarealizáciu
Keď chceme mať lepší pocit zo života, musíme mať lepší pocit zo sveta. Najlepšie sa to dá dosiahnuť tak, že si dáme výzvu byť aktívnym členom spoločnosti. Byť súčasťou riešení (hoci čiastkových) nám poskytuje lepší pocit, než keby sme sa len prizerali.
Je cieľom prispievania a slúženia zapojiť sa, ostať zaangažovaný a byť prospešný? Z môjho pohľadu áno. Len tak nepodľahneme rezignácii a bezmocnosti. Keď sa podujmeme aj na neznáme úlohy, ktoré nemusia byť iba príjemné, dokážeme si, že vieme opustiť komfortnú zónu. To robí náš život zaujímavým: robiť niečo nové, riskovať, usilovne pracovať, prekonávať sa, kontaktovať sa s novými ľuďmi, bojovať za niečo dôležité bez ohľadu na to, aká namáhavá je cesta. Ako by povedala Margaret Mead: „Nikdy nepochybujte o tom, že malá skupinka odhodlaných ľudí dokáže zmeniť svet. Nikto iný nikdy svet nezmenil.“
