Tušíte, aká je efektivita parného stroja? Keď do neho vložíte 100 % paliva, koľko dostanete energie? Napadlo mi to v súvislosti s tým, ako sme masírovaní reklamami. Hoci nepozerám televíziu, neuniknem im – “vyskakujú” na mňa z rádia, youtubu, googla… Sú krásne, chytré, pútavé, a hlavne rafinované, aby nás podprahovo ovplyvňovali. Evokujú pocity, že všetko, čo potrebujeme môžeme dosiahnuť s ľahkosťou, lebo je to dostupné, a takmer bez námahy. Na tom reklama stojí – získať ľudí pre to, že niekto pozná spôsob, ako ich na jednej strane zbaví trápenia, nedostatkov, problémov, na strane druhej dodá zábavu, slasť, pôžitok a zážitky…
A teraz prichádzam s odpoveďou na úvodnú otázku: Parný stroj zo 100 % paliva dokáže vyrobiť iba 15 % energie. O efektivite nemožno hovoriť. Ale boli časy, keď to bolo neoceniteľné. Naše časy vsadili na to, že efektivita má byť vo všetkom. Výkony exaktne meriame, veci aj ľudí porovnávame, vyhodnocujeme, analyzujeme až pokým z toho nedostaneme paralýzu, a to všetko preto, aby sme zo života vyťažili maximum. Ide predsa o naše dobro. Veď aj tie reklamy sa o to snažia – nech má náš život ten správny rozmer, emóciu, farbu, chuť, rýchlosť, intenzitu, hĺbku, šírku… a nech je zakaždým rovno 5D, nech nám nič neuniká.
Tento stav, kedy samopašne plytváme podnetmi a nechávame sa zahlcovať, volá môj vnútorný skeptik terorizmom príležitostí. Máme tak veľa na výber a tak veľa chceme, hoci toho až tak veľa nepotrebujeme… Lenže chcieť a potrebovať sa nie vždy dohodnú, roztočia nás, až sa zacyklíme v nespokojnosti. A potom si zúfame, keď nevieme z toho vystúpiť.
Všetky tie “masírovacie” marketingové kampane nás odúčajú používať kritické myslenie. Nechávame sa manipulovať niečím, čo namotá naše pocity na ilúziu toho, že je pre nás niekde pripravené lákavé instantné riešenie. Nuž, áno, ale polotovar nikdy nechutí ako čerstvé jedlo – polotovar musí byť “zastabilizovaný”, aby vydržal. Tá jeho výdrž však ide na úkor nás – my potrebujeme čerstvosť, nie konzervovanie. Inak sa stávame “umelými”, bez spontánnosti, radosti a chuti čeliť hladu. Odvykli sme si čakať a trpezlivosť je vzácna ingrediencia. Potom stojíme v špajzi plnej jedla (aj obrazne aj v skutočnosti), sme vyhladovaní, ale na nič nemáme chuť.
Chuťové poháriky sme zabili konzumovaním kde čoho a už sú unavené reagovať na akékoľvek chute. Potrebujú revitalizáciu v podobe diéty, kedy isté veci konzumovať nebudeme. Keď to dobre uchopíme, znova objavíme tie pravé chute. Na to sa hodí výlet parným vlakom, lebo rýchlosť nie je rozhodujúca. Rozhodujúca je hĺbka zážitku a plné vnímanie všetkého, čo je okolo. Na to sa dobre hodí spomalenie a vystupovanie, ked’ vlak stojí…
