Kde mám na všetko brať čas? Ako často si túto otázku počas dňa položíte? Ako hovorí aforizmus, keď chcete dosiahnuť niečo veľké, potrebujete okrem iných vecí nedostatok času. Myslím, že to do veľkej miery platí, lebo vtedy musíme improvizovať a byť vynaliezaví. Z toho vznikajú zaujímavé nápady.
Ja to robím tak, že si čas kradnem. Po kúskoch a po troške. Ráno po prebudení čítam, cez obednú pauzu si zrovnávam myšlienky, keramický krúžok otvorila lektorka kvôli mne ráno, po návrate z práce sa prezliekam rovno do bežeckého, lebo inak by som doma uviazla a keď dobehnem, zavesím sa do flyfitovej sieti na strečing a posilňovanie, píšem večer, keď ma už Krištof nepotrebuje… Vzdala som sa telky, občas oželiem hodinu spánku alebo posedenie pri káve… Nečakám na príležitosť, že budem mať čas. Viem, že pokým si ho nevytvorím, neudeje sa. V diári mám svoj osobný čas vyznačený reflexnou farbou, aby mi ho nenapadlo brať na niečo iné.
Môj tatko mi v detstve kládol na srdce, že sebadisciplína rovná sa slobode. Dlho som to nechápala, veď si to protirečí, frflala som. Než som pochopila. Naučilo ma to skladať veci deň za dňom a nechcieť odrazu veľa naraz. Aj malá časová konfeta sa ráta – hoci nemávam plný čas, beriem aj trochu. Čítavam aj v zápche za volantom (neprezraďte policajtom), alebo cez obednú vychádzku (a občas na niekom pristanem). Dobre mi funguje aj to, že si vymedzím čas na pobyt na sociálnych sietiach (budíkom na mobile) a keď uplynie, vykopnem sa odtiaľ naspäť do reality.
Nikdy nepovažujem čas vyhradený pre seba za premárnený. Vracia sa mi v podobe pozitívnej energie späť.
