Pokúšal som sa oslobodiť z toho starého, zaprášeného, páchnuceho, zhnitého začarovaného kruhu svojho JA, v ktorom som odsúdený stále sa motať, ale všetko – aj keď robím tie najobyčajnejšie veci, bez výnimky nabralo okamžite moju výlučne vlastnú farbu, moje spôsoby a môj pach. Mohol som robiť len toto a takto. Vždy to isté, vždy to isté.
Lev N. Tolstoj: Zápisky jedného manžela
Takéto myšlienky nám pravdepodobne niekedy napadnú, hlavne keď máme pocit, že naháňame vlastný chvost a nehneme sa z miesta. Začarovaný kruh vlastného ja je niečo, čo sa ťažko prelamuje. Nestačí si v duchu povedať, že chcem, aby boli veci inak. Hoci od uvedomenia si toho, že mi niečo nevyhovuje, sa všetko začína.
Potvrdzuje sa mi, že sa koučovaným neopláca hnať za rýchlymi výsledkami, lebo ich zvyčajne nedosiahnu. Lenže, často je pre nich trpezlivosť rovnako ťažko dosiahnuteľná ako stíšenie sa či koncentrovanie sa na jedinú vec. Preferovaný životný štýl súčasnosti je zameraný na rýchlosť. Všetky výdobytky vedy sa hrdia tým, aké sú rýchle a výkonné. To je pre nás tlak, lebo sa im chceme vyrovnať, a čím rýchlejšie žijeme, tým by sme mali žiť lepšie – tak máme naprogramované ilúzie o dobrom živote. Sú však naše hodnoty a priority postavené iba na tom, že majú produkovať výkon a napĺňať všetky tie očakávania modernej doby, s ktorými ani nie sme neraz stotožnený, ale bojíme sa to priznať? Sme polostroje, alebo máme právo byť bytosťami s výsostne ľudskými potrebami sebaprijatia, sebalásky, sebaúcty, sebadôvery…?
Som rozhorčená, keď počúvam, že strácame čas, keď nerobíme veci rýchlo a efektívne. Čo to znamená? Máme potom viacej času? A ak áno, vieme ho využiť pre nás samých? Alebo ho potom len tak zabíjame, lebo aj tak si ho neužijeme? Fungujeme v kŕči natiahnutý ako pružina a nedokážeme sa uvoľniť a nájsť si čas pre seba. Taký čas, ktorý by vybalansoval všetky povinnosti a úlohy typu „musím“ tým, čo „chcem“ a čo mi robí radosť. Keď počúvam koučovaných, ktorí majú desať dôvodov, prečo nemôžu pre seba niečo urobiť a ani jeden maličký dôvod myslieť na seba vo výhľade, viem, že stoja pred ťažkou prácou nad prehodnocovaním svojich priorít a nastavenia.
Keď koučovaní siahnu po literatúre, ktorá by im v osobnostnom raste pomohla, často sú v rozpakoch a majú tendenciu neveriť tomu, že to tak funguje. Vtedy ich povzbudím Schopenhauerovou radou: „Myšlienky napísané na papieri nie sú ničím viac, než stopa pútnika v piesku: vidíme síce cestu kadiaľ šiel, ale k tomu, aby sme vedeli, čo na tej ceste videl, musíme použiť vlastné oči“.
A to je dobrá východisková stratégia – oči máme so sebou stále, nemusíme urobiť nič namáhavé ani zložité pre to, aby sme ich použili. Akurát si potrebujeme dať pozor, aby nás náš mozog v pozícii podvodníka nenútil vidieť veci tak, ako chce on, lebo kvôli tomu zvyčajne stagnujeme.
