Ktorým smerom mám ísť? Pýtajú sa ma klienti. Bolo by od mňa trúfalé, keby som sa hrala na Pána Boha a mala by som odpoveď. Samotné rozhodnutie je na človeku. Ja nehovorím, treba ísť tadiaľto alebo tadiaľ. To, čo viem ponúknuť je skúmanie možných ciest a toho, čo by na tých cestách mohlo byť v rozpore s hodnotami človeka.
Zároveň kladiem otázku: Čo necháte za sebou, keď sa transformujete? Bude vám to chýbať? Pretože môžeme byť nadšení a hnať sa dopredu, ale potrebujeme sa aj pristavovať. Inak si nevieme overiť, či to, kde sme, naozaj prináša to, čo sme chceli. Je užitočné všímať si tak tienisté stránky našich rozhodnutí, ako aj nadšenie z možností.
Je ľahké nadchnúť sa, prináša to eufóriu
Podržať si nadšenie a vášeň nebýva také ľahké. Nepôjde to bez toho, že by sme sa samých seba nespýtali, aké sú možné straty zo zmeny, alebo čo by sa v procese zmeny mohlo ukázať ako náročné. Hodí sa nám to na to, aby sme neboli zaskočení a nevzdali sa skôr, než uvidíme cieľovú rovinku. S ambíciami to býva tak – nesmieme ich ani príliš nadsadiť, ani podliezť, lebo v oboch prípadoch pochováme motiváciu.
Pre jej vyživovanie potrebujem zámer, cieľ, plán, stratégiu, víziu, misiu – niečo, čo nás rozpohybuje v ústrety tomu, kde nám bude samým so sebou dobre a náš potenciál si bude spokojne hovoriť, že „toto“ mu sedí. V takomto naplnenom sebarealizovaní sa prestaneme vyčerpávať vkladaním energie do niečoho, čo za to nestojí.
Ešte jedna nenápadná vec vplýva na vyparovanie nadšenia. Nie sme totiž najúprimnejšie tvory na tejto planéte. Často povieme jednu vec a urobíme druhú. Častejšie povieme to, čo si myslíme, že chcú počuť iní ľudia. Až potom, keď sme sami, sa snažíme robiť to, čo naozaj chceme. Bývame z tej rozporuplnosti frustrovaní a bezmocní. Úprimnosť voči sebe pomáha k tomu, aby sme sa za seba postavili a obhájili si to, čo je pre nás dôležité a významné. Nikto iný to pre nás nedokáže urobiť.
Bombardovanie posolstvami spásy a istoty
Už sme sa poučili, že potrebujeme byť v strehu, keď nás niekto presviedča o rýchlom riešení, ku ktorému vedie desať ľahkých krokov. Je to lákavé, kto by nechcel nenáročné riešenia na všetko? Existenciálne však nevieme mať istotu. Svet nám rád ukazuje svoju nablýskanú podobu, ktorú chce, aby sme videli, ale to nie je realita. V realite potrebujeme čeliť tomu, že všetko sa mení a zmena je jediná istota.
Ako koučka pomáham klientom žiť s neistotou. Neponúkam im falošnú istotu, že keď urobia „toto“ alebo „tamto“, stane sa „táto“ vec. Hovorievam, že keď som pracovala s niekým iným, alebo keď som niečo sama urobila, „toto“ nastalo. Každý je individualita a máme rozdielne skúsenosti. Univerzálne riešenia neexistujú. Ukazuje sa však, že sa nám pri niektorých záťažových situáciách hodí sprievodca. Nie že by sme ich sami nezvládli, ale môžeme sa s nimi mocovať kratší čas, keď máme spolucestujúceho. Vyberáme si ho podľa toho, aký druh pomoci potrebujeme a vďaka za tú pestrú ponuku odborníkov, ktorí majú akreditované vzdelanie, držia sa svojich kompetencií a etiky profesie.
Je nemožné zmeniť minulosť a predvídať budúcnosť
Pokúšame sa o to a vzdorujeme, hľadáme spôsoby, ako by sme to obišli. Bývame rozšafní a mnohé naše pokusy sa podobajú na zbytočné nakupovanie a vyhadzovanie. Vedomá stratégia udržateľnosti – aj mentálnej a emočnej, spočíva v zmene kladenia si otázok. Namiesto toho, aby sme sa pýtali, ako zarobiť viac peňazí, sa môžeme radšej pýtať, čo vlastne skutočne potrebujeme. Nadbytok to nebude. Nevieme odrazu šoférovať tri autá a bývať v dvoch domoch. Exupéry by nám na to povedal, že „dokonalosť sa nedosahuje vtedy, keď už nie je možné nič dodať, ale vtedy, keď nie je možné nič odobrať.”
Aj keď nám to tak v kríze nepríde, sme dobre vybavení potrebnou silou na tvorenie, na premenu správania a formulovanie myšlienok vo svojom vnútri tak, aby smerovali k pozitívnej zmene.
Ak sa veci nevyvíjajú tak, ako chceme, signalizuje nám to, že sa máme naučiť niečo nové, čo nám pomôže zdolať prekážky. Ak chceme zmeniť svoj život, musíme najskôr zmeniť niektoré svoje postoje. Zámerne nepíšem, že zmeniť seba – výbava je daná, karty sú rozdané. Hráme s tým, čo máme. Použijeme dôvtip, predvídavosť, fakty aj emócie, hravosť, vynaliezavosť a trochu zariskujeme, keď sa vydáme za komfortnú zónu.
Čo so svojim zúfalým, skľúčeným, smutným… životom?
Potrebujeme si dovoliť naplno sa venovať sebe, aby sme znovu objavovali seba samého. Je to nevyhnutné na to, aby sme posilnili vieru v samých seba, vo svoje zásady, hodnoty a presvedčenia, ktoré nám kryjú chrbát a držia nás pokope z hľadiska integrity.
Zo svojej praxe môžem potvrdiť, že hodnotu má spoznať sa a stať sa sami sebou vo svojej úplnosti a prirodzenosti. Zmyslom je dosiahnuť celistvosť svojho bytostného Ja. Nedá sa to bez nadviazania kontaktu so svojím vnútrom, nahliadnutím na svoje tienisté stránky a zmierením sa s nimi. Predchádza tomu vysporiadanie sa s personou. Je to maska, ktorú sme si sami vytvorili, aby sme obhájili svoju pozíciu. Je obrazom nášho prispôsobenia sa spoločenským a kolektívnym hodnotám. Zatrasie nami, keď zistíme, že to, akí sme vo svojej podstate, a to, akí sme, keď máme nasadenú masku, sú dve odlišné bytosti.
Keď sa príliš štylizujeme do podoby, ktorú sme si vytvorili, aby sme boli prijatí, pochopení a ocenení, strácame svoju autenticitu. Stojí nás to veľké množstvo duševnej energie, pretože v interakciách s ľuďmi nekonáme tak, ako chceme my sami, ale ako nám káže naša maska. Rada nás limituje pochybnosťami a strachom.
„Máme v sebe veľký, zaužívaný strach. Máme strach z mnohých vecí: z vlastnej smrti, zo straty milovaných, zo zmeny, zo samoty. Cvičenie všímavosti nám pomáha dotknúť sa nebojácnosti. Len tu a teraz môžeme zažiť úplnú úľavu, úplné šťastie. V praxi budhizmu vidíme, že všetky mentálne formácie – vrátane súcitu, lásky, strachu, smútku a zúfalstva, sú organického charakteru. Nemusíme sa báť žiadneho z nich, pretože transformácia je vždy možná.“
Podpora od veľkého vietnamského budhistického učiteľa a mierového aktivistu Thicha Nhata Hanha. Delil sa o svoje skúsenosti s praktizovaním vedomej praxe všímavosti. So všímavosťou sa každá činnosť v našom každodennom živote, vrátane chôdze, čistenia zubov alebo umývania riadu môže stať radostnou, uvoľnenou a zmysluplnou. Takýto prístup nám prináša pokoj, jasnosť a nadhľad. Vtedy sa transformácia odohráva bez vzdorovania voči vlastnej prirodzenosti.
P.S.
„Ži svoju pravdu. Vyjadri svoju lásku. Podeľ sa o svoje nadšenie. Podnikni kroky smerom k svojim snom. Tancuj a spievaj. Prijmi svoje požehnania. Nech je dnešný deň hodný zapamätania.“ Steve Maraboli
