„Moderná psychológia potvrdzuje to, čo ľudstvo už dávno vedelo: že človek potrebuje byť bezpečne ukotvený v láske, či už v láske k Bohu, alebo v ľudskej rodinnej láske, aby mohol svoj život prijať ako zmysluplný.“ Stotožňujem sa s touto úvahou psychoterapeutky E. Lukasovej. Denne sa presviedčam, že človek nemôže žiť spokojne len sám zo seba. Jeho povaha je príliš krehká a zraniteľná, neraz obnažená či zabarikádovaná, ale závislá od zdieľania emócií – dobrých aj zlých, s tými druhými.
Osud nás niekedy zamotá do spleti rozličných okolností, z ktorých nedokážeme uniknúť – mávame taký pocit, keď je toho na nás priveľa. Vtedy sme po láske lačnejší, lebo hľadáme oporu a podporu. Neraz očakávame, že „tí druhí“ dokážu našu túžbu po láske naplniť. Tak sa sústredíme na to, že to od nich očakávame, až sa pozabudneme a lásku si začneme vynucovať či nárokovať.
Pri koučovaní som nedávano bola svedkom toho, ako chcela ubolená žienka ostatným okolo seba uprieť právo na rovnaký diel lásky, lebo túžila mať väčšiu časť pre seba. Vo svojom zúfalstve si to neuvedomila, len sa skľučujúco pýtala, čo má robiť, keď lásky okolo nej niet?
Ako life kouč nemám tip, kde lásku ukoristiť, ale zato viem, čo môže pomôcť. Keď vyžarujeme čosi, čo je pre lásku príťažlivé, pritiahneme ju. A aké návnady si pripravíme, závisí plne od nás. Nestojí to na vyhováraní sa, že nám niekto nedopraje, aby sme boli zaláskovaní, alebo že niekto na nás uvalil kliatbu. Naša láska závisí iba od nás. Niekedy nám však môže pripadať ako Stendhalovi, ktorý tvrdil, že „láska je ľúbezný kvet, ale treba mať odvahu, aby sme si ho išli odtrhnúť na kraj strašnej priepasti.“