Ako mi súcit pomohol ľahšie zdolať covidku

img_3630-2

Čo vo mne choroba spustila? Ako som sa s tým vysporiadala? Čo mi dodalo silu a čo, naopak, krehkosť? Delím sa o svoje pocity z obdobia, na ktoré teraz už pozerám s vďačnosťou.

Sklesnuto som sa dívala z okna na oblohu a bola som si vedomá, že je vo svojom jadre nemenná. Bez ohľadu na to, či po nej plávajú mraky ľahučké ako pena z mlieka, alebo ťažké ako mechy s vodu, stále je to obloha. Prišlo mi to ako dobrá analógia s mojim prežívaním. Vo svojom jadre som to bola ja, ale telom sa mi preháňal vírus a rozhodol sa, že ho celé obsadí. Moja vnútorná obloha tak menila scenériu rýchlejšie ako pred búrkou. Až som zneistela, či som to naozaj ja. 

Ako ma môže telo tak rýchlo vypnúť? 

Niežeby som nevedela, že je to možné. Len som od neho čakala, že ma väčšmi podrží, lebo veď behám, cvičím jogu, meditujem, otužujem, starám sa o vyváženú životosprávu. Po prvotnom rúhaní sa, že som to od neho automaticky chcela, som sa mu za to ospravedlnila. Prečo by nemalo mať po 15 rokoch bez PN nárok na to, že zostane v posteli bez vymýšľania? Každý deň som mu ďakovala, že to zvláda doma. Obavy, že budem musieť ísť do nemocnice ja alebo môj muž či syn boli nočnou morou. Racionálne som si povedala, že keď to bude potrebné, stane sa to, nech to neriešim vopred, ale strach cez to hravo prešiel a vyrábal katastrofické scenáre. 

V ťažkých chvíľach odkázaná sama na seba 

Bola som vďačná za všetky podporné správy a telefonáty, ale boli momenty, kedy som na ne nevládala odpovedať. Čo napísať na otázku, ako mi je? Trpela som, budem toto šíriť do sveta, že je mi veľmi ťažko? Fyzicky aj psychicky, celé dekorované úzkosťou zo strachu o seba a svojich chlapov.

Starostlivo som sa pozorovala a skúmala, či sa už idem zrútiť. Boli chvíle, kedy ma sebaľútosť prikryla ťažkou dekou a odmietla ku mne pustiť podnety zvonka – žiadna kniha, počúvanie, pozeranie. Iba intenzívne okamihy hroznej bolesti až na dreň. Apatia s rezignáciou a ľahostajnosťou. Strata vôle a chuti niečo okrem nutných potrieb urobiť. 

V tom turbulentnom kolotoči poskakujúcich a neustále sa meniacich emócií som si povedala, že potrebujem byť k sebe súcitná. Uvedomila som si, že keď sa k svojej chorobe nepostavím s láskyplnosťou, zarobím si taký emočný betón, že v ňom stuhnem a už sa nepohnem.   

Pomohlo mi, že súcit a vnímavosť mám rozvinuté vďaka svojmu poslaniu. Tým, že prijímam svojich klientov s ich jedinečnými príbehmi a vnútorným rozpoložením bez výhrad a hodnotenia, prirodzene som to urobila aj voči sebe. Aj keď úprimne musím priznať, že to nebolo hneď. Najprv som sa plácala vo vzdore a hneve. 

Otvoriť sa súcitu

Upokojila som sa, len čo som bezpodmienečne prijala seba aj s covidkou. Žiadne uberanie z vlastnej hodnoty za to, že to „mám“. Naordinovala som si jemnosť voči sebe samej. Udelila som si absolútny súhlas smútiť a rešpektovať svoju bolesť ako niečo prirodzené. Otvorila som sa vlastnému prežívaniu a chodila hlboko so svojho dovnútra, aby som sa dostala do stavu, ktorý existuje pred zrodom strachu. V tom napojení sa na seba prišlo vedomie, že byť nažive znamená byť celistvá a nenarúšať svoju integritu.

Súcit mi pomohol prijať všetky moje emócie ako legitímne. Dala som bokom ich obhajovanie  pred sebou alebo pred ostatnými. Bolo oslobodzujúce akceptovať všetku tú bolesť a za nič sa neviniť. Výčitky pri zistení, že som pozitívna boli veľmi silné a obviňovala som sa za kde čo. Napríklad, že som vírus doniesla domov a odovzdala ho mužovi a synovi. Nakoniec nás to zomklo tak, že na toto obdobie budeme s láskou, vďačnosťou a pokorou spomínať. 

Udržať bdelú všímavosť 

Tak, ako k nám emócie prichádzajú bez nášho dovolenia, rovnako to robia aj náhodné okolnosti. Preto ani emócie, ani nepredvídateľné životné udalosti tu nie sú preto, aby sme ich súdili. Primeraná reakcia spočíva v tom, byť voči nim súcitní. Nechať ich voľne plynúť, rovnako tak, ako necháva súcitná matka vyplakať svoje dieťa. Mne to pomohlo netrápiť sa väčšmi, než bolo nutné.  

Pestovať súcit voči sebe aj voči ostatným, nám pomáha odokryť svoju zraniteľnosť, v ktorej je sila. Tú však objavíme, až keď si dovolíme nebyť za každých okolností silní a nezdolní. Súcit sa niekedy stotožňuje s labilitou alebo precitlivenosťou. Je to škodlivý mýtus. Tým, že svoju bolesť prijmeme v láskavom objatí sebasúcitu, si vytvárame pozitívne emócie, ktoré dokážu vyvážiť tie negatívne.

Návrat do „normálu“

Teraz v mojom denníku vďačnosti dominuje vďaka za to, že nemám následky covidky. Na niektoré veci si chvíľu počkám, ako napríklad na behanie, ale nepovažujem to za nič tragické. Chodím na dlhé vychádzky a vidím viac detailov, počujem viac zvukov. Väčšmi sa pristavujem pri skúmaní prírody a vraciam sa domov s vyčistenou hlavou.

K postoju prijímať to také, aké to je, mi pomohol aj náš pokazený robot. Mlela som na ňom v zime šípky a prevodovka neutiahla toľkú záťaž zrniečok a zavarila som ju. Teraz strúham zeleninu ručne. Rozdiel je v tom, že potrebujem na to viac času. Poňala som to ako mindfulnessové cvičenie a sústreďujem sa na ten plynulý pohyb rúk a zmenu skupenstva mrkvy, jabĺčok, kapusty. Je to úžasný relax a harmonizujem si pri tom hemisféry. Takže, v konečnom dôsledku som nič nestratila, skôr získala. 

Tak je to aj pri ostatných veciach – niečo odíde, aby prišlo niečo nové. Rozhodovať sa vedome, nie na základe zvyku, otvára možnosti vydať sa aj smerom, ktorý by sme si podľa svojich skúseností nevybrali. Som vďačná, že mám teraz priestor vyskúšať si nové veci. Teším sa na kurz nordic walkingu a vitalitu si obnovujem vďaka 5 Tibeťanom.

P.S. Napísala som si menovitý zoznam tých, ktorým som vďačná za pomoc a podporu – odbornú, morálnu, fyzickú, emočnú, spirituálnu… Bola to dlhá ďakovačka, tak som to prehodnotila s publikovaním. Moji blízki a priatelia vedia, že ich pomoc nepovažujem za samozrejmú. V mojom svete som vyznamenala každého z nich – sú pre mňa obrovským vzorom empatie, starostlivosti a pokory. 🧡ÚPRIMNE ĎAKUJEM ZA VÁS VŠETKÝCH🧡

Ešte ma čaká zistiť, kto boli tí obdivuhodní mladí muži zo záchrannej zdravotnej služby, ktorí pre nás v jednu kritickú noc veľa urobili. 

Share on facebook
Facebook
Share on twitter
Twitter
Share on linkedin
LinkedIn
Prešla som jednu etapu životnej cesty bez toho, aby som sa „hlbšie“ pozerala do svojho srdca. A hoci sa mi naplnil detský sen a roky som pôsobila ako publicistka, moje pravé poslanie je v pomáhajúcej profesii. Môj osobný zmysel života „prehovoril“ presvedčivo a zanietene, keď som objavila koučovanie. Teraz som šťastná, že môžem „hľadajúcich“ sprevádzať na ceste za otvorením brány do vlastného vnútra, aby si zodpovedali, kým sú, čo v nich je a kam chcú smerovať.
Mgr. Janette Šimková
certifikovaný kouč RCS