Ja som vskutku celkom dobrý orientačný analfabet. Môj drahý má veľa historiek, kedy sa ma snažil lokalizovať, aby ma vrátil na miesto, odkiaľ som mohla pokračovať v ceste. Jedna z prvých „traumatických“ skúseností bola, keď som skončila v Maďarsku, namiesto v Petržalke. Teraz, keď už jazdím dlho, je to výrazne lepšie, neblúdim, vynachádzam sa :-) Aj vďaka tomu, že si na mapách googlu pozerám satelitnú mapu a v neznámom prostredí sa orientujem podľa výrazných budov, ktoré vnímam lepšie, ako odbočky na navigácii.
Nedávno som sa dočítala, že bez orientačného bodu chodia ľudia v kruhu. Doslovne. Najnovšie výskumy Inštitútu biologickej kybernetiky v Nemecku odhalili, že bez orientačného bodu nie sú ľudia schopní ísť rovne. Vedci sledovali pri použití GPS účastníkov výskumu, ktorí chodili niekoľko hodín po Sahare v Tunisku a v Bienwaldskom lese v Nemecku. Výsledky ukázali, že účastníci boli schopní kráčať rovno, len pokiaľ videli slnko alebo mesiac. Akonáhle tieto orientačné body zmizli za mrakmi, ľudia začali chodiť v kruhu bez toho, aby si to uvedomovali. A to bez výnimky – muži aj ženy :-)
To mi pripomenulo, ako som intuitívne začala svoju schopnosť neorientácie riešiť cez orientačné body. Vidím v tom aj ďalšiu paralelu. Keď to vztiahnem na svoju prax koučky, tak vnímam, ako sa ľudia cyklia, keď nemajú cieľ. Bez azimutu totiž nevieme, či sme na správnej ceste. Motáme sa a naháňame si vlastný chvost. Je zásadný rozdiel, sledovať motiváciu niekoho, kto má svoj cieľ lokalizovaný a niekoho, kto tápe a snaží sa zorientovať. Cesta toho, kto má pred očami svoj osobný životný cieľ má inú trajektóriu. A hoci budú na nej aj odbočenia, lebo je úplne prirodzené odkloniť sa zo svojej cesty, návrat na tú hlavnú bude zakrátko. Idúci totiž rýchlo príde na to, že je mimo správny kurz. Keď svoj orientačný bod nemáme, potom je cesta vpred zvláštna trajektória rôznych uličiek – slepých, jednosmerných alebo kruhových.
Som vďačná za to, že môžem ľudí sprevádzať na ich ceste za zvolením si životného cieľa. Aj keď to znie nadnesene, je to iskra, ktorá osvetľuje cestu v temnote. S obľubou používam príklad Severky, ktorá má pevnú pozíciu na oblohe, a aj keď sa Zem otáča, vždy ukazuje na sever. Plárka vždy zaisťovala „orientované“ putovanie cestujúcim na súši a mori. Pomôže každému bez rozdielu – stačí jediné: starostlivo si vybrať bod na horizonte a uistiť sa, že za tým bodom vytrvalo pôjdete. Váš životný cieľ je vaša Severka. Na počiatku stačí určiť si smer, ktorým stojí za to vydať sa. A ešte niečo, čo trefne vystihla Peggy McColl: Nemusíte vždy vedieť, kedy sa dostanete k svojmu cieľu, alebo ako sa dostanete k svojmu cieľu, ale musíte spraviť ďalší krok.
