Pasáž z biografickej novely Velice lehká smrt spisovateľky a filozofky Simone de Beauvoir (1908 – 1986) z roku 1964. Autorka v nej opisuje posledných niekoľko týždňov života svojej matky. Takmer reportážne až naturalistické vykreslenie fyzického a mentálneho chátrania človeka je spojené s bilancovaním jej vzťahu s matkou. 

Čítala som na etapy túto malú mocnú knihu plnú myšlienok na zamyslenie a rozjímanie. Niektoré vety som si pre seba vypísala na ďalšie reflektovanie. Potom som si povedala, že z nich môže byť blog slúžiaci ako inšpirácia. Lebo ako píše Simone: 

Je potrebné predstierať, že smrť sá dá včleniť do života, a zachovávať chladný rozum tvárou tvár čomusi, čo sa rozumu vymyká: nech sa každý tým zmietaním citov prehryzie, ako vie.

Vo svojom pozoruhodnom diele majstrovsky vykresľuje lipnutie na živote starej chorej ženy. Opisuje nesmiernu životnú silu svojej matky, ktorá do poslednej chvíle nechce zložiť zbrane.

„Len ma pichnite,“ povedala mamička. „Veď mi to predsa robí dobre.“ Znova sme ju obrátili na bok; držala som ju a pozorovala som jej tvár, na ktorej sa miešalo zúfalstvo, odvaha, nádej, úzkosť. „Vždy mi to predsa pomáha.“ 
Aby sa uzdravila. Aby umrela.

Stať sa človekom hodným staroby je triumfom života

Simone sa neobmedzuje iba na vykreslenie priebehu choroby, ale ukazuje aj výrazný charakterový profil svojej matky. So všetko láskou odhaľuje jej slabosti a tiene. Nie aby ich hodnotila a kritizovala, ale aby opäť raz pochopila, prečo sa mama k nej správala tak, ako sa správala. A prečo žila svoj život v utrpení, pretvárke a pokrytectve. 

Byť v duchu sám svojim protivníkom je často užitočné, ale moja matka bola iný prípad: tá sama proti sebe žila. Mala do všetkého chuť, ale vynakladala všetku svoju energiu, aby si tú chuť nechala zájsť. Toto sebazaprenie však podstupovala s hnevom. V detstve jej spútali telo, srdce i dušu postrojmi príkazu a zákazu. Naučili ju, aby si sama nasadila tesnú ohlávku. Bola to žena s horúcou krvou: ale znetvorená, zmrzačená a sama sebe odcudzená.

V príbehu pútavo vykresľuje matkin osud, jej manželstvo, vzťah k nej a sestre. Analyzuje príčiny nezhôd s matkou, ktorá na ňu žiarlila a chcela jej život kontrolovať. 

Ostatne, ako by sa mohla pokúsiť porozumieť mne, keď sa vyhýbala tomu, čítať vo svojom vlastnom srdci? Jej doterajší život jej nedovoľoval zaujať ku mne postoj, ktorý by nás neodcudzoval; všetko nepredvídateľné ju desilo, pretože jej kedysi vštepili, že má myslieť, konať aj cítiť len v hotových šablónach.
Rozhostilo sa medzi nami nepreniknuteľné ticho. Až do chvíle, keď vyšla Pozvaná (autorkin prvý román v duchu existencializmu), nevedela o mojom živote takmer nič. Snažila sa presvedčiť samú seba, že aspoň v oblasti morálky som „solídna“. Verejný ohlas ju zbavil ilúzií, ale práve v tom okamžiku sa náš vzájomný vzťah zmenil. Hmotne bola odo mňa závislá, nijaké praktické rozhodnutia nerobila bez poradenia sa so mnou: bola som opora rodiny, zastávala som funkciu syna.

Starostlivosť, ktorú sa Simone snaží v posledných týždňoch života poskytnúť svojej matke, je svedectvom o jej ľudskosti, túžbe preniesť sa cez všetko zlé a pripraviť jej skutočne znesiteľný odchod. Zároveň je to veľké duchovné cvičenie. 

Nijako som neľpela na tom, mamičku pred smrťou vidieť, ale nezniesla som pomyslenie, že ona už neuvidí mňa. Prečo človek prikladá takú dôležitosť okamihu, keď ho pamäť už nezachytí? Asi že by sa už nedal napraviť. 
Čo sa mňa týka, až do špiku kostí som pochopila, že do posledných okamihov umierajúceho sa zmestí absolútno.

Prepychová vyzývavosť sveta, kde nie je miesto pre smrť

Tak prišli Simone chvíle na uliciach s výkladmi, keď opúšťala nemocnicu, aby sa išla domov vyspať. Napokon sa jej lepšie správalo v nemocničnej izbe s matkou, lebo v byte bola v nepretržitom očakávaní, kedy zazvoní telefón so správou „už je to tu“. 

Zúčastnili sme sa generálky svojho vlastného pohrebu. Nešťastie tkvie v tom, že tento zážitok, všetkým spoločný, si každý prežíva sám. Neopustili sme mamičku v umieraní, ktoré považovala za uzdravovanie, a napriek tomu sme od nej boli neodvratne oddelené.

Nebola hrdá na to, že matku klamali o jej zdravotnom stave. Lekári jej pravú diagnózu o zhubnom nádore s metastázami nepovedali, a tak sa po operácii uzdravovala s vedomím, že len čo sa črevá zahoja po zápale, pôjde domov. 

Odsúdili sme ju na mlčanie; prinútili sme ju, aby zamietla všetku svoju úzkosť, aby prekonala všetky pochybnosti: pripadala si – ako tak často vo svojom živote – previnilá a zároveň nepochopená. Ale nemali sme na výber: v prvom rade potrebovala nádej.

Autorka je ľadovo úprimná. Zvolila si, že len pravdivosť vo vzťahu k matke jej umožní vymaniť sa z nánosov zákerných stereotypov, rodinnej pretvárky a toxických vzťahov. Vystupuje tak za všetky dcéry, ktoré vykračujú spoza tieňov, ktoré na nich matky vrhajú. 
Zachováva si však súcit, zhovievavosť a filozofický nadhľad. 

Keď odíde niekto, kto nám je drahý, platíme pálčivými výčitkami svedomia za fakt, že sme ho prežili. Smrť nám odhaľuje jeho neopakovateľnú jedinečnosť; stáva sa pre nás rovnako rozsiahly ako svet, ktorý už pre neho neexistuje, svet, ktorý svojou prítomnosť dovršoval; pripadá nám, že mal v našom živote zaberať viac miesta: vlastne všetko miesto. Snažíme sa vymaniť z toho závratu: bol to jedinec medzi jedincami.
Ale pretože človek nikdy pre nikoho neurobí všetko, čo je v jeho silách – ani v tých pochybných medziach, ktoré si stanovil –, máme si napriek tomu veľa toho čo vyčítať. 
Voči mamičke sme sa v posledných rokoch previnili hlavne tým, že sme ju zanedbávali, zabúdali na ňu, neprejavovali jej dosť lásky. Pripadalo nám, že sme tieto viny vykúpili tými dňami, ktoré sme jej obetovali, pokojom, ktorý jej dodávala naša prítomnosť, tým, že sme od nej dokázali zahnať strach a bolesť. Bez našej neúnavnej bdelosti by trpela oveľa viac.

Všetci ľudia sú smrteľní: ale pre každého človeka je jeho smrť nešťastím

Uzatvára svoje úvahy Simone v závere knihy, z ktorej si odnášam aj vedomie toho, ako nám sloboda v autenticky žitom živote dopomôže k tomu, aby sme sa vlastnej smrti dôstojne postavili. 

Je vo veku, kedy sa umiera. Smútok starcov, ich vyhnanstvo: väčšina z nich si predsa nemyslí, že už nadišla ich hodinka. Aj ja som použila túto frázu, a dokonca o svojej vlastnej matke. Nechápala som, že je úprimné oplakávať rodičov alebo prarodičov, ktorí majú vyše sedemdesiat. Keď som stretla päťdesiatročnú ženu zdrvenú zo straty svojej matky, považovala som ju za neurotickú: všetci sme predsa smrteľní; v osemdesiatich rokoch už je človek dosť starý, aby umrel…

Ako zabrániť tomu, aby sa stal život paródiou na samých seba

Šesť rokov po vydaní novely Velice lehká smrt napísala Simone de Beauvoir The coming of age, ktorá je štúdiou venujúcou sa tomu, čo v skutočnosti znamenajú slová starší a starý? Ako ich používa spoločnosť a ako na druhej strane definujeme generáciu, ktorú sme sa učili rešpektovať a milovať, ale namiesto toho sme ju kritizovali a vyhýbali sa jej? A čo je najdôležitejšie, ako naše zaobchádzanie s touto generáciou odráža hodnoty a priority našej spoločnosti?
Boli to sedemdesiate roky minulého storočia a jej úvahy sú stále aktuálne.

Staroba nie je nevyhnutným koncom ľudského života.
Je to staroba, a nie smrť, čo treba dať do kontrastu so životom. Staroba je paródiou na život, zatiaľ čo smrť premieňa život na osud: istým spôsobom ho zachováva tým, že mu dáva absolútny rozmer.

Simone upozorňuje, že starnutie nie je projekt – nie je to niečo, o čo by sa človek mohol usilovne snažiť, aby dosiahol triumf. Je to fakt – niečo, čo sa má splniť podľa vlastných podmienok, niečo, čo celý život cvičíme, keď sa učíme ovládať svoje tendencia vzdať sa.

Rast, dozrievanie, starnutie, umieranie – plynutie času je predurčené, nevyhnutné.

Existuje len jedno riešenie, ak staroba nemá byť absurdnou paródiou na náš bývalý život, a to pokračovať v nasledovaní cieľov, ktoré dávajú našej existencii zmysel – oddanosť jednotlivcom, skupinám alebo veciam, sociálnym, politickým, intelektuálnym alebo kreatívnym… 
V starobe by sme si mali dopriavať neutíchajúce dostatočne silné vášne, ktoré nám zabránia obrátiť sa do seba. Život človeka má hodnotu, pokiaľ človek pripisuje hodnotu životu iných prostredníctvom lásky, priateľstva, rozhorčenia, súcitu.

Príspevok Je to drina, umierať, keď má človek tak rád život zobrazený najskôr Life koučing.

„Nech by si šiel kamkoľvek, nenájdeš pokojnejšie miesto než je tvoja duša. V tvojej duši ťa nebude nič vyrušovať. Preto sa k svojej duši vždy pritiahni, poraď sa s ňou a potom sa vráť, aby si čelil tomu, čomu sa aj tak nevyhneš.“ Hlboko rezonujem s touto úvahou Marca Aurelia z jeho kultovej knihy Myšlienky k sebe samému.

V stoicizme je duša považovaná za našu „vnútornú pevnosť“. Filozofia stoikov nás učí, že odpovede na naše problémy, ako aj na stratu smerovania či zmysluplnosti, nájdeme vždy v našej vnútornej pevnosti, v našej svätyni pokoja.

Predstavme si svoju myseľ ako hlboké jazero. Bez ohľadu na to, aké zvady a nepokoj sa odohrávajú na hladine, na úplnom dne jazera bude vždy panovať pokoj a ticho. Práve tu objavíme svoje odpovede alebo cestu vedúcu k nim.  

Ako zájsť do svojho vnútra? 

Nielen v ťažkých časoch je pre nás blahodarné pohrúžiť sa do svojich vnútorných zákutí, aby sme sa odtiaľ vrátili silnejší než predtým.

Stredný vek je pre mnohých ľudí začiatkom nahlodávania sebadôvery a revízie nenaplnených túžob. „Neprežitý život“ sa začína dožadovať väčšej pozornosti. Akoby nám niekto v kúte nášho srdca húdol: 

• Haló, povedala si, že urobíš „toto“ a nikdy si to neurobila. 
• Chcela si sa pustiť do „tamtoho“ a ešte si nezačala. 
• Ako to, že cítiš prázdnotu, keď si tam, kde si chcela byť? 
• Prečo nie si spokojná, veď ti nič nechýba?
• Akože nevieš, čo chceš, hľadáš, potrebuješ…?

Stoici verili, že stredný vek je obdobím zúročenia veľkého potenciálu pre osobný rast a rozvoj. Ponúkali praktizovanie sebadisciplíny a sebauvedomenia, pobádali k sebareflexiám. Pre nich to boli kľúčové „nástroje“ na vytváranie šťastia a spokojnosti bez ohľadu na veľkosť výziev. 

Mne pri hľadaní odpovedí na dobiedzajúce otázky výborne fungujú štyri hlavné cnosti, z ktorých stoici vychádzajú: 

• Múdrosť pozostáva zo snahy o poznanie a schopnosti rozlišovať, čo je správne a čo nie. 
• Odvaha obsahuje nielen fyzickú statočnosť, ale aj silu charakteru, ktorá umožňuje čeliť nepriazni osudu. 
• Spravodlivosť zahŕňa čestnosť a rešpektovanie práv iných. 
• Striedmosť sa vzťahuje na umiernenosť a sebadisciplínu, ktoré umožňujú odolávať nadmerným túžbam alebo impulzom.

Tieto cnosti sa najlepšie praktizujú aj vďaka spomínaným tri „S“:

1. Sebareflexia
2. Sebadisciplína
3. Sebauvedomenie

Nešlo by to bez návykov, ktoré pre ne vytvárajú dostatok pozornosti a energie. 

Vybudovala som si sedem hlavných rituálov, vďaka ktorým moja sebahodnota a sebaobraz dostávajú pravidelnú dávku podpory a výživy.

Zapisovanie si do denníka

Viem, otrepané a také obyčajné. Avšak, ako to s jednoduchými vecami býva, fungujú. Dajte šancu zapisovaniu si myšlienok a pocitov, pomôže vám to získať jasnosť a vhľad do vášho vnútorného života. Snažte sa písať pravidelne, aj keby to mali byť iba tri minúty denne. Sústreďte sa na skúmanie svojich myšlienok a emócií bez posudzovania a odsudzovania. Zmyslom je mať s nimi kontakt, nie ich hodnotiť. 

Už po mesiaci budete prekvapení, akým bohatým životom vaše emócie aj myšlienky žijú. Odmenia sa vám za venovanú pozornosť tým, že sa nebudú chaoticky prekrikovať a strhávať vašu pozornosť smerom, kde si vyberú ony, ale budú nasledovať vaše smerovanie. 

Mne najlepšie funguje zapisovanie si večer, hodinu pred spaním. Má to ešte ďalší benefit – uvoľním hlavu od obsahov, ktoré by chcela riešiť v posteli alebo vo snoch. 

Meditácia 

Áno, je ťažké začať ju praktizovať. V prípade, že trváte na dokonalosti. Zmyslom je naučiť sa zameriavať pozornosť na jednu jedinú vec. Keď to zvládnete, ovládnete záťažové situácie a dokážete sa na „povel“ uvoľniť. Vďaka vnímavosti a všímavosti sa prehĺbi náš kontakt so sebou aj so svetom. V tej hĺbke sa dejú zásadné veci a my sme sami pre seba hrdinami, ktorí toho ustoja viac, lebo dokážu vnímať a potom regulovať svoje myšlienky aj emócie. 

Mne pomohla 8-týždňová prax na kurze u Andreja Jeleníka. Naučila som sa meditovať ráno po cvičení jogy a večer po praktizovaní vďačnosti.

Netlačte na seba, doprajte si priestor na experimentovanie a skúmanie možností podľa vašich preferencií. Hlavne vytrvajte, sú to týždne, než pocítite, že sa dokážete do všímavosti naplno ponoriť. 

Všímavé dýchanie 

Pravdaže dýcham, aj si to všímam, tak načo z toho robiť vedu. V strese, vypätí a pod náporom katastrofických scenárov nestačí dýchať automaticky. Vtedy sa dych skracuje a naša hlava rýchlo zistí, že „vonku“ sa niečo deje (alebo sa niečo môže udiať) a spustí krízový stav vyplavením kortizolu. Pre nadobúdanie pokoja a harmónie potrebujeme získať tréning, ako sa dychom stíšime a všimneme si všetky odtiene nášho emočného nepohodlia. 

Vďaka mindfulnessu, joge, pilatesu, taichi… sa vieme naučiť rôzne techniky na vedomé, hlboké a všímavé dýchanie. 

Mne sa osvedčila aj pomoc inteligentných hodiniek. Varujú ma, že je čas na dýchanie, lebo podľa tepovej frekvencie zachytia, že som rozrušená alebo naštvaná.

Otázky na sebareflexiu 

Prečo by sme sa mordovali s ďalšími otázkami, keď nás nimi podvedomie výdatne zásobuje samo od seba? Hlavné „prečo“ spočíva v tom, že vďaka hľadaniu odpovedí na ne získame výborný prehľad o našich postojoch, hodnotách, presvedčeniach, cieľoch, túžbach, víziách… Aj o ich vzájomnom prepojení, rozporoch či dilemách. 

Vyznať sa v tom, čo všetko nám ponúka hlava, čo srdce, duša či intuícia sa nedá bez toho, aby sme si to sami pre seba nevyjasnili, nepomenovali, nepotriedili… Až potom vieme urobiť rozhodnutia, za ktoré máme chuť niesť zodpovednosť, lebo sú v súlade s našou slobodou voľby. 

Keď stojím pred nejakým problémom, pomáha mi klásť si otázky:

• Naozaj robím všetko, čo je teraz v mojich silách? 
• Ktorá časť z riešenia tohto problému bude najťažšia?
• Čo môžem urobiť ako prvé na zlepšenie situácie? 
• Ako by som sa dnes mohla namotivovať?
• Kto/čo mi s tým môže pomôcť? 
• Prečo sa mi oplatí prekonávať samu seba?

Vo chvíli, keď si začnem klásť tie správne otázky, si uvedomím, že som omnoho silnejšia, než som si o sebe myslela. Pomáha mi opierať sa o húževnatosť a vytrvalosť, ktoré sa vo mne ukrývajú.

Praktizovanie vďačnosti

Toto je taká samozrejmá vec, že sa o nej netreba rozpisovať. Môj blog na túto tému: https://lifekoucing.sk/vdacnost-nadovsetko-tri-cvicenia-vas-presvedcia/

Rovnako ako Stoici verím, že praktizovanie vďačnosti za dobré veci v našom živote je kľúčom k šťastiu a spokojnosti, k pokore a nádeji, k žitiu tu a teraz. 

Zo mňa tento rituál vytvoril pozitívnejšieho a menej frflavého človeka. Strážim si svoju pozornosť a keď sa vyberá smerom k tomu, kde je všetko nanič, natočím ju k smerom k tomu, kde je toho veľa ocenenia hodného. 

Prijatie zmeny 

Keď sa v živote skutočne niečo mení, treba počítať aj s bolesťou, frustráciou, smútkom, ľútosťou, chaosom… Každý z nás opakovane zažil nápor negatívnych pocitov, a tak nám príde bezpečnejšie zotrvať pri tom, čo dôverne poznáme. Práve naše neúspešné pokusy velia hlave, nech radšej o zmene iba sníva, než by pridala do zbierky ďalší nepodarený pokus.       

Naša vôľa vystaviť sa zmene čerpá z toho, aké z nej budeme mať benefity. Keď si dokážeme predstaviť, aký vplyv bude mať urobená zmena na kvalitu nášho života, povedie nás to k odhodlaniu hľadať spôsoby realizácie postupných krokov. 

Nebyť zásadných zmien v mojom živote po tridsiatke, odvíjajúcich sa podľa poradia dôležitosti, tak sa vám teraz neprihováram a nerobím prácu, ktorá ma napĺňa. Bála som sa zmeniť svoj život, aj mi to zopár rokov trvalo, aj som zopárkrát zle zabočila. Zakaždým som si pripomenula záväzok, ktorý som si dala: Zmeniť svoje správanie môžeš iba ty. Tvoja zmena sa začne diať vtedy, keď začneš rešpektovať samu seba.

Všímavé počúvanie 

Veľké to umenie, krotiť svoje vnútorné hlasy kritika, posudzovateľa, hodnotiteľa, naprávača, odporúčača, vylepšovateľa… namierené voči iným alebo voči sebe. 

Bohaté interakcie s ostatnými nás robia šťastnými. Vďaka nim sýtime naše sociálne potreby byť v spojení s ľuďmi, aby sme boli pochopení, prijatí, podporení. Moje obľúbené tri „P“. 

Vyžaduje si to od nás počúvať druhých aj seba:

• hlavou a jej pohybmi dávať najavo porozumenie, súhlas, pochopenie… 
• očami, ktoré prenášajú emócie, na ktoré netreba slová, 
• celým telom, srdcom a mysľou, aby sme zachytili aj skryté myšlienky a obsah na pozadí,
• rukami a gestikuláciou prejavovať otvorenosť, náklonnosť a dôveru. 

 Myšlienky Marca Aurelia aj na záver

„V živote každého z nás skôr či neskôr príde chvíľa, kedy si uvedomíme, že nám bol na Zemi vymeraný len určitý čas. Ak ho nevyužijeme na naše oslobodenie sa, uplynie a už sa nikdy viac nevráti.“ 

Vo svojich úvahách nás varoval, že často sa mylne domnievame, že máme neobmedzené množstvo času na uskutočňovanie svojich prianí a snov. Preto neprikladáme prítomnému okamihu takú vážnosť, akú by sme mu mali pripisovať. Ak s tým neprestaneme a nedonútime sa realizovať svoje sny, život nás nikdy nezavedie tam, kam sa chceme dostať. Preto máme:

 „Robiť všetko tak, ako keby to bola posledná vec, ktorú v našom živote robíme.“

Príspevok Ako mi stoicizmus pomáha so starnutím zobrazený najskôr Life koučing.

Čo vám dodáva odvahu neľakať sa svojich narodenín po štyridsiatke? 

Pre mňa je najväčšou výzvou púšťať tlak a očakávania, čo všetko by som podľa niečoho alebo niekoho „mala urobiť“ alebo aká by som „mala byť“, keď už nie som najmladšia.

Snažím sa aktívne pestovať postoj, ktorý mi dodáva slobodu byť aj v zrelšom veku aktívnou účastníčkou svojho života. Ešte dôkladnejšie vyhodnocujem, čo je a čo nie je pre mňa dobré.

Moje vyzretejšie ego ma plne podporuje v tom, že mi nie je jedno, čo mi život prinesie. Chcem sa na tom činorodo podieľať. Podľa toho si aj prispôsobujem svoju cestu. Nie tým, že by som sa pokúšala zbavovať viditeľných prejavov starnutia, ale tým, že sa o seba starám po všetkých stránkach – fyzicky, mentálne, emočne, duševne aj duchovne.

Rozhodla som sa, že budem po schodoch vedúcich k vyššiemu veku stúpať vzpriamene a hrdo, dokonca s gráciou a noblesou. V tom vykračovaní nahor v ústrety môjmu pozitívnemu a aktívnemu starnutiu sa stále učím „plávať vo vlnách“ a objavovať pri tom svoje schopnosti. Vnímam, čo mi ide najlepšie a teším sa z toho. To, kde sa zasekávam sa snažím ďalej rozvíjať. Keď sa idem na tom doraziť, púšťam to. Rozhodla som sa pre postoj, že neopustím svoje ideály. Keby som to urobila, zostarla by som tak, že by mi „odišla“ chuť ďalej skákať (no dobre, aj prekračovať sa ráta) cez prekážky.

Starnutie je nevyhnutné

A nie je to choroba. Starnutie nie je liečiteľné.

Starnutie je skôr spôsob života, než stav bytia. Rozhodujúci je proces udržiavania pozitívneho postoja, dobrého pocitu zo seba samého, udržiavanie si mentálnej, emočnej aj duševnej kondície a zdravia.  

Úspešné starnutie je „viacrozmerné“. Nezahŕňa iba vyhýbanie sa chorobám a udržiavanie sa v dobrej kognitívnej  forme. Je o trvalom zapojení sa do sociálnych a produktívnych aktivít. Takýto proces rozvoja a udržiavania všetkých svojich funkčných schopností umožňuje pohodu aj vo vyššom veku.

Spísala som si desatoro zásad, ktoré mi pomáhajú pri posilňovaní sebaobrazu a sebahodnoty ako midliferky. 

1.         Myslievam na to, že absolutisticky neplatí, že to, čo som sa v mladosti naučila o sebe, svojom vzhľade, schopnostiach a hodnote, ma bude sprevádzať do konca života! Vyberám si iba tie veci, ktoré ma podporujú. Tie, ktoré ma dávajú dolu a oslabujú ma, hádžem do priečinka na riešenie. Keď sa tam nedajú dať, idú rovno na recykláciu. 

2.         Mám zásadu, že keď vytrvám v láskavosti k sebe a premiešam ju s trochou disciplíny, môžem svoju sebadôveru budovať a upevňovať bez ohľadu na moje predošlé nepodarené pokusy. Napokon, doviedli ma k pokusom, ktoré vyšli. Výhoda mať nažité je v tom, že mám väčší odstup a nadhľad a z niektorých vecí sa už nerútim.  

3.         Pokiaľ ide o mieru sebavedomia, priemer je to, o čo sa hodlám usilovať. Niežeby som sa podceňovala. Radšej vsadím na „zdravé a stabilné“ sebavedomie, než na „príliš vysoké a krehké“. Nepotrebujem nikomu nič dokazovať, ani sa hrať na hrdinku, ktorá sa nebojí starnutia. Pravdaže mi nie je jedno, že budem v kategórii neatraktívna žena po menopauze. Ale takto o sebe rozhodne nehodlám uvažovať!

4.         Zatrhla som si instantné riešenia na rýchle zdvíhanie sebadôvery. Poriadny liečivý „vývar“ je v húževnatej zhovievavosti a súcitnosti k sebe samej. Už len výber ľudí, s ktorými chcem tráviť čas a priestoru, v ktorom chcem byť, robia zázraky. Nech žije sloboda voľby!

5.         Už som na dobrej ceste zmieriť sa s neúspechom ako neodmysliteľnou súčasťou môjho života. Nič tak neotužuje moju odolnosť, ako keď sa nenechám zastavovať strachom. Tam, kde si netrúfam, nemusím silou mocou ísť. Počúvam intuíciu, ona vie, čo je pre mňa dobré. Často si kladiem otázku: „Čo práve teraz potrebujem, aby sa mi uľavilo?“

6.         Viem, že cesta k pozitívnemu prežívaniu je dláždená negatívnymi zážitkami a znášaním emočného nepohodlia. Keď sa ma snažia myšlienky zneisťovať a nahovárajú mi, že necítim dobre, beriem ich s rešpektom na vedomie a priznám si, že mi je nanič. V sebaľútosti sa však kúpem iba limitovaný čas, aby sa mi nedostala príliš hlboko pod kožu.

7.         Úprimne sa konfrontujem so svojou autentickosťou a často sa samej seba pýtam: Som to teraz ja? Keď sa pristihnem, že hrám nejakú z rolí, ktorá mi úplne nesedí, zatrhnem si to. Vyzvem samú seba na reflektovanie toho, čo stváram, niekde v pokoji. Nech si urobím jasno v tom, ktoré role ku mne patria a ktoré už nie.  

8.         Dala som si záväzok opúšťať svoju bezpečnú ulitu a trochu aj zariskovať, aby som si dokázala, že veci zvládnem. Nie vždy je z toho radostné ujúchanie, ale zvyšujem si tak vieru v seba a v svoje schopnosti. Kde inde, než v mimo komfortnej zóne by som zistila, čo sú moje limity a kde ešte môžem posúvať svoje hranice?

9.         Úprimne sa zaujímam o svoje prežívanie, myšlienky a pocity. Nie preto, aby som ich hodnotila, ale aby som dokázala so sebou lepšie pracovať, rozumela si a vyznala sa v sebe. Keď mám z toho chaosný spletenec, môj priateľ terapeut mi ho pomáha rozpletať. 

10.       STOP-ku majú všetky moje úvahy týkajúce sa toho, že starnutie je desivý čas plný zmien a osamelosti. Ja o tomto období uvažujem v kontexte toho, ako chcem prijímať zmeny pre postoj „starnúť s pôvabom“. Hodlám starnúť pozitívne, čo mi umožní prečkať očakávané aj neočakávané zmeny. Teda, fandím si v tom. Preto tvorím tento blog a vy môžete byť svedkami toho, ako sa mi to darí. Zároveň Vám ponúkam, keď sa chcete podeliť o svoje skúsenosti, ja aj čitatelia to ocenia 💓

Príspevok Ako prijímať pribúdajúce roky s gráciou?  zobrazený najskôr Life koučing.

Keď na sebe spozorujeme prvé prejavy pribúdajúceho veku, premkne nás stres, aktivuje sa naša zraniteľnosť a prepadneme pocitom neistoty. Najskôr nám príde ako dobrá stratégia zakryť viditeľné známky starnutia a ignorovať nepríjemné pocity, ktorých sa snažíme zbaviť za každú cenu. Dlhšie nám trvá, než prijme, že sú skutočné a chcú nám niečo povedať. Nikto nás neučí (keď si odmyslíme reklamy), ako reagovať na kvantum rôznorodého stresu, ktorý zmeny súvisiace so starnutím do našich životov prinášajú. 

Ako akceptovať zmysluplnosť starnutia?  

Než vám k tomu napíšem nejaké postrehy, ponúkam šesť príbehov. Žiadny nepatrí konkrétnemu človeku. Sú kompilátom z mnohých vypočutých príbehov, aby som na nich ilustrovala tému, ako nás starnutie – fyzické, mentálne, emočné vháňa do krízy stredného veku. 

Keď si príbehy prečítate, doprajte si chvíľu na uvažovanie. Ktorý sa vás dotkol, čo z neho s vami rezonuje? Chvíľu to pozorujte a potom čítajte ďalej. 

🧡 Mám pocit, že zrazu idem prudko dolu z kopca. Moja vitalita a nadšenie sa vytratili a mám pocit, že žiadna motivácia ma nedokáže zachrániť od pocitu márneho snaženia. Všetko sa totiž zhoršuje, keď si predstavím, že nemám dôvod vstávať ráno z postele. Načo, prečo? 

🤎 Som šialene unavená. Keby len to, ja sa cítim úplne prázdna. Som napnutá a podráždená v každej chvíli. Cítim sa ako v pasci, z ktorej nedokážem ujsť. Chcem sa uvoľniť, ale nejde to. Hromadia sa mi povinnosti, ktoré nestíham a viem, že to bude ešte horšie. Ako nad tým môžem vyhrať? 

🧡Dokázal som fičať vysokou výkonnostnou rýchlosťou. Ani som si nestačil uvedomiť, ako rýchlo z môjho života zmizli drobné radosti. Syn odišiel študovať do zahraničia a manželka má svoje koníčky. Mne zostala iba práca, kde mi teraz hrozí, že ma vymení niekto, kto nepotrebuje voľný čas pre seba. Niekto, kým som bol ja pred 15 rokmi. Kto som teraz ja? 

🤎 Som pripravená vykúpať sa vo svojej frustrácii, aby som dokázala lepšie porozumieť samej sebe. Rada by som sa vyhla chybám, ktoré som urobila v minulosti. Dá sa nájsť nejaká radosť v predstave, že by som svoje starnutie prijala a prestala vzdorovať? 

🧡 Pracoval som tak tvrdo a tak dlho, až som z toho ochorel. Najhoršie je, že hoci musím odpočívať, nedokážem to. Ja neviem, čo je to ničnerobenie. Ako mám sám seba presvedčiť, že mám hodnotu aj vtedy, keď nerobím dôležité veci? Ako mám uveriť tomu, že aj keď sa nebudem o niečo snažiť, aj tak ma budú mať ľudia radi?  

🤎 Cítim bezhraničnú zmes smútku, vyčerpania, stratenej vôle a beznádeje. Rada by som to všetkým vysvetlila, lebo túžim po tom, aby ma pochopili a boli empatickí. Nejde to. Iba dostávam rady, ako sa mám vzchopiť a objaviť nový zmysel života. Mám sa tešiť, že ma čaká skvelá životná etapa. Ako mám tomu uveriť, keď si najviac zo všetkého želám byť neviditeľná a mať pokoj od ľudí aj od sveta?

O momentoch, keď sa necítime vo svojej koži

Nehovoríme o svojich rozporuplných pocitoch – ani verejne, ani blízkym. Nie sme vychovávaní k tomu, aby sme priznali svoju nedokonalosť a neschopnosť poradiť si s nepríjemnými pocitmi. Vnímame to ako poníženie, ako niečo, čo by malo ostať ukryté pred zrakom druhých, aby sme ich alebo seba nevystrašili. Nasadzujeme si masku odvahy a smútime len v súkromí. Predstierame, že sme statoční a záťaž zvládame. 

Ku kríze pristupujeme, akoby šlo o anomáliu v našom živote, ktorá má ostať utajená alebo ignorovaná. Znamená to, že sme z bežného vnútorného rozpoloženia urobili tajomstvo, ktoré nemá nikto poznať. Ťaživé tajomstvo, ktoré nás oberá o pokoj na duši, kazí nám radosť a berie nádej. 

Múdrosť však patrí tým, ktorí si dokážu priznať, že im je ťažko, beznádejne, frustrovane, zlomene, bezvýchodiskovo… Ako to počúvam od ľudí, ktorí si dovolia debatu so mnou. V tej ich zraniteľnosti je sila – sila postaviť sa za seba a hľadať zdroje podpory, vnútornej i vonkajšej. Prizvať niekoho citovo nezainteresovaného do svojho príbehu je oslobodzujúce. Inak o prežívaní uvažujeme, keď máme spolucestujúceho a nie sme sami stratení v chaotickej džungli pocitov a myšlienok.  

Zimovanie – Ako nájsť útočisko v ťažkých časoch

Názov skvelej knihy Katherine May, v ktorej som objavila analógiu s procesmi, ktoré v nás spúšťa kríza stredného veku. A hoci je tento výraz spájaný s negatívnou konotáciou a bulvarizovaním, popisuje životné obdobie, kedy naše nevedomie prichádza s rekapituláciou doterajšej pomyselnej polovice života. 

Hlboko so mnou rezonovalo, ako autorka opísala svoje bolestivé obdobie. Ťažko jej ochorel manžel, syn prestal chodiť do školy a vlastné zdravotné problémy ju priviedli k odchodu z náročného zamestnania. Hlbokými úvahami zdieľa skúsenosti o sile odpočinku, o tichej kráse zimy a o cyklickom, nie lineárnom chápaní života. Mayno zamýšľanie sa s prírodnými a mytologickými metaforami vo mne vyvolalo silnú odozvu. Smutné a chladné obdobia sú rovnako intenzívne a silné, keď prídeme do stredného veku. 

Nekonečná, nepredvídateľná zmena je odvekou podstatou života

Keď máme nažité, nastáva čas na premýšľanie, rekapituláciu, obnovu stratených síl a veľké upratovanie či radikálnu obnovu. To všetko je nevyhnutné. Nahovárame si, že sa to možno dá nejako zjednodušiť, než nás to dohoní so spoľahlivou zákonitosťou, že život sa vo svojej podstate nedá mať pod kontrolou. 

Snažiť sa nájsť dokonalé pohodlie – fyzické, emočné, duševné, duchovné je ilúzia, ktorú nám vnucujú reklamné príbehy. Keď sme zmietaní rozporuplnými myšlienkami a emóciami, niet kam ujsť. Hľadanie rýchlej útechy je únik, ktorý nám iluzórne oddiali prežívanie frustrácie, ale precitnutie bude o to tvrdšie. 

Moja osobná skúsenosť (tiež som midliferka), aj skúsenosti mojich klientov potvrdzujú, že niektoré myšlienky a pocity sú ťažko stráviteľné. Hlavne vtedy, keď sa ich snažíme popierať, alebo sa tváriť, že ich nemáme na tanieri. Trávenie uľahčuje uvedomenie si, že život je konštantná zmena. Jediné, čo dokážeme mať pod kontrolou, je spôsob, akým sa k nej postavíme.

Som fanúšičkou pozitívneho myslenia vďaka technikám z pozitívnej psychológie, ale nepovažujem ich za všemocné. Keď sa usilujeme vytesniť druhú stranu svojho príbehu, ktorý sa nám nepáči, nájde si svoju cestu, aby sa nám ukázal v najmenej vhodnej chvíli. Zvyčajne vtedy, keď nás budú sužovať pochybnosti, že čo ak nie sme dosť silní, aby sme to všetko zvládli. A čo ak to nevydržíme? Čo potom? 

Ako sa o seba starať v období, kedy sa naše prežívanie mení?

Som si vedomá, že sa nedá dosť zdôrazniť, aké je dôležité samých seba prijímať práve takých, akí sme v tejto chvíli. Nie takých, akými by sme si prali byť alebo akými by sme podľa svojho presvedčenia byť mali. 

Môžeme s pribúdajúcim vekom bojovať, alebo ho akceptovať. Alebo ideálne spojiť akceptovanie a bojovanie. Akceptovanie, že sú určité zmeny, ktoré nemôžeme zvrátiť. Dejú sa zvonku aj z vnútra. Obidve sú dôležité. Bojovanie s vekom sa oplatí nahradiť prácou, ktorá pomáha naše telo udržiavať zdravé. Dá sa viesť „boj“ za to, aby sme ostali flexibilní po všetkých stránkach. Aby sme sa postavili zahanbujúcim pocitom a strachu. Aby sme si vážili samých seba za to, aký máme postoj k privilégiu žitia dlhšieho života.  

Chcem o tom väčšmi na svojom blogu písať. Ako tému starnutia uchopiť nie cez väčší výkon a drinu, ale cez prijatie toho, že zmeny sa nedejú jednorazovo. Prichádzajú v cykloch, znovu a znovu. Sú bežnou súčasťou života. A je rozdiel, či ich vnímame ako zlyhanie a očakávame, že sa rýchlo poučíme. Alebo si povieme, že aj druhá polovica života je len otázkou praxe.

Budem postupne prinášať odpovede na najčastejšie otázky súvisiace so stredným vekom: 

• Ako nájsť zmysel života v tejto fáze života?
• Ako sa vysporiadať s výzvami, ktoré prináša starnutie: zdravotné problémy, strata blízkych, zmeny v pracovnom aj osobnom živote?
• Ako nájsť nové spôsoby na rozvinutie svojich záujmov a získanie nových skúsenosti?
• Ako udržiavať zdravý životný štýl a zvládať stres?
• Ako nadväzovať nové vzťahy a udržiavať existujúce?
• Ako sa vyrovnávať s pocitom osamelosti a izolácie?
• Ako sa vysporiadať s emocionálnymi výkyvmi a zmenami nálad?
• Ako nájsť rovnováhu medzi prácou a osobným životom?
• Ako objaviť spôsoby pomoci ostatným?

P.S. 

Uvítam, keď sa podelíte o svoje zážitky, skúsenosti a čokoľvek, čo chcete zdieľať cez moje príspevky s ľuďmi. Keď mi napíšete, môžeme blog tvoriť spoločne.

Príspevok Starnutie je rast a zmena. Aj kríza a bolesť zobrazený najskôr Life koučing.