Budem úprimná. To že už mám ‚nejaký vek‘, kedy by som si mala všímať aj prichádzajúce obmedzenia som si uvedomila až teraz, po šesťdesiatke. To asi preto, že som na to skrátka nemala čas. Trpím ťažkou artrózou drobných kĺbov na rukách a bráni mi to hlavne pri maľovaní a kreslení. Ale na druhej strane – keď robíš niečo s vášňou a rada, bolesť na čas ustúpi. Takže recepis za mňa: Vek so sebou môže priniesť aj obmedzenia, bolesť, únavu, nechuť, stratu významu toho, čo robíme, strach z budúcnosti, no to ešte neznamená, že máme svoj život vzdať. A práve veci a činnosti, pri ktorých strácame pojem o čase a v ktorých dokážeme zabudnúť na nejaké číslo v našom občianskom preukaze… to je to, čo by sme mali robiť. A určite nie až po šesťdesiatke. 

Máš návyk alebo rituál, ktorý ti pomáha žiť naplnený život bez ohľadu na vek?

Zvykla som o sebe tvrdiť, že nie som ritualistka, a že Zmena je meno môjho života. Dnes viem, že to mám podobné ako ostatní. Mám svoje rituály a rituáliky, ktoré mi zlepšujú deň, pomáhajú prekonať ťažkosti, či sa lepšie nastaviť na to, čo riešim. Za svoj najobľúbenejší považujem ten letný. Mám malilinkú záhradku, taký slížik. A v tom slížiku sa mi podarilo vytvoriť viacero príjemných a bezpečných zákutí, posedení, meditačných kútikov. A tam si každé letné ráno vypijem svoju prvú rannú šálku kávy. Bez cukru, bez papierov, sama so svojím JA. S ním sa učím zostať čo najviac v prítomnosti. Ešte nepremýšľať o tom, čo ma čaká. Sedieť v kresle, načúvať švitoreniu vtákov, vnímať tú krásu okolo seba a len tak tu pre seba byť. 
Záhrada v meste  je liečivý priestor, a preto v nej rada tvorím aj sprevádzam svoje klientky počas spoločných sedení.

Na čo sa tešíš vo svojej druhej polovici života?

Keď som bola mladá a všade som bola a všetko vedela najlepšie, na šesťdesiatku som ani nepomyslela. Vydala som sa z lásky, mala krásne zdravé deti, študovala som viac škôl, veľa som pracovne cestovala, stúpala som po kariérnom rebríčku vyššie a vyššie a na nejaké ďalšie „tešenia“, túžby, láskyplnosť vo vzťahoch, nebol čas. A to sa mi vypomstilo po päťdesiatke, kedy som v priebehu nasledujúcich desiatich rokov skoro o všetko prišla. Dnes už niečo o živote naozaj viem. Aj to, že keby som mohla byť opäť tou mladou ženou ako kedysi, menej by som tlačila na výkon a viac by mi záležalo na tom „byť“. Je to isté posolstvo a aj vo vlastnej praxi vidím, ako to ženám pomáha prekonať „to svoje“. Byť šťastná, byť svoja, byť spokojná tu a teraz tam, kde chcem byť. A presne na to sa teším najviac. 

Robí ti niečo vrásky v súvislosti s pominuteľnosťou života? 

V jednej útlej ale krásnej knižke Deti píšu Bohu je citovaný malý osemročný chlapček, ktorý sa boha pýta: „Bože, keď existuje posmrtný život, prečo musíme umrieť?“ Deti to vždy vedia vystihnúť najlepšie. 

Hlava mi hovorí, že keď ma „vypne“, tak ma vypne a bude koniec. A že či ma čaká deň, alebo dvadsať rokov, jediné, čo viem pre svoj pokoj v duši urobiť, je byť tu a žiť. Dýchať, jesť, smiať sa, kráčať, plakať a neklamať, nebáť sa, pomáhať, podporovať, nemať posledné slovo, nehnevať sa, tešiť sa z maličkostí a byť svojim milovaným tak blízko ako sa len dá. Žiť skrátka dobrý a šťastný život. 

Čo ti pomáha ráno vstávať s radosťou z postele? 

Máločo. Ja som sova. Rada chodím spať neskoro. Vstávam však už o piatej, keď sú moje štyri mačky vnútri v dome. Pocit radosti sa dostaví až vtedy, keď sa mi ich podarí vyhodiť z domu pred treťou ráno. To vstávam o ôsmej s radosťou.

Tvoj odkaz pre čitateľov bez ohľadu na vek?

Život je taký zvláštny projekt. Nikto sa nás nepýtal, či do neho pôjdeme a nikoho nezaujímalo, či máme všetko preto, aby sme ho mohli úspešne tvoriť. No nezabudnú nám pripomínať, akí máme byť, aby sme boli prijatí a milovaní. Skúste to dnes inak. Skúste viac „byť“ než „poslúchať“. Byť sama Sebou, so Sebou, myslieť na Seba a stáť pri Sebe v dobrom aj v zlom. Užívať si svoje kvality, talenty, svoj potenciál. Obklopovať sa ľuďmi, ktorí vás podporujú. A byť šťastná, ako to len ide.

Dáša Polievková (1962) je arteterapeutka a artekoučka venujúca sa sprevádzaniu ľudí životnými zmenami so zameraním sa na ženy 40+ 
Je autorkou mnohých invenčných tvorivých a charitatívnych projektov, s vášňou pre podporu tvorivých sebavyjadrení v rôznych kontextoch. 
Po tridsiatich rokoch úspešnej práce v HR a na manažérskych pozíciách našla svoje naplnenie v pomáhajúcej profesii a v angažovaní sa v dobrovoľníckych projektoch, mentorovaní a poradenstve. 
Viac sa o Dáške dozviete z jej webu: www.catcoaching.sk

Príspevok Dáša Polievková: „Robiť veci s vášňou pomáha prekrývať bolesť“ zobrazený najskôr Life koučing.

Vždy nás zabolí a zraní, keď zle odhadneme človeka. Keď sa k tomu pridruží, že si prídeme využitý, máme čo robiť, aby sme to ustáli. Zrada a krivda sú zbrane ťažkého kalibru spôsobujúce ostrú bolesť a dlhé hojenie. K tomu nás priľahne ľútosť, lebo váži tony. Jedného dňa však všetka tá bolesť bude dávať zmysel. Premení sa postupne na silu, ktorú využijeme neskôr.

Za predpokladu, že sme sa z tej lekcie od človeka, ktorý sa k nám zachoval škaredo, niečo naučili a odpustili mu. Ľudia robia vždy najlepšie, čo v danom okamihu vedia a k čomu ich vedú vlastné motívy a naplnenie vlastných potrieb. Hoci nás do toho zatiahnu, nie je to o našom zlyhaní. Je prirodzené, že očakávame práve toľko, koľko preukazujeme. V tomto však spravodlivosť nefunguje.

Napriek veľkému riziku sa nám vyplatí správať sa k ľuďom priateľsky, lebo v 99 % sa nám to vráti späť. A keď to aj príde vo verzii, ktorú sme si neprosili, malo to nejaký význam, ktorý sa ukáže neskôr. A my sa naučíme, že nás môže bolesť buď zraňovať, alebo aj meniť. V tom máme na výber.

Príspevok Keď sa bolesť mení na silu zobrazený najskôr Life koučing.

Začali sme spoločne skúmať, čo je teraz inak, než bolo. Z príbehu som zachytila, že Janovi sa už neprihovára ten tichý hlas, ktorý mu na konci dňa zvykol hovoriť, že zajtra to skúsi inak – lepšie, odhodlanejšie, s vášňou… Ten hlas robil posla odvahe. Keď stíchol, vytratila sa odvaha. Niežeby predtým robila randál, ale bola tam a dozerala na proaktívnosť a činorodosť. A zrazu prišlo niekoľko situácií po sebe, kedy sa Jano o niečo usiloval, a nezískal pochopenie, uznanie a podporu od ostatných, a tým ani od seba.

Bol frustrovaný a sklamaný. Zostala mu pachuť zlého pocitu zo seba, lebo zlyhanie bolelo. Táto bezočivosť jeho pocitov nahovárajúcich mu, že je nanič, mu dávala zabrať. Namiesto toho, aby sa púšťal získavať nové, pozitívne skúsenosti, si systematicky pripomínal tie staré. Jano si uvedomil, že ho paralyzuje neustále prehrávanie si toho, čo mu nevyšlo. Nemal guráž pustiť sa do nových vecí, lebo sa bál, ako by to dopadlo. Jeho perfekcionizmu, ktorý mu predtým umožňoval vyniknúť, ho zrádzal. Chcel od neho dokonalé plány a odpovede aj na otázky, na ktoré chodia odpovede až z aktivít, a nie z teoretického špekulovania.

Resuscitoval svoju odvahu tým, že si udelil dovolenie konať v niektorých veciach aj bez garancie výsledkov. Pripustil, že môže viac improvizovať, aby zozbieral odvahu začínať nové veci hoci len preto, aby mal dobrý pocit zo seba. Sľúbil si, že prestane na seba tlačiť, lebo dokonalosť s odvahou a málokedy kamošia.

Mne pri úvahách o odvahe pomáha, že nepotrebujem poraziť strach, ale urobiť rozhodnutie, že niečo iné je dôležitejšie ako strach.

Príspevok Potrebujem odvahu. Poriadne veľa. zobrazený najskôr Life koučing.