Uvedomila som si, že si v praxi vypočujem toľko sebaobmedzujúcich povier (obmedzujúcich presvedčení), že by boli hodné spisovania do nejakého rebríčka. Niektoré sú v prevahe, napríklad: Nie som dosť múdra / šikovná / vzdelaná / rozhľadená / skúsená… Nemám v sebe nič príťažlivého / výnimočného / využiteľného… Život je ťažký / nebezpečný / nespravodlivý / krutý… Nemám dosť síl / energie / nadania / talentu / kontaktov / príležitostí / možností… Nemôžem si to dovoliť / to chcieť / sa do toho pustiť, lebo…

Kto za to môže?

K mojej úlohe pri sprevádzaní ľudí nepatrí pátrať v minulosti, prečo daná povera vznikla. Za kľúčové považujem odhaliť ju a zistiť, odkiaľ sa berie všetka tá pochybnosť, neistota a nedôvera v seba. To, čo každý potrebuje vedieť je, akú moc nad ním tá jeho sebaobmedzujúca povera má. Napokon, je zdrojom sily, lebo vďaka povedomiu o nej s ňou môžeme niečo urobiť. Pravda je tá, že nikto za tie povery nie je zodpovedný. Každý z nás je však zodpovedný a za to, aby sme ich dokázali zmeniť, keď nám neslúžia. Vyžívajú sa totiž v tom, že nás sabotujú.

Moc sebaobmedzujúcej povery

Ako ľudské bytosti máme sklon vytvárať si podivné zvyky a stereotypy, aby sme naplnili svoje potreby – uznania, bezpečia, lásky, pozornosti… A hneď sú pri tom tie naše povery nastúpené a pripravené slúžiť. Raz dva nám povedia, čo všetko sa nedá a nemá význam. Aby sme s tým mohli žiť a fungovať, vytvoríme si návykovú masku – je živená práve sebaobmedzujúcou poverou. Maskou stvárnime, čo sa od nás očakáva, snažíme sa naplniť priania ľudí okolo seba a vyjsť im v ústrety. Na čo pri tom pozabudneme a nezostanú nám ani kapacity sme my sami – naša autentickosť a integrita. Tak veľmi túžime niekam zapadnúť a niečo znamenať, že cestu k tomu neraz volíme takú, ktorá ide proti nám. Ani sa nenazdáme a máme na sebe toľko vrstiev masiek, že už iba matne tušíme, aká je tá pravá.

Obnažiť sa je život ohrozujúce

Používať masky niekoľko rokov a potom ich chcieť odložiť nie je o vyzlečení sa do naha. Ztrhnúť všetky masky odrazu by znamenalo pre naše ego traumatický šok. To sebaodhaľovanie je možné iba postupným odlupovaním jednotlivých vrstviev. Tie sa nakopili s plynutím času a priľnuli k sebe. Môže to byť posilňujúce dobrodružstvo oddeľovať ich, keď si ten proces nastavíme v láskyplnom móde voči sebe.

Ako pochovať obmedzenia?

Zjednodušene povedané – s múdrosťou nášho živého mozgového počítača. Keď si návyk vypestujeme, vznikne nervové spojenie a zapíše sa do pamäte. A to je dobré, lebo to môžeme prepísať. Trvá to a nejde to príliš rýchlo, lebo keď sa presvedčenie u nás zahniezdi, nemá dôvod opúšťať svoje miesto. Lenže, keď budete od seba chcieť, aby vaša pozornosť a energia prúdili novým smerom a trváte na používaní podporného tvrdenia o sebe, tak sa v hlave to nové prepojenie vytvorí. Nastaviť si nové presvedčenia je tá jednodušia časť úlohy. Sú to vlastne protiklady k doterajším obmedzujúcim poverám, napríklad: Som dosť šikovná, aby som dosiahla to, čo v živote chcem. Dostala som do vienka veľa užitočných schopností. Dokážem zaujať človeka mnohými spôsobmi. Mám veľa dôvodov, aby sa mi to podarilo.

 Zhrnuté a podčiarknuté

Keď zavnímate, aké účinky majú obmedzujúce povery na kvalitu vášho života, príde motivácia a chuť zmeniť ich. Vyberte si jednu z obmedzujúcich povier a spýtajte sa samých seba: Som pripravený zmeniť túto poveru? Čo pre to urobím a ako? Keď si ten záväzok pre seba vytvoríte a vyberiete si priaznivejšiu a podpornú poveru, ktorou nahradí tú pôvodnú, chce to len vytrvať. A keď príde pochybnosť (a to teda príde), že nie ste o novom presvedčení presvedčený, nestarajte sa o to! Rím tiež nepostavili za jeden deň. Trpezlivo pokračujte vo svojom odhodlaní. Pomôže vám k tomu, keď si spíšete zoznam všetkého, čo podporuje vaše nové tvrdenie o sebe – súpis vecí, situácii, udalostí a rozhovorov, ktoré svedčia o tom, že vaše nové presvedčenie je pravé a má oporu v realite. Popritom sa uisťujte tým, že k tomu pridáte citové zafarbenie. Vytvorte si pocit, že skutočne cítite, ako by už bolo vaše uistenie v podobe podporného presvedčenia súčasťou vášho života. A hoci nie je vizualizácia všemožná, vytvárajte si živú predstavu toho, aké to pre vás je, keď vám o pol roka nové presvedčenie naplno slúži. Čo vtedy cítite, počujete, vidíte – na sebe, na iných?

Podpora pre aplikáciu

Buďte trpezliví. Nemusíte lámať rekordy, ani chcieť od seba všetko naraz. Lepšie sú malé, ale vytrvalé kroky. Postupné zmeny bývajú trvalejšie, než náhle skoky. K svojim slabostiam buďte láskaví. Keď sa niečo nepodarí, nehnevajte sa. Vráťte sa k tomu a skúste so znova. Keď urobíte chybu, nič sa nedeje, nekritizujte sa, z chýb sa učíte. Nestrácajte čas sebavýčitkami. A toto rozhodne nerobte a nehovorte si nič podobné: V tejto situácii sa nedá nič robiť, niet východiska. Klamali by ste samých seba.

P.S. Moja maska

Než som nazbierala skúsenosti v pomáhajúcej profesii, mala som masku superhrdinky – snáď už o nej môžem hovoriť v minulom čase. Odjakživa som túžila pomáhať ľuďom a to ma viedlo k nastaveniu, že som sa hrala na „hrdinku“. Skákala som od radosti a moje ego krochkalo blaženosťou, keď som mohla niekoho „zachraňovať“. Pomáhala som naplno iným, lenže seba som neriešila. Nezostal na mňa čas. Ťažko som prežívala, keď som niekomu nedokázala pomôcť. Vďaka mentorovi som si uvedomila, že siahať na ľudskú dôstojnosť môžem aj tým, že zachraňujem niekoho, kto to nechce, alebo o to nestojí, lebo má silu a moc zvládnuť svoju situáciu sám. Som vďačná za to, že ma moja profesia naučila vnímať rozdiel medzi tým, „nechať niekoho na pospas“ a „dať úctu jeho ceste“. V tom druhom je súcit, láskyplnosť a múdrosť. Chcem veriť, že do toho dorastám.

Príspevok Čo s vami robí vaša návyková maska? zobrazený najskôr Life koučing.

Veľmi by som sa chcela vo svojom rozvoji posunúť dopredu, lebo cítim, že niekedy je to veľmi blízko – už to niekde v hlave mám a dôverujem si. Potom zasa príde situácia, kedy sa necítim dobre taká, aká som a opäť mi o sebe naskakujú negatívne myšlienky. Čo si s tým počať? Bea, 26 rokov

Trochu psychovedy na úvod – ste rušič alebo plánovač?
Poznatok, že každý má svoje „centrum“ hodnotenia, vyslovil v roku 1966 psychológ Julian Rotter. Tvrdil, že jednotlivci s vonkajším centrom hodnotenia (rušiči) sú spravidla presvedčení, že odmeny v ich živote ovládajú vonkajšie sily, ako napríklad osud, šťastie alebo iní ľudia. Jednotlivci, ktorých centrum hodnotenia je orientované vnútorne (plánovači), majú tendenciu vnímať udalosti tak, že boli vyvolané vlastným správaním či schopnosťami.
Z výskumov, ktoré psychológia opakovane realizovali, vyplynulo, že ľudia s vnútorným centrom hodnotenia – PLÁNOVAČI, sa napríklad vyznačujú tým, že:
* vedia sa poučiť z vlastnej skúsenosti;
* sú väčšmi ochotní oddialiť vlastné uspokojenie a pokračovať ďalej aj v prípade, že nastanú ťažkosti;
* nadväzujú emocionálne vyrovnanejšie osobné vzťahy (prežívajú v nich väčšiu sebaúctu a nižšiu úzkosť);
* prežívajú väčšie uspokojenie zo života a celkovú spokojnosť.

Čo vytvorilo vaše vnútorné alebo vonkajšie centrum hodnotenia?
U vedcov prevláda názor, že ľudia, ktorých rodičia boli príliš kontrolujúci a autoritatívni, sú náchylnejší vytvoriť si vonkajšie centrum hodnotenia. Rovnaký vplyv majú aj stresujúce životné udalosti, napríklad smrť rodiča či súrodenca, hlavne v mladšom veku. Naopak tí, ktorých rodičia povzbudzovali robiť veci, v ktorých mohli vidieť priamy výsledok vlastného úsilia (napríklad učiť sa hrať na hudobný nástroj či venovať sa športu), budú mať s väčšou pravdepodobnosťou vnútorné centrum hodnotenia – sú to plánovači. Rodiča im prejavovali náklonnosť, dávali im najavo svoje city a bezvýhradne ich prijímali takých, aký sú.

Máte na výber spôsob, ako myslíte
Delenie ľudí na rušičov a plánovačov nie je nutné, ale na základe takéhoto výskumu ľudského správania možno lepšie pochopiť to, aké pohnútky vedú človeka k tomu, že neustále všetko spochybňuje – seba aj okolnosti a trápi sa nad všetkým, čo sa môže pokaziť. RUŠIČA spoznáte podľa toho, že:
* okamžite reaguje na všetko, čo sa udeje,
* často sa cíti ako obeť okolností, s udalosťami viac zápasí, než ich riadi;
* trávi veľa času sužovaním sa,
* za problémy a pochybnosti vo vlastnom živote viní ostatných ľudí;
* odkladá riešenie problémov tak dlho, ako je to len možné,
* nepodnikne žiadne opatrenia, ktoré by mohli zlepšiť jeho situáciu.

Použitie v praxi – spoznajte rozdiel
Jeden zo spôsobov, ako seba odhaliť ako rušiča či plánovača, je uvedomiť si svoje postoje a spôsoby premýšľania v zásadných momentoch. Keď je človek skôr reaktívny – čiže príde podnet a on naň automaticky reaguje bez toho, aby si doprial čas a vybral spôsob, ako si v danej situácii počínať, má veci mimo kontroly. Takýto postoj je ľahší, zvádza nás k tomu naša prirodzenosť. Mať veci pod kontrolou však zväčšuje šance vylepšiť si vlastnú situáciu. Vtedy potrebujeme aktivovať proaktívnosť, lebo v priestore medzi podnetom a odozvou naň sa nachádza najvýznamnejšia schopnosť a možnosť, ktorú máme – sloboda voliť si. Naše správanie nie je funkciou podmienok, v ktorých sa nachádzame, ale odvíja sa od našich rozhodnutí. Byť proaktívny znamená konať iniciatívne a niesť zodpovednosť za to, že sa veci stanú. Pristupovať k životu proaktívne značí, že svoje reakcie na rôzne životné situácie a na správanie alebo konanie druhých ľudí podriaďujeme svojim hodnotám.

Ponuka na osobný záväzok voči sebe
Program proaktívneho správania sa na 30 dní voľne podľa guru osobného rozvoja S. Coveyho:
* Dávajte si malé záväzky a plňte ich.
* Buďte tolerantní, neodsudzujte.
* Buďte vzorom, nie kritikom.
* Buďte súčasťou riešenia, nie problému.
* Nezaoberajte sa slabosťami iných a neobhajujte slabosti svoje.
* Ak urobíte chybu, uznajte ju, napravte a vezmite si ponaučenie – okamžite.
* Nehľadajte vinu u iných.
* Zaoberajte sa tým, čo je vo vašej moci.
* Pracujte na sebe – na svojom vlastnom bytí.
* Posudzujte slabosti druhých so súcitom, nie s obviňovaním.
* Nepokladajte za problém to, čo druhí nerobia alebo čo by mohli robiť. Vašim problémom je reakcia na to a to, čo by ste mali robiť vy.
* Len čo si začnete myslieť, že problém je „mimo vás“, zastavte sa. Vašim problémom je táto myšlienka.
* Cvičte svoju zárodočnú slobodu a postupne ju rozširujte.

Aplikačné odporúčanie
Keď sa cítite nepríjemne, povedzte si, že tieto pocity sú vám vlastne na úžitok. Znamenajú totiž, že sa nútite prekonávať svoje obavy a idete za hranice komfortnej zóny, čím si doprajete prežívať život naplno, a tak sa stávať sebavedomejšími. Viete si postrážiť slová a jazyk, ktorými uvažujete a hovoríte. Pri nich začína voľba vášho postoja, ktorý je rozhodujúci pri tom, ako veci sami pre seba interpretujete – či idete do akcie ako do výzvy, alebo sa vzdáte skôr, než sa o niečo pokúsite.

Jazyk, ktorým hovorí človek, ktorý sa zbavuje zodpovednosti za svoj život – ČLOVEK REAKTÍVNY
* nemôžem s tým nič urobiť…
* som už raz taký…
* on ma rozčuľuje…
* toto nikto nedovolí…
* musím/nemôžem to urobiť…
* keby…

Jazyk, ktorým hovorí človek, ktorý prijíma zodpovednosť za svoj život – ČLOVEK PROAKTÍVNY
* zistím, aké mám iné možnosti…
* môžem byť iný…
* dokážem ovládať svoje pocity…
* pokúsim sa ich presvedčiť…
* rozhodnem sa, vyberiem si…
* budem…

Emočne vysiľujúce a neproduktívne slová:
* Nemôžem
* Mala by som
* Nie je to moja chyba
* Je to problém
* Nikdy nie som spokojná
* Život je boj
* Dúfam
* Kebyže

Užitočné slová, nabíjajú energiou a odhodlaním:
* Nebudem
* Mohla by som
* Mám úplnú zodpovednosť
* Je to príležitosť
* Chcem sa učiť a rásť
* Život je dobrodružstvo
* Viem
* Nabudúce

NA POVZBUDENIE

Ak máte z niečoho obavy, tak namiesto plánovania ústupu pomyslite na to, čo najhoršie sa môže stať, ak prehráte. Aké zlé to bude? … Rýchlo zistíte, že sa v skutočnosti nejde o nič. Arnold Schwarzenegger

V každom momente sa môžete rozhodnúť, či budete míňať svoj čas na plnohodnotné činnosti, alebo na tie menejhodnotné. Konečný súčet vašich rozhodnutí určí kvalitu vášho dnešného aj zajtrajšieho života. Brian Tracy

Foto: Miro Belovič

Príspevok Spýtali ste sa ma, ako sa posúvať stále vpred zobrazený najskôr Life koučing.

Zaujímalo by ma, v čom je problém, keď viem, čo mám robiť, mám návody, mám podporu, všetko sa zdá byť jasné, ale napriek tomu nedokážem nájsť silu k realizácii, k tým prvým krokom. Premýšľala som o tom, a neviem, či to môže byť zlým nastavením osobných cieľov (ktoré ma nedostatočne inšpirujú), alebo jednoducho ide len o neschopnosť prekonať lenivosť či pohodlnosť?

Skôr mám ale silný vnútorný pocit, že čo urobím pre seba, tak mi nedáva životný zmysel. Keď mám niečo urobiť pre druhých, tak sily a energie urobiť prvý krok mám dosť. Ale keď mám urobiť niečo pre seba, tak sa vnútorne podkopávam a zrážam. Môže to byť teda aj nízkou sebaúctou k sebe samému? Ako toto prekonať? Začala som mať dokonca pocit, ako keby som si hovkala v tom pocite sebaľútosti a zmaru.   Pavla

S tým, čo Pavla opisuje sa stretávam v praxi často a môže to mať viacero príčin. Vyberám tri najfrekventovanejšie.

Skratky ako prekážka

V mnohých kľúčových oblastiach života jednoducho nedokážeme dosiahnuť to, čo chceme a po čom túžime. Jednou z príčin, ktorej by sme to mohli pripísať je: nedostatok sebadisciplíny. Z doby, v ktorej žijeme sa nenápadne vytráca. Žijeme v spoločnosti, ktorá nás nabáda, až núti, aby sme boli rýchlo úspešní, bleskovo schudli, okamžite sa uzdravili… Zvykli sme si na zaručené, rýchle a spoľahlivé riešenia à la „zázračná pilulka“. A hoci vieme, že nefungujú, aj tak sa k nim radi utiekame, lebo je to skratka a my máme predsa naponáhľo.

Keď myslíme na to, že potrebujeme využiť čo najviac skratiek, má to dopad na našu sebadôveru a bráni nám to v dosiahnutí skutočného úspechu. Pri zjednodušovaní, ponáhľaní a urýchlovaní vecí zabúdame na zodpovednosť – hlavne tú voči sebe. Ani sa nenazdáme a ocitáme sa v pasci zaseknutia a stagnácie, kedy sa naša frustrácia prehlbuje, lebo hoci sa snažíme, efekt neprichádza.

Aplikačné odporúčanie

Vyberte si niečo, čo bude pre vás akurátna výzva (ani ľahká, ani príliš náročná) a venujte jej pozornosť, zaujatie a energiu minimálne raz denne, než si vypestujete návyk a pôjde vám to akoby samo. Pre tréning sebadisciplíny je to ideálne. Môže to byť čokoľvek – chôdza po schodoch namiesto výťahom, vynechanie rýchlych cukrov, skrátený čas na internete, prečítaných 30 strán denne, úprimné venovanie pozornosti niekomu…

Chyby na ceste

Môžeme mať skvelú víziu toho, čo chceme, ale často už nezvládame urobiť kroky, ktoré nás tam dovedú. Je to ako snívať o tom, že zabehneme maratón, ale netrénujeme, aby sme to dokázali. Čo sa stane? Pravdaže, ten maratón nikdy nepobežíme. “Chyba na ceste” rozptýli vašu energiu a zabráni vám v realizácii sna, túžby, vízie… Zabúdame na to, že malé a dosiahnuteľné ciele vytvárajú základné kamene vedúce k ohromným cieľom.

Aplikačné odporúčanie

Vyberte si jednu malú vec, ktorú ste ešte neurobili a máte ju na zozname toho, čo chcete podniknúť. Zistite si o nej čo najviac – prečo je pre vás dôležitá, prečo sa vám oplatí do nej pustiť, čo tým získate, čo všetko sa vďaka nej rozpohybuje vpred a aký budete mať pocit, keď si poviete, že ste to dokázali. Vyhraďte si mesiac na to, aby ste dosiahli v tejto veci posun, progres, efekt. Pomenujte si, čo konkrétne to bude, podľa čoho budete vedieť, že ste sa hli z miesta a máte z toho skvelý pocit. Stačí vám jediná vec, ktorú ste schopní posunúť v priebehu 30 dní, aby ste z nej vnímali efekt činorodosti, a tým aj úspechu. Pokiaľ to urobíte, nezaradíte sa k ľuďom, ktorí si vždy priali niečo urobiť, a pritom to nikdy neurobili.

Vnútorní sabotéri

Myseľ je neodbytná. Privlastňuje si našu pozornosť tým, že myšlienky prifarbuje emóciami a dokonca aj telesnými prejavmi. Kedykoľvek sa objaví naliehavá, zneisťujúca a zbytočná myšlienka, má tendenciu upútať nás a odviesť pozornosť. Než sa zbadáme, úplne zabudneme, čomu sa máme venovať. Pozorovanie mysle je obzvlášť obtiažne, pokiaľ sú myšlienky umocnené pocitmi úzkosti, strachu, pochybnosťami o sebe, o zmysluplnosti svojho konania…. V takých situáciách myseľ vyžaduje, aby sme sa riadili jej pokynmi.

Aplikačné odporúčanie

Keď si chcete trénovať odstup od neužitočných a sebadôveru podkopávajúcich pokynov, ktorými vás myseľ komanduje, a nie práve smerom, kde chcete byť, nie je to zložité. Kedykoľvek zaznamenáte obmedzujúcu myšlienku alebo nutkavý pocit, vyjadrite ho slovami a vložte do vety: “Vnímam myšlienku…” Keď sa práve pristihnete, že prokrastinujete a nerobíte, čo ste si predsavzali, môžete si v duchu povedať: “Vnímam myšlienku, že sa mi nechce robiť to, čo mám a čo naozaj chcem.” Pokiaľ si vychutnávate dobrý pocit zo seba, lebo ste sa prekonali, pomyslite si: “Vnímam myšlienku, že som dokázala prekročiť svoju zónu komfortu.” Takto podľa odporúčania klinického psychológa Shawna T. Smitha, a mám to spoľahlivo otestované, dokážete lepšie a s odstupom posúdiť, ako sa prejavuje vaša myseľ. Čím väčšmi trénujete, tým väčšiu zručnosť nadobúdate, a tým menej vás blokujú myšlienky a pocity, ktoré sú pre vás neužitočné a hovoria vám, že nie ste dosť: múdry, odvážny, šikovný, vytrvalý, skúsený, nadaný… Je to nezmysel – ste dosť „dobrý“ už teraz, len tomu potrebujete cez skutky uveriť.

Načo sa dá spoľahnúť

Úspešní ľudia si zvykajú robiť to, do čoho sa neúspešným nechce. Ten zvyk je na tom celé to dôležité. Úspech totiž často nie je výsledkom zásadných rozhodnutí, ktoré urobíme, ale vyústením všetkých drobných a zdanlivo bezvýznamných krokov. Úspech prichádza, pokiaľ si namiesto ľahkého, ale nesprávneho riešenia zvolíme obtiažne, ale správne. Takto konať však potrebujeme čo najčastejšie. Potom naša sebaúcta a sebahodnota rastú ako keby bez veľkej námahy, lebo sú živené činorodosťou. Keď sa naučíme ovládať svoje obavy, sebakritiku a strach, žijeme väčšmi v súlade so svojimi hodnotami, a tým aj v emočnej pohode. Potom si budeme s hrdosťou hovoriť: “Dokázal som to. Som rád, že som to urobil.”

Život je zážitkom, ktorý si máme všetci užiť…

Maximalizácia pozitívnych aspektov toho, čo si pre svoj život slobodne vyberáte vás vždy povzbudí. V tom nájdete dostatok energie na to, aby ste sa púšťali vždy do nových vecí, ktoré posilnia vašu sebadôveru a sebavedomie. Ako múdro skonštatoval Lao-c’:

“V samom strede seba samého máš odpoveď. Vieš, kto si, a vieš, čo chceš.”

Príspevok Spýtali ste sa ma, ako prekonať samého seba zobrazený najskôr Life koučing.

 Ako sa nezľaknúť skoku do neznáma, ale skočiť?

Keby som vás požiadala, aby ste prešli po doske ležiacej na zemi a potom po doske rovnakej šírky, ale vysunutej z okna na piatom poschodí, čo urobíte? Úloha je v oboch prípadoch pohybovo rovnako náročná. Prečo nám teda príde prejdenie po doske vo výške mnohonásobne ťažšie? Je za tým predstava nášho pádu. Negatívne vízie ovplyvňujú naše správanie. Čiže, prečo sa mi oplatí skočiť? Čo tým získam? Načo mi to bude? A hneď má vaša vízia materiál pre pozitívne nastavenie.

 Ako si môže človek vypestovať pevnú vôľu? Existuje nejaká technika alebo trik, ako si vybudovať a  držať nejaký zvyk?

Iba sila vôle niekedy nestačí. Potrebujete zmeniť svoje správanie, ktoré prinesie zmenu pocitov a postojov. Techník je viacero, kľúčové však je vytrvať v novom správaní, aby sa dostalo do stavu, že ho udržíte. Pri kríze sa vraciame späť k tomu predošlému, hlava to tak má rada, je to pohodlnejšie. V priemere treba 30 opakovaní novej činnosti, aby hlava zafixovala nové prepojenie návyku a udržala ho. Oplatí sa vytvárať si nové dobrozvyky a nebojovať proti zlozvykom, tie sa samé prekryjú tým, čo väčšmi chcete.

A ešte malé poetické odporúčanie od Mahatma Gandhiho:

Udržujte svoje presvedčenia pozitívne

Pretože…

Vaše  presvedčenia sa zmenia na vaše myšlienky.

Vaše myšlienky sa zmenia vaše slová.

Vaše slová sa zmenia na vaše akcie.

Vaše akcie sa zmenia na  vaše zvyky.

Vaše zvyky sa zmenia na vaše hodnoty.

Vaše hodnoty sa stanú vašim osudom.

Čo vám pomohlo reštartovať váš život po tej najväčšej kríze?

Veľa som čítala a hľadala odpovede na svoje otázky. Potom som si trúfla „vyliezť“ medzi ľudí a skúšala opatrne rozprávať o tom, čo cítim. Zistila som, že sa mi dostáva veľa podpory, o ktorú som sa hanbila požiadať. Potom prišla postupne viera v to, že aj keď mi je nanič, nemám žiadnu energiu a nič sa mi nechce, je to momentálny stav, ktorý môžem zmeniť tým, že urobím aspoň niečo malé, ale urobím. To mi pomoholo nevzdať sa a hoci malé, ale postupné kroky mi dodávali nádej, že sa veci môžu zmeniť hlavne tým, že ja som menila svoj postoj a nazeranie na veci.

Povedali ste, že aj práve kríza je spôsob, ktorým sa človek môže posunúť v živote ďalej. Mám krízu. Viem, že potrebujem zmenu, alebo bojím sa toho, čo mi prinesie. Ako začať? Riadiť sa rozumom či citmi?

Z môjho pohľadu, keď chceme niečo zmeniť, musíme byť sami sebe všímavými sprievodcami. Potom zistíme, že neexistuje jedna dlhá cesta, ale mnoho ciest, ktoré nás k cieľu dovedú za rozdielnych podmienok. Pre odhodlanie a odvahu na zmenu potrebujeme nájsť tie správne myšlienky, lebo náš život je tým, čo z neho urobia naše myšlienky. Lenže myšlienky potrebujú byť podporené emóciami, aby sa mohli vytvárať zmysluplné, radostné a šťastné okamihy. Myslím si, že rozum a city by mali pri Vašom zámere zmeny kooperovať a zhodnúť sa na to, čo pre seba chcete. Keď budú mať medzi sebou rozpor, spôsobí to pochybnosti a vyvolá strachy.

 Ak má človek dlhšiu krízu a vzniknú u neho psychické problémy, častokrát už nemá prácu, peniaze. Ako sa dá takému človeku pomôcť „amatérsky“, prípadne má možnosť profesionálej terapie bez financií?

Je sieť psychológov, kam možno ísť so zdravotným preukazom. Odporúčanie k nim rád sprostredkuje obvodný lekár, ktorého treba požiadať o túto pomoc.

Amatérska pomoc spočíva v podpore, v tom, že človek vie, že ste tam pre neho, keď je mu ťažko a môže sa s vami rozprávať, tiež v dopytovaní sa toho, ako môžete byť nápomocný a čo môžete konkrétne urobiť v rámci svojich možností. A opatrne skúšať a ponúkať návštevu odborníka, pomôcť pri vybavení termínu, odprevadiť…

Príspevok Spýtali ste sa ma na to, ako reštartovať svoj život zobrazený najskôr Life koučing.

Niekto raz povedal, že polovica toho, čo utratil za reklamu, boli vlastne zbytočne vyhodené peniaze – nevedel však, ktorá polovica to bola. Mal tým, samozrejme, na mysli, že ak si nepamätáme, ktorá to bola polovica, tak musíme naplno pracovať s obidvoma polovicami a s plným vedomím, že nie všetko, do čoho investujeme, nám prinesie ovocie. Viem, že to neznie veľmi povzbudivo, ale podporte sa trpezlivosťou. Úspešní ľudia sa vždy riadia zásadou, že musia a chcú robiť veci najlepšie ako vedia v danom okamihu, pretože vopred nevedia, čo sa im z celého snaženia vyplatí. Sú však pripravení, keď sa šťastena objaví v ich blízkosti.
Úprimne povedané: viem, že to vôbec nie je spravodlivé, ale ani život taký nie je. Vaše skutky sa nakoniec dočkajú odmeny, nikdy sa však pravdepodobne nedozviete, ktoré alebo za čo boli vlastne odmenené. Rovnako vám nikto nikdy nepovie, ktoré vaše činy sa odmeny nedočkali vôbec. To je fakt, ktorý treba prijať, vtedy vás to nestojí energiu navyše – nemá význam zaoberať sa tým, čo nedokážete zmeniť a ani na to nemáte dosah. Zameriavajte energiu a pozornosť na to, čo vám dáva zmysel a čo je vašou hnacou silou. To nepodstatné „odpadne“ samo, lebo to prestanete živiť.

Ja osobne si myslím, že väčšina úspešných ľudí býva v skutočnosti odmenená za nejakú predošlú snahu, na ktorú už dávno zabudli. Moje odporúčanie je: Choďte stále vpred a nebrzdite. Neoplatí sa vám vzdať len preto, že ste narazili na jednu-dve prekážky, pretože nikdy neviete, ktorá z nich je tá, ktorá sa ráta, a ktorá nie. Obrazne povedané, nie v každej ustrici, ktorú otvoríte, nájdete perlu. Napriek tomu nepochybujete, že v ustriciach perly bývajú. Čokoľvek budete robiť, prijímajte frustráciu ako sprievodný jav snaženia a vytrvajte, aj keby sa vaše veci náhodou nevyvíjali sľubne. Môže to byť iba dočasný stav. Len ak vytrváte v úsilí, dočkáte sa na konci vytúženej odmeny – a možno nebudete vedieť za čo je, ale budete ju mať. A odmena má veľa podôb…

Keď začnete príliš premýšľať, váš mozog bude mať tendenciu vytvárať zdôvodnenia ospravedlňujúce to, prečo by ste mali v komfortnej zóne zostať. Petr Ludwig

Často dostávam otázky, ktoré zamestnávajú čas od času každého z nás. Rozhodla som sa,  že na niektoré budem odpoveď aj cez môj blog, aby som sa s vami podelila o svoje skúsenosti, ale aj rôzne tipy a zásady, ktoré považujem za kľúčové pri budovaní emocionálneho bohatstva.

Rada zodpoviem, čo vás zaujíma. Svoje otázky mi píšte na mail: janette.simkova@lifekoucing.sk

Príspevok Spýtali ste sa ma na NESPRAVODLIVOSŤ ŽIVOTA zobrazený najskôr Life koučing.

Často dostávam otázky, ktoré zamestnávajú čas od času každého z nás. Rozhodla som sa,   že na niektoré budem odpoveď aj cez môj blog, aby som sa s vami podelila o svoje skúsenosti, ale aj rôzne tipy a zásady, ktoré považujem za kľúčové pri budovaní emocionálneho bohatstva.

Rada zodpoviem, čo vás zaujíma. Svoje otázky mi píšte na mail:

janette.simkova@lifekoucing.sk

Viem, že sa odporúča, že sa nemáme ľutovať, ani si hovoriť „kiežby som…” Ale čo s tým? Niekedy je to silnejšie ako ja. Maja

Sú chvíle, kedy nám skutočne nedá, aby sme si nepovzdychli: „Keby som tak…” Zvyčajne to nastane, keď cítime, že sme prepásli nejakú šancu alebo nám unikla príležitosť. Alebo v prípade, keď zistíme, že niekto spravil niečo skvelé a my si želáme, aby sme boli na jeho mieste.

Keď sa najbližšie pristihnete pri tom, ako si vravíte „kiežby som to spravila/som si to myslela/bola tam/videla to/zažila to/stretla ich/pochopila…”, tak si uvedomte, že chcete k tomu vzápätí dodať „ale teraz to napravím…” To je ten správny proaktívny postoj, čiže viac než iniciatívny, kedy sa zameriate na to, že sa nebudete pýtať “prečo”, ale “ako”: Ako by som to teraz mohla urobiť tak, aby…

V mnohých prípadoch nemusí byť to, čo ste chceli urobiť, až také stratené. Aj keby ste to v danej situácii možno urobili trochu inak. Tak napríklad, ak ľutujete, že ste počas štúdia na vysokej škole necestovali, čas už nevrátite späť. Čo však môžete urobiť pre to, aby ste mohli cestovať teraz? Viete to urobiť v rámci svojej dovolenky, alebo si zobrať neplatené voľno či si nájsť prácu, vďaka ktorej budete veľa cestovať? Alebo si to naplánujete na konkrétny čas, kedy sa na to pripravíte a vytvoríte si pre to podmienky?

Prirodzene, keď ľutujete, že ste nevyhrali zlatú medailu v behu na 100 metrov na olympiáde, pretože ste prestali s atletikou, keď ste mali 13 rokov, už s tým toho veľa nenarobíte, keď máte teraz 35. Môžete si však dať záväzok, že už neprepasiete žiadnu inú príležitosť.

Keď budete najbližšie po niečom túžiť, tak kvôli tomu aj niečo konkrétne podniknite – potrebujete akciu, nie iba myšlienkové plány. Len tak sa presvedčíte, čo Vám to prinesie v praxi, keď sa do toho pustíte. Niekedy sa práve tak preukáže, že možno až tak veľmi nechcete danú vec, lebo ste boli ovplyvnení okolím, alebo ste medzitým zmenili názor. Je to v poriadku, lebo ste sa skutočne presvedčili a nič nemusíte ľutovať.

Príspevok Spýtali ste sa ma na ĽUTOVANIE zobrazený najskôr Life koučing.