Emócie sa však nedajú oklamať ani odbiť. Majú svoj vlastný spôsob, ako nás prinútia brať ich na vedomie.

Zvyknú sa nám pomstiť napríklad:

• Nevysvetliteľným záchvatom hnevu.
• Bolesťou v krku zakaždým, keď si naložíme omnoho viac, než dokážeme zvládnuť.
• Neočakávanými nepríjemnosťami: ťuknete si auto alebo zmeškáte niečo dôležité.
• Konfliktom s úplne iným človekom, než ktorý vás nahneval, zarmútil alebo sklamal.
• Opakovanými, neustále sa vracajúcimi zápalmi.
• Ekzémami.
• Stratou hlasu.
• Nehodami a úrazmi.
• Nepochopiteľnou únavou.
• Nočnými morami.

Nevyjadrené emócie od nás neodchádzajú

Iba čakajú na svoju príležitosť, aby vyšli najavo neskôr v omnoho intenzívnejšej podobe. A hoci svoje pravé city skrývame v domnienke, že budeme v bezpečí pred druhými, vzdialime sa tým sami pred sebou. Čím sme väčšmi na úteku pred sebou, tým väčšmi nás vlastné emócie naháňajú.

Emócie majú jednu špecifickú vlastnosť – sú prudko nákazlivé

Ľahko vieme prebrať alebo si privlastniť pocity druhých. Pokým ide o tie pozitívne, vďaka za to. Ale pri tých negatívnych máme vlastné zásoby, nepotrebujeme ich navyšovať. Akurát, keď nie sme v strehu, nie vždy o tom môžeme slobodne rozhodnúť.

DOBRE POZNAŤ A RIADIŤ SVOJE POCITY = BYŤ EMOČNE ADAPTABILNÍ

Patrí k tomu aj efektívne zaobchádzanie s pocitmi iných ľudí. Učíme sa to vďaka sebauvedomovaniu, ktoré otvára dvere emočnej inteligencii.

Dobre sa nám to trénuje vďaka spriehľadňovaniu nášho vnútorného pocitového sveta:

1. Analyzujte, čo s vami emócie robia.

Po dni plnom pocitov (to je vlastne každý) sa v pokoji posaďte a pokúste sa dešifrovať, čo s vami emócie počas dňa robili. Pýtajte sa: „Čo som to vlastne cítila, cítil?“ Vďaka pravidelným sebareflexiám sa to postupne naučíte robiť už v okamihu, kedy pocit prichádza a rovno si uvedomíte, čo naozaj cítite. Tým sa aktivuje logické myslenie, ktoré dozrie, aby nenastal emočný únos. Ten sa spúšťa, keď emócia naberie takú intenzitu, že vypne racio. Vtedy nespoznávame samých seba a sme v emočnej explózii.

2. Používajte filter na obmedzujúce a limitujúce myšlienky.

Vedia totiž splodiť veľa nepohodlných emócií. Každú takú nanič myšlienku, ktorá chce ovplyvniť vašu náladu začnite vetou: „Teraz mi napadlo…“ Namiesto toho, aby ste si povedali: „Nič sa mi nedarí“, si poviete: „Teraz mi napadlo, že sa mi nič nedarí.“ Takto opisne vyjadrené je to menej vplyvné a vy máte možnosť vybrať si, čo s tým urobíte.

3. Podrobte svoje pocity preskúmavaniu ako detektív.

Keď v duchu skonštatuje: „Teraz som naštvaný“, zároveň sa spýtajte: „Som iba naštvaný, alebo sa za mojím hnevom skrýva ešte niečo iné?“ Emócie sa rady vrstvia, vtedy majú väčšiu moc. Keď odhalíte všetky „plátky“, získate objektívnejší prehľad a možnosť nedať sa nimi zmanipulovať. Za takým hnevom býva neraz pridružená napríklad zatrpknutosť, frustrácia, rozčúlenie, netrpezlivosť…

4. Trénujte otužilosť zotrvávať v pocitoch.

Nemusíte reagovať okamžite. Na začiatku je ten emočný nápor neznesiteľný, býva ako tlaková vlna. Keď ho ale nebudete hodnotiť, iba vezmete na vedomie, čo cítite, môže odznieť. Tak totiž pocity fungujú. Keď ich prijmete a priznáte, prídu si legitímne potvrdené a ich úloha sa naplnila. Máte plné právo byť znechutený, ale keď si hovoríte, že by ste to nemali cítiť, idete proti tomu, aké to pre vás je. Ak sa s emóciami pustíte do boja, vymyslia stratégiu, ako vám dať vedieť, kto má navrch.

5. Ctite moc zrkadlového neurónu.

Keď sa na ľudí neusmievate, ani oni sa na vás neusmievajú. Keď sa o ľudí a ich život nezaujímate, ani o vás sa nikto nezaujíma. Keď ste zameraný iba na seba, nepocítite blízkosť niekoho iného. Bez empatie nejde mať naplnené vzťahy, ktoré sú zdrojom spokojnosti a radosti. Ovplyvňovať svoje pocitové prežívanie môžete aj vďaka tomu, že vysielate to, čo chcete prijímať. Pocity si vytvárate tým, ako o veciach uvažujete a potom sa na základe toho správate. Druhí vám to radi opätujú. V tom dobrom, aj v tom zlom.

P.S. Môžete sa spoľahnúť na to, čo vystihla Susan Jeffers: „Pocit istoty nevyplýva z toho, že niečo vlastníme, ale že niečo zvládame.“

Príspevok Päť spôsobov ako posilniť emocionálne sebavedomie zobrazený najskôr Life koučing.

Pri niektorých pocitoch máme pocit, že sú príliš veľké, príliš nástojčivé, príliš nemiestne, zlovestné… Cítime vtedy, že s nami nie je niečo v poriadku. Vtedy sa potrebujeme pochlácholiť: „Na tom, že si smutná, nahnevaná, rozhorčená, ponížená… nie je predsa nič divného.“ To sme si iba osvojili hodnotenie, že naše pocity nie sú v poriadku, keď sú negatívne. Zabudli nás totiž naučiť, že priznať si emóciu ešte neznamená, že sa podľa nej budeme aj nutne správať. Veď to ani nerobíme – nestrieľame automaticky facky, keď nás ľudia hnevajú (aj keď mávame na to veľkú chuť). V duchu si však môžeme oslobodzujúco priznať: „Štveš ma neskutočne, ale na tom predsa nie je nič divného.“ A vzápätí sa pristihnúť pri tom, že nám ten človek aj tak niečo iba zrkadlí z nás samých…

Vždy, keď mám pocit, že padám do čiernej diery svojho galerijného skladu, snažím sa posvietiť si, v ktorom som sektore. Nech položím ten obraz tam, kde patrí. S pokojom, že je to len obraz a môže tam zostať.

Príspevok Všetky obrazy v nás sú nositeľmi emočných odkazov zobrazený najskôr Life koučing.

Koho počúvať – hlavu alebo srdce?

Nie je taký človek, ktorého by emócie niekedy neprevalcovali. Ja pri svojom temperamente som bola valcovaná toľkokrát za deň, že som si večer pripadala iba 2D. Trvalo mi, než som porozumela schéme, že namiesto vrhania sa pod valec sa najprv potrebujem dohodnúť s jeho šoférom. Keď mi napríklad pocit zavelí „Uteč!“ alebo „Jedz, nech si spravíš náladu“, spýtam sa najprv na názor rozumu (vodiča valca). Možno mi moja hlava potvrdí: „Áno, áno, presne toto chceš“. Alebo sa spýta: „A čo tvoje odhodlanie byť v plavkách bez skrývania sa?“ Alebo skonštatuje: „Nuž, keď chceš, dobre, ale ponesieš zodpovednosť“. Inokedy mi zase príde, že by som mala, naopak, vypočuť svoj pocit aj napriek varovaniu rozumu. To je vždy, keď už cítim únavu a vyčerpanie, ale hlava mi nahovára, že to ešte vydržím.

Poučenie z krízového vývoja č. 1

Nemusíte slepo počúvať ani svoje pocity ani rozum. Najskôr sa naučte načúvať samým sebe, aby ste vedeli rozlíšiť, čo je to, čo skutočne aktuálne potrebujete a odkiaľ ten hlas potreby vôbec ide. Zvyčajne sa totiž rád maskuje za strach a obavy alebo prehnané nadšenie.

Klapky z očí dolu

V záplave emócií sa ľahko môže stať, že uvidíme len jediné východisko. Naštval ma ten človek? Už ho nikdy nechcem vidieť! Vzdúvajúca sa vlna emócií a obmedzená úloha rozumu potláčajú našu slobodu voľby a bránia nám vidieť celú škálu možných reakcií. Spojením emócií a rozumu sa zvyšujú šance, že svoj život budeme riadiť uvedomelo, bez zbrklostí, extrémov a radikálnych zaprisahaní sa. Najlepšie to ide vtedy, keď sa naučíme nebáť sa vidieť problémy a pustíme sa do hľadania ich riešení.

Poučenie z krízového vývoja č. 2

Musíte sa naučiť vidieť viac možností, ale zároveň nebyť za každú cenu len nekriticky pozitívni. Už „vyrastený“ človek dokáže vnímať svoje pocity, vyberať si k nim adekvátne myšlienky, a potom si vedome zvoliť vhodnú a bezpečnú reakciu – tak pre neho, ako aj pre ostatných.

Dohoda s vnútorným dieťaťom

Ako často dokážete v sebe emócie dusiť, pretože sa bojíte, že ak by ste ich pustili zo seba von, znamenalo by to explóziu hodnú sopky Etny? Dokážete sa naštvať tak, že o tom ostatní nemajú ani tušenia? Máte strach, že by ste niekoho udreli, napľuli niekomu do tváre, kričali alebo sa hádali tak, že by ste navždy pochovali nejaký vzťah? V tom prípade niet inej cesty, než sa naučiť svoje emócie rozlišovať. To „živočíšne“, čo sa z nás derie von, je neraz emócia poznačená strachom zakúseným v detstve, kedy sme nevedeli, čo si počať.

Na šťastné detstvo nie je, našťastie, nikdy neskoro. Nemôžeme síce zmeniť svoju minulosť, ale môžeme si vybrať, ako sa k nej postavíme. Ako veľkí si môžeme dopriať to, čo nám bolo kedysi odopreté. Môžeme nájsť vlastný spôsob, ako zmätenému dieťaťu vo svojom vnútri vysvetliť: „Je úplne v poriadku, že cítiš smútok / hnev / rozčúlenie / stud… Na tom nie je vôbec nič zlé. Mne to nevadí.“ Možno to znie trochu schizofrenicky, ale funguje to. Načúvajte svojmu vnútru. Doprajte svojim pocitom slobodnú existenciu a pokúste sa ich pomenovať.

Poučenie z krízového vývoja č. 3

Každý dospelák už nie je dieťa – teda v zmysle, že by mal na emócie ako bezbranné a bezmocné malé stvorenie reagovať. Vyrástli ste a viete svoje vnútorné dieťa usmerniť tak, aby vás počúvalo. Spôsobov je veľa, potrebujete objaviť ten, na ktorý bude dobre reagovať vaše vlastné dieťa. Dokážete ho tak zbaviť zlých modelov z detstva, kedy bolo usmerňované, ako má „správne“ reagovať bez ohľadu na to, ako to práve potrebovalo.

Na to, aby vás emócie nevláčili kade sa im zachce, sa vám hodia tri lekcie z predmetu emočná inteligencia:

Lekcia prvá

Uvedomte si, že váš pocit ešte nutne neznamená, že sa ním musíte riadiť. Pocit je predsa len pocit. Je také jednoduché, a pritom zložité si priznať: „Teraz sa cítim takto…“ Všimnite si, čo je to za pocit. Emócie, ktoré si pripustíme, sa málokedy zmenia na násilné. Na povrch sa, naopak, najviac derú tie, ktoré potláčame.

Lekcia druhá

Pocit spravidla netrvá viac ako pár minút. Pokiaľ ho prijmete a necháte existovať, vcelku rýchlo odznie. Avšak emócie, ktoré v sebe dusíte, nechápete alebo podceňujete, môžu prerásť na dlhodobo trvajúcu zatrpknutosť a nenávisť.

Lekcia tretia

Keď sami sebe priznáte, čo cítite, zapojíte svoje dospelé racionálne ja a rozhodnete sa, ako zareagovať. Ale pozor! Svoje pocity úprimne prejavujte len sami pred sebou. Až potom sa rozhodnite, ako na ich základe zareagujete. Ak svoje emócie odhaľujete komukoľvek na počkanie, nie je to znak vašej úprimnosti, ale hlúposti.

Aplikačná pomôcka v skratke

Postupnosť je jednoduchá: najskôr precíťte svoj pocit, buďte k sebe úprimní v tom, ako pocit pomenujete, potom zapojte svoju racionalitu a rozhodnite sa, ako zareagovať s tým, že predvídate dopad svojich reakcií, aby ste nezranili ani seba ani druhých.

Univerzálna pomôcka

Získať myšlienkový odstup možno cez myšlienkový filter. Aj myšlienky totiž plodia emócie. Každú myšlienku, ktorú v duchu formulujete, začnite vetou: „Teraz mi zišlo na um…“ Namiesto toho, aby ste si povedali: „Nič sa mi nedarí“, si poviete: „Teraz mi zišlo na um, že sa mi nič nedarí.“

Zachovávať odstup pomáha zakaždým

Naše pocity sú správne, my si ich však zle vykladáme alebo zamieňame, čo nám komplikuje život. Niekedy môže trvať dlhšie, než do seba kúsky skladačky konečne zapadnú. Potrebujeme sa naučiť v duchu si hovoriť: „Aha, dnes cítim toto a toto…“ A snažiť sa identifikovať, čo v nás daný pocit vyvolalo. Aj keď si nebývame istý, môžeme si to priznať: „Cítim sa takto, ale neviem prečo.“ Priznať si emócie totiž ešte neznamená, že sa podľa nich nevyhnutne musíme riadiť. Máme právo ľudí, ktorí nám lezú na nervy v duchu odbiť konštatovaním: „Piješ mi krv, ale na tom predsa nie je nič divného“. Nemusíme ísť hneď takého človeka verbálne alebo fyzicky atakovať. Postačí sa vyznať v spleti svojich najrôznejších pocitov a priznávať im právo na vyjadrenie. Pocity sú vždy v poriadku. V poriadku nebývajú naše reakcie na ne.

Príspevok Získajte emocionálne sebavedomie zobrazený najskôr Life koučing.