Protipól k tomu je láskavosť. Potrebujeme samých seba chápať ako dar, ktorý má byť darovaný a považovať aj ostatných za dar, ktorý je (niekedy váhavo a neisto) ponúkaný nám. Výmena týchto darov prehlbuje ľudskú spolupatričnosť. A neznamená to, že nevyjadríme svoje autentické pocity, aj hnev a zlosť, ale spôsob, aký zvolíme nebude deštruktívny. Keď vysvetlíme a opíšeme, čo pre nás znamená, keď sa niekto voči nám správa nepekne a my sa potom cítime zranene, je to tá milšia cesta. Za hulváta môžeme byť kedykoľvek, len nech je to potom, čo sme vyskúšali byť ohľaduplní, tolerantní, rešpektujúci, empatickí…

Viem, ľahko sa nad tým mudruje, ale tréningových situácií máme toľko, že sa vieme rýchlo presvedčiť, čo sa nám väčšmi oplatí.

Rýchlokurz súcitiacej komunikácie: Začnete tým, že popíšte, čo ste postrehli. Použite formulácie ako: „Všimla som si“, „Mám dojem“ – tak dávate najavo, že ide o váš pohľad na vec. Žiadne vyhrážky a obviňovanie. Povedzte priamo, aké pocity to vo vás vyvoláva. Používajte pritom osobné formulácie. Nie zovšeobecňujúce: „To bolo zlé“, ale sebaotváracie: „To ma nahnevalo“. Bez zábran sa priznajte k svojim pocitom. Keď bude druhá strana o nich vedieť, nemusí si ich domýšľať a dotvárať podľa seba. Vyhnite sa priamym útokom, lebo znemožňujú konštruktívne riešenie. Nehovorte: „Oklamala si ma“, ale povedzte: „Pripadá mi to tak, že si v tejto veci nejednala férovo“.

Príspevok Ako cielene budovať kultúru rešpektu a vďačnosti zobrazený najskôr Life koučing.