Mám tu česť poznať a priateliť sa s lekárkou, ktorá je priekopníčkou celostnej (psychosomatickej) medicíny na Slovensku a zasadzuje sa za humanizáciu zdravotníctva na celospoločenskej úrovni. MUDr. Zuzana Pitoňáková pôsobí ako hlavná lekárka v neštátnej poliklinike MEDANTE s celostným zameraním, ktorú pomáha roky budovať.

Zuzana je vnímavá, empatická a láskavá. Hoci sa díva ako doktorka, nevidí ochorenie, ktoré má nejaký človek, ale vidí človeka, ktorý trpí nejakým ochorením. 
Vyznáva zásadu kladenia tých správnych otázok, pričom kladie dôraz na umenie nehodnotiaceho počúvania, načúvania medzi riadkami a venuje plnú pozornosť aj tichu, plaču a nevypovedaným strachom. Záleží jej na tom, aby rozumela, čo jej chce a potrebuje pacient povedať. Vďaka tomuto prístupu, vysokej erudícii a ľudskosti je vyhľadávanou a uznávanou odborníčkou. 

So Zuzkou sme sa rozprávali, prečo sú podľa nej dôvera a rešpektujúca komunikácia základom vzájomnej spolupráce, z akých predpokladov vychádza, keď sprevádza pacientov na ich ceste k uzdravovaniu, prečo je trvalé zdravie chiméra a čo môžeme robiť pre dlhovekosť. 

Pojem celostnej medicíny si ľudia vykladajú rôzne. Ako by si ho charakterizovala ty, ako jedna z priekopníčok celostnej medicíny na Slovensku?

Celostná medicína alebo tiež psychosomatická medicína je medicína orientovaná na človeka a jeho ochorenie v celej jeho komplexnosti. Zaujíma sa nielen o ochorenie ako také – jeho diagnostiku a liečbu, ale aj o príčiny jeho vzniku.  Hľadá súvislosti medzi ochorením a tým ako človek žije, aké má zázemie, ako prežíva emócie a aké má životné postoje. Celostná medicína nie je z môjho pohľadu nový medicínsky odbor, ani žiadny druh alternatívnej medicíny. Je to filozofia, spôsob nazerania na človeka, na jeho chorobu s ohľadom na jeho telo, berúc do úvahy sociálne zázemie, psychické nastavenie, prežívanie a jeho životný príbeh. Celostná medicína je pohľad lekára, ktorý nevidí  ochorenie, ktoré má nejaký človek, ale vidí človeka, ktorý trpí nejakým ochorením. Celostne orientovaný lekár môže byť akýkoľvek lekár. Nejde o špecializáciu, ide o postoj.

Viac ako desať rokov sa venuješ liečeniu chorých v kontexte psychosomatického prístupu. Pamätám si, keď si mi prvýkrát o svojej vízii rozprávala. Prešla si kus cesty, aby si ju naplnila… 

Áno, psychosomatický, resp. celostný medicínsky prístup mi učaroval pred viac ako 14 rokmi. V tom čase som mala ťažko chorú najlepšiu priateľku. To, čo jej ponúkal náš zdravotnícky systém mi prišlo patofyziologicky, biochemicky, farmakologicky a technicky správne, ale niečo dôležité v tom celom chýbalo.  A presne na to mi dal odpoveď psychosomatický prístup, ktorý mal v centre záujmu nielen nefungujúce telo a orgány. Začala som hľadať, pátrať, študovať, chodiť na stáže a školenia. Môžem povedať, že vtedy ma prvýkrát v živote štúdium nadchýnalo a doslova napĺňalo. Skromne som začala robiť psychosomatické poradenstvo a darilo sa mi. 

Veľmi dobre si pamätám na naše prvé stretnutie a prvý koučing, ktorý si mi dala, keď som potrebovala riešiť dilemu, čo ďalej. Koučing s tebou bol pre mňa revolučný. Pýtala si sa ma otázky, ktoré by mi nenapadli a veľmi si mi vtedy pomohla. Aj vďaka tebe som si uvedomila, že ak chcem robiť tento typ medicíny naozaj profesionálne, musím byť plnohodnotný lekár, potrebujem si urobiť atestáciu a to znamenalo ísť na niekoľkoročnú “rehoľu” na centrálny príjem a do nemocnice, ktorá bola atestáciou zavŕšená. Až tou sa mi otvorili dvere presne k takej medicíne, po akej som roky túžila.

 Odvtedy mám taký rituál, že vždy, keď sa nachádzam na životnom rázcestí, dám si s tebou koučingové stretnutie a ty mi zaručene pomôžeš vykopnúť ma tým správnym smerom 😊 Tak to bolo aj s mojím príchodom pred takmer 7 rokmi do Medante – polikliniky s celostným prístupom, ktorá mi bola hodnotami veľmi blízka a želala som si byť jej súčasťou. Medzičasom sme sa rozrástli z 13 členov na takmer 100 profesionálov a spoločne tvoríme kultúru, ktorá nemá v Slovenskom zdravotníctve obdobu.

S nadsadením sa dá povedať, že práca celostného lekára je niekedy poriadna detektívka. Mnoho  zdravotných problémov má svoj pôvod v strese, vypätých emóciách, nezdravých vzťahoch… Aký „vyšetrovací“ prístup sa ti osvedčil? 

V prvom rade je pre mňa dôležitý medicínsky algoritmus, ktorým vyhodnocujem závažnosť a akútnosť pacientových ťažkosti a nutnosť ďalších krokov. Inými slovami, keď príde pán s jednou opuchnutou nohou, ktorá podľa jeho slov opuchla „len tak sama od seba“ a ja zistím, že pred dvomi dňami absolvoval dlhý let a je fajčiar, tak mu urobím čo najrýchlejšie vyšetrenia na možnú trombózu a podám okamžite potrebnú liečbu. V takýchto chvíľach je zbytočné pátrať po sociálnom zázemí, či prežívaní stresu. 
Je veľmi veľa ťažkostí a ochorení, kde je dôležité pochopiť pacientov príbeh a to, čím si prechádza. Nakoľko dlhodobá nerovnováha a frustrácia v akejkoľvek oblasti nášho života môže byť tou časovanou bombou, ktorá je spúšťačom mnohých ochorení. 

V druhom rade, pokiaľ ide o typ ťažkostí, ktoré môžu súvisieť so životným štýlom a tým, čím sa človek trápi, prepátram detailne tieto oblasti a hľadáme spoločne s pacientom súvislosti.

V treťom rade ma zaujíma, či je pacient nastavený tak, že s tým chce aktívne niečo robiť sám, alebo v tom chce zostať pasívny a privíta len riešenie zvonku. Od toho veľmi závisí môj ďalší postup. 
Áno, nepopieram, mám veľmi rada motivovaných a aktívnych pacientov.

Ako pacienti reagujú, keď im prepájaš súvislosti ich zdravotných problémov so životným štýlom? 

Mám za to, že im nehovorím nič revolučné, nič, o čom by kdesi vo svojom vnútri sami nevedeli. Vedia, ale mnohí sú pohodlní a nechcú robiť zmeny. Zmeny nie sú často príjemné a občas bolia, tak radšej zostávajú vo svojich vybehaných koľajach. Nedávno mi jeden pán po mojej intervencii povedal: „Presne toto mi už roky hovorí moja manželka, ale teraz, keď to počujem od vás, to má pre mňa oveľa väčšiu silu.”
Spolieham sa na to, že moje slová majú istý odborný vplyv a kto chce, tak si z nich niečo zoberie.

Ľudská psychika je krehká a zásadne vplýva na chod organizmu. O čo sa opieraš, keď sprostredkovávaš pacientom dôležitosť zmien v starostlivosti nielen o telo, ale aj myseľ?

Opieram sa o teórie, z ktorých jasne vyplýva, že naše životné postoje, presvedčenia a hodnoty nás predurčujú, ako budeme dennodenné situácie prežívať; čo si o nich budeme myslieť a v konečnom dôsledku, ako na ne budeme reagovať; aké hormóny nám následne zaplavia telo a aký budú mať v konečnom dôsledku dané hormóny vplyv na naše orgány a bunky.

V mojej koučovacej praxi považujem za veľkú výzvu sprevádzať klientov k harmonizácii osobnosti na všetkých úrovniach. Viem, že v tvojej lekárskej praxi je to neporovnateľne náročnejšie. 

Harmonizácia osobnosti je krásny výraz. Ja hovorím Harmonizácia ľudskej bytosti, to mi príde ešte širší pojem ako osobnosť, lebo zahŕňa aj naše fyzické telo. Ďalšími synonymami môže byť rovnováha, žitie v mieri so sebou na všetkých úrovniach bytia, úcta k sebe samému a z toho vyplývajúcich tisíc maličkostí každého dňa. 

V mojej praxi sú to práve preventívne prehliadky, kde sa spoločne s kolegami snažíme objaviť oslabené miesta rovnováhy človeka, vyjasňujeme a opisujeme ich a nastavujeme ďalšie kroky pre zmeny, ktoré pomôžu pacientom zlepšiť ich kvalitu života. Výhodou pôsobenia v klinike Medante je silný podporný tým terapeutov rôzneho zamerania, s ktorým spolupracujem podľa potreby.

Čím ťa zvyknú pacienti vo svojich postojoch zaskočiť?

Rozmýšľam, či ma po toľkých rokoch praxe ešte vedia zaskočiť. Asi už nie. 
Stále ma však dokáže pobúriť, keď je zjavné, že rebrík po ktorom pacient pomyslene vo svojom živote vystupuje, je opretý o nesprávnu stenu. Napriek tomu z neho nezlezie dolu a nepreloží ho smerom, ktorým by bol výstup zmysluplnejší. Vtedy sa zvyknem pýtať „prečo“? Prečo to niekomu takto vyhovuje? Prečo nevie nabrať odvahu a silu zmeniť to, čo zmeniť môže?

Mávam pocit, že stále veľa ľudí žije životy, predstavy a očakávania iných, a nie svoje vlastné. Že sú namiesto proaktivity reaktívni. Že sa nevedia oprieť o vlastné sily. Že sú vláčení životom – zlou vládou, zlým šéfom, zlým partnerom, zlým počasím… A ostávajú pasívne v roli obete. Ako hovorieva moja psychoterapeutka Mária Andrášiová: “Neexistujú obete, iba dobrovoľníci.” Áno, my sami sa vždy máme možnosť rozhodnúť, či zostaneme zaseknutí v roli obete, alebo sa z nás stanú tvorcovia vlastných životov. 

Máš takú skúsenosť, že ľudia v strednom veku sú väčšmi pripravení vnímať príznaky ako dôležité varovné signály tela o tom, že niečo robíme zle, že musíme niečo vo svojom spôsobe života zmeniť?

V strednom veku prichádzajú silné existenčné uvedomenia, napríklad, že nie sme večnými Supermanmi a Superženami, že starneme, že sme smrteľní. Vnímam to tak, že stredný vek je ideálny na systémové zmeny a vlastne posledná šanca dať výhybku v zabehnutých nevhodných zvykoch. Prichádzame na svet s obrovskými rezervami na všetkých úrovniach, ktoré sa nám postupne pomaly zmenšujú. Problémom je, že príznaky a varovné signály častokrát prichádzajú, až keď je už veľká časť našich rezerv minutá.

Keď sa ťa pacienti pýtajú, ako získať trvalé zdravie, čo im odporúčaš? 

Trvalé zdravie je chiméra, trvalé zdravie neexistuje. Už len toto uvedomenie nám zoberie ten pomyselný tlak na výkon v snahe získať trvalé zdravie. Súčasné trendy dokonalého zdravia, nestarnúceho tela vďaka všemožným ‚anti age‘ procedúram, s kultami dokonalej domácnosti, manželky, matky…, ktorými sme zo všetkých strán masírovaní masmédiami a sociálnymi sieťami, ma rozčuľujú. Zazlievam im, ako podprahovo vytvárajú u ľudí, ktorí taký dokonalý život nemajú, pocit menejcennosti a frustrácie. 
Naše telá starnú, choroby sú našou súčasťou a jedného dňa zomrieme – všetci – a vôbec nie pri trvalom zdraví. Čím skôr to prijmeme a naučíme sa s tým žiť, tým lepšie pre nás. 

Druhým dychom však dodávam, že zdravie máme z veľkej časti vo vlastných rukách a môžeme urobiť veľmi veľa preto, aby sme žili dlho v dobrej kondícii. A tu je kľúčová práca s návykmi v oblasti životného štýlu a práca s vlastnými životnými postojmi a hodnotami.

Zaujímajú sa aj o dlhovekosť? 

Cielenú otázku na dlhovekosť som od pacienta asi ešte nedostala. Myslím však, že mnohí riešia túto tému podprahovo. Na Netflixe  bol prednedávnom zaujímavý dokument s názvom Blue zones (Modré zóny), ktorý pojednával o viac ako 10-ročnom výskume spoločných znakov v živote ľudí v rôznych častiach sveta, kde sa nachádzali oázy dlhovekosti. Inými slovami, autori projektu hľadali návod ako žiť zdravý a dlhý život. A prišli k nasledujúcim záverom: Bez ohľadu na geografické podmienky, či socio-ekonomické zázemie mali všetky Modré zóny dlhovekosti spoločných týchto 7 charakteristík: 

1. Prirodzený pohyb a fyzická aktivita – nízka intenzita, ale zato často – ideálne chôdza 10.000 krokov denne.
2. Denne dostatočný relax – vypnutie hlavy, povinností a mobilu aspoň na hodinu.
3. Preferovanie rastlinnej stravy – hlavne lokálne a čerstvé potraviny, chemicky neupravované. 
4. Používanie pravidla: Jedz do polosýta, pi do poloplna.
5. Mať zmysel života – dôvod, pre ktorý ráno vstávame z postele. 
6. Rodina a kvalitné vzťahy – vzájomná podpora, láska. 
7. Priateľstvá, život v komunitách – spolupatričnosť, pomoc a symbióza. 

Myslím si, že nemusíme, žiť v Modrých zónach na to, aby sme žili kvalitný a dlhý život. 

Príspevok MUDr. Zuzana Pitoňáková: „V skutočnom a hlbokom načúvaní sa skrýva tajomstvo pochopenia, dôvery, a tým pádom aj liečby“ zobrazený najskôr Life koučing.