Pred pár rokmi som oslávila 54 rokov a pribúdajúce roky, každý jeden z nich, vnímam ako dar. Veď koľkým ľuďom to nebolo dopriate. Zatiaľ nejaké fyzické obmedzenia nevnímam, možno aj vďaka tomu, že mi zdravie celkom slúži a hýbem sa pravidelne už od mojej mladosti, kedy som začala behávať aj cvičiť s činkami, ktoré mi za socializmu vyrobil tatko (bol zváračom) a síce mali rôzny tvar, ale rovnakú váhu a nevedela som celkom ako cvičiť, no pustila som si platňu a každý deň po škole cvičila. Našťastie ma k tomu nebolo treba nútiť, cvičenie a beh ma vždy napĺňali a dodnes behávam ročne aj 1400 kilometrov a kolená zatiaľ držia. 
Niektoré prirodzené obmedzenia, ktoré som si dala sama, predsa len vekom prišli – už sa mi nechce chodiť toľko na všetky oslavy a poviem si, že sa radšej dobre vyspím, jednoducho, tá regenerácia už trvá o čosi dlhšie. 

A čo sa týka duševných obmedzení, v duši sa stále cítim mlado, určite aj vďaka mojim deťom, ktoré ma berú ako parťáčku a chodíme spolu aj na výlety, mám síce aj manžela mladšieho o 7 rokov, ale toho musím skôr ja niekam ťahať 😊 A celý život ma akosi prirodzene obklopujú ľudia s podobným nastavením mysle – a hoci niektorí moji dobrí priatelia majú pomaly 67 rokov, stále je s nimi perfektná zábava, športujú, učia sa, vzdelávajú… podobne to robím aj ja. Napríklad sa celý môj život učím cudzie jazyky – raz-dvakrát do týždňa navštevujem kurz a učím sa aj doma. Momentálne zdokonaľujem môj siedmy jazyk, ale to už bude môj posledný 😊 Potom sa môžem vrátiť opakovať znovu tie prvé (tá pamäť vekom naozaj už tak neslúži). 

Máš návyk alebo rituál, ktorý ti pomáha žiť naplnený život bez ohľadu na vek? 

Verím v lásku, asi to nie je práve rituál alebo návyk, ale snažím sa všetko robiť s láskou, lebo pevne verím, že láska je najviac v živote a robí ho omnoho krajším. A nemusí to byť práve láska k mužovi, ale aj k deťom, iným ľuďom, či láska k nejakej činnosti. Jednoducho, láska k životu. Vždy som mala okolo seba množstvo lásky a stále mám. 

Na čo sa tešíš vo svojej druhej polovici života? 

Úprimne? Nikdy v živote som nemala vlastnú izbu, ani pracovňu 😊 A to je niečo, čoho som sa už tak trochu vzdala, lebo na to nikdy nebol priestor. Vyrastala s dvoma sestrami v jednej izbe, potom som mala štyri deti a prirodzene dostali prednosť. Keďže som však spisovateľka, taký pracovný stôl, kde by som mohla mať rozložené všetky papiere a moje knihy, by som privítala. Jeden syn sa už oženil, zatiaľ má však množstvo vecí doma, keď sa však všetci definitívne usadia a vyprázdnia aspoň jednu detskú izbu, hneď im ju nekompromisne obsadím! Na jednej strane bude písací stôl, na druhej rozložený šijací stroj, keďže veľmi rada tvorím aj ručné práce, a v rohu hojdacie kreslo, kde si zriadim čítací kútik 😊

Robí ti niečo vrásky v súvislosti s pominuteľnosťou života? 

Myslím, že je na každom z nás, aby sme sa vyrovnali najmä s vlastnou smrteľnosťou. Život je spravodlivý, jedného dňa sa pominieme a svet pôjde ďalej rovnako, ani si to nevšimne. Preto beriem život ako dar – lebo verím, že zmyslom života je ŽIŤ HO – a žiť ho najlepšie ako vieme. S pominuteľnosťou života som sa stretla nie raz. A keď moja sestra zahynula pri horolezeckom výstupe v Tatrách, už navždy vo mne ostala skúsenosť: Čo je to dočasnosť problémov voči absolútností večnosti? Preto život milujem a žijem naplno v zmysle hesla: Všetko, čo máme je TERAZ. 

Čo ti pomáha ráno vstávať s radosťou z postele? 

Všetko to, čo som doteraz vymenovala: radosť zo života, láska k nemu, moje deti, môj manžel, rodičia, sestra, moje kolegyne… všetci moji blízki a zároveň zvedavosť: čo mi dnešný deň prinesie? Naozaj sa ho vždy pokúšam prežiť tak, aby som si večer mohla povedať, stál za to. A z dní, ktoré stoja za to, sa pomaly, ale isto tvorí aj náš život a ten potom tiež bude stáť za to. Je to v našich rukách. Každý sa narodí do nejakých podmienok, ktoré nedokáže ovplyvniť, ale čo ovplyvniť môžeme, je náš postoj k nim. 

Tvoj odkaz pre čitateľov bez ohľadu na vek? 

Púšťajte veci s láskou, keď majú odísť, tak odídu, hocijako sa budete búriť. Nehnevajte sa na nikoho, hnev sa vždy nakoniec obráti voči vám. Odpustite im aj sebe, a tešte sa zo života, kým sme tu. 

Petra Džerengová sa narodila v Košiciach, 3. 3. 1972, od 18-tich žije v Bratislave, kde vyštudovala Vysokú školu ekonomickú, obchodnú fakultu. Počas štúdia pracovala 5 rokov ako letuška. Po škole nastúpila do STV,  kde pracovala niekoľko rokov ako redaktorka, moderátorka a scenáristka v zahraničnom spravodajstve.  

Je úspešnou autorkou viacerých kníh pre dospelých i deti, za predaj ktorých dostala niekoľkokrát zlatú a platinovú knihu.  Mnohé jej tituly vyšli aj v zahraničí. V roku 2010 vstúpila do komunálnej politiky, 8 rokov bola poslankyňou miestneho zastupiteľstva v Bratislave – Karlovej Vsi,  v rokoch 2011 – 2014 zastávala post viceprimátorky Bratislavy. V rokoch 2013 – 2020 bola spolumajiteľkou vydavateľstva pre deti a mládež Verbarium. Momentálne pracuje ako vedúca Karloveskej knižnice v Bratislave. 
Má štyri deti. Vo voľnom čase rada číta, behá, bicykluje a učí sa cudzie reči (dohovorí sa siedmimi  jazykmi).  

S Petrou sa môžeže spojiť cez mail petra.nagyova.dzerengova@gmail.com alebo siete IG: petranagyovadzerengova FB: Petra Nagyova Dzerengova 

Príspevok Petra Džerengová: „Zmyslom života je ŽIŤ HO najlepšie ako vieme“ zobrazený najskôr Life koučing.

Nejde pritom o náhly zlom. Skôr o postupné posúvanie pôdy pod nohami. Telo začne vysielať iné signály než kedysi. Energia sa správa nevyspytateľnejšie. To, čo nám dlhé roky dávalo zmysel a pocit hodnoty sa vyčerpáva alebo prestáva prinášať naplnenie. Aj vnútorný hlas, ktorý nás kedysi poháňal, sa mení. Niekedy zoslabne, inokedy zneistí.

Ako to u seba spozorujete: 

• Objaví sa bezdôvodne pocit, že už nie ste takí dobrí, výkonní, úspešní…
• Zavládne vyhýbanie sa novým výzvam, hoci vďaka skúsenostiam na to nie je dôvod.  
• Zjaví sa precitlivenosť na spätnú väzbu s kritikou. 
• Vynorí sa väčšia potreba uisťovania a potvrdzovania.
• Dostaví sa zneistenie „som pozadu“, aj keď objektívne tomu nič nenasvedčuje. 
• Nastane pokles odvahy byť viditeľní a postaviť sa v každej chvíli za seba. 

PREČO JE SEBAVEDOMIE V STREDNOM VEKU OHROZENÉ

Telo začne hovoriť hlasnejšie než vôľa

Pokles energie a vitality, problémy so spánkom, zmeny vzhľadu, náročnejšia regenerácia, hormonálne výkyvy a zdravotné ťažkosti dokážu potichu podkopávať pocit „mám to pod kontrolou“. 
Keď sa mení telo, mení sa aj identita: Kto som, keď už nefungujem tak ako predtým? Kým budem, keď to nezvládem?

Identita závislá od výkonu

Sebahodnota býva nevedomky prepojená s užitočnosťou: s výsledkami, vysokým tempom a efektívnym prepínaním medzi mnohými rolami. V midlife sa výkonové piliere často otrasú v základoch: deti odrastajú, kariéra postojí alebo krachne, objavia sa limitácie kvôli zdravotným problémom, pridá sa diskriminácia na trhu práce. Zrazu je stability menej, lebo doceneniu vlastnej hodnoty nestačia dôkazy z prekonávania sa. 

 „Sociálne zrkadlá“ sa pootočia (zvyčajne nelichotivo)  

Porovnávanie sa stáva kontrastnejším a ostrejším: mladší sú rýchlejší / viditeľnejší / pohotovejší / flexibilnejší a starší sú „suché autority“. 
Midlife človek sa cíti paralyzovaný pri sedení na múriku bez slobody voľby, na ktorú stranu zoskočiť: ešte nie do starého železa, ale už ani nie úplne nadupaný. Ak sa k tomu pridá závan ageizmu (najmä v niektorých sférach), sebavedomie prudko padá aj pri objektívne výbornom životopise. 

Nekompromisná bilancia: sny vs. realita

V tomto období prichádza odniekiaľ z nevedomia prehodnocovanie a rekapitulovanie: 
Čo som chcel*a? Čo som dosiahol*a? Čo som obetoval*a?
Keď sa objaví sklamanie a frustrácia z nenaplnených ambícií alebo z urobených kompromisov, človek vo veku majstrovstva z toho vyjde s pocitom: „zlyhal*a som“ namiesto uvedomenia „dorastám do novej fázy“. Zraniteľnosť spúšťa poplach každý deň. 

Klesajúca tolerancia voči vlastnej nedokonalosti

V midlife už človek bez sebaklamu vie, čo všetko je možné pokaziť a prekaziť. Má s tým bohaté skúsenosti a celkom slušnú zbierku emočných zranení. A aktívny kritický hlas, ktorý vyhadzuje na oči, čo všetko sa dá robiť inak a lepšie. 
Mať nažité je výhoda aj pasca. Zvyšuje sa „nákladnosť omylov“, ktorá pobáda k opatrnosti a perfekcionizmu. Na stráži je nepretržite strach zo strápnenia sa a zahanbenia. 
Sebavedomie a sebadôvera starostlivo monitorujú, či je namieste dovoliť si byť znova žiakmi a experimentovať s neistými výsledkami. 

Únava z pohotovostného módu „stále k dispozícii“ 

Chorobnosť v rodine aj vlastná, straty z rozchodov partnerských a priateľských, pribúdajúce úmrtia blízkych, zvýšené nároky na starostlivosť o rodičov, tlak hypotéky, nespokojnosť v práci, hroziace nedobrovoľné zmeny a syndróm prázdneho hniezda umocňujú pocity nekonečnej únavy z dlhodobého manažovania života. 
Keď je nervový systém preťažený a zahltený, psychika produkuje viac impulzov v prospech pochybností. Rada vyzdvihuje potenciálne hrozby a katastrofické scenáre, aby nám dokázala, že sme ohrozený druh.   

Nástojčivé volanie po autentickejšom živote

To, čo sýtilo sebavedomie v 30-tke cez dokazovanie a budovanie, už po štyridsiatke nedáva taký zmysel. Midlife často vyžaduje prechod od „sebavedomia z výkonu“ k „sebavedomiu z vnútornej opory“. Tú potrebuje ťahať cez hodnoty, hranice, sebaúctu, sebasúcit a objavovanie zmysluplnosti.
Takéto prelaďovanie vie byť dočasne destabilizujúce, lebo spotrebúva veľa energie a kapacít. Hľadá a vytvára nové spôsoby vyrovnávania sa so záťažou, frustráciou a pocitom márnosti. 

AKO POSILŇOVAŤ SEBAVEDOMIE VĎAKA SEBAKOUČOVANIU? 

• Oddeliť sebavedomie od sebaúcty:
  Čo tvorí moju hodnotu, aj keď sa mi nedarí?
  Čo majú na mne druhí radi, lebo to ku mne v každej chvíli patrí? 

• Audit identít:
  Ktoré role doteraz držali môj sebaobraz? 
  Ktoré už doslúžili a môžem sa ich vzdať? 
  Ktoré nové by som si mohla, mohol vytvoriť?

• Dôkazy vs. príbehy:
  Ktoré konkrétne fakty a dôkazy potvrdzujú moje kompetencie vďaka spätným väzbám, uznaniam a oceneniam? 
  Ako môžem jemne, ale vytrvalo konfrontovať svojho vnútorného kritika*kritičku, že ma zbytočne tlačí a podceňuje?

• Prehodnotenie kritérií úspechu:
  Ako by mohli byť staré metriky s vysokým tempom a tvrdým výkonom nahrádzané novými prístupmi a postojmi zameranými na udržateľnosť, zmysluplnosť, zdravie, hranice a kvalitu vzťahov?

• Nastavovanie začiatočníckej mysle:
  Ktoré malé experimenty (nie veľké skoky) ma otvoria novým skúsenostiam, zážitkom, interakciám, príležitostiam…?
  Ako sa prenesiem z premýšľania do akcie, aby som si dával*a vedieť, že sa posúvam vo svojom tempe a rytme?  

Autodiagnostika na podporu samých seba

• V akých situáciách ste si začali o sebe myslieť, že už na niečo nestačíte? Čo sa vtedy zmenilo?
• Z čoho čerpalo vaše sebavedomie posledných 10 rokov?
• Kto/čo dnes tvorí vaše porovnávacie zrkadlo? S kým, čím sa identifikujete?  
• Aké nové pravidlá by ste si chceli pre obdobie veku majstrovstva zaviesť? 
• Čo by sa zmenilo, keby ste si svoju hodnotu prestali dokazovať a začali sa o ňu opierať?

Z úprimných odpovedí si zostavte stratégiu, kam má smerovať vaša pozornosť, aby ste mali prístup k príležitostiam, ktoré vašu hodnotu podporia. 
Nepotrebujete si robiť zbierku toho, čo všetko ste nestihli, nedokázali, nezvládli…
Potrebujete dôkazy, že sa viete vynájsť, improvizovať a zostať pritom zvedaví, otvorení a odvážni bezpečne riskovať. Bez toho, aby ste si vopred zúfali, že čo keď sa niečo nepodarí.

Midlife nás neučí mať odpovede. Učí nás zostať v kontakte so sebou aj vtedy, keď sa staré istoty rozpadávajú a nové sa ešte len tvoria. Práve v tomto kontakte sa znovu rodí pocit vnútornej istoty.

Nezabudnite, že kým vy sa spochybňujete, niekto iný obdivuje vašu silu. Kristen Butlerová

Byť krásny znamená byť sám sebou. Nemusia vás akceptovať druhí. Vy sa musíte akceptovať. Thich Nhat Hann

Každý deň sa učím, aby ma priestor medzi tým, kde som a kde chcem byť, inšpiroval a nie desil. T. E. Rossová

Príspevok Prečo sa v midlife prestávame cítiť istí sami sebou? Sedem dôvodov. zobrazený najskôr Life koučing.

Najskôr však osobné vyznanie.

Poznáte ten zvláštny pocit, keď sa vám zdá, že sa vám život vymyká spod kontroly? Robíte čo máte. Snažíte sa. Plánujete. A predsa sa veci nedejú tak, ako ste si predstavovali.
Nie tak, ako by „mali“.

Zažila som také obdobie. Bolo to náročné. Mala som pocit, že nič nedáva zmysel, že sa mi všetko opakuje dookola a ja stále neviem, čo s tým. Najhoršie bolo, že mi nedochádzalo, že zbytočne budem hľadať dôvody, prečo to tak je. Dobré bolo, že som začala sama sebe liezť nervy, čo ma poháňalo k aktivite. Až neskôr som pochopila, že sa mi život nesnažil ublížiť. Chcel ma „rozhrkať“, aby som konečne „dosadla“ do verzie seba, s ktorou budem rezonovať. 

Počúvam v príbeh klientov podobné otázky, ako som si sama kládla:

• Prečo sa to deje práve mne?
• Čo robím zle?
• Čo s tým môžem urobiť?

Na tieto otázky neexistujú jednoduché odpovede. Keď to niekto tvrdí, zavádza. Neexistujú ani spoľahlivé skratky. Existuje cesta. Pre každého z nás jedinečná, objavná, niekedy bolestná, ale zakaždým rozvojová, prinášajúca cenné učiace sa skúsenosti. 

Chcem sa s vami podeliť o moje úvahy, prečo sú tieto tri otázky esenciálne pre každého nás. 

Prečo mávame pocit, že sa nám život nedeje podľa našich predstáv?

Mnohí z nás kráčajú životom s akousi vnútornou mapou – predstavou, ako by mal náš život vyzerať, akú máme mať kariéru, ako by sme sa mali cítiť, čo by nám malo prinášať šťastie a akú rodinu by sme si mali založiť alebo aj nie.

Lenže čia je to mapa? Neraz nie je naša vlastná. Je to mapa, ktorú nám odovzdalo prostredie, ktoré na nás vplývalo, a ktoré nás formovalo. Je to pre nás smerodajné, než si uvedomíme, že čím viac sa vzďaľujeme od toho, čo je naozaj naše, tým viac cítime napätie, frustráciu alebo prázdnotu.

Veľkú časť života žijeme tak nejako automaticky, cez staré vzorce, strachy, predpoklady, domnienky a očakávania. Až kým sa niečo nezačne lámať, prepadať, rúcať, strácať, komplikovať…
Vtedy prichádza zlomový moment, ktorý vystihol lekár, psychiater a psychoterapeut Carl Gustav Jung:

„Až kým si neuvedomíte svoje nevedomie, bude riadiť váš život a vy to budete volať osud.“

Keď Jung hovorí o nevedomí, myslí tým všetko v nás, čo nevidíme, nechceme vidieť alebo sme sa naučili potláčať – pocity, túžby, strachy, traumy, vzorce správania, presvedčenia prevzaté z detstva a prostredia, v ktorom sme vyrastali. Tieto obsahy pribúdajúcim vekom nezmiznú. Ostávajú aktívne a ovplyvňujú naše rozhodnutia, vzťahy a životné smerovanie, aj keď si myslíme, že konáme slobodne a racionálne.

Keď si svoje nevedomé vzorce neuvedomujeme:

• opakovane sa ocitáme v rovnakých typoch vzťahov (napr. s chladnými, dominantnými či nedostupnými ľuďmi),
• robíme tie isté chyby, hoci si sľubujeme, že „tentoraz to bude inak“,
• reagujeme neprimerane silnými emóciami (hnevu, úzkosti, viny), ktorým sami nerozumieme,
• sabotujeme vlastné úspechy alebo šťastie.

Nevedomie vtedy „ťahá za nitky“ a my len reagujeme.

Keď nevidíme príčinu vo vnútri seba, pripisujeme ju vonkajším silám:

• Ja mám jednoducho smolu.
• Všetci muži/ženy sú rovnakí.
• Taký je môj osud.
• Život mi stále hádže polená pod nohy.

Jung nepopieral existenciu nepriaznivých okolností či náhod, ale upozorňoval, že to, čo považujeme za osud, je často len nespoznaná psychická dynamika. Keď si nevedomie začneme uvedomovať:

• získavame možnosť voľby,
• prestávame slepo opakovať staré scenáre,
• preberáme zodpovednosť za svoj život,
• meníme „osud“ na vedomé smerovanie.

To, čo si neuvedomujeme, nás ovláda. To, čo si uvedomíme, môžeme meniť.

Ako správne „čítať“, čo sa nám deje?

Život s nami neustále komunikuje.
Nie cez slová, ale cez pocity. Opakujúce sa situácie. Zlyhania. Vzťahy. Intuíciu. Ticho.

Ja som po dvadsiatke všetko vnímala ako problém a vôbec mi nedochádzalo, že v skutočnosti dostávam odkazy, že mám niečo zmeniť. Potrebovala som sa naučiť, že emócie sú kompas. Kým som ich potláčala, nemala som možnosť porozumieť im. 

„Nič sa nikdy nedeje len tak. Všetko je súčasťou prebúdzania.“

Táto myšlienka buddhistickej učitelky, mníšky a spisovateľky Pemy Chödrön ma sprevádza doteraz. Je v nej hlboká pravda: to, čo sa opakuje, nezmizne, kým tomu nevenujeme pozornosť.

Bolo oslobodzujúce zistiť, že nemusím zmeniť svet. Keď sa začalo meniť moje vnímanie, začal sa meniť aj môj život.  
Keď už začíname vidieť, čo ďalej?
Sebapoznanie je len začiatok.
Ďalším krokom je vedomá, slobodná voľba.
V sebe máme silu. Nie nad tým, čo sa deje okolo nás, ale v tom, ako na to odpovieme.

Takémuto proaktívnemu postoju ma učili knihy neurológa, psychiatra a filozofa Viktora Frankla:

„Medzi stimulom a reakciou je priestor. V tomto priestore je naša sila vybrať si odpoveď. A v našej odpovedi je náš rast a naša sloboda.“

Ten priestor je miestom, kde sa rodí osobný rozvoj. Nie preto, že sa musíme vylepšiť, zmeniť alebo opraviť. Preto, že sa chceme stať vedomejšími. Pravdivejšími. Celistvejšími. Súcitnejšími. A tým aj slobodnejšími. 

Čo môžete pre seba urobiť každý deň počas celého roka? 

• Prevezmite zodpovednosť za prežívanie svojho vnútorného sveta.
• Buďte k sebe súcitní a úprimní, nie však tvrdo a podmieňujúco.
• Robte malé, udržateľné kroky. Napríklad namiesto „musím“ si hovorte „rozhodol*a som sa“.
• Nájdite si čas pre seba každý deň vďaka rituálom, kedy spomalíte, aby ste sa so sebou spojili v tichu.  

Dôverujte neviditeľnej práci, ktorú robíte vo svojom vnútri znova a znova, než vám prinesie uvoľnenie a dobrý pocit zo seba.
Proces návratu k sebe je ako pozvanie vyrásť. Spomaliť sa. Zastaviť sa. A počúvať – seba, ľudí, svet okolo.

Čo ak všetko, čo sa vám deje, nie je proti vám, ale pre vás?

MALÉ SEBAREFLEXÍVNE CVIČENIE

Nájdite si 10 minút ticha a položte si tieto otázky. 
Bez hodnotenia nad odpoveďami uvažujte a vyberte si z nich niečo, čo vám pomôže budovať operačný systém svojho dobrého života. Neexistuje jeden princíp, jedna axióma, jedno pravidlo. Objavujte, vyvíjajte a testujejte „to“ svoje vďaka sebaspytovaniu a hľadaniu odpovedí.

1. Čo sa mi v živote opakuje a čo mi to chce ukázať?
2. Kedy sa cítim najväčšmi vo svojom strede?
3. Aký jeden malý krok môžem urobiť už dnes, aby som žil*a všímavejšie a vedomejšie?

Osobná poznámka na záver

Keď sa v niečom v mojich riadkoch spoznávate, vedzte, že v tom nie ste sami.
Možno to práve teraz bolí, možno sa cítite stratení, zneistení, alebo ste práve v bode zlomu, ktorý môže niečo zásadné zmeniť.

Keď sprevádzam klientov, ktorí sa vydajú na cestu k sebe, delím sa o svoju skúsenosť:

Nie sme tu na to, aby sme všetko mali pod kontrolou. Sme tu, aby sme sa učili dôverovať.
A niekedy to najväčšie, čo môžeme urobiť, je nezutekať a zostať sami pri sebe.

Foto: Susanne Stöckli from Pixabay

Príspevok Tri jednoduché otázky, ktoré v novom roku veľa napovedia zobrazený najskôr Life koučing.

Aktuálne riešim skôr len obmedzenia, ktoré mi nastavuje moja vlastná hlava a trochu telo, ktoré som nikdy nejak veľmi nešetril. Pribúdajúce roky však menia aj moje okolie a obmedzujú viac rodinných príslušníkov a to sa pretavuje aj do mojich vlastných obmedzení. 

Máš návyk alebo rituál, ktorý ti pomáha žiť naplnený život bez ohľadu na vek?

Ja stále hovorím, že síce mam hardvér päťdesiatnika, ale softvér je stále tínedžerský. Snažím sa svoju hlavu neustále prekvapovať a dávať jej nové a nové podnety. Mám rád nové miesta. A nemusia byť len ďaleko. Pred vlastnými myšlienkami totiž neutečieme. Moja hlava stále produkuje blbé nápady. Každé narodeniny si odpovedám na svoje celoživotné otázky, aby som zistil, či už som dosť starý, a tým pádom aj dosť múdry. Jedna z nich je napríklad, kam sa stratí biela farba, keď sa roztopí sneh? 😊

Na čo sa tešíš vo svojej druhej polovici života?

Myslím, že to má Nohavica vo svojej piesni Starý muž, tam to odpáli slovami:
 „Až budu starým mužem, budu staré knihy číst a mladé víno lisovat. 
Až budu starým mužem, budu si konečně jist tím, koho chci milovat.“
To mi príde ako veľmi fajn vízia budúcnosti. 

Robí ti niečo vrásky v súvislosti s pominuteľnosťou života? 

No dobre, tak pôjdem hlboko do vnútra. Mám strach z toho, že ma nechá „v štichu“ môj mozog. Jednoducho, že mi odíde hlava a ja budem odkázaný na pomoc. Bojím sa toho byť príťažou. Nechcem si nechávať veci na bucket liste. Chcem ich zažiť, kým som pri „sile“. Ale pominuteľnosť beriem fatalisticky. Tým, že sa mi nepodarilo mať deti, tak je pominuteľnosť konečná. 
 

Čo ti pomáha ráno vstávať s radosťou z postele? 

Inšpiruje ma v tomto Avor. Môj pes. On nerieši. On vstane a teší sa aj na to málo, čo mu jeho život prinesie. Vie, že pôjde 3x za deň von, vie že dostane najesť a potom vie, aké oslobodzujúce je oddychovať a hrať sa. Keď nie som doma, tak sa obklopí tými, ktorých ma rád. Prdiacim Hrochom a Zajacom. Prevláči si ich všade so sebou. V čom to je iné, ako to, z čoho by sme sa ráno mali tešiť my? 
Buďme obklopení ľuďmi, ktorých máme radi. Prechádzajme sa, dýchajme a ochutnávajme, čo nám život prináša. 

Tvoj odkaz pre čitateľov bez ohľadu na vek?

Moja 85-ročná mama túži žiť. Neverí svojmu veku. Túži chodiť po výletoch, chodí cvičiť na trampolíny, na yogu i pilates. Čo je úžasné, ale zároveň má chronické bolesti. Snažím sa jej vysvetliť, že sa z toho má tešiť. Ak ju niečo bolí, je to dôkaz toho, že žije. Prijmime to. Všetko. Čo nám prišlo do života. Aj bolesť, aj radosť, aj smútok. Aj straty aj nálezy. Prijmime samých seba. Nehovorme si, že sme na niečo príliš starí. Nie sme. Ak chceme žiť, žime. Ak chceme milovať, milujme. Proste robme všetko, čo robiť chceme. Lebo ak to odložíme, možno to už nestihneme. 

Martin Menšík (1979) – rodák z Banskej Bystrice, ktorý má rád dáta, ľudské zdroje a komunikáciu. 
Vyznáva učenie sa praxou a prepájanie vzdelávania s potrebami trhu práce. 
Stojí za marketingom značky Profesia a projektami ako HR Days či Edujobs.
Je zakladajúcim členom Inštitútu zmeny – www.institutzmeny.sk

Príspevok Martin Menšík: „Robme všetko, čo chceme – ak to odložíme, nemusíme to stihnúť“  zobrazený najskôr Life koučing.

Vnímam skôr pridanú hodnotu, ktorú mi pribúdajúce roky prinášajú. Pridanú hodnotu v tom, že už viem, ako šetriť energiou, čo má prioritu a do čoho investovať svoju pozornosť.

Máš návyk alebo rituál, ktorý ti pomáha žiť naplnený život bez ohľadu na vek?

Cez víkendy ráno v posteli čítam stále papierové knihy. Objímam blízkych ľudí. Vždy mám po ruke obľúbenú krčmu.

Na čo sa tešíš vo svojej druhej polovici života?

Na narcisy a tulipány na jar, na samozbery hrášku, jahôd, broskýň v lete, na schladenie po horúcom lete na jeseň. Cez zimu hibernujem.

Robí ti niečo vrásky v súvislosti s pominuteľnosťou života?

Je mi ľúto politickej situácie na Slovensku.

Čo ti pomáha ráno vstávať s radosťou z postele?

Teším sa z ľudí, s ktorými spolubývam. Baví ma rôznorodosť mojej práce. 
 Niekedy mi stačí pohľad z okna.

Tvoj odkaz pre čitateľov bez ohľadu na vek?

Prajem vám ľahkosť, zvedavosť a ľudskosť v každodennom bytí.

Ivana Kmeťová (1975) sa venuje lektorovaniu a supervíziam. 
S Natáliou Kušnierikovou a Kristínou Polákovou tvoria podcast Lektorovanie ako remeslo, ktorý ponúka praktické postrehy, inšpirácie a overené prístupy pre všetkých, ktorí sa venujú vzdelávaniu dospelých. Je spoluzakladateľkou firmy pre inovatívne vzdelávanie, koučovacie a supervízne služby https://www.3original.sk/

Príspevok Mgr. Ivana Kmeťová: „Pri pomáhaní druhým nájdeme trvalé naplnenie“ zobrazený najskôr Life koučing.

Slovo změna v lidech často vyvolává odpor. Vzpomínám na svého tátu, který mi od svych 45 let říkal, že starého psa novým kouskům nenaučíš. Dodnes na to mám stejně jednoznačný názor: 

Je to velká blbost. 
Promiň, tati. 
Ne každé rčení nese moudrost.
Tohle je minimálně zavádějící.

Změna, možná lépe progres, je hlavní esence dobrého a naplněného života. Představte si dítě, které se rozhodne, že se nechce měnit, rozvíjet, růst, chodit, mluvit. Absurdní, že? A proč by to mělo být jiné, když jsme starší? Jsem přesvědčen, že jen vědomá změna a práce na sobě je zárukou naplněného života.

Chce to však velkou porci odvahy. Osobní transformace nemusí být vždy lehká. Když se do ní pustíme, zjistíme, že je plná neznámého a nejistoty. 

V midlife za sebou často  máme dlouhou dobu, kdy jsme byli v očích okolí i sebe “ti dospělí,” kteří věcem rozumí, dokáží řešit témata, která život přináší, a mnohdy to i učit lidi okolo sebe. A najednou jsme v nezvyklé situaci. Uvědomujeme si, že je potřeba opustit to, co nám léta fungovalo. Jako dítě, které bezpečně chodilo po čtyřech a teď se potřebuje postavit na nohy. Učíme se nové věci, chybujeme, “padáme,” jsme bezradní, nejistí, hledáme novou, úplně jinou rovnováhu. Někdy nás jako zvláštní vnímá i naše okolí. Dokonce se může stát, že nám někdo přestane rozumět se slovy “on je najednou divný.” 

Transformace je jako inventura našeho života

Na konci je více jasna, více pořádku. Není to však lineární cesta. Do života nám něco přibude, ale taky se musíme něčeho vzdát. Něčeho, co nám dříve dobře sloužilo, ale pro druhou polovinu života už to není třeba. Učíme se, často poprvé, říkat “ne,” vlídně ale jednoznačně opouštět lidi i místa, odkládat věci, (zlo)zvyky i dříve ceněné mindsety a postoje. Ty nahrazujeme novými, které ale teprve postupně vznikají. Učíme se “chodit” znovu a jinak, tak nějak být zase více sami sebou.

Mám pro toto období moc rád metaforu motýla, kdy se z housenky stává kukla a z ní nakonec krásný motýl. Období zakuklení je právě ono období hledání, kdy není ještě vše jasné, trochu se v tom motáme, ale už víme, že tak jak jsme žili doteď,  již žít nechceme. Volá nás něco nového, nám bližšího. To se může týkat vztahů, kariery, toho, jak trávíme čas, spirituality, našeho zdraví…

Bronnie Ware, australská paliativní sestra, která se starala o pacienty v posledních momentech života, zaznamenala ve své knize pět věcí, kterých před smrtí nejvíc litujeme (5 regrets of the dying). Patří mezi ně:

“Kéž bych měl/a odvahu být sám/a sebou.”
“Kéž bych měl/a odvahu vyjadřovat své pocity.”

Richard Rohr mluví ve svých knihách o období midlife jako o přechodu z operačního modelu “ego” do operačního modelu “duše,” od ega k sobě. Vlastně je to velmi přirozené. Začínáme postupně chápat, že život není jen o neustálém dělání, dosahování cílů a kumulování, ale především o samotném bytí.

Za poslední dekády jsme si vytvořili jistoty. Kolem nich jsme vybudovali kontrolní mechanismy. Růst je však mimo tento prostor. 
Odvážná cesta je popustit otěže kontroly a pustit se vědomě trochu do neznáma. 

Druhá varianta je držet se zuby nehty starého. Fungovat tak, jak to bylo doteď. A třeba to znovu zkusit stejně a po “zátopkovsku” ještě přidat. Výsledkem mohou být právě ony výčitky, o kterých píše Bronnie Ware.

Všechno, co jsme si o transformacích, midlife a druhé polovině života přečetl a nastudoval, co vnímám na sobě a lidech, se kterými se setkávám, mi říká, že vědomá transformace, která obsahuje inventuru života, zkoušení, experimentování a jisté zastavení se v poločase, je ta správná cesta. 

Máte na ni odvahu?

PS: A jen aby bylo jasno. Rozhodně nemusí jít o zemětřesení viditelné na dálku. Řada velkých transformací se děje bez radikálních kariérních kotrmelců, stěhování se na druhý konec světa nebo změny partnerů. Najděte si svou vlastní cestu.

David Vrba je kouč a mentor, a tiež si hovorí infopreneur, teda obchodník s informáciami a múdrom. Informácie čerpá z hláv a kníh chytrých ľudí celého sveta, filtruje ich, destiluje a v kombinácii so svojimi skúsenosťami odovzdáva v zrozumiteľnej podobe a v kontexte ľuďom, ktorí sa chcú učiť. David pracoval viac ako 20 rokov pre korporácie a rodinné firmy v rôznych odboroch a častiach sveta. 
V Česku je známy ako bývalý generálny riaditeľ pobočky inovatívnej firmy 3M, spoluzakladateľ Red Button, ale aj ako propagátor zodpovedného leadershipu, osobného rozvoja a v neposlednom rade zdravej organizačnej kultúry. Najväčšmi ho baví práca s lídrami a tímami v úlohe kouča a mentora. 

David je zakladateľom PRVEJ ŠKOLY VEDOMÉHO MIDLIFE, 
s myšlienkami ktorej rezonujem.
Pozvanie od Davida pre čitateľov blogu #midlifehacks
na workshop pre midliferky a midliferov so zľavou 4.500,- Kč.
Do poznámky uveďte heslo „umenie stredného veku“.

Príspevok Starého psa novým kouskům nenaučíš. Vážně?  zobrazený najskôr Life koučing.

S vekom sa veci a ľudia menia, čo je asi jeden z najprirodzenejších a veľmi spravodlivých životných faktov 😊 Keď mám pozitívne dni, v mojej hlave sa na fyzické zmeny nepozerám ako na obmedzenia, skôr ako na férovú cenu za ostatné prínosy, ktoré mi starnutie a zrenie prinášajú. Takže som sa učila zdravú spánkovú hygienu, keď som začala horšie spať, našla som si nové formy a kombinácie športových aktivít, aby som sa cítila dobre, vrátila som sa k dýchacím technikám, keď som potrebovala pracovať so stresom. 

A keď mám horšie dni, uvedomujem si, že som unavenejšia, niečo ma bolí, ako introvertovi sa mi menej chce byť s inými ľuďmi, pomáha mi, že mám naplánovanú prácu s klientmi, vtedy sa rýchlo preklápam do prítomnosti, byť naplno pre klienta, a potom už moje pôvodné nastavenie neriešim. Ak nemám naplánovaný čas s klientmi, idem na dlhú prechádzku a už počas nej sa cítim lepšie.

Máš návyk alebo rituál, ktorý ti pomáha žiť naplnený život bez ohľadu na vek?

Byť sama so sebou – moje rituály sa viažu na ranný čas, kým sa rozbehne deň a ja pijem čaj a kávu, ideálne na terase na slnku, tvorím si svoj zámer na ten deň, píšem svoje myšlienky, len tak rozjímam, alebo čítam.

Na čo sa tešíš vo svojej druhej polovici života?

Verím, že svoju druhú polovicu života už pár rokov žijem. A užívam si ju. Stále viac si uvedomujem, že by som nemenila a nechcela byť zase mladá. Mám pocit, že posledných pár rokov život dáva zmysel, našla som svoju podstatu, svoje poslanie, aj keď sa v ňom ešte občas niečo posunie, viem, kto som a čo je pre mňa dôležité. Lepšie sa rozhodujem, čoho chcem byť súčasťou a z čoho sa odpojím. Celkovo mám pocit, že som si vypestovala pokoj v duši, a to je niečo, čo som si kedysi nevedela ani predstaviť.

Robí ti niečo vrásky v súvislosti s pominuteľnosťou života?

To, že neviem vyriešiť zdravie svojich blízkych, ani svoje. Smrteľnosť je jedna vec, tú mám, verím, prijatú. Byť chorý a nevládny, v horšom prípade v bolestiach, je niečo iné… niečo, s čím sa zatiaľ neviem vysporiadať.

Čo ti pomáha ráno vstávať s radosťou z postele?

Slnko, naše mačky, teplá podlaha a predstava kávy.

Tvoj odkaz pre čitateľov bez ohľadu na vek?

Život je zážitok – vyskladajte ho pre seba tak, aby vás bavil, aby vám v ňom bolo dobre. Obklopujte sa ľuďmi, ktorí vás inšpirujú a inšpirujte niečím iných. Naučte sa byť v prítomnosti, vnímať svoj pocit, svoj dych, svoje myšlienky – potom ich môžete meniť, a tým meniť seba a ovplyvňovať svoju realitu.

Andy Profantová (1976) je profesionálna koučka (ICF PCC, SAKO MKcS), konzultantka a mentorka v oblasti leadershipu, angažovanosti a agilného prístupu, autorka a lektorka uceleného 125-hodinového kurzu koučovania a nadstavbových programov Dynamika koučovania a Transformačné koučovanie Za zrkadlom a ICF mentorka koučov.
Andrea považuje koučing za univerzálny nástroj, ak je na druhej strane človek, ktorý sa chce posúvať. Rada pracuje s ľuďmi, ktorí hľadajú fungujúce riešenia a pracujú na sebe a svojom rozvoji. Inšpiruje sa inými uhlami pohľadu, inakosťou a pre klientov, aj spolu s nimi, tvorí nové prístupy podporujúce rast a udržateľnosť.
Viac sa o Andynej práci dozviete na jej stránkach  https://www.andyprofantova.sk/

Príspevok Andy Profantová: „Obklopujte sa ľuďmi, ktorí vás inšpirujú a inšpirujte niečím iných“ zobrazený najskôr Life koučing.

Je přirozené, že se člověk jako živý organismus vyvíjí a postupně spěje od zrození k zániku. Pokud se na něj podíváme z pohledu životní síly, můžeme tak pro zjednodušení činit ve čtyřech dimenzích: tělesné, emoční, rozumové a hodnotové. Všechny tyto dimenze se nějak vyvíjejí a vzájemně ovlivňuji, ať už v dobrém nebo špatném. V tomto ohledu bych vůbec nehovořil o omezeních. Aktivní a tvořívá práce se všemi dimenzemi současně umožňuje mít dostatek sil pro to, co chceme dělat, baví nás dělat, je užitečné dělat, téměř v každém okamžiku našeho života. Základní otázkou je, zdali své síly v každé chvíli vynakládáme na správnou věc a dostatečně efektivně. Dále se můžeme zabývat rozvojem těchto sil a například některé části tělesné kondice bohatě kompenzovat soustředěním a volbou vhodného přístupu.

Zároveň nemám rád narativ středního věku jako nějakého vrcholu životních sil, po jehož dosažení se toho dá dělat čím dál méně a s menší zálibou. Už vůbec odmítám smyšlený koncept krize středního věku (mimochodem neexistuje žádný vědecký důkaz tohoto jevu), jako posledního záchvěvu vrcholu sil před přicházejícími omezeními. Hovořím tedy o pravidelných zastávkách v životě, zamýšlení se, hledání a měnění. Lpění, dogmata, zjednodušené narativy nepomáhají.

Máš návyk alebo rituál, ktorý ti pomáha žiť naplnený život bez ohľadu na vek?

Myslím, že koncept –  bez ohledu na věk – jsem zmínil výše. Samozřejmě, že schopnost sebe náhledu a komplexního vnímání se v čase rozvíjí (a může i zakrňovat). Mám to výhodu, že díky své práci kouče a supervizím jsem veden k tomu, abych pravidelně nahlížel sebe, svou práci a okolnosti a usiloval o posuny vpřed.

K jednomu drobnému rituálu mě inspirovala kniha: Hal Elrod, The Miracle Morning: The 6 Habits That Will Transform Your Life Before 8AM. Prvních  30 minut každého dne patří mě, bez kontaktu s vnějším světem. Mát to štěstí, že mi to umožňuje i dispozice našeho bydlení.

Na čo sa tešíš vo svojej druhej polovici života?

Můj život nemá poločasy. Přinejmenším proto, že nevím, kdy skončí. A otázkou zůstává samotná definice konce. Kde začíná druhá poločas? Nevím a nepotřebuji vědět. Pro mě je rozhodující, čím žiji, mohu žít, měl bych žít, chtěl bych žit, v aktuálním kontextu. Prožívám zajímavé období, kdy děti odcházejí z domova do svého. Zkouším přinést nové pohledy a kvality do partnerského života. Mám více času na přátele, sport a další volnočasové aktivity. Hledám účinnější přístupy a nástroje životní rovnováhy. Usiluji o větší hloubku a přínos své práce v rolích kouče, facilitátora a konzultanta. Baví mě digitalizace mého podnikání. Čím dál více mě zajímají otázky morálky, mravů a etiky – co je dobré? Samé zajímavé věci.

Robí ti niečo vrásky v súvislosti s pominuteľnosťou života? 

Jedním z velkých zdrojů napětí a obav je lpění. Nechce se mi si říci, že na životě nelpím, ale v určitém ohledu: co přijde, to přijde. Proto je pro mě důležité žít život v souladu s mými hodnotami právě teď a tady.

Čo ti pomáha ráno vstávať s radosťou z postele? 

Těším se na svou ranní půlhodinku, sprchu a kafe.

Tvoj odkaz pre čitateľov bez ohľadu na vek?

„Bez ohledu na věk“ nacházejte si čas na rozvoj svých schopnosti vnímat a nahlížet sebe a širší společenský kontext. Nelpěte na minulosti a nebojte se bořit stávající a stavět nové podle aktuálního vývoje. Nenechte se uzamknout v někým definovaných fázích a milnících života. To nejdůležitější v životě nejste vy, ale lidé, kteří jsou s vámi rádi a vy s nimi, a společně tvoříte něco, co dává větší smysl.

Roman Chudoba (1967) sa venuje transformácii profesionálov, tímov a organizácií.
Ako poradca a facilitátor vedie programy organizačného rozvoja.
Ako kouč pracuje predovšetkým s lídrami a špecialistami na úrovni vedenia organizácií, funkcií a projektov. 
Jeho klienti oceňujú predovšetkým nové vhľady, tvorivosť a nekonvenčný prístup, ktoré ich podnecujú presnejšie chápať významy, nachádzať zmysel a prispievať k tvorbe hodnôt a odkazu.
Roman verí v humanizmus, hĺbavé premýšľanie, dialóg, uvažovanie v širších súvislostiach a viacgeneračný pohľad.
Viac o jeho vášni pre zmysluplnú transformáciu sa dozviete z webu https://www.team.cz/

Príspevok Roman Chudoba: „Život v každom okamihu…“   zobrazený najskôr Life koučing.

Zmyslom života je žiť ho. Je to také prosté, že k tomu netreba ďalší výklad. A predsa, akoby to nestačilo a všetci sa ženieme vo veľkom nasadení, akoby bolo potrebné dosiahnuť niečo omnoho viac. 

Niečo však dosahovať treba…

Aký zmysel má život?
To nevieme, môžeme veriť.

Aký zmysel má môj život?
Na túto otázku si odpovedá každý sám podľa slobody, ktorá sa odráža v jeho rozhodovaní, ktoré sa premieta do jeho konania.

Počas roka som si vypočula veľa úprimných vyznaní o pocitoch nezmyselnosti a prázdnoty. 
Aj keď sa to nezdá, je to zázrak krízy. Ponúka nám príležitosť skúmať, ako byť lepší v službách vlastného emocionálneho, mentálneho a duchovného rozvoja.

Zakladateľ logoterapie Viktor Frankl zdôrazňoval: “Človek nie je vec medzi iným vecami”.
Lenže on sa tak veľakrát cíti a je zmätený v tom, čo vlastne chce.

Práve objavovanie „chcenia“ je kľúčové. Chuť žiť nám nemizne zo života preto, že robíme niečo zle, ale preto, že nám môže vyhasínať nádej. Potrebujeme ju, aby sme neopúšťali svoje ideály. 
Neistota sa živí našim vnútorným rozporom a životný smer  našej duše potom postojí. Prešľapujeme na mieste, lebo sa stratíme v úvahách, ako chceme svoj život ďalej žiť a čo v ňom považovať za esenciálne. 

Jeden zo spôsobov, ako nepodliehať panike je budovanie vzťahu k zvedavosti, otvorenosti, tvorivosti, experimentovaniu a učeniu sa novému. Vďaka tomu sa zhovievavejšie prispôsobujeme novým kapitolám života a trénujeme flexibilitu. Zároveň, získavame obrovský bonus – všetko odžité má totiž potenciál pre dušu.

❓Doprajete si pravidelne čas a priestor, aby ste nad takýmito filozofickými úvahami mohli rozjímať a skúmať ich – nehodnotiaco a súcitne voči sebe?

Schopnosť adaptovať sa je nutnosťou pre dobrý život

Zahŕňa rozhodovanie, do čoho chceme investovať svoju energiu a čas a do čoho nie. Iba tak vieme dobre využívať vplyvy, ktoré na nás pôsobia. 

Prijať, že s pribúdajúcim vekom náš život nestúpa a nerozširuje sa, ale naopak, zužuje sa, je stratégia múdrej prevahy. Vzniká priestor pre hĺbku a tancovanie s časom, kedy nevzdorujeme tomu, čo nedokážeme ovplyvniť. Svoju pozornosť vieme v každej chvíli pútať na to, či žijeme v súlade s hodnotami, ktoré vyznávame, a ku ktorým sa hlásime. To vyživuje našu integritu a autentickosť a prispieva to k odolnosti a sebaistote. 

Ako skonštatoval Richard Bach: „Neexistujete preto, aby ste na svet urobili dojem. Existujete preto, aby ste žili vlastný život spôsobom, ktorý vás urobí šťastnými.“

Štastie je umenie byť spokojný/á skonštatoval Ingmar Bergman a šťastie je tiež maximálne rozvinúť svoje schopnosti, čím sa riadil Napoleon.

📍Doplňte si svoju vlastnú definíciu šťastia a počítajte s tým, že bez útrap sa nezmení nič, o to menej ľudská osobnosť. 

Príspevok Túžba zmeniť svoj život súvisí s túžbou žiť ho zobrazený najskôr Life koučing.

S pribúdajúcimi rokmi som si začala viac všímať, čo robím, ako to robím a najmä, či mi to prináša dobrý pocit. Možno sa niektoré veci zmenili, ale nevnímam to ako obmedzenia – skôr ako nový rozmer života.

Napríklad kedysi som bola spokojná, keď som sa pri cvičení úplne „zničila“. Dnes si dávam väčší pozor na to, čo a koľko cvičím, a uprednostňujem uvoľnenie a dobrý pocit namiesto vyčerpania.

Vnímam, že mnohé je teraz iné… vlastne všetko. Ale namiesto otázky „Čo chcem?“ si radšej kladiem otázku „Čo je teraz možné?“ Táto zmena pohľadu mi prináša viac radosti, pretože objavujem, čo všetko sa dá zažiť, keď prestanem na život tlačiť a nechám ho plynúť v jeho vlastnej kráse – aj v tej nekráse.

Keď sa spätne obzriem, vidím, že som v minulosti dosiahla veľa, a to vďaka vytrvalosti a odhodlaniu. Dnes sa však častejšie pýtam: Stojí mi to za to? Premýšľam, či som ochotná zaplatiť cenu za niečo, čo chcem. Viac si užívam prekvapenia, ktoré život prináša, keď ho nechávam prirodzene plynúť.

Máš návyk alebo rituál, ktorý ti pomáha žiť naplnený život bez ohľadu na vek?

Jednoznačne je to cvičenie alebo akýkoľvek pohyb. Bez neho si neviem predstaviť svoj život. Často premýšľam, čo robia ľudia, keď necvičia a potrebujú si vyčistiť hlavu, oddýchnuť si alebo zmeniť myšlienky. Pre mňa je pohyb absolútne neoddeliteľnou súčasťou života. Verím, že práve vďaka nemu som zvládla mnohé životné výzvy v zdraví a bez vážnych následkov.

Spomínam si na obdobie pred tridsiatkou, keď som mala vážny úraz. Všetci okolo mňa hovorili, že museli stáť pri mne všetci svätí, pretože som sa z toho dostala až prekvapivo rýchlo. Zázrakom však neboli len okolnosti, ale skôr to, že moje telo a svaly boli dostatočne silné na to, aby udržali polámané časti pokope. Vďaka tomu som nepotrebovala operáciu a moja rekonvalescencia prebiehala raketovou rýchlosťou.

Ľudia často vnímajú cvičenie len ako nástroj na chudnutie, ale to je len vedľajší efekt – akási čerešnička na torte. V prvom rade by malo byť cvičenie prevenciou, cestou na posilnenie organizmu a spôsobom, ako si udržiavať vitalitu. Je vedecky dokázané, že so stúpajúcim vekom je pohyb čoraz dôležitejší, najmä posilňovacie cvičenia. Pravidelný pohyb je kľúčom k dlhovekosti a zdravému, naplnenému životu.  

Na čo sa tešíš vo svojej druhej polovici života?

Už teraz vnímam svoj život ako druhú polovicu, a tak dúfam, že si ju budem vedieť zažívať a užívať rovnako ako v posledných rokoch. Našťastie, v práci, ktorú robím, je vek veľkou výhodou – a práve na to sa teším. Verím, že dokážem ešte viac čerpať zo skúseností, ktoré som získala, a zúročiť ich vo svoj prospech aj na prospech ostatných 😊
Rovnako si však veľmi užívam aj svoj súkromný život a som za to každý deň nesmierne vďačná 😊

Robí ti niečo vrásky v súvislosti s pominuteľnosťou života? 

Nie a aj áno. 
Áno je to, že nevieme ako to bude.
Nie je to, že aj tak teraz s tým neviem nič urobiť.

Mojou aktuálne najobľúbenejšou metódou je Proces životnej integrácie (LIP-Life Integration Process) a tam je jasné, že smrť je súčasťou života. Náš život začína počatím a končí smrťou a nevieme čo bude potom. Niečo staré musí skončiť, aby to nové mohlo začať a to je prirodzený kolobeh života – nemá zmysel proti tomu bojovať. Pokiaľ sa nepustíme toho starého, to nové nemôže začať naplno. Život je toho krásnym príkladom.

Prechádzame životom jednotlivými fázami ako nenarodený plod, čaká nás detstvo, puberta, dospelosť, zrelosť, staroba a potom prichádza smrť. Nevieme, čo bude potom. Keď si dieťa alebo puberťák predstavujú, aké to je byť dospelí, tak to nemajú šancu vedieť, pokiaľ sa do tej životnej etapy nedostanú. Majú svoje predstavy, ale vidia iba čas toho zo svojej perspektívy a často zaznieva: „Chcem byť dospelý, lebo tí si robia iba to čo chcú“. Je to krásny pohľad dieťaťa na dospelého a takto je to aj s ostatnými fázami života. Keď sa teraz pozeráme na starobu z nášho dospelého miesta, máme určité predstavy, ale až keď tam budeme, tak zistíme, aké to naozaj je. Tak isto je to aj so smrťou…, a preto si zbytočne nerobím kvôli tomu vrásky.

Čo ti pomáha ráno vstávať s radosťou z postele? 

Priznám sa, že rána pre mňa nie sú jednoduché – som skôr večerný typ 😊
Ale čo ma vždy poteší a nakopne, je krásne slnečné ráno. Ten pocit, keď vidím slnečné lúče, je jednoducho nádherný. Tiež ma teší predstava, že ma čakajú stretnutia s príjemnými ľuďmi alebo možnosť venovať sa tomu, čo ma baví a šíriť to ďalej. To mi dáva chuť do nového dňa.

Tvoj odkaz pre čitateľov bez ohľadu na vek?

Nedávno som v jednom podcaste počula fantastickú vetu: „Life is a game you cannot win.“ (Život je hra, ktorú nedokážeš vyhrať.) Ale to neznamená, že si ju nemôžeme užiť!
A presne to je môj odkaz: užívajte si život v celej jeho kráse aj nekráse, nech je akýkoľvek – je váš a nikoho iného. 

Helena Bednařík Ballová je facilitátorka systemického prístupu pre firemné tímy i jednotlivcov. 
Na Slovensku založila Inštitút systemickej práce a konštelácií, pod ktorým vedie vzdelávanie zamerané na systemický prístup a konštelácie.
Inštitút sa venuje tiež vydávaniu publikácií – najnovšia kniha Aby deti mohli byť deťmi približuje princípy systemickej práce pre rodičov a všetkých, ktorí pracujú s deťmi. 
Helena pôsobí aj ako lektorka ladného tanečno-kondičného cvičenia PortDeBras, ktoré v spojení s jogou umožňuje väčšmi vnímať svoje telo. 
Pre Helenu je jej práca vášňou a poháňa ju neutíchajúca túžba po poznaní.
Viac o nej sa dozviete z jej stránok: https://hellenainspirations.sk/

Príspevok Helena Bednařík Ballová: „Život je hra, ktorú nedokážeme vyhrať, ale môžeme si ju užiť“ zobrazený najskôr Life koučing.

V strednom veku, keď sa naše životy začínajú prehupovať cez kritické body transformácie, môžeme získať nový pohľad na seba a svet okolo nás. To, čo kedysi vyzeralo ako pevne nastavený cieľ, sa môže zrazu rozplynúť do širšej perspektívy. Ako MCC kouč, so zázemím v teórii fyziky a filozofii, sa snažím viesť klientov k prehodnoteniu, ako môžu využiť túto fázu života na prepojenie s hlbšími časťami seba samého.

Fyzika nám ukazuje, že aj v najmenších častiach vesmíru je neustála zmena. Je to nevyhnutná súčasť existencie. A rovnako aj v našich životoch. Stredný vek je obdobím, kedy môžeme konať nie ako obete, ale ako tvorcovia novej paradigmy života. Keď sa naučíme prejsť od jednoduchého hľadania šťastia k hlbšiemu zmyslu, otvárame si možnosti, ktoré nás môžu posunúť k trvalejšej harmónii.

Práve v tomto období sa ukazuje, aká dôležitá je integrácia rôznych dimenzií – mentálnych, fyzických, spirituálnych a sociálnych. Všetky tieto aspekty života sa prelínajú a formujú naše vnímanie sveta. Ak sa naučíme riadiť tieto procesy vedome, dokážeme v strednom veku prejsť od existovania k plnohodnotnému bytí.

Nezabúdajme, že stredný vek nie je obdobím straty, ale obdobím vyzrievania. Je to čas, kedy si môžeme dovoliť byť s nami samými v plnej prítomnosti. Je to čas na prehodnotenie, či sme stále na ceste, ktorá nás skutočne napĺňa, alebo či je čas na zmenu.

Tento proces môže byť ezoterický, ale jeho podstata je ukotvená v realite. Ako fyzik by som povedal, že každá zmena v systéme, ktorý sa nám javí ako stabilný, je nevyhnutná. Tento moment transformácie je tým, čo nás vedie k novým možnostiam, k novému pohľadu na naše životy.

Využite tento čas na obnovu a na to, aby ste sa pripojili k svojej vnútornej sile, ktorá bola vždy tu, len čaká na to, aby bola objavená.

Peter Stefányi je prvý slovenský Master Certified Coach.
MCC je najvyšší certifikačný titul, ktorý udeľuje Medzinárodná federácia koučov a je za ním množstvo skúseností, odkoučovaných hodín, vzdelávania seba aj vzdelávania ostatných, a taktiež vkladu do rozvoja profesijných štandardov a etiky profesie.
Petrovi môžete napísať: stefanyi251@gmail.com

Príspevok Prebudenie k hlbšiemu pohľadu na život zobrazený najskôr Life koučing.

Prinášajú pribúdajúce roky obmedzenia? Normálne sa musím nad touto otázkou zamyslieť. Myslím, že je to veľmi individuálne.
Po prechode (menopauza), keď hormóny akosi inak fungujú, si musíme dávať väčší pozor na príjem a výdaj. Má dať – dal. Toto proste nepustí. 
Určite sa viac usmievať. Pretože starší ľudia sú často krát označovaní že majú „smutné ústa“. Nič s tým nenarobíme, gravitácia a vek nepustí. Ibaže by sme s tým dačo vedeli a mohli urobiť? Toto je na každej z nás. U mňa platí, že sa budem radšej viac usmievať. 
Stále som v balíčku tzv. sendvičovej generácie. Na jednej strane zintenzívňujeme starostlivosť o starých a chorých rodičov. Na strane druhej sú tu deti, ktoré nás ešte potrebujú. Postupne si teda zvykám na syndróm prázdneho hniezda a otvorených dverí. No a rovnako som pripravená pravidelne cestovať 500 km za rodičmi.

Väčší dôraz dávame my, starší, zdravotným prehliadkam. Vnímame zmeny na svojom tele.
Zdravšie jedlo, domáca strava. Menšie dávky. Žiaden alkohol. Toto u mňa platí.
Toto nie sú obmedzenia. Toto sú vedomé rozhodnutia.
Tešíme sa, koľko sa nám podarilo našporiť v 3 pilieri.
Obmedzenie vnímam pri behu, kde už behám pomalšie a intenzívnejšie ma „dôrazne zdravia“ moje kolená. Obmedzenie vnímam pri lyžovaní na ľadovci. Už nedávam rekordy v dennom počte km.
Je to obmedzenie? Alebo zrelosť a rozvaha? Za mňa spojená aj s tým, že čím som staršia, viac si toto všetko vychutnávam. Les pri behu, svahy Álp či krajinu kdekoľvek sme. V tichu, sama. Alebo s rodinou.
Ďakujúc najvyššiemu za toto všetko.

Máte návyk alebo rituál, ktorý vám pomáha žiť naplnený život bez ohľadu na vek?

Máme dary, ktoré sme dostali plným priehrštím. Vieme o nich? Vnímame ich ako dary?
Mám energiu a vášeň v sebe. Už som sa naučila s tým pracovať.
Veľa čítam, učím sa, počúvam podcasty, učím sa jazyky, počúvam mladých.
Rituál? Pravidelné stretnutia s rodinou či priateľmi, ktorých si vážim.
Rituál ticha. Viac kľudu.
Veľa manuálnej práce.
A stále mi chutí káva v spoločnosti priateľov a známych.
Viera, nádej, láska. Áno som veriaci človek.

Na čo sa tešíte vo svojej druhej polovici života?

Na to, čo presne teraz robím. Na písanie, na štúdium, čítanie kníh. Divadlo a galérie.
A na veľa prechádzok v prírode.
Plus spoznávanie krajín. Veľmi veľa sme ich precestovali. Avšak, podstatne viac ich nepoznám.
A na čo ešte? Že sa vrátim za katedru. Pretože si myslím, že našu múdrosť, zrelosť a skúsenosti je fajn zdieľať. Že inšpirovať a byť inšpirovaný posúva nádherne vpred.
Teším sa zakaždým, keď môj syn príde na víkend domov. Študuje v zahraničí.

V druhej polovici môjho života som založila vlastnú s.r.o. Na staré kolená som sa zbláznila?
Nie, odvážila som sa ísť za hlasom srdca a venovať sa naplno srdcovke – change manažmentu.
Takže som zvedavá, ako bude Minova, s.r.o. napredovať. Verím jej.
Zdravé sebavedomie ruka v ruke s pokorou. Toto ma sprevádza na ceste zrelosti.

Robí vám niečo vrásky v súvislosti s pominuteľnosťou života?

Veľa sa o tom rozprávam s mojou 78-ročnou mamou. Ako rýchlo ten život prejde.
Mama patrí k ľuďom so vzácnym darom pokoja v súvislosti s pominuteľnosťou.
Je statočná a pokojná. Aj v tomto je pre mňa inšpiráciou.

Čo vám pomáha ráno vstávať s radosťou z postele?

Zmysel a cieľ ďalšieho dňa, aktivity s pridanou hodnotou, vyšší zmysel, ktorý hľadám v aktivitách, ktoré chcem robiť a rada robím.
Rodina, za ktorú ďakujem.
A priznávam, treba sa poriadnejšie „rozhýbať“ po vstávaní z postele 😊

Váš odkaz pre čitateľov bez ohľadu na vek?

Dáš, dostaneš.
Keď klopeš, otvoria Ti.
Vedieť, môcť a chcieť.
Uznávam túto triádu. Nielen pri change manažmente. 

Dana Miňová (1970) odborníčka na ľudské zdroje, ktorá vďaka vášni pre HR získala viaceré ocenenia, vrátane titulu HR Leader 2023, Najvplyvnejšia HR Leaderka na LinkedIn SK a Top 9 Najvplyvnejší tvorca na LinkedIn SK. 
Komunikáciu považuje za základ všetkého, čo robí – je to pre ňu alfa a omega každého úspechu. Rovnako kladie dôraz na dáta, ale verí, že bez ľudskosti neposkytujú kompletný obraz. Jej skúsenosti idú nad rámec samotného HR. Podieľala sa na transformáciách, ktoré nemajú na Slovensku obdobu, vrátane krízového manažmentu a change managementu. Zúčastnila sa na dizajne firemných kultúr, stratégií spoločností a nastavovaní procesov, ktoré ovplyvňujú fungovanie organizácií. 
Všetko, čo robí, robí s vášňou, energiou a prirodzenosťou, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou jej osobnosti. 
Jej temperament zo Zemplína, ktorý jej navždy zostane, ju spája s rodiskom a dodáva jej práci jedinečnú energiu.
Danke môžete napísať: danamnv@gmail.com alebo https://www.linkedin.com/in/dana-minova/

Príspevok Dana Miňová: „Inšpirovať a byť inšpirovaný posúva nádherne vpred“ zobrazený najskôr Life koučing.

Mnohé z potrieb aj pútajú našu pozornosť, ale odsúvame ich naplnenie na neskôr, lebo práve nie je ten pravý čas.

Keď sa ocitneme vo veku majstrovstva (po 45 roku), tak naše potreby na nás „zatlačia“ – už nechcú byť odkladané a sú neodbytnejšie. Vďaka za to – práve starostlivosťou o seba a uvedomovaním si toho, čo pre seba potrebujeme urobiť, nás dobre pripraví na ďalšie zmeny, ktoré pribúdajúce roky prinášajú. 

Veľa závisí od nášho postoja. Keď si vyberieme, že bude realistický, a nie strachový, môžeme posilňovať svoju sebaistotu. Tá sa vytvára aj tým, že sa do vecí činorodo púšťame, aby sme získavali skúsenosti, rozvíjali sa, a tak sa stávali odvážnejšími. 

Napomáha k tomu každodenná dávky proaktivity v podobe kladenia si otázky: 

Čo malého môžem urobiť?
Namiesto spytovania sa: Čo by som tak mohol/mohla urobiť, aby “tá vec” zmizla?

Aktívny prístup k riešeniu problémov nás uvoľňuje pre iné veci. Odstraňuje z nášho života strach a neistotu a vracia nám energiu na vytváranie toho, čo chceme. Preto platí, že sme takí silní, ako si dokážeme sami predstaviť. Takže oveľa silnejší…

Osvedčené techniky vychádzajúce z pozitívnej psychológie nám pomáhajú vnímať nepriaznivé okolnosti optimisticky a hľadať spôsoby na zdolávanie výziev. Vďaka tomu pestujeme postoj otvoreného mentálneho nastavenia a flexibility. V ňom je pravá sila, s ktorou si môžeme dovoliť byť zraniteľní, lebo to ustojíme sami pred sebou a potom aj pred svetom.

V každej chvíli, nech od seba čokoľvek očakávame, na to potrebujeme aj dostatok energie – niekedy sa hodí viac tej mentálnej, od ktorej závisí, či sa prekonáme a zdoláme prokrastináciu, pohodlnosť či vyhováranie.

Môcť sa spoľahnúť na svoju mentálnu silu závisí od:

• duševnej produktivity, ktorá je podmienená budovaním návykov a rutiny s dostatkom času  na odpočinok a regeneráciu. 
• žitia života s vášňou a zaujatím, s objavovaním zmysluplnosti a prepracúvaním sa k spokojnosti. 
• proaktívneho postoja, ktorý pomáha zdolávať prekážky a filtrovať banality, ktoré je zbytočné analyzovať. 

Týchto sedem „cvikov“ dokáže udržiavať mentálnu sviežosť, emocionálnu stabilitu a celkovú vitalitu pre vášnivé žitie života a vytváranie zmysluplnosti. 

1. Regulovanie emócií

Ovládanie emócií nemá nič spoločné s potlačovaním pocitov, aj keď to inštinktívne robíme. Potom sa prejaví princíp parného kotla: raz si nazhromaždené emócie nájdu cestu von, aby ukázali svoju silu.

Zdravý prístup k emóciám nás učí, ako najlepšie konať vo vlastnom záujme s ohľadom na situáciu okolo nás či vnútorné dianie. Kontrolu nad emóciami nezískavame ich riadením, ale porozumením tomu, čo sa s nami deje a dopriatím si času reagovať na to z odstupu a nadhľadu.

Tip, ako na to v mojom blogu o emočnej slobode https://lifekoucing.sk/emocna-sloboda/

2. Kontrola impulzov

A s ňou spätá disciplína. Má tú výhodu, že vedie k slobode, aj keď sa to na prvý pohľad nezdá. Práve preto má zásadný význam kontrola podnetov, aby ste aj úlohy, ktoré vás nebavia, doťahovali do konca. Je ľahké podľahnúť prvému impulzu, keď zazvoní telefón alebo pípne chat. Pohnútok na vyrušovanie máte v každej chvíli veľa, a mnohé sú atraktívnejšie ako to, čo práve treba robiť.

Redukovanie rozptyľujúcich podnetov vám pomôže lepšie sa sústrediť na to, čo je v danej chvíli dôležité. Vyžaduje si to záväzok sústredene pracovať na úlohách a eliminovať rušivé vplyvy. Vtedy máte dobrý pocit zo svojho snaženia, a tým aj zo seba.

3. Analýza pocitov

Predstavte si, že ste už niekoľko dní v strese, lebo vás čaká dôležitý rozhovor. Čo môžete okrem dobrej prípravy urobiť pre zvýšenie sebadôvery? 

Zistiť dôvod svojich pocitov:

• Čo vám robí najväčšie starosti? 
• Aké máte skúsenosti pri vedení náročných rozhovorov? 
• Obávate sa svojich vzorcov a schém, ktoré by vás oslabovali? 
• Čo sú spúšťate vašej úzkosti a stresu? 
• Čo vás najväčšmi ovplyvňuje? 
• Z akých predpokladov vychádzate, keď si predstavujete priebeh rozhovoru? 

Po tom, ako prídete na hlavné zdroje obáv, môžete zmierniť ich vplyv. Či už na úrovni rozvinutia a trénovania komunikačných zručností, alebo na úrovni viery v seba tým, že sa vystavíte nekomfortnej zóne, aby ste mali ďalšiu skúsenosť do zbierky.

Vďaka dobrej identifikácii svojich emócií a prežívania dokážete ľahšie robiť dobré rozhodnutia. Patrí k tomu poučiť sa z chýb a neopakovať stále tie isté dookola. Zároveň, neplytvať zdrojmi a potenciálom na veci, ktoré nemôžete nijako zmeniť alebo ovplyvniť.

4. Rozvíjanie empatie

Empatia vám pomáha prežívať samých seba, ale aj druhých a svet okolo seba. Empatia vám zakaždým pošepne, aké dopady bude mať, keď prekročíte isté hranice a zachováte sa v rozpore so svojimi hodnotami.

Empatiu rozvíjate a posilňujete, keď: 

• Pozorne počúvate, čo druhý hovorí a ste myšlienkami pri ňom.
• Vedome vnímate, o čom druhý hovorí a pýtate sa so záujmom. 
• Nevyberáte si z rozhovoru iba to, čo je zaujímavé a neodvádzate reč niekam inam.
• Nesústreďujete sa iba na slová – vnímate aj emócie za slovami a to, čo hovorí telo rozprávajúceho, aj vaše vlastné.
• Máte založený filter porozumenia a akceptácie, nepohoršujete sa a nehodnotíte.
• Zdržiavate sa nevyžiadaných rád a mudrovania.

5. Postoj realistického optimistu

Po daždi vyjde opäť slnko. Nemusí to byť však okamžite. Realistický optimista sa díva skutočnosti priamo do očí a nesnaží sa nadnesenou útechou prekryť nepohodlie. Ľudia, ktorí veria, že sa im môže dariť lepšie, podniknú kroky, ktoré prispejú k tomu, aby to tak skutočne bolo. Naopak, pesimisti sú voči takémuto prístupu skeptickí, a preto sa im bude ťažšie rozvíjať nádejné myslenie.

O tréningu na optimistu sa dočítate: https://lifekoucing.sk/vdacnost-nadovsetko-tri-cvicenia-vas-presvedcia/

6. Orientácia na cieľ

Vaše ciele nemusia byť veľkolepé ani bombastické. Postačia vám také, ktoré vám prinesú dobrý pocit zo seba a ďalšiu motiváciu a chuť rozvíjať sa. Nemusíte sa za niečím nepretržite hnať a byť nespokojní s tým, že sa vám to nedarí. Ani sa podceňovať a preháňať to s dokazovaním vlastnej hodnoty priveľkými ambíciami.

Keď sa budete zameriavať na konkrétne, postupné ciele, rozvíjať svoje zručnosti a učiť sa nové veci bez toho, aby to šlo na úkor vášho zdravia, bude z vás sebaistejší človek. 
Pomáha osvojiť si postoj, že veľké problémy sa riešia malými, postupnými krokmi – vytrvalo a húževnato. 

Konštruktívne uvažovať nad zmenou vám pomôže tento článok: https://lifekoucing.sk/pat-mentalnych-cviceni-na-podporu-zmeny/

7. Vnímavosť voči obyčajným veciam

Neprehliadajte to, čo máte najdostupnejšie na zdolanie emočného nepohodlia. Keď si budete zúfať, že nemáte náležitú odozvu na svoje snaženie a chýba vám docenenie, spomeňte si na príbeh Anthonyho de Mella. 

„Prečo ste predo mnou ukryli tajomstvo šťastia?“ pýta sa žiak svojho majstra. 
„Počul si ten vtáčí spev?“
„Áno,“ odpovedá žiak. 
„Tak, teraz vieš, že som pred tebou nič neukryl,“ odvetil majster. 

Keď sa teraz spýtate samých seba: „Kde mám skryté niečo, čo nevnímam?“
Povedie vás to k vďačnosti a súcitnosti – tak so sebou, ako aj s druhými. 

Príspevok Emočná a mentálna kondička vo veku majstrovstva   zobrazený najskôr Life koučing.

Našťastie, zatiaľ jediné „obmedzenie“, ktoré na sebe vnímam s vekom je plešina na vrcholku hlavy. Ja ju spredu v zrkadle aj tak nevidím, len ma sem tam zaskočí na fotkách zozadu. Trochu som s myšlienkou plešiny bojoval, ale postupne ju mám čím ďalej tým viac rád.

Máš návyk alebo rituál, ktorý ti pomáha žiť naplnený život bez ohľadu na vek?

Pravidelne športujem, chodím do prírody, trávim čas s dobrými ľuďmi a učím sa nové veci. To robím od mladosti a dúfam, že sa mi to podarí robiť aj naďalej, vo forme, ktorú budem vedieť zvládnuť. Predstavujem si, že s pribúdajúcimi rokmi budem robiť viac jogy a hrať menej hokeja, ale zatiaľ je to opačne.

Na čo sa tešíš vo svojej druhej polovici života?

Hmmm… predstava toho, že na dôchodku budem viac záhradkárčiť, hrať s kamarátmi na gitare a viac tancovať ma teší, ale zároveň sa jej snažím nedržať. Úprimne, z budúcnosti (dajme tomu o 20 rokov) mám skôr obavy, najmä zo stavu našej planéty a stavu našej krajiny, tak neviem, či tu bude priestor na záhradkárčenie a chuť na spievanie. Ale snažím sa na túto pesimistickú verziu nejako, možno naivne, pripraviť a čokoľvek lepšie, čo sa stane, bude bonus.

Robí ti niečo vrásky v súvislosti s pominuteľnosťou života? 

Mám obavu a taký tušený smútok z toho, že by sa raz moji blízki pominuli skôr ako ja . Už mám tú skúsenosť s oboma rodičmi. Z vlastnej smrti zatiaľ stres nemám. Tie nečakané „predčasné“ úmrtia, voči ktorým nikto z nás nie je imúnny, vedia zanechať bolesť na dlho.

Čo ti pomáha ráno vstávať s radosťou z postele? 

Na toto recept nemám, rána sú pre mňa často výzva. Rozhodne pomáha vstať z postele a rozbehnúť sa do dňa, a tým sa rozbehne aj tá energia a radosť.

Tvoj odkaz pre čitateľov bez ohľadu na vek?

Nebrať starnutie a smrť až tak vážne a vedieť si urobiť srandu aj zo seba, aj z tej pominuteľnosti je dobrý spôsob, ako predchádzať stresu z meniaceho sa tela a sveta okolo nás.

Peter Kukliš je medzinárodne certifikovaným trénerom nenásilnej komunikácie a focusingu. 
Od roku 2010 je súčasťou Maxman Consultants, kde sa venuje agilným metódam, inováciám, samoriadiacim tímom, senior leadershipu, komunikačným tréningom a riešeniu konfliktov, rozvoju tímovej spolupráce, koučingu a facilitácii. 
Okrem práce na projektoch pre desiatky globálnych spoločností má Peter za sebou aj štyri mesiace života ako budhistický mních. Keď pobudnete v jeho spoločnosti, pocítite to vyrovnané vyžarovanie. 
Vo voľnom čase ho nájdete pri športe, hre na gitaru, ale najčastejšie v jeho záhrade.  
Viac sa o Petrovi dozviete https://www.maxman-consultants.com/#intro-peter-kuklis
Spojiť sa s ním môžete cez www.linkedin.com/in/peterkuklis

Príspevok Peter Kukliš: „Neberme sa tak smrteľne vážne“ zobrazený najskôr Life koučing.

Obmedzenia? Popravde nevnímam vôbec žiadne, ak nezarátavam občasnú bolesť krížov, ale aj to viem prečo sa objavila. S kamoškami sa zvykneme smiať, že sa na 40 vôbec necítime, že sme stále ako tridsiatničky. Skôr ako obmedzenia vnímam to, že čím som staršia tým lepšie rozoznávam, čo chcem a aj to čo nechcem. To mi dovoľuje vedome si budovať svoju ďalšiu etapu života, ktorá pevne verím, bude ešte dlhá.

Máš návyk alebo rituál, ktorý ti pomáha žiť naplnený život bez ohľadu na vek?

Mám, a je to pohyb. Každé ráno po prebudení sa najprv napijem odstátej vody s citrónom a potom už rozťahujem karimatku. Rána začínam jogou alebo pilatesom. Veľa času zvyknem tráviť v horách, lesoch, buď prechádzkami, turistikou, alebo na horskom bicykli. Baví ma pozorovať, že moja kondícia s vekom neklesá, naopak, v niektorých prípadoch sa cítim byť silnejšia a odolnejšia, ako keď som bola mladšia.
K naplnenému životu mi nesmierne pomáha aj to, že som si vždy vedela nájsť čas pre seba, pre svoje koníčky. Duša sa mohla takto vždy rozvíjať.

Na čo sa tešíš vo svojej druhej polovici života?

V prvom rade by som rada opravila tu „polovicu života“. Ja verím, že mám za sebou len tretinu života, verím, že sa dožijem aspoň 120 rokov 😊
A teším sa na všetko. Na to, že už viem povedať NIE, keď treba, na to, že sa už nebojím vyjadriť svoj názor a teda skutočnosti, s ktorými nerezonujem ani naslepo neprijímam do svojho života. Na všetky tie veci, ktoré ma vnútorne napĺňajú a tešia. Na moju tvorbu s keramikou, ktorú som len nedávno pustila do svojho života a úplne som sa do nej ponorila. Na život so svojou rodinou, deti, ktoré mi rastú pred očami a stávajú sa mojimi stále väčšími parťákmi, a tak sa naše vzťahy len upevňujú a stávajú silnejšími. Mám pekný život a som zaň veľmi vďačná.

Robí ti niečo vrásky v súvislosti s pominuteľnosťou života? 

Nie, nerobí, skôr naopak. Práve uvedomenie, ktoré sa s pribúdajúcim vekom prehlbuje, že naša cesta životom na Zemi má jedného dňa svoj koniec, mi pomáha ku kvalitnejšiemu životu, k radosti z drobností a vedie ma k väčšej vďačnosti z obyčajností.

Čo ti pomáha ráno vstávať s radosťou z postele? 

Pomyslenie na to, že mám pred sebou krásny deň. Darmo, som strelec – optimista 😊 Ale samozrejme, aby to nevyznelo, že som večne veselá a spokojná, aj ja mám upršané dni, kedy je všetko na… Vtedy si pošomrem alebo sa snažím prijať veci, také aké sú.

Tvoj odkaz pre čitateľov bez ohľadu na vek?

Čím skôr zahodíme všetky predsudky a vzorce týkajúce sa toho, ako nedokážeme to alebo tamto, hoci cítime, že naše vnútro nás ťahá určitým smerom, tým skôr začneme žiť život v súlade s našou dušou, a to nám prinesie naplnenie v živote.

Som Lucia a som žena v 40-tke, matka, priateľka, kamarátka a manažérka, tá s „vrtuľou v zadku.“ Sloboda má pre mňa veľký význam. Som milovníčka života ako takého. Ale už nie toho uponáhľaného, toho už bolo dosť. Teraz už uprednostňujem slow-life. Potrebujem mať rovnováhu medzi pracovným a súkromným životom. Chvalabohu, patrím k tým šťastnejším, lebo sa mi to aj darí.
V súkromí dopĺňam energiu cez pohyb v mnohých podobách. Som aktívna žena, mám rada šport, turistiku, bike, jogu, občas si aj zatancujem. V podstate som viac v pohybe ako nie som. Aj keď sedím, stále sa mrvím.
Milujem svoje dve deti, Elišku a Lea. Mám rada kvalitné jedlo, ľudí, teplý letný vánok, šum lístia v lese, praskanie snehu pod topánkami na horách, zvuk kvapiek padajúcich na okno, keď vonku leje. 
Okrem toho som aj tvorivá duša. Napĺňa ma, keď sa hrám s hlinou a keď po niekoľkých hodinách moje ruky vytvoria umenie.
Príroda, hudba, tvorba a pohyb sú mojimi zdrojmi energie.
Možnosti spojenia sa so mnou:
Instagram: @lucia.okanikova @muoiatelier
Email: lucia_okanikova@hotmail.com
Sashe: https://www.sashe.sk/muoiatelier

Príspevok Lucia Okániková: „Žime život v súlade so svojou dušou“ zobrazený najskôr Life koučing.

Akceptujem ich a tiež sa ich snažím dopredu predvídať.
Dobré knihy k tomu sú: Peter Attia – Outlive, Bill Perkins – Die With Zero

Máš návyk alebo rituál, ktorý ti pomáha žiť naplnený život bez ohľadu na vek?

Vstávam dosť skoro a ráno športujem. Tento návyk sa mi podarilo vytvoriť aj vďaka knihe Atomic Habits od Jamesa Cleara.

Na čo sa tešíš vo svojej druhej polovici života?

Nemám nejaký zoznam nesplnených prianí. Tak, ako to je teraz, je to krásne a čím dlhšie to vydrží, tým budem vďačnejší.

Robí ti niečo vrásky v súvislosti s pominuteľnosťou života? 

Uvedomujem si, aké je to všetko krehké a že sa veci môžu zmeniť z hodiny na hodinu. Snažím sa si to v duchu pripomínať.
Pekná kniha k tomu je William Irvine – A Guide to the Good Life.

Čo ti pomáha ráno vstávať s radosťou z postele? 

Asi zvedavosť, čo deň prinesie. 

Tvoj odkaz pre čitateľov bez ohľadu na vek?

Neprestávajme sa vzdelávať.

Lukáš Bakoš je lektor, pedagóg a psychológ so záľubou v psychologických experimentoch a ponaučeniach, ktoré si z nich môžeme vziať.
Lukáš pôsobí ako CEO v  https://www.maxman-consultants.com/
Venuje sa rozvoju vrcholových manažérov, pričom jeho srdcovkou je budovanie samoriadiacich tímov a pomáha firmám vytvárať prostredie s vysokou samostatnosťou, agilitou a autonómiou. 
Vo voľnom čase sa snaží prispievať ako pedagóg vedením seminárov na Ekonomickej univerzite, Pedagogickej fakulte UK a na Katedre psychológie FiF UK. 
Baterky si dobíja na bicykli – sám, s kamarátmi alebo so svojimi dvoma dcérami.

Príspevok Lukáš Bakoš: „Nikdy sa neprestaňme vzdelávať“ zobrazený najskôr Life koučing.

Pasáž z biografickej novely Velice lehká smrt spisovateľky a filozofky Simone de Beauvoir (1908 – 1986) z roku 1964. Autorka v nej opisuje posledných niekoľko týždňov života svojej matky. Takmer reportážne až naturalistické vykreslenie fyzického a mentálneho chátrania človeka je spojené s bilancovaním jej vzťahu s matkou. 

Čítala som na etapy túto malú mocnú knihu plnú myšlienok na zamyslenie a rozjímanie. Niektoré vety som si pre seba vypísala na ďalšie reflektovanie. Potom som si povedala, že z nich môže byť blog slúžiaci ako inšpirácia. Lebo ako píše Simone: 

Je potrebné predstierať, že smrť sá dá včleniť do života, a zachovávať chladný rozum tvárou tvár čomusi, čo sa rozumu vymyká: nech sa každý tým zmietaním citov prehryzie, ako vie.

Vo svojom pozoruhodnom diele majstrovsky vykresľuje lipnutie na živote starej chorej ženy. Opisuje nesmiernu životnú silu svojej matky, ktorá do poslednej chvíle nechce zložiť zbrane.

„Len ma pichnite,“ povedala mamička. „Veď mi to predsa robí dobre.“ Znova sme ju obrátili na bok; držala som ju a pozorovala som jej tvár, na ktorej sa miešalo zúfalstvo, odvaha, nádej, úzkosť. „Vždy mi to predsa pomáha.“ 
Aby sa uzdravila. Aby umrela.

Stať sa človekom hodným staroby je triumfom života

Simone sa neobmedzuje iba na vykreslenie priebehu choroby, ale ukazuje aj výrazný charakterový profil svojej matky. So všetko láskou odhaľuje jej slabosti a tiene. Nie aby ich hodnotila a kritizovala, ale aby opäť raz pochopila, prečo sa mama k nej správala tak, ako sa správala. A prečo žila svoj život v utrpení, pretvárke a pokrytectve. 

Byť v duchu sám svojim protivníkom je často užitočné, ale moja matka bola iný prípad: tá sama proti sebe žila. Mala do všetkého chuť, ale vynakladala všetku svoju energiu, aby si tú chuť nechala zájsť. Toto sebazaprenie však podstupovala s hnevom. V detstve jej spútali telo, srdce i dušu postrojmi príkazu a zákazu. Naučili ju, aby si sama nasadila tesnú ohlávku. Bola to žena s horúcou krvou: ale znetvorená, zmrzačená a sama sebe odcudzená.

V príbehu pútavo vykresľuje matkin osud, jej manželstvo, vzťah k nej a sestre. Analyzuje príčiny nezhôd s matkou, ktorá na ňu žiarlila a chcela jej život kontrolovať. 

Ostatne, ako by sa mohla pokúsiť porozumieť mne, keď sa vyhýbala tomu, čítať vo svojom vlastnom srdci? Jej doterajší život jej nedovoľoval zaujať ku mne postoj, ktorý by nás neodcudzoval; všetko nepredvídateľné ju desilo, pretože jej kedysi vštepili, že má myslieť, konať aj cítiť len v hotových šablónach.
Rozhostilo sa medzi nami nepreniknuteľné ticho. Až do chvíle, keď vyšla Pozvaná (autorkin prvý román v duchu existencializmu), nevedela o mojom živote takmer nič. Snažila sa presvedčiť samú seba, že aspoň v oblasti morálky som „solídna“. Verejný ohlas ju zbavil ilúzií, ale práve v tom okamžiku sa náš vzájomný vzťah zmenil. Hmotne bola odo mňa závislá, nijaké praktické rozhodnutia nerobila bez poradenia sa so mnou: bola som opora rodiny, zastávala som funkciu syna.

Starostlivosť, ktorú sa Simone snaží v posledných týždňoch života poskytnúť svojej matke, je svedectvom o jej ľudskosti, túžbe preniesť sa cez všetko zlé a pripraviť jej skutočne znesiteľný odchod. Zároveň je to veľké duchovné cvičenie. 

Nijako som neľpela na tom, mamičku pred smrťou vidieť, ale nezniesla som pomyslenie, že ona už neuvidí mňa. Prečo človek prikladá takú dôležitosť okamihu, keď ho pamäť už nezachytí? Asi že by sa už nedal napraviť. 
Čo sa mňa týka, až do špiku kostí som pochopila, že do posledných okamihov umierajúceho sa zmestí absolútno.

Prepychová vyzývavosť sveta, kde nie je miesto pre smrť

Tak prišli Simone chvíle na uliciach s výkladmi, keď opúšťala nemocnicu, aby sa išla domov vyspať. Napokon sa jej lepšie správalo v nemocničnej izbe s matkou, lebo v byte bola v nepretržitom očakávaní, kedy zazvoní telefón so správou „už je to tu“. 

Zúčastnili sme sa generálky svojho vlastného pohrebu. Nešťastie tkvie v tom, že tento zážitok, všetkým spoločný, si každý prežíva sám. Neopustili sme mamičku v umieraní, ktoré považovala za uzdravovanie, a napriek tomu sme od nej boli neodvratne oddelené.

Nebola hrdá na to, že matku klamali o jej zdravotnom stave. Lekári jej pravú diagnózu o zhubnom nádore s metastázami nepovedali, a tak sa po operácii uzdravovala s vedomím, že len čo sa črevá zahoja po zápale, pôjde domov. 

Odsúdili sme ju na mlčanie; prinútili sme ju, aby zamietla všetku svoju úzkosť, aby prekonala všetky pochybnosti: pripadala si – ako tak často vo svojom živote – previnilá a zároveň nepochopená. Ale nemali sme na výber: v prvom rade potrebovala nádej.

Autorka je ľadovo úprimná. Zvolila si, že len pravdivosť vo vzťahu k matke jej umožní vymaniť sa z nánosov zákerných stereotypov, rodinnej pretvárky a toxických vzťahov. Vystupuje tak za všetky dcéry, ktoré vykračujú spoza tieňov, ktoré na nich matky vrhajú. 
Zachováva si však súcit, zhovievavosť a filozofický nadhľad. 

Keď odíde niekto, kto nám je drahý, platíme pálčivými výčitkami svedomia za fakt, že sme ho prežili. Smrť nám odhaľuje jeho neopakovateľnú jedinečnosť; stáva sa pre nás rovnako rozsiahly ako svet, ktorý už pre neho neexistuje, svet, ktorý svojou prítomnosť dovršoval; pripadá nám, že mal v našom živote zaberať viac miesta: vlastne všetko miesto. Snažíme sa vymaniť z toho závratu: bol to jedinec medzi jedincami.
Ale pretože človek nikdy pre nikoho neurobí všetko, čo je v jeho silách – ani v tých pochybných medziach, ktoré si stanovil –, máme si napriek tomu veľa toho čo vyčítať. 
Voči mamičke sme sa v posledných rokoch previnili hlavne tým, že sme ju zanedbávali, zabúdali na ňu, neprejavovali jej dosť lásky. Pripadalo nám, že sme tieto viny vykúpili tými dňami, ktoré sme jej obetovali, pokojom, ktorý jej dodávala naša prítomnosť, tým, že sme od nej dokázali zahnať strach a bolesť. Bez našej neúnavnej bdelosti by trpela oveľa viac.

Všetci ľudia sú smrteľní: ale pre každého človeka je jeho smrť nešťastím

Uzatvára svoje úvahy Simone v závere knihy, z ktorej si odnášam aj vedomie toho, ako nám sloboda v autenticky žitom živote dopomôže k tomu, aby sme sa vlastnej smrti dôstojne postavili. 

Je vo veku, kedy sa umiera. Smútok starcov, ich vyhnanstvo: väčšina z nich si predsa nemyslí, že už nadišla ich hodinka. Aj ja som použila túto frázu, a dokonca o svojej vlastnej matke. Nechápala som, že je úprimné oplakávať rodičov alebo prarodičov, ktorí majú vyše sedemdesiat. Keď som stretla päťdesiatročnú ženu zdrvenú zo straty svojej matky, považovala som ju za neurotickú: všetci sme predsa smrteľní; v osemdesiatich rokoch už je človek dosť starý, aby umrel…

Ako zabrániť tomu, aby sa stal život paródiou na samých seba

Šesť rokov po vydaní novely Velice lehká smrt napísala Simone de Beauvoir The coming of age, ktorá je štúdiou venujúcou sa tomu, čo v skutočnosti znamenajú slová starší a starý? Ako ich používa spoločnosť a ako na druhej strane definujeme generáciu, ktorú sme sa učili rešpektovať a milovať, ale namiesto toho sme ju kritizovali a vyhýbali sa jej? A čo je najdôležitejšie, ako naše zaobchádzanie s touto generáciou odráža hodnoty a priority našej spoločnosti?
Boli to sedemdesiate roky minulého storočia a jej úvahy sú stále aktuálne.

Staroba nie je nevyhnutným koncom ľudského života.
Je to staroba, a nie smrť, čo treba dať do kontrastu so životom. Staroba je paródiou na život, zatiaľ čo smrť premieňa život na osud: istým spôsobom ho zachováva tým, že mu dáva absolútny rozmer.

Simone upozorňuje, že starnutie nie je projekt – nie je to niečo, o čo by sa človek mohol usilovne snažiť, aby dosiahol triumf. Je to fakt – niečo, čo sa má splniť podľa vlastných podmienok, niečo, čo celý život cvičíme, keď sa učíme ovládať svoje tendencia vzdať sa.

Rast, dozrievanie, starnutie, umieranie – plynutie času je predurčené, nevyhnutné.

Existuje len jedno riešenie, ak staroba nemá byť absurdnou paródiou na náš bývalý život, a to pokračovať v nasledovaní cieľov, ktoré dávajú našej existencii zmysel – oddanosť jednotlivcom, skupinám alebo veciam, sociálnym, politickým, intelektuálnym alebo kreatívnym… 
V starobe by sme si mali dopriavať neutíchajúce dostatočne silné vášne, ktoré nám zabránia obrátiť sa do seba. Život človeka má hodnotu, pokiaľ človek pripisuje hodnotu životu iných prostredníctvom lásky, priateľstva, rozhorčenia, súcitu.

Príspevok Je to drina, umierať, keď má človek tak rád život zobrazený najskôr Life koučing.

MUDr. Peter Šebo žije takýto príbeh a prijal pozvanie na rozhovor, aby sa podelil o svoje skúsenosti s krízou stredného veku, ktorá ho priviedla k psychoanalýze. 
Jeho BIO je presne také, aké vzbudzuje obdiv. Posúďte sami. 
Absolvoval 1. lekársku fakultu Univerzity Karlovej, pracoval v Ústrednej vojenskej nemocnici v Prahe a v spoločnostiach ako Johnson & Johnson, GSK a Pfizer.
Po 20-ročnej úspešnej praxi v inovatívnom farmaceutickom priemysle sa rozhodol toto prostredie opustiť. Aktuálne je v dlhodobom psychoterapeutickom výcviku v Inštitúte aplikovanej psychoanalýzy IAPSA. Rozbehol vlastnú prax, lebo už získal potrebnú erudíciu na sprevádzanie klientov. 

Aká bola cesta Petra Šeba (1977) k zásadným zmenám v jeho živote sa dozviete z jeho autentických odpovedí. Zoznámiť sa s ním môžete aj cez jeho web https://petersebo.sk/

Dostávam otázku, kedy má človek čakať, že ho prepadne kríza stredného veku. Podľa veku je to okolo štyridsiatky, ale v procese vyzrievania to môže prísť aj skôr, čo je vaša osobná skúsenosť.

Janette, v prvom rade ďakujem za pozvanie k rozhovoru. Sledujem Vaše príspevky na LinkedIn-e. Aj mi je cťou, že ste ma oslovili, aj sa teším, že spoločne môžeme šíriť povedomie o strednom veku. 

Povedal by som, že pocity typické pre stredný vek som začal cítiť okolo 38. roku. Ako viacero lekárov pôsobiacich vo farmaceutickom sektore som si viackrát počas kariéry kládol otázku, či by som skôr nemal pôsobiť v klinickej medicíne. Na určitú mieru nespokojnosti som teda bol zvyknutý, ale krátko pred štyridsiatkou sa už pocity, že patrím inam nedali ignorovať. Pociťoval som to už takmer fyzicky. 

Aký bol ten proces uvedomovania si hraníc úprimnosti voči sebe?

Nadviažem na moje slová vyššie a poviem, že proces zmeny mal u mňa podobu dlhodobej nespokojnosti a spustil sa akoby bez ohľadu na to, či sa mi to páči, alebo nie. Prekvapilo ma to. 
A úprimne, nepáčilo sa mi to. Bol som úspešný, veľa som cestoval, postupoval som kariérne v medzinárodnom tíme. Bolo to návykové a myslel som, že nič iné v živote robiť neviem.

Výraz transformácia je už tak trochu sprofanovaný. Vo vašom príbehu je však zastúpená tak, ako je to pre ňu príznačné: Postaviť sa za seba, nabrať odvahu a ísť s kožou na trh, aj keď to bude znamenať, že postojíme na rázcestí, pocítime hanbu, oslabí nás zraniteľnosť a nebudeme ušetrení frustrácie.

Rázcestie, hanba, zraniteľnosť. Bolo tam všetko. Pocit, že nedokážem pokračovať v tom, na čom som staval svoju kariéru a vtedy ešte aj identitu, ma vystrašil, veľmi. Bral som to ako svoje zlyhanie. O zmenách v strednom veku sa už asi aj vtedy veľa písalo, ale ja som to nedokázal vnímať ako transformáciu. Necítil som to tak, že smerujem od niečoho niekam. Žiadne svetlo na konci tunela. Vlastne to ani nebol tunel, skôr jaskyňa.   

Keď ste mi o svojom príbehu vykračovania v ústrety zmenám rozprávali, vybavila sa mi podobnosť s tým, ako to vyjadril F. Nietzsche:  „Mal by si budovať nad sebou aj okolo seba. Ale najskôr musíš vybudovať sám seba, do výšky svoje telo aj dušu. Tak nevytvoríš len sám seba, ale aj niečo vyššie.“ 

Tu ste mi pekne nahrali, prichádza psychoanalýza, ktorú spomínate v úvode. Po 15 rokoch v jednej z veľkých korporácií som v rámci reorganizácie požiadal o uvoľnenie. Ako píšete – bol čas znova vybudovať sám seba. Nechcelo sa mi začínať odznova, ale zmena vo mne si žila svojim životom. Vzal som si sabatikal, počas ktorého som sa zhruba zorientoval, akým smerom chcem ísť ďalej. Vstúpil som do intenzívneho a dlhodobého výcviku v psychoanalytickej psychoterapii.
Trvalo to ešte ďalšie roky a stovky hodín štúdia a introspekcie, ale na konci som bol pripravený ísť s kožou na trh a urobiť potrebnú zmenu. Po dosiahnutí potrebnej úrovne vzdelania som definitívne opustil zamestnanie a otvoril som si súkromnú poradenskú prax. Psychoanalýza mi zmenila život a zároveň sa mi stala povolaním.

Úspešní ľudia sa často potkýnajú o pocit moci, ktorý získali úspechom. 
Vy ste dosiahli úspech, po akom ste túžili, ale priznávate, že to nepostačovalo na to, aby ste boli šťastný. V tomto kontexte ste zmienili výraz „neudržateľná grandiozita“.

To som naozaj povedal?! :) Ale vážne, z časti som sa toho dotkol už vyššie. Úspech bez zmyslu pre realitu nás naozaj môže pomýliť. Ako v príbehu o mladom Ikarovi, ktorý nechcel počúvať a letel príliš vysoko. 

Často vo svojej praxi vnímam, ako radi by ľudia prežili svoj život ako sériu nepretržitých piknikov. Ako to vnímate vy, keď ich sprevádzate terapeuticky, a tým aj komplexnejším procesom zameraným na celkovú osobnostnú zmenu?

Najsilnejší zážitok v tomto smere mám v praxi s generáciou mileniálov. Sú zvyknutí na naozaj rýchle a nekompromisné tempo a stane sa, že niekoľko úvodných hodín pracujeme len na zreálnení očakávaní. Aby vôbec zotrvali v procese, kým je možné pozorovať komplexnejšiu zmenu.

Spoločnosť je neraz nastavená na „naleštenú povrchnosť“ (ďalší váš výraz) a my tú hru na vlastnú dôležitosť radi hráme. Potom sa čudujeme, keď premárnime príležitosti, ktoré by nás priviedli bližšie k sebe.

Tu by som sa chcel špecificky dotknúť LinkedIn-u. V skupine ľudí, ktorá ho používa je očakávané, že zverejňovať sa budú prevažne prvky zdôrazňujúce úspešnosť, krásu a nezlomnú pozitivitu. Teraz si ja pomôžem vašim výrazom – séria „nepretržitých piknikov“ je však podozrivá. Biznis usiluje o kontinuálny rast, ale ľudský život sa odvíja inak. Keď na svet pozeráme len jedným okom, náš zrak stráca hĺbku.

Povedali by ste, že je rozdiel v tom, ako starnú ženy a ako muži?

Nemám dosť skúseností, aby som na to mohol jednoznačne odpovedať. Viem však povedať, že žien vyhľadávajúcich odbornú konzultáciu je niekoľkonásobne viac než mužov. Opatrne si tak dovolím vysloviť hypotézu, že ženy k dozrievaniu pristupujú uváženejšie.   

Zrenie by malo byť úplne prirodzenou záležitosťou. Tak trochu si pritom sami prekážame a stojíme si v ceste. 

S postupujúcou civilizáciou a dramaticky sa meniacou dobou čoraz menej vieme, čo je prirodzené. Nie je ľahké sa v tom zorientovať. Tu vždy hovorím „Nezostaňte v tom sami!“ Aj tento náš rozhovor tomu môže poslúžiť. Aby ľuďom včas napadlo, že môžu vyhľadať odborné sprevádzanie, ak si dlhšie nevedia poradiť sami či s pomocou blízkych. 
Pri tejto príležitosti by som chcel úprimne poďakovať všetkým tým, ktorých som vyhľadal a stretol ja počas mojej životnej transformácie. Jednak mi to pomohlo, a zároveň som konečne pochopil, že veľké veci sa naozaj dejú v spojení medzi ľuďmi.

Ste zástancom úprimnej konfrontácie so smrteľnosťou. Prekonávať strach zo smrti nebýva úplne ľahká disciplína.

Smrteľnosť je jedna z hlavných tém pokročilých fáz života. Nedá sa jej vyhnúť, beží na pozadí, aj keď sa jej vo vedomí vyhýbame. Citlivá konfrontácia so smrteľnosťou je predpokladom dobrého života v jeho druhej polovici. A platí to aj obrátene – dobré žitie robí našu smrteľnosť znesiteľnejšou. 

Aby sme zakončili rozhovor optimisticky, čo je podľa vás na životnej etape stredného veku fascinujúce?

Chvíľu to trvalo, ale stredný vek nakoniec vnímam ako šancu vymaniť sa z obmedzení vlastného malého ja. Začal som naozaj vnímať svet a ľudí okolo. Keď k nim pristupujem autentickejšie a správam sa ohľaduplnejšie, mám pocit, že sa stávam súčasťou niečoho väčšieho. Veci do seba konečne začínajú zapadať a to mi prináša hlboký pokoj.

Príspevok MUDr. Peter Šebo: „Stredný vek nás dokáže vymaniť z obmedzení vlastného malého Ja“ zobrazený najskôr Life koučing.

Budem úprimná. To že už mám ‚nejaký vek‘, kedy by som si mala všímať aj prichádzajúce obmedzenia som si uvedomila až teraz, po šesťdesiatke. To asi preto, že som na to skrátka nemala čas. Trpím ťažkou artrózou drobných kĺbov na rukách a bráni mi to hlavne pri maľovaní a kreslení. Ale na druhej strane – keď robíš niečo s vášňou a rada, bolesť na čas ustúpi. Takže recepis za mňa: Vek so sebou môže priniesť aj obmedzenia, bolesť, únavu, nechuť, stratu významu toho, čo robíme, strach z budúcnosti, no to ešte neznamená, že máme svoj život vzdať. A práve veci a činnosti, pri ktorých strácame pojem o čase a v ktorých dokážeme zabudnúť na nejaké číslo v našom občianskom preukaze… to je to, čo by sme mali robiť. A určite nie až po šesťdesiatke. 

Máš návyk alebo rituál, ktorý ti pomáha žiť naplnený život bez ohľadu na vek?

Zvykla som o sebe tvrdiť, že nie som ritualistka, a že Zmena je meno môjho života. Dnes viem, že to mám podobné ako ostatní. Mám svoje rituály a rituáliky, ktoré mi zlepšujú deň, pomáhajú prekonať ťažkosti, či sa lepšie nastaviť na to, čo riešim. Za svoj najobľúbenejší považujem ten letný. Mám malilinkú záhradku, taký slížik. A v tom slížiku sa mi podarilo vytvoriť viacero príjemných a bezpečných zákutí, posedení, meditačných kútikov. A tam si každé letné ráno vypijem svoju prvú rannú šálku kávy. Bez cukru, bez papierov, sama so svojím JA. S ním sa učím zostať čo najviac v prítomnosti. Ešte nepremýšľať o tom, čo ma čaká. Sedieť v kresle, načúvať švitoreniu vtákov, vnímať tú krásu okolo seba a len tak tu pre seba byť. 
Záhrada v meste  je liečivý priestor, a preto v nej rada tvorím aj sprevádzam svoje klientky počas spoločných sedení.

Na čo sa tešíš vo svojej druhej polovici života?

Keď som bola mladá a všade som bola a všetko vedela najlepšie, na šesťdesiatku som ani nepomyslela. Vydala som sa z lásky, mala krásne zdravé deti, študovala som viac škôl, veľa som pracovne cestovala, stúpala som po kariérnom rebríčku vyššie a vyššie a na nejaké ďalšie „tešenia“, túžby, láskyplnosť vo vzťahoch, nebol čas. A to sa mi vypomstilo po päťdesiatke, kedy som v priebehu nasledujúcich desiatich rokov skoro o všetko prišla. Dnes už niečo o živote naozaj viem. Aj to, že keby som mohla byť opäť tou mladou ženou ako kedysi, menej by som tlačila na výkon a viac by mi záležalo na tom „byť“. Je to isté posolstvo a aj vo vlastnej praxi vidím, ako to ženám pomáha prekonať „to svoje“. Byť šťastná, byť svoja, byť spokojná tu a teraz tam, kde chcem byť. A presne na to sa teším najviac. 

Robí ti niečo vrásky v súvislosti s pominuteľnosťou života? 

V jednej útlej ale krásnej knižke Deti píšu Bohu je citovaný malý osemročný chlapček, ktorý sa boha pýta: „Bože, keď existuje posmrtný život, prečo musíme umrieť?“ Deti to vždy vedia vystihnúť najlepšie. 

Hlava mi hovorí, že keď ma „vypne“, tak ma vypne a bude koniec. A že či ma čaká deň, alebo dvadsať rokov, jediné, čo viem pre svoj pokoj v duši urobiť, je byť tu a žiť. Dýchať, jesť, smiať sa, kráčať, plakať a neklamať, nebáť sa, pomáhať, podporovať, nemať posledné slovo, nehnevať sa, tešiť sa z maličkostí a byť svojim milovaným tak blízko ako sa len dá. Žiť skrátka dobrý a šťastný život. 

Čo ti pomáha ráno vstávať s radosťou z postele? 

Máločo. Ja som sova. Rada chodím spať neskoro. Vstávam však už o piatej, keď sú moje štyri mačky vnútri v dome. Pocit radosti sa dostaví až vtedy, keď sa mi ich podarí vyhodiť z domu pred treťou ráno. To vstávam o ôsmej s radosťou.

Tvoj odkaz pre čitateľov bez ohľadu na vek?

Život je taký zvláštny projekt. Nikto sa nás nepýtal, či do neho pôjdeme a nikoho nezaujímalo, či máme všetko preto, aby sme ho mohli úspešne tvoriť. No nezabudnú nám pripomínať, akí máme byť, aby sme boli prijatí a milovaní. Skúste to dnes inak. Skúste viac „byť“ než „poslúchať“. Byť sama Sebou, so Sebou, myslieť na Seba a stáť pri Sebe v dobrom aj v zlom. Užívať si svoje kvality, talenty, svoj potenciál. Obklopovať sa ľuďmi, ktorí vás podporujú. A byť šťastná, ako to len ide.

Dáša Polievková (1962) je arteterapeutka a artekoučka venujúca sa sprevádzaniu ľudí životnými zmenami so zameraním sa na ženy 40+ 
Je autorkou mnohých invenčných tvorivých a charitatívnych projektov, s vášňou pre podporu tvorivých sebavyjadrení v rôznych kontextoch. 
Po tridsiatich rokoch úspešnej práce v HR a na manažérskych pozíciách našla svoje naplnenie v pomáhajúcej profesii a v angažovaní sa v dobrovoľníckych projektoch, mentorovaní a poradenstve. 
Viac sa o Dáške dozviete z jej webu: www.catcoaching.sk

Príspevok Dáša Polievková: „Robiť veci s vášňou pomáha prekrývať bolesť“ zobrazený najskôr Life koučing.

Vnímam najmä fyzické obmedzenia. Rozsah pohybových aktivít sa zúžil. Stále venujem málo pozornosti telu, keďže som uprednostnil prácu a starostlivosť o rodinu, čo nesie svoje dôsledky. Nemal som a stále nemám vytvorené návyky, ktoré by mi pomáhali k lepšiemu vnímaniu a starostlivosti o svoje telo. Pomaly sa to mení, ale vyžaduje si to cielenú pozornosť, disciplínu a motiváciu, ako napokon všetko, čo má pre nás hodnotu.

Máš návyk alebo rituál, ktorý ti pomáha žiť naplnený život bez ohľadu na vek?

Zmysluplnosť sa asi nevytvára rituálmi ani návykmi. Tie ju udržujú. Ale dobrou otázkou je: Ako žiť v súlade s vlastnými hodnotami aj napriek veku a jeho obmedzeniam.

Stredný vek ešte nie je veľkou hrozbou, ak teda ostávame zdraví. Kľúčom je podľa mňa schopnosť nájsť pasiu a zvedavosť v každodennosti. Dôležitá je aj schopnosť prijatia limitov, hľadanie podpory a starostlivosti pre seba, ako aj schopnosť poskytovania hodnôt pre iných.

Na čo sa tešíš vo svojej druhej polovici života?

Na všetko dobré, čo som ešte nezažil a na to dobré, čo som už zažil a zapáčilo sa mi to.

Robí ti niečo vrásky v súvislosti s pominuteľnosťou života? 

Bolesť a samota. Viac asi osamelosť. Ľudia (nielen v staršom veku) sa veľakrát ocitajú, napriek tomu, že to tak na prvý pohľad nevyzerá, v období, kedy cítia osamelosť, izoláciu, niekedy dokonca odmietnutie. Blízkosť, záujem, podpora… to všetko môže mnohokrát prekonať aj strasť z utrpenia.

Čo ti pomáha ráno vstávať s radosťou z postele? 

Optimistická otázka. Predpokladá totiž, že vstávam s radosťou a že mi v tom niečo pomáha. Ale dobre: niekedy to je niečo, na čo sa teším. O hodnotách a tom, že je dôležitý zmysel života v jeho každodennosti som už písal. Svet je okolo nás, je dobré mať slobodu sa k nemu vzťahovať, byť so svetom vo vzťahu. Často to môže byť aj ranná káva, ideálne so ženou.

Tvoj odkaz pre čitateľov bez ohľadu na vek?

Keďže mám to privilégium nebyť menšinou, dokonca sa ma niekto pýta na názor, odkaz je jasný. Všímajme si, že tu nie sme sami. Rodovo, kultúrne, vekovo, etnicky, statusom, či inými obmedzeniami a výhodami. Nebojme sa viesť dialóg, súhlasiť aj nesúhlasiť. Sme si rovní.

Vladimír Hambálek (1978) je psychoterapeut a manželský poradca, individuálny aj tímový kouč, supervízor pre oblasť sociálnych služieb, psychologického poradenstva a koučovania, tréner manažérskych zručností a rodinný mediátor. Počas svojej takmer 30-ročnej praxe pôsobil aj ako sociálny pracovník a metodik poradensko-psychologických služieb.
V roku 2007 spoluzakladal Coachingplus, renomovanú spoločnosť, ktorá poskytuje koučovacie, supervízne, tréningové a poradenské služby pre komerčné organizácie, verejný a tretí sektor.
V súčasnosti sa venuje najmä rozvoju, vzdelávaniu a supervízii pomáhajúcich profesií. Je členom Slovenskej asociácie koučov (SAKO), European Mentoring and Coaching Council (EMCC), Slovenskej psychoterapeutickej spoločnosti, Asociácie manželských a rodinných poradcov a niekoľkých ďalších odborných organizácií.
Viac sa o Vladových projektoch a aktiviách dozviete na webe https://www.coachingplus.org/nase_sluzby.html

Najnovší Vladov tréningový program je na Slovensku jedinečný. Je to výcvik nadstavbového vzdelávania PSYCHOLÓGIA V KOUČOVANÍ poskytujúci vybrané poznanie a praktický nácvik zručností a kompetencií z oblasti psychológie, ktoré prehlbujú a obohacujú porozumenie koučovania.
Predstavenie vzdelávania si môžete pozrieť na zázname z informačného webinára https://youtu.be/3okNim25n1g
Podrobnosti o výcviku, ktorý sa začína v septembri: https://www.coachingplus.org/

Príspevok Vladimír Hambálek: „Blízkosť, záujem, podpora – to všetko môže prekonať aj strasť z utrpenia“ zobrazený najskôr Life koučing.

Vyrovnávam sa postupne ako sa objavujú. A objavuje sa niekoľko významných vecí.

1. Už je bližšie koniec života ako jeho začiatok. Takže už nie je život „ nekonečný“, už každý deň sa odrátava ako dar.
2. Už nie je nekonečne energie, už viem jasne, že kde mám hranice a potrebujem zvažovať kam energiu dávať a nie ju rozdávať priehrštiami ako sa to dalo v mladom veku.
3. Už sa nevládzem snažiť byť nejaký, podľa vlastných predstáv, či tlakov spoločnosti a meniť sa podľa toho. Už sa učím prijímať sa aký som. A užívať si to. A užívam si to 🙂

Máš návyk alebo rituál, ktorý ti pomáha žiť naplnený život bez ohľadu na vek?

Mám návyky, ktoré mi pomáhajú žiť naplnený život práve s ohľadom na vek a aj bez ohľadu. Prirodzene sa mi menia potreby a zmysel vecí. Návyk, na ktorom pracujem v poslednej dobe je byť v sebe viac ako na 50 %. V minulosti, keď ma niečo zaujalo alebo pri práci s ľuďmi som bol plne pozornosťou vonku a užíval som si toho. Postupne, a hlavne posledné mesiace pracujem na tom, byť v meditatívnom móde vo vlastnom tele ako významný návyk, ktorý budujem pre každú situáciu. A meriam si danú schopnosť aj cez inteligentný prsteň, ktorý mi meria aj stres, relaxovaný stav či restoratívny, regeneračný mód. Takže keď som mal pred dovolenkou netypicky nahustených 9 klientov v jednom dni, čo je samozrejme extrém, tak sa mi podarilo 5 hodín z 9 byť v regeneračnom móde, významne pozornosťou v tele a vedomým dýchaním. A to samozrejme dáva práci vysokú kvalitu. Väčšiu ako v minulosti, keď som v nadšení bol pozornosťou významne vonku.

Na čo sa tešíš vo svojej druhej polovici života?

Len byť v sebe a so sebou a s ľuďmi, s ktorými mi je dobre a robiť veci, ktoré ma napĺňajú, čo som vlastne robil aj doteraz.
Neviem čo sa všetko bude diať v druhej polovici života, ešte som to nezažil. No užívam si byť so svojou ženou a zdieľať s ňou svoj život.

Robí ti niečo vrásky v súvislosti s pominuteľnosťou života? 

Samozrejme, vyrovnávam sa postupne a učím sa prijímať a vnímať realitu aká je a veci ako sú. Rešpektovať seba a druhých. Čo znamená aj v koučovacej praxi aj v bežnom živote byť viac pozorovateľom, ktorý sa nesnaží veci meniť podľa svojej predstavy, ale omnoho viac sledovať vnútorné a vonkajšie signály organizmu a okolia a ísť s nimi v súlade a vyjadrovať ich.

Čo ti pomáha ráno vstávať s radosťou z postele?

Chuť na raňajky? Úlohy, ktoré ma čakajú. Buď tie, na ktoré sa teším, alebo aj tie, ku ktorým so sa zaviazal. Zdravie a vzťahy aj ekonomická situácia mi umožňuje vstávať s radosťou. Postupne viac a viac si uvedomujem, aký je to zázrak, môcť byť a byť súčasťou vzťahu, vzťahov, väčšieho celku a celkovo života. 

Tvoj odkaz pre čitateľov bez ohľadu na vek?

• Rovnako dôležité ako meniť veci je ich aj nemeniť a prijímať. 
• Rovnako ako riešiť veci je dôležité aj umenie ich neriešiť. 
• Radosť z drobných vecí je rovnaká v jadre ako radosť z vecí veľkých.
• Každá minca má dve strany.
• Byť šoférom vlastného života vyžaduje námahu, no je odmenou. A niekedy je super sa nechať viesť 😊

Dalibor Bednařík (1975) je vzdelaním psychológ a téme koučingu, mentoringu a psychológii sa venuje celý svoj profesijný život.
Založil Coaching Academy, kde vedie celosvetovo certifikované výcviky v koučingu a v koučovacom prístupe pre manažérov, koučov, poradcov, konzultantov, ako aj pre tých, ktorí sa chcú sebazdokonaľovať. 
Okrem individuálneho koučingu vedie aj tímové koučingy, mentoringové programy a workshopy zamerané na rozvoj lídershipu, iniciáciu a vedenie zmien, strategické riešenia konfliktov a firemnú kultúru.
Do svojej práce neustále aplikuje inovatívne prístupy, ktorých inšpirácie čerpá od ľudí z praxe, z vedy, prírody, kultúry, filozofie a histórie.
V roku 2003 bol zakladajúcim členom Českej asociácie koučov a o tri roky aj Slovenskej asociácie koučov. 
Jeho krédo je: „Nie je jednoduché zosúladiť tlak vonkajších očakávaní a vnútorných potrieb. No stojí za to do toho investovať.“
O Daliborovej práci sa viac dočítate na jeho webe: https://coachingacademy.sk/

Príspevok Dalibor Bednařík: „Rovnako dôležité ako meniť veci je ich aj nemeniť a prijímať“  zobrazený najskôr Life koučing.

Mám tu česť poznať a priateliť sa s lekárkou, ktorá je priekopníčkou celostnej (psychosomatickej) medicíny na Slovensku a zasadzuje sa za humanizáciu zdravotníctva na celospoločenskej úrovni. MUDr. Zuzana Pitoňáková pôsobí ako hlavná lekárka v neštátnej poliklinike MEDANTE s celostným zameraním, ktorú pomáha roky budovať.

Zuzana je vnímavá, empatická a láskavá. Hoci sa díva ako doktorka, nevidí ochorenie, ktoré má nejaký človek, ale vidí človeka, ktorý trpí nejakým ochorením. 
Vyznáva zásadu kladenia tých správnych otázok, pričom kladie dôraz na umenie nehodnotiaceho počúvania, načúvania medzi riadkami a venuje plnú pozornosť aj tichu, plaču a nevypovedaným strachom. Záleží jej na tom, aby rozumela, čo jej chce a potrebuje pacient povedať. Vďaka tomuto prístupu, vysokej erudícii a ľudskosti je vyhľadávanou a uznávanou odborníčkou. 

So Zuzkou sme sa rozprávali, prečo sú podľa nej dôvera a rešpektujúca komunikácia základom vzájomnej spolupráce, z akých predpokladov vychádza, keď sprevádza pacientov na ich ceste k uzdravovaniu, prečo je trvalé zdravie chiméra a čo môžeme robiť pre dlhovekosť. 

Pojem celostnej medicíny si ľudia vykladajú rôzne. Ako by si ho charakterizovala ty, ako jedna z priekopníčok celostnej medicíny na Slovensku?

Celostná medicína alebo tiež psychosomatická medicína je medicína orientovaná na človeka a jeho ochorenie v celej jeho komplexnosti. Zaujíma sa nielen o ochorenie ako také – jeho diagnostiku a liečbu, ale aj o príčiny jeho vzniku.  Hľadá súvislosti medzi ochorením a tým ako človek žije, aké má zázemie, ako prežíva emócie a aké má životné postoje. Celostná medicína nie je z môjho pohľadu nový medicínsky odbor, ani žiadny druh alternatívnej medicíny. Je to filozofia, spôsob nazerania na človeka, na jeho chorobu s ohľadom na jeho telo, berúc do úvahy sociálne zázemie, psychické nastavenie, prežívanie a jeho životný príbeh. Celostná medicína je pohľad lekára, ktorý nevidí  ochorenie, ktoré má nejaký človek, ale vidí človeka, ktorý trpí nejakým ochorením. Celostne orientovaný lekár môže byť akýkoľvek lekár. Nejde o špecializáciu, ide o postoj.

Viac ako desať rokov sa venuješ liečeniu chorých v kontexte psychosomatického prístupu. Pamätám si, keď si mi prvýkrát o svojej vízii rozprávala. Prešla si kus cesty, aby si ju naplnila… 

Áno, psychosomatický, resp. celostný medicínsky prístup mi učaroval pred viac ako 14 rokmi. V tom čase som mala ťažko chorú najlepšiu priateľku. To, čo jej ponúkal náš zdravotnícky systém mi prišlo patofyziologicky, biochemicky, farmakologicky a technicky správne, ale niečo dôležité v tom celom chýbalo.  A presne na to mi dal odpoveď psychosomatický prístup, ktorý mal v centre záujmu nielen nefungujúce telo a orgány. Začala som hľadať, pátrať, študovať, chodiť na stáže a školenia. Môžem povedať, že vtedy ma prvýkrát v živote štúdium nadchýnalo a doslova napĺňalo. Skromne som začala robiť psychosomatické poradenstvo a darilo sa mi. 

Veľmi dobre si pamätám na naše prvé stretnutie a prvý koučing, ktorý si mi dala, keď som potrebovala riešiť dilemu, čo ďalej. Koučing s tebou bol pre mňa revolučný. Pýtala si sa ma otázky, ktoré by mi nenapadli a veľmi si mi vtedy pomohla. Aj vďaka tebe som si uvedomila, že ak chcem robiť tento typ medicíny naozaj profesionálne, musím byť plnohodnotný lekár, potrebujem si urobiť atestáciu a to znamenalo ísť na niekoľkoročnú “rehoľu” na centrálny príjem a do nemocnice, ktorá bola atestáciou zavŕšená. Až tou sa mi otvorili dvere presne k takej medicíne, po akej som roky túžila.

 Odvtedy mám taký rituál, že vždy, keď sa nachádzam na životnom rázcestí, dám si s tebou koučingové stretnutie a ty mi zaručene pomôžeš vykopnúť ma tým správnym smerom 😊 Tak to bolo aj s mojím príchodom pred takmer 7 rokmi do Medante – polikliniky s celostným prístupom, ktorá mi bola hodnotami veľmi blízka a želala som si byť jej súčasťou. Medzičasom sme sa rozrástli z 13 členov na takmer 100 profesionálov a spoločne tvoríme kultúru, ktorá nemá v Slovenskom zdravotníctve obdobu.

S nadsadením sa dá povedať, že práca celostného lekára je niekedy poriadna detektívka. Mnoho  zdravotných problémov má svoj pôvod v strese, vypätých emóciách, nezdravých vzťahoch… Aký „vyšetrovací“ prístup sa ti osvedčil? 

V prvom rade je pre mňa dôležitý medicínsky algoritmus, ktorým vyhodnocujem závažnosť a akútnosť pacientových ťažkosti a nutnosť ďalších krokov. Inými slovami, keď príde pán s jednou opuchnutou nohou, ktorá podľa jeho slov opuchla „len tak sama od seba“ a ja zistím, že pred dvomi dňami absolvoval dlhý let a je fajčiar, tak mu urobím čo najrýchlejšie vyšetrenia na možnú trombózu a podám okamžite potrebnú liečbu. V takýchto chvíľach je zbytočné pátrať po sociálnom zázemí, či prežívaní stresu. 
Je veľmi veľa ťažkostí a ochorení, kde je dôležité pochopiť pacientov príbeh a to, čím si prechádza. Nakoľko dlhodobá nerovnováha a frustrácia v akejkoľvek oblasti nášho života môže byť tou časovanou bombou, ktorá je spúšťačom mnohých ochorení. 

V druhom rade, pokiaľ ide o typ ťažkostí, ktoré môžu súvisieť so životným štýlom a tým, čím sa človek trápi, prepátram detailne tieto oblasti a hľadáme spoločne s pacientom súvislosti.

V treťom rade ma zaujíma, či je pacient nastavený tak, že s tým chce aktívne niečo robiť sám, alebo v tom chce zostať pasívny a privíta len riešenie zvonku. Od toho veľmi závisí môj ďalší postup. 
Áno, nepopieram, mám veľmi rada motivovaných a aktívnych pacientov.

Ako pacienti reagujú, keď im prepájaš súvislosti ich zdravotných problémov so životným štýlom? 

Mám za to, že im nehovorím nič revolučné, nič, o čom by kdesi vo svojom vnútri sami nevedeli. Vedia, ale mnohí sú pohodlní a nechcú robiť zmeny. Zmeny nie sú často príjemné a občas bolia, tak radšej zostávajú vo svojich vybehaných koľajach. Nedávno mi jeden pán po mojej intervencii povedal: „Presne toto mi už roky hovorí moja manželka, ale teraz, keď to počujem od vás, to má pre mňa oveľa väčšiu silu.”
Spolieham sa na to, že moje slová majú istý odborný vplyv a kto chce, tak si z nich niečo zoberie.

Ľudská psychika je krehká a zásadne vplýva na chod organizmu. O čo sa opieraš, keď sprostredkovávaš pacientom dôležitosť zmien v starostlivosti nielen o telo, ale aj myseľ?

Opieram sa o teórie, z ktorých jasne vyplýva, že naše životné postoje, presvedčenia a hodnoty nás predurčujú, ako budeme dennodenné situácie prežívať; čo si o nich budeme myslieť a v konečnom dôsledku, ako na ne budeme reagovať; aké hormóny nám následne zaplavia telo a aký budú mať v konečnom dôsledku dané hormóny vplyv na naše orgány a bunky.

V mojej koučovacej praxi považujem za veľkú výzvu sprevádzať klientov k harmonizácii osobnosti na všetkých úrovniach. Viem, že v tvojej lekárskej praxi je to neporovnateľne náročnejšie. 

Harmonizácia osobnosti je krásny výraz. Ja hovorím Harmonizácia ľudskej bytosti, to mi príde ešte širší pojem ako osobnosť, lebo zahŕňa aj naše fyzické telo. Ďalšími synonymami môže byť rovnováha, žitie v mieri so sebou na všetkých úrovniach bytia, úcta k sebe samému a z toho vyplývajúcich tisíc maličkostí každého dňa. 

V mojej praxi sú to práve preventívne prehliadky, kde sa spoločne s kolegami snažíme objaviť oslabené miesta rovnováhy človeka, vyjasňujeme a opisujeme ich a nastavujeme ďalšie kroky pre zmeny, ktoré pomôžu pacientom zlepšiť ich kvalitu života. Výhodou pôsobenia v klinike Medante je silný podporný tým terapeutov rôzneho zamerania, s ktorým spolupracujem podľa potreby.

Čím ťa zvyknú pacienti vo svojich postojoch zaskočiť?

Rozmýšľam, či ma po toľkých rokoch praxe ešte vedia zaskočiť. Asi už nie. 
Stále ma však dokáže pobúriť, keď je zjavné, že rebrík po ktorom pacient pomyslene vo svojom živote vystupuje, je opretý o nesprávnu stenu. Napriek tomu z neho nezlezie dolu a nepreloží ho smerom, ktorým by bol výstup zmysluplnejší. Vtedy sa zvyknem pýtať „prečo“? Prečo to niekomu takto vyhovuje? Prečo nevie nabrať odvahu a silu zmeniť to, čo zmeniť môže?

Mávam pocit, že stále veľa ľudí žije životy, predstavy a očakávania iných, a nie svoje vlastné. Že sú namiesto proaktivity reaktívni. Že sa nevedia oprieť o vlastné sily. Že sú vláčení životom – zlou vládou, zlým šéfom, zlým partnerom, zlým počasím… A ostávajú pasívne v roli obete. Ako hovorieva moja psychoterapeutka Mária Andrášiová: “Neexistujú obete, iba dobrovoľníci.” Áno, my sami sa vždy máme možnosť rozhodnúť, či zostaneme zaseknutí v roli obete, alebo sa z nás stanú tvorcovia vlastných životov. 

Máš takú skúsenosť, že ľudia v strednom veku sú väčšmi pripravení vnímať príznaky ako dôležité varovné signály tela o tom, že niečo robíme zle, že musíme niečo vo svojom spôsobe života zmeniť?

V strednom veku prichádzajú silné existenčné uvedomenia, napríklad, že nie sme večnými Supermanmi a Superženami, že starneme, že sme smrteľní. Vnímam to tak, že stredný vek je ideálny na systémové zmeny a vlastne posledná šanca dať výhybku v zabehnutých nevhodných zvykoch. Prichádzame na svet s obrovskými rezervami na všetkých úrovniach, ktoré sa nám postupne pomaly zmenšujú. Problémom je, že príznaky a varovné signály častokrát prichádzajú, až keď je už veľká časť našich rezerv minutá.

Keď sa ťa pacienti pýtajú, ako získať trvalé zdravie, čo im odporúčaš? 

Trvalé zdravie je chiméra, trvalé zdravie neexistuje. Už len toto uvedomenie nám zoberie ten pomyselný tlak na výkon v snahe získať trvalé zdravie. Súčasné trendy dokonalého zdravia, nestarnúceho tela vďaka všemožným ‚anti age‘ procedúram, s kultami dokonalej domácnosti, manželky, matky…, ktorými sme zo všetkých strán masírovaní masmédiami a sociálnymi sieťami, ma rozčuľujú. Zazlievam im, ako podprahovo vytvárajú u ľudí, ktorí taký dokonalý život nemajú, pocit menejcennosti a frustrácie. 
Naše telá starnú, choroby sú našou súčasťou a jedného dňa zomrieme – všetci – a vôbec nie pri trvalom zdraví. Čím skôr to prijmeme a naučíme sa s tým žiť, tým lepšie pre nás. 

Druhým dychom však dodávam, že zdravie máme z veľkej časti vo vlastných rukách a môžeme urobiť veľmi veľa preto, aby sme žili dlho v dobrej kondícii. A tu je kľúčová práca s návykmi v oblasti životného štýlu a práca s vlastnými životnými postojmi a hodnotami.

Zaujímajú sa aj o dlhovekosť? 

Cielenú otázku na dlhovekosť som od pacienta asi ešte nedostala. Myslím však, že mnohí riešia túto tému podprahovo. Na Netflixe  bol prednedávnom zaujímavý dokument s názvom Blue zones (Modré zóny), ktorý pojednával o viac ako 10-ročnom výskume spoločných znakov v živote ľudí v rôznych častiach sveta, kde sa nachádzali oázy dlhovekosti. Inými slovami, autori projektu hľadali návod ako žiť zdravý a dlhý život. A prišli k nasledujúcim záverom: Bez ohľadu na geografické podmienky, či socio-ekonomické zázemie mali všetky Modré zóny dlhovekosti spoločných týchto 7 charakteristík: 

1. Prirodzený pohyb a fyzická aktivita – nízka intenzita, ale zato často – ideálne chôdza 10.000 krokov denne.
2. Denne dostatočný relax – vypnutie hlavy, povinností a mobilu aspoň na hodinu.
3. Preferovanie rastlinnej stravy – hlavne lokálne a čerstvé potraviny, chemicky neupravované. 
4. Používanie pravidla: Jedz do polosýta, pi do poloplna.
5. Mať zmysel života – dôvod, pre ktorý ráno vstávame z postele. 
6. Rodina a kvalitné vzťahy – vzájomná podpora, láska. 
7. Priateľstvá, život v komunitách – spolupatričnosť, pomoc a symbióza. 

Myslím si, že nemusíme, žiť v Modrých zónach na to, aby sme žili kvalitný a dlhý život. 

Príspevok MUDr. Zuzana Pitoňáková: „V skutočnom a hlbokom načúvaní sa skrýva tajomstvo pochopenia, dôvery, a tým pádom aj liečby“ zobrazený najskôr Life koučing.

Čo by ste si vybrali?

Často vo svojej praxi počúvam očakávania klientov, že túžia mať jasno – všetkému rozumieť a vo všetkom sa vyznať – v kontexte vlastného prežívania aj uvažovania.  
Zvyčajne je na vyjasňovanie nutná konfrontácia so sebou samým. Máva podobný efekt, ako keď si potrebujeme strhnúť náplasť. 
Volíte rýchle šklbnutie alebo pomalé odlepovanie? 

Konfrontovať sa so skutočnosťou môže bolieť – znesiteľne aj neznesiteľne.
Zvykneme pri tom otáčať proti sebe všetky svoje nedotiahnuté ciele, nenaplnené túžby, zlyhania a pochybenia. 
Náš vnútorný kritik / kritička sú na koni a šľahajú bičíkom na všetky strany. 
Niekedy nás to popchne do cvalu, inokedy vyhodí zo sedla. Čím lepšie balansujeme, tým menej tvrdých pádov utŕžime. 

Udržiavanie rovnováhy pri záťažových okamihoch je o…

…skúsenostiach, rovnako ako aj o zručnostiach.
Možno práve v tom je zmysel sebazdokonaľovania: mať celý repertoár zručností, ktoré nám pomáhajú s primeranosťou a vyvažovaním. 
A keď prídeme do stredného veku, krásne nám nahrá odžitá vlastná empíria, čo zastrešujem pod výraz midliferský inštinkt.

Neverím na zázračne rýchle návody meniace život

Dôverujem svojim skúsenostiam, ktoré ma vedú k ohmatávaniu si života všetkými zmyslami a spôsobmi. Nebýva to bezbolestné, ale určite to bolí omnoho menej, ako keby som to nerobila a potom si to vyčítala.
Aj preto mám rada výzvy. Niežeby som sa občas neulakomila aj na pohodlné riešenia. S piatimi dekádami som však realistickejšia a zmysluplné súvislosti pre svoj život hľadám hlbšie, než na povrchu nablýskaných príležitostí. 
Napriek tomu som veľká idealistka, ktorá si vypestovala zásady, ako sa nezabiť na svojom idealizme. Jeho udržiavanie mi pomáha väčšmi rešpektovať samu seba a riadiť sa tým, čo mi hovorí tak hlava, ako aj srdce. Iba keď sa navzájom dohodnú, som odhodlanejšia a otvorenejšia čeliť tomu, čo potrebujem objaviť, čo sa naučiť sa, aj ako sa vyrovnať so sklamaním a nerúcať sa.
Všetko sa to premieta do toho, aby som sama sebe nepodrážala nohy a verila tomu, čo som si vybrala – bez ohľadu na to, či to prišlo z hlavy alebo zo srdca.
Bez vyživovania viery v seba nemôžem očakávať, že sa na seba môžem spoľahnúť. 

Spísala som sedem odporúčaní, ktoré mi dobre fungujú pri rozvíjaní a posilňovaní svojho midliferského inštinktu 

1. Nepočítať kurčatá skôr, než sa vyliahnu

V mladosti som chcela, aby boli veci čo najväčšmi podľa mňa. Keď to nevychádzalo, vyrazila som do boja proti všetkému. Protirečila som, kritizovala, hádala sa, vydierala, presadzovala si svoju pravdu… Prosto som vzdorovala väčšmi ako dieťa jačiace v hračkárstve, keď nedostalo vybranú hračku. Akosi mi nedochádzalo, že si mám dovoliť prijať veci také, aké sú. Spájala som to s rezignáciou či pasivitou. Chýbala mi pokora dovoliť si byť milšou, srdečnejšou, pokojnejšou, šťastnejšou a menej vystrašenou. 
Na zmenu defenzívneho postoja som však potrebovala niečo viac, než len chcenie. Potrebovala som schopnosti, aby som ustála sklamanie z toho, že nie zakaždým ma pevná vôľa podrží. Aj preto, lebo som na seba neraz kládla nerealistické požiadavky. Až keď som sa naučila čeliť strachu zo zlyhania a prepracovala sa k dôvere v seba, že “to celé” nejako zvládnem a môže to byť nedokonalé, prestala som byť zbabelá a uvrešťaná. 

2. Vyfarbovať dušu tónmi pocitov a myšlienok 

Pokým som sa nerozhodla, túžba po zmene mohla byť akokoľvek silná, nevládala ma ťahať vpred. Brzdili ju obavy, neistota a stres z jej urobenia. 
Išlo mi lepšie pomenúvať to, čo som nechcela. Menej jasno som mala v  tom, čo je to, čo chcem skutočne ja sama, nie ľudia okolo mňa. Zaseknutia v paralýzach z analýz boli ako osýpky, iba som sa škriabala. Úľava nastala, až keď som si vybrala dohodu, súzvuk a zladenie sa medzi srdcom a myšlienkami. Tento postoj je oslobodzujúci – načo zvádzať súboj kto z koho, keď obe časti sú integrálnou súčasťou mňa samej? 

3. Pýtať sa, ako z vyhĺbenej jamy von

Celkom slušnú jamu pod sebou som si vyšliapala tým, ako som chcela robiť všetko odrazu. Zostala som v nej uviaznutá a nevedela z nej vyliezť. Energeticky ani kapacitne som to nezvládala a valcovala ma frustrácia, aká som neschopná. Potrebovala som prestať dupať a chcieť všetko zaraz. 
Urobila som si revíziu v prioritách a začala eliminovať rozptyľovanie a strážiť si pestovanie návykov. Zatrhla som si porovnávanie sa s ľuďmi, ktorí mali náskok a strážila si, ako napredujem postupne ja oproti svojej včerajšej verzii. Každú métu som sa snažila osláviť a nebrať ju ako samozrejmosť.

4. Zaobstarať si nadšenie 

Zistila som, že je to najlepší spôsob, ako odzbrojovať pochybnosti. V nadšení sa ukrýva absolútna zanietenosť pre vec. Nadšenie začalo vytvárať moju vieru v to, že mi príde do cesty to, čo potrebujem, pretože… Začala som riadiť svoj život hodnotami, ktoré formovali môj postoj. Prestala som sa natláčať do póz a rolí, ktoré mi nesedeli. Upratala som si rozporuplnosti a ujasnila si, čo je síce zaujímavé a lákavé, ale nie pre mňa. 
Svoju pohodlnosť a prokrastináciu som začala denne konfrontovať s tým, čo som pre seba a pre druhých urobila. 

5. Zvyšovať latku pre seba samú

Uvedomila som, že „hustota mojej pozornosti“ bola riadne deravá. Mala som veľký rozptyl v zaujímaní sa o veci, ktoré neboli dôležité. Vyskúšala som si, že nemôžem zameriavať pozornosť len tak čiastočne, lebo mi to nepomáhalo meniť mozog na proaktívneho tvorcu. Prestala som pozerať televíziu a rýchlo sa menilo moje vnímanie sveta okolo. Bola som zrazu ušetrená všímania si problémov, na ktoré som nemala nijaký dosah. Zvolila som si krédo, ktoré brzdilo moje sťažovanie sa: „Zameranie na riešenia ti pomáha riešenia vytvárať! 

6. Využívať myslenie začiatočníka 

Vsadila som na odvahu jednoducho začať. Prestala som vyčkávať na moment, že musím nutne všetko poznať. Neraz som sa presvedčila, že ani tí najúspešnejší ľudia nemali odpoveď na každú otázku. A nenechali sa tým zastaviť, konali. Zistila som čarovne prostú vec: akční ľudia sa nenechajú znechucovať tým, že nemajú ideálne podmienky. Kašlú na ne, vytvoria si ich za pochodu. A tak som si povedala, že mnohé odpovede prídu, keď začnem väčšmi realizovať to, načo som bola vymyslená. 

7. Mať jasno v tom, na čom skutočne záleží

Trvácne hodnoty sú tie, vo svetle ktorých náš život získava hlbší a ozajstný význam. Sú to najmä čestnosť, láskavosť, bezúhonnosť a pravdovravnosť.
Snažím sa robiť všetko pre to, aby som sa v živote týmito hodnotami riadila. Už lepšie znášam, že nie každý, koho stretnem, to má takto nastavené. Usilujem sa za to neodsudzovať ľudí a nachádzať v sebe trpezlivosť a rešpekt.

Niekedy mi k tomu všetkému pomáha pripomenutie si, že „najväčšie dobrodružstvo, ktoré si môžem dopriať, je žiť život svojich snov“, ako to vystihla Oprah Winfrey.

Príspevok Midliferský inštinkt  zobrazený najskôr Life koučing.

Zatiaľ tých obmedzení nie je moc veľa, ale pokiaľ nejaké prídu, snažím sa na to rýchlo zareagovať a vlastnou aktivitou ich nástup spomaliť. Aktívny a zdravý životný štýl je najlepšou prevenciou v tomto smere. 

Máte návyk alebo rituál, ktorý vám pomáha žiť naplnený život bez ohľadu na vek?

Dvakrát do týždňa si idem na 30-40 minút zabehať. Akákoľvek pravidelná fyzická aktivita má na organizmus obrovský vplyv. Zlepšuje imunitu, zabezpečí výmenu látok v organizme, prekrvia sa aj tie najmenšie vlásočnice, telo si udržiava kondíciu a vytrvalosť a v neposlednom rade to má veľmi pozitívny vplyv aj na psychickú rovnováhu človeka.

Na čo sa tešíte vo svojej druhej polovici života?

Myslím, že tá druhá polovica života by mohla byť viac o pohode, že by ju už nemali tak zaťažovať kariérne ambície a potreba stále niečo dokazovať. Teším sa, že si užijem aj tie stránky bežného života, ktoré museli ísť popri profesionálnej športovej kariére bokom. 

Robí vám niečo vrásky v súvislosti s pominuteľnosťou života? 

V poslednej dobe si viac uvedomujem, že život je cesta po krehkom ľade. Že to šťastie ktoré okolo seba máme a niekedy ani nevnímame, sa môže zo dňa na deň pominúť. A okolnosti posledných dvoch rokov tieto moje myšlienky ešte zintenzívňujú. 

Čo vám pomáha ráno vstávať s radosťou z postele? 

V týchto dňoch určite práve tie teplé voňavé slnečné rána. Teším sa, že na bicykli vyrazíme s malou do škôlky. Teším sa, keď mám plný pracovný deň, lebo vtedy sa cítim prospešná a ten deň má pre mňa zmysel. A teším sa, keď poobede zase vypnem a môžeme ako rodina stráviť nejaký čas spolu. 

Váš odkaz pre čitateľov bez ohľadu na vek?

Rovnováha v živote je zárukou spokojnosti bez ohľadu na vek. Platí to aj pri rovnováhe fyzickej a psychickej aktivity. Naša myseľ a psychika je skúšaná po všetkých stránkach, všade sa od nás niečo očakáva, zápasíme s rôznymi problémami, ktoré nám nedajú vydýchuť. A práve pravidelná fyzická aktivita nám môže v tomto tlaku priniesť vytúžený odpočinok, kedy človek na nič nemyslí a kedy žije len v aktuálnom okamžiku.

Mgr. Jana Dukátová (1983) je slovenská kajakárka. Majsterka sveta vo vodnom slalome z roku 2006 a historicky prvá majsterka sveta v kategórii canoe ženy z roku 2010. 
Tri roky bola svetovou jednotkou a ostatní sa od nej chodili učiť. Súťažila na dvoch olympiádach a dosiahla takmer všetko, čo sa v tomto športe dosiahnuť dalo.
Roky na sebe pracovala, ale v momente, keď bola na vrchole a mala na olympiáde bojovať o medailu ju zradilo vlastné telo, dobehla minulosť a začali sa roky trápenia s bolesťami v driekovej chrbtici.
Aj tieto skúsenosti ju po dvadsiatich rokoch profesionálnej športovej kariéry priviedli k odovzdávaniu všetkého, čo sa naučila – nielen mladým športovcom, ale aj bežným ľuďom.
Janka sa venuje kinezioterapii, masážam a športovému poradenstvu.
Viac sa o jej aktivitách dozviete z jej stránky: www.masaz-kinezio.sk alebo sa s ňou môžete spojiť cez Instagram: @janadukatova 

Príspevok Jana Dukátová: „Rovnováha v živote je zárukou spokojnosti bez ohľadu na vek“ zobrazený najskôr Life koučing.

Napriek tomu, život z nás vytiahne to najlepšie, keď mu dáme šancu.

Potenciál, ktorý naplno rozvinieme, prichádza ako výsledok súhry medzi nami a životnými výzvami. Tie stále prichádzajú a neustále sa menia. Ideálne sa novým výzvam vystavujeme sami, aby sme si vybrali najvyššiu odmenu – radosť z pocitu prekonávania seba. 

O päť mesiacov mám päťdesiat rokov. Blízki a priatelia sa ma pýtajú, ako chcem toto výročie oslavovať. Chcú byť pripravení naplniť moje očakávania. 
Som v rozpakoch, lebo nemám jasnú predstavu. Na jednej strane netúžim po mega párty, na druhej som začala rekapitulovať, kam som doteraz zašla, keď už som za polovicou života. 

Mám veľa dôvod plesať, že už mám nažitých päť dekád.

Chcem sa s vami o doterajšie reflexie podeliť. Neviem, či vám budú na úžitok. Mne dáva zmysel zverejniť svoje úvahy – je to pre mňa dôkaz, že svoju zraniteľnosť sa učím premieňať na zdroj sily a odvahy. 

1. UŽ som získala slušnú predstavu o tom, kto som

S nadhľadom si uvedomujem, v čom som dobrá, čo mám rada, k akým hodnotám sa hlásim, ako túžim žiť a čo si vo svojom živote neprosím. Tieto otázky mi kedysi nedali spať. S pätnástimi rokmi vlastnej praxe mám istotu, že robím prácu najlepšiu možnú pre mňa. Nie som príliš váhavá (nerátam nerozhodnosť pri farbe lodičiek), ani prehnane skromná, keď sa mám postaviť za svoju profesionalitu.  
Konečne sa nezakrádam po špičkách vo svojom vlastnom živote, nepochybujem o svojej intuícii a neprekážam si pri tom, ako vášnivo žijem a ešte vášnivejšie snívam o tom, čo chcem stihnúť. 

• UŽ sa toľko neporovnávam s druhými

Keď som mala dvadsať, bola som poriadne vynervovaná počúvaním a pozorovaním všetkého, čo dokázali ostatní. Ľudia v mojom okolí sa stali meradlom mňa samej a ustavičné porovnávanie s nimi mi ulúpilo duševnú pohodu na celú desaťročnicu. Veľa času som stratila žiarlivosťou a napodobňovaním. Snažila som sa o dušu, a trvalo mi nájsť svoj vlastný „štýl“. Ťažkopádne som sa radovala s ostatnými z ich úspechov, lebo som ich vnímala ako svedectvá mojej neschopnosti.
Pred päťdesiatkou som schopná jasať nad tým, ako sa ľuďom okolo mňa darí (závidím žičlivo). Dovoľujem si byť sama sebou bez zvierajúceho pocitu úzkosti. Často si hovorím: Čo je to, čo je pre teba skutočne dôležité? Odpovedám si zoznamom z denníka vďačnosti a súcitnosti a preosejem nepodstatné plevy.
Je to také oslobodzujúce, nestarať sa o to, čo všetko dokázali a stihli všetci ostatní. Pripomínam si, čo som stihla ja sama. 

• UŽ nepotrebujem dostávať povolenia

Moja húževnatosť a vytrvalosť začali prinášať plody. Nepotrebujem sa v každej situácii vybrať tou najbezpečnejšou a najsprávnejšou cestou, aby som predišla kritickému hodnoteniu alebo posudzovaniu mojej osoby. Výrazne sa oslabila moja tendencia nespôsobiť nikomu emočné nepohodlie a radšej ustúpiť, než ísť do konfrontácie. 
Keď nie som unavená, púšťam obavy z toho, čo si kto o mne pomyslí. Väčšmi sa starám o to, na čo mám dosah a neodsúvam svoje potreby na vedľajšiu koľaj. Dobre sa vyspať, kvalitne sa najesť a radostne sa hýbať má prednosť pred inými aktivitami. 
Snažím sa nesnažiť sa zavďačiť každému. Niežeby som sa stala nafúkanou, nepokornou, povýšeneckou alebo obmedzenou. To sa, dúfam, nestalo. Iba prestali nesúhlasné názory otriasať mojim sebaobrazom a kritika ma v žiadnom prípade nepošle do kúta.

• UŽ si dovolím bez výčitiek myslieť na seba 

Podávať výkon za každých okolností už nie je priorita číslo jeden. Spomaľovať, netlačiť na seba a  načúvam tomu, čo v danej chvíli potrebujem je kľúčové. Cenzurujem imperatívy „mala by som, bolo by treba a patrí sa“. Keď moja integrita a autentickosť vyhodnotia, že sa mám do niečoho, čo mi dáva zmysel vložiť, aktivizujem sa naplno. Žiadne nakladanie sa do nálevu s príchuťami, ktoré by mi ostatní odporúčali či dokonca ochucovali. Môj nálev, moje príchute, nijaké konzervačné látky ani zvýrazňovače chute. Iba naturálne ingrediencie z trvalo udržateľných snáh rešpektujúcich mňa aj ostatných.
Môj drahý život plný súcitu, láskyplnosti a vrúcnosti – voči sebe aj iným. S otvorenou náručou sa rútim v ústrety výzvam aj v druhej polovici života.

• UŽ môžem rozdávať nažitú múdrosť ako čokoládu 😄

Predošlé riadky sú prešpikované mojim optimizmom. Úprimne priznávam, že sú dni, kedy ma tieto úvahy nedokážu nadľahčiť. Keď ma intenzívne prepadnú obavy o zdravie rodičov, svokrovcov, mužove, aj svoje vlastné, o budúcnosť syna, o budúcnosť krajiny, planéty… Je toho veľa, čo mi nahrá na úzkosť a strach a mám chuť sa vykašľať za zdolávanie výziev. 
Vtedy pofňukám, poľutujem sa, ale nemarinujem sa v tom tichom zúfalstve príliš dlho. Tak akurát, aby som išla so sebou prebrať, aké mám možnosti. 
Bolesť a strach mi nemajú brániť v tom, aby som rozdávala ešte viac lásky, empatického pochopenia a bezvýhradného prijatia. Ešte stále sa v tom môžem zdokonaľovať a rásť do odvahy a statočnosti. 

Moja doterajšia empíria hovorí:

💚 Život je nekonečný proces sebaobjavovania a sebapoznávania. 
💚 Žitie tvorí neohraničený a nepredvídateľný dialóg medzi našimi vlastnými možnosťami a životnými situáciami, v ktorých sa nachádzame. 
💚 Život od nás chce, aby sme sa v každej chvíli rozvíjali a rástli.  
💚 Život miluje toho, kto si ho užíva.

Foto: Jakub Gulyas http://jakubgulyas.com/

Príspevok Päť ‚UŽ‘ v prospech nažitých rokov zobrazený najskôr Life koučing.

Úprimne a otvorene priznávam, že sa dostávam z obmedzení, ktoré mi priniesli doterajšie roky, mám z toho radosť a veľmi sa teším na roky pred sebou. Zvedomujem si všetko to obmedzujúce v rozsahu, ktorý vnímam a oslobodzujem sa.
Sloboda je pre mňa veľmi dôležitá. A aj uvedomenie, že sme obeťou, alebo tvorcom svojho života a rozhodujeme sa o tom sami.
Čo sa týka prichádzajúcich rokov – je to práca 😊 Sú chvíle, kedy sa zamýšľam, čo bude a ako to zvládnem, či budem iná, a čo to prinesie…
Ale som obklopená blízkymi priateľkami, s ktorými môžem zdieľať, učiť sa od nich, diskutovať aj to pokročilejšie dospievanie do krásy a múdrosti. Vnímam ženské prepojenie a silu priateľstva ako nádherné podporujúce elementy práve v tejto súvislosti prichádzajúcich rokov 😊

Máš návyk alebo rituál, ktorý ti pomáha žiť naplnený život bez ohľadu na vek?

Áno, viaceré. Každé ráno a večer meditujem. Prepájam sa so sebou vo veľkej vďačnosti. „Žurnálujem“ – zatiaľ nie pravidelne, ale vytváram si návyk 😊 Vkladám myšlienky a zážitky do môjho „denníčka“. Pravidelne cvičím jogu a tai-chi, ako aj silové cvičenia. Veľmi mi prospievajú prechádzky v prírode a objatia s blízkymi, hlavne deťmi, s ktorými máme obľúbené „objímky“ – srdiečko na srdiečko.
Samozrejme, tak „me time“, ako aj liečivé rozhovory s priateľmi. Pestujem si radosť zo života.
A aj keď sú ťažšie dni, kedy je tú radosť náročnejšie cítiť, viem, že to raz prejde.
Veľmi dôležité je pre mňa – neposudzovanie; viem, že neposudzovaním iných vytváram priestor na ich spoznanie a neposudzovaním seba si dovoľujem prijať sa, mať sa rada, a žiť v ľahkosti a radosti.   

Na čo sa tešíš vo svojej druhej polovici života?

Ak už som v nej (ha-ha, možno ešte nie 😊), na veľa. Na každý jeden deň. Na SEBA a svojich blízkych; spoločné zážitky, rozhovory, východy a západy slnka, výlety, písanie… Mnoho z toho už teraz cítim a prežívam inak ako napríklad pred dvoma rokmi. Autentickejšie, vo väčšej slobode.  
Už viem, že správne veci treba robiť správne. Neľutovať, necítiť krivdu, počúvať sa. Tak, ako sa staráme o svoje zuby a umývame si ich každý deň, sa máme starať aj o svoju dušu. To sa snažím, lebo viem, že je to dôležité a prináša to veľa dobrého a posilňujúceho.

Robí ti niečo vrásky v súvislosti s pominuteľnosťou života? 

Učím sa užívať si život tu a teraz. Sú chvíle, ktoré sú tak krásne a hlboké, napríklad tie s deťmi, že keď si vtedy uvedomím pominuteľnosť, stisne mi srdce. Ale poviem si: Užívaj si prítomnosť! Myšlienky, ktoré mi ju znepríjemňujú, „pošlem“ preč. Snažím sa s nimi nestotožňovať. Vnímam to teda ako súčasť života. 

Čo ti pomáha ráno vstávať s radosťou z postele? 

Úprimne, nedávam s radosťou každý jeden deň. Ale tých, keď áno, je určite viac.
Pomáha mi, ak cítim vďačnosť – vďačnosť za to, že som sa ráno zobudila, mám strechu nad hlavou
a vodu, jedlo, deti, rodinu, priateľov. Viem, že život si tvorím a nedeje sa mi.
A je to aj práca s ľuďmi, rituály a schopnosť žiť život tak, že všetko je zázrak… Keď si to uvedomím, vstávam s radosťou, zatancujem a zaspievam si v kúpeľni a vyrážam do dňa.

Tvoj odkaz pre čitateľov bez ohľadu na vek?

Odkázala by som moje veľmi obľúbené: „Kto sa odváži, možno na čas stratí pôdu pod nohami.
Kto sa neodváži, stratí sám seba.“  
A tiež, aby ste „seba sa ľúbili“. Dá sa to a dá sa to aj naučiť. Je to, podľa mňa to najviac, čo pre seba môžeme urobiť.
Do tretice, aby ste žili tak, aby vaše myšlienky, slová a skutky boli v súlade a boli ste k sebe láskaví. 

Jana Borská (1978) je advokátka, holistická a biznis koučka, mentorka.
Žena s obdivuhodným rozmerom vnímať tak detaily, ako aj celok. Dokáže s ľahkosťou skĺbiť všetky svoje dary do empatického a bezvýhradného naladenia sa voči každému, kto sa ocitne v jej blízkosti.  
Janke môžete napísať cez: https://www.linkedin.com/in/jana-borska-stelbacka-9b22279/

Príspevok Jana Borská: „Keď si nedovolíme vychádzať z komfortnej zóny, môžeme strácať samých seba“ zobrazený najskôr Life koučing.

Nie že by som obmedzenia úplne ignorovala, ale proste im nevenujem príliš veľkú pozornosť. Radšej sa sústredím na to všetko pozitívne, na tie možnosti, ktoré sa mi aj teraz otvárajú. 

Máš návyk alebo rituál, ktorý ti pomáha žiť naplnený život bez ohľadu na vek?

Priznám sa, že ja vôbec nie som „návyková“. Čokoľvek, čo zaváňa rutinou alebo pravidelnosťou ma po čase počiatočného nadšenia stojí veľa síl a námahy. 

Namiesto výčitiek, že nie som schopná udržiavať zvyky, prišlo u mňa s vekom (a sebapoznaním) porozumenie a súcit. Nenútim sa do zavádzania pravidelných rituálov, radšej si užívam rôznorodosť a možnosti meniť a prispôsobovať veci aktuálnej chvíli. Bežne si po trojmesačnom kurze jógy dám pauzu a po mesiaci zapisovania snov odložím diár. Mávam obdobie, kedy pravidelne kreslím, cvičím, vizualizujem,… Všetko tak nejako striedam a teším sa z činností – či trvajú týždeň, dva alebo sú jednorazovou záležitosťou.    

Na čo sa tešíš vo svojej druhej polovici života?

Dúfam, že aktuálne ma čaká iba druhá tretina života. Moja milovaná prateta sa dožila 101 rokov, takže minimálne inšpiráciu mám skutočne z prvej ruky 😊.

Teším sa, že budem naďalej zdieľať svoje know-how, odovzdávať ľuďom múdrosť, že prispejem k tomu, aby sa nám tu (na zemi) žilo ľahšie. Nech to vyznieva akokoľvek pateticky, pre mňa to je pravdivé a dôležité. 

A teda, ešte by som chcela mať doma čitáreň s veľkou knižnicou a psa… možno aj celú svorku 😊. 

Robí ti niečo vrásky v súvislosti s pominuteľnosťou života?

Od malinka si pamätám, že som riešila „odkaz“. Ako o sebe zanechať nejaký odkaz. Asi preto som milovala dejepis, obdivovala som hrdinov, vedcov, tých čo dostali Nobelovu cenu….

Myslím si, že až teraz som konečne dospela do štádia, kedy som pochopila, že tým najlepším odkazom je žiť svoj život v súlade so sebou a naplno. Prestať čakať na „vhodnú chvíľu“, ale z každej chvíle, ktorá „aktuálne je“, spraviť pre seba „tú najvhodnejšiu“. 

Nie to, čo spravím, ale to kým som, rozhoduje o odkaze.

Čo ti pomáha ráno vstávať s radosťou z postele?

Moje deti. Sú neustále plné energie. 

A rozprávky. Teda knihy. Mám doma desiatky klasických rozprávok a mýtov, ktoré na mňa čakajú. To vedomie, že si nájdem hoci len 10 minút na svet kúziel, zázrakov a hlbokej múdrosti… to ma dokáže zakaždým perfektne nakopnúť. 

Tvoj odkaz pre čitateľov bez ohľadu na vek?

Nebojte sa žiť. Inšpirujte sa. Vnímajte svoje túžby. 

Tereza Sinčáková (1986) pochádza z Michaloviec a momentálne žije v Bratislave. Je milovníčkou rozprávok a sprievodkyňou ich symboliky, vyštudovanou politologičkou s odborným záujmom o hlbinnú psychológiu. Venuje sa psychologickému rozboru a liečivej sile rozprávok, mýtov a bájí. Pracuje s archetypmi nevedomia a svojimi prednáškami, workshopmi a konzultáciami pomáha ľuďom nachádzať pevnú pôdu pod nohami a vnímať v inakosti krásu a hlbší zmysel. 
S Terezou sa môžete spojiť cez Linkedin  alebo cez facebookovú stránku O archetypoch, rozprávkach, o deťoch i dospelých.

Príspevok Tereza Sinčáková: „Môj odkaz sa tvorí v súlade s tým, kto som, druhotne vďaka tomu, čo robím“  zobrazený najskôr Life koučing.

Práveže sa nachádzam v etape môjho života, kedy mám každým dňom výraznejší pocit, že môžem VIAC, ako som si doteraz myslela.

Keď povieš obmedzenia, nenaskočí mi žiadne slovo. Prichádza mi veľké uvoľnenie do života: 

• V tom, čomu sa denne a aj dlhodobo budem venovať. 
• Vo vzťahu k sebe. Ako sa mám rada a chcem sa mať rada. 
• V partnerskom vzťahu a vo vzťahu k blízkym ľuďom. 
• V dlhodobej prosperite podpory, lásky a kľudu a vedomí, že to môžem mať tak, ako chcem.

Ja som čerstvo ukončila svoju prácu v korporátnom svete. Roky som si popri nej tvorila aj vlastný “ekosystém” radosti a aktivít. To sa teraz ukazuje ako to, čo mi dáva zmysel a denne napĺňa diár. 

Je to však aj taký mix pocitov.

Predsa len, maličko rezonuje tých 20 odpracovaných rokov pre veľké spoločnosti. Napriek vďake sebe, že som videla zmysel v práci, plnila ciele, učila ľudí robiť svoju prácu prospešne a zmysluplne, cítim a vidím aj to, že som dávala energiu spoločnostiam, ktoré sú reálne v prvom rade zamerané na zisk s malým ohľadom na ľudí. Nie na kvalitu pracovného života ľudí a z toho vyplývajúci dlhodobý profit.
A toto ma dáva do polohy, mať svoj život pracovne sama pod kontrolou a byť sama sebe CEO.

Keď píšem tieto riadky, som rada, že to takto mám, že nevnímam obmedzenia, skôr príležitosti. Hoci malé a denne uchopiteľné.

Máš návyk alebo rituál, ktorý ti pomáha žiť naplnený život bez ohľadu na vek?

Nemám rituál. Možno by som to nazvala mojou vnútornou túžbou. Žiť denne tak, aby som bola naplnená. Snažím sa o to už viacero rokov. Ťažké to bolo začať žiť. Uvoľniť sa zo stereotypov, z ťažších životných zážitkov a návykov. Teraz je to už čoraz ľahšie. Uvoľňujem sa do toho.

Počúvam samú seba veľa. Moje túžby, hranice, kde a prečo ma to ťahá.
Popritom SEBA/vedome pracujem vďaka terapiám, samopodporným skupinám a mojej bubline na životnej rovnováhe.

Na čo sa tešíš vo svojej druhej polovici života?

Uvedomujem si možný počet rokov života predo mnou. O to viac ma to dáva do polohy byť so sebou OK. A na to sa teším asi najviac, ako so sebou budem fajn vychádzať. 

Chcela by som sa venovať veciam, ľuďom, projektom s pocitom, že ma to napĺňa a dáva zmysel, že sa energia násobí, recykluje. 
Mať okolo seba priateľov, rodinu a lásku a zdravie.

Robí ti niečo vrásky v súvislosti s pominuteľnosťou života? 

Moja maminka mala v jej 44 rokoch diagnostikovanú smrteľnú chorobu. Dožila sa nakoniec takmer svojej 60-tky. 
Uvedomujem si veľmi pominuteľnosť života. Ale aj krásu žitia. Jej roky choroby a smrť ma veľmi “obohatili”, dali mi do môjho života “pud sebazáchovy a lásky a väčšieho zmyslu pre jednoduchosť žitia”.

Toto ma sprevádza už dlhé roky. 
Ale nebojím sa. Len túžim žiť zdravo.

Čo ti pomáha ráno vstávať s radosťou z postele? 

Ja zažívam malé radosti denne. Tak sa na ne aj teším. Môj program v kalendári, ak je veľmi plný, poviem si, že si ho idem užiť.
Nemám na to recept. Možno úsmev ráno.

Moje dni sú sprevádzané aj ťažkými chvíľami, úzkosťami… Vtedy mi pomáha režim. Cvičenie, pohyb, dýchanie, vedomie, že aj v týchto stavoch môžem mať tie malé radosti. Napríklad dobrú kávu .

Tvoj odkaz pre čitateľov bez ohľadu na vek?

Učiť sa rešpektujúcej komunikácii k sebe a k okoliu. Denne byť spokojný v jednoduchých situáciách. To neznamená nemať veľké zámery a plány. Tie dosahovať vďaka svojim talentom a radosti. 

Mať blízkych ľudí, lásku a zdravie. Mať odvahu na to, čo nás ťahá. A dýchať 😊

Zlyhávať pri skúškach. Kráčať aj oddychovať.

Lucia Ilašenko (1984) je multitalentovaná žena so širokým rozsahom tvorivosti.
Už počas úspešnej manažérskej kariéry sa venovala módnemu návrhárstvu. 
Jej značka CIUSH fashion je medzi ženami obľúbená kvôli Luciinmu prístupu navrhovať a šiť odevy na základe osobného pohovoru so záujemkyňou. Luciu zaujíma, ako sa žena túži cítiť, čo chce vyžarovať a na aké príležitosti chce šaty nosiť. Podľa toho stvorí originál šitý na mieru nielen fyzicky, ale aj mentálne a emočne. 
Lucia rada moderuje a autorsky pripravuje diskusie na nekonvenčné témy. 
Organizuje debaty na Linkedine so slovenskými podnikateľkami pod hlavičkou #luciatalks 
Lucii môžete napísať cez Linkedin: https://www.linkedin.com/in/luciailasenkova/

Príspevok Lucia Ilašenko: „Počúvajme samých seba a naplno vnímajme, kde a prečo nás to ťahá“ zobrazený najskôr Life koučing.

Podľa môjho názoru je to vyrovnanosť, ktorá nám s duševnou pohodou pomáha. Stav, kedy neprevažuje žiaden z extrémov našich pováh. Takéto rozpoloženie má mnoho pomenovaní: v Japonsku ho nazývajú Ikigai, budhisti ho volajú osvietením. Podľa jungiánov sa dá dosiahnuť jedine tak, že naše vedomé ja začne brať do úvahy centrum celej našej osobnosti, tzv. bytostné ja. A nielen brať do úvahy, ale ideálne, že sa mu aj podriadi.
Je to prežívanie, v ktorom si nielen uvedomujeme, ale aj dokážeme precítiť vďačnosť, pokoru, spolupatričnosť, krásu a hĺbku života. 

Prečo sa k tomuto „stavu bytia“ nedostaneme všetci „automaticky“? Vysvetlení je viacero a ja by som vám rada v tomto článku priblížila objasnenie, ktoré je v rozprávkach často zastúpené symbolom kráľa či otca hlavného hrdinu/hrdinky. 

Prirodzenou tendenciou zdravého „ja“ je mať vystavané okolo seba pevné hranice, kam nepreniká obsah nevedomia, ktorý je preň maximálne rušivý (veď pochádza „z iného sveta“). Tým sa ale samotné „ja“ – centrum vedomia človeka, odstrihne od životodarných síl, ktoré práve, naopak, sídlia viac v nevedomí ako vo vedomí. 

Poznáte zo svojho okolia

V reálnom svete môžeme sledovať, ako sa z úspešného, podnikavého a akčného štyridsiatnika stal (o 20 rokov) rigidný, v názoroch skosnatený a životu sa brániaci starec. 

Alebo vidíme úspešnú ženu, ktorá s ľahkosťou vychovávala svoje deti a o 30 rokov nedokážeme pochopiť, ako sa tá istá osoba mohla stať takou detinskou, sebestrednou, či úplne „odtrhnutou od reality“. 

Ich „ja“ ostalo uväznené v hraniciach, kde sa vyčerpalo, opotrebovalo a nedovolilo novým impulzom z vnútra duše obnoviť jeho štruktúru. Tento jav sa prirodzene deje nám všetkým. Nielen tým druhým ľuďom, niekde „tam vonku“. Z našej vnútornej perspektívy (z pohľadu nášho ja) máme pocit, že sa nás to netýka. Že sme OK. Lenže je náročné zachytiť proces starnutia psyché, nakoľko je pomalý a postupný.  

Skvelým liekom je vnímať svoje sny, venovať pozornosť svojim pocitom, vzťahom a vôbec kvalite života, ktorý žijeme. Ideálne by bolo nespoliehať sa len na svoje vlastné „vedomé ja“, aby nás nechytilo do pasce, ktorú ani ono samo nedokáže vidieť a rozpoznať.  
Plus existujú aj preventívne riešenia. Napríklad, už spomínané rozprávky. 

Mnoho z nich hovorí práve o procese duševnej obnovy. O chorobe starého kráľa, o slepote otca (symboloch hlavnej psychickej funkcie vo vedomí), ktoré je potrebné vyliečiť, nahradiť novým impulzom, omladiť živou vodou. Doslova dostať na trón novú krv, alebo dopriať deťom stať sa novým kráľom a kráľovnou v pôvodnom kráľovstve. Ide o cyklický proces, ktorý je rovnako dôležitý pre ženy ako aj pre mužov. 

Niektoré z týchto rozprávok hovoria o stave, kedy si kráľ alebo kráľovná neuvedomujú svoje „zlo“ a nechcú dobrovoľne opustiť trón. Existujú ale aj také, ktoré takýto vývoj predpokladajú a pripravujú naň dušu človeka. Králi v nich pošlú mladých princov hľadať princezné, alebo dajú deťom skúšku alebo hádanku so slovami, že ten kto ju uhádne, dostane kráľovstvo. Skúste si takú rozprávku pustiť, alebo prečítať a sledujte, čo sa vo vás deje. Niekedy to bohato stačí, inokedy to chce sprievádzanie.  

Neveríte? Posúďte sami podľa tejto rozprávky

Kde bolo, tam bolo. Za siedmimi horami a siedmimi dolami bolo kráľovstvo, v ktorom žil dobrý kráľ a mal tri dcéry. Všetky rovnako miloval, aj keď tá najmladšia mu bola najmilšia. Jednako nevedel, ktorej len má odovzdať svoj trón a celé kráľovstvo. 

Nechal si ich teda jedného dňa zavolať a povedal im: „Dcéry moje, ľúbim vás a chcem rozhodnúť, ktorá z vás dostane moje kráľovstvo. Po dlhom premýšľaní som dospel k názoru, že ho dám tej z vás, ktorá ma má najradšej“. Dcéry teda predstúpili pred otca a jedna po druhej vraveli, ako ho ľúbia. 

Tá najstaršia otca milovala ako zlato, ten najcennejší kov. Prostredná ako svoj vienok, počestnosť. Tá najmladšia, ktorú otec mal za najmilšiu, vyslovila, že svojho drahého otca ľúbi ako soľ.  Ten, keď počul túto odpoveď, neveril vlastným ušiam. Soľ sa mu videla taká márna, všedná, pre každého… Nuž, vyzval dcéru, aby zmenila odpoveď. Tá si ale stála za svojim slovom, čo jej otca rozhnevalo do nepríčetnosti a vyhnal dcéru z krajiny. 

Maruška, tak sa volala najmladšia dcéra, sa vydala do sveta. Dlho blúdila v hustých lesoch, až natrafila na domček starej korenárky, ktorá tam žila. Starene sa dobrého dievčaťa uľútostilo a nechala ju u seba slúžiť. 

Zatiaľ z otcovho kráľovstva zmizla všetka soľ. Kuchár bol nešťastný, ale kráľ sa o to nestaral. Rozkázal variť bez soli alebo len sladké jedlá. Dlho netrvalo a všetci v kráľovstve ochoreli. Najstaršia dcéra zbalila zlato a vydala sa za princa v susednom kráľovstve. Aj prostredná zabudla na svoj vienok, a len čo mohla, vydala sa tiež a otca-kráľa opustila. V celej krajine umieral dobytok, ľudia sa menili na mrzákov a všade bolo počuť len nárek a plač. Až vtedy si dobrý kráľ spomenul na svoju najmladšiu dcéru a horko oľutoval, aký bol zaslepený a ako ju nespravodlivo vyhnal. 

 V tom čase si starenka zavolala Marušku a pýtala sa jej, čo si praje za svoju vernú službu. Dievča odpovedalo, že by predsa len rado spravilo otcovi radosť, lebo vedela, ako veľmi sa trápi. Starenka jej podala bezodnú soľničku, ktorá mohla navrátiť soľ do celého kráľovstva. S týmto darom sa Maruška ponáhľala za otcom. Soli bolo dosť pre všetkých v zámku i v celej krajine. Aj pre dobytok a divú zver. 

A tak, starý kráľ po radostnom zvítaní sa s dcérou, odovzdal Maruške trón a ona vládla múdro a láskavo po mnoho rokov. Viem to, lebo som v tom kráľovstve bola na pár dní…

Kebyže mám času nazvyš, bola by som tam ešte aj teraz. Ale zazvonil zvonec a rozprávky je koniec.   

Autodiagnostická práca s rozprávkou

Skúste na chvíľu túto rozprávočku sledovať vo svojich myšlienkach alebo predýchať. Spíšte si svoje pocity a dojmy. 

• Aké asociácie, slová vám napadajú pri pomyslení na kráľa ako milujúceho otca?
• Aké v prípade starších dcér, či mladšej Marušky?
• Čo si myslíte o soli?  

Pozrime sa spolu na celú rozprávku a jej postavy ako na obraz vnútorného života jednej jedinej osoby. Napríklad, z pohľadu jungiánskej psychológie by sme mohli vidieť ako našu osobnosť utvárajú štyri psychické funkcie (táto teória dala vzniknúť obľúbenej MBTI typológii). 

Kráľ je symbolom tej hlavnej, jeho staršie dve dcéry predstavujú menej rozvinuté funkcie, ktoré majú k vedomiu blízko, tretia najmladšia dcéra, Maruška, zastupuje tzv. menejcennú funkciu. Teda tú, ktorá ostala ešte pomerne nerozvinutá (spätá s nevedomím). Je úžasné, že je „kráľova najmilšia“, a zároveň jej najmenej rozumie a najviac ho dokáže rozrušiť a nahnevať. 

Inak povedané, rozprávka ukazuje, ako sa náš vedomý postoj založený na tom našom spôsobe uvažovania (vnímania, cítenia, myslenia, intuície) zhrozí pri „kontakte“ so svojim protipólom. Len si predstavte človeka fungujúceho väčšinu života vďaka logike a rozumu, keď je konfrontovaný so svojimi citmi. Alebo intuitívneho jedinca, ktorý žije hlavne svojim vnútorným bohatstvom, keď ho vytrhnú zo života zmysly a prežitky daného okamihu. 

Už rozumiete kráľovi, prečo radšej vyženie Marušku, než:

• aby čelil poznaniu, ktoré mu prináša?  
• by musel integrovať to čo „Maruška“ predstavuje? 

Veď by ani nevedel, kde má začať. Všetko, čo táto funkcia prináša, je na míle vzdialené životu, ktorý pozná a ktorý doteraz žil. 

Starnutie ako príležitosť rásť

Práve obdobie dospelosti nás nabáda, aby sme postupne rozvinuli aj ďalšie psychické funkcie, aby sme rástli do svojho plného potenciálu. Aby sme neostávali v hraniciach, ktoré si naše vedomé „ja“ postavilo na svoju obranu. Keď to zvládneme, prídeme k bránam staroby ako ľudia s nadhľadom, s humorom, s láskou a múdrosťou, pretože sa nám podarí rozvinúť seba samých do nepoznaných rozmerov a hĺbok. 

Ste zvedaví, čo symbolizuje samotná soľ? C. G. Jung bol presvedčený, že je obrazom feminity, ženstva. Pozor, nemyslím tým symbol žien. Verím, že ste sa už stretli s pomenovaním jing – jang. Soľ je spojená s jing, ktoré je rovnako v ženách ako aj v mužoch. Nesie v sebe cit, horkosť, smútok, lásku, vzťahovosť, múdrosť, zdravie, fyzickú náročnosť aj radosť. 

Ak sa vrátime k našej rozprávke, tak zistíme, že vedomie (zastúpené kráľom), opomenulo kvalitné vzťahy (nemá kráľovnú). Nechalo sa hýčkať na svojom tróne, podporované tým, čomu rozumie: zlatom a cnosťou (dve staršie sestry). Pozabudlo na múdrosť spojenia so zemou, s fyzickým bytím, s horkosťou a starosťou. To všetko chcelo odstrániť zo svojho života… Nevidieť „soľ“, ani to, čo predstavuje, alebo toho, kto o nej hovorí (Marušku). 

Otázka cenná ako soľ: Čo je vašou ‚soľou‘? Občas je dobré zamyslieť sa….

Namiesto zvonca na záver 

Symbolov na ceste k zdravej starobe je mnoho. Venujú sa im aj desiatky rozprávok, mýtov a bájí. Dooprajte si ich vždy, keď vaša duša zatúži po poznaní a nečakajte len na sviatky. 

Príspevok Kľúč k zdravej starobe plnej duševnej pohody vďaka rozprávkam zobrazený najskôr Life koučing.

Keď existuje zmysel, láska a zodpovednosť, miznú absurdné rozdiely medzi ľuďmi. Láska však nie je niečo, čo dávame alebo dostávame. Je to niečo, čo vyživujeme a rozvíjame, o čo sa staráme, čo zveľaďujeme. Láska len tak niekde nesedí a nečaká, až si po ňu prídeme.

Keby ste dostali otázku: „A prečo vlastne nespáchate samovraždu?“, šokovala by vás? Takto sa pýtal svojich pacientov neurológ a psychiater Viktor Frankl, aby ich konfrontoval s tým, čo je pre nich to najdôležitejšie, čo dáva ich existencii zmysel.

V. Franklovi sa v praxi potvrdilo, že ten, kto má prečo žiť, vždy nájde spôsob ako. Súčasťou tohto „prečo“ je rozhodne láska. Láska k niekomu (partnerovi, deťom, priateľom, rodine alebo k zvieraťu) alebo láska k niečomu (zvyčajne spätá s kreativitou). 

Všeobecnej láske k ľuďom a medzi ľuďmi dali Starí Gréci pomenovanie AGAPÉ. Čím menej je v spoločnosti agapé, tým väčší priestor má závisť, neznášanlivosť, netolerantnosť, nenávisť. Preto má zmysel lásku rozdávať, vyžarovať, vytvárať, aby jej bolo medzi ľuďmi čo najviac a bezpodmienečnej, ktorá vo svojej nesebeckosti nič nevyžaduje.

V láske nie je dôležitá pravda. Dôležité je zdieľanie a prienik svetov, hodnôt a vízií. Nezaobíde sa to bez rešpektu – presvedčenia, že človek má dobrý dôvod vnímať situáciu takú, aká sa mu javí. Úsilie spočíva v pochopení, prečo si druhý myslí, čo si myslí a prijatí toho, že je to jeho slobodná voľba. Zároveň vieme, že človek nemôže dosiahnuť pokoj, mier a úprimné prepojenie s druhými ľuďmi, pokiaľ nedosiahne harmóniu a súcitné prepojenie sám so sebou. 

Láska nemá byť čistým luxusom. „Každý sa vie naučiť zveľaďovať šťastie a lásku. Na rast všetko potrebuje potravu, aj láska. Keď sa o ňu nestaráme, chradne. Keď napĺňame a podporujeme svoje šťastie, zlepšujeme našu schopnosť milovať. Preto milovať znamená zveľaďovať šťastie a lásku.“ Vyriekol mních Thich Nhat Hanh nominovaný na Nobelovu cenu za mier. 

Príspevok Láska je čin, nie iba pocit  zobrazený najskôr Life koučing.

Úprimne, vnímam viac výhod môjho aktuálneho veku ako obmedzení (hoci dlhé hodiny za pc ma zmotivovali viac posilňovať chrbát, telo a oči). 
V 40-tke som mala krízu, že nemám nič z toho, čo som chcela v tomto veku „mať“. Ale teraz si užívam viac poznanie, skúsenosti, pokoj a vyrovnanosť s tým, že všetko je ako je a som, kto som. Toto ovocie mi naozaj chutí ☺️

Máš návyk alebo rituál, ktorý ti pomáha žiť naplnený život bez ohľadu na vek?

Spoločné stolovanie a rozprávanie sa s mojimi najmilovanejšími – je to ten „quality time“, tá kombinácia pôžitku pre telo i dušu je top.
Každý večer pred spaním si v posteli s priateľom odpovieme otázku, za čo si dnes vďačný, vďačná alebo čo nás obohatilo. Niekedy je to niečo pekné, niekedy poučné, niekedy vtipné alebo aj smutné. Je to mikroreflexia s vďačnosťou za plnosť života, ktorý môžeme prežívať a zdieľať. Odporúčam tento rituál, aj so zapojením detí. 

Na čo sa tešíš vo svojej druhej polovici života?

Žať a užívať seba, svoj život, v slobode tvoriť a robiť, čo ma napĺňa bez tlakov, aby som neľutovala niečo z tých 5 najčastejších vecí podľa výskumu Bronnie Ware. Napríklad, že som nežila svoj život podľa seba, ale predstáv druhých. 
Ešte sa teším na sprevádzanie ľudí k šťastnejšiemu a kvalitnejšiemu životu. 

Robí ti niečo vrásky v súvislosti s pominuteľnosťou života? 

Paradoxne, už o veľa menej. V minulosti to bol strach z premárneného života, kedy som naháňala „to šťastie“ a riešila, či ho stihnem nájsť 😊
Momentálne sa väčšmi vnútorne vysporadúvam s pominuteľnosťou mojich rodičov a preciťujem viac ten dar, že tu ešte sú.

Čo ti pomáha ráno vstávať s radosťou z postele? 

Zvuky a vône z kuchyne, keď viem, že môj priateľ pre nás s láskou chystá raňajky 😊

Tvoj odkaz pre čitateľov bez ohľadu na vek?

Naberte odvahu žiť svoj život podľa seba, nie podľa očakávaní druhých a choďte si za tým, čo vás napĺňa. Spoznajte sa a naučte sa hovoriť ÁNO tomu, čo vám prináša radosť a jasné NIE tomu, čo vám ju neprináša.

Zuzana Pišteková (1979) je koučka, mentorka, korporátna manažérka, aj umelkyňa, žena a partnerka… Vraví, že sú to len jej role a rôzne podoby, cez ktoré sa prejavuje, objavuje a žije svoj život. 
Miluje byť pri tom, keď ľudia niečo hlboko pochopia, precítia a môžu tak prepustiť staré presvedčenia, návyky a urobiť zmenu a posunúť sa tak v svojom vývoji bližšie k sebe samému, k vedomiu. 
Zuzka verí v to, že kvalita nášho života závisí od kvality otázok, ktoré si kladieme. Rada ľudí do tejto kvality pozýva. 
Napísať jej môžete cez stránku: https://me-time.sk

Príspevok Zuzana Pišteková: „Majme odvahu žiť život podľa seba a nasledovať svoje túžby“ zobrazený najskôr Life koučing.

Úprimne, žiadne zásadné obmedzenia nevnímam. Snáď až na to, že mi pomaly vypadávajú vlasy a musím nosiť šiltovky 🙂 A vlastne, ak mám byť úprimný, tak jedno áno. Deti. Aj keď je to obmedzenie pozitívne, dlhodobo som bol zvyknutý venovať sa podnikaniu, športu a kamarátom. Dnes sa na prvé miesto prebila rodina, takže na seba mám o kúsok menej času. Momentálne s tým bojujem tak, že mám celkom dobre nastavený režim a dodržiavam niekoľko jednoduchých zásad, ako napríklad pravidlo nulového času. Inými slovami, kombinujem spolu nesúvisiace činnosti tak, aby som stihol to, čo chcem stihnúť za nulový čas (cvičenie počas práce, chodenie počas telefonátov atď). 

Máš návyk alebo rituál, ktorý ti pomáha žiť naplnený život bez ohľadu na vek?

Ja som človek rituálov. Už keď sa ráno zobudím, dám si stretching, potom studenú sprchu a následne dychové cvičenie. Počas dňa sa snažím športovať, hlavne behať a počas roka cestovať. A okrem toho sa snažím čo najviac užívať si decká a manželku. Tieto veci mi prinášajú radosť a pomáhajú mi žiť naplnený život bez ohľadu na to, koľko rokov mám. 

Na čo sa tešíš vo svojej druhej polovici života?

Na to, ako budem ďalej rásť a pomaly sa blížiť k životnej forme, ako budem vidieť rásť deti, ako budeme mať na seba s manželkou zas raz viac času, aké miesta navštívime… je toho dosť. 

Robí ti niečo vrásky v súvislosti s pominuteľnosťou života?

Mrzí ma to, veľmi rád by som bol, keby to celé po tomto pozemskom živote neskončilo. Úprimne, celkom ma to tu baví. Ale jediné, čo mi naozaj robí vrásky je krehkosť životov mojich blízkych. Ani nechcem myslieť na to, ako by sa celý môj pohľad na život zmenil, keby sa niečo stalo mojim deťom. 

Čo ti pomáha ráno vstávať s radosťou z postele?

Momentálne môj dva a pol ročný syn. Aj keď niekedy je to „radosť iná“ 😄

Tvoj odkaz pre čitateľov bez ohľadu na vek?

Robte si zo života srandu, inak si život urobí srandu z vás. 

Marek Didák (1986) je človek, ktorý sa nevie uspokojiť so status quo a rád prekonáva prekážky. Otec dvoch detí, manžel, podnikateľ milujúci inovácie, amatérsky športovec a ešte amatérskejší cestovateľ. Po úspešnom vybudovaní digitálnej agentúry Hype pretavil všetky svoje vášne do remote sales agentúry .out of spacetime, kde pomocou lokálnych špecialistov a najnovších technológií pomáha firmám presadiť sa na zahraničných trhoch. 

Marekovi môžete napísať cez linkedin: http://linkedin.com/in/marekdidak/ 

Príspevok Marek Didák: „Užívajme si život aj vďaka rituálom“   zobrazený najskôr Life koučing.

Ako jediné obmedzenie vnímam zhoršený zrak a k tomu mi pomáhajú okuliare na čítanie. Vnímam to ako súčasť života. 

Máš návyk alebo rituál, ktorý ti pomáha žiť naplnený život bez ohľadu na vek?

Podľa knihy Umelcova cesta od Julii Cameronovej som pred dvoma rokmi začala každé ráno písať do bloku tri strany toho, čo mi príde v danej chvíli na myseľ. Ako Julia píše „Nič nie je príliš bezvýznamné, príliš hlúpe, príliš bláznivé či príliš výstredné, aby sa to nedalo zapísať.” Najprv som bola skeptická a nevedela som, ako sa k tomu prinútim, ale postupne to bolo ľahšie a ľahšie. Píšem denne a hlavne pre seba. Nachádzam odpovede na množstvo životných otázok. Písanie mi napomáha dostať na povrch odpovede, ktoré mám v sebe. Tiež ma to priviedlo na veľa nových nápadov, s ktorými teraz experimentujem, ako napríklad môj obchod na etsy.com, kde predávam pohľadnice vytvorené zo svojich fotiek prírody alebo písanie článkov na medium.com.

Na čo sa tešíš vo svojej druhej polovici života?

Teším sa na trávenie času s manželom, cestovanie, tvorenie nových vecí a stretnutia s novými ľuďmi i udržiavanie vzťahov s tými, s ktorými rada trávim čas. Ako čoskoro akreditovaná koučka chcem pomáhať druhým nájsť si svoje tvorivé vášne a vedieť si na ne vyhradiť čas. Veľmi ma napĺňajú dobrovoľnícke činnosti, v ktorých by som sa rada realizovala viac.

Robí ti niečo vrásky v súvislosti s pominuteľnosťou života?

Pri tejto otázke mi napadli moji rodičia, ktorí už nie sú medzi nami. Myslím na všetky ich talenty, ktoré plne nerozvinuli. Verím ale, že sú využívané cez sestru a mňa.

Každý deň mám ďalší nápad niečo vytvoriť. Jedinú vrásku mi spôsobuje, ako to všetko stihnem. Na druhej strane v tom vidím i výhodu, ktorá ma núti zamýšľať sa nad tým, čo je pre mňa naozaj dôležité a ísť za tým.

Čo ti pomáha ráno vstávať s radosťou z postele?

Raňajky a četovanie so sestrou. V poslednej dobe sú to tiež myšlienky ako skĺbiť všetko to, čo ma napĺňa (fotenie, písanie, koučovanie) tak, aby to prirodzene plynulo, aby som z toho mala radosť a mohla sa s tým v určitej forme podeliť i s druhými.

Tvoj odkaz pre čitateľov bez ohľadu na vek?

Mám ich viac, ale vybrala by som tento: Ak nám napadne niečo tvoriť, vytvorme to. Krok za krokom, päť minút denne. Nečakajme na nikoho, kto nám dá povel alebo schválenie. Taktiež si nevytvárajme prekážky vo forme rôznych dôvodov, prečo to nie je možné. Dôležité je, že nám to prináša v tom momente radosť a pomôže nám to zabudnúť na rôzne trampoty. Výsledok takýchto činností môže dlhodobo obohatiť život i druhým – nikdy nevieme, čo z toho vznikne. 

Marcela Kratochvíľová (1974) pochádza z Bratislavy a momentálne žije v Kanade. Pôsobila v niekoľkých európskych krajinách, pracovala pre medzinárodné inštitúcie a privátny sektor v oblasti zdravia. Po úspešnej kariére sa stala koučkou, ktorá pracuje prevažne so ženami, ktoré hľadajú svoje tvorivé “ja” a čas na tvorenie, či už je to hobby, alebo druhá kariéra.

S Marcelou sa môžete spojiť cez Linkedin  https://www.linkedin.com/in/marcelakratochvilova/

Foto: Gabriela Halajová

Príspevok Marcela Kratochvíľová: „Skĺbme všetko to, čo nás napĺňa, majme z toho radosť a podeľme sa o to“ zobrazený najskôr Life koučing.

Do štyridsiatky som žiadne nevnímala. Život gombička. Deti aj pes a celkovo starostlivosť o rodinu mi prišli ako malina. Keď začali ale čísla na torte pribúdať, uvedomila som si, že po fyzickej stránke nie je vek iba číslo. Chodím skôr spať a ráno ťažšie vstávam. Taktiež po športe alebo fyzickej aktivite potrebujem dlhší čas na regeneráciu.

Máš návyk alebo rituál, ktorý ti pomáha žiť naplnený život bez ohľadu na vek?

Aj napriek tomu, že mnohé štúdie tvrdia o negatívnych účinkoch kofeínu, ja sa doobedňajších káv nedokážem vzdať. Milujem tú chuť a taktiež mi pomáhajú na prebratie sa na raňajšiu prechádzku so psom od šiestej do siedmej. Užívam si to a takto štartujem deň. Až potom chystám deti do školy a kontrolujem diár.

Na čo sa tešíš vo svojej druhej polovici života?

Snažím sa viacej si vážiť to, čo mám. Veľa nepotrebujem, všetko mám. Väčšmi dávam do popredia zmysel, hodnoty, prítomnosť. Chcem si čo najviac aktívne užívať život, nech to stojí za to.
Sme tu krátko 😊

Robí ti niečo vrásky v súvislosti s pominuteľnosťou života? 

Občas ma prepadne úzky pocit na hrudi kvôli vízii budúcnosti mojich dvoch teen malých žien. Chcem im dopriať kvalitné vzdelanie a odovzdať čo najviac do života. Chcem to stihnúť 😊 
A tiež starosť o rodičov. Chcem tu byť v plnej sile aj pre nich. To, čo rodičia dávajú svojim deťom, sa málokedy dá celé vrátiť a s pribúdajúcim vekom si to viac uvedomujem. Nechcem to nechať na náhodu.

Čo ti pomáha ráno vstávať s radosťou z postele? 

Veľmi ma baví moja práca. Naozaj sa na ňu teším a pondelok už dávno nevnímam ako Blue Monday. Pracovala som na tomto stave aj cez pokusy a omyly, rôzne pracovné skúsenosti, ale vybrala som si život na voľnej nohe. Snažím sa vyťažiť z tohto, už si aj dovolím tvrdiť životného štýlu, maximum.
Môže za to asi aj prísne dodržiavanie víkendovej pohody, ktorú sme s mojou rodinou nastolili pred troma rokmi. Takmer každý víkend trávime na Záhorí na vidieku v Malých Karpatoch. Taktiež všetky prázdniny a sviatky. Polroka Bratislava a polroka Záhorie. Užívame si turistiku, bajkovanie, jazerá a pomalosť opozitu hlavného mesta.

Tvoj odkaz pre čitateľov bez ohľadu na vek?

Oplatí sa robiť v živote to, čo milujete. Vložiť úsilie do svojich talentov a silných stránok, mať zdravú vášeň pre život a naozaj nečakať na zázrak 🌹

Adela Jasenovcová (1980) je redaktorka pre Forbes, copywriterka, autorka kníh a marketingová špecialistka na texty na LinkedIn.

S Adelou sa môžete spojiť práve cez túto sieť: http://linkedin.com/in/adela-jasenovcová

Príspevok Adela Jasenovcová: „Majme zdravú vášeň pre život a nečakajme na zázrak“  zobrazený najskôr Life koučing.

Zatiaľ som obmedzenia nevnímala. Lepšie povedané, neuvedomovala som si ich a možno aj ignorovala. Keď sa zamyslím, občas ma prekvapí bolesť chrbta po spaní na inom matraci alebo zadychčanie, keď vybehnem po schodoch :-) Vždy som si našla výhovorku typu, že bola tvrdá posteľ alebo za to môžu kilá navyše. Keďže sa pohybujem medzi mladými ľuďmi v rámci našich vzdelávacích projektov cez moje občianske združenie Podnikavci Novohradu a v coworkingu Priestor v Lučenci, cítim sa večne mladá. Niekedy sa čudujem, keď mi mladí nechcú tykať a zdravia sa ma „dobrý deň teta“ 😊
Aj keď ma to trochu môže zneistiť, dôležité je mentálne nastavenie. To znamená prijať tieto zmeny a nájsť spôsob, ako sa s nimi vyrovnať. U mňa je to hlavne pohyb, či už prechádzky, joga a hlavne zumba v kombinácii so zdravým jedlom. Čiže, udržať si aktívny životný štýl, dobré zdravie a pozitívny postoj. Byť trpezlivý sám k sebe, akceptovať sa, neriešiť, čo zmeniť neviem.

Máš návyk alebo rituál, ktorý ti pomáha žiť naplnený život bez ohľadu na vek?

Naplno bez ohľadu na vek žijem každý deň, pretože nikdy neviem, kedy to bude môj posledný. Žiaľ, mali sme v rodine tragickú udalosť najskôr s mojím bratom, ktorý bol 12 rokov v bdelej kóme a po nečakanej smrti mojej maminky, ktorá mala len 58 rokov, som prehodnotila moje hodnoty a celý život. Takže namiesto návyku alebo rituálu mám motto: „Každý deň prežívaj tak, akoby bol posledným dňom tvojho života“. Som vďačná za každý deň. 

Na čo sa tešíš vo svojej druhej polovici života?

Teším sa z každého dňa, ktorý môžem prežiť v kruhu mojej rodiny, priateľov či iných ľudí, ktorých sprevádzam, alebo ktorými sa nechávam inšpirovať. Na čo konkrétne sa teším? Možno mám aj trochu obavy, keďže deti nám postupne vylietajú z hniezda. Teším sa na to, že budem mať viac času a budem sa môcť venovať môjmu poslaniu a podnecovať druhých k hľadaniu zmyslu života, aby sme na svete všetci žili šťastný a radostný život. 
Či už koučovacími rozhovormi alebo pokecom pri káve v coworkingu, rozvojovými workshopmi alebo aj s emočnými koučovacími kartami Veľký príbeh emócií, ktoré sme s kolegyňou Dáškou Polievkovou, autorkou ilustrácií, minulý rok vydali. 
Aby to nebolo iba o práci, tak by som chcela viac cestovať na miesta, ktoré mám na nástenke snov. Venovať sa sebe a svojim záľubám a tomu, čo mi robí radosť a napĺňa ma šťastím. Napríklad začať maľovať alebo sa naučiť po španielsky.

Robí ti niečo vrásky v súvislosti s pominuteľnosťou života?

Vrásky síce pribúdajú, ale sú skôr pripomienkou, nie sú zo strachu. Ja verím, že naša duša je večná a má telo len „vypožičané“, aby si dokonale mohla užiť svetské pôžitky. Neviem si predstaviť život bez dobrého jedla :-) Kým si môžem vychutnávať dobré jedlo, smiať sa a objať človeka, vrásky len pripomínajú, že čas nezastavíme a mali by sme sa sústrediť na to, čo je skutočne dôležité – naše hodnoty a vnútorné bohatstvo.

Čo ti pomáha ráno vstávať s radosťou z postele?

Uvedomenie si, že môžem prežiť ďalší deň a zvedavosť, čo nové sa naučím, koho nového spoznám. A tiež, komu budem môcť byť svetlom v ten deň ja. 
Tiež radosť z takých obyčajných vecí ako ráno urobiť desiatu deťom, lebo sú ešte doma a pre seba v podobe dobrých raňajok s kávou.

Tvoj odkaz pre čitateľov bez ohľadu na vek?

Žite každý deň v radosti a spokojnosti, aby ste neľutovali nič, čo ste neurobili len preto, lebo vás brzdili emócie ako strach, obava, ľútosť alebo iné. Nájdite zmysel každej emócie, ktorú zažívate, pretože  vás niekam vedie a niečo nám odkazuje. Emócie sú jazykom duše. Všetky odpovede máte v sebe, len im treba porozumieť a žiť váš „Veľký príbeh“.

Janette Horstmann  (1977) sa venuje koučingu od roku 2011, kedy po návrate z Nemecka pôsobila v strojárskom podniku ako HR manažérka. Od roku 2016 je aktívnou členkou SAKO (Slovenská asociácia koučov) a od roku 2019 aj certifikovanou koučkou s titulom KcS (Kouč certifikovaný SAKom).
Pôsobí aj ako lektorka osobnostného rozvoja a venuje sa sprevádzaniu jednotlivcov, ale aj firiem a skupín na ceste k úspechu a rozpoznaniu svojich schopností, možností a ciest vedúcich k dosiahnutiu cieľa. 
Pri hľadaní vlastného zmyslu života a neustálom vzdelávaní sa objavila množstvo techník a praktických nástrojov, ktoré jej pomáhajú efektívnejšie pracovať s klientmi. 
Janette je autorkou invenčných sebapoznávacích koučovacích kariet „Veľký príbeh emócií“ a zakladateľkou občianskeho združenia Podnikavci Novohradu, ktorého zámerom je tvoriť lepší a kvalitnejší život v regióne vďaka vzdelávaniu študentov a podnikateľov. Občianske združenie prevádzkuje Coworking Priestor, ktorý ponúka množstvo vzdelávacích, kultúrnych a spoločenských aktivít, ale aj miesto pre podnikanie. Je to tiež miesto, kde Janette nájdete, pokiaľ sa rozhodnete využiť jej pomoc alebo služby. 
Všetky info o aktivitách Janette nájdete na www.janettehorstmann.sk

Príspevok Janette Horstmann: „Buďme k sebe trpezliví a láskaví tak, ako vieme byť k svojim priateľom“ zobrazený najskôr Life koučing.

Jediné obmedzenie, ktoré s pribúdajúcimi rokmi vnímam je náročnejšie vybavovanie hypotéky 😊

Všetky situácie a momenty, ktoré mi život prináša, zatiaľ nevnímam ako obmedzenia. Práve naopak, som vďačná za to, čo mám teraz a o čom sa mi v 20-tke ani nesnívalo. A nemyslím len hmotné veci, ale predovšetkým ľudí okolo seba, zážitky, skúsenosti, vedomosti, silné okamihy, hodnotové nastavenia…

Je oslobodzujúce mať veľa toho nažitého, lebo viem, že už nemusím „chytiť každú loptičku, ktorá padne na moju stranu“. Mám odstup a nadhľad, som slobodnejšia a viem čo chcem.

Máš návyk alebo rituál, ktorý ti pomáha žiť naplnený život bez ohľadu na vek?

Žiť naplnený život mi pomáha pomyslenie, že sa ešte „nerúbe v mojom lese“. Som si plne vedomá toho, že tak, ako zrejem ja, zrejú aj moji najbližší a nik tu nie je na veky. 

Som vďačná za skutočné priateľstvá, ktoré mi boli dopriate, za napĺňajúcu prácu a v neposlednom rade za to, že som zdravá. 

Opakujem si to každý deň spolu s ďalšími, pre mňa cennými hodnotami – je to súčasť môjho rituálu vďačnosti.

Na čo sa tešíš vo svojej druhej polovici života?

Mám v pláne veľa cestovať. Mám tiež víziu zrealizovať projekt pre seniorov, ktorý by im umožnil dôstojne prežiť jeseň života a vychutnať si každé jedno ročné obdobie.

Teším sa na všetky ďalšie Vianoce s mojimi blízkymi, ktoré nám budú v zdraví dopriate a na muža, ktorý toto všetko so mnou prežije 😊

Robí ti niečo vrásky v súvislosti s pominuteľnosťou života?

To, že sa raz začne rúbať v mojom lese a prinesie mi to smútok, bolesť, nenahraditeľné straty a prázdnotu… Verím, že kvôli tomu nestratím nádej.

Čo ti pomáha ráno vstávať s radosťou z postele?

Je to veľa maličkostí, záleží od toho, čo mám v pláne. Teším sa už len z toho, že mám plán a niekedy že ho nemám….

Zakaždým sa teším na stretnutia s ľuďmi (nielen v práci). Teším sa z každej cesty za rodinou a z času s nimi stráveného. Z toho, ako dokážem potešiť priateľov aj seba. 

Môj život sa skladá z drobných radostí a z naplnených vzťahov, ktoré uprednostním pred všetkým ostatným. 

Tvoj odkaz pre čitateľov bez ohľadu na vek?

Veľa obdivuhodných ľudí už povedalo/napísalo veľa krásnych myšlienok. Ja sa rada podelím s obľúbenou básňou z knihy Reč srdcaod Cleo Wade:

zlatko

si ten 

najodolnejší

kvet

aký kedy 

rástol

spomeň si na to 

keď sa 

zmení počasie

Pôvodne som si v tejto básni prečítala „najvzácnejší“ kvet (toto sa mi občas stáva 😊). 

Želám všetkým čitateľom, aby boli sami pre seba tým najvzácnejším kvetom v akomkoľvek počasí.

Darina Oriešková (1977) začala svoju úspešnú obchodnícku kariéru pred 18 rokmi vo Fun rádiu, ktoré sa stalo súčasťou jej života. 
Posledných šesť rokov odovzdáva svoje bohaté skúsenosti kolegom na pozícii obchodnej riaditeľky a členky predstavenstva Radio Group, ktorá zastrešuje aj Rádio Vlna. 

Darinke môžete napísať na https://www.linkedin.com/in/darina-orieskova/

Príspevok Darina Oriešková: „Buďme sami pre seba tým najvzácnejším kvetom v akomkoľvek počasí“ zobrazený najskôr Life koučing.

Je to už 12 rokov, čo sa téme výživy Barbara Sviežená profesionálne venuje do hĺbky a v každej jej podobe, o čom sa presvedčíte na jej webe https://barbarasviezena.sk/

Barbara je nutričná NLP koučka, mentorka a sprievodkyňa svetom psychiky a výživy. Odovzdáva, motivuje a sprevádza ženy aj mužov na ceste von z emočného jedenia, na ceste k sebe.

V úprimnom a ľudskom rozhovore s Barbarou sa dozviete o tom, ako našla prepojenie medzi striktnou biológiou a nesmiernou silou ducha a psyché. Prečo kladie dôraz na to, aby svojich klientov naučila jesť vedome a vnímať signály tela.  Opisuje, že existuje široká škála odchýlok od normy v stravovaní a vysvetľuje, vďaka čomu nastáva prerod vo vnímaní jedla a výživy ako takej. Poukazuje na to, ako nám škodia pseudoporadcovia a ako sme ovplyvnení umelým svetom neexistujúcej krásy. 

Máš doktorát v oblasti genetiky a molekulárnej biológie. V tvojom inovatívnom prístupe založenom na štúdiu odborných zdrojov je zrejmé dvadsaťročné pôsobenie v oblasti biológie, genetiky, epigenetiky a výživy. Ako ti úspešná prax vedkyne pomáha v tvojej druhej vášni? 

Niektoré dôležité rozhodnutia v mojom živote sa udiali vďaka vnímaniu silného volania duše… niekto tomu povie intuícia, niekto hlboká vnútorná múdrosť, niekto vyššie ja… Nezáleží na pomenovaní toho, čo nás vedie. Rozum ma viedol ešte v gymnaziálnych časoch k humanitným vedám a psychológii, a po dvoch rokoch zmätku, kedy som ani nešla na vysokú školu, sa zrodila vášeň k biológii, genetike a molekulám. Možno to vyznie zvláštne, ale chcela som pochopiť, čo nás presahuje. A chcela som to spoznať cez vedu. Aký paradox! Veda a určitá forma dominancie mužského princípu vo vedeckom svete ma zvláštnym spôsobom upokojovali. Jasné pravidlá, nastavený systém, merateľnosť a uchopiteľnosť výsledkov. Svet začínal byť pre mňa zrozumiteľnejší, a zároveň ma extrémne fascinoval a udivoval. 

Pri štúdiu molekulárnej genetiky a biochémie som zažívala hlboké momenty uspokojenia, pokory, dojatia a fascinácie. V momentoch, kedy som sa vďaka pochopeniu skrytých reakcií, prírodných zákonov, nemenných konštánt a regulačných procesov dostávala bližšie a bližšie k vnímaniu nádhery života a sveta som paradoxne viac a viac upadala do sebadeštrukcie porúch príjmu potravy (PPP). 

Práve psychické utrpenie vyplývajúce z neliečených porúch ma viedlo k túžbe nájsť prepojenia medzi prísnou a striktnou biológiou, ktorá vníma živé systémy ako stroje a medzi nesmiernou silou ducha a psyché. Vždy som hľadala súvislosti a prepojenia medzi nezlučiteľným. 

Nuž, a ako mi to pomáha pri mojom dnešnom poslaní a práci? Ako mi pomáha vedecká báza, z ktorej som vyrástla? Opieram sa o vedecké fakty, hľadám odpovede vo vedeckej literatúre, pracujem s metodológiou, ktorá sa opiera o dokázateľné (nielen empirické) výsledky. Kriticky myslím, avšak zároveň prehlbujem svoju schopnosť empaticky vnímať utrpenie tých, ktorých bolí duša. Pochopila som, že výživa nie je len o technickom nastavení gramáže potravín, ale o prepojení lásky k telu, sebe a úcty k životu. 

Imponuje mi tvoja odvaha a autentickosť, kedy otvorene hovoríš, že si sama mala dvadsať rokov problém s kompulzívnym a emočným jedením a prejedaním sa. Ďalších desať rokov si z toho hľadala cestu von. Je to silný príbeh pre tých, ktorí u teba hľadajú „to“, čo by mohlo pomôcť aj im. 

Som absolútne otvorená v komunikácii môjho príbehu, detailov utrpenia, ktoré človek s akoukoľvek formou PPP zažíva. A tu chcem zdôrazniť, že PPP nie sú len hraničné, psychiatrické diagnózy ako je anorexia alebo bulímia. Medzi týmito hraničnými formami existuje široká škála odchýlok od normy v stravovaní. Vždy keď jeme a nemáme hlad, využívame jedlo na zmenu nášho emočného statusu. Používame jedlo na únik od svojich boľavých emócií. Keď sa prejedáme, jeme čo nechceme, máme rigidný vzťah k jedlu, chronicky diétujeme, odopierame si, aby sme následne „zlyhali“, sústavne chceme meniť naše telá… Prináša to so sebou obrovskú dávku frustrácie, utrpenia, hanby, viny, výčitiek, bolesti až sebanenávisti. A o tom hovorím otvorene, pretože napriek tomu, že som nikdy nežila vo veľkom tele, pocity hanby za telo, za seba a kompenzáciu emočného diskomfortu jedlom poznám veľmi dobre. 

Môj príbeh začal v 15-tich rokoch a trval dlhých 20 rokov, kým som bola ochotná ho riešiť. Dlho som totiž nebola schopná požiadať o pomoc. Za svoj problém som sa hanbila tak ako tisíce, desaťtisíce žien, ktoré svoj problém nesú skrytý za dverami domovov. Prelom nastal v momente, keď som dopadla na akési povestné dno, kedy som pochopila, že jediná cesta je cesta smerom nahor. Vtedy som bola ochotná urobiť čokoľvek, aby som z toho vystúpila. Je to 13 rokov, čo postupne spoznávam množstvo účinných techník, metód a spôsobov, ako so sebou pracovať, aby som už nikdy nepadla tak ďaleko od seba. Spleť najefektívnejších techník využívam pri práci s tými, ktorí ešte trpia. Vzhľadom k jedinečnosti každého príbehu však na prvom mieste využívam empatický prístup a prijatie toho, kto sedí oproti mne. 

Ponúkaš dlhodobo udržateľnú zmenu založenú na sebaspoznávaní a tréningu vedomého jedenia a žitia. Máš k tomu silné motto: „Prestať diétovať, vedome jesť a vedome žiť“. Aké sú reakcie klientov, keď im ho pomáhaš implementovať do každodenného života?

Ak by som to mala povedať veľmi jednoducho, to čo učím, je návrat k sebe na úrovni tela a duše. Na úrovni tela hľadáme cestu k intuitívnemu stravovaniu cez vnímanie skutočných potrieb tela. Na úrovni duše hľadáme autenticitu, osobné hodnoty a stratenú identitu. Je nádherné pozorovať premenu klientov, hlboké uvedomenia a následne aj zmenu v ostatných oblastiach života vďaka jednoduchým nástrojom, ktorými sa len rozpamätáme na to, ako sme to mali, kým sme o to neprišli. Ale hovorím zbytočne v inotajoch. 

Keď niekoho naučím, čo znamená jesť vedome, čo sú signály tela, ako ich rozpoznať, ako vnímať čo môjmu telu slúži a čo nie, nastáva prerod vo vnímaní jedla a výživy ako takej. Akonáhle sme schopní sa zastaviť, vnímať seba, telo a to, čo sa v ňom deje, vnímať svoje pocity a chute, začíname byť citlivejší. Aj na seba. Začíname si venovať pozornosť, učíme sa prijímať svoje potreby s láskou. Tam nastáva skutočná zmena. Teší ma, keď vidím ako vďaka praktickým nástrojom moji klienti zjemňujú voči sebe a pojem sebaláska prestáva byť pre nich len abstraktným pojmom. Ideme cez telo a jedlo, a teda sme ukotvení v každodennosti. 

„Cez každodennosť sa dejú dlhodobé zmeny.“

Niektorým ľuďom vzťah k jedlu a telu ovplyvňuje každú oblasť života počnúc myslením, prežívaním, reagovaním, končiac rozhodovaním a správaním. Je v tom veľa sebatrýznenia, bezmocnosti a frustrácie. Čo ľuďom v takomto sebadeštruktívnom nastavení pomáha? 

Chcela by som napísať univerzálne pravidlo, avšak vzhľadom k našej odlišnosti to nie je možné. Na druhej strane je veľa vecí, čo nás spája vo vzťahu k sebadeštrukcii. 

Vždy je základom pre zmenu vedomé rozhodnutie, túžba žiť inak. Akonáhle sa rozhodneme, hľadáme riešenie problému. Dovolím si tvrdiť, že absolútnym základom je pochopenie vlastných dôvodov, prečo tú zmenu chcem. Vnútorná motivácia. Veľa ľudí si nadáva, že sú leniví, nedisciplinovaní, nič nevydržia a od začiatku sú presvedčení, že aj tak sa im to nepodarí. S takýmto nastavením sa veľmi nedá dopracovať k trvalej zmene. Preto ako prvé riešime vždy mentálne nastavenie a posvietime si na to, čo je pre nás skutočne dôležité, čo má pre nás skutočnú hodnotu. Táto fáza je najpodstatnejšia, pretože na nej potom vieme stavať všetko ostatné vrátane toho najdôležitejšieho – praktizovania. 

Druhá rovina, ktorú tu chcem spomenúť – pre ľudí, ktorí sú v sebadeštruktívnom nastavení je extrémne dôležité prijatie, vypočutie, nesúdenie a pochopenie. Pri rozhovoroch stále vnímam, že to, vďaka čomu sa otvárame jeden druhému je osobná skúsenosť, empatia a súcit. Nie súcit, ktorý vyvoláva ľútosť, ale súcit, ktorý mi umožňuje vystrieť ruku a postaviť toho oproti mne do rovnocennej zarovnanej pozície.  

„Veľa z tých, ktorí trpia alebo trpeli problémom vo vzťahu k jedlu a telu,
je vnútorne tak ubitých negatívnou samovravou, že ani nedokážu vnímať láskavé slovo…“

Robíš obdivuhodnú osvetu k témam manipulácie s jedlom a kultom tela. Nie je prekvapujúce, akú negatívnu rolu v tom zohrávajú sociálne siete. 

Iba pomenúvam veci pravdivo. Totiž, kým vedieš so svojim telom vojnu, je náročné uzavrieť mier so sebou a s jedlom. V mene fitness a zdravého životného štýlu sa štíhle a pevné telo stalo telesnou ikonou modernej doby. Sociálne siete nám ukazujú skutočne umelý svet neexistujúcej krásy. V dôsledku odchýlky od toho, čo je považované a ukazované ako krásne, je pre nás prirodzené nenávidieť svoje telo. Žijeme podmienečnú sebalásku, teda lásku a sebaopatrovanie podmieňujeme tým, že vyhovieme ideálu krásy. 

Ja hovorím o tom, že sme stále klamaní, manipulovaní a podliehame ilúzii o šťastí v štíhlom tele. Rok čo rok sa vrháme do sebapoškodzovania jedlom a nejedením, diétovaním, odopieraním, zakazovaním a sebatýraním. To, čo robí dnešný diétny priemysel, resp. marketing viazaný na diétny priemysel, je sústavné prehlbovanie presvedčenia, že nie sme dosť tak, ako sme. Presviedčajú nás, že to správne jedlo, váha a pohyb nás urobia šťastnými a naplnenými. Lenže ja vidím aj odvrátenú (a teda najmä tú odvrátenú) tvár. Sama som žila v extra štíhlom tele a hlboko nešťastný a nenaplnený život ovládaný dogmou strachu z jedla a pribratia. Pretože faktom je, že žiadne krivky ani hmotnosť nám nezaručia TEN život. Žiadne sebatýranie, sebaznehodnotenie, sebaznevažovanie, sebaklam o tele a jedle nemôže fungovať dlhodobo.

„V dnešnom kolektívnom podvedomí panuje stigma hmotnosti a stigma ‚tučnoty‘.
Forma predsudkov a stereotypov je takmer obdobná rasovej diskriminácii.“

Zdôrazňuješ rozdiel v tom, či sprevádzaš mladú zdravú ženu s pár kilami navyše, alebo zrelú ženu po klimaktériu, s vyšším tlakom krvi a poruchou funkcie štítnej žľazy. Tam sa jedálniček a odporúčania nastavujú odlišne. Nie všetci kladú v každej chvíli dôraz na zdravie. V oblasti výživy je veľa pseudo odborníkov, ktorí nie sú erudovaní a etickí. 

Môžem hovoriť opatrne a môžem to pomenovať tak, ako to je. Budem teda radšej autentická a sama za seba. Som občas nahnevaná na všetkých trénerov, ktorí nerozumejú výžive a už vôbec nie fungovaniu ženského tela, som nahnevaná na pseudoporadcov, ktorí nedokážu odhadnúť svoje kompetencie, na všetkých výživových guruov, ktorí manipulujú vedeckými faktami a zanášajú virtuálny priestor dezinformáciou a chaosom bez štipky pokory a zodpovednosti. 

Som naštvaná na influencerky, ktoré predávajú škodlivé produkty, som naštvaná na mužov, ktorí vnucujú ženám spôsoby stravovania, ktoré nám nikdy nebudú fungovať. Pretože ženy majú odlišné potreby vo výžive ako muži, takže žiadne prerušované hladovanie, nízkosacharidové diéty, úžasné ‚zdravo sa tváriace‘ výživové smery nebudú bežnej a teda jedinečnej žene fungovať DLHODOBO. V žene sa ukrýva cyklická bytosť, sínusoida emócií, materinská láska aj bezodná frustrácia z materstva, hormonálne búrky a zároveň sa na nás prejavuje tlak doby na výkon, na dokonalosť a na krásu. 

Samozrejme, píšem to s hlbokou úctou k všetkým, čo pristupujú k výžive komplexne a s citom, nechcem vôbec paušalizovať… Avšak, myslím si, že nie som veľmi vzdialená realite, ak popisujem fenomén dnešnej doby v oblasti fitness a well-being. Najviac nebezpečné sú tieto vplyvy smerom na najzraniteľnejšiu generáciu – generáciu našich detí. 

„Je až alarmujúce, koľko detí a mladých ľudí má už skúsenosti s diétovaním,
má strach z jedla a potravín, strach z tučnoty, a nespokojnosť s vlastným telom.“

Sú midliferky a midliferi v niečom špecifickí, keď riešia emočné zajedanie, prejedanie a nezdravý vzťah k jedlu? Ako sa ti s nimi spolupracuje?

Úžasne. Pretože ide zvyčajne o zrelé ženy (a mužov – uvádzam v zátvorke len preto, že sú zatiaľ skutočne vo veľkej menšine). Ich zrelosť sa prejavuje najmä v schopnosti komunikovať svoj vnútorný svet, túžbe žiť život podľa svojich predstáv. Vnímajú už jasne, čo je pre nich v živote dôležité a vedia častokrát vo väčšej ľahkosti púšťať a odpúšťať. Možno som ovplyvnená tým, aké ženy vstupujú do môjho poľa, kto ma vyhľadá, kto so mnou rezonuje. Ale baví ma, že väčšina žien, ktoré ku mne prichádzajú chce rásť a uvedomuje si mieru zodpovednosti za to, ako sa v živote majú. Nezdravý vzťah k jedlu je u nich v absolútnej prevahe spôsobený únavou z povinností, nadprácou, zachraňovaním blízkych, prílišnou kontrolou, perfekcionizmom, podmienením vlastnej hodnoty výsledkami a nedostatočnou regeneráciou. 

„V zrelšom veku vieme s mnohými emočne vysiľujúcimi myšlienkami dobre pracovať,
lebo sa im lepšie otvárame.“

Sama si v strednom veku – tvoja energia, vyžarovanie a zanietenie pre to, čo robíš, číslovku veku posúvajú smerom dolu. Je niečo, čo je pre teba v tomto období výzvou?

Áno, som ročník 1976, a teda som vo veku, keď mimoriadne silne túžim vnímať zmysel vo všetkom, čo robím a čo ma obklopuje. Hľadám súlad medzi tým, čo vnútri cítim, že je správne a tým, čo reálne žijem. Súlad medzi mysľou, telom a emocionalitou. Na jednej strane si uvedomujem konečnosť života, na druhej strane jeho nekonečné možnosti. Stále sa teda aj ja učím púšťať, netlačiť, žiť v čo najväčšej ľahkosti, pokore, úcte a fascinácii životom a jeho prejavmi tak, ako to bolo ešte za mojich študentských čias. 

Mám 33 rokov trvajúci vzťah – tam nachádzať harmóniu v spolužití je pre mňa stále výzvou. Okrem dospelého syna mám 9-ročnú dcéru, ktorá ma neskutočne veľa učí a je pre mňa životnou výzvou prijať plne jej svet a pritom cez ňu prijať aj seba. Mojou výzvou je aj udržať balans medzi prácou a plným uvoľnením, v prospech uvoľnenia. Pravdou však je, že život milujem so všetkými výzvami, ktoré k nemu patria.

„Dopriala by som každému žiť svoj autentický, nedokonalo dokonalý život podľa seba.“

Príspevok PhDr. Barbara Sviežená, PhD: „Výživa nie je len o technickom nastavení gramáže potravín, ale o prepojení lásky k telu, sebe a úcty k životu“ zobrazený najskôr Life koučing.

Existenciálna kríza pozostáva z momentov, keď sa pýtame, či náš život má vôbec nejaký zmysel alebo hodnotu. Často prichádza v období spojenom s veľkými zmenami, kedy nám dáva zabrať prispôsobovať sa novým okolnostiam. 

Ako lepšie znášať ťažkosti a prekážky? 

Od chvíle, keď sa ľudské bytosti po prvýkrát zahľadeli na oblohu, hĺbali nad svojím miestom vo svete a snažili sa vytvoriť niečo, čo by tento svet zlepšilo a vydržalo to dlhšie, než jeden život. „Zmysel dáva ľuďom aktivačnú energiu na život,“ vystihol našu najväčšiu motivačnú silu psychológ Mihaly Csikszentmihalyi. 

Zamýšľanie sa nad hodnotami a zmysluplnosťou života umožňuje rozlíšiť hodnotu „mať“ (vlastniť rôzne veci) od hodnoty „byť“ (dobrým, múdrym a spravodlivým človekom). V kontexte ponímania toho, čo je to byť pravým človekom, hovoril Viktor Frankl o dimenzii „sebatranscendencie” človeka. Znamená to, že človek nie je iba do seba uzavretá a na seba zacielená bytosť, ale že je bytosťou zameranou na oddávanie sa úlohám a cieľom, ktoré jeho život a konanie robia zmysluplnými. Tak sa človek stáva bytosťou, ktorá je otvorená voči svetu, voči iným, voči tomu, čo je aj mimo neho. Tým, že sa oddáva tomu, čo ho presahuje, otvára sa aj možnému zmyslu. Človek potrebuje zmysel, ktorý ho presahuje, prekračuje. Význam sebatranscendencie je aj v tom, že človeku poskytuje duševnú stabilitu a duševnú vyrovnanosť.

Preto je akcent na potrebu pozitívneho vzťahu k životu a predovšetkým na pestovanie „vôle k zmyslu” taký kľúčový. Pomáha prekonávať situácie „existenciálneho vákua”, akejsi životnej prázdnoty, a pocitu bezradnosti, ktoré mnohí zažívajú práve v dôsledku kritických životných situácií súvisiacich s vyšším vekom. 

Nenechať si život sprotiviť

K základným ľudským konštantám patrí túžba po sebarealizácii, ktorá nás sprevádza počas všetkých fáz nášho jestvovania. Uvedomenie si, že v každej fáze nášho života nadobúda inú podobu nás môže ušetriť pocitov paniky. Sebarealizácia vo vyššom roku je ovplyvnená narušením niektorých základných psychických istôt. Sme konfrontovaní s tým, že podávať maximálny výkon bude v rozpore s vyššími potrebami regenerácie a revitalizácie.

Čaká nás objavovanie zdrojov, ako sa vyrovnávať s novým životným obdobím, akceptovať jeho inakosť v porovnaní s predchádzajúcimi etapami a objavovať v ňom potenciálne bohatstvá a krásy, ktoré nemusia byť okamžite zrejmé. Pomáha tieto novoobjavené výhody vyššieho veku trpezlivo a húževnato implementovať do každodenného prežívania. Potom sa z nich stávajú rituály, ktoré vytvárajú ostrovčeky pozitívnej istoty. Tak nazývam aktivity, ktoré sa starajú o psychologické bezpečie, pocity ukotvenosti, zásoby pozitívnych emócií a energiu. 

Vyžaduje si to od nás aj priebežné upratovanie vo svojich prioritách. Jedine my sami si môžeme (pre)nastaviť naše štandardy, motívy, postoje a hodnoty. Vďaka za možnosti nepretržite sa rozvíjať v sociálnych zručnostiach, emočnej inteligencii a načerpávania podnetov z well-being programov.

Ako povedal Aristoteles, sme to, čo robíme denne. Sme výsledkom našich každodenných návykov. To sa týka tak mentálnej, ako aj fyzickej kondície. Obe sú prepojené a neoddeliteľné. Už dvadsať minút pohybu denne nám v tom pomôže, rovnako ako techniky z mindfulnessu alebo autogénneho tréningu. Keď si k tomu postrážime vyváženú stravu, dostatočné hydratovanie a prijímanie kvalitných tukov, naše telo sa nám odmení vitalitou. 

Nestarnúcu dušu zaujíma celý vesmír 

Duševne zdraví ľudia si odjakživa priali žiť čo najdlhšie. Archimedes vymyslel duté zrkadlo po oslave svojich sedemdesiatych piatych narodenín. Edison kráčal tri dni po osemdesiatke pešo na príslušný úrad a ohlásil tam svojich štyridsať nových patentov. Tým nechcem napísať, že máte dosť času na vykonanie svojho životného diela.

Ako starneme, stretávame sa so stále zložitejšími príbehmi: v literatúre, vo filmoch, výtvarnom umení, hudbe, ktoré nám poskytujú bohatšie a jemnejšie pochopenie ľudských emócií a nášho vlastného vnútorného sveta. Nadľahčuje nás, keď veľa čítame, počúvame veľa hudby a zamýšľame sa nad tým, čo príbehy, s ktorými sa stretávame, znamenajú pre náš život a životy tých, ktorých máme radi. Toto je jeden zo spôsobov, ako nebyť sami s prázdnym ja. Môžeme mať nový bohatý život so sebou samými a rozšírené možnosti skutočnej komunikácie s ostatnými. 

K tomu, aby sa život v staršom veku nezúžil iba na negovanie, redukovanie a stagnáciu môže prispieť aj filozofia, ktorá pomáha pochopiť dôležitú dimenziu našej existencie a nášho duchovného rastu. Ako zaglosoval C. S. Lewis: „Nikdy nie si príliš starý na to, aby si si vytýčil ďalší cieľ alebo začal snívať nový sen.“ 

Prečo chceme dlhšie žiť? 

Pre radosť zo života? Pre každého z nás je iná. Niekto ju našiel vo farbách, iný v tónoch alebo v premýšľaní. Väčšina z nás ju však nachádza v telesných pôžitkoch – hmatových, chuťových, čuchových. Dakto túži po opakovaní onoho slastného pocitu, akým je dotyk hliny voňajúcej budúcou úrodou. Iný sa chce znova nadýchať opojného vzduchu horúceho letného dňa, chodiť bosý a cítiť šteklenie trávy. My všetci túžime držať v dlani ruku milovanej bytosti a byť pri významných medzníkoch napredovania mladej generácie. 

Keď máme dobrý dôvod, taký ten najhlbší a najvnútornejší, pre ktorý tu chceme byť do vytúženého veku, vstáva sa nám ráno s radosťou z postele, aj keď to nemusí byť ladný a bezbolestný pohyb. 

Všetci, ktorí zostaneme večne mladí, nezabúdame na dôležitý predpoklad šťastného veku – dokážeme sa smiať. Keď s úsmevom premýšľame nad svojou budúcou nevládnosťou, sme si vedomí aforizmu, ktorý hovorí, že starnúť je ako byť stále viac penalizovaný za zločin, ktorý sme nespáchali. 

Záväzok k celkovej obnove života je záväzkom na celý život 

Znovuobjavenie vášho života nie je o tom, čo ste si práve prečítali. Žiadna cesta zmien a transformácií neprebieha podľa odporúčaní. Je plná výziev a ťažkostí, ktoré vás môžu vykoľajiť. Je to v poriadku. Bez toho to nie je možné. Opravíte koľajnice a pôjdete ďalej. Skutočnú radosť nájdete v smere jazdy.

A čo vám má ukázať smer, ktorým máte ísť? Autentickosť. To ona sa stará o to, že keď chcete žiť naplno, vaše slová a činy odrážajú to, čo si myslíte a čo cítite. Autentickosť definuje slovník ako „vlastnosť toho, čo je pôvodné, pravé (zhodné s originálom), hodnoverné“. Ale čo to znamená v realite? Ja na autenticitu nazerám ako na prirodzenosť. Nie však v zmysle, ako to býva niekedy mylne chápané, že máme právo robiť a hovoriť čokoľvek, čo sa nám zachce. Autenticita je schopnosť prežívať seba samého, ale aj druhých a svet okolo v reálnom čase a slobodne. Neodmysliteľnou súčasťou toho má byť plná zodpovednosť pri voľbe svojich reakcií a postojov. To znamená, že empatia vám pošepne, aké dopady bude mať, keď prekročíte isté hranice a zachováte sa v rozpore so svojimi hodnotami. 

Vo vypätých chvíľach sa nám ukáže, kto v skutočnosti sme a čo si vážime. Môže to byť skvelá príležitosť znovuobjaviť zmysel života, lebo z existenciálnej krízy sa rodia nové životné kapitoly.

Príspevok Nikdy nie sme príliš starí na to, aby sme si vytýčili ďalší cieľ  zobrazený najskôr Life koučing.

Spýtala som sa Michala Baču, ktorý sa po viac ako 20-ročnej korporátnej skúsenosti na rôznych manažérskych pozíciách a po mnohých projektoch rozhodol opäť vrátiť k individuálnej psychologickej práci, ktorá ho napĺňa a fascinuje. 

Michal pomáha ľuďom, ktorí sú vystavení dlhodobej záťaži a stresu, riešia množstvo osobných aj pracovných problémov súčasne, a pritom túžia byť dlhodobo efektívni a prínosní.

Čaká vás podnetné čítanie s úprimnými myšlienkami, prečo sa oplatí nasledovať svoje túžby, spoliehať sa na potenciál stredného veku a mať jasno vo svojich hodnotách a zmysluplnosti.

Mali ste úspešnú kariéru v renomovaných firmách, v ktorých ste pôsobili dve desaťročia. Ako sa odohralo rozhodnutie, že chcete ísť svojou vlastnou cestou?

Ja som nejakých päť šesť rokov rozmýšľal. Vedel som, že chcem urobiť zmenu a posunúť sa. A nechcel som ďalšiu zmenu v bledo modrom. Keď som nad tým celým uvažoval, tak som videl, že niekam sa posunúť znamená urobiť zásadnú zmenu. Čo bolo zaujímavé, minulé skúsenosti ma naučili, že keď „to“ príde, tak budem vedieť, že je to ono. Sám sebe som hovoril, že keď to bude zmena, ktorá ma skutočne chytí, tak to zistím. Trvalo to niekoľko rokov a zrazu prišla tá idea. Bolo to v novembri 2020. Bola rozbehnutá pandémia. Svet sa zatriasol, rozbili sa nám stereotypy, zrazu sa prestalo chodiť každý deň do práce, robilo sa hodne z domu, išlo sa viacej na podstatu. Myslím si, že niekde v mojom podvedomí to určite zohralo nejakú rolu, že aj ja som sa s väčším odstupom zamýšľal nad vecami. Mal som akurát dvadsiate výročie od nástupu do prvého zamestnania v korporácii. Uvedomil som si, že ešte minimálne dvadsať rokov budem na trhu práce. Celý polčas. Prišlo mi, že ešte zďaleka nie je neskoro na zmenu.

Odkiaľ sa zobrala istota, že toto je tá vaša nová príležitosť? 

Keď som si predstavil, ako by to mohlo fungovať. Aj s tým, že som chcel opäť nastúpiť do vzdelávania, dobehnúť zameškané psychoterapeutické vzdelávanie, ktoré som si nemal šancu počas tých 20 rokov dorobiť, hoci ambíciu som mal. Nešlo to skĺbiť, lebo práca s klientmi a biznisový svet sa nedajú celkom optimálne prepájať. Túžba venovať sa svojmu rozvoju, vrátiť sa k mojim témam, ktoré zostali odložené, ma neskutočne nadchla.

Bol to šiesty zmysel, intuícia, vnuknutie…? 

To, čo z hĺbky duše nemám rád, je akákoľvek ezoterika a utiekanie sa k nadneseným a zjednodušeným vysvetleniam. To ale neznamená, že nevnímam duchovnú, spirituálnu dimenziu. Je to pre mňa okrem iného rovina „napojenia sa na seba“. Proste tá idea prišla. Nesmierne ma zaujala a keď som sa o tom rozprával s blízkymi ľuďmi, že mám takýto plán, tak v princípe mi všetci povedali, že mám ísť do toho. Bol som prekvapený, aké to bolo pre nich jednoznačné. 

Mal som vtedy 45 a uvedomil som si, že teraz je ten správny čas – po päťdesiatke by to bolo náročnejšie. 

Dovolili ste si svoju víziu rozvíjať, a zároveň sa vám dostalo podpory od ľudí, ktorí vás poznajú. Uľahčilo to potom ďalšie procesy?

Na jednej strane som mal vnútornú istotu – keď som si celú zmenu predstavil, tak som vedel: toto je pre mňa, toto treba spraviť. A potom ten milión praktických vecí, ktoré sa diali najbližší rok, dva. To bolo veľmi náročné. Veľa som pochyboval. Nie v zmysle, že bola hlúposť po dvadsiatich rokoch zahodiť za hlavu všetky tie skúsenosti a vzťahy z firiem. Skôr z perspektívy seniornosti, že som mohol z toho všetkého čerpať a stavať na tom, ale rozhodol som sa budovať niečo od začiatku. Prišli myšlienky, či budem mať na to silu, či to nebol rozmar, či mám experimentovať. Boli to však iba krátko trvajúce záblesky zneistenia.

Teraz, po takmer troch rokoch môžem povedať, že hoci boli niektoré obavy opodstatnené, boli zbytočné. V realite je to teraz v niektorých aspektoch ešte lepšie, než som si predstavoval. Veľa som na mojej ceste zmeny objavil a našiel. Bola by škoda, keby som to vtedy z nejakej opatrnosti zahodil. Asi by som nefungoval úplne užitočným spôsobom, keby som zostal v pôvodnom prostredí.

Váš príbeh mnohých podporí v tom, aby nasledovali svoju túžbu. Vám sa to oplatilo. 

Veľmi, aj keď som mnohé nemohol predvídať, časom sa to vykryštalizovalo. Som vďačný za takúto skúsenosť. Veľakrát sa hovorí o tom, že máme nasledovať svoje sny a počúvať sa. V tomto som pragmatický človek a myslím aj na svoje záväzky a zodpovednosti, treba živiť rodinu a postarať sa o životný štandard detí.  

„Stále zdieľame nejaké stereotypy, čo je úspešný a dobrý život. 
Máme o tom rozhodovať my sami z našej vlastnej perspektívy.“

Niektoré motivačné stratégie obchodujú so zjednodušenými návodmi, že môžeme mať čokoľvek chceme. 

Je pre človeka lákavé a oslobodzujúce, že dokáže vystúpiť z niektorých stereotypov a zabehnutých chodníčkov. Ale čo je v živote neskutočne potrebné je byť na niečo zacielený. Hrozba neohraničeného chcenia je nebezpečná v tom, keď ľudia nerešpektujú reálne obmedzenia, ktoré sú objektívne dané. Máme limity: fyzické, zdravotné, ekonomické…  Samozrejme, veľa limitov sa dá prekonať. Ale nemôžeme ignorovať tie hranice, ktoré sú pevne dané – nie sme všemocní, aj keby sme veľmi chceli. 

Vnímam, že je to práve prekračovanie hraníc, ktoré ľudí oslabuje. 

Veľa ľudí, keď sa dotknú vyhorenia alebo vyhoria, sa do takéhoto stavu dostanú práve preto, že nerešpektujú niektoré limity. Myslia si, že môžu všetko. Keď za tým bezhlavo idú, tak to „prepália“. Mnoho ľudí je v súčasnosti kvôli nadsadeným očakávaniam vyčerpaných, nešťastných a frustrovaných. Strácajú samých seba, lebo majú pocit, že sa musia nepretržite snažiť a o niečo sa pokúšať. A naberú si toho na všetky strany, aj pracovne, aj osobne, aj vzťahovo, aj kvôli zážitkom, proste vrchovato zo všetkého. 

Pozorujem okolo seba, že si ľudia zamieňajú kvalitu života za zhromažďovanie dôkazov, aby o tom presvedčili ostatných. 

To, že mám veľké množstvo zážitkov a úspechov ešte nemusí znamenať, že žijeme naplnený život. Aj v tejto oblasti to vieme preháňať. 
Kedysi sme si sadli na strategické porady a špekulovali o víziách, vymýšľali veľa plánov. Dnes, keď si sadneme a začneme dávať dohromady ciele a plány, tak nemáme problém vymyslieť veľké množstvo dobrých, užitočných vecí, ktoré by aj zarobili peniaze. Aj vieme, ako to treba robiť, aj máme na to potrebné kompetencie. Keď nemáme, tak si ich vybavíme. Nič z tohto nie je nijaký veľký problém. Problém je akurát to, že všetko, čo si takto krásne vymyslíme a „vymaľujeme“ väčšinou nezrealizujeme preto, lebo chceme všetko naraz. Strácame focus. Minimálne máme fyzické limity, koľko času môžeme denne venovať práci a tvorivosti. Našim najväčším nepriateľom je pažravosť – chceme všetko. Potom nás z toho bolí brucho a prichádzame o radosť.

 Za kľúčové považujem dokázať povedať „nie“ a slobodne sa vzdávať cieľov, ambícií a snov nie preto, že by boli zlé. Preto, aby sme si vytvorili priestor na niečo, čo môže byť v danej chvíli dôležitejšie a významnejšie.
Sme skôr zvyknutí všetko počítať na kvantitu. Prežiť jednu vec v plnej kvalite je hodnotnejšie, než desať vecí zrýchlene.   

Bude to závisieť aj od toho, či sa rozhodujeme hlavou alebo srdcom? 

Keď sa ľudí pýtam, či si myslia, že sme skôr racionálne alebo skôr emocionálne bytosti, mnohí reagujú, že je dobré držať emócie pod kontrolou a príliš ich nepúšťať do života, lebo ho komplikujú. Niektorí vsadia na to, že potrebujeme byť iba racionálni, lebo emócie veľa vecí kazia. 

Pravdaže, každý sa postupne presvedčí, že emócie majú v našich životoch veľmi zásadnú úlohu. Racio s emóciami koexistuje. Je to spoločný tanec. Jeden druhého potrebujú, aby sa zladili. 
Potvrdzuje to známy príklad obrazu jazdca na slonovi. Emócie sú ako ten obrovský slon a racio je ten malý jazdec hore na jeho chrbte. Emócie majú síce obrovskú silu, ale keď ich jazdec pomaly nasmeruje tam, kde chce ísť, tak slon prejde džungľou aj bez mačety. 
Slon odignoruje jazdca, pokiaľ by chcel od neho prudké zmeny a bol by nátlakový. Musí to byť kontinuálny a zmysluplný proces, vtedy nás emócia krásne nesie.

Neraz nás vnútorný rozpor medzi tým, čo by sme chceli a tým, čo sa od nás očakáva paralyzuje a nie sme schopní slobodnej voľby. 

Každý z nás má vlastnú životnú cestu a na každého vplývajú rôzne okolnosti. Sú ľudia, ktorým proaktívnosť vštepili múdri rodičia a prostredie, z ktorého vzišli. 
Naopak, niekto, komu to nebolo dané doma a prešiel si veľa krízami, aby zistil, čo funguje a čo nefunguje, sa vyprofiloval do odolnej osobnosti idúcej si za svojimi cieľmi.  

Práve prechody medzi uvažovaním, vnútorným nastavením a postojmi sa výrazne menia v závislosti od kritických situácií. Tie buď človeka „zomelú“, alebo nasmerujú hlbšie k sebe, k iným ľuďom, k hodnotám. Vždy si vieme vybrať, s akými hodnotami rezonujeme. Napĺňanie života zmyslom je uskutočňovanie určitých hodnôt, pre ktoré sa rozhodujeme.

„Vnútorná sloboda je mierou osobnej zrelosti.“ 

Výhodou stredného veku je, už máme nažité a to nám umožňuje nerobiť zbytočné prudké pohyby. 

Bude to súvisieť s múdrosťou, vek sa s ňou tradične spája. Aspoň by sa mal, keďže počas života vďaka reflexii a spätným väzbám sa snažíme pravdivo porozumieť tomu, čo sa nám deje a učíme sa v živote orientovať. Človek premýšľa nad tým, čo sa mu dialo a deje, spracováva skúsenosti, integruje skúsenosti, vedomosti, informácie. Tak prichádza k väčšej, hlbšej múdrosti. Tá múdrosť nás veľakrát spomaľuje a neraz aj zastaví, aby sme nerobili zbrklé, impulzívne rozhodnutia. 

Keď sa dostaneme do stredného veku, nevyhneme sa mnohým zmenám, na ktoré nie vždy reagujeme konštruktívne. Čo považujete za jadro krízy stredného veku?

Keď je človek mladý, tak sníva, že sa chce dostať na školu. Podarí sa mu to a myslí si, že bude dobre. Potom zistí, aký je to stereotyp a teší sa, že keď zmaturuje, už bude dobre. Tá maturita je taký veľký moment, s veľa stresom, aj s radosťou, keď už je po nej. Možno príde vysoká, kedy za prvý semester máme aj päť maturít. A onedlho na to príde zase každodennosť. Obraz nadobudnutia diplomu navodí pocit, že potom už bude skutočne dobre. Po oslavách štátnic sa objaví, že diplom vlastne nič neznamená. Chce to dobrú prácu. V zamestnaní mladý človek zistí, že je junior a robí všetko, len nie to, čo ho baví. Snaží sa dosiahnuť seniorský post, manažérsku pozíciu a nejaké benefity k tomu. Popritom si treba založiť rodinu, postaviť dom, absolvovať dovolenky a naplniť ďalšie ambície a vysnívané veci. A potom už bude dobre.

Často nebude a príde zničujúca dávka frustrácie a bezmocnosti. 

Niekde okolo stredného veku, medzi štyridsiatkou a päťdesiatkou príde k precitnutiu. Stretol som takých, čo mali všetky patróny vystrieľané už pred štyridsiatkou a všetky sny svojej mladosti úspešne zrealizované. Zistili, že to povestné „bude dobre“ neprišlo. 

Tá schéma neustáleho podmieňovania, že až potom, keď sa to či ono podarí, je zradná. Radosť z toho je krátkodobá. Keď sa méty minú, čo nás má vzrušovať? Čo nás má nadchýnať? Z čoho máme mať potešenie a radosť, keď sme zistili, že všetko to, čo sme chceli, už máme? Môžeme to znásobovať, ale ani to nevyrobí povznášajúcu radosť. 

Veľakrát si myslím, že práve toto je podstata krízy stredného veku. Také to zistenie, že kráľ je nahý. Všetko to, čo sme si v plnej kráse predstavovali sa ukáže v realite obnažené. 
Toto je teror príležitostí, o ktorých sme hovorili v úvode. Človek zistí, že všetko dosiahol a čo teraz? A tak robia muži hlúposti. Nájdu si mladú ženu, kúpia si jachtu, motorku, vrhnú sa na strelené záľuby. Stále hľadajú, čo by ešte mohli. Obyčajné veci ich nevedia potešiť.

A pritom riešenie je veľmi jednoduché a je veľmi blízko: dobre je už teraz. V ktoromkoľvek momente života môže byť dobre, ak sa tak rozhodneme. Predpokladám, že veľa ľudí bude v tomto bode namietať, že tak to nie je a že predsa treba veľa vecí na to, aby bolo dobre. Napriek tomu to takto ale vidím a považujem to za jedno z najpodstatnejších zistení v živote – a nie som vôbec sám, kto to takto vidí.

Ako cez to klientov sprevádzate? 

Zaujíma ma celý príbeh človeka, ako prišiel tam, kde je a čo všetko sa mu dialo. Odrazový mostík k úvahám, ako s tým ďalej môže človek naložiť spočíva v akceptácii toho, čo k jeho prejdenej ceste patrí. Častá otázka: Prečo sa teraz nemôžem mať dobre? má jednoduchú odpoveď: Je za tým strach z toho, čo už mám? Neschopnosť tešiť sa z toho, čo už mám? Nevyrieši sa to naháňaním za ilúziou šťastia a úspechu.  

Samozrejme, je aj veľa ľudí, ktorým sa podarilo dosiahnuť úspech a vedia sa z toho úprimne tešiť a vedia prežívať hlboký život. Bez väčšej krízy stredného veku. Všetko to, čo sa im podarilo dosiahnuť si vážia a považujú to za prostriedok k naplnenému životu. Nepreceňujú to, ten hlbší zmysel majú niekde inde. Napríklad si vážia hĺbku vzťahu a hĺbku pekných momentov. Vážia si moc, ktorú získali a vďaka tomu, že majú potrebné peniaze a vplyv vedia tú moc nasmerovať zrelým spôsobom pre ďalšie dobré veci. Vytvoria zo svojho úsilia nástroj pre budovanie niečoho zmysluplného. 

Každý máme svoje tempo a rytmus. Niekto viac, niekto menej reflektuje svoje prežívanie, aj v hĺbke spracovávania sa líšime. V strednom veku by sme však mali z našej zrelosti ťažiť. Náš potenciál rastie a je cennejší. 

Michalovi môžete napísať na https://www.psychologickesluzby.sk/michal-baca/

Príspevok Mgr. Michal Bača: „Keď chceme všetko naraz, strácame focus a oberáme sa o realizáciu vízií“ zobrazený najskôr Life koučing.

Možno na začiatku minulého roka by som ti povedala, že aké obmedzenia? Ja žiadne nepociťujem 🙂
 A s odvahou by som ti porozprávala príbeh o mojej maminke, ktorá v 80 rokoch fičí na bicykli a že ja mám presvedčenie, že toto zdedím určite po nej. Aj ona má svoje obmedzenia, ale má neuveriteľnú nezdolnosť a je veľmi aktívna. Ale ako to už v živote býva… život ti namieša karty tak, aby si si vytiahla v správnej chvíli vhodného žolíka.
Takže, aj po minulom roku rada priznávam, že vekom sa telo mení a my ho môžeme iba láskavo počúvať. Nič zbytočne netlačiť a je úplne bežné, že sa potrebujeme skamarátiť aj so spomalením.

Voľakedy som športovo tancovala. Viem, čo je to ísť na tréning a neriešiť, či sa mi chce alebo nie. Jednoducho to bol návyk, telo poslúchalo. Aj ísť v mnohom na doraz sa mi stávalo. Naplno život, naplno šport, naplno chuť do všetkého 🙂
Samozrejme, už dávnejšie sledujem, že moja kondička a fyzické možnosti sa menia. Že moje aktivity typu squash, trocha náročnejšie tancovanie vystriedali joga, plávanie, rýchla chôdza alebo bicykel.

Dokonca, minulé leto sme museli úplne cielene spomaliť. Trocha sme to s mojím manželom v horách fyzicky prehnali a potom sme dlhšie, celkom naplno hrali tenis, takže si roztrhol achilovku, ktorú si nešťastne doliečuje doteraz. Lekári nám v nemocnici povedali vetu, že opotrebovanie spôsobilo vek. Môjmu mužovi, ako bývalému, takmer profesionálnemu športovcovi, sa táto veta ťažko počúvala, a tak sme o veku začali viesť zaujímavé večerné diskusie 🙂

Nezávisle od týchto zážitkov, ale aj vďaka nim, mám uvedomenie, že o čo budem láskavejšia a starostlivejšia k svojmu telu, o to viac mi bude slúžiť k životu, ktorý chcem ešte prežiť. Pevné zdravie a s tým súvisiaca vitalita k mojím hlbokým prednostným želaniam patrí. Moja mama je mi v aktivite a k tomu, čo všetko je možné vzorom 🙂

Máš návyk alebo rituál, ktorý ti pomáha žiť naplnený život bez ohľadu na vek?

Už dávnejšie viem, že potrebujem hlavne také rituály, ktorými sa nesnažím predĺžiť si mladosť, ale snažím sa nimi predĺžiť si zdravie v pribúdajúcom veku.

Zvykla som si na dýchanie studeného vzduchu, studenú sprchu a rannú jogu. Doobedňajšiu kávu som vymenila za pitie čajov a s radosťou si tento ranný rituál v pokoji, keď ešte v dome všetko spí, vychutnávam. Meditácie ma dokonca priviedli k väčšej potrebe pokoja a ten vyhľadávam častejšie ako v minulosti. Len v pokoji sa dá nájsť cesta k sebe a svojej duši 🙂

Večerný rituál mám rýchlu chôdzu s mojím psom, spojenú s návykom vďačnosti a niektorých vybraných sebakoučovacích techník. Pomáha mi to k sebauvedomeniu a dokonca je to často čas, kedy tvorím nové myšlienky a nápady. Nedarí sa mi to každý deň, o to viac tie večery sama so sebou a s mojím psom oceňujem.

Ja mám celistvosť života spojenú aj s rodinnými rituálmi. Čiže víkendové raňajky a vtipné návyky počas rodinného stolovania sú pre mňa rituály, ktoré mi pripomínajú, že som vlastne „závisláčka od lásky“ 😊 Verím, že mi to zostane nezávisle od veku.

Na čo sa tešíš vo svojej druhej polovici života?

Na všetko, čo mi môj život prinesie. Budem dúfať, že toho bude ešte dosť. Snáď to budú také zážitky a situácie, ktoré mi pomôžu ešte k intenzívnejšej zrelosti a nadhľadu. Chcem si tiež do života objednať radosť a humor. Potrebujem aj takéto objednávky do druhej polovice života 🙂

Dostatočné fyzické a psychické možnosti na všetky moje sny sú, samozrejme, tým najčastejším želaním. K tomu mi musia pomôcť aj rozhodnutia, ktorými svoje telo a celkovo kvalitu života ovplyvním. 

V druhej polovici života, rovnako ako v tej prvej chcem mať chuť a fungujúcu hlavu naďalej sa vzdelávať a podporovať k vzdelávaniu aj iných. Stále verím, že celoživotné vzdelávanie ako postoj, nezávislý od veku, je zárukou lepšej kvality života.
Aj preto som už celkom dávno pomenovala svoju firmu Life Up.

Robí ti niečo vrásky v súvislosti s pominuteľnosťou života? 

Mne minulý rok odišlo niekoľko blízkych ľudí v našom veku a bolo to náročné obdobie. Každý deň si  spomeniem na niekoho, kto s nami už nie je a viem, že každý nový deň môže byť, bohužiaľ, aj pre nás ten posledný. 

Čokoľvek, čo sa javí ako ťažkosť je v súvislosti s pominuteľnosťou života iba časovo limitovanou prekážkou. Aj preto mám rada myšlienku slovenského básnika a dramatika Petra Gregora, ktorý raz povedal: „Vekom sa kazí zrak, ale človek vidí o čosi lepšie“.
Vrásky si aj preto nerobím. Oni sa dejú samé 🙂 Ja len dúfam, že aj vďaka vráskam budem vidieť možnosti a krásu života o niečo lepšie. 

Mne pribúdajúci vek prináša tiež pocit oslobodenia sa od schém vonkajšieho sveta, ktoré nás tlačia do toho, čo by sa malo a čo očakávajú iní. Ja viem, aký vzácny je čas a jediná schéma, ktorú chcem žiť je tá, ktorá svedčí mne osobne. 

Čo ti pomáha ráno vstávať s radosťou z postele? 

Upustím od akejkoľvek poetickosti a ocením jednoduchosť možnosti pohybu. Ja sa každé ráno teším, ako zbehnem a vybehnem po schodoch v dome a nadýcham sa toho studeného vzduchu v záhrade.

Pre mňa už len to, že môžem po tých schodoch celkom rýchlo vybehnúť, je veľkým darom. Pohybujem sa z osobných dôvodov medzi paralympionikmi a poznám príliš dobre prekážky spojené s fyzickými obmedzeniami. Preto všetky moje ciele (či osobné alebo pracovné a zvyknem ich mať dosť 🙂) nie sú až také dôležité ako to, že mám možnosť hýbať sa a slobodne fungovať. To je prvý a často najdôležitejší dôvod radosti vstať z postele.

Tvoj odkaz pre čitateľov bez ohľadu na vek?

Milovať a byť milovaný, mať dôvody sa zasmiať a mať v úcte telo, ktoré nám dobre slúži, je nadštandartne veľký dar. Vyšší vek je v tomto pohľade skôr privilégium, že sa k tejto múdrosti môžeme dopracovať.

Ľubica Takáčová (1974) je zakladateľka spoločnosti Life Up a medzinárodne certifikovaná koučka a mentorka v oblasti vzdelávania a rozvoja potenciálu ľudí.
Je autorkou doplnkových sebarozvojových nástrojov, ktoré používajú ľudia v 14 krajinách Európy: Self-coaching cards for managers, Koučing bez kouča na každý deň, Emotion Cards a TEAM CARDS.
Verí, že neustály ľudský rozvoj a vzdelávanie zlepšuje kvalitu života vo všetkých oblastiach. Podnecuje ostatných k neustálemu učeniu sa nezávisle na veku alebo spôsobe života, ktorý človek vedie. 
Je súčasťou  odborných komunít ICF, SAKO a členkou predstavenstva pre oblasť firemného vzdelávania a koučingu v HRComm. 
V roku 2021 vyhrala cenu Learning & Development Awards – Lektor roka.

O Ľubiciných aktivitách sa viac dozviete na webe spoločnosti, ktorú založila a vedie
https://www.life-up.sk

Príspevok Ľuba Takáčová: „Celoživotné vzdelávanie je zárukou lepšej kvality života“ zobrazený najskôr Life koučing.

Pri tejto otázke sa mi vybavuje myšlienka: „Žiť v prítomnosti a zároveň byť schopný vnímať aj vplyvy a možnosti budúcnosti.“Pre mňa to znamená aktívne sa zaoberať tým, čo práve prebieha, riešiť súčasné problémy, a zároveň si byť vedomá možností a krokov potrebných pre blízku budúcnosť.

Každý z nás sa ocitá v situáciách, ktoré menia naše plány. Pri ich riešení sa stretávame s rôznymi okolnosťami. Môj vlastný pohľad na tieto udalosti sa formoval skrze rozhodnutia a skúsenosti, ktoré sa často odchýlili od pôvodných očakávaní. Taký je priebeh života. 

Moja práca v oblasti rozvoja ľudského potenciálu mi umožnila byť v kontakte so sebou, riešiť stanovené očakávania, pracovať s vlastnými obavami a pocitmi. Nespochybňujem svoje minulé rozhodnutia a prijímam to, čo je a ako som sa rozhodla. Moja práca mi prináša výhody – už 29 rokov pracujem so sebareflexiou cez štruktúrované otázky. Nazývam to svojou „Lekárničkou prvej pomoci.“

Vytvorila som aj sebarozvojový nástroj – karty s názvom „Kompas vnútornej pohody“. Už od detstva mám svoje tiché miesto, kde (počas náročných chvíľ) spomalím a vnímam svoje emócie. Vyrovnávam sa s náročnými životnými situáciami a prijímam realitu obklopená prírodou. Vtedy si kreslím a premýšľam o tom, čo a ako môžem urobiť, a kto mi pritom môže pomôcť.

Odpovedajúc na otázku týkajúcu sa môjho života po štyridsiatke: Moja predstava sa vyvíjala a nie vždy sa naplnila presne podľa očakávaní. Je plná výziev, ale aj možností, ktoré som postupne objavovala a adaptovala do svojho života.

Ako sa vyrovnávaš s obmedzeniami, ktoré stredný vek prináša? 

Zastavím sa a všimnem si, ako mi je. Pomenujem si, čo cítim a čo je za tým. Doprajem si aj rozhovor s druhými, niečo si prečítam, upokojím myseľ a telo. Uvedomujem si, že to vyžaduje čas a považujem to za normálne. 

V prvom rade smerujem k postupnému prijatiu obmedzení, ktoré stredný vek prináša a beriem ich ako neoddeliteľnú súčasť života. Hľadám spôsoby, ako tieto obmedzenia prekonať a teším sa z malých vecí, ktoré sa mi podarili. Uvedomujem si, že nie všetko sa dá naplánovať.

Život ma naučil, že keď som bola vrhnutá do nejakých situácií, donútil ma nebáť sa a konať. Viem, o čo a o koho sa môžem oprieť, aj keď len v myšlienkach. Spomínam si aj na ľudí, ktorí už nie sú medzi nami. Premýšľam, čo by mi povedali a to ma inšpiruje a posilňuje v snahe prekonať súčasné obmedzenia a vytvárať si vlastnú cestu v tejto fáze života.

Máš návyk alebo rituál, ktorý ti pomáha žiť naplnený život bez ohľadu na vek?

Starám sa o seba a o svoju dušu. Doprajem si byť sama so sebou, aby som mohla dobre žiť. Rada trávim čas v záhradke, na lúke alebo v lese. Tieto aktivity mi pripomínajú doby môjho detstva a študentských čias, kedy som sa často vydávala do parku na kreslenie stromov uhlíkom.  Alebo som si sadla na lavičku, pozorovala prírodu a vnímala detaily. Toto miesto si často vizualizujem v mysli. Moje detstvo bolo obklopené lesmi a krásnym parkom, kde rástli stromy z celého sveta.

Keď dlho nosím v sebe otázky, ktoré sú pre mňa bytostne dôležité, alebo pociťujem napätie či hľadám odpoveď, ktorá neprichádza, doprajem si čas pri pozorovaní prírody. Alebo sa prenesiem vizuálne na miesta, ktoré som fyzicky v detstve vyhľadávala a bolo mi tam fajn. Tam to odznie a príde to najpodstatnejšie, ako blesk z jasného neba, a získam vhľad do situácie. 

Od detstva mám vytvorené ranné rutiny, ktoré dodnes rozvíjam. Ráno skoro vstávam, idem von ku kvetom so šálkou čaju, počúvam svoju obľúbenú hudbu a cvičím. Motivuje ma aj to, že keď cvičenie vynechám, zažívam bolesti hlavy a chrbtice. Niečo, čo som sa naučila s pribúdajúcim vekom akceptovať.

Postupne som si vytvorila aj rutiny počas dňa, ktoré mi pomáhajú uvedomovať si prípadné napätie v mojom tele. Vtedy zvyknem vyjsť von na krátku prechádzku, bez ohľadu na počasie, na 10 až 20 minút a pozhováram sa s blízkou osobou.

Mám tiež svoje večerné rutiny. Nachádzam si momenty, kedy si sprítomňujem svojich blízkych, ktorí tu už nie sú. Prečítam si pár strán z niektorej z rozčítaných odborných kníh alebo siahnem po poviedkach, vypočujem si obľúbenú hudbu. Nezaobídem sa bez rozhovorov s blízkymi a obľúbeného čaju v šálke, ktorú si zvolím podľa mojej nálady a pocitu, lebo ich mám celú zbierku.

Radosť mi robia rôzne maličkosti, rada aranžujem, zbieram v prírode rôzne vetvičky, samorasty, rastlinky, kreslím si, suším bylinky a podobne.

Čo nemôže chýbať v tvojej druhej polovici života?

Sebaláska je nevyhnutná. Prijímať svoje nedostatky tvorí neoddeliteľnú súčasť môjho celkového sebaprijatia. V tomto období by sme sa mali naučiť prestať riešiť veci, ktoré sú minulosťou, a ktoré sa už nedajú zmeniť. 

Ani v druhej polovici môjho života nesmie chýbať pohyb, počúvanie svojho tela a porozumenie tomu, čo potrebuje. Prijatie, že niektoré športy už nemôžem robiť (s deťmi lyžovať a s manželom hrať golf kvôli mojej chrbtici). 

Venujem svojmu telu starostlivosť, s láskou ho prijímam bez ohľadu na jeho aktuálny stav, snažím sa mu vyhovieť, nech je akékoľvek ubolené či starnúce… Sebastarostlivosť uplatňujem vo výbere oblečenia, vo výbere vône a starám sa o svoje telo, pocity, myšlienky a vzťahy s inými ľuďmi.

Je pre mňa dôležité cítiť sa vyladená s okolím a podporiť samú seba, keď je niekto nerešpektujúci. Vyjadrujem svoj názor, stanovujem si hranice a určujem, čo ešte môžem akceptovať a čo už nie. Vytyčujem hranice aj druhým, keď je to už cez čiaru a komunikácia je nerešpektujúca.

Nebojím sa (snažím sa nebáť) rozhodnutí, komunikácie a spätnej väzby od druhých. Nedusím týždne v sebe, čo ma trápi, zožiera a čo ma ničí. 

Omyly považujem za mimoriadne cenné okamihy, pretože neexistuje človek, ktorý by sa nemýlil. Neobchádza to ani mňa :-) Rada hovorím, že preto máme na konci ceruzky gumu, aby sme mohli svoje chyby opraviť.

Čo ti robí vrásky v súvislosti s pominuteľnosťou života? 

Ako byť viac so svojou rodinou. Byť tu pre seba aj pre nich. Cítiť ich blízkosť a zároveň im preukazovať, že som tu pre nich.

Mnohokrát, keď počujem, čo a ako by som mala urobiť, čo sa patrí, čo by sa malo a podobne, tak viem, že nemám počúvať žiadneho našepkávača. Mám počúvať svoje srdce.  Zároveň hľadať spôsoby, ako fungovať v rešpekte s druhými a vytvárať spolupatričnosť.

Snažím sa neklamať samu seba ani druhých a žiť svoj autentický život bez toho, aby som sa poddala tlaku okolia. Uvedomujem si, čomu chcem venovať energiu a prijímam, že nemôžem byť všade a vždy povedať „áno“. 

Čo ti pomáha ráno vstávať s radosťou z postele? 

Mať sa rada. Nachádzať pokoj v mysli. Snažiť sa neporovnávať sa s druhými, nepripomínať si bolestivé spomienky spojené s či už s oprávnenou alebo neoprávnenou kritikou. Ja viem, že vtieravým myšlienkam sa nevyhnem. Snažím sa ich akceptovať a presunúť pozornosť k niečomu inému. Je to  užitočné, ale nie je to ľahké. 

Mať sa rada neznamená, že pasívne prímam svoje slabosti či chyby. Prijímam, že v nejakej situácii som konala, ako som najlepšie vedela a odnášam si poučenie z daného momentu. Takisto vedome pracujem s akceptáciou poznania, že nie vždy sa dokážem mať bezvýhradne rada a nie vždy dokážem reagovať tak, ako by som chcela.  

Snažím sa neodsudzovať druhého či seba za chyby (lebo guma na ceruzke). Praktizujem sebareflexiu – uvedomujem si a reflektujem, čo sa mi darí a prečo. Tak zbieram ponaučenie z daných situácií. Pomáha mi to byť vyrovnanejšou a primerane sebavedomejšou.

Tvoj odkaz pre čitateľov bez ohľadu na vek?

Duševná hygiena nemá rýchle riešenia. Preto podporujte svoju sebadôveru reflektovaním, kým sa postupne z toho nestane návyk. Vyrovnanosť a sebadôvera nie sú iba vnútorným stavom mysle, cvičením a postupným skúšaním sa stávajú súčasťou nášho života.

Zuzana Kocúrková (1967) je koučka, lektorka, konzultantka a facilitátorka. Má takmer 30-ročné skúsenosti v oblasti rozvoja ľudských zdrojov. Koučingom žije od roku 1997 a od roku 2007 sa mu venuje aj profesionálne. V praxi uplatňuje prístup zameraný na riešenie. V súčasnosti sa venuje tiež focusingu – telesne zakotvenému prežívaniu, transakčnej analýze a schématerapii.
Zuzana sa špecializuje na vnútornú pohodu, pozitívne prístupy k zmenám, spoluvytváranie zmien, zvládanie stresu a uľahčenie zmeny zdravého životného štýlu.
Okrem iného sa venuje vzťahom k sebe a k druhým a oblastiam, ktoré so vzťahmi súvisia.

Viac sa o Zuzke dozviete na jej webe: https://www.zuzanakocurkova.sk/

Karty „Kompas vnútornej pohody“, ktoré Zuzka vytvorila ako sebarozvojový nástroj.

Príspevok Zuzana Kocúrková: „Hľadajme spôsoby, ako fungovať v rešpekte s druhými a vytvárajme spolupatričnosť“ zobrazený najskôr Life koučing.

Nedá sa vnímať niečo, čo nie je. Zmena je život a meniace sa číslo rokov do zmeny patrí. Vďaka zaň a za zmenu. To, čo som si odžila mám v sebe aj s tým, čo mi to odovzdalo. Každý vždy v každom veku žije tak dobre ako vie, to sa nemení. Preto nie je čo vyčítať, nikomu a ani sebe. A nie je ani čo ľutovať. 

K tomu veku. Išla som s kamarátkou po meste a ona vraví: „Pozri, tie dievčatá, také mladé! Maja, ty by si fakt nechcela mať šestnásť?“ Rozosmiala som sa. Šestnásť, prečo? Mojich šestnásť som si odžila naplno a nič by som nemenila. Žila by som ich presne rovnako, tak prečo sa opakovať?  

Máš návyk alebo rituál, ktorý ti pomáha žiť naplnený život bez ohľadu na vek?

Môj návyk je samotné žitie. Slobodné žitie s možnosťou voľby, máme ho všetci. Je to dar pre každého na mieru. Preto sa ani nedá jeden život porovnať s iným, ani som to nikdy nerobila. Každý je ten správny pre každého, je náš a preto na našej strane. Nech to vyzerá akokoľvek, naše žitie proti nám byť nemôže, nejde to, ani technicky. Ten, čo má svetlo v očiach je človek bez veku. Taká bola moja stará mama. Bývala v centre mesta a ja som sa u nej, chodila som vtedy na vysokú, niekedy len tak zastavila. K nej sa dalo len tak prísť, nebolo sa treba ohlásiť. Niekedy nebola doma, ale vôbec sme to neriešili, len sme sa na tom zasmiali. 
Aj ja každému vravím, že k nám kamaráti chodia, stačí prísť. Ak nebudeme doma, volajte, vrátime sa, počkáte. 

Raz som starej mame vravela: Ja si s tebou rozumiem najlepšie z rodiny. A ona: Veď ja som stará! A smiala sa. Ja som sa smiala spolu s ňou a vravím jej: Ty nikdy stará nebudeš, si bez veku, lebo si rada na svete. Mala to v očiach. Nemala ľahký život, ale verím, krásny. Aj si poplakala, aj sa zasmiala, oboje, ako vravievala, ju uvoľňovalo. Pravdu vravela prirodzene. Napríklad som jej zavolala a spýtala sa, čo robila. Nepovedala, že nič, ale napríklad: Trochu som si poplakala, hneď je mi lepšie. Alebo: Toľko sme sa na tom so sestrou nasmiali. 

Prirodzenosť čistí a potom je fajn na svete. Prirodzený život ako rituál. Každé ráno visím dolu hlavou z hodvábnej plachty zo stropu, nech sa myseľ a všetko prekrví. Mám rada vzduch, voľnosť, ay fly jógu. Športujem, pravidelne, každý deň. Každý deň vybehnem aspoň na chvíľu von, nebo nad hlavou a pohľad naň vyrieši mnohé. 

Na čo sa tešíš vo svojej druhej polovici života?

Teraz mám päťdesiatjeden rokov. Keď som mala 50, na nete som našla, že je to prvé jubileum podľa pôvodného významu slova. Druhé je 100. Narodeniny mi boli darované. Oslávila som ich na čiernej zjazdovke, tá je z trojice modrá, červená a čierna najviac náročná. Bola som na lyžovačke s mojim mužom, deň predtým fúkal vietor, čierna zjazdovka zamrznutá. Pozná ma, zakazovať nemá význam, tak len komentoval, že je tá čierna nepríjemná a podobne. Nerobím napriek, v ten deň som ju nedala. Na druhý deň som mala narodeniny, muž ostal v penzióne, na lyže nešiel. Zjazdovka bola moja, lyžovali sme na nej len dvaja, ja a ešte jeden lyžiar. Podmienky sa nezlepšili, patrila len nám, pre nikoho iného nebola tá pravá. Keď sme išli spolu na sedačke, stále mi zvonil a cinkal mobilný telefón. Vravím mu, mám dnes narodeniny, 50 rokov, tak sa teším! To sú pre mňa narodeniny, koľkí si spomenuli, bola to tá najkrajšia hudba, pípanie, cinkanie, zvonenie, taký dar! A on: Ja budem mať päťdesiat až v júni. Tak som našla rovesníka, takmer. 
Na čo sa teším? Štandardne, stále na to isté. Na život a jeho žitie.

Robí ti niečo vrásky v súvislosti s pominuteľnosťou života? 

Raz sa mi na ceste domov peši prihovorila jedna pani. Začala vravieť o všetkej skaze sveta, takej kríze, inej kríze, takej nespravodlivosti a inej. Hneď ponúkla návod ako to všetko prekonať a čo ma zachráni, lebo stačí, ak budem žiť tak a tak a potom bude všetko dobre. Vravela som jej: Ja to tak nevidím, život je to, čo si zvolíme, naša optika. Svet je taký, aký ho vnímame, koho v tom našom máme. Uistila som ju, že mne je na svete dobre. 

Samozrejme, viem, odžila som, všeličo je náročné, zložité, ale ja mám život rada. A pani sa ma trochu podráždene spýtala: A čo vlastne máte na tom živote tak rada? A ja bez váhania: No predsa ten život, to žitie. Možno nie je ľahké, ale to byť nemusí, stačí, že je krásne a naše, však? 
Nie, netrápim sa, žiadne vrásky, som na svete, žijem rada.  

Čo ti pomáha ráno vstávať s radosťou z postele?

Nový deň a radosť z toho, čo prinesie. Hoci, niekedy som si vravela, čo nestihnem do osemnástky, nestihnem vôbec. Žila som rýchlo. Teraz si vravím, kým som na svete, na všetko je čas. Mám na to celý život. Minimálne tento. A potom? Uvidíme. Takisto mi pomáha systém, pravidelnosť a rovnováha. Dobrí ľudia, čo ich s vďakou nosím v srdci. Pohyb, čerstvý vzduch, dobrá strava, dobré zdravé myšlienky, správni ľudia, netrápenie sa pre hlúposti, zameranie sa na podstatu a priority. Každý máme v sebe nejaký talent, poklad, je dobre ho nájsť a prijať. Potom má život každého zmysel a so zmyslom sa žije dobre. 

Nikto nevisí len tak vo vzduchoprázdne, keď vie a cíti, že jeho život má zmysel. Úplne rovnaký ako všetky ostatné. Ako ľudia sme rovnocenní a sme tu preto, aby sme si pomáhali žiť navzájom. Nie je každý jadrový fyzik a asi to nie je ani potrebné. Každý však má svoje poslanie. Možno pani v obchode pri pokladni, čo sa len tak usmeje na neznámeho človeka, mu tou náhlou ľudskou blízkosťou zachráni deň, myšlienky a možno aj život. Nič nie je márne, pomáhajme si, tak zdravo, normálne, prirodzene. Verím, že ľudská podstata je dobrá, len niektorí z nás sú nahnevaní, sklamaní, smutní, a potom to tak inak vyzerá. Nenechajme sa mýliť! S úsmevom.    

Tvoj odkaz pre čitateľov bez ohľadu na vek?

Žite. To stačí. A je najviac. Vždy všetko za to stojí. A vôbec sa ničím netrápte, neriešte. Život je na žitie, nie na riešenie. On sa dobre rieši a vyrieši sám. Stačí, že mu držíme palce, dôverujeme a on nám takisto, veď je náš. 

A vek? Kamarátka sa ma pýtala: Maji, ty veríš na reinkarnáciu, minulé životy? A ja vravím, neviem. A ona: Musíš vedieť, či áno alebo nie. A ja nato: Vieš, niekedy je neviem najpresnejšia odpoveď. Ale zas, aby som nebola ignorant, poznáme sa dlho, tak jej vravím: A ak by si vedela, ako to všetko je, pomohlo by ti to? Žila by si inak, lepšie? Jej reakcia bola: Maji, to neviem. To jej neviem ma rozosmialo a ona sa pridala. 

Smejte sa a usmievajte, na svete je fajn a svet je fakt dobré miesto na život. Cestou života ideme každý sám, je to dar špeciálne pre nás, inak sa nedá, ale s blízkymi nikdy nie sme osamotení. A už len to veľa razy pomáha. Nikto nie je sám, je postarané. A hýbte sa, mozgom aj svalmi, nájdite si stále niečo zaujímavé na skúmanie. Neterka sa ma raz pýtala: Maji, a ty si sa nikdy nenudila? Úprimne, nespomínam si na nič také, stále som si niečo našla. Hoci to mohlo znamenať len tak snívať s otvorenými očami, len tak sa motať a akože nič nerobiť. Hlava pracuje aj pri oddychu, prichádzajú nápady. Ale nuda, to nie. 

Pravidelný pohyb je dobrá vec, stane sa z neho zvyk ako ráno si umyť zuby. Dajte sa do toho, organizmus si zvykne a bude si ho pýtať. Alebo ako vraví moja známa: Lenivá myseľ lenivé telo tají a opačne.

Dovoľte a umožnite sami sebe a ostatným, aby bol život skvelý, on naozaj je! Používajte mozog, srdce, svaly, smiech – čo sa nepoužíva, nežije a odchádza. Organizmus neplytvá. To, kam nejde energia, odstaví. Bolo by to škoda. Stále cítite smútok na duši? Hovorí sa, že niekto sa starý narodí. A tak celkom určite môžeme vekom mladnúť, logické, všakže?

Maja Kadlečíková (1972) je novinárka a spisovateľka. Vyštudovala na FF UK v Bratislave žurnalistiku (audiovizuálne médiá), písala pre časopis Plus 7 dní. 
Jej zbierka poézie: Prezlečený anjel, Z radosti, Poetika Foto-Grafie, For Joy From Hand To Hand, kniha Život ide ako má, Modré diaľky a kniha pre deti Bodkulienka.
Ako textárka spolupracuje so speváčkou Adrienou Bartošovou. 
Žije a tvorí v Bratislave.

Maji môžete napísať na https://www.linkedin.com/in/maja-kadlečíková-5a312072/

Príspevok Maja Kadlečíková: „Slobodné žitie s možnosťou voľby je bez veku“ zobrazený najskôr Life koučing.

Ako raz povedal niekto múdry, jediný limit je v našej hlave. Veď sa aj hovorí, že sú okolo nás mladí starci, ale aj starí mladí ľudia. Takže, asi by som povedal, že vnímanie veku a plynutia času je veľmi individuálne, je to otázka nastavenia a postoja. 

Keď sa tak pozriem na seba, tak zatiaľ chvalabohu nepociťujem nejaké vážne obmedzenia. Minulý rok som riešil len karpálny tunel na ľavej ruke, čo je také typické ochorenie z povolania, ktoré vzniká v dôsledku dlhodobého monotónneho preťažovania ruky a zápästia. 

Snažím sa hýbať a žiť aktívne, v kombinácii s pravidelným servisom (rozumej preventívne lekárske prehliadky) sa mi hádam tie budúce obmedzenia podarí úspešne posunúť do vyššieho veku 😊

Máš návyk alebo rituál, ktorý ti pomáha žiť naplnený život bez ohľadu na vek?

Tých návykov je samozrejme viac, nie všetky sú však úplne zdravé, tak zostaneme radšej pri tých pozitívnych 😊

Asi najviac mojich návykov sa viaže k aktívnemu štýlu a pohybu. Moja srdcovka je beh, ktorý si doprajem viackrát za týždeň. Behám hlavne pre radosť, ale mám za sebou aj viaceré polmaratóny aj maratóny tak na Slovensku ako aj v Chorvátsku, Rakúsku, Nemecku, v Maroku aj v USA. Beh potom rád celoročne kombinujem s plávaním v bazéne, ale aj v jazerách a to aj cez zimu. Takže mojim ďalším obľúbeným rituálom je otužovanie, Wim Hof je v tomto smere veľká inšpirácia. Na otužovanie nedám dopustiť, lebo skvele posilňuje imunitu a v podstate nebývam chorý, aj keď cez zimu chodím oblečený veľmi naľahko. 

Otužovanie mi pomáha posilňovať aj mentálnu imunitu, zistil som, že som viac „nad vecou“ a už ma tak nerozhodia nepríjemní ľudia alebo negatívne okolnosti. Asi to bude aj o tom, že ten prvý krok do ľadovej vody sa musí najskôr udiať v našej hlave, telo sa už potom pridá.

Mojim obľúbeným rituálom je aj pravidelné darovanie krvi, keďže mám žiadanú krvnú skupinu 0 Rh negatívnu. Tento návyk veľmi odporúčam každému, kto je zdravý, pretože jeden odber môže zachrániť až 3 ľudské životy. Darovanie však nie je len o dobrom pocite, že som niekomu pomohol, pravidelné odbery zvyšujú odolnosť organizmu a znižujú riziko srdcovo-cievnych ochorení či rakoviny. Čiže pomáham iným a zároveň aj sebe, pekný príklad win-win situácie.

V neposlednom rade je mojim návykom aj cestovanie, ktoré nielenže rozširuje obzory, ale má veľa ďalších príjemných benefitov a zo zážitkov potom človek dokáže „žiť“ a dobíjať si energiu aj dlhé týždne po návrate domov. Hovorí sa, že cestovanie je jediný spôsob, ktorým sa za peniaze môžete obohatiť. 

Na čo sa tešíš vo svojej druhej polovici života?

Teším sa na to, že v druhej polovici života už nebudem riešiť kopec tých nepodstatných vecí, ktoré som častokrát riešil v jeho prvej polovici. Ako hovorí klasik, asi to tak malo byť, lebo pokiaľ by už prvá polovica života bola dokonalá, tak tá druhá polovica by už bola asi na nevydržanie (samého so sebou) 😊

Pravdou je, že človek už má niečo „odžité“, v tom dobrom aj v zlom, hrany sú obrúsené a aj problémy, ktoré sa zdali neriešiteľné, sa vždy podarilo vyriešiť. Takže, teším sa na to, že už to nemusia byť únavné a vyčerpávajúce preteky v zmysle dokazovania niečoho sebe alebo okoliu, prípadne nekonečné porovnávanie svojho života s niekým iným, čo aj tak nikam nevedie. 

Takisto som presvedčený, že zmyslom nášho života nie je hromadenie vecí alebo statkov, práve naopak. Keď sa tak zamyslíme, človeku stačí v živote veľmi málo a môže byť spokojný a vyrovnaný. 

Môže to znieť ako klišé, ale najviac usmiatych, najviac „pohodových“ ľudí som stretol v tých najchudobnejších krajinách sveta. A doteraz si pamätám, ako sa dokázali nezištne podeliť aj s tým málom, čo mali k dispozícii. Vtedy som si uvedomil kontrast k nášmu svetu, ako aj to, že nadbytok neprináša šťastie, aj keď si to ľudia často takto predstavujú, ako nejakú priamu úmeru. 

Podľa mňa je šťastie vo vyrovnanosti, v dobrom vzťahu k sebe samému a v láske k mojej rodine, mojim najbližším. A tiež v takom vedomom prežívaní všetkého dobrého aj menej dobrého, v spomalení a uvedomení si – život je tu a teraz, jediné, čo máme, je prítomný okamih. Minulosť nám už nepatrí a budúcnosť ešte nejestvuje. Takže na toto sa veľmi teším vo svojej druhej polovici života – žiť viac v prítomnosti, lebo život je krátky.

Robí ti niečo vrásky v súvislosti s pominuteľnosťou života?

Nie. Všetci sme tu len na obmedzený čas, každý z nás je pútnikom na svojej jedinečnej ceste a každý má tú svoju misiu, ktorú počas života plní. Nemať z pominuteľnosti vrásky mi pomáha aj viera v Boha, ktorý má s nami nielen veľké plány, ale aj veľkú trpezlivosť 😊 
Najlepšie to vystihol pápež František, keď povedal: „Boh nepočíta naše hriechy, Boh je nežný.“  

Cez deň si niekedy otvorím aplikáciu WeCroak a prečítam si aktuálny citát. Aplikácia je inšpirovaná bhutánskym ľudovým príslovím: ak chcete byť šťastným človekom, musíte päťkrát denne premýšľať o smrti. Aj tieto citáty sú veľmi dobrým pomocníkom voči prípadným vráskam z pominuteľnosti života.

Čo ti pomáha ráno vstávať s radosťou z postele? 

Predstava prvej rannej kávy, jej vôňa. A tiež myšlienka na niečo príjemné, čo ma v ten deň čaká: môže to byť stretnutie, obed s niekým, koho som už dlhšie nevidel alebo tiež radosť z toho, že cestou do práce si dám pauzu na pár minút pri Dunaji, napr. v Karloveskej zátoke. Vychutnám si ten kľud a pokoj, kým sa deň ešte nerozbehol. A keď je vtedy aj slnečné ráno, tak je to krásny a priam dokonalý začiatok dňa. 

Tvoj odkaz pre čitateľov bez ohľadu na vek?

Život sa nám niekedy môže zdať ťažký, ako však vieme od Bena Guriona, byť realistom znamená veriť na zázraky. Mám taký dojem, že pomerne veľa ľudí bez ohľadu na vek žije v depresii, majú čierne nielen chvíle, ale celé dni. Samozrejme, sú aj ťažké situácie a náročné dni, ktorým treba čeliť a nie je to vždy jednoduché. Mne v takýchto chvíľach pomáhajú tri veci. 

Prvou je viera a dôvera v Boha. Druhou je odklon od zamerania sa na seba, napríklad vo forme nezištnej pomoci niekomu, kto to potrebuje. Tretia vec je citát Viktora Frankla z knihy Hľadanie zmyslu života: „Jednu vec, ktorú mi nemôžeš vziať, je spôsob, akým sa rozhodnem reagovať na to, čo mi urobíš. Posledná zo slobôd človeka je zvoliť si svoj postoj za akýchkoľvek okolností.“ 

Nech už sú moje problémy akokoľvek veľké, akonáhle si ich skúsim porovnať s osudom človeka, ktorý prežil peklo koncentračného tábora, tak veľmi rýchlo zistím, že v porovnaní s ním sú to problémy malicherné. 

Kedysi dávno som videl film, ktorý sa volal „The city of Joy“ (Mesto radosti). Bola to dráma o mladom americkom lekárovi, ktorý až v ďalekej indickej Kalkate, v ghettách medzi najchudobnejšími, hľadal a nachádzal stratené životné hodnoty. Jedna veta hlavného hrdinu mi utkvela v pamäti dodnes: „All that is not given is lost“ (Všetko, čo nie je darované, je stratené).

Myslím, že je to také nadčasové a radostné posolstvo, niečo ako hudba Beatles 😊

Marián Magdolen (1970) si po vysokoškolskom štúdiu vyskúšal pôsobenie na Úrade vlády aj na Ministerstve zahraničných vecí. Následne prešiel do súkromného sektora a venoval sa financiám, poisťovníctvu a neskôr ľudským zdrojom. Pôsobil na sales manažérskych pozíciách v americkom, švajčiarskom, francúzskom aj nemeckom korporáte. Aktuálne pôsobí v menšej slovenskej spoločnosti a stále sa venuje budovaniu mostov, ako sám nazýva milovaný sales a business development.

Mariánovi môžete napísať mail: one2maros@yahoo.com alebo ho kontaktovať na LinkedIn-e: https://https://www.linkedin.com/in/marian-magdolen-b682161a/

Príspevok Marián Magdolen: „Všetko, čo nedarujeme, sa stratí“  zobrazený najskôr Life koučing.

Snažím sa žiť pre prítomnosť. Obmedzenia zatiaľ nevnímam, nakoľko sa snažím držať v kurze 😉 Neustále sa vzdelávam, vediem aktívny život po všetkých stránkach a snažím sa byť maximálne pozitívny.

Máš návyk alebo rituál, ktorý ti pomáha žiť naplnený život bez ohľadu na vek?

Mám, pravidelne cvičím trikrát do týždňa crossfit a dvakrát plávam. Päťdesiat klikov urobím úplne v pohode a za hodinu odplávam bez problémov 90 bazénov. To sú pre mňa dôkazy, že sa udržiavam fit. Fyzická kondícia je pre kvalitný život dôležitá.

Na čo sa tešíš vo svojej druhej polovici života?

Hlavne na výzvy v práci. Máme veľké plány a vízie. Som šťastný a vďačný, že ma práca, ktorú robím, naozaj napĺňa. 

Robí ti niečo vrásky v súvislosti s pominuteľnosťou života? 

Nezamýšľam sa nad tým. Teším sa zo života a som spokojný. 

Čo ti pomáha ráno vstávať s radosťou z postele? 

Moja partnerka 😉

Tvoj odkaz pre čitateľov bez ohľadu na vek?

Buďte pozitívni, vážne si to, čo máte. Neplašte sa do nekonečna za niečím a hlavne, buďte dobrí a tolerantní ľudia, šírte lásku ❤️

Rastislav Sopko (1973) – riaditeľ Asociácie Mám Dron, ktorá má za cieľ zvyšovať povedomie o zodpovednom využívaní vzdušného priestoru ako profesionálnych, tak aj hobby používateľov dronov. 

Viac sa o Rasťových aktivitách dozviete na: https://mamdron.sk/o-nas/

Príspevok Rastislav Sopko: „Buďme pozitívni a vážme si to, čo máme“ zobrazený najskôr Life koučing.

Keď dobre držíme pokope, ľahšie sa nám podnikajú výpravy do jadra našej osobnosti, do nášho najhlbšieho vnútra. Skvelými sprievodcami bývajú knihy. Hoci, všetky odpovede nájdeme v sebe, ako vravieval Lev Nikolajevič Tolstoj: „Vieme viac, než je napísané v knihách, ale aby sme si spomenuli, musíme čítať knihy, hľadieť do svojho vnútra, načúvať sami sebe a dôverovať si. Skutočne múdry je ten, kto pozná sám seba.“

Vďaka nasledujúcim knihám sa o sebe dozviete veľa – už len preto, lebo vám ponúknu zamýšľať sa nad svojím prežívaním z rôznych perspektív. 

Skutočne šťastní sme len vtedy, keď už šťastie nehľadáme

Sebaurčenie len tak nedostanete. Musíte oň bojovať a neustále sa snažiť. Tvrdí dobrodruh Reinhold Messner, pre ktorého je sebaurčenie posvätné a sebarealizácia kľúčová, pretože je cieľom všetkého, čo robí. Či už lezie na hory, prechádza púšťou alebo buduje Mountain Museum v Južnom Tirolsku.

R. Messner má 79 rokov a upravil svoje ciele podľa svojich zručností a kondície. Stal sa viac kultúrne aktívnym a hoci mu to skoro nikto neverí, považuje otvorenie múzea za rovnako uspokojivé, ako keď v tridsiatke vyliezol na Everest bez kyslíkovej masky.

Riadi sa zásadou: „Chcem uvádzať nápady do života. Čakať až do konca, aby som sa obzrel späť a povedal, že som mal úspešný život je pre mňa neskoro.“

Uchvátila ma jeho kniha Gobi. Je plná hlbokých zamyslení,  sebapoznávacích odhalení a autentických výpovedí o svojej „chôdzi na hranici“ – ako nazval dvetisíc kilometrové putovanie odkázaný iba sám na seba.   

„Púšť sa nedá prejsť jedným skokom. Je na to potrebných milión malých krokov – a každý krok znamená kus cesty a kus skúseností. Každá expedícia je život v živote. Tá prvá rovnako ako tá posledná. Moja cesta púšťou bola cesta mojou vlastnou dušou. Tentokrát na konci neprišlo vykúpenie, ale náhľad na vlastné starnutie. Patrilo k tomu aj uvedomenie, že raz musím zomrieť. A toto vedomie vlastnej smrti zostáva, ako keby som už dospel ku koncu svojich dní.“ Vyznal sa autor, ktorý zdolal všetkých 14 osemtisícoviek. 

Vo svojich šesťdesiatich rokoch sa vypravil sám a bez logistickej podpory na cestu naprieč púšťou Gobi.V Messnerovým myšlienkach som našla mnoho silných dôkazov toho, ako sa v nás dokážu prebudiť všetky naše schopnosti a  životné inštinkty, keď sme odkázaní sami na seba.

 „Kráčam vyjazdenou stopou, ktorá nie je zanesená v žiadnej mape. Čoskoro sa však stráca a ja tuším, že tento deň bude náročný. Ale zvládnem ho, hoci s námahou. Aspoň si to myslím. Onedlho sa dostanem do pravidelného rytmu chôdze a ako tak šliapem, potom čo som striasol dotieravé pochybnosti, opäť nachádzam svoju identitu pútnika uberajúceho sa púšťou. Tak, ako mám za sebou tisíce a jeden namáhavý deň, urazím aj túto etapu. Tak vzniká a zase zaniká moja cesta púšťou. Jeden krok za druhým. A rastie aj moja sebadôvera. Posilňuje sa s každým východom slnka a uhasína so súmrakom. Vzrastá s každým doznievaním prekonaného strachu a s každou zvládnutou etapou. A opäť sa scvrkáva s hrôzou noci a tým, že som sám.“

Neistota sa objavuje vo chvíľach, keď príliš túžime po istote

Už ste sa niekedy pristihli, ako lamentujete, zlostíte sa či vzdorujete voči pribúdajúcim rokom? 

Je to prirodzené. Chceli by sme mať dosah na to, aby sme zredukovali stres z neistoty, ktorú v dnešnej dobe prežíva každý, aj bez ohľadu na vek. Jeho vyššia číslovka nás však väčšmi konfrontuje s premenlivosťou života. Podvedome si hovoríme, že musíme bojovať. Keď si uvedomíme, že životné istoty neexistujú, môžeme sa naučiť žiť s neistotou a prijať pozvanie na tanec s nepokojom. Také ľahké a také ťažké zároveň. 

Námety, ako na to, som našla v nadčasovej knihe Vědení pro nejisté časy (prvýkrát vyšla v roku 1951). Autor sa zaoberá psychologickým bezpečím a pomáha hľadať stabilitu v dobách, kedy sa naše životy zdajú byť obzvlášť krehké a zraniteľné. Alan Watts, vykladač paradoxu, upozorňuje, že pocity neistoty sa objavujú vo chvíľach, keď príliš túžime po istotách. A ironicky pripomína, že spása a ukotvenie leží v poznaní, že nie je žiadny spôsob, akým by sme sa mohli poistiť alebo zachrániť. Veľmi aktuálny titul pre dnešnú „tekutú“ dobu, kedy nič nie je garantované, a okolnosti a podmienky sa menia každým dňom. 

Alan Watts píše: „Dnešná doba je dobou frustrácie, úzkosti, obáv a závislosti od ‚kultúrnych drog‘. Snažíme sa urvať si pre seba všetko, čo zvládneme, kým ešte nie je neskoro. Urobíme čokoľvek, len aby sme v sebe potlačili myšlienku na to, že to všetko je márne a nezmyselné. Jednou z našich ‚drog‘ je ilúzia vysokej životnej úrovne, ktorú tvorí veľmi zložitý a násilný kultúrny konštrukt. Aj táto droga, rovnako ako akákoľvek iná psychotropná látka, stimuluje naše zmysly. Deň za dňom nás otupuje a my potom vyžadujeme stále väčšie a väčšie dávky. Prahneme po rozptýlení – drogou dnešnej doby je smršť obrazov, zvukov, zážitkov a vzrušenia stlačená do čo najkratšieho možného času.“

Emocionálne máme tendenciu potácať sa medzi obdobiami horúceho leta a studenej zimy

Keď na sebe spozorujeme prvé prejavy pribúdajúceho veku, premkne nás stres, aktivuje sa naša zraniteľnosť a prepadneme pocitom neistoty. Najskôr nám príde ako dobrá stratégia zakryť viditeľné známky starnutia a ignorovať nepríjemné pocity, ktorých sa snažíme zbaviť za každú cenu. Dlhšie nám trvá, než prijme, že sú skutočné a chcú nám niečo povedať. Nikto nás neučí (keď si odmyslíme reklamy), ako reagovať na kvantum rôznorodého stresu, ktorý zmeny súvisiace so starnutím do našich životov prinášajú. 

Zimovanie – Ako nájsť útočisko v ťažkých časoch je názov skvelej knihy Katherine May, v ktorej som objavila analógiu s procesmi, ktoré v nás spúšťa kríza stredného veku. A hoci je tento výraz spájaný s negatívnou konotáciou a bulvarizovaním, popisuje životné obdobie, kedy naše nevedomie prichádza s rekapituláciou doterajšej pomyselnej polovice života. 

Hlboko so mnou rezonovalo, ako autorka opísala svoje bolestivé obdobie. Ťažko jej ochorel manžel, syn prestal chodiť do školy a vlastné zdravotné problémy ju priviedli k odchodu z náročného zamestnania. Hlbokými úvahami zdieľa skúsenosti o sile odpočinku, o tichej kráse zimy a o cyklickom, nie lineárnom chápaní života. Mayno zamýšľanie sa s prírodnými a mytologickými metaforami vo mne vyvolalo silnú odozvu. Smutné a chladné obdobia sú rovnako intenzívne a silné, keď prídeme do stredného veku. 

„Každý z času na čas potrebuje zimovať, niektorí aj viackrát. Zimovanie je čas chladu; obdobie, keď všetko leží ladom a vy sa cítite odstrihnutí od sveta, odmietnutí, odstavení na vedľajšiu koľaj, zabrzdení alebo obsadení do roly outsidera. Možno k tomu dôjde v dôsledku dlhej choroby alebo významnej životnej udalosti, ako napríklad narodenie dieťaťa alebo úmrtie v rodine, no možno zimujete v dôsledku poníženia alebo zlyhania. Možno ste práve v prechodnej fáze medzi dvomi životnými obdobiami. Niekedy sa zimovanie len potichu zakráda do vášho života a signalizuje postupné odumieranie vzťahu či pozvoľný nárast potreby starostlivosti o starnúcich rodičov alebo stratu sebadôvery. Inokedy príde obdobie zimovania náhle, ako keď zistíte, že vaše pracovné zručnosti sú absolútne zastarané, alebo keď firma, kde pracujete zrazu zbankrotuje, prípadne, keď vám partner povie, že sa zamiloval do niekoho iného. No vždy, keď príde čas zimovania, nezvolili ste si ho dobrovoľne a cítite sa osamelo a ubolene.

Nemáte však na výber. Radi si predstavujeme, že život je jedno dlhé a krásne leto, a keď sa ochladí, sme z toho sklamaní. Snívame o horúcich plážach, o miestach čo najbližšie k slnku a nekonečne dlhom období tepla. Lenže takto to nefunguje. Emocionálne máme skôr tendenciu potácať sa medzi obdobiami horúceho leta a studenej, neprívetivej zimy. Aj keby sme nejakým zázrakom mali nesmierne šťastie a dokázali udržať svoje zdravie a svoju spokojnosť pod kontrolou celý život, obdobiu zimy sa skrátka i tak nedokážeme vyhnúť. Naši rodičia zostarnú a zomrú, priatelia nás oklamú, nástrahy sveta nás napokon dostihnú. Občas to sami pokašleme. A potom príde mráz.“ 

Počúvať svoju dušu plakať aj rásť nás oslobodzuje

„Každý ľudský život sa skladá zo svetla a z temnoty, zo šťastia i smútkov, vitality i odumierania. Rozdiely spočívajú v tom, ako sa na tieto rytmy pozeráte a aký postoj k nim zaujmete. Chcete zotrvávať v ilúziách a odvracať pozornosť zábavou? Budete sa správať cynicky a depresívne? Alebo hodláte otvoriť svoje srdce tajomstvu, ktoré je prirodzené ako slnko a mesiac, deň a noc, leto a zima?“

Píše Thomas Moore v Temné noci duše.

Každý z nás sa ocitol v životnom období, kedy sme si mysleli, že cieľom života je vyriešiť problémy a byť šťastní. Keď sme sa presvedčili, že šťastie je len prchavý pocit a problémov sa nedá definitívne zbaviť, museli sme prehodnotiť, čo je skutočným životným cieľom. 

Ja s mojou profesijnou deformáciou tvrdím, že životnou úlohou je stať sa tými, ktorými sme; naučiť sa väčšmi zaoberať ľuďmi a životom okolo seba a autenticky žiť svoj život. Viem, znie to ako z motivačnej knihy. Ja však poznám ľudí, ktorí trávi čas tým, že sa životu vyhýbajú. Boja sa naplno prejaviť a svoju energiu vkladajú do ambícií, ilúzií, očakávaní a prenášaním zodpovednosti na iných.  

„Väčšina ľudí, aj keď každý inokedy, prejde obdobím smútku, skúšok, strát, frustrácie alebo omylov, takým dlhým a drvivým, že by sme ho mohli nazvať temnou nocou duše…“ 

Konštatuje Moore a dodáva: „Možno sa uprostred nejakej práve nachádzate. Možno žijete v problematickom manželstve, máte starosti s deťmi alebo upadáte do ťažkých, mrzutých nálad. Možno oplakávate stratu partnera alebo rodiča. Zradil vás milenec alebo obchodný partner alebo sa práve rozvádzate. Niektorí ľudia vnímajú tieto situácie jednoducho ako problémy na vyriešenie, ale pre iných sa stanú zdrojom hlbokej beznádeje. Skutočná temná noc duše nie je len povrchná prekážka, ale vývoj, ktorý človeka odvádza od radostí bežného života. Vonkajšia udalosť alebo vnútorná nálada vás dostane až na samý okraj existencie. A nie je to len pocit, ale prielom v bytí a možno bude dlho trvať, než sa prehryziete na druhý koniec. Temná noc nemusí vyzerať ako depresia. Pri dlhej chorobe alebo v problematickom manželstve môžete byť úzkostní, ale nie deprimovaní.“

Thomas Moore vidí temnú noc duše ako obdobie transformácie. 

„O hlbinách svojej duše sa dozvedáte viac v obdobiach bolesti a utrpenia ako v obdobiach pokoja. Temnota a neistota určitým spôsobom stimulujú imagináciu. Umožňujú vám zahliadnuť veci, ktoré normálne prehliadate. Stávate sa citlivejšími na iné spektrá emócií a významov. Postrehnete ultrafialové extrémy svojich pocitov a myšlienok a uvedomíte si veci, ktoré by ste v dobách normálnosti a jasu nezaregistrovali. Temná noc duše nie je ničím neobvyklým alebo vzácnym. Je to prirodzená súčasť ľudského života a môžete sa od nej učiť rovnako ako od normálneho života.“

Príspevok Hlboké odkazy zo štyroch kníh pre rok so štvorkou zobrazený najskôr Life koučing.

V akomkoľvek období dokážeme premeniť výzvy a nedokonalé podmienky na konanie. Je však pravda, že hlava má rada nové začiatky od méty, kedy jej to príde lepšie na odpočítavanie. 

Rada by som vás povzbudila – začnite s prvým krokom rovno v tejto chvíli. Hoci s maličkým. Ráta sa, lebo každý krok, ktorý urobíte, vás posúva bližšie k vašim zámerom a vaša sebadôvera porastie. Vďaka tomu budete čoraz silnejší, zručnejší a sebavedomejší. To umocní vaše odhodlanie, že môžete žiť tak, ako si sami vyberiete. Vyžaduje si to ochotu prevziať zodpovednosť za svoje správanie a dosiahnutie svojich cieľov. 

Zraniteľné miesto pri presadzovaní zmien je práve zodpovednosť. Býva to s ňou ako s lietadlom, ktoré stojí bezpečne v hangári a aby bolo aspoň trochu využité, vrtuľa z neho suší bielizeň.

Túto analógiu vnímam v príbehoch ľudí, ktorí volajú po zmene, ale v skutočnosti ju nechcú. Nie tak, že by sa k nej postavili zoči-voči a pustili sa do kontinuálnej práce. Chcú, aby sa zmena odohrala a oni sa s ňou veľmi nenarobili. Lenže nedá sa byť vo vzduchu, keď sa lietadlo neodpúta od zeme. Zmenu si treba odpracovať a postarať sa o ňu, aj so všetkými rizikami a neistotami, ktoré prináša.

Až v momente, keď sa zaviažeme k zodpovednosti voči sebe samému, sme pripravení naplno využívať svoje odstavené lietadlo.

Patrí k tomu aj nasledovné:

• Pozrieť sa na seba bez filtrov v zrkadle a priznať si svoje chyby a oceniť svoje úspechy. Prijať ich s pokorou ako učiace sa skúsenosti.
• Byť vďační za to, čo už máme, nech by boli naše túžby akokoľvek ambiciózne. 
• Konať dobré skutky zakaždým, keď sa nám naskytne príležitosť. 

Neurológ a psychiater Victor Frankl to vystihol priliehavo: 

„Človek by sa nemal pýtať, čo je zmysel jeho života, ale mal by si uvedomiť, že je to on,
ktorý dostáva otázku. Inými slovami, každého človeka sa spytuje život;
a životu môže odpovedať iba (z)odpovedaním za svoj život;
životu môže odpovedať iba tak, že bude zodpovedný.“

Príspevok Zodpovednosť nás mučí alebo poháňa zobrazený najskôr Life koučing.

Ja práve s pribúdajúcimi rokmi vnímam, že svoje vlastné obmedzenia s láskou a vďačnosťou púšťam. Od môjho úrazu, ktorý ma prebral k životu koncom roka 2014, vnímam, že som začal obracať svoju pozornosť z vonkajšieho sveta do svojho vnútra. Začal som sa sám seba pýtať, kto vlastne som a ako chcem žiť svoj život tak, aby som už takého veľké upozornenie a spomalenie od života nepotreboval. To odštartovalo cestu do hĺbky môjho vnútra, kde som postupne našiel to, kým v skutočnosti som a čo je mojím skutočným poslaním na tomto svete. Akým chcem byť človekom, manželom, otcom. A práve v období posledných 2-3 rokov vnímam veľmi intenzívne, že moje filtre, zranenia a všetky limitujúce presvedčenia o sebe samom boli tým, čo ma obmedzovalo, aby som mohol naplno byť sám sebou. Teraz cítim v srdci veľkú vďačnosť za cestu k objaveniu pokladov, ktoré sa skrývajú pod povrchom. Dalo by sa o tomto veľmi dlho hovoriť, takto nejako to vnímam v skratke.

Máš návyk alebo rituál, ktorý ti pomáha žiť naplnený život bez ohľadu na vek?

Mám ich niekoľko. Život ma postupne pozval k tomu, aby som objavil, aká obrovská sila sa skrýva v rituáloch, návykoch a veciach, ktoré robíme každý deň. Začínam deň tým, že si v srdci preciťujem vďačnosť, že som sa zobudil, že dýcham a že mám požehnanie prežiť ďalší deň. Potom sa spájam s najlepšou verziou seba samého. Večer keď zaspávam, pýtam sa sám seba, či som dnes ovplyvnil, obohatil, inšpiroval a pozdvihol aspoň 2 životy, teda dvoch ľudí, keďže to vnímam ako súčasť môjho poslania. Je ním otvárať srdcia lídrov a pozdvihovať kultúru v organizáciách, aby sa tento svet stal lepším miestom pre život. S mojou milovanou manželkou Gabikou je naším partnerským rituálom povedať si ráno víziu nášho vzťahu. Máme tiež rodinné rituály ako denný kruh vďačnosti, ktorým končíme každý deň. Každú nedeľu máme týždenný rodinný rituál a na konci roka každého roka vytvárame priestor, kde si preciťujeme vďačnosť za to, čo sa nám darí v našom rodinnom živote žiť. O tomto by som tiež dokázal hovoriť hodiny. Cítim v srdci veľkú vďačnosť za to, čo sa nám za roky spoločného života podarilo vybudovať a ako nám v tom naše rituály pomáhajú.

Na čo sa tešíš vo svojej druhej polovici života?

Ako hovorí jeden môj priateľ, v prvej polovici života tancujeme tanec prežitia a v druhej tancujeme tanec tvorenia. Za posledný rok a pol, okolo svojej 40-ky som prežil takzvanú krízu stredného veku, ktorú ja radšej nazývam hlbokou životnou iniciáciou smerom k tomu, kým skutočne sme. Teším sa veľmi na to, čo prinesie proces žitia môjho skutočného poslania. Keď som v roku 2016 zistil, že existuje koncept IKIGAI, ktorý Japonci považujú za zmysel života, dal som si zámer zistiť, čo by to mohlo byť v mojom prípade, aby som si našiel skutočnú esenciu toho, čo je v strede tých štyroch kruhov. Predstava myšlienky, že keď to človek nájde, už nikdy viac nebude musieť pracovať, znela úplne neuveriteľne. Teraz v každej bunke svojho tela a duše cítim, že som to našiel a žijem to každý deň. Druhá oblasť na ktorú sa nesmierne teším, je svedčiť tomu, ako rastú do svojho plného potenciálu naše milované deti. Mať možnosť sprevádzať ich týmto procesom, je pre mňa veľkým požehnaním. Teším sa aj na to, ako si s mojou milovanou manželkou Gabikou užívame každodenné maličkosti, z ktorých sa skladá náš naplnený život.

Robí ti niečo vrásky v súvislosti s pominuteľnosťou života?

Nenazval by som to, že mi to robí vrásky. Vnímam už niekoľko rokov, ako sa mi mení vzťah k smrti a vlastnej pominuteľnosti. Pred niekoľkými rokmi to bol úplný kŕč a veľký strach, postupne sa transformuje na vďačnosť, úctu pred životom a pokoru. Môj zámer je prežiť svoj život tak, aby som si na smrteľnej posteli pri poslednom výdychu precítil hlbokú vďačnosť za to, aký naplnený život som prežil a odísť s pokojom v srdci a pocitom: „Ďakujem, bolo mi cťou.“

Čo ti pomáha ráno vstávať s radosťou z postele?

Pomáha mi vedomie toho, akým zázrakom je náš život a úžas nad jeho múdrosťou. Cítim hlbokú vďačnosť za život a za všetko, čo prináša. V poslednom období vstávam s nadšením a radosťou z toho, čo prinesie ďalší deň. Kam ma Boh pošle, aby som v službe vyššiemu celku napĺňal svoje poslanie. Keď som o tom pred časom počul hovoriť iných ľudí, prial som si to niekedy zažiť. Cesta k tomu bola bolestivá a niekedy mi pripadalo, že obdobie transformácie nemá konca. Dnes to vnímam ako požehnanie, lebo mi vlastná skúsenosť umožňuje sprevádzať iných týmto procesom.

Tvoj odkaz pre čitateľov bez ohľadu na vek?

Buďte láskaví, trpezliví a súcitní k sebe samému a nájdete vo svojom srdci hlboký pokoj a mier.

Vladimír Lindvay (1982) – líder a kouč s otvoreným srdcom, milujúci manžel a otec. Počas takmer 20-ročnej kariéry lídra v medzinárodných korporáciách v oblasti logistiky a medicínskych technológií po vážnom úraze v roku 2014 obrátil svoju pozornosť z vonkajšieho sveta do svojho vnútra. Začala sa jeho cesta objavovania toho, kým skutočne je. Cez svoje vnútorné vedenie a vďaka pobytu v prírode počas hľadania životnej vízie a v ústraní pobytu v tme našiel svoje poslanie. Je ním otvárať srdcia ľudí, najmä lídrov a pozdvihovať kultúru v organizáciách aby sa tento svet stal lepším miestom pre život. Jeho zámerom je inšpirovať novú generáciu lídrov, ktorí majú otvorené srdce a sú si viac vedomí toho, aký dopad majú na svojich ľudí, na rodiny a svet okolo nás. 
Jednotlivcov sprevádza na ceste k hlbokej životnej transformácií, objaveniu svojho poslania a nájdeniu najlepšej verzie seba samého. 
Firmám a organizáciám pomáham pozdvihnúť kultúru k spolupráci založenej na dôvere, úcte a vzájomnej podpore. 

S Vladimírom sa môžete spojiť cez jeho profil na Linkedine: https://www.linkedin.com/in/vladimirlindvay/

Príspevok Vladimír Lindvay: „Objavujme poklady, ktoré v sebe skrývame“ zobrazený najskôr Life koučing.

Asi sme všetci počuli tú starú „múdrosť“, že s vekom prichádzajú obmedzenia. Tiež som to počúvala, odjakživa. Ja si to nemyslím! Príkladom sú mi moji rodičia. Napríklad, môj otec si k sedemdesiatke prial motorku. Splnil si chlapčenský sen. Stále zvláda stúpať do kopca a liezť po stromoch, postarať sa o rodinu a viesť siahodlhé, hlboké rozhovory. Tým chcem povedať, že obmedzenia sú len v našej hlave! Viaceré obmedzenia a výzvy sa, samozrejme, vyskytujú, to nechcem spochybňovať, ale počúvať seba a svoje telo je kľúčové. 

Starostlivosť o moje fyzické, mentálne a duševné zdravie je stále viac aktuálna a konkrétna téma, ktorou sa zaoberám. Motivuje ma to k zmenám a k lepšiemu životnému štýlu. Možno sa moje telo začína trochu odlišne správať, a tiež si uvedomujem, že nie som už taká pružná a ani taká štíhla ako kedysi, ale to ma neobmedzuje v tom, aby som si užívala život naplno. Namiesto toho, aby som sa sústredila na to, čo nemôžem urobiť, sústreďujem sa na to, čo urobiť môžem. Napríklad, vyberám si fyzické aktivity, ktoré sú pre mňa prístupné a zdravé. Zamilovala som si rannú jogu, ktorá ma naštartuje do nového dňa. Tiež dbám na to, aby bola moja strava vyvážená a zdravá, aby som mala dostatok energie. To mi pomáha cítiť sa stále fit a v dobrej forme. Navyše, sústreďujem sa na to, čo ma skutočne napĺňa a prináša mi radosť, dopĺňa tvorivú energiu. Prirodzene sa mi potom v živote deje menej toho, čo mi energiu odoberá.

Vystavujem sa veciam, ktoré mi prinášajú radosť a sú tiež výzvou. Je tak veľa vecí, ktoré môžem ešte stále objavovať a dosiahnuť a ja som pripravená ich presiahnuť!

Máš návyk alebo rituál, ktorý ti pomáha žiť naplnený život bez ohľadu na vek?

Budúci rok budem mať päťdesiat a v súvislosti s tým sa nedokážem veľmi trápiť, pretože som si osvojila úžasný prístup. Nechala som sa inšpirovať Robinom Sharmom a jeho klubom ranných víťazov „5.AM Club“. 

Uvedomujem si, že každý deň prináša so sebou novú príležitosť začať a meniť svoj život. Každý deň môžem vytvárať radostné, bohaté a tvorivé životné prostredie pre seba a všetkých okolo.  

Jedným z mojich obľúbených návykov je začať môj deň s rannou rutinou. Ranná rutina ma energeticky naštartuje a pomáha mi aktivovať v tele aj v mysli potrebnú energiu a pozitivitu. 

Ráno patrí mne, poskytuje mi chvíľku ticha a súkromia, kedy sa môžem postarať o seba a sústrediť sa na svoj osobný rozvoj, zamerať sa na svoje ciele. Ako prvé si doplním tekutiny a urobím čas na meditáciu a vizualizáciu, čo mi pomáha zrelaxovať myseľ a udržiavať pozitívny, motivovaný postoj. Doprajem si jogu na posilnenie svalov tváre a tela, čo mi dodá energiu na celý deň. Prečítam alebo si vypočujem (popri tom ako sa chystám do pracovného dňa) niekoľko strán z knihy, ktorá ma osobnostne posunie vpred. Už od rána si vytváram prioritné úlohy a plány na deň, čo ma drží fokusovanú a produktívnu. K môjmu rannému rituálu patrí neodmysliteľne aj šálka čiernej kávy. 

Ranná rutina je pre mňa neoceniteľnou investíciou do môjho fyzického a duševného blaha. Keď sa v prvej hodine dňa postarám najprv o seba, už si nie som nič dlžná. Potom sa môžem po zbytok dňa starať o druhých, doma aj v práci.

Na čo sa tešíš vo svojej druhej polovici života?

Jednoducho na všetko! Pre mňa je to, že som v polovici života, príležitosťou na ešte väčšiu sebadefiníciu a objavovanie. Teraz mám viac skúseností a životnej múdrosti, vďaka čomu môžem lepšie pochopiť samú seba a odbúrať obmedzenia, ktoré ma záhadne ovplyvňovali. Teraz si môžem dovoliť byť viac autentická a žiť život, ktorý si skutočne prajem. 

Viem, že som ešte stále schopná učiť sa a rásť a to ma povzbudzuje v tom, aby som sa nevzdávala svojich snov a ambícií.  Práve naopak, otvára ma to, aby som dovidela na čo najviac príležitostí. Teším sa na tieto úžasné roky, keďže môžem sledovať, ako sa vyvíja život našich milovaných dcér a v budúcnosti možno budem môcť vidieť rásť naše vnúčatá. Teším sa na to, že budeme mať spolu s mojim manželom stále viac času a voľnosti cestovať a objavovať nové miesta. Budeme mať viac času na to, aby sme sa venovali svojim spoločným záľubám a záujmom. Ja som pripravená nechať sa inšpirovať a presvedčiť sa, aký úžasný a naplnený môže byť náš život bez ohľadu na vek!

Robí ti niečo vrásky v súvislosti s pominuteľnosťou života? 

Samozrejme, som si vedomá, že život je krátky, že čas rýchlo plynie a minulosť sa nedá zvrátiť. Zároveň si uvedomujem, že pominuteľnosť života je pre mňa aj zdrojom inšpirácie a motivácie. Učí ma žiť v prítomnosti, oceniť malé radosti a vidieť perspektívu. Je to inšpirácia k prehodnoteniu hodnôt a presvedčení, podľa ktorých žijem a na vykonanie zmien v kariére alebo osobnom živote.

Usilujem sa byť vďačná za každý deň a snažím sa nájsť zmysel a radosť v malých veciach. Žiť autenticky, naplno a s radosťou. Myslím na to, že každá skúsenosť, každý vzťah a každé dobrodružstvo, ktoré zažívam, je súčasťou môjho životného príbehu. Preto mi ani jedna vráska na tvári neuberá z pocitu plnosti a spokojnosti.

Preto je odpoveď na otázku, či mi niečo robí vrásky v súvislosti s pominuteľnosťou života, je zároveň áno aj nie. Áno, pretože si uvedomujem, že čas plynie a nevráti sa, lebo proces starnutia je neodvratný. Zároveň to nie je obava, ktorá ma ochromuje. Namiesto toho ma to motivuje k tomu, aby som si užívala prítomný okamih, žila autentický život a snažila sa vytvárať vzťahy a skúsenosti, na ktorých záleží.

Čo ti pomáha ráno vstávať s radosťou z postele?

To, že mám jasný cieľ alebo zámer pre ten daný deň. Ideálne je, ak sa na to teším. Kladiem si otázku: „Podľa čoho na sklonku dňa spoznám, že som skutočne spokojná s prežitým dňom a tým, ako sa vydaril?“

Keď viem, čo ma čaká alebo na čom budem pracovať, čo chcem dosiahnuť, pociťujem vzrušenie a túžbu začať nový deň. Môže to byť cieľ v práci, vo vzťahoch, v sebavzdelávaní alebo aj niečo jednoduchšie, ako napríklad stretnutie s rodinou, s blízkymi. Cítim sa motivovane vstávať a objavovať spôsob, ako sa priblížiť k tomuto cieľu.

Ďalšou vecou, ktorá mi pomáha, je dodržiavať svoju rannú rutinu, ktorá ma nabudí a pripraví do dňa. Dôležitú úlohu hrá u mňa aj spánok. Ráno vstávam s radosťou, ak som si dopriala dostatok kvalitného spánku a cítim sa sviežo.

Najdôležitejším faktorom, ktorý mi pomáha ráno vstávať s radosťou z postele, je mať v živote zmysel a byť v kontakte so svojimi hodnotami. Keď som sama so sebou v harmónii a viem, že moje činy majú vplyv na mňa aj na iných, cítim hlbokú spokojnosť a radosť.

Tvoj odkaz pre čitateľov bez ohľadu na vek?

Je to jednoduché, nezávisle od toho, koľko rokov máte – žite svoj život naplno a s láskou. Nech sa vám darí vytvárať si vlastný príbeh plný zážitkov a prekvapení. Neustále buďte zvedaví, učte sa. Nech sú pribúdajúce roky len pozvánkou k neustálemu osobnému rozvoju a sebadefinovaniu v každej novej etape vášho života. 

Buďte odvážni a nebojte sa prekračovať svoje limitácie. A vždy si pamätajte, že nikdy nie je neskoro začať, zmeniť sa a dosiahnuť svoje ciele. 

Vaše najlepšie časy môžu práve teraz čakať len na vás!

Erika Feketová (1974) je lektorka rozvojových programov, mentorka v oblasti moderného vodcovstva a strategická koučka. 
Pomáha inšpirovať ľudí a organizácie k hlbšiemu premýšľaniu o vízii, životnej misii a cieľoch vďaka posilňovaniu motivácie, vodcovských a ľudských zručností budúcnosti.
Vo svojej praxi sa opiera o poznatky a skúsenosti z biznisu, tiež zo psychológie, behaviorálnych vied a neurovied, ktoré prepája s témami vzdelávacích rozvojových programov a biznisových riešení.

Viac sa o Erike dozviete na jej stránke: https://www.espiral.sk/erika-feketova/

Príspevok Erika Feketová: „Buďme odvážni a nebojme sa prekračovať svoje limitácie“ zobrazený najskôr Life koučing.

Myslím, že dobre 😊 Zatiaľ príliš obmedzenia necítim. Ale je to čiastočne aj preto, že som voči sebe jemnejší, citlivejší a menej sa tlačím do výkonu ako v minulosti. Nerobím už vrcholovo šport a pri joge, v ktorej mám svoju dennú prax, ide o všetko iné, len nie o výkon. 

Máš návyk alebo rituál, ktorý ti pomáha žiť naplnený život bez ohľadu na vek? 

Veľa. Jeden, už spomínaný, je denná prax jogy. Ďalším je ranná pránajáma alebo dychové cvičenia. Ďalším je moja strava, už desaťročie som vegetarián, ale nie je to len o nejedení mäsa, skôr o celkovom vedomom prístupe k jedlu. Možno stojí za zmienku aj to, že ako podnikateľ nemám veľa vecí, do ktorých by som sa musel nútiť a prekonávať sa. Pracujem veľa a intenzívne, ale na veciach, ktoré ma bavia a s ľuďmi, ktorých mám rád. 

Na čo sa tešíš vo svojej druhej polovici života? 

Uau, na milión vecí. Mám pocit, že sa ešte len rozohrievam. Že to nie je druhá polovica života, ale skôr nový život alebo ďalší život. Teším sa na to všetko, čo s mojimi parťáčkami v podnikaní vymyslíme, ako budem vidieť vyrastať svoju dcéru, na hojnosť, ktorá ku mne začína teraz prichádzať inak ako k manažérovi – zamestnancovi. Teším sa na partnerský čas so ženou, keď najmladšia dcéra bude trochu väčšia. Teším sa na thiny house, do ktorého sa presťahujeme, keď odídu starší chlapci z domu. A teším sa aj z toho, že je pre mňa O.K, že to všetko môže byť inak 😊

Robí ti niečo vrásky v súvislosti s pominuteľnosťou života? 

Nie. Alebo možno to, aby som ho prežil bez ľútosti. Z nevyužitých šancí, z nesprávnych rozhodnutí, z ublíženia iným, z nedodržania dôležitých záväzkov voči najbližším. 

Čo ti pomáha ráno vstávať s radosťou z postele? 

To, že chcem využiť každú minútu. Moja žena si užíva spánok. Ja spím, lebo musím 😊. Takže väčšinou je pre mňa vstávanie ako otvorenie závory pre závodného koňa, ktorý sa nevie dočkať na vyštartovanie. 

Tvoj odkaz pre čitateľov bez ohľadu na vek?

Life is too short to … doplňte si čokoľvek, čo vám tam dáva zmysel.

Marek Marušinec (1980) je kouč a tréner, autor Abecedy lídra, intenzívneho rozvojového programu pre lídrov. Pri svojej podpore lídrom je sprievodcom ponúkajúcim metódy, nástroje a zdroje inšpirácie.  Za svoju misiu považuje zvyšovať povedomie o vedomejšom a zmysluplnejšom leadershipe. 

Viac sa o Marekovi dozviete z jeho webu https://marekmarusinec.com/

Príspevok Marek Marušinec: „Buďme aktívni, ale bez tlaku na seba“ zobrazený najskôr Life koučing.

Asi najvýraznejším obmedzením pre mňa predstavuje čas – presnejšie, jeho nedostatok. Na začiatku však musím poznamenať, že hoci mám 47 rokov, mám len 9 ročnú dcéru, takže zažívam typický nedostatok času všetkých rodičov mladších školopovinných detí. V posledných rokoch si intenzívnejšie uvedomujem plynutie času a musím priznať, že ma to zvykne stresovať. Považujem ho za príliš vzácny a nechcem ho premrhať. Niežeby som si nedokázala oddýchnuť a len tak vychutnávať pokoj ničnerobenia a vlastné myšlienky. Naopak, túžim po tom, aby som to robila častejšie. Ale keďže mám toho počas dňa veľa a je to často hektické, snažím sa čo najefektívnejšie zadeliť čas a to ma núti ho neustále sledovať. Chcem všetko stihnúť. Akoby ma celkom opustila ľahkosť bytia, ktorú som v mladosti mala až príliš. Zodpovednosť, ktorá v mojom živote výrazne zosilnela po narodení mojej dcéry ma miestami drví. Cítim, že na seba kladiem zbytočne veľké nároky ako na mamu, na ženu, ktorá má rodinu a domácnosť a popri tom sa snaží zarábať a cítiť vo všetkých sférach úspech a satisfakciu. Výsledky a odfajknuté položky. Samozrejme, chápem, že sa nedá kontinuálne zažívať len satisfakcia, ale čím som staršia, tým viac potrebujem cítiť práve spokojnosť. Akoby ona bola mojim cieľom. Vnímam, že je veľmi dôležité nájsť si pravidelne čas a venovať sa aj sama sebe a je mi ľúto, že ho mám pre seba momentálne tak málo. 

Máš návyk alebo rituál, ktorý ti pomáha žiť naplnený život bez ohľadu na vek?

Nemám celoživotný návyk alebo rituál. Každé životné obdobie mi prinieslo rôzne motivácie, zväčša v podobe živej bytosti, s ktorou zdieľanie zážitkov bolo to skutočné naplnenie života. Príroda, vychutnávanie zážitku a spoznávanie nových miest sú pre mňa esenciálne. To sa tiahne celým mojim životom od mladosti. Vždy boli aj vzácne okamihy, ktoré som si  dokázala vychutnať osamote. Často som si do prírody brala so sebou knihu, alebo papier a pero. Zvyčajne však potrebujem vedľa seba spriaznenú dušu, s ktorou zdieľam zážitok a emóciu. Východ slnka spoza hrebeňov Tatier vytŕčajúcich z oblakov je nádherný, ale ak máš vedľa seba niekoho, kto to prežíva s tebou, je to transcendencia. Moja dcéra je čoraz viac aj mojou parťáčkou, navyše napĺňa môj život už len tým, že je, že vidím, ako v nej rastie poznanie, ako sa vyvíja jej krásny charakter a osobnosť, ako sa zdokonaľuje vo veciach, ktoré ju bavia. Veľmi dlhú dobu bol naplnením môjho života môj prvý a zatiaľ jediný pes, s ktorým som mala veľmi silné prepojenie a môj denný režim a vlastne celý život bol vtedy prispôsobený jeho povahe a potrebám. Keďže Jerry bol Maďarská vyžla, potreboval nadpriemerne veľa pohybu a tiež mentálnej aktivity. Veľa sme chodili von za každého počasia, do prírody v blízkosti nášho domova aj na výlety. Nebol to len pes, bol to môj parťák a prežil so mnou veľa pekných aj ťažkých chvíľ. Toto plemeno som si vybrala zámerne. Chcela som parťáka na behanie a pobyt v prírode, inteligentného psa, ktorý so mnou zdieľa úplne všetko. Starať sa plnohodnotne o toto plemeno je náročné na čas, pohyb aj psychiku, pretože okrem toho, že vyžla nerozpráva, robí a chce robiť s tebou úplne všetko :-)

Na čo sa tešíš vo svojej druhej polovici života?

Druhá polovica môjho života mi priniesla človeka, o ktorom by som chcela o pár dekád potvrdiť, že to je muž môjho života. Teším sa na všetko, čo budeme spolu zdieľať – spoločne sledovať ako naša dcéra rastie a zažívať v trojici aj v dvojici nové zážitky a tiež sa vracať na miesta, ktoré sme si obľúbili, aby sme sa vrátili k spoločným spomienkam. Veľmi sa teším na vytváranie spoločných zážitkov. Dúfam, že budeme mať v budúcnosti viac času práve na tie zážitky, na cestovanie a užívanie si voľných chvíľ v prírode alebo kdekoľvek na peknom mieste, kde stačí, že svieti mesiac a ráno vyjde slnko a všetko je dokonalé presne tak, ako je. Dúfam a teším sa, že budem mať viac času aj na seba, na aktivity, ktoré si nemusím odfajknúť a pri ktorých nebudem sledovať plynutie času. Myslím si, že každá fáza života má svoje danosti, bez ktorých sa nezaobíde a ktoré ju zároveň napĺňajú. Všetko nás to obohacuje, bez ohľadu na to, či to považujeme v tej chvíli za stresujúce, alebo radostné. Veľakrát som si povedala: Keby som mala túto hlavu pred 20 rokmi, užila by som si to oveľa viac. Ale to by už nebolo ono, pretože aj ten stres, aj to “nepoznanie” patrí k autenticite momentu. A nič nie je také krásne, ako keď je to autentické. Snažím sa však poučiť. A tak si vo chvíľach, kedy mám pocit, že nič nestíham a že žijem v jednom kolotoči, hovorím, že to patrí k tomuto momentu, k tomuto obdobiu. Viem, že toto obdobie vystrieda nové a budem naňho s radosťou spomínať a budem si želať vrátiť ho a prežiť znova. Tak si ho snažím užiť so všetkým, čo v sebe obsahuje.

Robí ti niečo vrásky v súvislosti s pominuteľnosťou života?  

Samozrejme, čím som staršia, tým som na pominuteľnosť citlivejšia, detská bezstarostnosť je už dávno preč. Ale nevnímam to ako čosi dramatické. Máme silné puto s mojou mamou a sestrou. Sme taká pevná trojka. Čím som staršia, tým si viac želám, aby bola moja mama nesmrteľná. Mojou transcendenciou je moja dcéra. Je to prirodzené, každý človek vidí svoje pokračovanie vo svojich deťoch. Možno aj tým, že som na moju dcéru tak dlho čakala, mám z toho, že som jej mamou a ona mojou dcérou, veľké zadosťučinenie. Možno to niekto považuje za nadmerné sústredenie sa na dieťa, ktoré jedného dňa tak či tak vyrastie a osamostatní sa. Ja som na to nielen pripravená, ja sa na to teším. Moja súčasná úloha je pripraviť ju čo najlepšie na osamostatnenie. Nemyslím tým len to, že sa odsťahuje, začne zarábať a založí si rodinu. Pre mňa bude najväčším zadosťučinením práve to, že pôjde svojou cestou. Že nájde tú svoju pravú cestu. Snažím sa ju vychovávať tak, aby vedela definovať svoje potreby, vyhodnocovať rozličné možnosti a vedela sa riadiť podľa toho, čo sama chce a po čom túži. Toto snaženie mi vyhladzuje vrásky, keď pomyslím na pominuteľnosť :-)

Čo ti pomáha ráno vstávať s radosťou z postele?  

Počas pracovného týždňa to je skoršie ranné vstávanie. Získam tak čas navyše, čas pre seba. Moja dcéra a zväčša aj muž ešte spia. (A ak je aj muž hore, vie, že ma má nechať na pokoji :-)) Spravím si kávu, pripravím raňajky a desiatu a potom si pustím hudbu a zacvičím si. Ten čas, nech je akokoľvek dlhý či krátky, je zužitkovaný na maximum! Cez víkendy je to tiež predstava prípravy kávy a pocit, že sa nikam neponáhľame, pripravíme si bohatý brunch a môžeme si spraviť zaujímavý program. 

Tvoj odkaz pre čitateľov bez ohľadu na vek?

Nikdy nie je neskoro na čokoľvek nové. Môžete začať trénovať na triatlon aj v 50-tke a úspešne sa ho zúčastniť. Môžete sa zaľúbiť v 50-tke, užívať si to a pritom sa necítiť, že ste tých prvých 50 rokov premrhali čakaním na lásku svojho života. Môžete sa stať úplne iným človekom, keď začnete robiť to, po čom túžite. Hoci ste si o sebe mysleli, že ste nejakí, že potrebujete celý život žiť v zabehaných koľajach alebo podľa nejakých pravidiel, môže sa to úplne zmeniť aj po aj po 50-tke aj po 70-tke. Totiž, to nezáleží od veku. Nespôsobí to ani žiaden zázrak, či zázračná osoba. Záleží to len od vás, o tom, pre čo sa rozhodnete. 

Na záver mi ešte dovoľte podeliť sa o jeden príbeh. 

Ginger, žena, ktorú osobne poznám, stretla ako veľmi mladá, mala necelých 18 rokov, muža, ktorému nedávno umrela manželka a on ostal sám s malým sotva 6-mesačným dieťaťom. Bolo to pred vyše 70 rokmi. Hoci to pre tú dobu a spoločnosť znamenalo výrazné vybočenie zo štandardu, Ginger nasledovala svoje srdce. V krátkej dobe sa vydala za tohto muža a s láskou sa starala o malé dievčatko, ktoré si, žiaľ, svoju biologickú matku nemohlo pamätať inak, ako z rodinných fotografií, ktoré boli celý čas súčasťou ich domu. Neskôr mali spolu ďalšie dve deti. Všetky tri deti vyrastali v láskyplnom a inšpiratívnom domove, všetky volali Ginger rovnako “mama”. Podľa mojich pozorovaní si bola najstaršia dcéra so svojou adoptívnou mamou najpodobnejšia zo všetkých detí a mali najbližší vzťah. Ginger prežila so svojim manželom dlhý a naplnený život. O tom niet najmenších pochýb. Bol to starší manželský pár na pohľadanie. Často sa držali za ruky, žmurkali na seba, správali sa k sebe s nevídanou úctou. Deťom vštepili svojim životom veľa pozitívnej výbavy do života. Jej manžel umrel, keď mal vyše 80. Keďže som poznala aj jeho, pomyslela som si vtedy, aké mal šťastie, že stretol práve takú činorodú, pragmatickú a zároveň citlivú ženu ako je Ginger. Pri jeho dobrote mohol skončiť aj s iným typom ženy, a príbeh tejto rodiny by vyzeral celkom inak. Napriek jej životaschopnej povahe mi bolo Ginger veľmi ľúto, vedela som, ako ho oddane milovala a stála pri ňom celý život aj napriek mnohým neprajným okolnostiam počas ich života. Pár rokov po smrti jej manžela sa Ginger nečakane zaľúbila. Do vdovca. Vraj sa správa ako teenagerka, hlásila mi jedna jej dcéra. Na svoje 85. narodeniny si naplánovala výlet do Viedne, Budapešti, Bratislavy a Prahy spolu so svojim novým partnerom, o niečo starším od nej. Vidieť tých dvoch bolo neopísateľne osviežujúce a inšpiratívne. Išla z nich veľmi podobná energia ako keď som ju stretla s jej zosnulým manželom. Vtedy mali čosi okolo 70-tky. Teraz som hľadela na muža a ženu, ktorým síce ťahalo na 90, ale vtipkovali a doberali sa ako mladí zaľúbenci. Teraz má Ginger 91 a šťastne si nažíva so svojim partnerom. Poviete si, že to je ojedinelý príbeh a Ginger mala proste dvakrát také výnimočné šťastie. Ja som presvedčená, že to šťastie vytvorila ona sama. Svojim pričinením, svojou činorodosťou, pragmatickosťou, svojou empatiou a nevyčerpateľnou vierou v šťastie. Tým, ako uvažovala a uvažuje. Keď sme sa naposledy videli, mala 87 rokov, povedala mi: „Musíte ma prísť s Lujzou (tak sa volá moja dcéra) navštíviť do Washingtonu, ale lepšie to bude, keď bude Lujza väčšia, aby si to poriadne vychutnala, je tam toho toľko na videnie a spoznávanie. Určite musíte za mnou prísť.“ Neviem, či sa nám to podarí zrealizovať, lebo Washington nie je zrovna za rohom. Ale na tom až tak nezáleží. Jedno je isté. Keď Ginger posledný krát vydýchne a dúfam, že to bude až o veľa veľa rokov, bude sa usmievať a jej srdce bude spokojné a naplnené. 

Zuzana Aichová (1976) je zakladateľkou výnimočného portálu www.mojakalokagatia.sk

Zuzkin príbeh, ako MojaKalokagatia vznikla si môžete prečítať tu: https://lifekoucing.sk/navod-na-pouzitie-seba-sameho/

Príspevok Zuzana Aichová: „Môžete sa stať úplne iným človekom, keď začnete robiť to, po čom túžite“  zobrazený najskôr Life koučing.

Rozprávali sme sa o prúdoch stredného veku a Radka sa podelila o svoje skúsenosti, vhľady a postoje k téme midlifu.  

Radka, ako sa teba osobne téma stredného veku dotýka? 

Už s ním žiju několik let. A když to počítám, tak jsem ve středu, či spíše ve druhé části středního věku. Osobní rozměr je navíc silně násobený tím, že i v mém blízkém okolí, partner, mí přátelé a mnoho mých kolegů a také klientů, jsou midlifeři. Téma životního „poločasu“ tedy žiju na vlastní kůži, a zároveň je součástí prostoru, ve kterém se pohybuji. Takové mikroklima dokáže poskytovat podporu a inspiraci a zároveň nás může i trochu limitovat či izolovat. Proto považuji za bytostně důležité propojovat se i s lidmi z jiných věkových skupin, mladších i starších. Mám v tom směru štěstí, protože věkový rozptyl mých klientů je široký. To se týká i mojí dobrovolnické práce, kdy koučuji mladé lidi a zároveň trénuji paměť a kognitivní funkce ženy ve věku 75-89 let. V kontaktu s lidmi všech věků vidím velký zdroj pro dobré proplutí proudy středního věku. 

Používaš krásnu metafu „preplávať prúdmi stredného veku“. 

Pojmenování proudy středního věku podle mě vystihuje, že se jedná o dynamický a mnohovrstevnatý jev. Některé proudy jsou na první pohled viditelné a zřejmé. Tím, že jsou v našem zorném poli, tak se s nimi dokážeme identifikovat. Jiné proudy jsou více v hloubce našeho nevědomí. O jejich existenci se můžeme dozvědět z určitého napětí, skrze duševní i tělesné signály, nebo noční i denní sny. Těm třeba nejprve ani nerozumíme a mohou nás nějak udivovat, dráždit nebo i trochu děsit. Například jako midliferka se ztotožňuji s tím, že mám bohaté zkušenosti, které jsem připravena jako „mistr“ ve svém oboru předávat dál. A současně přehlížím moji potřebu být znovu „učedníkem“, a v něčem začít úplně od nuly. Mohu se pak sama sebe zeptat, jak současně využívat nabyté zkušenost, tak je odložit stranou a stát se zase nováčkem. 

Odkiaľ čerpáš takýto náhľad? 

Jedním z mých významných zdrojů porozumění lidem a světu je procesově-orientovaná psychologie, kterou vyvinul Arnold Mindell a další. Ti nahlíží na člověka jako na neustávající proudění vědomých a nevědomých procesů, ze kterých se vrství naše existence. Začíná to od reality, na které se všichni shodneme, přes osobní vrstvy, jakými jsou naše emoční prožívání, fantazie a snění, až po kolektivní vrstvy esencí. Optikou procesové práce se tak můžeme na střední věk podívat jak na určitý společensky podmíněný vzorec, tak na originální prožívání konkrétního midlifera v mixu primárnějších (více vědomých) a sekundárnějších (více nevědomých) procesů.

Prihrejem našim profesiám polievku :-) Akú rolu zohrávajú pri témach stredného veku kouči a mentori? 

Koučování a mentoring jsou cennými nástroji k využití transformační síly středního věku. Odehrává se to prostřednictvím užitečného a vnímavého rozhovoru, který pomáhá rozvíjet zvědomování a hledá další kroky pro naplnění životní i pracovní cesty. Po boku mých midlife klientů zažívám rozmanité příběhy o sebepoznání, růstu, dosažení cílů a změn. Střední věk je logicky nejen velmi individuální záležitostí, kterou lidé prožívají svým originálním způsobem, ale zároveň je vícevrstvou zkušeností, která přirozeně zahrnuje jistotu i nejistotu, naplnění i prázdnotu, aktivitu i pasivitu nebo mistrovství a učení se. Je dobře udělat prostor všem těmto hlasům a skrze jejich přijetí hledat rovnováhu pro vědomý život v daném čase.

K tomu je z môjho pohľadu potrebné neprestať na sebe pracovať a rozvíjať sa, a to i vo strednom veku. Čo považuješ pri motivácii a osobnom rozvoji za kľúčové? 

Transakční analýza definuje tři psychologické síly ovlivňují náš život ve všech etapách, tedy i ve středním věku. První je struktura, která souvisí s určitou mírou jistoty, pravidelnosti, jasnosti a konkrétnosti. Druhá síla je stimulace, vyjadřující, že pro plný život potřebuje mít dostatek dobrých podnětů, abychom zažívali zájem, zvídavost a vzrušení. A poslední síla představuje ocenění. Ta odráží naši potřebu být vnímaní a pozitivně přijímaní druhými lidmi. Tyto tři síly, které se v originále nazývají hungers, jsou univerzálně platné. Pomohou nám zodpovědět otázku Co potřebuji pro svoji motivaci? Nebo třeba Čeho chci mít v životě více?

Veľkou témou v midlife je, ako „pracovať“ s výkonnosťou, lebo z obrovského množstva požiadaviek neubúda, práve naopak, mnohé nás preťažujú. 

Podle mých zkušeností v práci s úspěšnými profesionály je klíčem k produktivitě a flexibilitě ochota zastavit se. To je možná překvapivé, když si představíme, jak dynamická a rychlá je naše doba. Ovšem právě při cílené „pauze“ můžeme nahlédnout na situace z různých úhlů pohledu a vyhodnotit, jak nejlépe dál. Takové reflektování slouží nejen k vyladění naší výkonnosti, ale také umožňuje učení se a rozvoj. A tento posun můžeme zintenzivnit, když nás v cílených rozhovorech někdo podporuje, třeba profesionální kouč. Po jasné dohodě se s námi vydává na určitou část naší cesty, aby nám pomohl zorientovat se a dojít tam, kam chceme.
Nejde přitom jenom o vize a cíle, ale také o smysl našeho bytí a konání, naši identitu a hodnoty. Kromě rozvíjení dovednosti reflektovat za další významný faktor úspěšnosti v dnešním světě považuji well-being, soulad mezi fyzickou, psychickou a sociální pohodou. Je to dobrá prevence přepracování a syndromu vyhoření. 

Za seba vnímam, že midlife je aj pre nás koučov a mentorov o napĺňaní istých nárokov… 

Je důležité rozpoznat význam vlastního věku při práci s klienty, kteří jsou věkově různí. O tom je první kompetence EMCC, Sebeporozumění. Důležitá je také kompetence Závazek k osobnímu rozvoji. Potřebujeme reflektovat naše vlastní zkušenosti, a přitom se stále rozvíjet a růst. To zvyšuje naši schopnost efektivně podporovat klienty v každém věku. Jedním ze způsobů, jak nahlédnout na schopnost stále se učit a rozvíjet, je u koučů získání a udržení profesionální akreditace. 

Pre nás koučov si prirodzenou autoritou ako prezidentka profesijnej organizácie EMCC. Ako vnímaš našu realitu?

Většina koučů je ve středním věku. A je potěšující vidět, že přibývá těch, kteří mají odvahu a odhodlání jít do strukturovaného procesu sebereflexe a závazku neustálého učení. Tak zůstáváme efektivními a vnímavými průvodci pro naše klienty, bez ohledu na náš věk. A můžeme taky být určitými vzory ve využití midlife k rozvoji, posunu a dosažení vyšší mety. Akreditace v pojetí EMCC je vlastně takový vnitřní dialog „mistra a učedníka“, to znamená těch našich částí, které jsou mistrovské a zároveň těch, které objevují a učí se nové věci, nebo staré věci novými způsoby. 

Viac sa o Radomíre Gilarovej dozviete z jej webu https://www.gilarova.cz/

Príspevok Radomíra Gilarová: „Koučovanie a mentoring sú cenné nástroje na využitie transformačnej sily stredného veku“ zobrazený najskôr Life koučing.

Zatím si na ně zvykám. Přicházejí, ikdyž mi vrstevnice občas tvrdí, že žádná nejsou. Naštěstí jich zatím není mnoho, věřím, že i díky rozumné životosprávě. Je pro mne nepříjemné vnímat úbytek energie, ale zase mne to nutí ji lépe směrovat a dělat jen to, opravdu důležité. Už pár let nemám pocit, že se musím zavděčit všem. A teď se postupně učím dělat jen to, co je opravdu důležité a co mi dává smysl. Ne vždy se to daří, ale úsilí se taky počítá. 

Máš návyk alebo rituál, ktorý ti pomáha žiť naplnený život bez ohľadu na vek?

Žiju naplněný život a je to dáno hlavně tím, že mne sytí moje práce s lidmi – klienty, kouči, studenty, čtenáři mých textů. Tu je ovšem třeba vyvažovat. Mým asi nejdůležitějším rituálem je každodenní ranní cvičení jógy a po něm krátká meditace. Ikdyž se někdy necítím dobře, několik pozdravů slunci téměř vždy zvládnu a většinou víc. Miluju plánování dne a týdne hezky postaru na papír a nejlépe s kávou v ruce. Každý rok si dělám visionboard, který mne směřuje k tomu opravdu důležitému. A pořád mne baví učit se něco nového, hlavně v souvislosti s mou profesí, ale nejenom. Jsem vděčný návštěvník různých kurzů a výcviků. A jakmile to jen jde užívám si dlouhé svižné vycházky s nordic walking hůlkami v mých milovaných Krušných horách, v zimě jsou to běžky.  

Na čo sa tešíš vo svojej druhej polovici života?

Letos jsem si poprvé od studentských let dopřála volnější léto. To si chci zachovat. Díky úbytku energie se učím víc rozkládat síly a odpočívat, tak třeba bude ta druhá polovina trochu klidnější a vyváženější. Ale znám se a trochu o tom pochybuju. Těším se na chvíle s rodinou a přáteli, na další výstavy, knihy, běžky, další cesty… Nějak si to umím vše víc užít, než tomu bylo před pár lety. Umím už do sebe víc investovat a vážit si sama sebe. To je skvělý pocit, který si chci dál užívat. 

A taky věřím, že napíšu další knihu, aspoň jednu, snad konečně o koučování. A třeba přijde i těšení na vnoučata… zatím je čas. A snad se mi taky podaří trávit ještě více času na horách. Ale neupínám se na to, uvidíme. 

Robí ti niečo vrásky v súvislosti s pominuteľnosťou života? 

Uvědomuji si zatím lehký úbytek sil a energie, trochu se bojím, jak to bude dál a jak budu třeba zvládat výraznější omezení. Odcházejí blízcí a zřejmě mne časem čeká vyrovnávání se s nejtěžšími ztrátami. Máme jedináčka, tak si také uvědomuji, že tu jednou, snad za dlouho, bude sama. Zneklidňují mne starosti o budoucnost planety.  Na druhou stranu, vědomí krátícího se aktivního času mne vede k tomu si víc užívat to, co je. A být za to vděčná. 

Čo ti pomáha ráno vstávať s radosťou z postele? 

No, prostě vstanu. Vždy si ráno uvědomím, jak se zrovna cítím a na co se těším. A čeho se třeba bojím. A často podle toho uzpůsobím ranní cvičení i meditaci. A ikdyž nevstanu v nejlepším rozpoložení, ranní rituály mne nastartují a den je lepší. Výhodou je, že už pár let nemusím obstarávat ranní servis pro dceru a ráno je tak více moje a klidnější. A taky vstávám dříve, abych si ráno udělala hezké. Snažím se mít každý den něco, na co se skutečně hodně těším. Někdy je to pracovní, někdy odpočinkové. A když někdy tápu a ztrácím se v okolnostech, vracím se ke své životní i pracovní vizi. A uvědomuji si, že za ní každým dnem směřuji. I přes obtíže a překážky. 

Tvoj odkaz pre čitateľov bez ohľadu na vek?

Nežijeme v ideálních podmínkách, tak vypadají jen posty na sociálních sítích. Žijeme v reálném světě a běžíme maraton i víc. Na rozdíl od běhu nevidíme na konec. A je třeba s tím počítat a starat se o svou energii, fyzickou i duševní.

Lenka Šilerová, psycholožka, koučka, supervizorka koučů, VŠ pedagožka

Těší mne podporovat kohokoliv při růstu a rozvoji, osobním i profesním. Jako malá jsem dokonce chtěla být učitelka, což se nakonec v trochu jiné podobě stalo. V životě i v práci potřebuji pestrost, střídám různé aktivity a učím se nové věci, které propojuji. Mám ráda individuální práci s jednotlivci (koučování, terapie, supervize), zároveň ráda učím, stejně tak jako ráda o samotě píšu. Obzvlášť mne těší vše okolo koučování a jeho podpory, od supervize, přes výuku až k podpoře akreditací. 

Jsem také partnerkou, matkou báječné dospívající dcery, od níž se neustále učím, a majitelkou teriéří fenky. Miluju Krušné i jiné hory, rychlou chůzi, běžky, pistáciovou zmrzlinu, time management a fotografování.  A taky nadhled Snoopyho a Lucy z komiksové partičky Peanuts.

www.lenkasilerova.cz

lenka.silerova@gmail.com

https://www.linkedin.com/in/lenkasilerova/

Príspevok Lenka Šilerová: „Více do sebe investujme a važme si sami sebe“ zobrazený najskôr Life koučing.

Ako sa vyrovnávate s obmedzeniami (ak nejaké vnímate), ktoré pribúdajúce roky prinášajú? 

Obmedzenia s vekom žiadne nepociťujem. Práve naopak. Vnímam nové uvedomenia, už sa nepretekám s časom. Pravdou je, že životné tlaky, stresy a rýchlosť som vymenila za konzistentnosť. S určitou presnosťou viem odhadnúť svoje denné možnosti a schopnosti. Už sa nepreceňujem. Nie je to moje obmedzenie, ale rozhodnutie. 

Mám ale jedno obmedzenie, ktoré som si vytvorila sama. Pre prospech svojho dobra. Snažím sa eliminovať všetky veci, situácie aj ľudí, keď sa pri nich necítim komfortne.

A ešte vnímam jeden limit, čiastočné obmedzenie kvôli mojej zodpovednosti ako rodiča. Uprednostniť povinnosti pred zábavou. To ale nie určené vekom, ale záväzkom.

Páči sa mi aktuálny rozhľad stredného veku. Nadobudnuté životné skúsenosti zúročujem a profitujem z nich. Pristupujem s rešpektom k novej generácii, od ktorej sa môžem veľa učiť, a s pochopením aj od staršej. Dívať sa doprava aj doľava súčasne je vymoženosť, ktorú vnímam ako benefit, nie ako obmedzenie.

Máte návyk alebo rituál, ktorý vám pomáha žiť naplnený život bez ohľadu na vek?

Som vďačná, že mám komu každý deň popriať dobré ráno a je to aj opätované. Aj to je pre mňa rituál. Vedomie zdieľania spoločnej domácnosti so svojimi najdrahšími. Robiť si drobné radosti vo mne vyvoláva pozitívne pocity. Najhlavnejšie sú vyplavené endorfíny po športe, ktorý je neodmysliteľnou súčasťou môjho života. To je môj hnací motor. Rituál, ktorý môže vyznieť ako rutina, pre mňa je to splnený cieľ daného dňa. Práca, ktorá ma napĺňa a zároveň je aj mojou zábavou. 

Samozrejme, voľnočasové aktivity s priateľmi, s ktorými rada trávim čas.

Aj neustále zamestnávať mozog, aby bol schopný načítavať a vyvíjať zdravé podnety a úsudky, aby som primerane prejavovala emócie. 

Na čo sa tešíte vo svojej druhej polovici života?

Každoročne si kontrolujem a doplňujem svoj wishlist. Vypĺňam ho už od strednej školy. Teším sa, keď budem mať toľko priestoru a prostriedkov pre samu seba, aby som ho mohla aj uskutočniť. Niektoré túžby sa mi darí napĺňať priebežne, ale väčšinu z nich odkladám. Rokmi pribúdajú a veľmi sa teším, keď si ich budem môcť dožičiť. Cestovanie, adrenalínové zážitky, gastronómia, umenie… jedným slovom pôžitkárstvo.

Objavovať miesta, na ktorých nájdem samu seba a budem cítiť ten neopísateľný pocit, nevyjadriteľnú emóciu. Miesta, ktoré som si vybrala a nikdy ich nevidela, mám od nich veľké očakávania. Som si vedomá, že môžem byť sklamaná. S radosťou podstúpim to riziko. Ak sa mi čo len na chvíľku podarí vymeniť zodpovednosť za slobodu.

Ďalšia moja méta je zanechať po sebe odkaz .Čiastočne ho beriem za splnený, pretože ho budú v sebe niesť moje deti. Ten ďalší je v mojej kreatívnej časti osobnosti prenesený na plátno. Do hmotnej formy, okom viditeľný a prinášajúcu niekomu radosť. Zopár obrazov už visí u svojich majiteľov s mojim podpisom, na realizáciu ďalších ešte musí dozrieť čas. 

Teším sa, keď dozrejem aj ja, keď prehrmí toto premenlivé obdobie a budem si môcť užívať svoj život plnými dúškami. 

Robí vám niečo vrásky v súvislosti s pominuteľnosťou života? 

Otvoriť každé ráno oči neberiem ako samozrejmosť, ale ani pred ňou oči nezatváram. V súvislosti s pribúdajúcim vekom si uvedomujem, ako je pominuteľnosť reálna. Nedívam sa na ňu so strachom, ale s rešpektom. Čaká na nás všetkých. Mojou najväčšou snahou je zanechať po sebe čistý štít. S najnižšou ujmou pre mojich najbližších, a tými sú moje deti. Aby po mne nemuseli „upratovať“. Myslím tým záväzky, podlžnosti a veci, ktoré im do rúk nepatria. Veď aj rodičia majú svoje tajomstvá, a nie všetky musia byt odhalené. 

Čo vám pomáha ráno vstávať s radosťou z postele? 

Motivácia, povinnosti a zodpovednosť ma ženú z postele. Klamala by som, že každý deň s radosťou. Okrem pracovných povinností neplánujem nič vopred. Moja slobodomyselnosť určuje, čím si spestrím deň. Spontánne. Čerstvý vzduch a prechádzka, kávička, kultúra, umenie, architektúra, kvety a záhrada, dobrá kniha, jedlo alebo aj chvíľka ničnerobenia. Hodnotné chvíľky bez vynaloženia prostriedkov. Veľa vecí túžim každý deň zažiť, vidieť, vytvoriť aj sa naučiť. 

Váš odkaz pre čitateľov bez ohľadu na vek?

Zhrniem to veľmi jednoducho. Žiť život.

Žiť svoj život. Bez ohľadu na predsudky a názory druhých. Plniť si svoje sny, aj keby boli ešte z detských čias. Berme ohľad na naše potreby, ktoré nám robia radosť. Neriaďme sa názorom niekoho, ku komu by sme si nešli ani po radu. 

Povinností máme každý až až, skúsme ich vyvažovať radosťami, aby vznikala rovnováha.

Vlasta Zvonárová (1980) hovorí o svojom umení vlasovej mágie od A po Z ako o továrni na krásne vlasy. Jej klientky by to bez zaváhania potvrdili. Odchádzajú z jej salóna s posilnenou sebadôverou, a nielen kvôli účesu vyzdvihujúcemu ich osobnosť. 
Vlastu môžete sledovať na sociálnych sieťach na IG @vlastazvonarova a na LI Vlasta Zvonarova

Príspevok Vlasta Zvonárová: „Vyvažujme povinnosti radosťami, aby vznikala rovnováha“ zobrazený najskôr Life koučing.

Samozrejme, že isté obmedzenia vnímam a myslím si, že s pribúdajúcim vekom ich budeme všetci cítiť, najmä na fyzickej stránke. Preto si myslím, že je viac ako nevyhnutné stavať sa k svojmu telu ako k chrámu, ktorým síce nie sme, ale bez telesnej stránky by sme nemohli napĺňať to, pre čo sme sa sem zrodili… Veľmi sa mi páči výrok, ktorý vraví: „Nie sme ľudia majúci duchovnú skúsenosť, ale sme duše zažívajúce ľudskú skúsenosť!“

Bez toho, aby sme sa postarali o naše telá, by sme nevedeli naplniť ani zámer našej duše. Ja, majúc toto všetko na pamäti, vyznávam prevenciu a o svoje telo sa primerane starám, dobre spím, kvalitne jem, veľa sa hýbem, mám naplňujúcu prácu a obohacujúce vzťahy.

Obmedzenia, ktoré mi pomaly, ale iste starnúce telo prináša, som sa rozhodla riešiť priebežne a preventívne – každodennou starostlivosťou – a rátam tam všetko, čo počas dňa robím – od duševnej až po tú fyzickú prácu. Dokonca tam radím aj pracovné či iné záležitosti, do ktorých sa mi nechce. Viem však, že sú dôležité a že je potrebné ich vybaviť, čo mi tiež pomáha psychicky – krôčik po krôčiku robiť malé, ale dôležité úkony dňa, ktoré mi pomáhajú držať pokope seba a aj svet.

A čo sa týka mentálnych obmedzení – tu pracujem dennodenne na tom, aby som sa postarala v prvom rade o seba. Znie to možno sebecky, ale ja som presvedčená, že je to dôležitá súčasť sebalásky, našej individuálnej zodpovednosti a vo výsledku vlastne nášho úprimného záujmu o svet. Lebo iba s takýmto postojom sa človek vie postarať o druhých. Vôbec nejde o honbu za niečím nedosiahnuteľným, stačí keď viem, čo potrebujem a to aj napĺňam. Keď ja budem spokojná a šťastná, prispievam k tomu, aby takým bol aj svet, v ktorom žijem.

Máš návyk alebo rituál, ktorý ti pomáha žiť naplnený život bez ohľadu na vek?

Rituálmi v podstate začínam svoj deň a tiahnu sa mi v mikromomentoch, až kým nejdem zase spať. Od ranného cvičenia, víkendového plávania a prechádzok, jogy počas týždňa, doobednej a aj poobednej kávy, zeleného čaju, ktorý popíjam pri vybavovaní mailov – to všetko sú drobné potešenia, niektoré až nevyhnutnosti, ktoré podporujú moju spokojnosť. Všetko toto vymenované by však bolo ničím, ak by sa nedialo to najzásadnejšie – vedomá práca samého so sebou. Je to tá najťažšia vec na svete, kým sa nestane tou najjednoduchšou…

Pomalými, ale pravidelnými krokmi sa každý stávame majstrami svojich životov… Je to možné v jedinom prípade: keď si uvedomujeme zodpovednosť za vlastne rozhodnutia, činy, slová a myšlienky. Keď ten ukazováčik, ktorý by nám pri nejakej udalosti kedysi vystrelil smerom na druhých, dnes už otočíme na seba a uvedomíme si mieru svojej zodpovednosti. Buď viním ostatných a točím sa ako škrečok v kolese obete, alebo si kladiem otázky a pýtam sa už sám seba: Čo mi to chce povedať? Uvedomenie, že veci sa dejú nie aby nám priťažili, ale aby nám prospeli, je cestou ku krásnemu žitiu, nech sme kdekoľvek.

V príjemnom rozhovore s life koučkou tvrdím, že byť koučom sám sebe je tou najväčšou výzvou, ale v istých momentoch novodobou nevyhnutnosťou. 

Na čo sa tešíš vo svojej druhej polovici života?

A vieme my, či nie sme niektorí práve vo finále a iní ani nie v tretine svojho života?! Práve táto neistota je jedinou istotou každého z nás. Nič nie je trvalé a nikto z nás nevie, ktorý deň je jeho posledný. To je zase dôvod navyše tešiť sa z každého momentu TU A TERAZ, lebo to je jediné, čo máme. Žijeme bez garancie, že sa dožijeme ďalšieho dňa.

V angličtine sa prítomnosť povie present, ale má aj druhý význam, a tým je slovo DAR. To, čo máme teraz je skutočne darom, ale málokto to vidí a ešte menej ľudí to žije, ale vravím to v pokore a bez odsudzovania, lebo viem, že k tomuto stavu sa treba DOŽIŤ = DOZRIEŤ. Keď nám pred časom ochorela dobrá priateľka na rakovinu, dokonca dostala vyrozumenie, že je vo finálnom 4. štádiu s metastázami po celom tele, iná priateľka, ktorá mi to zvestovala so slzami v očiach povedala: „Claudi, veď ona umiera!“ V tomto silnom momente som si ešte výraznejšie uvedomila jedno: umierame my všetci, iba vôbec nie je isté, kto z nás odíde skôr… Pokojne to môžem byť aj ja, ktorá umrie prvá, hoci sa cítim byť zdravá a fit.

Preto sa teším z každého jedného dňa, nech to už znie akokoľvek. Každý niečo hodnotné prinesie, každý deň sa spoločne učíme, rastieme a to ma baví asi najviac. Vedieť, že smerujem k svojej hlbokej podstate, že všetko má svoj skrytý význam a všetci, ktorých na svojej ceste životom stretávam, mi v tom pomáhajú, a samozrejme, aj ja im. 

Veľmi ma teší možnosť hýbať sa, preto to robím s radosťou a s rešpektom k svojmu telu. Mám pritom na zreteli aj to, ako veľmi sme všetci prepojení a jeden na druhého naviazaní. Lebo iba pevní, silní a zdraví môžeme, a budeme môcť byť druhým najviac osožní a k dispozícii, ak nás potrebujú alebo raz potrebovať budú. Považujem za veľmi dôležité, aby si každý z nás pestoval hodnoty ako je sebaláska, sebavedomie a sebaistota.

Robí ti niečo vrásky v súvislosti s pominuteľnosťou života?

Zisťujem, že moje odpovede sú vlastne pri predošlých otázkach. Nie, už mi vrásky nerobí nič mimo samotného nevyhnutného procesu starnutia, ktorý sa nám zapisuje na tvári. Čím som staršia, tým viac si však uvedomujem, že isté veci ovplyvniť viem a iné nie. Pri tých, kde môžem prispieť a niečím pohnúť, tak to rada urobím. Tam, kde to možné nie je, tam tú situáciu prijímam. A hoci vôbec nemusím s daným stavom či dejom súhlasiť, rešpektujem to, že sa to tak deje. Uvedomením si tejto odvekej pravdy si nekonečne uľahčíme život, prestaneme riešiť veci, na ktoré nemáme dosah a začneme mať priestor byť spokojnými a šťastnými tak ako sme.

Vynára sa mi veta, ktorú som kedysi často počúvala z úst žien, v tom čase štyridsiatničiek, ktoré vravievali: „Mať tento rozum v dvadsiatke!“ Ale to je ako keby sme chceli vedieť čítať Shakespeara už v druhej triede. Všetko je vždy balíček výhod a nevýhod. Tvár a telo dvadsiatky už mať nebudem a bolo by to proti prirodzenosti (vždy však môžem urobiť niečo pre to, aby som sa dobre cítila).

Ani jeden rok zo svojho života by som si nevzala späť, lebo to by znamenalo vzdať sa aj tohto stavu duše, ku ktorému som za tie roky dospela. 

Rokmi a uvedomovaním si súvislostí vnímam len jediné – obrovské vnútorné oslobodzovanie.

Čo ti pomáha ráno vstávať s radosťou z postele?

Je to vedomie, že som sa vôbec zobudila. Keď sa dokážem pohnúť, uvedomím si, že som stále nažive, vždy mi skočí do hlavy názov knihy Haliny Pawlowskej „Díky za každé nové ráno.“ To znamená, že dostávam šancu ešte tu byť a ďalej sa učiť.

Viem, že každý deň mi vždy niečo zaujímavé prinesie. V tejto dobe sú to už silné (a tiež veľmi rýchle) lekcie na všetkých úrovniach bytia: materiálnej, fyzickej, psychickej, partnerskej, pracovnej… A to, ako sa k tomu postavíme, nás preverí, ako na tom skutočne sme. Každá súčasná bolesť sa raz pretransformuje na silu zajtrajška a deje sa to každému, či si to uvedomuje alebo nie. Áno, pripúšťam, vedomým prístupom sa to deje oveľa hladšie a aj príjemnejšie.

Tvoj odkaz pre čitateľov bez ohľadu na vek?

To, čo hľadáte sa nachádza na tom mieste, odkiaľ sa dívate.

Ach, ako ľahko sa to povie, že?! Každý si aj tak tú cestu okolo sveta musí prejsť sám. Keďže my sami sme tým človekom, s ktorým trávime najviac času, tak si ju užime. Buďme sami sebe tým najlepším priateľom. Aj dcére vždy vravím: „Pozbieraj si všetky omrvinky (pomyselného) chleba a zistíš, že máš celý peceň!“

Dá sa to jedine tak, že pestujeme v sebe optimizmus. Ja sama som sa rozhodla dívať na svet očami vďačnosti a hojnosti, nie nedostatku. Keď som s ľuďmi, nemrnčím, že chcem byť konečne sama, ale naplno si vychutnávam ich prítomnosť, rada sa s nimi smejem alebo riešim s nimi čokoľvek, čo treba. A keď už sa sama ocitnem, vtedy si užívam samotu, pokoj a iný druh pohody.

Osamelá sa necítim nikdy, ani keď som sama so sebou. Som presvedčená, že si máme byť každý sám sebe tým najlepším spoločníkom. 

Claudia Sopková (1977) je eventová manažérka obľúbenej kaviarne a už takmer komunitného priestoru v bratislavskej Petržalke – Monsters café and bar. Je to miesto inšpiratívnych akcií, workshopov či koncertov, najnovšie si v ňom organizuje svoje vlastné prednášky aj ona sama. Najbližšia s názvom “Výchova detí, ktorou vychovávame seba“ sa uskutoční dňa 5. 10. 2023. Link: https://www.facebook.com/events/601988948814685 Dlhé roky sa venuje sebarozvoju, astropsychológii, počas obdobia covidu získala certifikát kouča (Business Coaching College) s cieľom byť ľuďom ešte väčšmi nápomocná pri riešení ich životných dilem a záťaží. Sama sa však považuje skôr za sprievodcu na ceste za hlbším pochopením života. Viac na: www.claudiasopkova.sk

Príspevok Claudia Sopková: „Každá súčasná bolesť sa raz pretransformuje na silu zajtrajška“ zobrazený najskôr Life koučing.

Zatiaľ sa mi darí nachádzať iný typ „zdrojov“. Pracujem s mladými ľuďmi, ktorí ma inšpirujú, a hlavne, mám prácu, ktorá ma napĺňa viac ako čokoľvek, čo som robil v mladých rokoch. A vďaka tomu mám viac energie ako kedykoľvek predtým.

Máš návyk alebo rituál, ktorý ti pomáha žiť naplnený život bez ohľadu na vek?

Opäť len zmysluplná práca. Človek nemusí chodiť z práce unavený.

Na čo sa tešíš vo svojej druhej polovici života?

Teším sa, keď vidím plody našej práce – životy a projekty mladých ľudí, ktorých sa nám podarilo posunúť. Je ich už niekoľko sto, každý so svojím unikátnym príbehom, a to je veľká radosť.

Robí ti niečo vrásky v súvislosti s pominuteľnosťou života?  

Priamo nie – čím som starší, tým viac si uvedomujem, aký malý a pominuteľný je môj príspevok tomuto svetu. A učím sa to prijať. Skôr myslím na zdravie – rád by som sa ešte nejaké roky tešil z možno pomalšieho, ale plnohodnotného života. Uvidíme, čo život prinesie.

Čo ti pomáha ráno vstávať s radosťou z postele?  

Už budem otravný s tou zmysluplnou prácou. Tak aspoň doplním – ľudia a vzťahy, na tom je postavené všetko, čo v Nexterii robíme. A moja rodina, to je moje najväčšie zázemie, za ktoré som neskutočne vďačný.

Tvoj odkaz pre čitateľov bez ohľadu na vek?

Prežívať vďačnosť, a cez ňu dôveru a prajnosť voči okolitému svetu a ľuďom, to je nekonečný zdroj energie.

Tomáš Hasala (1971)  je bývalý podnikateľ, ktorý stojí za zrodom najväčšieho rezervačného portálu na Slovensku – Limba.com. Po 20 rokoch v biznise sa rozhodol urobiť jednu výnimočnú vec – svet obchodu vymenil za prácu s talentovanými mladými ľuďmi na Slovensku. Ako manažér vstúpil do neziskového sektoru a deväť rokov s nadšením riadil neziskovú organizáciu NEXTERIA, ktorá pomáha mladým ľuďom rásť a prispieva k budovaniu aktívnej, rôznorodej a slušnej komunity prinášajúcej pozitívne zmeny.

Tomášovi môžete napísať mail: tomashasala(zav.)gmail.com

Príspevok Tomáš Hasala: „Hodnoty zmysluplnosti, vďačnosti, dôvery a prajnosti sú nekonečným zdrojom energie“ zobrazený najskôr Life koučing.

Okrem bolesti chrbtice, s ktorou úspešne bojujem vďaka cvičeniu uvoľňovacích cvičení, nevnímam žiadne obmedzenia. Možno ešte to, že pre herečku v mojom veku (58) je nepomerne menej úloh v televízii či v divadle. Preto sa chytám každej príležitosti, ktorá príde a tú sa potom snažím využiť naplno, vedome, do hĺbky, kvalitne. Tento celý rok je preto u mňa v znamení divadelnej hry, monodrámy brazílskeho dramatika Roberta Athaydeho Vyučovanie dony Margarity, s podtitulom Tragikomický monológ jednej impulzívnej ženy. Ide o najťažší projekt, na akom som doteraz v rámci kariéry herečky pracovala. Úsilie všetkých zúčastnených však neostalo bez odozvy, predstavenia sa predávajú, diváci chcú vidieť hru dokonca opakovane, získali sme už cenu Stana Radiča na Európskom festivale humoru Kremnické gagy 2023, máme skvelé kritiky. Už len aby si to všimli aj inštitúcie, ktoré nás môžu materiálne podporiť…

Máš návyk alebo rituál, ktorý ti pomáha žiť naplnený život bez ohľadu na vek?

Nemám žiaden špeciálny rituál, ale dbám o svoje telesné zdravie, chodím na preventívne lekárske prehliadky, nefajčím, nepijem (iba veľmi veľmi príležitostne), chodím spať vždy pred polnocou, vstávam ráno o šiestej a do večera sa nezastavím, pracujem, hýbem sa.

Na čo sa tešíš vo svojej druhej polovici života?

Pred dvoma mesiacmi sa naplnila moja veľká životná úloha. Postarala som sa v starobe o oboch mojich rodičov, otecko zomrel pred siedmimi rokmi, mamička teraz. Bola som s nimi, a pri nich do posledného dychu. Bolo to ťažké obdobie, a krásne zároveň. Takto sme to chceli, toto obdobie intenzívneho spolužitia s rodičmi považujem za dar, a nerozložilo ma, ale posilnilo.

Robí ti niečo vrásky v súvislosti s pominuteľnosťou života?  

Nie.

Čo ti pomáha ráno vstávať s radosťou z postele?  

Pomáha mi, keď sa mám na čo tešiť – dávam si ciele, ktoré potom dosahujem, príležitosti si sama vytváram, ak neprichádzajú. Vedome som spomalila – nikam sa neženiem, vnímam viac ako rastú a kvitnú stromy, nerobím cez deň päť prác, ale iba jednu, sama si to tak riadim, odmietam ponuky, ak na ne nemám kapacitu. 

Bdelú prítomnosť považujem za kľúč k spokojnému a naplnenému životu.

Oľga Belešová (1965) je divadelná, televízna, rozhlasová i dabingová herečka, moderátorka a autorka originálnych predstavení.

Príspevok Oľga Belešová: „Intenzívne spolužitie s rodičmi až do ich posledného dychu je dar, ktorý posilňuje“ zobrazený najskôr Life koučing.

Som šťastná, že môžem povedať: „Teším sa z fyzického aj duševného zdravia“. Nejaké to obmedzenie však prišlo vo forme okuliarov. Už nemám taký ostrý zrak ako v mladšom veku. Nepáči sa mi to, ale snažím sa to prijať. Toto prinášajú pribúdajúce roky. Iné fyzické obmedzenia zatiaľ nevnímam. 😊 Naopak, v súčasnosti sa vo svojom skvelom tele cítim lepšie, ako kedykoľvek predtým, dovoľuje mi fungovať ako v mladosti. Čomu sa veľmi teším a som mu za to vďačná.  

V mladom veku som aj ja, tak ako mnoho iných žien riešila, čo sa mi na sebe nepáči a bola som z toho, mierne povedané, frustrovaná, aj som sa hanbila, aj obmedzovala. Neskôr som pozornosť  venovala väčšmi dieťaťu a rodine, než sebe. Na seba som popri tom veľmi zabúdala, hádam ani nepomyslela. Riešila som existenčné problémy, chod domácnosti a starostlivosť o dieťa. Čo ma, pochopiteľne, po rokoch doviedlo k vyčerpaniu, zastaveniu sa a postupnej zmene postoja k sebe a životu.

Aktuálne venujem pozornosť v prvom rade sebe. Vkladám sa do aktivít, ktoré mi prinášajú radosť a naplnenie v živote. Kde spozorujem nejaký odpor alebo nechuť, skúmam, čo to je a pracujem s tým, aby mohla prísť zmena, prijatie, riešenie… 

Psychické alebo duševné obmedzenia si už nevytváram. Jediné obmedzenia väčšinou tvorí naša myseľ (teda za predpokladu, že nie sme nejako hendikepovaní). K tomuto uvedomeniu som musela dospieť a dozrieť – sebapoznaním a prácou na sebe. Nechcem však tvrdiť, že už nemám čo riešiť, stále niečo je aj bude. Len prístup a postoj som zmenila. Nebolo tomu vždy tak. Cestu k tomu mi otvorilo štúdium arteterapie. Keďže je to zážitková forma terapie, učila som sa cez seba porozumieť svojim obmedzujúcim presvedčeniam a vzorcom, ktoré som si vytvorila.

Máš návyk alebo rituál, ktorý ti pomáha žiť naplnený život bez ohľadu na vek?

Každý deň ďakujem sebe a vesmíru za to, čo mám, čo som už zvládla a čo mi funguje. To čo mi v každej chvíli pomáha je proaktívny postoj k životu. Problémy vnímam ako výzvu a nie ako katastrofu, pretože stále nejaké budú, väčšie či menšie. Som nastavená na ich riešenia. 

Čo nemôžem zmeniť, tomu prestanem dávať pozornosť. Kde niečo môžem zmeniť, tam konám. Kde to potrebujem, vyhľadám pomoc, pýtam sa a zbieram informácie. Počúvam svoju dušu, svoj vnútorný hlas, svoju intuíciu a dávam jej prednosť. Vďaka tomu sa ľahšie a vedomejšie rozhodujem. Tvorím svoj život.

Na čo sa tešíš vo svojej druhej polovici života?

Na slobodu, na vnútornú slobodu, ktorú som si dovolila, a od ktorej sa odvíja všetko ostatné. Dovolila som si byť taká, aká som. Teším sa na užívanie si života v láske, v každodennom dianí a zmene. Na tvorivú výtvarnú prácu, ktorá je aj mojím naplnením v sebarealizácii. Na spoluprácu s ľuďmi, kedy ich sprevádzam úskaliami a sebaporozumením vo vlastnom živote a bytí. Na ich prebúdzanie sa k autenticite v transformačnom procese premeny postoja k sebe, a tým pádom aj k životu. Na aha momenty a autentické emócie. Na neustále učenie sa. 

Všetci sme tu ako učitelia a žiaci života navzájom, jeden pre druhého. Deti nevynímajúc. 

Robí ti niečo vrásky v súvislosti  s pominuteľnosťou života?

Vrásky sa mi síce robia 😊, ale v mojom presvedčení sme energia a tá je nepominuteľná. Život nikdy nekončí, stále plynie. Keď príde náš čas, odkladáme iba svoje súčasné opotrebované telo. Obdobie, kedy smútime za  blízkymi, ktorí nám odchádzajú alebo už odišli zo života bolí, ale život plynie ďalej. Keď sme v tomto prežívaní, súvisí to s našim vlastným strachom, ako to zvládneme bez nich, a to je podstata tej bolesti. Tomuto je dobré porozumieť, prijať túto emóciu a potom ju pustiť.

Čo ti pomáha ráno vstávať s radosťou z postele?

Keď ráno otvorím oči, som vlastne okamžite rada, že som tu. Poviem si s úsmevom: Ahoj moja. Pretože počas spánku vlastne nevieme, čo sa s nami deje. Nie sme vo svojej realite. Tiež sa tomu hovorí malá smrť. Každé ráno je nový začiatok. Keďže som zvedavý a hravý typ, zaujíma ma, čo v ten deň príde, čo ma čaká, čo vyriešim alebo aj nie, koho stretnem, komu ak môžem pomôžem, čo sa nové naučím alebo sa dozviem. Pri predstave tohto všetkého sa do dňa teším.

Tvoj odkaz pre čitateľov bez ohľadu na vek?

Byť v súlade so sebou a vo svojom strede je jediná cesta, ako žiť naplnený a plnohodnotný život v radosti. Na to sme tu.

Ak sme sa z tejto cesty odklonili, alebo ju ešte nespoznali, lekcie života, niekedy aj veľmi ťažké a náročné, nás dovedú k rastu, sebaporozumeniu, naplneniu svojich túžob a snov. Aj chyby sú pre nás veľkým prínosom, hoci sa nám to v danom momente nepáči a je nám kvôli tomu ťažko. K tomuto som dospela vďaka vlastným lekciám v živote. Toto ma život zatiaľ naučil. Každý má však svoju jedinečnú cestu.

Mgr.art. Katarína Vargová (1971)

• Arteterapeutka – sprievodkyňa na ceste sebapoznania v rôznych križovatkách života ľudí pomocou výtvarného sveta.
• Supervízorka v pomáhajúcich profesiách.
• Výtvarníčka – maliarka, ilustrátorka, tvorkyňa z keramickej kameniny.
• Lektorka workshopov pre dospelých aj deti. 

www.katarinavargova.sk

Príspevok Katarína Vargová: „Dovoľme si naplno prežívať vnútornú slobodu, autentickosť a integritu“  zobrazený najskôr Life koučing.

Naučila som sa nahliadať na všetko, čo prináša život, cez optiku dynamickej, stále sa meniacej rovnováhy. To znamená, že nevnímam len prichádzajúce obmedzenia, ale aj tú druhú stranu, prichádzajúce výhody. Veľmi mi to pomáha v tom, aby som so zmenami nebojovala a neplytvala svojou energiou tam, kde to nemá efekt, ale aby som zmenu čo najhladšie prijímala ako niečo prirodzené. Zároveň sa viac a vedome o seba starám, pretože viem, že môj postoj k mojím vnútorným zdrojom má veľký vplyv na to, ako sa mi žije. 

Zároveň, tým, že som sa (dvoj)mamou stala až v neskoršom veku, tesne pred 40-tkou, som síce vekom už midiferka, ale môj život je ešte plný rodičovských povinností a možno si vďaka tomu ešte tie obmedzenia tak nepripúšťam a „tvárim sa“ sama pred sebou ako mladíčka. 😊

Máš návyk alebo rituál, ktorý ti pomáha žiť naplnený život bez ohľadu na vek?

Mám svoj ranný rituál, ktorý úplne zbožňujem. Ráno, keď vychystám deti a pošlem ich s tatom do školy / škôlky, naťahujem na seba legíny a tenisky a upaľujem do lesíka k Dunaju, ktorý máme, našťastie, kúsok pri dome. Vždy sa pri rieke sprítomním, upokojím, „spojím sama so sebou“ a nabijem sa energiou. Niekedy sa aj dojmem, poplačem, rozradostím, jednoducho dávam priechod emóciám, ktoré práve potrebujú byť precítené. V zime to mám spojené aj s benefitom sledovania východu slnka. Snažím sa plánovať svoj pracovný režim tak, aby som tento rituál mohla praktizovať čo najčastejšie, pretože každý taký deň mi plynie úplne inak, na energetickej aj mentálnej úrovni.

Na čo sa tešíš vo svojej druhej polovici života?

Je toho viac. Som zvedavá a teším sa na sledovanie cesty životom mojich detí. Teším sa na moje pracovné zážitky a nové poznanie a skúsenosti. Úprimne očakávam, že znovu naštartujem moju vášeň cestovania a spoznávania nových miest, zvykov a ľudí. Teším sa a verím, že druhá polovica života bude aj o kultivovaní zmysluplných vzťahov. A najviac o kultivovaní zmysluplného vzťahu k sebe, lebo tam to celé začína a končí.  

Robí ti niečo vrásky v súvislosti s pominuteľnosťou života? 

Snažím sa s témou smrti pracovať tak, aby ma strach obmedzoval čo najmenej. Rozprávame sa o smrti ako súčasti života aj s mojimi deťmi (sami tú tému prinášajú do rozhovorov, najmä môj mladší syn). Ak by som však tvrdila, že sa nebojím smrti svojich blízkych, klamala by som. Zároveň je mojou veľkou motiváciou byť zdravá a mobilná čo najdlhšie, aby som si mohla užívať všetky tie veci, na ktoré sa teším v druhej polovici života a preto sa o seba viac a vedome starám. 

Čo ti pomáha ráno vstávať s radosťou z postele? 

Ja, úprimne, nie som úplne ten typ, ktorý s radosťou vstáva ráno z postele, pretože si rada pospím a chvíľu mi vždy ráno trvá, kým sa spamätám. 😊 Našťastie, môj muž to chápe a budí ráno deti a pripraví im raňajky, aby mi dal na spamätanie nejaký priestor. Potom ma môj výlet k rieke naladí a už fungujem v poriadku. 😊 

Vždy je však pre mňa dôležité poznať svoje priority a hodnoty a podľa nich sa na deň naladiť, aby som na konci dňa bola spokojná, že som strávila svoj deň zmysluplne. 

Tvoj odkaz pre čitateľov bez ohľadu na vek?

Život je tu a teraz. Doprajme si ho žiť naplno a nielen prežívať. U každého z nás to znamená niečo iné, tak sa neostýchajme a hľadajme neustále to svoje vlastné „naplno“. Nikto iný to za nás neurobí.

Petra Laktišová (1979) je koučka a mediátorka.

Presvedčená o tom, že každý z nás disponuje unikátnou zostavou osobnostných kvalít, ktoré majú potenciál pomôcť človeku žiť spokojný, zmysluplný a udržateľný život so zdravými vzťahmi. Tieto kvality pomáha klientom objaviť a zúročiť, s rešpektom a úctou k ich jedinečnosti.

http://www.petralaktisova.sk/

Príspevok Petra Laktišová: „Náš postoj k vnútorným zdrojom má veľký vplyv na kvalitu života“ zobrazený najskôr Life koučing.

Ako sa vyrovnávate s obmedzeniami (ak nejaké vnímate), ktoré pribúdajúce roky prinášajú?

Zrejme prvýkrát v živote sa pri tejto otázke zamýšľam nad tým, že asi už fakt starnem. 😊 Vlastne to nie je prvýkrát. Prvýkrát to bolo asi pred rokom v lekárni, keď mi pani magistra zobrala z rúk krém, na ktorom bolo pod nápisom uvedené „30+“ a vymenila ho za iný, s nápisom „40+“. Bolo to veľmi milé, no iné významné obmedzenia, s výnimkou toho kúpiť si vybraný krém, som zatiaľ nepocítila. Jasné, občas to chce už nejaké lekárske vyšetrenie, občas niečo niekde zabolí a pohľad do zrkadla či na váhu už nie je ten, čo býval. Stále si však naplno užívam všetko, čo mi život priniesol a čo som si doňho ja sama priniesla. Veľmi aktívnu prácu, šport, priateľov aj mnohé koníčky.

Keď to zhrniem – vek mi zatiaľ neprekáža ani nebráni v ničom, čo milujem. A život ma naučil, že nikdy nič nie je ideálne a vonkoncom nie samozrejmé či automatické, a preto sa riadim starým známym „ber to, čo je a všetko si to váž“. 

Máte návyk alebo rituál, ktorý vám pomáha žiť naplnený život bez ohľadu na vek? 

Neviem, či je to návyk alebo rituál, no mne pomáha žiť naplnený život hlavne moja rodina, priatelia a všetko, čo spolu robíme. Milujem ranné prechádzky s našou Emmou (psík), spoločné varenie s manželom, preháňanie sa na windsurfingu s bratom alebo nespočetné stretnutia s priateľmi pri dobrom jedle a víne. Snažím sa, aby bol môj život týchto aktivít plný a mnohé tomu podriaďujem. Boli totiž roky, dokonca desaťročia, kedy som všetko podriaďovala práci. Bolo to fajn, svoju prácu som vždy milovala a milujem, no okrem toho, že to začalo mať zlý vplyv na moje zdravie, chýbali mi chvíle s rodinou a čas na priateľov a áno, aj čas pre seba.

Čím som staršia, tým viac si uvedomujem, že práca nie je všetko a rodina či priatelia sú to, čo má v mojom živote prednosť. A že aj ja som pre seba dôležitá. Po odchode z politiky som sa začala viac venovať sebe, vrátila som sa k športom z mladosti, starým aj novým priateľstvám a naučila som sa užívať si život. Myslím, že som to spravila v hodine dvanástej a je to fakt skvelé. Nikdy som sa necítila lepšie – fyzicky aj mentálne.

Na čo sa tešíte vo svojej druhej polovici života? 

Teším sa na život, aký som si zariadila a budem sa snažiť ho do poslednej chvíle v rámci svojich možností formovať. Keďže som workoholik, nebola to jednoduchá zmena a veľmi mi v tom pomohol môj manžel. Robím prácu, ktorá ma baví, no nastavila som si limity, aby ma už nikdy celú nepohltila. Stále sa učím ho optimalizovať a neustále si pripomínam, že je príliš krátky na to, aby som v ňom mala aktivity, ktoré sa patria či očakávajú a ľudí, ktorí ma vysávajú a berú mi energiu. V rámci možností sa snažím odbúrať všetko, čo v živote mať nechcem a nahradiť to tým, čo v ňom chcem mať. Pretože aj toho je tak veľa, že sa to tam všetko nezmestí. Teším sa na čas, ktorý si venujem. Neviem, koľko toho mám ešte pred sebou, ale jedno viem – mám obrovské množstvo energie a chuti to naplno využiť. 

Robí vám niečo vrásky v súvislosti s pominuteľnosťou života? 

Nerozmýšľam nad tým. Ako som už spomenula, beriem to, čo je a snažím sa z toho spraviť to najlepšie, čo dokážem. Nie len pre seba, ale pre celé svoje okolie. Ak mi niečo vo vzťahu k budúcnosti robí vrásky, je to to, či budem mať možnosť odísť z tohto sveta dôstojne. Pretože spoločnosť, v ktorej žijeme, tú možnosť mnohým nedáva a toto je niečo, čo ma naozaj trápi. 

Čo vám pomáha ráno vstávať s radosťou z postele? 

Je toho viac. Prvý je môj manžel. Vstáva skôr ako ja, spraví raňajky a keď počujem jeho spev z kúpeľne, začína „môj deň“. Potom je to Emma, ktorá sa príde k posteli pozdraviť a od radosti pri tom vrtí celým svojím telom tak roztomilým spôsobom, že sa jej nedá odolať. Potom je to všetko ostatné, čo ma v ten deň čká. Mám rada svoj život, a tak sa naň každý deň teším. Aj na radosti, aj na starosti a povinnosti. Jasné, že aj v mojom živote sú zatiahnuté dni. No ja som pozitívny človek a tak sa aj z takýchto dní snažím „vytrieskať“, čo sa dá. 😊

Váš odkaz pre čitateľov bez ohľadu na vek?

Skôr ako odkaz by som chcela čitateľom niečo veľmi úprimne zaželať.

Majte taký život v každej jeho fáze, aký si prajete. Buďte zdraví a šťastní a nezabúdajte na to, že o väčšinu vecí v živote sa musíte zaslúžiť sami. A hlavne – nesťažujte sa na starobu. Pretože nie všetci mali to šťastie sa jej dožiť. 

Jana Kiššová (1974) je slovenská klasickoliberálna politička, ekonómka, manažérka a bývalá podnikateľka, bývalá poslankyňa Národnej rady Slovenskej republiky. 

Jana Kiššová – oficiálna stránka poslankyne NRSR (webforb.com)

Príspevok Jana Kiššová: „O väčšinu vecí v živote sa musíme zaslúžiť sami“ zobrazený najskôr Life koučing.

Od 35-ky som začala vnímať, že potrebujem viac spánku, dnes mám 45 a úplne som si na to zvykla, byť vyspinkaná do ružova. Už to nevnímam ako obmedzenie. Chvála bohu mám to tak, že čím som staršia, tým som zdravšia. Žnem úrodu celých rokov vedomej práce s telom, psychoterapií a vyladeného stravovania. A mám z toho dobrý pocit. Momentálne je jednou z mojich učiteliek dáma po sedemdesiatke, ktorá sa pohybuje ako vodný had, je jemná a flexibilná v pohyboch, nemá žiadne bolesti a je mi inšpiráciou, že môže byť zo mňa zdravá, životaschopná a radostná starenka. 😊 

Máš návyk alebo rituál, ktorý ti pomáha žiť naplnený život bez ohľadu na vek?

Pred niekoľkými rokmi si ma zavolal tekutý systém tela: veľa zvučím a dýcham do mojich tekutín, venujem svojmu prirodzenému prejavu tela veľa pozornosti a najväčším benefitom tejto praxe je, že tekutinový systém tela je „za“ sociálnou identitou, tj. za tým, ako som bola vychovávaná, čo ma naučili, čo si vyžadujú moje sociálne role a statusy. Je to čisté jednoduché bytie. Často v tele prežívam prúdenie života, vlnenie radosti, že žijem a je to bezdôvodné, celkom nezávislé od mojich životných okolností. Cítim prírodu a prepojenie so všetkým živým. V tomto rezonančnom poli vody je mi dobre a ľahko. Ak vnímam, že strácam tekutosť a plynulosť, nájdem si opäť čas, vedome dýcham, zvučím, hýbem sa a opäť cítim plynutie. Mojou túžbou bola ľahkosť bytia a na tejto vlne dnes surfujem. 

Na čo sa tešíš vo svojej druhej polovici života?

Netuším. Od nejakého času som prepadla prítomnosti, vďačnosti za každý deň, za každý dych. Moja myseľ neputuje príliš často do budúcnosti. Prestala som samú seba umiestňovať do budúcnosti, čakať na niečo alebo po niečom túžiť. A takto som v živote spokojnejšia. 

Robí ti niečo vrásky v súvislosti s pominuteľnosťou života? 

Uuuu, tak to je zaujímavá otázka. Je to vráska sústredenia. Áno, dalo by sa to tak povedať. Často „trénujem“ vedomý výdych ako vedomú smrť. Smrť je pre mňa bránou. Mám obrovský rešpekt pred neznámom, ale v tele neustále bežia procesy odumierania a celkom úprimne, niekedy sa na ne vedome nalaďujem, otváram sa cíteniu smrti a je to láskavejšie, akoby si to vedela hlava predstaviť. 

Čo ti pomáha ráno vstávať s radosťou z postele? 

Hmm, nemám na seba požiadavku ráno vstávať radostne. Skôr si strážim pravdivosť. Som otvorená cítiť sa rôzne a nemám v sebe, že radostne je viac ako pokojne, neutrálne, ustarostene. Ráno vstávam bežne medzi treťou a štvrtou a kým sa zobudí celá rodina, mám 3-4 hodiny čistého času pre seba, pozorovania ako sa noc rozjasnieva, Slnko ma často víta farebným divadlom, hrám si na gongoch, alebo meditujem, či čumím do blba a popíjam kávu. A to je niečo, čo mi vždy prinesie radosť, nech sa cítim po zobudení akokoľvek. 😊

Tvoj odkaz pre čitateľov bez ohľadu na vek?

Poproste Život, aby vám ukázal, aký je zázrak, že žijete. Pripustite, že vaše bytie je mystériom, ktoré stojí za to odhaliť. 

Monika Stehlíková (1976) je somatická psychoterapeutka.

Venujem sa vedomej práci s telom už viac ako dve desaťročia a som mamou tanečnej psychoterapie na Slovensku. Vediem somatickú školu plynulosti emócií (naživo) a celoročné online vzdelávanie v akadémie Poď z hlavy do tela. 

Moju prácu výrazne ovplyvnil výcvik Dance Movement Psychotherapy, mindfulness, tantra, čchi-kung a holotropná prax. V súčasnosti skúmam pohybový prístup Continnum movement, ktorý vytvorila Emilie Conrad, a ktorý pracuje s tekutým systémom tela, fluiditou a vedomím tela. Mojou túžbou je pomôcť ľuďom, aby sa napojili na ich vnútornú životnú pulzujúcu silu, uvoľnili hlboké štruktúry tela, v ktorých sa uchovávajú dávno zabudnuté spomienky či vzorce, ktoré ich nevedome organizujú a napojili sa na múdrosť svojho tela. Z celého srdca želám každému, aby spoznal svoju esenciu, totalitu bytia a mystérium, ktorým je telo a život. Tak môže zažívať tichú (možno nikým nevidenú), ale plne živú extázu životu.

www.tajomstvorecitela.sk

Príspevok Monika Stehlíková: „Naše bytie je mystériom, ktoré stojí za to odhaliť“ zobrazený najskôr Life koučing.

Ako sa vyrovnávaš s obmedzeniami (ak nejaké vnímaš), ktoré pribúdajúce roky prinášajú? 

V živote sú rôzne obdobia a každé má nejaké plusy a mínusy. Z tohto hľadiska sa mi zdá, že moje momentálne obdobie mi zatiaľ prináša viac plusov. Mám viac času na seba, som vyrovnanejšia, veci sú ustálenejšie. Naše mladé roky boli naozaj veľmi hektické, keďže som veľmi skoro mala deti, bolo náročné skĺbiť množstvo práce s rodinou. Teraz tento stres odpadol, už nemám výčitky svedomia, že niečo alebo niekoho zanedbávam. Mám čas na priateľov, na koníčky, ktoré som roky zanedbávala, a samozrejme aj na prácu a rodinu, ktorá však už nepotrebuje toľko môjho času a pozornosti.
Čo sa týka obmedzení, tak jediná vec, ktorá ma limituje, sú moje kolená, tie už nevydržia toľko ako kedysi. Tenis, ktorý som tak rada hrávala, už nehrávam, a obmedzila som trochu aj turistiku. Je mi to ľúto, ale na druhej strane je toľko krásnych vecí, ktoré sa dajú robiť!

Máš návyk alebo rituál, ktorý ti pomáha žiť naplnený život bez ohľadu na vek?

Všeobecne mi zrejme pomáha môj pozitívny prístup k životu, moja zvedavosť a záujem o druhých, túžba spoznávať nové veci. Veľmi rada cestujem, to je momentálne pre mňa veľké naplnenie. A samozrejme, veľkým naplnením sú pre mňa moje deti a aj vnúčatá. Naše rozhovory sú pre mňa rituálom, ktorý mi vždy dodá veľmi veľa energie. Takisto nezanedbávam mojich priateľov. Naše pravidelné stretnutia pri kávičke či v nasej obľúbenej vinotéke nesmú chýbať. 😊

Na čo sa tešíš vo svojej druhej polovici života?

Veľmi sa teším, ako budem postupne čítať knihy z našej bohatej knižnice. Som veľký knihomoľ, za tie roky mám naozaj slušnú zbierku knižiek  a konečne mám teraz na čítanie čas. To je ďalšia výhoda vyššieho veku.
Teším sa na spoznávanie Slovenska aj iných krajín a kultúr v rámci našich výletov. Teším sa na ďalšie výstavy, divadelné hry, filmy, koncerty, ktoré ešte uvidím. 
A samozrejme, teším sa na množstvo peknej práce, ktorá ma ešte čaká. Koncom septembra máme premiéru  divadelnej hry Klimaktérium 2, aj v nej vtipnou formou hovoríme o ťažkostiach spojených so starnutím. 

Robí ti niečo vrásky v súvislosti s pominuteľnosťou života? 

Skôr ma trápi momentálna situácia u nás i vo svete, ako sa všetko mení prostredníctvom technológií a sociálnych sietí. Mrzí ma, že sa ľudia spolu menej rozprávajú, že sme voči sebe menej vnímaví, citliví. Desí ma ľudská hlúposť a obmedzenosť.

Ale život beriem tak, že máme tu na svete určitý vymedzený čas, ktorý môžeme využiť, ako najlepšie vieme. Pred pár dňami som videla úžasný dokument o vesmíre, slnečnej sústave. Máme obrovské šťastie, že práve na našej planéte vznikol život. Príroda nám ponúka toľko krásy, bohatstva… a my ju tak ničíme a drancujeme…

Čo ti pomáha ráno vstávať s radosťou z postele? 

Dobrá káva, niečo sladké na raňajky a pomyslenie na to, čo ma v ten deň čaká. 

Tvoj odkaz pre čitateľov bez ohľadu na vek?

Každý deň žiť naplno, nebáť sa a tešiť sa aj z maličkostí.

Katarína Brychtová (1967) je herečka a obľúbená moderátorka. Jej hlas poznáme z dabovania, kto by si nebavil Rachel z Priateľov či Suzan v Zúfalých manželkách.

Príspevok Katarína Brychtová: „Nezanedbávajme vzťahy, sme vďaka nim šťastnejší“ zobrazený najskôr Life koučing.

Uvedomujem si, že moje slová budú znieť nepravdepodobne. Avšak to, čo v tomto texte zdieľam, cítim každý jeden deň intenzívnejšie. Okolo mojej 40-tky, kedy som osobne prechádzala silnou transformáciou, sa mi veľmi začal meniť pohľad na svet, na moje vzťahy, prácu, postoje. Na seba samú, moje telo, moje životné, ale aj na tie malé dennodenné voľby. Teda takisto aj na to všetko, čo prináša “ageing”. Len na upresnenie, v tejto chvíli mám 47 rokov.

Paradoxne, s pribúdajúcimi rokmi mi je samej so sebou, v mojich vzťahoch, v mojom tele lepšie. Vedomejšie, zodpovednejšie. Som pripravenejšia a odvážnejšia meniť svoje minulé, neslúžiace presvedčenia. Som ochotnejšia nebrať sa tak vážne. Voliť si vnútorný pokoj namiesto boja o to, kto má pravdu. Vedomejšie si vyberať, čomu hovorím ÁNO. Zisťovať, že nekomfort mi prináša poznanie. 

Že emócie nie som ja a nemusím im slúžiť. 

Máš návyk alebo rituál, ktorý ti pomáha žiť naplnený život bez ohľadu na vek?

Mojim “návykom” a nevyhnutnosťou je nezabúdať na svoje telo. Ľahké telo pre mňa znamená ľahkú, nezaťaženú myseľ. Každým jedným mojim dňom ma sprevádza yoga. Tiež mám denný kontakt s vodou, v lete plávam v jazere, v zime otužujem. 

Yoga ma uzemňuje, sprítomňuje. Voda je živlom, mojou učiteľkou zmeny, inakosti a aj toho, ako funguje poznávanie cez nekomfort. Rada tiež behávam, je to môj kontakt s nesúdiacou a prijímajúcou prírodou. 

Toto všetko však pre mňa znamená oveľa viac, než len šport a pohyb. Je to čosi, čo volám priestor pre múdrosť tela. Vďaka týmto aktivitám som moje telo schopná tak naozaj počúvať. Rozlišovať, čo urobí môjmu telu naozaj dobre, pri čom ožije, stane sa ľahkým. Rozlišovať, kedy ma odhovára, alebo nahovára hlava, aby som čosi urobila alebo neurobila. 

Veľmi verím na sebadisciplínu. Je to náročný a zásadný postoj k životu, bez výhovoriek. Disciplína je však vždy odmeňujúca, vždy všetko vráti, vykompenzuje, stojí za to. Cez sebadisciplínu sa dostávame k bráne, ktorá otvára aj netušené a možno aj nepravdepodobné možnosti. 

Na čo sa tešíš vo svojej druhej polovici života?

Životné skúsenosti ma akosi viac v sebe “usadili”, som sebavedomejšia. To sebavedomie však nie je o istote vo všetkom, čo robím. Naopak, neistotu cítievam často. Už sa jej však tak neobávam. Dokážem sa lepšie vyrovnať so zlyhaním, bez zhadzovania sa, obviňovania. Zároveň, som smelšia v tom, do čoho sa púšťam. Ak toto u mňa porastie, teším sa, čo všetko ma ešte so samou sebou čaká. 😊

Pravdou je, že by som nechcela vrátiť ani zastaviť čas. Akosi ma viac baví so sebou žiť.

Robí ti niečo vrásky v súvislosti s pominuteľnosťou života? 

Vekom si čoraz viac uvedomujem, že život nie je o tom, čo bude. ŽIVOT je o tom, ČO JE.  Môže to znieť ako fráza, ale spolu s vekom si viac uvedomujem dané momenty, kratučké chvíle, predtým často neuvedomované dary prítomnosti. 

Mám troch synov, mohla by som sa obávať, čo prinesie budúcnosť, či sa o nich dokážem postarať. Radšej si však volím dávať dôveru tomu, že každý máme svoju cestu, príbeh. A jednoducho nejde ho neodžiť. Či sa to týka nás samých, alebo našich detí. 

Tak, ako nevieme zmeniť to, čo bolo, rovnako nedokážeme naplánovať budúcnosť. V mojich obavách mi pomáha múdra veta: “Všetko je presne tak, ako to je”. Boli časy, kedy som jej nerozumela. Teraz je pre mňa veľmi upokojujúca. 

Čo ti pomáha ráno vstávať s radosťou z postele? 

Mám v sebe veľa vďačnosti. Nebolo to v mojom živote vždy tak, ale teraz sa často aj v noci zobúdzam s úsmevom a vďakou. Cez seba vnímam, ako VĎAČNOSŤ TVORÍ. Cez vďačnosť dostávam veľa darov. Mám prácu, v ktorej zmysel verím a robím ju s veľkou láskou. Pracujem veľmi veľa, pre okolie až nepochopiteľne. Nepočítam, či mi vychádza “má dať/dal”. Ženie ma viera v to, čo robím. 

Aj tu to mám inak – neženie ma túžba zachrániť svet, už dobre viem, že to, čo robím musí dávať zmysel v prvom rade mne. Prínos pre ostatných je vždy až na druhom mieste. 

Aj únava, nepokoj, stres či napätie má v tomto veku u mňa akúsi inú podobu. Vždy s vďačnosťou. A nie je to vďačnosť za to, čo mám. Je to vďačnosť za to, kým som a smiem byť. 

Tvoj odkaz pre čitateľov bez ohľadu na vek?

Čítam si po sebe svoje slová a áno, je zvláštne, že v téme ‚midlife‘ neoslovujem nič negatívne či obmedzujúce. Možno sa niekomu javí, že opisujem ‚ageing‘ ako idylku, na ktorú sa možno tešiť. A možno napíšem o 10 rokov čosi úplne iné, ktovie… 😊

V tejto chvíli som si však istá priestorom, ktorý zrelosť otvára. Vek ani skúsenosti sa nedajú sprostredkovať, urýchliť, nie sú prenosné. Keď sa raz (od nebeskej brány) budem na svoj život pozerať, viem, že sa nechcem nudiť. ☺️

A môj odkaz? 

Buďme vďační za svoju inakosť. Uznať inakosť je spôsob, ako sa prijať – bez ohľadu na vek. 

Mňa to naučili skúsenosti a aj moja terapeutická práca. Inakosť je o jedinečnosti. Jedinečnosť je o výnimočnosti. Výnimočnosť je schopnosť naplno uplatňovať a využívať svoje dary. 

A veru nepoznám lepší spôsob, ako prežiť svoj život ozajstnejšie. 

NINA MENKYNOVÁ (1976) je terapeutka a lektorka.

Tvorí podcasty na rôzne vzťahové záležitosti, píše články, veľa publikuje. V terapii sa špeciálne venuje vzťahovým témam, rodinám, párovej terapii, sprevádzaním počas obdobia životnej transformácie. Pracuje aj s mladistvými.
Venuje sa aktívne systemike, vedie workshopy so zameraním na stavanie rodinných, vzťahových konštelácií. 
Okrem toho už vyše 15 rokov miluje a učí vinyasa flow yogu. Pomáha jej pri tom aktívna minulosť reprezentantky/aktívnej pretekárky v modernej gymnastike.  
Yogu a terapeutickú prácu aktívne prepája. Špecializuje sa na silu prepojení medzi telom a mysľou, dušou, emóciami. Pracuje s touto synergiou a cielene využíva jej hĺbku.

https://www.ninamenkynova.com/

Príspevok Nina Menkynová: „Uznať inakosť je spôsob, ako sa prijať – bez ohľadu na vek“ zobrazený najskôr Life koučing.

„Nech by si šiel kamkoľvek, nenájdeš pokojnejšie miesto než je tvoja duša. V tvojej duši ťa nebude nič vyrušovať. Preto sa k svojej duši vždy pritiahni, poraď sa s ňou a potom sa vráť, aby si čelil tomu, čomu sa aj tak nevyhneš.“ Hlboko rezonujem s touto úvahou Marca Aurelia z jeho kultovej knihy Myšlienky k sebe samému.

V stoicizme je duša považovaná za našu „vnútornú pevnosť“. Filozofia stoikov nás učí, že odpovede na naše problémy, ako aj na stratu smerovania či zmysluplnosti, nájdeme vždy v našej vnútornej pevnosti, v našej svätyni pokoja.

Predstavme si svoju myseľ ako hlboké jazero. Bez ohľadu na to, aké zvady a nepokoj sa odohrávajú na hladine, na úplnom dne jazera bude vždy panovať pokoj a ticho. Práve tu objavíme svoje odpovede alebo cestu vedúcu k nim.  

Ako zájsť do svojho vnútra? 

Nielen v ťažkých časoch je pre nás blahodarné pohrúžiť sa do svojich vnútorných zákutí, aby sme sa odtiaľ vrátili silnejší než predtým.

Stredný vek je pre mnohých ľudí začiatkom nahlodávania sebadôvery a revízie nenaplnených túžob. „Neprežitý život“ sa začína dožadovať väčšej pozornosti. Akoby nám niekto v kúte nášho srdca húdol: 

• Haló, povedala si, že urobíš „toto“ a nikdy si to neurobila. 
• Chcela si sa pustiť do „tamtoho“ a ešte si nezačala. 
• Ako to, že cítiš prázdnotu, keď si tam, kde si chcela byť? 
• Prečo nie si spokojná, veď ti nič nechýba?
• Akože nevieš, čo chceš, hľadáš, potrebuješ…?

Stoici verili, že stredný vek je obdobím zúročenia veľkého potenciálu pre osobný rast a rozvoj. Ponúkali praktizovanie sebadisciplíny a sebauvedomenia, pobádali k sebareflexiám. Pre nich to boli kľúčové „nástroje“ na vytváranie šťastia a spokojnosti bez ohľadu na veľkosť výziev. 

Mne pri hľadaní odpovedí na dobiedzajúce otázky výborne fungujú štyri hlavné cnosti, z ktorých stoici vychádzajú: 

• Múdrosť pozostáva zo snahy o poznanie a schopnosti rozlišovať, čo je správne a čo nie. 
• Odvaha obsahuje nielen fyzickú statočnosť, ale aj silu charakteru, ktorá umožňuje čeliť nepriazni osudu. 
• Spravodlivosť zahŕňa čestnosť a rešpektovanie práv iných. 
• Striedmosť sa vzťahuje na umiernenosť a sebadisciplínu, ktoré umožňujú odolávať nadmerným túžbam alebo impulzom.

Tieto cnosti sa najlepšie praktizujú aj vďaka spomínaným tri „S“:

1. Sebareflexia
2. Sebadisciplína
3. Sebauvedomenie

Nešlo by to bez návykov, ktoré pre ne vytvárajú dostatok pozornosti a energie. 

Vybudovala som si sedem hlavných rituálov, vďaka ktorým moja sebahodnota a sebaobraz dostávajú pravidelnú dávku podpory a výživy.

Zapisovanie si do denníka

Viem, otrepané a také obyčajné. Avšak, ako to s jednoduchými vecami býva, fungujú. Dajte šancu zapisovaniu si myšlienok a pocitov, pomôže vám to získať jasnosť a vhľad do vášho vnútorného života. Snažte sa písať pravidelne, aj keby to mali byť iba tri minúty denne. Sústreďte sa na skúmanie svojich myšlienok a emócií bez posudzovania a odsudzovania. Zmyslom je mať s nimi kontakt, nie ich hodnotiť. 

Už po mesiaci budete prekvapení, akým bohatým životom vaše emócie aj myšlienky žijú. Odmenia sa vám za venovanú pozornosť tým, že sa nebudú chaoticky prekrikovať a strhávať vašu pozornosť smerom, kde si vyberú ony, ale budú nasledovať vaše smerovanie. 

Mne najlepšie funguje zapisovanie si večer, hodinu pred spaním. Má to ešte ďalší benefit – uvoľním hlavu od obsahov, ktoré by chcela riešiť v posteli alebo vo snoch. 

Meditácia 

Áno, je ťažké začať ju praktizovať. V prípade, že trváte na dokonalosti. Zmyslom je naučiť sa zameriavať pozornosť na jednu jedinú vec. Keď to zvládnete, ovládnete záťažové situácie a dokážete sa na „povel“ uvoľniť. Vďaka vnímavosti a všímavosti sa prehĺbi náš kontakt so sebou aj so svetom. V tej hĺbke sa dejú zásadné veci a my sme sami pre seba hrdinami, ktorí toho ustoja viac, lebo dokážu vnímať a potom regulovať svoje myšlienky aj emócie. 

Mne pomohla 8-týždňová prax na kurze u Andreja Jeleníka. Naučila som sa meditovať ráno po cvičení jogy a večer po praktizovaní vďačnosti.

Netlačte na seba, doprajte si priestor na experimentovanie a skúmanie možností podľa vašich preferencií. Hlavne vytrvajte, sú to týždne, než pocítite, že sa dokážete do všímavosti naplno ponoriť. 

Všímavé dýchanie 

Pravdaže dýcham, aj si to všímam, tak načo z toho robiť vedu. V strese, vypätí a pod náporom katastrofických scenárov nestačí dýchať automaticky. Vtedy sa dych skracuje a naša hlava rýchlo zistí, že „vonku“ sa niečo deje (alebo sa niečo môže udiať) a spustí krízový stav vyplavením kortizolu. Pre nadobúdanie pokoja a harmónie potrebujeme získať tréning, ako sa dychom stíšime a všimneme si všetky odtiene nášho emočného nepohodlia. 

Vďaka mindfulnessu, joge, pilatesu, taichi… sa vieme naučiť rôzne techniky na vedomé, hlboké a všímavé dýchanie. 

Mne sa osvedčila aj pomoc inteligentných hodiniek. Varujú ma, že je čas na dýchanie, lebo podľa tepovej frekvencie zachytia, že som rozrušená alebo naštvaná.

Otázky na sebareflexiu 

Prečo by sme sa mordovali s ďalšími otázkami, keď nás nimi podvedomie výdatne zásobuje samo od seba? Hlavné „prečo“ spočíva v tom, že vďaka hľadaniu odpovedí na ne získame výborný prehľad o našich postojoch, hodnotách, presvedčeniach, cieľoch, túžbach, víziách… Aj o ich vzájomnom prepojení, rozporoch či dilemách. 

Vyznať sa v tom, čo všetko nám ponúka hlava, čo srdce, duša či intuícia sa nedá bez toho, aby sme si to sami pre seba nevyjasnili, nepomenovali, nepotriedili… Až potom vieme urobiť rozhodnutia, za ktoré máme chuť niesť zodpovednosť, lebo sú v súlade s našou slobodou voľby. 

Keď stojím pred nejakým problémom, pomáha mi klásť si otázky:

• Naozaj robím všetko, čo je teraz v mojich silách? 
• Ktorá časť z riešenia tohto problému bude najťažšia?
• Čo môžem urobiť ako prvé na zlepšenie situácie? 
• Ako by som sa dnes mohla namotivovať?
• Kto/čo mi s tým môže pomôcť? 
• Prečo sa mi oplatí prekonávať samu seba?

Vo chvíli, keď si začnem klásť tie správne otázky, si uvedomím, že som omnoho silnejšia, než som si o sebe myslela. Pomáha mi opierať sa o húževnatosť a vytrvalosť, ktoré sa vo mne ukrývajú.

Praktizovanie vďačnosti

Toto je taká samozrejmá vec, že sa o nej netreba rozpisovať. Môj blog na túto tému: https://lifekoucing.sk/vdacnost-nadovsetko-tri-cvicenia-vas-presvedcia/

Rovnako ako Stoici verím, že praktizovanie vďačnosti za dobré veci v našom živote je kľúčom k šťastiu a spokojnosti, k pokore a nádeji, k žitiu tu a teraz. 

Zo mňa tento rituál vytvoril pozitívnejšieho a menej frflavého človeka. Strážim si svoju pozornosť a keď sa vyberá smerom k tomu, kde je všetko nanič, natočím ju k smerom k tomu, kde je toho veľa ocenenia hodného. 

Prijatie zmeny 

Keď sa v živote skutočne niečo mení, treba počítať aj s bolesťou, frustráciou, smútkom, ľútosťou, chaosom… Každý z nás opakovane zažil nápor negatívnych pocitov, a tak nám príde bezpečnejšie zotrvať pri tom, čo dôverne poznáme. Práve naše neúspešné pokusy velia hlave, nech radšej o zmene iba sníva, než by pridala do zbierky ďalší nepodarený pokus.       

Naša vôľa vystaviť sa zmene čerpá z toho, aké z nej budeme mať benefity. Keď si dokážeme predstaviť, aký vplyv bude mať urobená zmena na kvalitu nášho života, povedie nás to k odhodlaniu hľadať spôsoby realizácie postupných krokov. 

Nebyť zásadných zmien v mojom živote po tridsiatke, odvíjajúcich sa podľa poradia dôležitosti, tak sa vám teraz neprihováram a nerobím prácu, ktorá ma napĺňa. Bála som sa zmeniť svoj život, aj mi to zopár rokov trvalo, aj som zopárkrát zle zabočila. Zakaždým som si pripomenula záväzok, ktorý som si dala: Zmeniť svoje správanie môžeš iba ty. Tvoja zmena sa začne diať vtedy, keď začneš rešpektovať samu seba.

Všímavé počúvanie 

Veľké to umenie, krotiť svoje vnútorné hlasy kritika, posudzovateľa, hodnotiteľa, naprávača, odporúčača, vylepšovateľa… namierené voči iným alebo voči sebe. 

Bohaté interakcie s ostatnými nás robia šťastnými. Vďaka nim sýtime naše sociálne potreby byť v spojení s ľuďmi, aby sme boli pochopení, prijatí, podporení. Moje obľúbené tri „P“. 

Vyžaduje si to od nás počúvať druhých aj seba:

• hlavou a jej pohybmi dávať najavo porozumenie, súhlas, pochopenie… 
• očami, ktoré prenášajú emócie, na ktoré netreba slová, 
• celým telom, srdcom a mysľou, aby sme zachytili aj skryté myšlienky a obsah na pozadí,
• rukami a gestikuláciou prejavovať otvorenosť, náklonnosť a dôveru. 

 Myšlienky Marca Aurelia aj na záver

„V živote každého z nás skôr či neskôr príde chvíľa, kedy si uvedomíme, že nám bol na Zemi vymeraný len určitý čas. Ak ho nevyužijeme na naše oslobodenie sa, uplynie a už sa nikdy viac nevráti.“ 

Vo svojich úvahách nás varoval, že často sa mylne domnievame, že máme neobmedzené množstvo času na uskutočňovanie svojich prianí a snov. Preto neprikladáme prítomnému okamihu takú vážnosť, akú by sme mu mali pripisovať. Ak s tým neprestaneme a nedonútime sa realizovať svoje sny, život nás nikdy nezavedie tam, kam sa chceme dostať. Preto máme:

 „Robiť všetko tak, ako keby to bola posledná vec, ktorú v našom živote robíme.“

Príspevok Ako mi stoicizmus pomáha so starnutím zobrazený najskôr Life koučing.

Pravdou je, že som svoju predstavu o mojom živote po štyridsiatke neriešila a nemala. Môj život bol dovtedy zameraný na niečo iné, teda skôr na niekoho iného: na moje deti a rodinu. Bola som “zamestnaná” myšlienkami, emóciami a starostlivosťou o rodinu a naplnenie mojej sebarealizácie.

Ako sa vyrovnávaš s obmedzeniami, ktoré stredný vek prináša? 

Keď ich zachytím (lebo sú rôzne a viaceré), pomenujem si ich. Priznávam sa, že potrebujem chvíľu času na to, aby som ich racionálne ale aj emočne prijala. Pracujem na tom, aby som ich naplno akceptovala a v podstate sa rozhodujem, čo s nimi ďalej urobím. Zisťujem, kde a čo ma, limituje a kde si potrebujem nastaviť hranice voči sebe aj svetu. Zároveň v tom celom hľadám potenciál pre pozitívnu zmenu. Je to ako keby som bola kvázi vedkyňou sama sebe a pozorovala sa, vnímala svoje vnútro, študovala, čo sa deje a neustále hľadala pre seba odpovede o sebe, svete, zmysle života a tom, čo je dôležité… 

Máš návyk alebo rituál, ktorý ti pomáha žiť naplnený život bez ohľadu na vek? 

Áno, počúvam seba, svoj vnútorný hlas. Dávam prednosť tomu, čo mi robí radosť a sýti naplnenie. Vedomejšie sa rozhodujem, čomu poviem “áno” a čomu “nie”. Pracujem väčšmi s mojim emočným prežívaním a riadim sa intuíciou. Mám inú životnú “filozofiu”, ktorá je v podstate novým návykom. Pozerám sa na seba, ľudí a svet novou optikou.

Teším sa, že nič nemusím. Vnímam svoju prácu, vzťahy a život inak. Skôr z pohľadu toho, čo chcem ja a čo robí radosť mne. Nie je to ale egoistický postoj. Hoci, prináša mnoho externých nálepiek, posudkov, nedorozumení. Ale s tým už viem nejako fungovať.

Čo nemôže chýbať v druhej polovici tvojho života? 

Radosť, zmysluplnosť, láska, hlboké pocity prepojenia, vnútorné naplnenie z toho, že chcem prispieť k lepšiemu svetu vďaka pomoci ľuďom. Tiež si prajem podporiť budúce generácie a svet. Uvidím, kam ma to povedie… Každým dňom sa moja životná cesta posúva. Teraz to už vidím a vnímam. Teším sa na ďalšie fázy.

Ktorá z existenciálnych otázok ťa najväčšmi zamestnáva?  

Plytvanie zdrojmi Zeme vo svete, v našej krajine, v mojom okolí a u mňa samej. Našťastie, dcéra je pre nás v tomto líderkou a v našej rodine robíme výrazné kroky zmeny.

Čo ti robí vrásky v súvislosti s pominuteľnosťou života? 

Sú to strachy. Napríklad z chorôb, bojím sa o blízkych a nielen s vekom súvisiacu zdravotnú kondíciu.

Čo ti pomáha ráno vstávať s radosťou z postele? 

Zväčša je to mix radosti a povinností okolo prípravy detí do školy. Potom si zosúlaďujem svoj program dňa tak, aby odrážal moje vnútorné nastavenie. Poháňa ma radosť a zvedavosť z toho, čo “zázračné” sa cez deň udeje. A niekedy je to naopak. Sú dni bez energie. Nazvala by som to „low cost“, ale veľmi potrebný. Dajú sa vtedy vnímať iné dimenzie života. A čakať :-)

Tvoj odkaz pre čitateľov bez ohľadu na vek? 

Nerada označujem etapy života ako krízy. Pravdou ale je, že sa dejú. Keď niečo nesprávne vyhodnotíme, nerozumieme tomu a nepripustíme si to, čo sa deje, prípadne životné dianie nevhodne uchopíme, kríza naozaj príde. Vďaka za ňu.

Pod povrchom tej nespokojnosti, vyčerpania a straty angažovanosti je naša transformácia, ktorá nás posúva v ústrety tomu, čo pre seba hľadáme a po čom skutočne túžime.  

Henrieta Hudecová (1978)

• reinvention guide
• helping people to make a mindset difference by bringing more LIFE, VALUE & LEADERSHIP BACK TO THEIR STAGE 
• hosting virtual shows #reinventingTALKS and #WalkTheReinventionTalk 
• change lobbyist & accelerator
• gratitude ambassador
• humanity awareness advocate

henrieta@vsetkozacinavhlave.sk
#reinventingWITH Henrieta
On my mission for #betterSLOVAKIA and #BetterBusinessWorld and #BetterTogether.

Foto: Jana Marie Knotová

Príspevok Henrieta Hudecová: „Pre transformáciu v strednom veku potrebujeme pochopiť, čo sa nám deje a prečo“ zobrazený najskôr Life koučing.

Keď na sebe spozorujeme prvé prejavy pribúdajúceho veku, premkne nás stres, aktivuje sa naša zraniteľnosť a prepadneme pocitom neistoty. Najskôr nám príde ako dobrá stratégia zakryť viditeľné známky starnutia a ignorovať nepríjemné pocity, ktorých sa snažíme zbaviť za každú cenu. Dlhšie nám trvá, než prijme, že sú skutočné a chcú nám niečo povedať. Nikto nás neučí (keď si odmyslíme reklamy), ako reagovať na kvantum rôznorodého stresu, ktorý zmeny súvisiace so starnutím do našich životov prinášajú. 

Ako akceptovať zmysluplnosť starnutia?  

Než vám k tomu napíšem nejaké postrehy, ponúkam šesť príbehov. Žiadny nepatrí konkrétnemu človeku. Sú kompilátom z mnohých vypočutých príbehov, aby som na nich ilustrovala tému, ako nás starnutie – fyzické, mentálne, emočné vháňa do krízy stredného veku. 

Keď si príbehy prečítate, doprajte si chvíľu na uvažovanie. Ktorý sa vás dotkol, čo z neho s vami rezonuje? Chvíľu to pozorujte a potom čítajte ďalej. 

🧡 Mám pocit, že zrazu idem prudko dolu z kopca. Moja vitalita a nadšenie sa vytratili a mám pocit, že žiadna motivácia ma nedokáže zachrániť od pocitu márneho snaženia. Všetko sa totiž zhoršuje, keď si predstavím, že nemám dôvod vstávať ráno z postele. Načo, prečo? 

🤎 Som šialene unavená. Keby len to, ja sa cítim úplne prázdna. Som napnutá a podráždená v každej chvíli. Cítim sa ako v pasci, z ktorej nedokážem ujsť. Chcem sa uvoľniť, ale nejde to. Hromadia sa mi povinnosti, ktoré nestíham a viem, že to bude ešte horšie. Ako nad tým môžem vyhrať? 

🧡Dokázal som fičať vysokou výkonnostnou rýchlosťou. Ani som si nestačil uvedomiť, ako rýchlo z môjho života zmizli drobné radosti. Syn odišiel študovať do zahraničia a manželka má svoje koníčky. Mne zostala iba práca, kde mi teraz hrozí, že ma vymení niekto, kto nepotrebuje voľný čas pre seba. Niekto, kým som bol ja pred 15 rokmi. Kto som teraz ja? 

🤎 Som pripravená vykúpať sa vo svojej frustrácii, aby som dokázala lepšie porozumieť samej sebe. Rada by som sa vyhla chybám, ktoré som urobila v minulosti. Dá sa nájsť nejaká radosť v predstave, že by som svoje starnutie prijala a prestala vzdorovať? 

🧡 Pracoval som tak tvrdo a tak dlho, až som z toho ochorel. Najhoršie je, že hoci musím odpočívať, nedokážem to. Ja neviem, čo je to ničnerobenie. Ako mám sám seba presvedčiť, že mám hodnotu aj vtedy, keď nerobím dôležité veci? Ako mám uveriť tomu, že aj keď sa nebudem o niečo snažiť, aj tak ma budú mať ľudia radi?  

🤎 Cítim bezhraničnú zmes smútku, vyčerpania, stratenej vôle a beznádeje. Rada by som to všetkým vysvetlila, lebo túžim po tom, aby ma pochopili a boli empatickí. Nejde to. Iba dostávam rady, ako sa mám vzchopiť a objaviť nový zmysel života. Mám sa tešiť, že ma čaká skvelá životná etapa. Ako mám tomu uveriť, keď si najviac zo všetkého želám byť neviditeľná a mať pokoj od ľudí aj od sveta?

O momentoch, keď sa necítime vo svojej koži

Nehovoríme o svojich rozporuplných pocitoch – ani verejne, ani blízkym. Nie sme vychovávaní k tomu, aby sme priznali svoju nedokonalosť a neschopnosť poradiť si s nepríjemnými pocitmi. Vnímame to ako poníženie, ako niečo, čo by malo ostať ukryté pred zrakom druhých, aby sme ich alebo seba nevystrašili. Nasadzujeme si masku odvahy a smútime len v súkromí. Predstierame, že sme statoční a záťaž zvládame. 

Ku kríze pristupujeme, akoby šlo o anomáliu v našom živote, ktorá má ostať utajená alebo ignorovaná. Znamená to, že sme z bežného vnútorného rozpoloženia urobili tajomstvo, ktoré nemá nikto poznať. Ťaživé tajomstvo, ktoré nás oberá o pokoj na duši, kazí nám radosť a berie nádej. 

Múdrosť však patrí tým, ktorí si dokážu priznať, že im je ťažko, beznádejne, frustrovane, zlomene, bezvýchodiskovo… Ako to počúvam od ľudí, ktorí si dovolia debatu so mnou. V tej ich zraniteľnosti je sila – sila postaviť sa za seba a hľadať zdroje podpory, vnútornej i vonkajšej. Prizvať niekoho citovo nezainteresovaného do svojho príbehu je oslobodzujúce. Inak o prežívaní uvažujeme, keď máme spolucestujúceho a nie sme sami stratení v chaotickej džungli pocitov a myšlienok.  

Zimovanie – Ako nájsť útočisko v ťažkých časoch

Názov skvelej knihy Katherine May, v ktorej som objavila analógiu s procesmi, ktoré v nás spúšťa kríza stredného veku. A hoci je tento výraz spájaný s negatívnou konotáciou a bulvarizovaním, popisuje životné obdobie, kedy naše nevedomie prichádza s rekapituláciou doterajšej pomyselnej polovice života. 

Hlboko so mnou rezonovalo, ako autorka opísala svoje bolestivé obdobie. Ťažko jej ochorel manžel, syn prestal chodiť do školy a vlastné zdravotné problémy ju priviedli k odchodu z náročného zamestnania. Hlbokými úvahami zdieľa skúsenosti o sile odpočinku, o tichej kráse zimy a o cyklickom, nie lineárnom chápaní života. Mayno zamýšľanie sa s prírodnými a mytologickými metaforami vo mne vyvolalo silnú odozvu. Smutné a chladné obdobia sú rovnako intenzívne a silné, keď prídeme do stredného veku. 

Nekonečná, nepredvídateľná zmena je odvekou podstatou života

Keď máme nažité, nastáva čas na premýšľanie, rekapituláciu, obnovu stratených síl a veľké upratovanie či radikálnu obnovu. To všetko je nevyhnutné. Nahovárame si, že sa to možno dá nejako zjednodušiť, než nás to dohoní so spoľahlivou zákonitosťou, že život sa vo svojej podstate nedá mať pod kontrolou. 

Snažiť sa nájsť dokonalé pohodlie – fyzické, emočné, duševné, duchovné je ilúzia, ktorú nám vnucujú reklamné príbehy. Keď sme zmietaní rozporuplnými myšlienkami a emóciami, niet kam ujsť. Hľadanie rýchlej útechy je únik, ktorý nám iluzórne oddiali prežívanie frustrácie, ale precitnutie bude o to tvrdšie. 

Moja osobná skúsenosť (tiež som midliferka), aj skúsenosti mojich klientov potvrdzujú, že niektoré myšlienky a pocity sú ťažko stráviteľné. Hlavne vtedy, keď sa ich snažíme popierať, alebo sa tváriť, že ich nemáme na tanieri. Trávenie uľahčuje uvedomenie si, že život je konštantná zmena. Jediné, čo dokážeme mať pod kontrolou, je spôsob, akým sa k nej postavíme.

Som fanúšičkou pozitívneho myslenia vďaka technikám z pozitívnej psychológie, ale nepovažujem ich za všemocné. Keď sa usilujeme vytesniť druhú stranu svojho príbehu, ktorý sa nám nepáči, nájde si svoju cestu, aby sa nám ukázal v najmenej vhodnej chvíli. Zvyčajne vtedy, keď nás budú sužovať pochybnosti, že čo ak nie sme dosť silní, aby sme to všetko zvládli. A čo ak to nevydržíme? Čo potom? 

Ako sa o seba starať v období, kedy sa naše prežívanie mení?

Som si vedomá, že sa nedá dosť zdôrazniť, aké je dôležité samých seba prijímať práve takých, akí sme v tejto chvíli. Nie takých, akými by sme si prali byť alebo akými by sme podľa svojho presvedčenia byť mali. 

Môžeme s pribúdajúcim vekom bojovať, alebo ho akceptovať. Alebo ideálne spojiť akceptovanie a bojovanie. Akceptovanie, že sú určité zmeny, ktoré nemôžeme zvrátiť. Dejú sa zvonku aj z vnútra. Obidve sú dôležité. Bojovanie s vekom sa oplatí nahradiť prácou, ktorá pomáha naše telo udržiavať zdravé. Dá sa viesť „boj“ za to, aby sme ostali flexibilní po všetkých stránkach. Aby sme sa postavili zahanbujúcim pocitom a strachu. Aby sme si vážili samých seba za to, aký máme postoj k privilégiu žitia dlhšieho života.  

Chcem o tom väčšmi na svojom blogu písať. Ako tému starnutia uchopiť nie cez väčší výkon a drinu, ale cez prijatie toho, že zmeny sa nedejú jednorazovo. Prichádzajú v cykloch, znovu a znovu. Sú bežnou súčasťou života. A je rozdiel, či ich vnímame ako zlyhanie a očakávame, že sa rýchlo poučíme. Alebo si povieme, že aj druhá polovica života je len otázkou praxe.

Budem postupne prinášať odpovede na najčastejšie otázky súvisiace so stredným vekom: 

• Ako nájsť zmysel života v tejto fáze života?
• Ako sa vysporiadať s výzvami, ktoré prináša starnutie: zdravotné problémy, strata blízkych, zmeny v pracovnom aj osobnom živote?
• Ako nájsť nové spôsoby na rozvinutie svojich záujmov a získanie nových skúsenosti?
• Ako udržiavať zdravý životný štýl a zvládať stres?
• Ako nadväzovať nové vzťahy a udržiavať existujúce?
• Ako sa vyrovnávať s pocitom osamelosti a izolácie?
• Ako sa vysporiadať s emocionálnymi výkyvmi a zmenami nálad?
• Ako nájsť rovnováhu medzi prácou a osobným životom?
• Ako objaviť spôsoby pomoci ostatným?

P.S. 

Uvítam, keď sa podelíte o svoje zážitky, skúsenosti a čokoľvek, čo chcete zdieľať cez moje príspevky s ľuďmi. Keď mi napíšete, môžeme blog tvoriť spoločne.

Príspevok Starnutie je rast a zmena. Aj kríza a bolesť zobrazený najskôr Life koučing.

Čo ste ochotní podniknúť kvôli dobrému pocitu zo seba? A čo kvôli zážitkom, ktoré vás transformujú do svojej lepšej verzie? 

Možno máte odpovede hneď naporúdzi. A možno ich práve teraz hľadáte. Možno ste si povedali, že zostanete voči týmto otázkam vnímaví v každej chvíli.  

Životná úloha

„Nikto vám nemôže postaviť most, po ktorom musíte vy, iba vy, prekročiť rieku života,“ napísal mladý Nietzsche, keď uvažoval o tom, čo je potrebné na nájdenie samého seba. 

Často sa ma na to klienti pýtajú. Nemám na tento druh objavovania špeciálny repertoár techník, ktoré by priniesli okamžité a spoľahlivé odpovede. Zvyknem sa pýtať: 

„Máte chuť byť každé ráno začiatočníkom?“

 Ponúkam zamyslenie sa nad touto otázkou ako „skratku“ k priblíženiu sa k sebe. Nie tým, že by sme kráčali míľovými krokmi. Práve naopak. Tajomstvo začiatku je v správnom rozložení zložitých a veľkých úloh na menšie, zvládnutejšie. Na to sa koučovacie sprevádzanie hodí – vďaka nemu sa dá produktívne vyjasniť a vyskladať postupnosť krokov. 

Kde začať a ako?

To si každý vyberá v závislosti od toho, v akej je práve životnej etape a čo ho doterajšie skúsenosti naučili. Čím jednoznačnejšie to máme vyriešené so zodpovednosťou voči sebe aj voči svetu, tým sebaistejšie vykračujeme v ústrety svojim víziám a túžbam.  

Mám na to zaužívané pravidlo – spisujem si svoje záväzky, aby som mala o nich dobrý prehľad. Slúžia ako kompas, ktorý mi ukáže, keď sa vychýlim zo svojho hodnotového rámca. Ich počet na začiatku roka skontrolujem, aby zodpovedal číslovke veku, ktorý dovŕšim. 

Niektoré odhodlania som editovala, daktoré žijú svojim životom už dlho, niektoré sú stále výzvou, ďalšie majú za úlohu konfrontovať ma s mojimi tieňmi. Pravidelné reflektovanie toho, ako si počínam, mi pomáha zlepšovať sa a neprestať sa snažiť.   

1. Buď otvorená voči novým zážitkom a učeniu sa nových vecí.
2. Buď štedrá v empatii a pochopení. 
3. Buď tvorivá, prekonávaj svoju pohodlnosť a narúšaj neužitočný stereotyp. 
4. Buď vďačná za každého, kto ti príde do života, je to učiteľ. 
5. Buď verná svojim zásadám, postojom a rituálom.
6. Dopraj si pozitívne sebectvo každý deň.
7. Dopraj si ticho a denné meditácie. 
8. Dopriavaj si radosť a potešenie v maličkostiach. 
9. Hľadaj zdroje energie všade okolo seba.
10. Kráčaj s ľahkosťou a usmievaj sa. 
11. Kroť hodnotiace súdy voči iným aj voči sebe. 
12. Maj sa na pozore pred ilúziou úspechu. 
13. Meň kontext svojho života, nezostaň iba pri obsahu. 
14. Na svoj kritický vnútorný hlas reaguj súcitne. 
15. Nahraď rozčuľovanie sa robením správnych vecí. 
16. Nechaj veci občas len tak byť a choď do prírody.
17. Nikdy neohýbaj svoje hodnoty, ani svoju morálku. 
18. Obracaj svoju tvár k slnku, aby tiene padali za teba. 
19. Ochraňuj slobodu svojej voľby.  
20. Opúšťaj schémy a vzorce, ktoré ťa zraňujú. 
21. Padni koľkokrát potrebuješ, ale zakaždým o kúsok lepšie. 
22. Pestuj nádej a optimizmus a šír ich okolo seba.  
23. Počúvaj namiesto toho, aby si dopredu odpovedala. 
24. Počúvaj svoju intuíciu a nasleduj vnútorný hlas. 
25. Podeľ sa o svoje nadšenie a nadchýňaj ostatných.
26. Podnikaj aktívne kroky smerom k svojim túžbam.
27. Preukazuj každému úctu a rešpekt, aj keď sa cítiš ukrivdená. 
28. Pri rozhodovaní vychádzaj z pokory, ohľaduplnosti a primeranosti. 
29. Prijímaj samú seba bezvýhradne a úctivo. 
30. Prijímaj to, čo nemôžeš ovplyvniť a zmeniť. 
31. Prijímaj zmeny, ktoré si si vybrala aj tie, ktoré ti chodia. 
32. Pristav sa pri tom, čo sa ti nedarí a dopraj si čas prebádať to. 
33. Reaguj na ľudí priateľsky a vrúcne, aj keď si unavená.
34. Rob dobré skutky a podeľ sa o to, čoho máš dostatok.
35. Rozvíjaj svoju odvahu a statočnosť. 
36. Snaž sa iba v miere, ktorá nejde na úkor teba a druhých. 
37. Sprchuj svoju dušu denne.
38. Stanovuj si jasné hranice a hovor nie, keď to tak cítiš.
39. Staraj sa o svoje vzťahy ako o to najcennejšie, čo máš. 
40. Stráž si integritu a autonómiu.
41. Svoj zápal, nadšenie a vášeň pre to, kým si a čo robíš udržiavaj v dobrej kondícii. 
42. Uprednostňuj najjednoduchšie veci, sú často tie najpravdivejšie.
43. Uvoľňuj svoju bolesť, strach, hnev a smútok priebežne. 
44. Venuj ľuďom v každej chvíli pozornosť a láskyplnosť. 
45. Vnímaj naplno to, čo sa deje v danej chvíli. 
46. Vyberaj si budúcnosť namiesto minulosti. 
47. Vyjadruj svoju lásku všetkými spôsobmi. 
48. Zmeň prostredie, ktoré ti nerobí dobre. 
49. Ži svoju autentickosť, aj keď budeš spochybnená. 

Každý z bodov ma priamo či nepriamo vedie k tomu, aby som sa cítila šťastnejšia a spokojnejšia, venovala sa tomu, čo mi dáva zmysel, čo je v súlade s mojimi hodnotami, baví ma to a spája s ľuďmi, ktorých mám rada. Tak sa mi dostáva do života radosť a pozitívna energia. A hoci narážam na  prekážky a starosti, aj tak ma môj život baví. Som v ňom sama sebou a to mi dodáva dobré pocity zo seba a vytvára motiváciu snažiť sa byť tou, ktorou chcem byť. 

Príspevok Byť človekom, ktorým naozaj chcem byť zobrazený najskôr Life koučing.

To, k čomu sa utiekam v dobrých aj náročných časoch je viera v lásku – k sebe, k ľuďom, k svetu… Riadim sa tým, že čím viac lásky rozdám, tým viac jej bude všade okolo mňa. Láska si poradí so všetkým. Áno, sú veci, bez ktorých nedokážeme žiť, lenže hoci ich máme, bez lásky si ich potom nevieme užívať.

Ďalšou neodmysliteľnou hodnotou je pre mňa zmysluplnosť. Bola som stvorená pre službu druhým a to mi vždy kryje chrbát, lebo viem, prečo som tu a ako môžem byť nápomocná. Som idealistka a verím v možnosti, ktoré nevidno. Naučila som sa proaktívnemu prístupu a nedávam sa tlačiť do kúta pocitom hnevu, vzdorovania alebo nástojčivosti – aj keď sú momenty, kedy ma to povláči. Najväčšiu bezmocnosti cítim, keď narazím na ľudskú obmedzenosť a zaťatosť, nevraživosť a netoleranciu. Učím sa pri tom pokore a akceptácii toho, že z nejakého dôvodu, ktorému síce práve nerozumiem, to má byť tak.

Keď mi je nanič, lebo som v nerovnováhe, uvedomujem si, že je to stav dočasný a pominie. Nechávam cez seba bolesť prechádzať a súcitne hľadám, ako si uľavím. Už viem, že je to o tom, aby som vyčkala a pochopila, čo sa mám nové naučiť, čo prijať, čo zmeniť… Aby som ustála emočné turbulencie, zamestnávam sa nejakou činorodosťou. Strážim si, aby som sa v sebaľútosti príliš nenamáčala, lebo tým strácam nadhľad. A keď neviem, čo so sebou, tak si zo seba uťahujem – smiech, hoci cez slzy, mi pomáha nebrať sa tak smrteľne vážne.

Príspevok 5 vecí na odrazenie sa od dna zobrazený najskôr Life koučing.

Aby sme prázdnotu pochopili, musíme ju zažiť. Pretože zmysluplný život je život prepojený s niečím väčším než sme my. Objavujeme to postupne, tak ako zrejeme a zbierame skúsenosti. Len tak vieme uplatniť svoje silné stránky na podporu dobra v službe niečomu, čo nás presahuje. Bez starostlivosti o seba, svoju dušu a srdce sa nevieme deliť o to, čo je v nás pripravené na odovzdávanie. Každý z nás má svoj úžasný stred, od ktorého sa svet odráža jedinečným spôsobom. Významom prázdnoty môže byť výzva k tomu, aby sme do svojho stredu pustili svetlo…

Keď sa rozžiarime zvnútra, už nič zvonka neprekryje naše svetielkovanie. Je to obdobné, ako keď šelma nedokáže rozbiť vajce kvôli jeho oválnemu tvaru. Ale malé ťukanie zvnútra vajíčka naruší štruktúru škrupinky, aby sa z nej dalo vyjsť. A toto ťukanie zvnútra potrebujeme urobiť pre seba my sami. Kladivko nám však niekto rád podá…

Príspevok Každý má svoj úžasný stred, od ktorého sa svet odráža jedinečným spôsobom zobrazený najskôr Life koučing.