Svet meníme, keď nachádzame napĺňajúci spôsob, ako prispievať iným

Keď mi klienti rozprávajú o svojich víziách, najčastejšie počujem priania typu: Niečo ovplyvniť. Zanechať odkaz. Urobiť niečo významné. Podeliť sa o svoje dary a schopnosti. Zanechať veci v lepšom stave, ako som ich našiel... Spoločným menovateľom takýchto ambícií je dávanie. Dávanie, ktoré sa premietne do prínosu, ktorým napomáhame niečomu alebo niekomu. Či je to práca, dobrovoľníctvo, charita, angažovanie sa v komunite…

Nie každý to má takto nastavené, ale pre tých „starostlivých“ je nepredstaviteľné, že by svetu nepomáhali. Zažívam veľa ľudí, ktorých trápi, že skutočne svetu ničím neprispievajú a chcú to zmeniť. Predpokladajú, že keď vykonajú niečo významné, potom nadobudnú pocit hrdosti na seba. Garancia v tom ale nie je. Pocit vytvárať hodnoty závisí od vnímania vlastnej hodnoty. Ako hovorí starý príbeh o troch kamenároch: Istý šľachtic sa prechádzal okolo rozostavanej stavby a všimol si troch remeselníkov, ako otesávajú kamenné kvádre. So zvedavosťou sa opýtal prvého remeselníka: „Čo robíš?“ „Ako vidíte, pane, otesávam kameň.“ Druhému remeselníkovi položil tú istú otázku a ten odpovedal: „Ja staviam múr.“ Tretí ani nečakal na výzvu a rovno odpovedal: „Staviam katedrálu.“

 Čo s pocitom márnosti dávania?

Bývam svedkom toho, ako sa niekto s nadšením rozhodne prispieť alebo angažovať v nejakej záležitosti. Zapojí sa do nej, venuje jej svoj čas, energiu, peniaze… A zostane rozčarovaný a sklamaný. Opomenul jednu zásadnú vec – urobil to bez toho, že by sa zamýšľal nad kritériom zmysluplnosti. Zostane „nedotknutý“ tým, o čo skutočne šlo. Nevložil do toho svoje srdce, a tým nezažil pocit, že niečo skutočne ovplyvnil, alebo že prispel na niečo správne.

Nie všetky naše skúsenosti s dávaním môžu byť radostné a povzbudzujúce, lebo ich cieľom je získať niečo viac, než len čiarku za účasť. Niekto sa rád stotožní s projektom, ktorého úlohou je nakŕmiť bezdomovcov, pre niekoho bude zaujímavejšie učiť deti v krízovom centre. Keby si títo dobrovoľníci svoje role vymenili, môžu pociťovať nespokojnosť, lebo sa zmenil predmet pomoci a cieľová skupina. Preto platí, že vybrať si vhodnú činnosť pri dávaní je rovnako dôležité, ako nájsť si vhodný projekt. Lebo šťastnými nás robia tie činnosti, ktoré pokladáme za výzvu, môžeme sa pri nich s radosťou realizovať a prídu nám osobne zmysluplné.

Dávať môžeme dvojako: vydávať niečo zo seba a dávať niečo niekomu/niečomu.

Prvý spôsob dávania je ten, keď každodenne vydáte zo seba to najlepšie, s plným precítením a úsilím. Nemusí to nevyhnutne súvisieť s tým, že niečím prispejete nejakej veci, skupine alebo jednotlivcovi. Ak pri každej činnosti vydáte zo seba to najlepšie, vyjadrujete svoje najlepšie a najsilnejšie ja. A hoci si to vyžaduje skutočne zmobilizovať svoje vlastné vnútorné zdroje kvôli sebe samému, práve to často môže ovplyvniť svet.

Naša spoločnosť v nás vyvolala falošnú predstavu, že prispievať znamená dať alebo pridať niečo konkrétne, a nielen vydať zo seba to najlepšie. Na počiatku spolupráce väčšina mojich klientov neverí tomu, že jednoducho iba tým, akí sú, významne prispievajú svetu. Ako príspevok svetu neraz stačí, keď žijeme podľa svojich zdravých hodnôt, etiky a morálky. Keď sa snažíme byť čo najlepšími a plne vyjadrovať svoju silu, talent a schopnosti. Úprimne verím, že je to výborný vklad. Aj preto, lebo snaha byť čo najlepším v danej chvíli s tým, čo mám k dispozícii nakoniec inšpiruje iných. A to ovplyvňuje svet. Len si predstavte niekoho, kto robí svoju prácu rád, nech je akákoľvek. Cítite to? Zanechá to vo vás dobrý pocit.  

Mňa najväčšmi inšpirujú tí, ktorí žijú svoj život ako autentickí a starostliví ľudia, ktorí veria tomu, čo robia a veria v dobro ľudí. Oni sami možno nikdy nerozmýšľali o tom, že niečím niekomu „prispievajú“ alebo niečomu slúžia. Ja to však vždy ocením, lebo mňa samu to poháňa k tomu, aby som sa snažila urobiť svet lepším miestom pre život – aj keď len v okruhu tých ľudí, ktorých stretnem. Viem, že oni to radi posunú ďalej. Takto sa to postupne dostane ďalej a ďalej.

Dávať niečo niekomu alebo niečomu

Keď máme priamy úmysel niečo ovplyvniť, môžeme dávať adresne. To je druhý spôsob slúženia. Svojmu pracovnému tímu, firme, rodine, priateľom, komunite, športovému tímu, škole, knižnici, neziskovej organizácii… Môže to mať podobu poskytovania svojho času, energie, úsilia, zručností, kontaktov, pozornosti, lásky…

Niečo dávať určitému človeku alebo skupine ľudí znamená zmobilizovať svoje vnútorné zdroje s konkrétnym úmyslom priamo a špecificky niečomu prispieť. Svojou podporou nejakej aktivity či iniciatívy môžeme uplatniť svoj vplyv, zaujať postoj a podieľať sa. Odmenou nám je pocit zmysluplnosti, že sme nezostali bokom a ľahostajní.

Výzva na sebarealizáciu

Keď chceme mať lepší pocit zo života, musíme mať lepší pocit zo sveta. Najlepšie sa to dá dosiahnuť tak, že si dáme výzvu byť aktívnym členom spoločnosti. Byť súčasťou riešení (hoci čiastkových) nám poskytuje lepší pocit, než keby sme sa len prizerali.

Je cieľom prispievania a slúženia zapojiť sa, ostať zaangažovaný a byť prospešný? Z môjho pohľadu áno. Len tak nepodľahneme rezignácii a bezmocnosti. Keď sa podujmeme aj na neznáme úlohy, ktoré nemusia byť iba príjemné, dokážeme si, že vieme opustiť komfortnú zónu. To robí náš život zaujímavým: robiť niečo nové, riskovať, usilovne pracovať, prekonávať sa, kontaktovať sa s novými ľuďmi, bojovať za niečo dôležité bez ohľadu na to, aká namáhavá je cesta. Ako by povedala Margaret Mead: „Nikdy nepochybujte o tom, že malá skupinka odhodlaných ľudí dokáže zmeniť svet. Nikto iný nikdy svet nezmenil.“

Príspevok Čím môžeme prispievať univerzu, aby sme mali lepší život? zobrazený najskôr Life koučing.

 Zmysel života sa nevyrába ani nevymýšľa

„Človeka možno obrať o všetko okrem jedinej veci: poslednej z ľudských slobôd – možnosti vybrať si za daných okolností vlastný prístup, vybrať si svoju vlastnú cestu.“ Sú to slová Viktora Frankla, psychiatra a človeka, ktorý prežil holokaust. Vo vyhladzovacích táboroch zažil des a všimol si to, že ľudia reagovali na svoju situáciu rôzne. Niektorí dokázali uniknúť z hrôzy daného okamihu do radosti v minulosti a nádeje v budúcnosti. Spomínal, ako aj v tej najväčšej hrôze vybiehali väzni zo svojich barakov len preto, aby uvideli západ slnka, v úžase hľadeli na oblohu a nechali na seba pôsobiť jej krásu. Ešte aj v situáciách, keď bola smrť blízko, život hrozný a budúcnosť sa zdala beznádejná, si stále udržiavali jednu oblasť svojho života, nad ktorou mohli cítiť nejakú kontrolu: boli to ich myšlienky a pocity.

 Ostrý obraz hmlistej zmysluplnosti nám je nanič

Niekedy sa naše snaženie po pátraní v sebe samých podobá očakávaniam voziť sa na lúke na eskalátore. Postaviť sa tam dá, lenže aký by to malo zmysel?

Antoine de Saint-Exupéryvo svojej Citadele vraví, že zmyslom života je stať sa sám sebou. Aké jednoduché a zložité zároveň. Začať sa dá prosto – cez pochopenie samého seba. To nám pomáha zamerať ohnisko svojho vedomia na vlastné vnútro, kde nájdeme všetky potrebné indície na odpovede určujúce naše smerovanie.

 Pomôcť môže aj nasledujúcich päť otázok:

Ako dobre poznáte samých seba?

Čo je to, čo chcete, potrebujete, čo vám robí radosť? Ako tomu prispôsobujete život okolo seba? Nájsť zmysel života je o dobrom poznaní samých seba. Poznať nielen svoje silné stránky, ale vedieť prijať a chcieť zmeniť aj tie slabé.

Kľúčová úloha sebaprijatia je, aby ste sa dokázali tešiť z toho, kým ste a nachádzali vo svojom bytí uspokojenie. Máte v sebe jednu zásadnú „zložku“ pre zmysluplný život, a tou je uplatnenie vašich silných stránok na podporu konania dobra… v službe niečomu, čo vás presahuje.

Čo zbožňujete?

Čo je to, o čom keď s niekým hovoríte, tak o tom rozprávate s vášňou a iskrou v oku? A ste schopní o tom vykladať dlhé hodiny? Po čom ste v detstve túžili a odložili to na neskôr? Na čo zo svojich vášní z čias bezstarostnosti ste zabudli? Rozpomínanie a hľadanie cesty k tomu, aby ste svoj čas, energiu a pozornosť venovali niečomu, pri čom strácate pojem o čase vás povedie k radosti a dobrým pocitom. Tie viete zúročiť vo veciach, ktoré chcú plné nasadenie a celé vaše srdce.

V čom ste dobrí?

Nemám na mysli nejakú vašu geniálnu schopnosť. Väčšina z nás ju nemá a nepotrebuje. Každý disponuje kombináciou schopností, ktorými dokáže zapôsobiť. Popýtajte sa ľudí okolo vás. Zbierajte spätnú väzbu na seba z rôznych zdrojov, aby vám vyšiel celkový obraz toho, ako vás vnímajú ostatní. Bude to zároveň cvičenie na bytie v mimo komfortnej zóne, lebo sa bojíte, čo sa o sebe dozviete. Zvyčajne samé prekvapivé a skvelé veci. Vnímate aj vy seba rovnako? Keď spochybňujete, či sa iní nemýlia, veď nie ste takí šikovní, dobrí, múdri… venujte pozornosť svojej sebadôvere a sebavedomiu. Ak si málo veríte, bude vám chýbať odvaha púšťať sa do nových vecí.

Žijete v súlade so svojimi hodnotami?

Tak objavíte šťastie ako vedľajší produkt života, ktorý vám dáva zmysel. Keď „chodíte“ proti svojim hodnotám, zvádzate vnútorný boj so sebou a kopí sa vám frustrácia. Z tej nespokojnosti nemôže vzísť radosť. Keď žijete v súlade s vlastnými hodnotami, presvedčeniami, potrebami a cieľmi, máte všetko potrebné na vybudovanie zmysluplného života. Chce to už len odhodlanie, vytrvalosť a húževnatosť pátrať po tom, aká je vaša úloha a nedať sa odradiť, keď niečo nevyjde na prvý pokus.

 Robíte to, čo má zmysel pre vás, a nie pre niekoho iného?

Bez ohľadu na scenár, ktorý vám chce niekto ponúknuť, nikdy sa nevzdávajte svojej slobody vybrať si vlastnú odpoveď a zaujať svoj postoj. Ste skonštruovaní tak, že potrebujete k svojmu životu tvorivosť, úspechy, pocit naplnenia. Pokým vám z toho, čo robíte, „nechodia“ tieto hodnoty, potrebujete sa otvoriť zmene a experimentovať ďalej. Niekedy neobjavíme všetky svoje schopnosti v jednom pokuse. Len čo si začnete zariaďovať život podľa svojho srdca, budete vnímať hlbší zmysel mnohých každodenných situácií. To sa postará o to, aby rástlo vaše nadšenie zo života. Ono vás povedie, kam túžite.

Príspevok Päť otázok nápomocných pri objavovaní zmyslu života zobrazený najskôr Life koučing.

Príbeh jeden z mnohých

Vyhľadal ma muž, ktorý sa jedného rána zobudil a z ničoho nič sa rozhodol odísť z domu, pretože nebol šťastný. Mal pritom všetky „výhody“ úspešného človeka – manželku a deti, prácu s vysokým finančným ohodnotením, dom, autá, dovolenky…, až na jednu vec. Chýbala mu autentickosť. Sám si to hneď nepomenoval, prišli sme na to, keď mi rozprával o svojom živote. Uviazol v ňom, lebo zanevrel na sen z mladosti. Vytvoril si život, v ktorom boli jeho rozhodnuia a činy uvážené, premyslené, ale nie v súlade s tým, čo bolo pre neho samého dôležité. Žil život, ktorý sa páčil ostatným – rodičom, manželke, ale jemu samému sa nepáčil. Jeho srdce ho neprijalo, prišiel mu umelý. A hoci si naň zvykol, už ďalej nevládal vítať dni s radosťou ako keď bol dieťa snívajúce o tom, že raz bude umelcom. Až v „polovici“ svojho života si povedal, že nechce žiť tak, ako je to „správne“. Rázne sa rozhodol počúvnuť svoju potrebu urobiť niečo iné, než čo očakávajú ostatní. Povedal si, že zahodí zlatú klietku.

Možno tiež poznáte niekoho, kto na seba takéto riziko zobral, aby mohol viesť autentickejší život. Nájdu sa takí, ktorí ho budú haniť za zmeny, ktoré urobí, aby šiel svojou cestou. Vonkoncom to nebude mať jednoduché – bude musieť vydržať výčitky ľudí okolo seba a oľutovať bolesť, ktorú spôsobia jeho činy.

Na akej pravde záleží?

Rozumiem stavom, keď sa ľudia priznávajú, že nie sú šťastní a spokojní. Nie vždy máme totiž ujasnené, čo potrebujeme, po čom túžime a čo spája naše vonkajšie správanie s našou vnútornou pravdou. Vedomie, že neexistuje nijaká objektívna realita, nijaká univerzálna pravda a že nikto v skutočnosti nemá pravdu, je nesmierne oslobodzujúce. V tom je istý zdroj harmónie a spokojnosti, netlačiť sa do cudzích rámcov. Predovšetkým, potrebujeme prepojiť svoj vnútorný a vonkajší svet do jedného, aby nám veci dávali zmysel bez pretvárky, falošnosti a štylizácie. Na to nám je ten autentický život. Keď to tak necítime, stávame sa vyčerpanými, podráždenými, nepokojnými a večne sa naháňajúci za chymérou šťastia.

Byť autentický si vyžaduje odvahu

Tá premení z toho, že preskúmame všetky stránky svojho JA – dobré, zlé, nepríjemné aj tie zahanbujúce. Keď to poctivo a férovo voči sebe urobíme, začneme žiť život, ktorý presahuje naše najtrúfalejšie sny. Pustí nás k tomu vedomie toho, že keď niečo chceme, máme si za tým aj ísť a dočiahnuť si to. Bez viery v seba to však nepôjde. A tá seba-dôvera potrebuje vedieť, kto sme a prečo to chceme.

Steve Jobs bol adoptované dieťa a nikdy nedokončil vysokú školu. Keď sa prihováral k absolventom Stanfordu, povedal: „Počas posledných tridsiatich troch rokov som sa každé ráno pozeral do zrkadla a kládol si otázku: Keby dnes bol posledný deň môjho života, chcel by som robiť to, čo chcem robiť dnes? A vždy, keď príliš veľa dní za sebou zaznela odpoveď nie, vedel som, že niečo potrebujem zmeniť. Váš čas je obmedzený, preto ním neplytvajte na žitie života niekoho iného. Nenechajte sa uväzniť dogmou, ktorou je žitie s výsledkami myslenia iných ľudí. Nedovoľe, aby hluk názorov iných ľudí prehlušil váš vlastný vnútorný hlas. A čo je najdôležitejšie, nájdite v sebe odvahu nasledovať svoje srdce a intuíciu. Tie už nejakým spôsobom vedia, čím sa skutočne chcete stať. Všetko ostatné je druhoradé.“

Realita z praxe

Je to krásny motivačný príbeh o tom, ako nasledovať svoje sny, ale… nie každý dokáže zmeniť svoj život. V praxi som vytriezvela z ideálov a rozhodne na požiadanie iných „nezachraňujem“ niekoho, kto zachraňovať nechce, ani nepotrebuje. Sú totiž ľudia, ktorí nemyslia na to, že si chcú osvojiť nové správanie. A bez toho nedokážu inak myslieť, alebo inak prežívať seba a svoje vzťahy. Pre zjednodušenie mám na to dva šuflíky (aj keď je to nespisovné slovo, mám ho rada) – v jednom sú tí, ktorí majú nastavenie „nebudem“ a v druhom tí s postojom „nemôžem“.

Ľudia „nebudem“ nemajú záujem o zmenu, pretože necítia, že by mali problém. A hoci ich príbuzní a priatelia to vidia inak a snažia sa im dohovárať a meniť ich, je to zbytočné. Oni sami problém nevidia, alebo nechcú vidieť. Pre svoje „nechcem“ majú dobré dôvody. Najčastejšie sú za tým strachy z toho, čo môže prísť.

Ľudia „nemôžem“ by sa, naopak, radi zmenili. Majú však problém s tým, že neveria, že je to možné. To je ich dôvod, prečo o zmene neuvažujú, ani ju nepripúšťajú. Majú jasno v tom, že sa to neoplatí.

Konštruktívna nespokojnosť

Je tá, ktorá nás priebežne poháňa vpred za možnosťami skúmať, čo môžeme robiť a mať inak. To nás potom chráni od robenia radikálnych rozhodnutí a obracania života naruby. Je pre nás dôležité dopriavať si robenie toho, čo nám prináša dobrý pocit zo svojho života. Najmenej nápomocné pri tom sú veľké kompromisy a prehliadanie niektorých vecí, ktoré idú na úkor nás. Vytvárajú nám pocit neslobody a nepustia nás tam, kde chceme. Odmena chodí iba z toho nášho snaženia, kedy pocítime vyrovnanosť mysle, zmysluplnosť, vnútorné uspokojenie a spoločnosť ľudí, ktorých máme radi. V tomto je moc autentickosti – keď môžeme byť samými sebou a na nič sa nehrať, sme uvoľnení. A v uvoľnenosti pozorne načúvame svojmu vnútornému hlasu, ktorý nás vedie.

P.S. Dobrým indikátorom, ako spoznáte štastného človeka je postreh Bronnie Ware: “Šťastní ľudia neodsudzujú iných kvôli tomu, že žijú svoj vlastný život. Rešpektujú to.”

Príspevok Ako vytŕčať z radu a neprísť o hlavu? zobrazený najskôr Life koučing.

Napríklad nenachádzame odpovede na nástojčivé otázky typu: Čo je zmyslom našej existencie? Aký zmysel má život? Ako mám zaplniť prázdne miesto, ktoré je v epicentre môjho života?

Kríza je významná emocionálna zmena

A patrí k životu. Lenže nebývame na ňu pripravení. Otázne je, či sa dá vôbec na ňu pripraviť. Nečakáme ju, lebo si prajeme, aby nám bolo dobre stále. Moja skúsenosť ma naučila, že prejsť cez krízu a pozberať si z nej všetko, čo mi nachystala, je posilňujúce, hoci v tom momente to vôbec tak nevyzerá. Môj tatko, ktorý má záľubu v kováčstve vravieva: “Tá najtvrdšia oceľ musí prejsť cez najhorúcejší oheň.” Jeho podpora bola prostá a mocná zároveň: “Aj keď ti je riadne horúco, neroztopíš sa, len musíš nájsť to správne chladenie, aby si sa “zakalila”.

Kríza skutočne zakaždým posúva vpred, vďaka nej si pestujeme odvahu a sebavedomie toho, že máme vnútorné zdroje na to, ako ju zvládnuť. Okrem iného, krízový stav príde vždy vybavený otázkami, ktoré sme dovtedy potláčali a nevnímali, prípadne sa im vyhýbali. Aby sme boli nútení na ne konečne nájsť odpovede, pritlačí nás k tomu.

Čo hľadať?

Niektorí moji klienti sú alergickí na frázu, že by mali nájsť samých seba. Iní to, naopak, otvorene priznávajú. A hoci sa na mňa obrátili, aby som ich touto cestou sprevádzala, nemám sled krokov, ktoré treba v nejakom poradí urobiť. Zmysel totiž nie je daný, on musí byť nájdený. Človek ho musí hľadať sám a osamote. To, čo viem ľuďom, ktorých sprevádzam ponúknuť, je hľadanie impulzov potrebných pre ich odpovede. Impulzov, ktoré odrážajú ich vlastný svetonázor, hodnotový svet a všetko to, čo z nich robí ľudí s jedinečným poslaním. Na to neraz potrebujú vyriešiť svoje pochybnosti, zbaviť sa obmedzujúcich presvedčení a posilniť svoj sebaobraz.

Kde hľadať?

Naša všeobecná nespokojnosť a zatrpknutosť prameniaca z frustrácie a túžby po sebarealizácii máva presah cez všetky životné oblasti. Reklama, médiá a marketing sa dostali do takej sofistikovanej podoby, že v každodennosti nám zaberajú obrovský priestor. Nebýva ľahké čeliť všetkej tej sugescii a ľúbivým príbehom, ktoré nás nútia napodobňovať, porovnávať sa a neustále korigovať svoje úsudky, postoje a správanie. To, aké máme skutočné potreby je často prekryté tým, aké potreby sú nám podsúvané. Mávam pocit, že musíme byť nepretržite v strehu, aby sa nám nestalo, že namiesto starostlivosti o vlastné JA si kúpime fľašu alkoholu, krém na vrásky, vezmeme pôžičku a zmeníme banku, operátora a možno aj partnera.

Nikdy nekončiaci proces

Neraz si to neuvedomujeme, ale každý z nás, vo väčšej či menšej miere, strávi celý svoj život hĺbaním nad svojimi základnými otázkami života a hľadaním odpovedí na ne. Hotovo však nemáme nikdy, lebo len čo sa k nim priblížime, s novými životnými skúsenosťami začíname celý proces nanovo.

Pre každého to bude niečo iné, čo mu dodá chuť a nadšenie zobrať život do svojich rúk a byť slobodní v tom, čo od seba očakáva. Oplatí sa byť otvorení možnostiam a skúmať, čo sa dá zmeniť z toho, čo človeku bráni v ďalšom rozvoji a naplnenom živote. Dobrým riešením je alternatíva, ktorá vyhovuje našim skutočným potrebám, a ktorá umožňuje autentický rozvoj seba samého, pričom to nepôjde na úkor nikoho.

Odkiaľ?

Keď dostávam otázku „Kde začať s hľadaním zmyslu života?“, zvyknem prosto odpovedať: „Pri zharmonizovaní si svojho života.“ Každý sme na svojej ceste niekde a potrebujeme rôzne veci. Ľudia zameraní na svoju karitéru budú možno potrebovať tráviť viac času so svojou rodinou. Niekto, kto funguje ako rodič a svoj život venuje výchove detí a usporiadanej domácnosti, možno potrebuje objaviť svoju záľubu mimo svojich bežných povinností. V partnerstve, ktoré na počiatku skvelo fungovalo a zrazu sa pokazilo, je to o skúmaní, čo potrebuje na revitalizáciu. V kariére, kde sme prudko rástli a zrazu stagnujeme, prídu na prehodnotenie obete, ktoré práci prinášame. Kríza môže byť podmienená aj bilancovaním, napríklad začneme zhodnocovať prvú polovicu svojho života a zamýšľať sa nad tým, čo nám chýba, a čo by nás mohlo v druhej polovici obohatiť. Neraz je to aj o hľadaní spiritality a snahe nájsť zmysel života v inom, než sebastrednom a materiálnom konzumenstve.

Na čom to celé stojí?

Pri akomkoľvek našom rozpoložení je najkľúčovejší vzťah so samým sebou. Pri krízovom uvažovaní sa hodí, keď si dáme na kôpku odpovede na nasledovné otázky:

Ako dobre komunikujem so sebou?

Ako som k sebe úprimný?

Ako veľmi si dôverujem?

Ako veľmi sa rešpektujem?

Ako veľmi sa mám rád?

Začínať možno pokojne aj od tej poslednej otázky. V kritických a záťažových momentoch nám nedokáže pomôcť logika. Potrebujeme sa vydať na cestu zachraňovať svoju lásku v duši.

Zmysel robí veci znesiteľnými

Rada by som na záver podotkla, že zmysel nášho života nespočíva iba v zameraní sa na seba samého. Je v tom aj niečo viac – najväčšie sebauspokojenie a sebazdokonaľovanie spočíva v našej schopnosti natiahnuť ruky a pomôcť iným. Tak nám prichádza prínos z toho, že žijeme aj pre niečo vyššie, než len pre seba samého.

S láskou Vaša Janette

P.S. Psychoanalytik a sociológ Erich Fromm tvrdieval: „Existuje len jeden zmysel života: prežívať ho!“ Mal tým na mysli spontánne prežívanie vlastného života, života iných a sveta. Myslieť si, cítiť a hovoriť o tom, čo je človeku vlastné.

Príspevok Život vám niečo dlhuje? zobrazený najskôr Life koučing.