To, aké dohody robíme, má zásadný vplyv nielen na kvalitu našich partnerských vzťahov, ale aj na náš vzťah k sebe samým. K robeniu dobrých a zdravých kompromisov nám pomáha vnímanie tak vlastných hraníc, ako aj partnerových. 

Pri kompromisoch je na prvom mieste ochota dohovoriť sa

Ako hovorili naše staré mamy: „Kto chce, hľadá spôsob, kto nechce, hľadá dôvod.“

Potrebujeme sa pritom oprierať o zručnosti, ktoré dokážeme rozvíjať:  

• nehodnotiaco a nekriticky načúvať druhému,
• využívať empatiu a ochotu dívať sa na situáciu aj z pohľadu druhej strany,
• s rešpektom a akceptáciou prijímať a chápať odlišnosti u partnera,
• asertívne a bez agresivity hájiť svoj postoje a hodnoty.  

Kľúč k dobrej dohode 

Spočíva v porozumení tomu, čo druhý chce a prečo to chce. Nebýva to také jednoduché odhaliť, ako sa môže na prvý pohľad zdať. Zvyčajne nám v tom bránia naše naučené tendencie posudzovať, kritizovať, odsudzovať a hodnotiť to, čo s nami druhý zdieľa. Veľkú rolu v tom zohráva psychologické bezpečie. Keď sa necítime pochopení, prijatí a podporení, nastúpia obranné mechanizmy, aby sme druhej strane dokázali, že naše potreby sú dôležitejšie.

Chce to od nás plnú pozornosť najskôr vypočuť druhú stranu bez toho, aby sme v tom hľadali niečo v náš neprospech. Oddeliť „to svoje“ od toho druhého bez pocitov krivdy a zrady býva náročné, keď máme negatívne skúsenosti z minulosti, kedy išli veci na úkor nás, boli sme manipulovaní alebo klamaní.

O potrebách druhého sa nepolemizuje

Je to základné pravidlo. Našou úlohou ako partnerky alebo partnera nie je tieto potreby hodnotiť. Potrebujeme ich najskôr pochopiť a potom posúdiť, či a ako by ich bolo možné – s rešpektom voči vlastným potrebám, naplniť.

Vyskytnú sa však aj situácie, kedy sú hodnoty a potreby oboch partnerov natoľko odlišné, že jednoducho nemajú spoločný prienik. V takom prípade je namieste klásť si otázku, nakoľko je súlad v zásadných otázkach rozhodujúci pre vzťah. 

Pokiaľ ide o principiálny nesúlad, s ktorým sa nedokáže jeden z páru zmieriť (napríklad otázka či mať alebo nemať deti), potom je kompromis iba odkladaním nevyhnutného.  

Keď nie je možná dohoda, nie je to zlyhanie

Najväčšou nevýhodou kompromisov je ich vplyv na toleranciu a to, že do istej miery obmedzujú slobodu. Preto by nemali byť na dennom poriadku, aby sa z ústupkov nestala rutina, ktorá vzťahu skôr uškodí, než prospeje.
Prijať odlišnosť v nejakej čiastkovej téme a zameriavať úsilie na oblasti, kde je možné súlad dosiahnuť prospieva vzťahu lepšie, než snahy o ten najlepší kompromis.

Koľko kompromisov vzťah unesie a kedy si stáť nekompromisne za svojím závisí od tých, ktorí vzťah tvoria. Správne vyvažovanie je neustály proces a kooperácia. Esenciálne je budovanie vzájomnej dôvery a rešpektu, na ktorých možno aj v krízových situáciách stavať.  

Foto: PEXELS / Ricardo Oliveira

Príspevok Kompromisy vo vzťahu – áno či nie? zobrazený najskôr Life koučing.

S pribúdajúcimi rokmi som si začala viac všímať, čo robím, ako to robím a najmä, či mi to prináša dobrý pocit. Možno sa niektoré veci zmenili, ale nevnímam to ako obmedzenia – skôr ako nový rozmer života.

Napríklad kedysi som bola spokojná, keď som sa pri cvičení úplne „zničila“. Dnes si dávam väčší pozor na to, čo a koľko cvičím, a uprednostňujem uvoľnenie a dobrý pocit namiesto vyčerpania.

Vnímam, že mnohé je teraz iné… vlastne všetko. Ale namiesto otázky „Čo chcem?“ si radšej kladiem otázku „Čo je teraz možné?“ Táto zmena pohľadu mi prináša viac radosti, pretože objavujem, čo všetko sa dá zažiť, keď prestanem na život tlačiť a nechám ho plynúť v jeho vlastnej kráse – aj v tej nekráse.

Keď sa spätne obzriem, vidím, že som v minulosti dosiahla veľa, a to vďaka vytrvalosti a odhodlaniu. Dnes sa však častejšie pýtam: Stojí mi to za to? Premýšľam, či som ochotná zaplatiť cenu za niečo, čo chcem. Viac si užívam prekvapenia, ktoré život prináša, keď ho nechávam prirodzene plynúť.

Máš návyk alebo rituál, ktorý ti pomáha žiť naplnený život bez ohľadu na vek?

Jednoznačne je to cvičenie alebo akýkoľvek pohyb. Bez neho si neviem predstaviť svoj život. Často premýšľam, čo robia ľudia, keď necvičia a potrebujú si vyčistiť hlavu, oddýchnuť si alebo zmeniť myšlienky. Pre mňa je pohyb absolútne neoddeliteľnou súčasťou života. Verím, že práve vďaka nemu som zvládla mnohé životné výzvy v zdraví a bez vážnych následkov.

Spomínam si na obdobie pred tridsiatkou, keď som mala vážny úraz. Všetci okolo mňa hovorili, že museli stáť pri mne všetci svätí, pretože som sa z toho dostala až prekvapivo rýchlo. Zázrakom však neboli len okolnosti, ale skôr to, že moje telo a svaly boli dostatočne silné na to, aby udržali polámané časti pokope. Vďaka tomu som nepotrebovala operáciu a moja rekonvalescencia prebiehala raketovou rýchlosťou.

Ľudia často vnímajú cvičenie len ako nástroj na chudnutie, ale to je len vedľajší efekt – akási čerešnička na torte. V prvom rade by malo byť cvičenie prevenciou, cestou na posilnenie organizmu a spôsobom, ako si udržiavať vitalitu. Je vedecky dokázané, že so stúpajúcim vekom je pohyb čoraz dôležitejší, najmä posilňovacie cvičenia. Pravidelný pohyb je kľúčom k dlhovekosti a zdravému, naplnenému životu.  

Na čo sa tešíš vo svojej druhej polovici života?

Už teraz vnímam svoj život ako druhú polovicu, a tak dúfam, že si ju budem vedieť zažívať a užívať rovnako ako v posledných rokoch. Našťastie, v práci, ktorú robím, je vek veľkou výhodou – a práve na to sa teším. Verím, že dokážem ešte viac čerpať zo skúseností, ktoré som získala, a zúročiť ich vo svoj prospech aj na prospech ostatných 😊
Rovnako si však veľmi užívam aj svoj súkromný život a som za to každý deň nesmierne vďačná 😊

Robí ti niečo vrásky v súvislosti s pominuteľnosťou života? 

Nie a aj áno. 
Áno je to, že nevieme ako to bude.
Nie je to, že aj tak teraz s tým neviem nič urobiť.

Mojou aktuálne najobľúbenejšou metódou je Proces životnej integrácie (LIP-Life Integration Process) a tam je jasné, že smrť je súčasťou života. Náš život začína počatím a končí smrťou a nevieme čo bude potom. Niečo staré musí skončiť, aby to nové mohlo začať a to je prirodzený kolobeh života – nemá zmysel proti tomu bojovať. Pokiaľ sa nepustíme toho starého, to nové nemôže začať naplno. Život je toho krásnym príkladom.

Prechádzame životom jednotlivými fázami ako nenarodený plod, čaká nás detstvo, puberta, dospelosť, zrelosť, staroba a potom prichádza smrť. Nevieme, čo bude potom. Keď si dieťa alebo puberťák predstavujú, aké to je byť dospelí, tak to nemajú šancu vedieť, pokiaľ sa do tej životnej etapy nedostanú. Majú svoje predstavy, ale vidia iba čas toho zo svojej perspektívy a často zaznieva: „Chcem byť dospelý, lebo tí si robia iba to čo chcú“. Je to krásny pohľad dieťaťa na dospelého a takto je to aj s ostatnými fázami života. Keď sa teraz pozeráme na starobu z nášho dospelého miesta, máme určité predstavy, ale až keď tam budeme, tak zistíme, aké to naozaj je. Tak isto je to aj so smrťou…, a preto si zbytočne nerobím kvôli tomu vrásky.

Čo ti pomáha ráno vstávať s radosťou z postele? 

Priznám sa, že rána pre mňa nie sú jednoduché – som skôr večerný typ 😊
Ale čo ma vždy poteší a nakopne, je krásne slnečné ráno. Ten pocit, keď vidím slnečné lúče, je jednoducho nádherný. Tiež ma teší predstava, že ma čakajú stretnutia s príjemnými ľuďmi alebo možnosť venovať sa tomu, čo ma baví a šíriť to ďalej. To mi dáva chuť do nového dňa.

Tvoj odkaz pre čitateľov bez ohľadu na vek?

Nedávno som v jednom podcaste počula fantastickú vetu: „Life is a game you cannot win.“ (Život je hra, ktorú nedokážeš vyhrať.) Ale to neznamená, že si ju nemôžeme užiť!
A presne to je môj odkaz: užívajte si život v celej jeho kráse aj nekráse, nech je akýkoľvek – je váš a nikoho iného. 

Helena Bednařík Ballová je facilitátorka systemického prístupu pre firemné tímy i jednotlivcov. 
Na Slovensku založila Inštitút systemickej práce a konštelácií, pod ktorým vedie vzdelávanie zamerané na systemický prístup a konštelácie.
Inštitút sa venuje tiež vydávaniu publikácií – najnovšia kniha Aby deti mohli byť deťmi približuje princípy systemickej práce pre rodičov a všetkých, ktorí pracujú s deťmi. 
Helena pôsobí aj ako lektorka ladného tanečno-kondičného cvičenia PortDeBras, ktoré v spojení s jogou umožňuje väčšmi vnímať svoje telo. 
Pre Helenu je jej práca vášňou a poháňa ju neutíchajúca túžba po poznaní.
Viac o nej sa dozviete z jej stránok: https://hellenainspirations.sk/

Príspevok Helena Bednařík Ballová: „Život je hra, ktorú nedokážeme vyhrať, ale môžeme si ju užiť“ zobrazený najskôr Life koučing.

Návyky mávajú v správaní sa partnerov na svedomí nezhody či konflikty, lebo poukazujú na odlišnosti. Pre spokojné spolužitie sú však nevyhnutné isté ústupky, zdravá miera kompromisov a ústretovosť oboch partnerov. Tolerancia a rešpekt sú však najkľúčovejšie a sú nevyhnutnou súčasťou kvalitného a spokojného vzťahu. Jednoducho povedané – treba sa naučiť spolu hovoriť a žiť.

Ak majú byť obaja partneri vo vzťahu spokojní, je dôležité:

• Sporné veci si vyjasniť a dohovárať sa na nich. K tomu patrí aj rozprávanie sa o tom, čo je „len moje“ a čo je „naše“ spoločné. Záleží totiž na tom, čo je pre oboch partnerov správne a prijateľné. V prípade, že partner situáciu vidí inak, je dobré jeho rozhodnutie rešpektovať, pokiaľ ho máte rada a chcete s ním žiť. Samozrejme, za predpokladu, že to nie je deštruktívny a toxický návyk a jeho správanie nejde na úkor vás a vašich blízkych. 

• Partner má poznať vaše očakávania a pocity, ktoré vedú k tomu, že isté veci k vám neodmysliteľne patria a trváte na nich. Dôležité je počúvať a snažiť sa pochopiť druhého bez presadzovania iba svojho názoru, odsudzujúceho hodnotenia a bez tvrdej kritiky. 

• Pri rozdielnych návykoch je dôležité vytýčiť si vzájomné hranice a mať jasno v tom, či je akceptácia vôbec možná alebo kde to už zachádza za vaše možnosti. Vtedy je na partnerovi, či dokáže svoj návyk zmeniť, aby ním nezraňoval a neubližoval. 

• Okrem vlastných návykov sú dôležité aj tie spoločné. Pestovanie partnerských rituálov a zvykov pomáha ľahšie prijímať vzájomné odlišnosti a pestovať dôveru, ktorá uľahčuje dohovorenie sa a vzájomné rešpektovanie. 

Príspevok Ako fungovať vo vzťahu s rozdielnymi návykmi?  zobrazený najskôr Life koučing.

Popýtala som sa Zuzany Markovej, ktorá je mediátorkou, vzťahovou poradkyňou, špecialistkou na lásku, intimitu a sexualitu.

„Teším sa, ak sa ľudia viac radujú, ako hádajú a hnevajú,“ hovorí Zuzka, ktorá sa po dlhoročnej právnickej kariére a dvoch materských a rodičovských dovolenkách rozhodla naplniť svoj život prácou, ktorá pomáha ľuďom mať zdravé a spokojné vzťahy. 

Viac sa o Zuzke dozviete z jej webu https://www.dohodnetesa.sk/

S čím najčastejšie za vami prichádzajú páry alebo jeden z dvojice? 

Začínajú si uvedomovať a pomenovávať, čo vo vzťahu potrebujú a čo sa im nedostáva. Chcú, aby to bolo inak. Niektorí z nich to partnerovi komunikujú dlhší čas, avšak cítia frustráciu z nepočúvania, neporozumenia a neochoty meniť zaužívaný stav.

Tiež si spätne  uvedomujú, že dlhodobo žili v určitom prevádzkovom automatickom režime – výchova detí, domácnosť, práca, zveľaďovanie majetku. Na seba a svoj partnerský vzťah im už neostávala kapacita. Dokonca im ani len nenapadlo, že by sa svojmu partnerskému vzťahu mali venovať viac (resp. vôbec sa mu nejako venovať). Z partnerov sa stali už len rodičia, spolubývajúci a prichádzajú na to, až keď im deti odchádzajú z hniezda. Vtedy zisťujú, že so svojím partnerom ich už nemá čo spájať. Odchodom detí im odišlo to, do čoho dávali veľkú časť pozornosti a táto strata im odhaľuje rozdielne hodnoty a postoje ale aj nakopené a nevyriešené partnerské konflikty 

Rozumiem tomu. Videli to doma a vzťahová výchova chýbala (a stále chýba).

Nechcem to zjednodušovať, ale asi sa často stretávate s tým, že ženy nerozumejú potrebám svojich mužov a ich vnútornému svetu, a rovnako tak muži nerozumejú spôsobu myslenia a fungovania žien.

Áno, nepýtame sa, neoverujeme si, či poznáme partnerove potreby, záujmy, obavy, strachy, či vieme, čo ho robí šťastným, alebo čo mu robí starosti. Pozeráme sa na partnera (myslím tým aj partnerku, aj keď hovorím v mužskom rode) svojou optikou mysliac si, že tak, ako to mám ja, tak to má aj partner. Z toho potom vychádzajú naše očakávania a tlaky na to, ako by sa mal partner správať. Je to ale omyl. Tak, ako navonok nevyzeráme rovnako, tak ani vnútorné mentálne a duševné pochody nemáme rovnaké.

Žijeme v dobe, kedy máme neobmedzený prístup k tomu, ako sa rozvíjať a pracovať na sebe, ale minimálne podľa štatistík rozvodovosti sa nám to veľmi nedarí. 

Z praxe vidím, ako nám v tomto chýba podpora rozvoja emočno-sociálnych zručností: poznávať seba, rozumieť sebe, partnerovi, vedieť pomenovať pocity, myšlienky, vedieť sa pýtať, počúvať, vedieť regulovať svoje emócie, vedieť komunikovať, vedieť zvládať konflikty… 

Existujú štúdie potvrdzujúce zvyšujúci sa trend osamelosti mužov (mladých, aj v strednom veku) oproti predchádzajúcim generáciám. Dôvodom je aj to, že muži zaostávajú vo vyššie uvedených zručnostiach, pričom ženy sa, naopak, vzdelávajú, napredujú v tejto oblasti a cítia nerovnosť, prevahu. K tomu neraz necítia podporu zo strany mužov, skôr výsmech, a tak strácajú s mužmi trpezlivosť a následne ich opúšťajú. Pritom muži sú šťastnejší práve keď žijú vo vzťahoch a naopak, osamelosť má negatívny vplyv na ich fyzické a psychické zdravie. 
Aj z praxe potvrdzujem, že muži ťažko odchádzajú zo vzťahov, hoci sú nefunkčné, samote sa bránia a nie zriedka žijú „dvojité životy“. Tam však zohráva rolu aj ďalší faktor – rozpad rodiny vnímajú ako zlyhanie a to si nemôžu vo vzťahu k okoliu dovoliť.

Vo svojej praxi sa stretávam s tým, že ľudia nemajú dostatočnú motiváciu meniť svoje návyky. Týka sa to aj návykov, od ktorých závisí kvalita vzťahu. Prečo je tomu tak? 

Ľudia necítia, neveria, že by sa vo vzťahu mohli mať lepšie, že by mohli byť naplnení vo svojich potrebách, že by im partner porozumel. Nevidia totiž pozitívne vzory v rodine, v spoločnosti. Nemajú sa kým inšpirovať.

A teda chýba im vnútorná motivácia k zmene. A tá je pritom kľúčová. Ak vieme, že vo vzťahu dostaneme to, čo potrebujeme, tak máme vnútornú motiváciu a záujem pracovať na sebe aj na vzťahu, byť oddaní, verní, zodpovední… 

Inými slovami, dáva nám celé to snaženie zmysel, keď vieme, že sa nám “tá práca oplatí”. Pre každého je to niečo iné, čo potrebuje. Niekto potrebuje dlhé svetonázorové debaty, iný spoločné cestovanie, ďalší častú fyzickú blízkosť, alebo citové bezpečie, …

Je to zdanlivo také prosté. Ak máme vnútornú motiváciu, tak nájdeme spôsob, ako podniknúť praktické kroky vedúce k vylepšeniu vzťahu.

Ešte skôr, než začneme pracovať na zlepšení vzťahu, potrebujeme „ísť“ do pravdivosti, úprimnosti, čestnosti. V prvom rade voči sebe a potom aj voči partnerovi. Rozumiem, že nie je jednoduché povedať po rokoch manželstva napríklad, že sa nám páčia iné druhy dotykov a iné tempo, že spôsob ako sa k nám partner správa v spoločnosti je pre nás zraňujúci, alebo že víkendy si predstavujeme inak, ako návštevou obchodných centier.  

Prvý krok býva najťažšie spraviť, ale otvára dvere ďalším rozhovorom o tom, ako sa cítime, čo je pre nás dôležité, čo nás zraňuje a uzatvára. Táto pravdivosť a úprimnosť prináša intimitu a dôveru, ktorá je pre zdravý a naplňujúci vzťah dôležitá.

Iste, môže sa stať, že partner sa k otvoreným rozhovorom nepridá, neotvorí sa tejto komunikácii, bude problémy popierať, ale ak používame účinný spôsob komunikácie, dávame tým impulz a príležitosť na zmenu.

Svojim klientom prízvukujete, že rozhodujúce je aj ich vnútorné nastavenie, to, ako sa pozerajú na svojho partnera, partnerku. 

Áno. Je zásadný rozdiel, či voči partnerovi pristupujeme s úctou a rešpektom a či na ňom primárne hľadáme to pekné, alebo naopak, hľadáme negatíva a kriticky hodnotíme jeho správanie. Samozrejme, bez umelého a falošného sebapresviedčania sa a zatvárania očí pred realitou.

Tento náš vnútorný postoj voči partnerovi tiež má vplyv na to aký vzťah máme.

Veľkou témou je nespokojnosť v sexuálnej oblasti, o ktorej sa partneri rozpakujú hovoriť. Čomu to pripisujete? 

Nepoznaniu svojich vlastných potrieb (najmä u žien), ako aj vzájomných potrieb a tiež z dlhodobej absencie komunikácie o tejto téme. Prechodne môže pri tejto téme zohrať svoju rolu aj dočasná strata libida spôsobená obdobím perimenopauzy. Je to však len pauza, dočasný časový úsek. Práve po skončení perimenopauzy sa otvára nová etapa pre intímnosť, kedy už partneri nemusia mať obavy z neželaného tehotenstva a môžu si dopriavať spoločne strávený čas.

Aj v tejto oblasti vnímam ako veľmi nám chýba edukácia a porozumenie odlišností mužskej a ženskej sexuality.

Keď majú partneri deti, neobíde ich syndróm „prázdneho hniezda“. Niektoré vzťahy ho ustoja, iné položí na lopatky. 

V období stredného veku, keď deti odrastajú a opúšťajú rodičovský dom, dostávajú páry šancu na návrat k sebe. Môžu využiť nové príležitostia z módu fungovania a dávania v rámci vlastnej rodinnej bubliny prejsť do módu realizovania sa aj vo vonkajšom svete, v rôznych spoločenských aktivitách, v tom, čo ich baví, napĺňa a spája.

Niektoré páry to využijú, ak majú na čom stavať a je medzi nimi súlad: v postojoch, v nazeraní na život, na trávenie spoločného času. Iné páry sa rozchádzajú, keďže zisťujú, že za tie roky sa zmenili ich potreby, postoje, hodnoty, odcudzili sa, stratili záujem o poznanie potrieb jeden druhého. Ďalšie páry spolu zotrvávajú, hoci vzťah nie je pre nich vyživujúci. Nechcú meniť už vytvorený status, vybudované impérium, alebo sa boja samoty, a popritom unikajú do svojho sveta.

Povedali by ste, že sa darí ľuďom v „polovici života“ prekonávať predsudky a vyhľadávať odbornú pomoc? 

Zo svojej praxe môžem potvrdiť, že prichádzajú tak páry, ako i jednotlivci (väčšinou ženy, ale aj muži) so záujmom o podporu a pomoc pri riešení vzťahových problémov aj v strednom veku. Chcú porozumieť a popracovať na tom, aby im bolo lepšie. Často pri tom počúvam vetu: “Škoda, že sme toto nevedeli skôr.”

Čo by ste odkázali tým, ktorí pochybujú, či im vie niekto pomôcť vo vzťahových dilemách a konfliktoch? 

Neviem, či by chceli, aby som im niečo odkazovala 😊 Ak by som sa však s nejakým pochybovačom stretla, zaujímali by ma dôvody jeho pochybností. A ak by mal záujem, môžeme sa o tom porozprávať.

Príspevok JUDr. Zuzana Marková: „Potrebujeme sa aj v strednom veku rozvíjať v emočno-sociálnych zručnostiach“ zobrazený najskôr Life koučing.

Rozumiem tomu, že ľudia túžia po úplne spokojnom vzťahu. Je to však skôr ilúzia. Vzťah je miestom, kde potrebuje byť priestor okrem príjemných vecí aj pre tiene každého z partnerov. Aj pre nespokojnosť, ktorá k životu patrí. 

Láska vzťah vyživí ako nič iné, ale keď zavládne stereotyp a opadne hormónový ošiaľ, nedokáže prekryť vrtochy, nálady a odlišné návyky partnera. Zo svojej praxe môžem potvrdiť, že vzájomná súhra je kľúčom k naplnenému partnerstvu. Dokázať sa zhodnúť a mať prenik v hodnotovom a postojom svete je zásadné na uspokojenie osobných, aj vzťahových potrieb. Čím menej zhody, tým menšia šanca dohodnúť sa, a tým viac nespokojnosti a konfliktov. 

Je kompatibilita dôležitejšia než láska?

Výskumy ukazujú, že významných je desať oblastí kompatibility vo vzťahu:

1. Vystupovanie: fyzický zjav, duševné zdravie, stravovacie návyky, životný štýl.
2. Emocionalita: prístup k vzťahu, miera náklonnosti, schopnosť vyjadriť pocity, dokázať regulovať svoje emócie.
3. Sociálnosť: osobnostné a povahové rysy, spoločenskosť a interakcia s ľuďmi.
4. Intelekt: vzdelanie, prístup k učeniu, tvorivosť, kultúrnosť, otvorenosť voči novým veciam.
5. Sexualita: sexuálne skúsenosti, prístup k sexu, schopnosť radovať sa a užiť si sex.
6. Komunikatívnosť: schopnosť rozprávať sa o témach s pochopením a vzájomným porozumením, s empatiou, rešpektom a toleranciou.
7. Financie: vzťah k peniazom a úspechu, organizačné schopnosti, druh zamestnania, sociálny status.
8. Osobnostný rast: prístup k práci na sebe, ochota starať sa o vzťah, schopnosť meniť sa a flexibilne reagovať na zmeny a stres. 
9. Duchovnosť: vnímanie sveta, hodnoty, postoje, prístup k „vyššej sile nad nami“, filozofia života, morálka, etika.
10. Záujmy a koníčky: každého vlastné, aj spoločné na vytváranie zážitkov a spomienok.

Keď ste po prečítaní znepokojení, že vo všetkých desiatich oblastiach nemáte vo vzťahu úplnú zhodu, môžete zostať pokojní. To ani nie je možné. Na to, aby ste boli vo vzťahu spokojní, nemáte ašpirovať na dokonalosť. Každý z partnerov má svoje chyby a zvyky. Pre pocit vzájomnej zhody potrebujete kompatibilitu pociťovať v tých sférach, ktoré sú pre vás dôležité, rovnako ako aj pre partnera. 

Páry, ktoré dobre spolu vychádzajú, vnímajú nedokonalosti ako niečo „milé“

Väčšmi sa snažia zameriavať pozornosť na to, aby „zhromažďovali“ radostné maličkosti z každodennosti. Také, ktoré im potvrdzujú, že vzťah je pre nich zmysluplne investovaná energia, ktorá sa premieňa na náklonnosť, dôveru a bezvýhradné prijatie. 

Viem, že to neznie romanticky hovoriť o investíciách do vzťahu. Vzťah je však živý organizmus, ktorý potrebuje homeostázu. Má svoje určité limity, ktoré mu umožňujú normálne fungovať. Bez toho, aby sa obaja partneri snažili o jeho zveľaďovanie nedokáže prosperovať. 

Kompatibilní partneri sa neboja v náručí toho druhého rozplakať alebo inak ukázať svoju zraniteľnosť. Vedia, že to ten druhý nezneužije. Dokážu si poskytnúť navzájom podporu, zatiaľ čo hľadajú vhodné riešenia. Blízkosť z toho, že si rozumejú a majú spoločné vzťahové ciele ich podrží aj v záťažových okamihoch. 

Príspevok Ktorých desať oblastí vzájomnej zhody vo vzťahu je kľúčových? zobrazený najskôr Life koučing.

Vzťah nevyhnutne zmení fungovanie človeka. V prospech vzťahu obetujeme to, čo sme predtým robili radi, ale niektoré príležitosti prejaviť sa sami za seba sa po fáze zaľúbenosti nutne dostavia. Je to nevyhnutné, potrebujeme to kvôli zachovaniu integrity a autonómie. Vzťah a to, že každý z partnerov má aj svoj vlastný život, sa navzájom nevylučujú. Vo vzťahu je každý sám za seba a potom spoločne za vzťah. Trávenie času s inými ľuďmi zároveň napomáha rozširovať si obzory a pomáha zachovávať vyrovnanosť vo vzťahu.  

Čo to je, priestor vo vzťahu? 

Možno si ho vysvetľovať aj z pohľadu toho, že každý z partnerov smie mať aj svoje súkromné ​​veci, aby neutrpela individualita každého z dvojice. Každý z páru potrebuje mať, bez pocitu viny, niečo len svoje. Intimita je v tom, že ja chránim intímny priestor partnera a on zase ten môj. 

Snaha dohodnúť sa na pravidlách a hľadanie dohody, ktorá bude obom partnerom vzájomne vyhovovať, si vyžaduje ohľaduplnosť, úctivosť a láskavosť voči partnerovi, aj voči sebe samému. Zmyslom je prispôsobiť svoje očakávania a správanie tak, aby sa partner/ka cítil/a milovaný/á, ale nie vlastnený/á. Kompromisy nebývajú dobrým riešením, lebo obaja nadobúdajú pocit, že sa museli vzdať niečoho významného pre seba. Čím viac kompromisov, tým viac nespokojnosti môže nastať. 

Dôvera vo vzťahu potrebuje podmienky

Bez toho nemôže rásť. Ideálne je, keď si obaja partneri trúfnu byť autentickí a nemanipulujú druhého smerom, ktorým chcú oni. Aj na to je priestor vo vzťahu nevyhnutný – pomáha nám vidieť nášho partnera ako výnimočného človeka, ktorý nám imponuje a má našu exkluzívnu pozornosť, aj keď sa vzdialime. 

Vzťah je v najlepšej kondícii, keď obaja partneri vychádzajú zo svojej voľby, zo srdca. Keď každý z nich do vzťahu vkladá „svoje investície“ s ľahkosťou a druhý takéto ponuky radostne prijíma a oceňuje. Je náročné túto rovnováhu udržiavať. Vzťah začína vášňou, zaujatím a vnútornou motiváciou. Postupom času sa prirodzene nabaľujú vzájomné záväzky. Potrebujeme vedieť, že sa na druhého môžeme spoľahnúť. Musíme sa dohovoriť na množstve čisto praktických záležitostí. A tak sa zo spolužitia postupne vytráca romantika a ľahkosť, lebo kormidlo prevezme stereotyp a operatíva. Nie je na to iný recept, než sa o vzťah v každodennosti starať a investovať do neho čas, pozornosť, vnímavosť, všímavosť, empatiu a pochopenie pre akceptáciu odlišností. 

Potreby kontra priestor

Pre každého je potreba vlastného priestoru, akejsi „vzdialenosti“ od partnera iná. Každý z nás je jedinečný a naše hranice, potreby, očakávania a túžby sú rozdielne. Súvisí to so skúsenosťami z detstva, ako to človek zažil pri svojich rodičoch a blízkych, a zároveň na to vplýva osobnostná výbava. Pre ľudí s introvertnou tendenciou je veľa „blízkosti“ ohlušujúcej, potrebujú byť väčšmi sami so sebou, lebo tak si vytvárajú energiu a upokojujú sa. Pre ľudí s extrovertnou tendenciou je zdroj energie práve v ľuďoch okolo. 

Náročné to býva aj kvôli predošlým vzťahovým skúsenostiam. Keď bol jeden z partnerov v predchádzajúcom vzťahu s partnerom, ktorý napríklad vôbec necítil potrebu mať dostatok času pre seba, je pre neho ťažké prispôsobiť sa novej vzťahovej dynamike, ktorú predtým nezažili.

Potreba priestoru vo vzťahu nie je rodovo špecifická záležitosť. Zo svojej praxe môžem povedať, že obdobnú potrebu mať dostatočný „priestor na dýchanie“ majú tak ženy aj muži. Očakávania od „vytvárania“ priestoru sa však môžu líšiť v závislosti od toho, ako trávia voľný čas muži a ako ženy.   

Hrozba udusenia

Často počujem obrannú reakciu mužov alebo žien: „Bojím sa, že si niekoho nájde, keď bude chodiť medzi ľudí sám/a. Takže ideme obaja alebo nikto.“ Tento spôsob riešenia potenciálnej hrozby od seba partnerov v skutočnosti vzďaľuje. Vytvára prekážky k slobodnému priestoru vo vzťahu, lebo ak má jeden z partnerov, alebo aj obaja, nízku sebaúctu a sebadôveru, stanú sa závislými od toho druhého. Nastane nezdravé naviazanie sa na partnera, čo sa premietne do nerovnocenného vzťahu. 

Hoci to tak nevyzerá, prichádza k tomu tak, že sme neverný sami sebe, lebo ideme za hranice seba samého a nepočúvame svoje potreby. Popierame, kto v skutočnosti sme. Nerešpektujeme sa. Nevieme, čo potrebujeme, čo chceme a po čom túžime. Aj keď nás partner z celého srdca miluje, nevie nám s tým pomôcť, je to úloha pre nás samých. Pokiaľ chceme spokojný vzťah, nezaobíde sa to bez sebapoznania a sebauvedomenia. Len tak porozumieme svojim potrebám a potom aj partnerovým. 

Slobodou proti kríze

Keď sú vo vzťahu zdravé hranice a partneri preberajú zodpovednosť za svoje činy a dôsledky svojich emócií, je tam harmonicky. Spoločne vytváraný transparentný priestor pre autenticitu vo vzťahu prispieva k tomu, že partneri slobodne vyjadrujú, čo si myslia a čo cítia. Nedeje sa vzájomné obviňovanie, že ten druhý je zdrojom nepríjemných pocitov a nevytvára sa tak toxické emočné nepohodlie. 

Zdravý a vyvážený vzťah dáva obom partnerom priestor na samostatnosť. Vzťahy, v ktorých majú partneri dostatok slobody a primeranú voľnosť v myslení i konaní sú zdravšie a odolnejšie, pretože lepšie čelia krízam. 

„Sloboda sa vždy vzťahuje k láske. Láska je naplnením slobody.“

Róbert Bezák

Príspevok Priestor vo vzťahu – nutnosť alebo hrozba? zobrazený najskôr Life koučing.

Ženstvo ako také je vlastné mužom aj ženám – rovnako ako je obom pohlaviam vlastné mužstvo. Tieto dve sily sú zdanlivo v protiklade, v skutočnosti sú však od seba závislé ako oba konce hojdačky. 

V analytickej psychológii sa tieto prirodzené archetypy označujú ako anima a animus. C. G. Jung im pripísal úlohu sprievodcov do nevedomia, lebo vedú k hlbšiemu pochopeniu vlastného podvedomého sveta. Koncept animy a anima vysvetľuje možnosti vzájomného porozumenia medzi mužom a ženou a ich vzájomnú príťažlivosť. 

V dôvernom vzťahu sa vždy vyskytujú obe sily – mužská aj ženská, hoci ich úloha sa mení. Dvaja ľudia, ktorí spolu žijú, nemôžu súčasne hrať rovnakú úlohu. Je to ako keby chceli obaja súčasne šoférovať auto.

My ženy mávame tendenciu mužov vylepšovať v dobrej viere, že je v nich viac, než preukazujú. Pozabudneme na to, že ak je muž od podstaty tiger, vzťah z neho urobí lepšieho alebo horšieho tigra. Nikdy z neho neurobí leva. 

Mám pre vás päť tipov, ako mužovi preukázať náklonnosť spôsobom, ktorý ocení. Vďaka tomu budete pre neho tou, ktorá ho chápe, rešpektuje a uznáva. Porastie z toho a bude vás obdivovať. Vaša ženská energia sa tým znásobí.

• Dovoľte mužovi, nech je užitočný (aj keď to nepotrebujete).

Nenabádam vás, aby ste boli od muža závislá. Nabádam vás, aby ste dovolili mužovi niečo pre vás urobiť. Môže to byť zvláštne chcieť „muža potrebovať“, keď ste si zvykli zaobísť sa aj bez neho. Je to jednoduchšie, urobiť si čo chcete a kedy chcete, bez čakania a prosenia sa. Muži však radi robia to, v čom sú dobrí. Objavte, čo to je a chcite to od nich. Majú v sebe zakorenenú hlbokú potrebu byť užitoční, robí im to dobre a ich sebaistota tak rastie. Zásluhy pripíšu vám. 

• Nemusíte mať zakaždým pravdu (s mužom netreba súperiť).

Ak sa v rozhovore s mužom snažíte mať navrch, riadite sa mužským princípom. Proti tomu nemožno nič namietať, ak ste práve v práci. Akurát, v práci nejde o lásku. Zo sporov láska nevzniká. Nedohadujte sa, chcete mať pravdu alebo vzťah? 

• Rozviňte svoju láskyplnosť a zahŕňajte ňou muža (chce ju, aj keď sa tvári, že ju nepotrebuje). 

Bez ochoty otvoriť svoje srdce sa láskyplný vzťah nedá budovať. Nemusí to byť ľahké. Každý deň máte milión dôvodov na to, aby ste sa uzavreli: cestovanie do práce, starosti v robote, hlupák v supermarkete… Napriek tomu, pre viac lásky potrebujete mať srdce dokorán. Predstavte si, že máte v srdci malú žiarivú lampičku. Rozsvieťte ju a nechajte sa viesť. Láskavosťou si vytvárate dostatočný ochranný plášť. 

Nemusíte sa obávať, že by vám nejaký muž ublížil. Môžete sa spoľahnúť na jednoduchú rovnicu: keď vám na niekom záleží, prejavuje sa to tak, že toho človeka vnímate a rešpektujete so všetkými jeho potrebami, prejavmi a postojmi. Zákon reciprocity sa postará o to, aby sa vám to vrátilo. Preto keď muža počúvate a debatujete s ním, neodsudzujete ho, nekritizujete a nenaprávate. Za toto vás bude muž milovať a bude nesmierne rád vo vašej spoločnosti. 

• Ukážte svoju zraniteľnosť (budete tak pri ňom v bezpečí). 

Každý má v sebe miesto, kde nehrozí žiadne nebezpečenstvo. Nie preto, že by bolo obohnané vysokými hradbami a chránené pred svetom. Je to preto, že na tomto mieste sa o všetko stará láska. Odráža sa nám v očiach, odzrkadľujú ju naše zručnosti a skutky, vyžarujeme ju svojím žitím. My ženy dokážeme lásku rozdávať v akýchkoľvek podobách. Vieme, že čím viac jej dávame, tým viac nám zostáva. 

Keď chlapovi ukážete, že dokážete lásku dávať, vyžarovať a vytvárať, bude blažený. Stačí z toho celého vylúčiť podmienky typu ak/tak: Ak sa budeš takto správať, tak ťa budem mať rada. Láska nekladie podmienky a vo svojej nesebeckosti nič nevyžaduje. Stačí jej otvorené srdce a odvaha. Potom je vaša zraniteľnosť vašou silou.

• Umožnite mu byť samým sebou (a sebe tiež). 

Keď chcete, aby chlap participoval na veciach, o ktorých si myslíte, že by ich mal zvládať, on si to môže vyložiť ako vašu agresivitu a panovačnosť. Muž sa začne báť ženy, ktorá ho nerešpektuje, neakceptuje, a tým ponižuje. 

Rozhodnutie byť sám sebou však nie je pre chlapa vôbec jednoduchá voľba. Hlavne, keď si nesie z detstva naložené očakávania, akým má byť, aby uspel. Muž v tom potrebuje podporu od ženy, ktorá keď príjme a akceptuje aj jeho slabé stránky, rastie do výšin. Keď sa muž necíti pred ženou v bezpečí, bude sa štylizovať do role neohrozeného a dokonalého. To sa premietne do jeho mužstva a vyrobí mu to pochybnosti o sebe. Keď sa podľa nich správa, prestáva byť galantným a ohľaduplným. 

Príspevok <strong>Ženská sila a mužské tajomstvá </strong> zobrazený najskôr Life koučing.

Do čoho vo vzťahu vdýchnuť lásku? Kde ju najviac treba? Kde sa najväčšmi zúročí?

Nemám zaručené návody. Viem odporúčať tri jednoduché veci, ktoré pomáhajú zamerať pozornosť a vnímavosť na to, čo sa vo vzťahu deje v danom momente. To je to najdôležitejšie, od toho závisí, čo sa bude diať ďalej. 

Pre naplnené vzťahy potrebujeme prikladať väčšiu hodnotu zážitkom a menšiu veciam. 

• Dokážete sa pristihnúť pri tom, keď sa vám stenčuje hranica medzi časom na prácu a časom na život?

• Ako často obetujete čas pre blízkych niečomu, čo v danom momente považujete za dôležitejšie?

• Zvyknete si povzdychnúť, že vám na pestovanie vzťahov nezostáva dostatok času?

Vitajte vo svete, v ktorom sa plné venovanie vzťahom nedeje automaticky a jednorazovo. Vyžaduje si nepretržitú pozornosť, čas, kapacity a pozitívnu energiu. Vzťah je živý organizmus, ktorý sa vyvíja a mení v závislosti od toho, čím žijú tí, ktorí ho tvoria. Vzťah (akýkoľvek) má svoje potreby, ktoré keď nie sú naplnené, odumiera. Môže to byť pomalá a nenápadná smrť.  

Takto nejako znie v mojej koučovni, keď sa vzťah dostane do kómy:

• Ty o mne nevieš vôbec nič. Žiješ síce v tom istom byte, ale netušíš, čím si prechádzam. Všimol si si vôbec, že som bez práce?

• Toto si myslíš, že je pre mňa dôležité? Podľa čoho si na to prišla? Veď som to nikdy nepovedal a nikdy som to nechcel.

• Nechápeš ma. Vždy, keď začnem rozprávať, ako potrebujem zmenu, len to zľahčíš a odbiješ to slovami, že si len vymýšľam.

• Nerozumiem ti. Tvrdíš, že je pre teba dôležité tráviť so mnou čas, ale keď chcem s tebou niekam ísť, tak nemôžeš. Neboli sme spolu nikde celé mesiace. 

Akýkoľvek čin skutočnej lásky alebo prítomnosti (bez ohľadu na to, aký je malý alebo nedokonalý) slúži ako pripomienka, ktorá nás neustále vracia k tomu, na čom skutočne záleží. Iba vďaka tomu vyživujeme vzťah a chránime ho pred náporom stereotypnej nevšímavosti a samozrejmosti. 

Prvá výzva – Pauza od digitálneho sveta

Každý deň si nájdite pár minút na nerušené zastavenie sa, zamyslenie a načúvanie. Postačí to na to, aby ste si uvedomili, že chcete venovať viac ako jedno objatie denne, viac ako jedno letmé ahoj, viac ako zlomok sekundy na vyjadrenie náklonnosti. Kedykoľvek a akokoľvek to môžete urobiť, len si to potrebujete postrážiť, aby ste také chvíle nepremeškali. 

Vyberte si deň v týždni (keď to bude stále ten istý, uľahčí vám to vytvorenie návyku), kedy si naplánujete aspoň dve hodiny  bez elektronických médií s niekým, na kom vám záleží. Zapíšte si tento čas v lietadlovom móde do diára a dôkladne naplánujte túto schôdzku ako to najdôležitejšie stretnutie.

Vyberte sa niekam, kde vás nebude vyrušovať žiadna elektronika. Môže to byť prechádzka, piknik alebo návšteva galérie či trhu. Miesto, ktoré má rada aj vaša milovaná bytosť a kde vám bude spolu tak dobre, že na ostatnom nebude záležať. 

Dopriať si čas byť offline nie je dar iba pre vás, ale obzvlášť pre ľudí vášmu srdcu blízkych. Dávate im tak vedieť, akí sú pre vás v poradí dôležitosti významní. To im dodáva pocit exkluzívnosti a tým aj zdravej pripútanosti.

Druhá výzva – Venujte najcennejší dar 

Bezpodmienečná pozornosť je rovnako dôležitá ako bezpodmienečná láska. Keď si kladiete otázku, akú výnimočnú vec môžete kedykoľvek venovať, vsaďte na nehodnotiace, empatické počúvanie. Vďaka nemu vytvárate dôveru a blízkosť. 

Zostavte si zoznam ľudí, ktorých milujete, a pre ktorých máte vždy po svojom boku prázdnu stoličku, ktorá čaká práve na nich. Majte ho na viditeľnom mieste. Pravidelne si doň značte, či ste aspoň raz týždenne každého zo zoznamu pozvali na svoju pomyselnú stoličku a venovali mu plnú, ničím neprerušovanú pozornosť bez hodnotenia. Minimálny čas je 15-20 minút. Partnerovi potrebujete tento čas venovať každý deň bez výnimky. Urobte si z toho rituál a vyjadrite rozprávačovi, ako sa z takejto chvíle tešíte. Užívajte si skvelý pocit zo svojej empatie a starostlivosti. Milovaní vám to radi oplatia. 

Najhlbšia ľudská potreba je niekam patriť, mať citový a duchovný domov. S tým sa neodmysliteľne spája vzácny dar pozornosti. Bez nej sa nevie diať prepojenie, a tým ani blízkosť. Čím lepšie niekoho poznáme, tým lepšie mu rozumieme a máme s ním vrúcnejší vzťah. 

Tretia výzva – Naučte sa tie správne slová

Iba niektoré slová vyživujú najhlbšie zákutia ľudského srdca a podporujú rast vo všetkých oblastiach života. To je dôvod, prečo majú láskyplné vyznania takú moc aktivovať mnoho pozitívnych emócií a umocňujú lásku. Preskúmajte, na ktoré slová a vyjadrenia pozitívne reagujú vaši milovaní, keď im dávate najavo ako si ich vážite, akí sú pre vás dôležití a ako vám na nich záleží najviac na svete. 

Vypracujte si slovník slov, ktorými vyjadrujete náklonnosť, uznanie, obdiv a podporu svojim blízkym. Overte si, či rezonuje s ich očakávaniami a potrebami. Všímajte si, čo z toho, čo im hovoríte, ich povzbudzuje a teší. Podľa toho si zoznam výrazov zrevidujte a vedome používajte, než sa stane automatickým vyjadrením vašej láskyplnosti. Buďte všímaví voči reakciám ľudí a šetrite slovami, ktoré zraňujú a sú zbytočne kritické. 

Význam slov „mám ťa rád/rada“ je najkrajšia báseň a pieseň. Každý z nás má však okrem týchto slov ešte niekoľko ďalších, ktoré prinášajú lásku, harmóniu, pokoj, stabilitu… Tieto slová sú silným a podporným hlasom v srdciach vašich najbližších.

Milujte svojich najbližších najlepšie, ako viete – celým srdcom, očami, ušami aj dušou každý jeden deň. 

Príspevok Tri výzvy pre šťastnejšie vzťahy zobrazený najskôr Life koučing.

Poznám veľa príbehov ľudí, ktorí svoje vlastné šťastie podmienili tým, aby boli všetci okolo nich spokojní. Neraz je z toho dilema, či majú zostať vo vzťahu, aj keď v ňom nie sú šťastní.

• Môže manželstvo/vzťah z rozumu fungovať? 
• Keď sa láska zo vzťahu vytratila, treba sa rozísť? 
• Čo so vzťahom, keď v ňom zostalo prázdno po deťoch?

Tieto tri otázky dostávam vo svojej praxi vzťahovej koučky často. Pokúsila som sa na ne odpovedať. Nie sú to univerzálne, ani vyčerpávajúce odpovede nárokujúce si na správnosť. Je to môj pohľad vychádzajúci z predpokladov, že v naplnenom vzťahu sú partneri, ktorí majú jasno vo svojom hodnotovom rebríčku, sú zodpovední, charakterní a morálne konzistentní. V dôležitých otázkach ťahajú za jeden povraz a dokážu spolu zvládnuť aj záťažové okamihy. Bezhranične si dôverujú a sú si navzájom oporou a istotou, preukazujú si rešpekt a úctu, akceptujú svoje odlišnosti a bezvýhradne sa ľúbia. Žijú usporiadaný život, vedia, čo chcú a na čom im záleží. Sú si navzájom oddaní, empatickí, ohľaduplní, vrelí a ústretoví. Strážia si stereotyp, pestujú spoločné zážitky a udržiavajú vo vzťahu vášeň.  

Môže manželstvo/vzťah z rozumu fungovať? 

Partnerstvo bez lásky môže fungovať, len to nebude naplnený vzťah po všetkých stránkach. Môže to byť spojenectvo založené na úcte a rešpekte dvoch osôb žijúcich popri sebe, ale nie so sebou. 

Vzťahy z rozumu majú väčšinou nejaký pádny dôvod, prečo chcú byť ľudia spolu. Najčastejšie je to kvôli strachu zo samoty alebo túžbe po založení rodiny. Často spolu žijú ľudia aj kvôli tomu, že vo dvojici je spoločné bývanie jednoduchšie a lacnejšie. Alebo sa kvôli tomu radšej nerozídu, aby neutrpel ich štandard. 

Potreba bezpečia a istoty môže mať za istých okolností prednosť pred láskou

Ženy zvyčajne uvažujú v kontexte toho, aby ustáli emočné nepohodlie, zvládli strach a obavy a postarali sa tak o seba aj o deti, ak ich už majú alebo po nich túžia. Preto sa ženy, a nielen ony, rozhodujú v rovine pragmatickej: „Aby som nezostala s dieťaťom sama“;  „Nech ma rozchod už nikdy tak ukrutne nebolí, radšej sa už nikdy nezaľúbim“; „Nech ten, kto ma opustil, banuje, ako rýchlo som si našla skvelú náhradu“; „Predsa nezostanem po rozvode na ubytovni“; „Len nezostať na staré kolená sama“; „Je to skvelý kandidát na to, aby moje dieťa vyrástlo v blahobyte“; „S ním, ako najlepším priateľom, prežijem pokojný život“… 

Partnerstvá z rozumu majú jedno zásadné úskalie

Spolužitie nie je iba vecou rozumu a vzájomnej výhodnosti. V spolužití ide o emócie, vzájomnú príťažlivosť, blízkosť, intimitu, pochopenie, empatiu, toleranciu a ďalšie významné hodnoty, ktoré sú pre spokojný a naplnený život nevyhnutné. Keď jeden z partnerov pocíti voči druhému ľahostajnosť alebo dokonca pohŕdanie, nastane odsudzovanie. Odohrá sa to aj vtedy, keď partnera bolí uvedomenie, že je iba prostriedkom vyriešenia zložitej životnej situácie, pozdvihnutia prestíže, odstránenia pocitu samoty alebo garanciou kvalitného potomstva. Do takéhoto prežívania sa zapoja emócie nespokojnosti, ktoré budú fungovanie vzťahu z rozumu atakovať a spochybňovať. Hlavne, keď nastane očakávanie od seba, že to treba nejako vydržať, lebo zmena je nepredstaviteľná a nemožná. To postupne vedie k deštrukcii a vzťah sa stáva toxickým a nepriateľským „miestom“. 

Keď sa láska zo vzťahu vytratila, treba sa rozísť?

Z môjho pohľadu áno, keď sme sa presvedčili, že vzťah skutočne „odumrel“ a nie sú v ňom emócie, ktoré by ho vyživovali. Zotrvať vo vzťahu bez pozitívnych pocitov je nezdravé a spôsobuje to tiché utrpenie. Môže to viesť napríklad až k depresii. Sme pocitové bytosti a až do smrti potrebujeme dôverný vzťah, dotyky, objatia, pozornosť, pocit dôstojnosti a sebaúcty a naplnenosť vo vzťahu v podobe lásky. Tieto potreby a ich napĺňanie sú pre nás omnoho dôležitejšie, než niektoré iné. Človek je zrodený k tomu, aby bol šťastný a bezpodmienečne ľúbený. K tomu potrebuje blízkosť, intimitu, objatia a nehu.

Prečo sa „odumretý“ vzťah opúšťa ťažko?

Existuje mnoho dôvodov, prečo ľudia zotrvávajú aj v nenaplnených partnerských vzťahoch. U žien sú najčastejšími príčinami finančná závislosť alebo deti. Pre mužov to býva strach zostať sami a pocit zlyhania zo straty rodiny. Obavy pramenia aj z vyhrotených konfliktov kvôli rozchodu a strata spoločenských väzieb. Je to neraz nepredstaviteľné, „podeliť si“ deti a priateľov. Do toho nátlak rodiny a blízkych a človek má strach a obavy, či sa to dá vôbec zvládnuť.

Ako to riešiť?

Keď chce človek nájsť odpovede, prečo zotrváva vo vzťahu, ktorý mu spôsobuje bolesť a trápenie, je to akoby hľadal v spleti zauzlených špagátov ten jediný uzol, ktorý všetko povolí. Nebýva to zvyčajne iba jeden dôvod a jedna príčina. Na vyjasňovanie pohnútok a motívov pomáhajú nasledujúce otázky: 

• Kde sa zobrali pocity o nedostatočnej láske, z čoho pramenia? Už sú mi dôverne známe z iných vzťahových skúseností? Má na to vplyv detstvo a vzťahy v pôvodnej rodine?
• Čo spôsobuje emočné zranenie, ktoré tak veľmi bolí? Týka sa niečoho konkrétneho?
• Odkiaľ pochádzajú moje očakávania, ktoré mi partner/ka nedokáže napĺňať? 
• Aký mám vzťah k sebe? Je v ňom súcitnosť a empatia voči vlastnému prežívaniu?
• Ako dobre poznám seba a ako dobre svojho partnera?

Cez sebapoznávanie si vieme odpovedať, čo je to, čo skutočne chceme a čo je pre nás dôležité. To však nestačí, potrebujeme urobiť aj rozhodnutia, ktoré nás povedú v ústrety svojim túžbam a napĺňaniu potrieb. K tomu sa však zvyknú pridružiť pochybnosti, strach, výčitky, pocity viny… To všetko človeku nahovorí, že si lásku nezaslúži, nič lepšie nezíska alebo nie je šťastia hoden. Keď ich počúva, vie si dobre zdôvodniť, prečo sa mu oplatí radšej nič nepodnikať a zostávať, aj keď nie je spokojný a trápi sa.

Čo so vzťahom, keď v ňom zostalo prázdno po deťoch? 

Syndróm prázdneho hniezda nemusí byť iba o odchode detí, lebo v tomto období sa prihlásia o slovo aj biologické hodiny. Klimaktérium a andropauza spôsobia zníženú hladinu pohlavných hormónov, čo zasiahne intímny život páru. Je dobré o týchto skutočnostiach otvorene hovoriť a v prípade potreby vyhľadať odborníka. 

Kríza stredného veku ako strašiak

Naša životná púť sa podobá slnečnej púti. Takto metaforicky prirovnal ľudský vývoj Carl Gustav Jung k postaveniu slnka na oblohe počas dňa. Rozlíšil ráno – detstvo a mladosť, dopoludnie – skorú dospelosť, popoludnie – stredný vek a večer – neskorú zrelosť. Počas celého putovania prechádzame procesom individualizácie: stávame sa naším bytostným Ja. Keď naše nevedomie zavetrí, že sme v „polovici života“, príde s dotazníkom, ako by sme zhodnotili svoje doterajšie fungovanie. Chce od nás odpovede na otázky typu: Žijete svoj život tak, ako ste túžili? Napĺňate svoje hodnoty vedúce k zmysluplnosti? Alebo aj nepríjemnejšie, pred ktorými sa nedá ujsť: Ako sa toto všetko odohralo? Kto je za to zodpovedný? Prečo to nie je tak, ako som to chcel/a?

Zo svojej praxe môžem potvrdiť, že hodnotu má spoznať sa a stať sa sami sebou vo svojej úplnosti a prirodzenosti. Zmyslom je dosiahnuť celistvosť svojho bytostného Ja. Nedá sa to bez nadviazania kontaktu so svojím vnútrom, nahliadnutím na svoje tienisté stránky a zmierením sa s nimi. Predchádza tomu vysporiadanie sa s personou. Je to maska, ktorú sme si sami vytvorili, aby sme obhájili svoju pozíciu. Je obrazom nášho prispôsobenia sa spoločenským a kolektívnym hodnotám. Zatrasie nami, keď zistíme, že to, akí sme vo svojej podstate, a to, akí sme, keď máme nasadenú masku, sú dve odlišné bytosti. Do toho príde konfrontácia s partnerom a jeho maskou a stane sa z toho náročný proces. Nevyhnutne vedúci k „novému“ nazeraniu na seba, aj na partnera. Tak sa kríza zvláda – znovuzrodíme seba, a tak ju ustojíme.

Čo udržiava oheň?

Každému z partnerov pomôže, keď nájde naplnenosť v niečom, čo mu dáva zmysel, a predíde tak pocitu márnosti. Keď si príde jeden z partnerov „stratený“, premietne sa to do spolunažívania. Rovnako tak, ako keď si jeden z páru začne žiť svojim životom a vynechá z toho druhého, ktorý si príde obídený a podvedený.

Chce to vyvinúť úsilie nachádzať radosť aj v maličkostiach a zaťahovať do nich aj partnera. Tráviť príjemne spoločný čas a rozprávať sa, spomínať a uvažovať nad konkrétnou predstavou ďalšieho spoločného života. Je namieste navzájom sa rozmaznávať sa, venovať si pozornosť, pochopenie, súcit a zhovievavosť, ale dopriať si aj čas byť sami so sebou. 

Silnú potrebu starať sa o niekoho pomôže vyriešiť domáci miláčik. Ideálne zvolený podľa dohody oboch partnerov, aby s ním trávili aj spoločný čas. 

Kedy je správny čas odísť zo vzťahu? 

Netrúfam si vymenovať nejaké kritériá. Keď sa medzi partnermi vytvorí múr ľahostajnosti, stanú sa z nich cudzinci. Láska v odcudzení umiera a keď sa vytratí to, čo ju živilo, vyčerpaním sa vytráca. Nedokáže prekonať ten múr, ktorý akoby mimovoľne vyrástol, ale zbúrať ide len ťažko. Spoločne vynaložené úsilie oboch partnerov pri snahe vyriešiť múr prináša poznanie, či má vzťah potenciál na revitalizáciu alebo na dôstojné uzavretie jeho existencie, keď sa už naplnil.

Príspevok Tri najčastejšie otázky o perspektíve vzťahu zobrazený najskôr Life koučing.

Spočiatku neviditeľné častice jedu tvoria konflikty. Sú vo vzťahu nevyhnutné na prečistenie komunikácie, vytýčenie hraníc a vyjasnenie si postojov. Ak sa stanú deštruktívnymi a prevládnu nad inými pozitívnymi interakciami, rozložia vzťah. K tomu sa zvyknú pridať aj ďalšie sprievodné prejavy od pohŕdania, kritiky a obviňovania. Keď sa do vzťahového obehu dostane príliš veľa takýchto toxických vecí, resuscitácia nebýva možná.  

Emočné vyhladovanie 

Nikto nepočúva rád, že robí stále niečo zle alebo že by mal na sebe veľa toho zmeniť. Najmä, keď je to od niekoho, koho miluje. Takáto kritika uvoľní hlboko zakorenený strach, že nás zavrhnú a opustia. Rovnako drsne pôsobí aj zhadzovanie, kedy je partner diskvalifikovaný autoritatívnym postojom, ktorým mu oznamuje, že jeho prežívanie je nesprávne. A teda nemá čo plakať, lebo je to hlúpe, alebo nemá byť nespokojný, veď má všetko, čo potrebuje. 

 Po takýchto „naprávaniach“ sa partner začne cítiť ako nepriateľ. To sa premietne do jeho obranného správania a postupne sa zmení na cudzinca, ktorý očakáva iba problémovú komunikáciu. Dôvera pomaly hynie, emócie sa dostanú na bod mrazu a vo vzťahovom vzduchoprázdne zavanie hnev, nepochopenie a ťaživý smútok z bezmocnosti. 

Ochromené tancovanie

Keď sa vo vzťahu prestane otvorene hovoriť o vzťahových potrebách každého z partnerov, začnú sa ignorovať túžby toho druhého a vymizne ochota ponúkať podporu, vzťah sa prestáva pohybovať v rytme vzťahovej muziky.

Vždy, keď má jeden pocit, že je zranený, ponížený alebo nespravodlivo obvinený, dá sa na ústup. Je to prestávka, počas ktorej sa potrebuje pozbierať a pohľadať slová na svoju obranu. Pri pravidelných útokoch je to prácne a boľavé, zakaždým pozbierať rozhodené myšlienky, popadané emócie a podupaný rešpekt. Keď sa ústup stáva klasickou reakciou na partnerove výpady, dvojica sa dostáva mimo parket. Tento druh vybočovania má na svedomí vypínanie citov a tuhnutie vzťahovej dynamiky, čo partnerom bráni v synchrónnom hýbaní sa vpred. V nejakom momente jeden z dvojice tanečníkov už ďalej nechce, nevládze, nemôže tancovať… 

Knokautujúce incidenty 

Očakávania citlivej starostlivosti v okamihoch zraniteľnosti sú vo vzťahu prirodzené. Milovaný partner na začiatku vzťahu deklaruje, že je tu pre nás, keď ho potrebujeme. Keď však v záťažových situáciách príde namiesto pomoci a podpory nulová empatia, ignorovanie, nepochopenie a poníženie, vytvoria sa emočné zranenia. Sú po tvrdých úderoch, po ktorých sa padá na kolená. Ťažko sa hoja, lebo než sa stihnú zaceliť, partner rozdá ďalšie rany.  

Partnerský život nemá byť súperením o to, kto z koho a nekonečným bojom o to, kto bude šéfom. Mocenské hry položia vzťah na lopatky. Rovnocenný a naplnený vzťah stojí na princípe „ako môžeme jeden druhému slúžiť“. Na to sú potrebné tri kľúčové hodnoty. Porozumenie vedie k rešpektu. Rešpekt posilňuje dôveru. Dôvera otvára dvere k bezpečiu.

Zákerné nálepky

Deštruktívne epizódy nepriateľskej kritiky, ponižovania, sebeckých požiadaviek a urážlivých slov vháňajú partnerov do zúžených názorov. V očiach toho druhého sa partner scvrkne na „malichernú suku“ alebo „odmietavého chrapúňa“. Keď pribudnú verejné urážky, výsmech, posmešky a zlé vtipy, je to materiál na stavanie kamenných opevnení, ktoré drží pokope agresívnosť, manipulatívnosť a obmedzovanie.

Ctiť si jeden druhého svojimi myšlienkami, slovami a činmi môže dvojica vo vzťahu iba vďaka úprimnej a otvorenej komunikácii. Bez každodenného zdieľania toho, čo každý z partnerov prežíva a bez úprimného záujmu o seba, žijú tí dvaja popri sebe, nie so sebou. 

Bez preukazovania vzájomnej pozornosti a náklonnosti je vzťah podvyživený. Imunitný systém spolunažívania, ktorý sa stará o odolnosť voči nežiaducim zásahom do vzťahu sa nezaobíde bez dennej dávky “vitamínu KK” – každodennej komunikácie. Minimálna dávka je 15 minút – žiadna operatíva a bavenie sa o iných. Čas plnej pozornosti venovanej iba tomu druhému a jeho prežívaniu. 

Najväčšia sila vo vzťahu spočíva v inom názore

Synergiu vytvára práve to, že si vážime rozdiely. Roztržkám sa nedá vyhnúť, slúžia na zdravý chod vzťahu. V párovom spolužití sa odohrávajú predovšetkým kvôli zápasom o blízkosť, zachovanie si identity, integrity a pocitu autonómnosti. Po týchto súbojoch potrebujú partneri obnoviť vzájomnú podporu a blízkosť, sebaúctu a intimitu, rovnako tak porozumenie, akceptáciu odlišností a bezpodmienečné prijatie. Takéto úsilie sa môže podobať na doktorát zo psychológie, nepretržité trénovanie improvizácie a využívanie všetkých možných komunikačných stratégií. Je to však to najlepšie, čo môžeme pre seba urobiť. Blízke vzťahy s inými ľudskými bytosťami sú totiž stredom, okolo ktorého sa otáča celý náš život.

Príspevok Štyri vzťahové jedy ochromujúce lásku zobrazený najskôr Life koučing.

Prečo je láska zložitá a nevera ešte zložitejšia

1. Príťažlivosť je trikrát silnejšia než gravitácia.
2. Tieto mýty o nevere sa nedajú zovšeobecniť: Muži podvádzajú z nudy a strachu z intimity. Ženy podvádzajú kvôli osamelosti a túžbe po intimite. Verný partner je zrelý, oddaný, rozumný. Ten, kto zahýba je sebecký, nezrelý a chýba mu sebakontrola. 
3. Monogamia predtým znamenala jedného človeka na celý život. Dnes znamená jedného človeka naraz.
4. Popularitu získala citová nevera, ktorá je zväčša bez dôkazov, nepriznaná a len málokedy odhalená. Zrada neobnáša sex, ale skôr nepatričnú citovú blízkosť, ktorá by mala byť vyhradená pre partnera.
5. Definícia nevery nie je pevná. Digitálny vek ponúka stále sa rozširujúcu škálu potenciálne nedovolených stretnutí. Žiadna dohodnutá definícia nevery neexistuje. 
6. Väčšina z nás prežije za život dva alebo tri významné dlhodobé vzťahy alebo manželské zväzky. Niektorý  to zvládnu s jedným a tým istým partnerom. 
7. Naši partneri nám nepatria, sú nám zapožičaný s možnosťou predĺženia lehoty alebo aj nie.

Otázka na telo

Boli by ste neverní, keby ste vedeli, že sa na to nikdy nepríde? Aká by bola vaša úprimná odpoveď? Z mojej praxe môžem potvrdiť vysoké počty kladných odpovedí. Znamená to napríklad to, že vzťah zovšednie. Keď to vezmeme zo strany potenciálnej hrozby, tak mnoho milostných afér nie je o sexe, ale o túžbe. Keď vieme, že po nás niekto túži, pripadáme si výnimočne, sme videný, vzbudzujeme záujem a pozornosť. To nám robí nesmierne dobre, preto nám to pomotá hlavu. 

Z praxe môžem potvrdiť, že vzťahy sa nelámu na tom, že partner nemá to, čo chceme. Skôr naopak, on má aj to, čo nechceme.

Neraz to jeden z páru vyrieši únikom a ide sa presvedčiť, kde by získal to, po čom túži. Nebýva v tom zámer zničiť existujúci vzťah, len počúvne impulzívny mozog, ktorý dokáže zorganizovať mágiu, túžbu, posadnutosť…

Pripravila som prehľad odpovedí na najčastejšie otázky o nevere. 

Pokračovať vo vzťahu aj potom, čo v ňom bola nevera?

Keď sa tak podvedený rozhodne, je to možné, avšak musí počítať s tým, že nič nebude také ako predtým. To ale neznamená, že to nemusí stáť za to.

Nevera naruší jeden zo základných pilierov vzťahu – vzájomnú dôveru. Dôvera je niečo, čo sa buduje dlhodobo, a dá sa o ňu prísť za krátky okamih. Keď sa dôvera stratí, môže to znamenať: 1. koniec vzťahu, 2. nový začiatok. 

Nadviazať po nevere na vzťah, ktorý bol predtým, je nemožné. Bude veľa vecí, ktoré zostanú podobné, ale zároveň budú potrebné tie „nové“, aby nahradili to, čo vo  vzťahu nefungovalo. Nebude to možné bez úprimného debatovania, vyjasňovania a vytyčovania hraníc. Bude to nepríjemné a ošemetné. Otvoria sa staré zranenia a budú štípať. Bez odpúšťania a bolesti to nepôjde. Tá odozneje, keď každý z páru odsmúti a archivuje to staré, aby mohlo prísť to nové. Partneri si spoločne potrebujú vybudovať nové základy a robiť veci ako keby to bolo prvýkrát. 

Na koho nevera pôsobí horšie, zničujúcejšie – na muža alebo ženu?

Pre mužov je sexuálna nevera partnerky oveľa väčšia pohroma, než keď ich zradí emocionálne. Vnímajú ju ako svoje zlyhanie, lebo sa obávajú, že ich žena podviedla preto, že ich sexuálna zdatnosť nie je dostatočná. Tým ich ego trpí a ťažko sa im s tým vyrovnáva.

Ženy omnoho viac trápi emocionálna zrada partnera. Z príbehov žien vnímam, že považujú skutočnosť, ak sa muž chodí zdôverovať so svojimi súkromnými problémami inej žene, za neveru. 

Moja skúsenosť hovorí, že nevera je bolestivá pre obe pohlavia rovnako. Bolí vždy, keď milujeme. 

Oplatí sa pri nevere držať starého známeho „zatĺkať, zatĺkať, zatĺkať“ ?

Závisí od druhu nevery. V prípade jednorazovej, krátkodobej nevery sa ukazuje byť lepšia stratégia utajiť ju. Hlavne, keď sa ukázalo, že vzťah má hodnotu a potenciál cez krízu prejsť. Dlhodobejšia nevera však poukazuje na problémy vo vzťahu, a preto stojí otázka tak, čo priznať a ako to priznať. Môžeme tým vzťah ukončiť, alebo s pokorou požiadať o odpustenie a usilovať sa o záchranu vzťahu.

Potrebujeme počítať s tým, že nikdy nevieme, čo priznanie spôsobí. Zvyčajne sa vo vzťahu prejaví aj z odstupu času, býva ako nášľapná mína. Nevera je totiž zrada, krivda, klamstvo…  

Aký je rozdiel medzi neverou a flirtom? 

V praxi vnímam, že pre každého je tá hranica niekde inde. Dnes je častá emočná nevera odohrávajúca sa v online svete, ktorá nemusí prejsť do fyzickej roviny. Mnohé ženy považujú za podvádzanie aj výmenu sexuálne explicitných správ. Niekto za neveru počíta aj vášnivé bozkávanie. Za jasnú neveru možno považovať sex s inou osobou.

Flirtovanie je nezáväzné dvorenie, koketovanie, relatívne krátke a nepriame prejavenie erotickej náklonnosti. Pokým zostane pri pohľadoch, rozhovore a komplimentoch, je zábavou a zvyšovaním sebavedomia. Je tam prítomná hranica, ktorá nie je prekročená. 

Dá sa pred neverou ochrániť?  

Nevere nemožno celkom zabrániť. Prílišná nedôvera, spojená často s nadmernou kontrolou môže neveru vyprovokovať. Riziko vzniku nevery možno znížiť tým, že partneri sa o vzťah starajú tak, aby v ňom boli obaja spokojní. 

Aj keď má človek odhodlanie viesť monogamný vzťah, môže sa mu stať, že emočne alebo sexuálne sa naviaže aj na iného človeka, ako svojho partnera. Závisí to aj od zrelosti, zodpovednosti a zážitkoch z detstva.

Dobrou prevenciou ochrany vzťahu je tráviť dostatok času spoločne a venovať sa jeden druhému. Byť voči sebe pozorní, vnímať potreby toho druhého a snažiť sa ich napĺňať. Mať vydiskutované predstavy o spoločnom fungovaní a vzájomnom spolužití, aktívne pestovať sexuálnu alchýmiu. Poznať prienik medzi svojimi hodnotami a nachádzať spoločné ciele. Mať vymedzené jasné hranice, kedy je zrejmé, čo je vo vzťahu v poriadku a čo už nie. Otvorene hovoriť o svojich očakávaniach a potrebách, aj o tom, čo zraňuje a ubližuje tomu druhému. Nezaobíde sa to bez rešpektu, úcty, empatie, tolerancie, akceptácie a úprimnej komunikácie. 

Príspevok Šesť najčastejších otázok o nevere zobrazený najskôr Life koučing.

Máme rozmazané hranice. Izolácia spôsobuje, že nie je taká jasná deliaca čiara medzi tým, kde je práca a kde sme doma sami za seba a svoje vzťahy.  

Romantická predstava toho, ako si väčšmi užijeme partnera je zničená realitou. Neboli sme zvyknutí na toľko spoločného času. Ako hľadať jeden druhého, keď sme tak blízko pri sebe? 

Nepôjde to bez času pre seba. Potrebujeme venovať pozornosť svojim individuálnym potrebám a záujmom. Bez vlastnej identity a autonómie sa strácame v tých druhých a ťažko sa nám obhajujú vlastné nevyhnutnosti. Bez toho, aby sme našli seba, nenájdeme tých druhých. 

Nastavte si meradlo času pre seba 

Každý človek má svoj index času stráveného osamote. Oplatí sa preskúmať, aký a koľko času to je, ktorý vás udrží v pohode a rovnováhe so sebou, a potom aj s ostatnými. V závislosti od extrovertnej alebo introvertnej tendencie to môže byť chvíľka, alebo aj hodiny, než si vyčistíte hlavu. 

Zozbierané obsahy zvonka potrebujeme nejako potriediť, premyslieť a nájsť im miesto v našom vnútornom úložisku alebo ich vyradiť na recykláciu. Potrebujeme samým sebe načúvať, nechať myšlienky bežať až do konca, dať priestor svojim úvahám bez cenzúry. Bez času pre seba sa to nemôže diať. Keď sme zahltení, nevyznáme sa v sebe, máme citlivejší prah trpezlivosti a sme popudliví. A pritom to vôbec nesúvisí s tými druhými, oni nám poslúžia iba ako hromozvod. Aby sme dokázali čeliť aj bolestným emóciám, potrebujeme bezpečný vzťah. Najskôr ten so sebou samými, a potom sa môžeme cítiť bezpečne aj s ostatnými.  

Čo to je, „čas venovaný sebe“? 

Najskôr si ujasnime, čo to nie je. Nie je to čas venovaný činnostiam, ktoré robíte bežne, a ktoré by ste aj tak robili. Aktivity týkajúce sa hygieny, spánku, jedla a podobne, si môžete vylepšiť a spríjemniť, ale nie je to pravý čas iba pre vás.

Počas chvíľ pre seba neriešite pracovné ani rodinné záležitosti, žiadnu operatívu, starostlivosť, obetavosť, záchranárstvo… Čas pre vás sa riadi heslom: Nič nemusíte a všetko môžete!

Ako na to

Potrebujete si vyčleniť v diári minimálnu možnú časovú kvótu, ideálne na dennej báze, ale keď to nejde, tak na týždennej. Až čas zapísaný v diári ako váš osobný sa má šancu uskutočniť. Pokým tam nemá svoje miesto, vytlačia ho iné veci. Na začiatok sú ideálne dve hodiny týždenne, aby ste efekt napojenia na seba zavnímali a mali z neho pôžitok. Možno nebudete hneď osviežení a radostní, ale rozdiel v prežívaní nastane. Keď sa dostaví radosť a dobrý pocit z príjemnej aktivity, ktorú ste si vybrali podľa seba, vaše telo sa uvoľní. Následne hlava a potom aj vy ako celok zložitej bio-psycho-sociálnej bytosti. 

Čomu sa budete venovať? 

Hovoríte si, že vôbec neviete, čo by to mohlo byť, aby ste boli sami so sebou? Od klasických odporúčaní na pohyb, tvorivosť, meditovanie a podobne, si viete pomôcť zoznamom. To môže byť vaša prvá investícia do času pre seba. Začnete premýšľať nad vecami, ktoré vás tešia, alebo vás v minulosti tešili. Potrebujete to dať na papier, nemá sa to preháňať iba tak v hlave. Napíšte si, z čoho máte radosť, pri čom si oddýchnete. Zahrňte tam aj veci, ktoré vyskúšané nemáte, ale lákajú vás. So zoznamom pracujte nepretržite, zbierajte naň čokoľvek, o čom predpokladáte, že to bude pre vás radostné, zábavné, obohacujúce. Zostaňte otvorení voči čomukoľvek, pri čom by ste si mohli potvrdiť dobrý pocit zo seba, buďte zvedaví a spontánni.

Prečo sa vám to oplatí? 

Vďaka tomu, že svoje myšlienky necháte voľne plynúť a netlačíte na seba, odovzdávate časť vecí na riešenie vášmu podvedomiu. Ono pracuje kreatívnejšie, lebo menej používa racionálnu cenzúru a nezavrhuje možnosti hneď v zárodku. 

Venovať si chvíle pre seba  znamená tiež cítiť naplnenie bez nutnosti podávať výkon a o niečo sa snažiť. V odstupe a s ušetrenou energiou sa vám ľahšie rozhoduje a nepozerá na svet takými kritickými očami. 

Keď sa vstrebe a potriedi váš nazbieraný obsah myšlienok a emócií, cítite sa oveľa príjemnejšie a veselšie. Spoločný čas s partnerom aj ostatnými ľuďmi si potom väčšmi užívate. A má to ešte jednu veľkú výhodu. Budete mať menšiu tendenciu rozprávať o problémoch a o tom, čo ich spôsobilo. Tým si ušetríte zbytočné obvinenia a výhovorky voči sebe i voči druhým. Keď máte v sebe upratané, s väčšou ľahkosťou rozprávate o riešeniach a o tom, čo chcete. Lebo to už máte so sebou prebraté a nemotáte sa v tom. Nechcete od druhých, aby sa presne trafili do toho, čo je pre vás dobré. Viete to najlepšie iba vy sami.

Príspevok Ako hľadať jeden druhého, keď sme tak blízko pri sebe? zobrazený najskôr Life koučing.

Ako vsadiť na dobrý výber?

Nemôžem uveriť, že sa mi to zase stalo. A to som bola presvedčená, že som urobila všetky bezpečnostné opatrenia a dávala som si pozor. Naozaj to vyzeralo úžasne a verila som, že to konečne vyjde. Tušila som, že sa nemám radovať predčasne, lebo sa začalo ukazovať, že sa prispôsobujem iba ja. Vedela som, že mám byť v strehu, lenže ja som tak veľmi túžila, aby to konečne vyšlo. Zase ten istý scenár s tou istou chybou: verila som mu, lebo sa zdal byť takým skvelým človekom, ktorý ma urobí šťastnou. Ja som sa mu snažila splniť všetko, čo som mu na očiach videla, obetovala som sa pre vzťah a on? On si robil čo chcel a napokon sa zbalil a odišiel. Prečo som taká sprostá? – vychrlí krásna mladá žena jedným dychom nahnevaná na seba aj na celý svet. Prečo nemôžem stretnúť muža, ktorý by bol normálny a chcel by rovnocenný vzťah?

Kde “vziať” ideálne spojenie s niekým, koho najskôr nepoznáme?

Pri voľ­be partnera spomedzi viacerých potenciálnych kandidátov nepomôže zoznam racionálne zvolených vlastností. Oveľa častejšie sa totiž odohrá pra­vý opak – vyberajúci si zvolí človeka, ktorý by v akejkoľvek racionálnej súťaži prehral. Poznáte to, súboj medzi dvomi kandidátmi, pričom jeden je takmer dokonalý a druhý nespoľahlivý, zvykne vyhrať ten druhý, hoci ten prvý má lepšie racionálne skóre. Dôvodom je skutočnosť, že vo väčšine prípadov nás ovplyvňuje príbeh, a nie holé fakty.

Rozprávala som sa s mnohými pármi a každý z nich uprednostňoval inú verziu príbehu napríklad o večnej láske, o peniazoch, priateľstve, kontrole alebo o treste. Prefero­vané témy môžu byť racionálne aj iracionálne, sociálne žiaduce alebo nežiaduce. Ale ako najpríťažlivejší sa nám napokon aj tak javia tí potenciál­ni partneri, ktorí nám umožnia zosnovať spoločný príbeh podľa našej predstavy lásky. Je nám vtedy ukradnuté, čo nám hovoria druhí o tom, aká by láska mala byť. Preto je pre nás nepochopiteľné, keď zažívame neustále sa hádajúcu dvojicu, čo ich ešte drží pospolu. Ak však majú svoj príbeh lásky vo verzii, ktorá sa podobá na vojnový konflikt a sú s ním stotožnení, tak im to vyhovuje. A všetci okolo môžu krútiť hlavami nad tým, ako to je možné.

Kedy sadneme na lep

K úvodnému príbehu môžem z praxe dodať, že perspektívny partner nás neuloví vášňou, peniazmi alebo mocou, ale tým, že nám ponúkne (ale­bo sa nám zdá, že ponúka) spoločný príbeh lásky – takej, akú chceme. Zaľúbime sa síce do človeka, ale možno je presnejšie povedať, že sa zaľúbime do svojej predstavy o ňom. Preto sa ukazuje, že v ľúbostnom vzťahu často nie je problém v tom, akým spôsobom ľu­dia uvažujú, ale v predpokladoch, z ktorých pritom vychádzajú. 

Keď vychádzam z predpokladu, že ma ten druhý má urobiť šťastnou a moja spokojnosť závisí od toho, ako napĺňa túto úlohu, hoci o nej vôbec nemusí vedieť, tak je to „terapeutický vzťah“. Delegujem na partnera naplnenie svojej potreby, o ktorú sa mám postarať sama, ale z nejakého dôvodu to neviem alebo nedokážem a myslím si, že to niekto urobí lepšie ako ja. Ja som ochotná obetovať všetko pre to, aby bol ten druhý spokojný, ale vyžadujem za to, aby on urobil pre mňa to isté a ešte viac. A tu sa začína problém – súčasťou takýchto očakávaní býva totiž láska s podmienkou „ak“. 

Láska, ktorá si kladie podmienky, takmer vždy samu seba zničí, pretože skôr alebo neskôr jeden z partnerov nebude stačiť plniť požiadavky druhého. Mnoho partnerstiev sa rozpadne práve preto, lebo bolo založených na tomto type lásky. Zamilovanosť sa týkala vysnívanej, neskutočnej, zromantizovanej predstavy o partnerovi. 

Za vzťahmi hľadajme príbehy

Podobu vzťahov ovplyvňujú príbehy determinované minulosťou, ale aj ľuďmi, s ktorými sa stretávame v súčasnosti. Akonáhle si vytvoríme prí­beh o nejakom človeku a o vzťahu s ním, snažíme sa, podobne ako au­tor každej dobrej knihy, v tomto príbehu pokračovať konzistentným spôsobom. Nikto predsa nechce čítať knihu, ktorá si nehorázne protirečí. Po­dobne nikto nechce prežívať ľúbostný vzťah, ktorý nedáva zmysel v kontexte toho, čo sa stalo predtým. Preto vnímame nové udalosti z hľadiska starých príbehov. Súčasťou tých reakcií sú tiež vlastné predstavy o sebe. Ale často nerozoz­náme alebo neuznáme túto vlastnú aktívnu rolu v tom, čo sa nám deje. Práve preto počujeme ľudí hovoriť: „Toto sa mi stáva dokola tak isto.“

Príbehy sa často stávajú sebanaplňujúcimi proroctvami – bojíme sa, že nás partner opustí ako ten predošlý? Začneme robiť všetko pre to, aby sa to nestalo. Tá úzkosť a strach na pozadí sa postarajú o to, že robíme aj to, čo by sme nemali a neraz nevedomky nahrávame partnerovi, aby mal dôvod nás opustiť. Naše správanie a reakcie vedú druhých k to­mu, aby sa správali spôsobom, akým to od nich očakávame. Zabúdame, že v hre sú aj tie očakávania, ktoré si neuvedomujeme, alebo ktorých sa bojíme. 

Najskôr konkurz sami na seba

Bez neho sa naplnený vzťah nemôže začať diať. V prvom rade potrebujeme vyriešiť vzťah sami so sebou, aj preto, lebo so sebou sa rozísť nemôžeme, máme sa na celý život. Keď máme jasnejšie v tom, aké sú naše potreby, hodnoty a očakávania od seba, nečakáme od toho druhého, aby nám to zázračne naservíroval pri romantickej večeri. Vzťah sa tak môže rozvíjať bez nadmernej záťaže, ktorá by ho ťahala smerom k nesplniteľným želaniam. 

Najskôr sa teda deje láskyplným vzťah samého so sebou, a potom sa môže diať voči tým druhým. A za tým všetkým je na pozadí náš vlastný príbeh, v ktorom hráme svoju rolu. Výhodou je, že sme zároveň aj režisérom a ostatné role obsadzujeme podľa toho, po akom príbehu túžime. 

Príspevok Konkurz na toho pravého? zobrazený najskôr Life koučing.

Už sa vám asi stalo, že nejaký váš vzťah (akýkoľvek) skončil zle a zanechal po sebe nepríjemnú pachuť. Až takú, že prekrývala aj nové chute alebo dokonca potlačila chuť na nový vzťah. Je to pochopiteľné. Vždy nás zabolí a zraní, keď zle odhadneme človeka. Ak sa k tomu pridruží pocit, že nás využil, máme čo robiť, aby sme to ustáli. Zrada a krivda sú zbrane ťažkého kalibru, spôsobujú ostrú bolesť a vyžadujú dlhý čas hojenia. K tomu všetkému nás priľahne ľútosť, a tá váži tony. Jedného dňa však všetka tá bolesť bude dávať zmysel. Premení sa postupne na silu, ktorú neskôr využijeme. Za predpokladu, že sme sa z lekcie od toho človeka niečo naučili a odpustili mu. Ľudia robia vždy najlepšie, čo v danom okamihu vedia a k čomu ich vedú vlastné motívy a naplnenie vlastných potrieb. Hoci nás do toho zatiahnu, nie je to naše zlyhanie. Je prirodzené, že očakávame práve toľko, koľko dávame, v tomto však spravodlivosť nefunguje. Napriek veľkému riziku sa nám vyplatí, aby sme sa k ľuďom správali priateľsky, lebo v 99 % sa nám to vráti späť. Keď to aj príde vo verzii, ktorú sme si neprosili, malo to nejaký význam, ten sa však ukáže neskôr. A my sa naučíme, že nás môže bolesť buď zraňovať, alebo aj meniť. V tom máme na výber.

Príspevok Premena bolesti na silu. Číta Robert Roth. AUDIOBLOG zobrazený najskôr Life koučing.

Vzťahy sú hlavne o tom, ako sa v nich cítime. Bezpečne alebo ohrození? S dôverou alebo bez nej? S rešpektom, úctou, veľkorysosťou…? Veľa z toho, čo vo vzťahoch podnikáme, nie je bezpečné. Je to obdobné, ako keby loď kotvila iba v prístave, lebo tam je v bezpečí. Akurát, to nie je ten dôvod, prečo bola postavená. Rovnako tak samých seba nevieme držať za každých okolností v bezpečí – možno chvíľu klamaním.

Najlepšou ochranou je robiť neustále niečo, na čom skutočne záleží. Z toho býva poriadne veľa bezpečia…

Príspevok Najlepšia ochrana pred nebezpečím – vzdať sa bezpečia zobrazený najskôr Life koučing.

S láskou nepotrebujeme s nikým súťažiť, ani sa porovnávať. Stačí byť tými, ktorými sme a veriť v lásku. Takú ozajstnú, nie takú, ktorá nás ovláda a núti v lásku veriť. Skutočná láska dozerá, aby sme nezraňovali seba či iných. Nech sa za lásku vydáva čokoľvek, tá skutočná je ukrytá v nás. Vďaka nej sme tým, kým sme a to je to najviac.

Láska je našou prirodzenosťou. Niekedy jej prekážame, keď sa bránime byť tými, ktorými naozaj sme. Viem, že to znie ako klišé, ale ja úprimne verím, že svoj život dokážeme zlepšiť už len tým, že vyjadríme kto sme. Potom vieme s ľahkosťou do všetkého, čo robíme, lásku pridávať. Aj sa podľa nej rozhodovať.

Funguje na to jeden jednoduchý recept. Život sa stáva jednoduchším, keď je človek láskavý sám k sebe. Pre viac lásky stačí málo – povedať si: „Dnes je skvelý deň začať nový vzťah so sebou.“

Príspevok Pre viac lásky stačí málo… zobrazený najskôr Life koučing.

Keď som v pomáhajúcej profesii začínala, lámala som si hlavu, čo si počnem s ťažkými pocitmi. Túžila som poznať čo najviac spôsobov, ako s nimi zaobchádzať a vedieť ich spracovávať, aj odkladať zároveň. A potom som prišla na niečo, čo sa dalo nadobudnúť iba tak, že som sa umazala vlastnou skúsenosťou, a naplno sa vykúpala vo vlastnej zraniteľnosti. A to sa dá iba v bezpečnom vzťahu s ľuďmi, kde je dôvera, rešpekt a akceptácia. Nedá sa to instantne, v bezpečí samého so sebou skrývajúc pred svetom to, čo ho sa bojím a čo mi naháňa strach. Uvedomila som si, že sa nemôžem ochrániť tak, že sa úplne uzavriem pred nepríjemnými pocitmi. Keď som to urobila, neprišlo k „stretnutiu“ s človekom, teda nie tak, že by sa stretli naše „duše“. A práve takéto stretnutie má silu „premeny“. Vtedy sa odohrá niečo, v čom je živý, emočne otvorený, empatický a prijímajúci človek nenahraditeľný. Inak by stačilo čítať knihy a pozerať videá na youtube.

Moje skúsenosti hovoria, že človeku s problémami nepomôžu prístupy, ktoré sa opierajú iba o vedomosti, tréning a učenie. Môžete človeku vysvetliť, kým je, predpísať mu kroky, ktoré by ho mali viesť dopredu, školiť ho v poznatkoch o uspokojivejšom a kvalitatívnejšom spôsobe života… Zažila som to veľakrát na sebe a býva to márne. Takáto „nalievareň“ môže viesť k dočasnej zmene, ale tá sa rýchlo pominie a nechá človeka ešte väčšmi presvedčeného o vlastnej zraniteľnosti. Zmena neprichádza iba cez intelekt, zmena prichádza prostredníctvom skúseností vo vzťahu. Som vďačná svojim učiteľom, že mi sprostredkovali, ako vytvárať pomáhajúci vzťah. To je ten, ktorý predčí všetko teoretické, lebo človek v sebe objaví schopnosť využiť tento vzťah na rast a odohrá sa u neho zmena v osobnom rozvoji.

Moji klienti mi často kladú dve otázky: „V čom spočíva môj problém?“a „Ako ho vyriešim?“ Viem, že ich sklame, keď im poviem, že neviem, čo je ich problém. To, čo spoľahlivo viem, že to môžeme zistiť spolu. Chápem ich očakávania a viem, že bývajú vystresovaní, zranení, frustrovaní, rozčarovaní, nahnevaní, boja sa… Rozumiem tomu, na ich mieste by som sa cítila rovnako. Pri sprevádzaní im viem ponúknuť partnerský vzťah, v ktorom budeme kráčať spolu, jeden vedľa druhého. Tak im viem pomôcť uvidieť  z odstupu a nadhľadu, čo potrebujú na zmenu svojho postoja, ktorým zmenia svoje správanie.

Koučovací partnerský vzťah plný dôvery a rešpektu mi pomáha využívať citlivú empatiu voči každému z klientových pocitov tak, ako sa mu práve javia v danom okamihu. Okrem prijatia mu potrebujem porozumieť. Keď sa mi podarí pochopiť, čo prežíva klient – nech to považuje za akokoľvek strašné, slabošské, trápne, zraniteľné, nechutné, malicherné, hlúpe…, a vidieť to jeho očami, stávame sa spojencami. Iba v bezvýhradnom prijatí pocíti človek slobodu skúmať svoje skryté zákutia a boľavé miesta, aj zlé skúsenosti, ktoré hlboko ukryl pred sebou. Takáto sloboda je tým, čo pomáhajúci vzťah posúva k tomu, že si človek trúfne skúmať seba samého na vedomých aj nevedomých úrovniach. Sám si reguluje rýchlosť bádania aj trúfalosti. Ja stojím pri ňom a som svedkom toho, ako si vyberá a rozhoduje sa, čo potrebuje. Bez toho, že by som to hodnotila, nálepkovala alebo komentovala, čo si o tom myslím. Ja prinášam do debaty transparentnosť, aby boli zrejmé moje skutočné pocity z našej spoločnej cesty a ponúkam hlboké empatické porozumenie. Som klientovým spoločníkom pri odokrývaní toho, čo mu pri nachádzaní samého seba naháňa hrôzu. Spoločne ju môžeme preskúmať a meniť na niečo, čo prestáva byť obmedzujúce a ohrozujúce.

Pravdaže, nedokážem tento druh vzťahu nadviazať úplne s každým klientom, aj keď by som si to veľmi priala. Za nič na svete by som však svoj postoj nevymenila. Vďaka nemu zažívam pri svojej práci lásku aj súcit. Robím, čo môžem, aby som pomohla klientom oslobodiť v sebe lásku a veľkorysosť voči iným. Verím tomu, že duša pozná, čo je hojivé a čo je iba náhradou…

Príspevok Zmena sa najlepšie odohráva vďaka vzťahom zobrazený najskôr Life koučing.

V praxi sa nestretávam s tým, že by muž ženu opustil, keď je v láskyplnom a uspokojivom vzťahu, s naplnenom sexuálnou túžbou, vrelosťou a vzájomnosťou. Najskôr musí vo vzťahu niečo „zahynúť“, aby sa muž rozhodol pre odchod. Muž podľahne ženským vnadám, ktoré ho lákajú do nového vzťahu, práve vtedy, keď mu v tom pôvodnom niečo chýba. Nestáva sa to len tak, z ničoho nič. „Nová žena“ dáva mužovi niečo, či už vo fantázii alebo v skutočnosti, čoho sa mu v pôvodnom vzťahu nedostáva.

Dobrá stratégia, ako si muža hýčkať, spočíva napríklad v tom:

• Keď muža podporíte, nech zostane sám sebou. Nesnažte sa ho zaškatuľkovať a neočakávajte od neho stále rovnaké správanie. A nevychádzajte z predpokladu, že ho zmeníte na lepší obraz – NIKDY!
• Keď sa pre neho stanete výzvou. Posnažte sa, aby vás nebral ako samozrejmosť, ktorá je nudná a predvídateľná.
• Keď mu pomôžete, aby vás lepšie spoznal a porozumel vám. To predpokladá, že venujete pozornosť sama sebe a máte so sebou pozitívny vzťah.

Príspevok Krádeže partnerov zobrazený najskôr Life koučing.

Príspevok Ako vytvárať naplnené vzťahy – rozhovor s Tomášom Ďurčekom v Rádiu AKTUAL zobrazený najskôr Life koučing.

Čo je pravý darček

Pri obdarúvaní sa neraz trápime hodnotou darčeka a pochybujeme, či bude dostatočný. Vzdychneme si, že by sme dali aj viacej, keby sme mohli. Rozhodujúcejšia mi však príde vhodnosť než hodnota. Ako si nedávno povzdychla jedna stará mama: „Namiesto toho tabletu, ktorý som dostala, by som bola radšej častejšie s vnúčikom. Nepotrebujem nijaké darčeky, mne stačí, keď ma príde pozrieť a porozprávame sa.“

Do čoho balíte darčeky?

Ja najradšej obdarúvam zážitkom. Najviac sa vytešujem, keď môžem byť pri tom spolu s obdarovaným. Potom je predstavenie, koncert, výstava, výlet… s nádychom výnimočnosti. Užívať si niečo povznášajúce s človekom, ktorého mám rada, sa mne aj jemu, postará o veľký zdroj pozitívnych emócií. Tie doznievajú dlhšie, než radosť z nejakej veci, tá sa nedá predĺžiť. K zážitku sa kedykoľvek v spomienkach vraciam a prenesiem sa tak do atmosféry, ktorá ma naplní vďačnosťou a láskou.

Ľahostajnosť ako nebezpečná zbraň

Nedávno som započula v obchode rozhovor dvoch žien o obdarúvaní vo svojich rodinách. Reakcia jednej z nich bola: „Ja to mám vybavené, nepotrebujem zháňať žiadne darčeky. Oni kašlú na mňa a ja na nich. Aspoň nemám starosti.“ Bolo mi z toho smutno. Takýto druh nevšímavosti odsudzuje vzťahy na zánik. Pravidelne sa pristihujem pri tom, či som venovala dostatok pozornosti zisťovaniu toho, čo je dôležité pre ľudí okolo mňa. Lebo oni sú neodmysliteľnou súčasťou môjho sveta, ktorý by zostal bez nich prázdny a bez zmyslu.

Zahltení sami sebou

Keď sme plne zamestnaní iba sami sebou, tak sa nám ťažko nalaďuje na toho druhého. Nedá sa o niekoho úprimne zaujímať len tak, bez neprerušovanej pozornosti a venovaného času. Chce to od nás zdržať sa hodnotenia, kritizovania, posudzovania, radenia, mudrovania… Stačí len tak byť, počúvať, zdieľať, vnímať… Prejaviť pochopenie, podporu, povzbudenie… Tak málo a zároveň tak veľa.

Vzťahy nie sú niečo samozrejmé

A len tak niekde nečakajú, kedy si zmyslíme, že by sme mohli pre ne niečo urobiť. Keď sa o vzťahy pravidelne nestaráme, neskôr sa už k tomu nedostaneme, lebo vzťahy to neprežijú. Teraz je obdobie, kedy máme k stretnutiam a obdarúvaniam najbližšie z celého roka. Už ste sa isto stretli so želaním, že darček nemusíte nosiť, stačí, že prídete vy sami. Je to tak, neraz stačí venovať seba – dobre naladeného, zhovievavého, trpezlivého, láskyplného… Ten najlepší a najskvelejší darček na svete.

Vaša Janette

P.S. „Jedna ruža včas je oveľa cennejšia ako tisíceurový dar príliš neskoro.” Jim Rohn

Príspevok Venovať seba ako darček zobrazený najskôr Life koučing.

Príspevok Čo robiť, keď sa vo vzťahu s niekým „trápite“? AUDIOBLOG (90 sekúnd) zobrazený najskôr Life koučing.

Ako dve ženy (mená sú zmenené), ktoré som začala sprevádzať na ich ceste hľadania. Ich príbehy sú zdanlivo odlišné…

Príbeh prvý

Mária je vo vzťahu, v ktorom ju muž ovláda, manipuluje, znevažuje a neustále kritizuje. Keď sa v intimite zmieria a on sa akože ospravedlní, ona mu odpustí. Takto sa to točí dookola už roky. Keď si myslíte, že by mala od neho odísť, tak si to uvedomuje aj ona. Vie, že by mala svojho hrubého muža opustiť. Myslí si však, že je to príliš radikálne. Dúfa, že by sa jej muž mohol zmeniť. Verí mu, že sa chce naozaj zmeniť, ale nemôže si pomôcť. Je ochotný chodiť na terapiu. Naozaj ju miluje. Ona to vie. Len nijaký zo svojich sľubov doteraz nenaplnil.

Mária presvedčivo rozpráva, akú vášeň spolu zažívajú. To, že mužovi toleruje istý druh zneužívania si pripúšťa zatiaľ opatrne. Nedokáže si totiž predstaviť, že by mohla žiť s mužom, ktorý by jej ponúkol svoju vášnivú lásku bez zneužívania. Prázdno v jej srdci zapĺňa necitlivý muž a ona neverí, že by ju iný muž mohol tak hlboko milovať. Ona miluje vášeň svojho muža.

Príbeh druhý

Zuzka sa príkladne o seba stará. Úspešne sa jej rozvíja kariéra, má dobrých priateľov a spokojný život. Čaká na toho pravého. Občas zájde na rande alebo na obed s nejakým kamarátom, ale nie je to nič vážne. Žije totiž v pochybnostiach a strachu, či dokáže opäť dôverovať láske, lebo sa sklamala. Radšej utlmuje svoje srdce a zoceľuje svoje telo. Bojí sa opustiť svoj dôverne známy životný štýl. Už si zvykla na určitú mieru utrpenia a svoj pekne zariadený domov má naozaj rada, má rada svojich priateľov, svoje zviera, svoje rituály… Svoje pocity uložila do bezpečia a jej rozhodnutie byť v bezpečí sa jej stalo zvykom. Bojí sa riskovať a otvoriť sa viac, než jej umožňuje napätý sebaobranný postoj. Chráni svoje srdce pred láskou tak starostlivo, že k nej nijaká neprenikne.

Čo majú dva príbehy spoločné?

Mária aj Zuzka sa ocitli vo vzťahu, ktorý znižuje ich hodnotu. Jedna je ohrozovaná mužom, ktorý ju ovláda a druhá presunula svoje pochybnosti z vonkajších do vnútorných a oslabuje sa vlastnou nedôverou v lásku. Obe majú srdce schúlené a ubolené, lebo to čo cítia ich skôr otupuje, ako vyživuje.

Obetovanie sa

Keď ženy zneužívajú muži alebo keď zneužívajú samé seba, stáva sa im tá situácia natoľko dôverne známou, až im pripadá normálna. Zvykli si na to a žijú v stuhnutí bez toho, aby si uvedomili, že sa tak vlastne samé rozhodli. Lebo ich rozhodnutie sa im stalo zvykom. Pochybujú, či vôbec majú nejakú inú možnosť. Boja sa opustiť väzenie, do ktorého sa uzatvorili. Tieto ženy sa nechtiac rozhodli byť obeťou menšej lásky, než je tá, o ktorej v hĺbke duše vedia, že si ju zaslúžia. To, že im v tom nie je dobre je znakom toho, ako ich vlastný život upozorňuje na neslobodu. A túžba po naplnenej láske sa hlási o slovo.

Vzťahy sa nedajú kontrolovať

Možno krátkodobo, keď sa ich snažíme nejako napasovať na náš život. Lenže integrita, dôstojnosť, česť a sloboda sa len tak ľahko odbiť nedajú. Dávajú o sebe vedieť cez vnútorný konflikt a nepokoj. A hoci vieme, že máme vždy na výber, niekedy trvá, než si to pripustíme. Potom stojíme pred rozhodnutím buď pokračovať v načatom živote ďalej a trápiť sa s pokusmi o jeho kontrolu, alebo si vytvárať nové žitie s lepšou kvalitou a rešpektujúce naše potreby.

Keď láska muža a sebaláska striedavo prichádzajú a odchádzajú

Cyklus emočného „sebazneužívania“, kedy nami lomcuje túžba odísť a túžba zostať, sa opakuje dovtedy, než sme ochotní otvoriť sa niečomu inému, ako tomu dôverne známemu, čo sme vytvorili. Pokým nepripustíme význam zmeny presahujúci drámu večného kolísania, zotrvávavame vo vzťahoch plných závislosti.

Takmer všetko, čo vo vzťahoch vyvoláva problémy – kritika, obranný postoj, súťaživosť, silný nesúhlas – pramení z nedostatku porozumenia, akceptovania alebo uznania jedinečnosti a výnimočnosti partnera. Neraz pre zlepšenie vzťahov stačí pochopiť vlastnú potrebu nezávislosti a hovoriť o nej. Lebo bez sebaprijatia a sebalásky len ťažko bezvýhradne prijímame iných. Oni nám totiž zrkadlia to, čo nám prekáža na sebe. Len vďaka úcte a rešpektu sa nám darí vytvárať lepšie, hlbšie a posilňujúcejšie vzťahy. Napokon, jedna vec je cítiť sa šťastne a plní energie. Skutočne naplnení sa však cítime až vtedy, keď sa nám vracia späť to, ako sa dokážeme s nadšením o našu energiu podeliť s tými, na ktorých nám záleží, a ktorých máme radi takých, akí sú.

Život sa nám len tak nedeje

Vytvárame si ho sami. Keď sa budeme tváriť ako obete situácií a ľudí okolo nás, tak si pritiahneme udalosti, v ktorých obeťami aj skutočne budeme. Niekedy je však ťažké dôverovať životu, že nás vezme presne tam, kde máme byť. A hoci vieme, že si môžeme vytvoriť život, aký chceme žiť, nedôverujeme si. Neraz nám chýba podpora zvonka, ktorá by aktivovala tú vnútornú. Vždy sa ale možno spoľahnúť na to, že dobré veci sa nám začnú diať, až keď šťastiu dovolíme, aby sa zrodilo z nášho vnútra. Niet priamejšej cesty na zlepšenie nevyhovujúcej situácie v našom živote, ako prevziať zodpovednosť sám za seba, za svoj život, za svoje vnútorné prežívanie. Všetko, čo sa nám deje súvisí s našim vnútorným nastavením. Vonkajší svet to iba odzrkadľuje. Preto sa neoplatí manipulovať udalosti a ľudí, súdiť druhých alebo si neustále vyčítať minulosť.

Obavy sú verziou modlitby za to, čo nechceme

Ženy s príbehmi ma vyhľadali, lebo sa rozhodli, že už nechcú ďalej ospravedlňovať svoje uviaznutie v zátoke, kde je škaredý výhľad. Odhodlali sa ísť pohľadať cestu ku krajšiemu horizontu, lebo intuícia im hovorí, že je ešte veľa toho, čo by chceli objaviť. Uvedomili si, že aby sa cítili dobre musia uskutočniť zmenu v sebe. Je to proces, ktorý ego neznáša, lebo jemu vyhovujú veci tak ako sú, nemá potrebu ich meniť. Napokon však ego príjme radosť z objavovania a vnímania samého seba, len treba zotrvať v dvoch odhodlaniach:

1. zozbierať odvahu opustiť všetko to, čo sa obávame stratiť, lebo v tom je pripútanosť, ktorá nás robí neslobodnými
2. láskavo obdariť všetky časti svojho zanedbaného „ja“ starostlivosťou a pozornosťou, aby vedeli, že sa chystajú lepšie časy ako boli tie staré.

Vaša Janette

P.S. Ja verím tomu, že život je dobrodružstvo. A v dobrodružstve je vášeň. A vo vášni je radosť. A s radosťou sa nám žije šťastne.

Príspevok Ako nebyť obeťou menšej lásky než akú si zaslúžite zobrazený najskôr Life koučing.

Žiaľ, nie vždy sa to po opadnutí „hormónového“ oparu aj úspešne zavŕši. V počiatočnom, euforickom vzťahovom štádiu je veľmi ťažké, ak nie nemožné, vnímať realitu, ktorá stojí pred vami. Ak vás realita dobehne, vyberá si svoju daň. Keď sa pýtate, či je možné neplatiť dane zbytočne, tak zo skúseností môžem potvrdiť, že sa to dá. Sú príležitosti, cez ktoré môžete celý proces vzťahových záležitostí pochopiť, a tak vnímať omyly, ktoré v súvislosti s láskou robíte.

Sama som vo svojom príbehu hľadania lásky zažila vzťahy, v ktorých som bola uväznená a nevedela som, čo si s tým počať. Cesta omylov a pokusov ma veľa naučila, ale to, čo mi pomohlo najviac, bolo postupné uvedomovanie si, že niektoré rozhodnutia ma privedú iba k tomu, že budem nešťastná.

Keď som konečne zistila, že čím budem šťastnejšia, tým ľahšie k sebe pritiahnem rovnako šťastného muža, prestala som hľadať veci mimo seba, ktoré mi mali k spokojnosti pomôcť. Začala som sa postupne zbavovať sebaľútosti a hľadala som možnosti, ako zmeniť zúfalé signály, ktoré som vysielala ľuďom okolo seba. Práca na sebe a svojom sebapoznaní mi pomohla a odokryla cestu k tomu, že som sa stala sebaistou a vášnivou. Potom prišlo akoby samé to, že mi do života vstúpil muž, po akom som vždy túžila a stal sa mojím životným partnerom.

Viem, že to znie ako scenár k romantickému filmu, ale mne skutočne zafungovalo zmeniť svoje nastavenie a postoje a vyjasniť si, kto skutočne som a akého partnera naozaj chcem. Za láskou sa totiž neoplatí hnať. Láska je o hľadaní si partnera, ktorý nás nezištne dokáže podnecovať k rastu, dopraje nám slobodu a nechá nás putovať po svete s vierou, že sa nemusí o nás báť. Vtedy sa deje to, o čo spievali Beatles: “Láska, ktorú prijímate, sa rovná láske, ktorú dávate”.

Tieto úvahy ma priviedli k tomu, aby som napísala ebook Anatómia naplnených vzťahov. Spísala som v ňom 9 princípov na zoznamovanie sa samých so sebou, aj s druhými. Spočívajú v zásadách, ako postupovať pri tom, keď sa učíme hovoriť druhým ľuďom, novým možnostiam aj sebe ÁNO.

Ebook si môžete zdarma objednať kliknutím na tento link.

Príspevok Jedine láska dokáže odhaliť tajomstvo osobnosti – príbeh o mojom novom ebooku zobrazený najskôr Life koučing.