Túto jeseň mám ozvláštnenú významnými číslovkami – mám čerstvých 44 a na voľnej nohe som 10 rokov. Oslávila som to večierkom „Šimkovej plavba“ na Lodi v Divadle v podpalubí. Symboliku plavby som si vybrala, lebo (nielen) blízki ľudia v mojom živote sú moji vzácni spolucestujúci. Vďaka nim som tou, ktorou som – neúnavnou hľadačkou lásky a krásy, ktorá má vášeň pre cizelovanie seba a druhých.

Nazerám na svoj život ako na „drámu“, ktorá je plná vzrušujúcich možností. Napĺňa ma, keď môžem ľudí povzbudzovať a snažím sa im všestranne pomáhať. To ma priviedlo k pomáhajúcej profesii. Keď som sa rozhodla založiť si materskej dovolenke vlastnú koučovaciu prax, netušila som, ako to dám. Jedno som však vedela s istotou – že chcem ľuďom pomáhať nachádzať ich lepšie JA. Bolo to odvážne, lebo som ešte stále hľadala to svoje. Aj hľadám. Len sa v tom už menej strácam.

Idealistka vo mne však vždy vsadí na to, že túžbu treba nasledovať a vášňou sa dať poháňať. Keď sa ma ľudia pýtajú, aké to bolo, keď som sa rozhodla ísť vlastnou cestou, tak musím úprimne priznať, že občas krkolomne dobrodružné. Aj s krízami, kedy som uvažovala, či sa radšej nezamestnať.

Desať rokov koučovania mi príde aj veľa aj málo. Veľa preto, že som dokázala ustáť turbulencie a vytvorila si živobytie najlepšie možné pre mňa. Málo preto, že som ešte neurobila dieru do svetu. Ale dôležitejšie pre mňa je, keď sa môžem s každým človekom rozlúčiť tak, aby si cítil lepšie, než kým sa so mnou stretol. 

Príspevok Desaťročné výročie mojej koučovacej praxe zobrazený najskôr Life koučing.