Všetka tá posadnutosť produktivitou a výkonnosťou je novodobé prekliatie. Vieme, že dobrý život nie je život bez námahy. Lenže tú námahu neraz vkladáme do vecí, z ktorých sa potom nedajú vytvárať veci, ktoré sú v živote podstatné. Väčšina cenných vecí je totiž v pocitoch, nie v  prchavých odmenách. Tie nám iba skresľujú zmysel života.

Naše deti nebudú šikovnejšie, ani náš život nebude šťastnejší, ak… zarobíme v nadvýkone o dve stovky viac, ale na úkor zdravia alebo času. Oveľa viac spokojnosti prináša do domu zdravie a pohoda všetkých spolunažívajúcich.

Pri všetkom tom terore príležitostí zabúdame na to, že cesta k uspokojeniu vlastných potrieb vedie cez to, že si ich dovolíme naplniť. Aj tým, že si doprajeme všetko to, z čoho máme pozitívnu energiu. Dá sa to iba tak, že denne investujeme časť energie na stíšenie sa a prepojenie so sebou a s blízkymi. Stephen Levine má na to dobrú otázku: „Ak by ste mali len hodinu života a mohli zatelefonovať len jednej osobe – komu by ste zavolali? Čo by ste povedali? A na čo ešte čakáte?“

Príspevok Novodobé prekliatie – posadnutosť produktivitou zobrazený najskôr Life koučing.

A teraz prichádzam s odpoveďou na úvodnú otázku: Parný stroj zo 100 % paliva dokáže vyrobiť iba 15 % energie. O efektivite nemožno hovoriť. Ale boli časy, keď to bolo neoceniteľné. Naše časy vsadili na to, že efektivita má byť vo všetkom. Výkony exaktne meriame, veci aj ľudí porovnávame, vyhodnocujeme, analyzujeme až pokým z toho nedostaneme paralýzu, a to všetko preto, aby sme zo života vyťažili maximum. Ide predsa o naše dobro. Veď aj tie reklamy sa o to snažia – nech má náš život ten správny rozmer, emóciu, farbu, chuť, rýchlosť, intenzitu, hĺbku, šírku… a nech je zakaždým rovno 5D, nech nám nič neuniká.

Tento stav, kedy samopašne plytváme podnetmi a nechávame sa zahlcovať, volá môj vnútorný skeptik terorizmom príležitostí. Máme tak veľa na výber a tak veľa chceme, hoci toho až tak veľa nepotrebujeme… Lenže chcieť a potrebovať sa nie vždy dohodnú, roztočia nás, až sa zacyklíme v nespokojnosti. A potom si zúfame, keď nevieme z toho vystúpiť.

Všetky tie “masírovacie” marketingové kampane nás odúčajú používať kritické myslenie. Nechávame sa manipulovať niečím, čo namotá naše pocity na ilúziu toho, že je pre nás niekde pripravené lákavé instantné riešenie. Nuž, áno, ale polotovar nikdy nechutí ako čerstvé jedlo – polotovar musí byť “zastabilizovaný”, aby vydržal. Tá jeho výdrž však ide na úkor nás – my potrebujeme čerstvosť, nie konzervovanie. Inak sa stávame “umelými”, bez spontánnosti, radosti a chuti čeliť hladu. Odvykli sme si čakať a trpezlivosť je vzácna ingrediencia. Potom stojíme v špajzi plnej jedla (aj obrazne aj v skutočnosti), sme vyhladovaní, ale na nič nemáme chuť.

Chuťové poháriky sme zabili konzumovaním kde čoho a už sú unavené reagovať na akékoľvek chute. Potrebujú revitalizáciu v podobe diéty, kedy isté veci konzumovať nebudeme. Keď to dobre uchopíme, znova objavíme tie pravé chute. Na to sa hodí výlet parným vlakom, lebo rýchlosť nie je rozhodujúca. Rozhodujúca je hĺbka zážitku a plné vnímanie všetkého, čo je okolo. Na to sa dobre hodí spomalenie a vystupovanie, ked’ vlak stojí…

Príspevok Chcieť a potrebovať – dve odlišné veci zobrazený najskôr Life koučing.