Keď zdravo spravujeme svoju „podstatu“, žijeme v súlade so svojim hodnotovým rebríčkom a delíme sa o to, čoho máme dostatok, žijeme spokojnejšie. Nepotrebujeme k tomu nákladné veci, vystačíme si s maličkosťami. A s odhodlaním zastavovať sa a len tak byť a naplno vnímať. Také ľahké a také ťažké zároveň. Ako zostať vo vetre bez pohybu. 

Mávate tendenciu uháňať, aby vám neutieklo nič, čo stojí za to?

Asi ste už dostali lekciu, že keď nepostojíte, tak vám utečie niečo, čo stojí za to. Takéto skúsenosti nás učia, na čom skutočne záleží. Krásna analógia je v zľudovenom príbehu.

Jeden múdry starec sedával každý deň so svojou vnučkou v hojdacom kresle pred domom. Čakali, aby mohli pozdraviť turistov prechádzajúcich cez ich mestečko. Jedného dňa sa nejaký turista začal rozhliadať, akoby hľadal miesto, kde by sa mohol usadiť. „Aké vlastne toto mesto je?“ spýtal sa.
Starý muž odpovedal: „A z akého mesta ste vy?“
Muž zareagoval: „Som z mesta, kde ľudia kritizujú jeden druhého. Je to naozaj zlé miesto pre život.“ „Viete, toto mesto je také isté,“ povedal starec.
Neskôr sa zastavila rodina. Otec vystúpil a spýtal sa starca: „Ako sa v tomto meste žije?“
„A aké je mesto odkiaľ ste vy?“ opáčil dedo.
Muž mu odpovedal: „Tam, odkiaľ pochádzam, sú si všetci blízki a vždy sú ochotní podať pomocnú ruku. Naozaj by som odtiaľ nechcel odísť.“
Starec sa usmial a vraví: „Vidíte, toto naše mesto sa veľmi podobá vášmu.“
Keď rodina odišla, vnučka sa prekvapene spýtala: „Ako to, že si prvému mužovi povedal, že naše mesto je hrozné na život, a tomu druhému, že sa tu žije krásne?“
Starý muž láskavo odvetil: „Anjel môj, nech ideš kamkoľvek, berieš si so sebou svoj postoj, a ten urobí dané miesto buď hrozným, alebo krásnym.“

Príspevok Ako nemrhať vlastným životom? zobrazený najskôr Life koučing.

Príspevok Rande so sebou zobrazený najskôr Life koučing.

Našu myseľ môžeme prirovnať k moru – niekedy pokojnému, inokedy rozbúrenému. Učíme sa, ako „na ňom“ manévrovať a zvládať rôzne poveternostné podmienky. Najväčšie vlny hádže, keď sa nevieme rozhodnúť. Alebo keď vstúpi na palubu čierny pasažier v podobe nejakej inkognito myšlienky z nevedomia. Takej, ktorá sa ťažko priznáva alebo chápe. Rozpúta to emočnú búrku. Vtedy treba spustiť plachty a nerobiť nič iného, než zostať bdelí a uvedomelí.

Potrebujeme myšlienky, ktoré nás vedú k túlaniu a blúdeniu, zastavovať. Najlepšie tak, že im nedovolíme plávať do premýšľania o udalostiach, ktoré sa stali v minulosti, možno nastanú v budúcnosti alebo sa nestanú vôbec. Na tom totiž takmer vždy stroskotáme. Chce to udržať si iba taký ponor, ktorý nás nepotopí. A ten závisí od toho, ako sa dokážeme oslobodzovať od vonkajších vplyvov. To nám umožňuje ponárať sa sami do seba a nachádzať tam tie najlepšie kompasy.

Príspevok Ako plachtiť v emočných búrkach zobrazený najskôr Life koučing.