Ako roky pribúdajú, najviac vnímam narastajúcu slobodu voči sebe samej. Slobodu dovoliť si byť tou ženou, ktorou vo svojej podstate som. Slobodu kráčať svojou cestou a písať svoj príbeh po svojom.

Každým rokom ma menej trápi, čo si o mojom živote myslia druhí. Samozrejme nie v takom zmysle, že by ma nezaujímala úprimná spätná väzba, alebo by som úplne ignorovala okolie. Veľmi si vážim všetkých ľudí, ktorí sú otvorení a zdieľajú. A ešte viac oceňujem ľudí, ktorí rešpektujú druhých. Avšak už ma nebolí na duši a na srdci, ak mi niekto povie, že by som mala to a to, alebo že moje rozhodnutia sa mu nepáčia. A najmä, už ma to nebrzdí. 

Toľkokrát som sama seba postavila na vedľajšiu koľaj, aby dobre bolo podľa okolia.
Dnes? Dnes už cez to nejde vlak. Život máme jeden. A keď raz budem dopisovať posledné riadky svojej knihy, nechcem ľutovať, že som ho prežila podľa predstáv druhých a nie svojich. 

Ak vnímam nejaké obmedzenia, tak skôr vo vzťahu k okoliu, ktoré vníma moje hranice. A že sú veru potrebné. Tie fyzické beriem inak. Veci ako boľavé kolená a chrbát ako obmedzenia nepočítam. Áno, nepostavím sa tak rezko ako keď som mala sladkých sedemnásť. Vnímam to však ako súčasť života a pozvanie viac sa o seba starať. 

Máš návyk alebo rituál, ktorý ti pomáha žiť naplnený život bez ohľadu na vek?

Vracať sa k sebe.

Občas je život rýchly, hlučný, neprehľadný. Proste živý. Veľmi mi pomáha pravidelne sa zastaviť a položiť si pár jednoduchých otázok. Som takou ženou, akou túžim byť? Robím veci, ktoré ma napĺňajú? Na čom mi naozaj záleží? Som v súlade so svojimi rozhodnutiami a konaním?

Za tie roky som dospela k záveru, že máloktorá vec ma vyčerpáva viac ako život, ktorý nie je v súlade so mnou samou. Obdobia, keď to tak bolo, mi priniesli cenné lekcie.

Práve tieto malé vnútorné rozhovory mi pomáhajú vracať sa k sebe. A možno aj preto ich vnímam ako svoj dôležitý rituál.

Na čo sa tešíš vo svojej druhej polovici života?

Úprimne sa nádejam, že si splním pár svojich snov, ktoré som si dočasne zaparkovala. Už sa to aj pomaly začína diať. Nemyslím, že sú to extra veľké veci. Také obyčajné a pritom tak neobyčajné. Mám viac času na čítanie, venujem sa joge, učím sa jazdiť na motorke. Koketujem aj s myšlienkou vrátiť sa na školu a spraviť si PhD. 

Deti rastú a moja rola sa mení. S pribúdajúcim časom pre seba si čoraz viac uvedomujem, koľko vecí ma ešte láka objaviť, zažiť a vyskúšať. Želám si najmä naozaj žiť a byť sama sebou.

Robí ti niečo vrásky v súvislosti s pominuteľnosťou života? 

Pominuteľnosť a konečnosť života beriem ako fakt. Ak ma však niečo v tejto súvislosti trápi, tak nie to, že všetko má svoj koniec, ale či ten príbeh, ktorý píšem, naozaj stojí za to. Príležitosť na revidované vydanie už, žiaľ, nebude. 

Čo ti pomáha ráno vstávať s radosťou z postele? 

Maličkosti, na ktoré sa v ten deň teším. Niekedy je to slnko, vôňa kávy, džavot členov rodiny, kvety vo váze, či stretnutie, ktoré ma čaká. Do každého dňa sa snažím prepašovať si aspoň jednu “radostienku”. Niečo, čo mi pripomenie, že život nie sú len povinnosti.

Tvoj odkaz pre čitateľov bez ohľadu na vek?

Žite svoj život. Nie ten, ktorý sa páči druhým. Nie ten, ktorý sa od vás očakáva. Ale ten váš.
Pretože pri písaní poslednej kapitoly nebudeme hodnotiť, koľko ľudí s nami súhlasilo. Budeme sa pozerať na príbeh, ktorý sme prežili. A bola by škoda zistiť, že ho za nás napísal niekto iný.

VIERA TATAY je koučka, mentorka a lektorka výcviku Biznis koučovanie zamerané na riešenie.
Podporuje lídrov v náročných rozhovoroch a rozhodnutiach, ktoré sa nedajú odložiť. Pomáha im nachádzať jasnosť, pomenovať veci priamo a ustáť tlak, ktorý náročné situácie prinášajú. 
Najťažšie rozhovory nevedieme len s druhými, ale aj sami so sebou. A práve tie nás často vracajú k tomu, na čom naozaj záleží.
Žije v Prievidzi, miluje knihy, jogu a život so všetkým, čo prináša.
S Vierkou sa viete spojiť cez jej web www.klavita.sk
alebo na LinkedIn www.linkedin.com/in/viera-tatay-pcc

Príspevok Viera Tatay: Bola by škoda zistiť, že váš príbeh napísal niekto iný zobrazený najskôr Life koučing.