Midlife nie je moment, keď strácame pôdu pod nohami. Je to príležitosť, kedy si vedome vyberáme, kde a ako chceme stáť. 

Pri sprevádzaní žien vo veku majstrovstva si čoraz väčšmi uvedomujem niečo zásadné: po štyridsiatke už nejde len o asertivitu voči svetu. Ide aj o vernosť voči sebe dopriať si väčšiu slobodu, autenticitu a vnútorný pokoj – bez potreby čokoľvek dokazovať.

Desať práv ženy vo veku majstrovstva nevzniklo z teórie, ale zo stretnutí, rozhovorov a tichých uvedomení. Sú malým manifestom slobody, návratom k sebe, ktorý nie je hlasný, ale pravdivý.

Nie je to vzbura, ako by povedali tí, ktorí sa čudujú, prečo sa zrazu ženy menia. 
Nie je to ani veľká kríza, ako sa zvyknú tieto zmeny s nadsadením preháňať.
Je to dozrievanie, ktoré si pýta ničím nelimitovanú slobody voľby. 

Malý manifest slobody s veľkým dopadom

Tieto práva nie sú o veľkých rozhodnutiach. Sú o malých každodenných momentoch, kedy si dovolíme nepovedať áno, neospravedlňovať sa za svoje pocity, dopriať si pauzu bez vysvetľovania a neštylizovať sa do póz, ktoré nám nesedia. Nič revolučné, skôr dôrazne rešpektujúce lojálnosť voči sebe, svojej integrite a autentickosti. 

DESAŤ PRÁV ŽENY V MIDLIFE

Je to filtrácia. V istej etape života sa prestaneme snažiť byť všetkým pre všetkých. 
Dáva nám zmysel väčšmi sa pýtať: 

• Čo je naozaj moje?
• Čo si ešte nesiem zo zvyku, zo strachu, z očakávaní?
• Čo by som si vybrala, keby som o sebe toľko nepochybovala?

Midlife nás zvláštne odhaľuje a chce od nás, aby sme zlupovali nánosy, ktoré nie sú naše. Má zostať iba to, čo je pravdivé a s čím rezonujeme. Môže to byť zároveň desivé aj oslobodzujúce. A tiež esenciálne, lebo iba keď sa postavíme za seba, môžeme skutočne zažívať vedomie vlastnej jedinečnosti.

Nejde o to prekonávať sa, čo všetko ešte dokážeme. Ide predovšetkým o to, čo si konečne dovolíme, čomu sa vystavíme a otvoríme. Lebo nikdy nie sme porazené. Vždy sme učiace sa.

Možno práve teraz sa učíte tú najdôležitejšiu vec: žiť svoj život viacej pre seba a menej pre svet. Možno sa v niektorom z tých práv spoznávate. Možno vás niektoré z nich jemne vyrušili. A možno práve tam sa začína niečo dôležité.

Pozvanie na zážitkový deň venovaný sebe a svojej spokojnosti 

Keď cítite, že dozrel čas ísť väčšmi do hĺbky, rada vás pozvem do priestoru, kde tieto témy neostávajú len pri slovách. 

Workshop Zažívať viac potešenia, zmyslu a naplnenia pozýva k skúmaniu toho, ako si vedome budovať vnútornú stabilitu, odolnosť a odvahu. Nie cez výkon, ale cez spôsob bytia. Nie cez poučky. Cez zážitok, reflexie, zdieľanie a malé posuny, ktoré sa dajú žiť.

Viac informácií a prihlášku nájdete tu: https://eshop.lifekoucing.sk/produkt/workshop-zazivat-viac-potesenia-zmyslu-a-naplnenia/

Foto: Patrícia GÜRTLER https://patriciagurtler.sk/

Príspevok Desať práv ženy v midlife: malý manifest slobody po štyridsiatke zobrazený najskôr Life koučing.

Je přirozené, že se člověk jako živý organismus vyvíjí a postupně spěje od zrození k zániku. Pokud se na něj podíváme z pohledu životní síly, můžeme tak pro zjednodušení činit ve čtyřech dimenzích: tělesné, emoční, rozumové a hodnotové. Všechny tyto dimenze se nějak vyvíjejí a vzájemně ovlivňuji, ať už v dobrém nebo špatném. V tomto ohledu bych vůbec nehovořil o omezeních. Aktivní a tvořívá práce se všemi dimenzemi současně umožňuje mít dostatek sil pro to, co chceme dělat, baví nás dělat, je užitečné dělat, téměř v každém okamžiku našeho života. Základní otázkou je, zdali své síly v každé chvíli vynakládáme na správnou věc a dostatečně efektivně. Dále se můžeme zabývat rozvojem těchto sil a například některé části tělesné kondice bohatě kompenzovat soustředěním a volbou vhodného přístupu.

Zároveň nemám rád narativ středního věku jako nějakého vrcholu životních sil, po jehož dosažení se toho dá dělat čím dál méně a s menší zálibou. Už vůbec odmítám smyšlený koncept krize středního věku (mimochodem neexistuje žádný vědecký důkaz tohoto jevu), jako posledního záchvěvu vrcholu sil před přicházejícími omezeními. Hovořím tedy o pravidelných zastávkách v životě, zamýšlení se, hledání a měnění. Lpění, dogmata, zjednodušené narativy nepomáhají.

Máš návyk alebo rituál, ktorý ti pomáha žiť naplnený život bez ohľadu na vek?

Myslím, že koncept –  bez ohledu na věk – jsem zmínil výše. Samozřejmě, že schopnost sebe náhledu a komplexního vnímání se v čase rozvíjí (a může i zakrňovat). Mám to výhodu, že díky své práci kouče a supervizím jsem veden k tomu, abych pravidelně nahlížel sebe, svou práci a okolnosti a usiloval o posuny vpřed.

K jednomu drobnému rituálu mě inspirovala kniha: Hal Elrod, The Miracle Morning: The 6 Habits That Will Transform Your Life Before 8AM. Prvních  30 minut každého dne patří mě, bez kontaktu s vnějším světem. Mát to štěstí, že mi to umožňuje i dispozice našeho bydlení.

Na čo sa tešíš vo svojej druhej polovici života?

Můj život nemá poločasy. Přinejmenším proto, že nevím, kdy skončí. A otázkou zůstává samotná definice konce. Kde začíná druhá poločas? Nevím a nepotřebuji vědět. Pro mě je rozhodující, čím žiji, mohu žít, měl bych žít, chtěl bych žit, v aktuálním kontextu. Prožívám zajímavé období, kdy děti odcházejí z domova do svého. Zkouším přinést nové pohledy a kvality do partnerského života. Mám více času na přátele, sport a další volnočasové aktivity. Hledám účinnější přístupy a nástroje životní rovnováhy. Usiluji o větší hloubku a přínos své práce v rolích kouče, facilitátora a konzultanta. Baví mě digitalizace mého podnikání. Čím dál více mě zajímají otázky morálky, mravů a etiky – co je dobré? Samé zajímavé věci.

Robí ti niečo vrásky v súvislosti s pominuteľnosťou života? 

Jedním z velkých zdrojů napětí a obav je lpění. Nechce se mi si říci, že na životě nelpím, ale v určitém ohledu: co přijde, to přijde. Proto je pro mě důležité žít život v souladu s mými hodnotami právě teď a tady.

Čo ti pomáha ráno vstávať s radosťou z postele? 

Těším se na svou ranní půlhodinku, sprchu a kafe.

Tvoj odkaz pre čitateľov bez ohľadu na vek?

„Bez ohledu na věk“ nacházejte si čas na rozvoj svých schopnosti vnímat a nahlížet sebe a širší společenský kontext. Nelpěte na minulosti a nebojte se bořit stávající a stavět nové podle aktuálního vývoje. Nenechte se uzamknout v někým definovaných fázích a milnících života. To nejdůležitější v životě nejste vy, ale lidé, kteří jsou s vámi rádi a vy s nimi, a společně tvoříte něco, co dává větší smysl.

Roman Chudoba (1967) sa venuje transformácii profesionálov, tímov a organizácií.
Ako poradca a facilitátor vedie programy organizačného rozvoja.
Ako kouč pracuje predovšetkým s lídrami a špecialistami na úrovni vedenia organizácií, funkcií a projektov. 
Jeho klienti oceňujú predovšetkým nové vhľady, tvorivosť a nekonvenčný prístup, ktoré ich podnecujú presnejšie chápať významy, nachádzať zmysel a prispievať k tvorbe hodnôt a odkazu.
Roman verí v humanizmus, hĺbavé premýšľanie, dialóg, uvažovanie v širších súvislostiach a viacgeneračný pohľad.
Viac o jeho vášni pre zmysluplnú transformáciu sa dozviete z webu https://www.team.cz/

Príspevok Roman Chudoba: „Život v každom okamihu…“   zobrazený najskôr Life koučing.

V strednom veku, keď sa naše životy začínajú prehupovať cez kritické body transformácie, môžeme získať nový pohľad na seba a svet okolo nás. To, čo kedysi vyzeralo ako pevne nastavený cieľ, sa môže zrazu rozplynúť do širšej perspektívy. Ako MCC kouč, so zázemím v teórii fyziky a filozofii, sa snažím viesť klientov k prehodnoteniu, ako môžu využiť túto fázu života na prepojenie s hlbšími časťami seba samého.

Fyzika nám ukazuje, že aj v najmenších častiach vesmíru je neustála zmena. Je to nevyhnutná súčasť existencie. A rovnako aj v našich životoch. Stredný vek je obdobím, kedy môžeme konať nie ako obete, ale ako tvorcovia novej paradigmy života. Keď sa naučíme prejsť od jednoduchého hľadania šťastia k hlbšiemu zmyslu, otvárame si možnosti, ktoré nás môžu posunúť k trvalejšej harmónii.

Práve v tomto období sa ukazuje, aká dôležitá je integrácia rôznych dimenzií – mentálnych, fyzických, spirituálnych a sociálnych. Všetky tieto aspekty života sa prelínajú a formujú naše vnímanie sveta. Ak sa naučíme riadiť tieto procesy vedome, dokážeme v strednom veku prejsť od existovania k plnohodnotnému bytí.

Nezabúdajme, že stredný vek nie je obdobím straty, ale obdobím vyzrievania. Je to čas, kedy si môžeme dovoliť byť s nami samými v plnej prítomnosti. Je to čas na prehodnotenie, či sme stále na ceste, ktorá nás skutočne napĺňa, alebo či je čas na zmenu.

Tento proces môže byť ezoterický, ale jeho podstata je ukotvená v realite. Ako fyzik by som povedal, že každá zmena v systéme, ktorý sa nám javí ako stabilný, je nevyhnutná. Tento moment transformácie je tým, čo nás vedie k novým možnostiam, k novému pohľadu na naše životy.

Využite tento čas na obnovu a na to, aby ste sa pripojili k svojej vnútornej sile, ktorá bola vždy tu, len čaká na to, aby bola objavená.

Peter Stefányi je prvý slovenský Master Certified Coach.
MCC je najvyšší certifikačný titul, ktorý udeľuje Medzinárodná federácia koučov a je za ním množstvo skúseností, odkoučovaných hodín, vzdelávania seba aj vzdelávania ostatných, a taktiež vkladu do rozvoja profesijných štandardov a etiky profesie.
Petrovi môžete napísať: stefanyi251@gmail.com

Príspevok Prebudenie k hlbšiemu pohľadu na život zobrazený najskôr Life koučing.

Pohľady ľudí na podstatu reality sa rôznia, čo vedie k tomu, že každý z nás má odlišné životné skúsenosti. Nech sú akékoľvek, sú vonkajším prejavom našich východiskových postojov, ktoré nie sú o prechodných túžbach a rozmaroch alebo meniacich sa nápadoch. Sú to tie postoje, ktoré vytvárajú náš svetonázor a ovplyvňujú rebríček hodnôt. Komplexne poňaté – to, ako myslíme, o čom hovoríme a čo robíme je podmienené práve našimi postojmi, cez ktoré reagujeme a interagujeme s ľuďmi. 

Hoci každý z nás vo svojej jedinečnosti reaguje svojsky, niektoré naše prejavy sa dajú do istej miery „kategorizovať“. Barbara Bergerová, autorka knihy Deset duchovních zákonu popisuje päť typických životných postojov, ktorým dala krycie mená: chrobák, mučeník, uctievač modly, horolezec a veriaci. 
Ako z opisov zistíte, sú trochu nadsadené, ale Barbara tvrdí, že zámerne preháňala, aby nám bolo zrejmé, s akými názormi a spôsobmi myslenia definujú ľudia vzťah ku všetkému, čo nám život prináša. 

Chrobák

Má materialistický pohľad na podstatu reality. Ľudia s týmto nastavením vidia svet ako hmotný či fyzický úkaz. Život či realitu dokážu vnímať pomocou svojich fyzických zmyslov, ale to je všetko. Za touto podobou reality nenájdeme žiadnu základnú príčinu, pretože sa zdá, že sa zjavila odnikiaľ. Neexistuje preto žiaden poriadok či dôvod, aby sa niečo dialo. Ľuďom s týmto názorom pripomína ľudský život život hmyzu. Chýba im harmónia a dôvod pre akékoľvek dianie. Týmto ľuďom potom často pripadá, že život je jeden veľký chaos. Všetky životné zážitky a udalosti sú pre nich len dielom náhody. Niektorí skončia „rozpučený“ bez toho, aby pre to existoval nejaký dobrý dôvod, zatiaľ čo iní majú šťastie a žijú dlhým, šťastným „chrobačím“ životom. Či však bude patriť medzi šťastlivcov, chrobák nijako ovplyvniť nedokáže.

Mučeník

Má dualistický pohľad na život a na podstatu reality. Ľudia s týmto postojom zameriavajú svoju pozornosť na dualistickú podstatu skúseností. Kamkoľvek sa pozrú, vidia dobro a zlo, tmu a svetlo, lásku a nenávisť, chorobu a zdravie, chudobu a bohatstvo a tak ďalej. V súlade s týmto pohľadom existuje v ľudskom živote veľa utrpenia vyvolaného tým, že sa ľudia zmietajú sem a tam medzi dvoma protikladmi odkiaľ niet úniku. Ľudia s týmto názorom na podstatu reality často veria, že životný scenár starostlivo pripravil sám Boh. Niektorí dokonca veria, že ťažkosti, ktoré zažívajú, sú trestom za hriechy, ktoré spáchali v minulosti.

Uctievač modly

To je ďalší prejav materialisticko-dvojúrovňových pohľadov na život. Ľudia s takýmito východiskovými postojmi veria, že ich osud závisí od vonkajších síl, teda od síl mimo ich kontrolu. K takým patria napríklad veci, ako sú dedičnosť, horoskopy (postavenie hviezd a planét), pohlavie, vek, národnosť, alebo vzdelanie. Často sa rozhodnú zamerať sa na ďalšie vonkajšie sily v snahe vytvoriť si v živote rovnováhu a harmóniu. Odovzdávajú sa teda širokej škále síl, ktoré predstavujú iní ľudia a / alebo vonkajšie veci či úkazy (z tohto dôvodu o sa o nich hovorí ako o tých, ktorí uctievajú modly). Takouto modlou môže byť lekár, učiteľ, vodca nejakej sekty, liečiteľ, psychiater, ale aj zvláštny stravovací režim, lekárska starostlivosť, alternatívna medicína a podobne. Inak povedané, človek, ktorý uctieva modly, prenáša zodpovednosť za svoj osud na nejakú vonkajšiu silu – človeka, životosprávu, vec alebo okolnosti.

Horolezec

Ľudia s týmto názorom na život či východiskovými postojmi sú v zásade orientovaní na úspech. Či už sú zameraní materialisticky alebo duchovne, veria vo svoje vlastné sily, v samých seba a schopnosť uspieť. Tento východiskový postoj podporuje názor, že život je dobrý a ľudia majú schopnosť ho pre seba a svoju rodinu zabezpečiť. Ide o typ predvoleného postoja, ktorý zvyčajne tvoria aspoň čiastkové postoje myšlienkových pochodov aktuálne najúspešnejších ľudí vo svete obchodu, športu, umenia a politiky.

Veriaci

Ľudia s týmto pohľadom na život sú zvyčajne presvedčení, že existuje určitý poriadok či zmysel života. Často veria v Boha či iný druh vyššej moci, pričom súčasťou ich viery je predpoklad, že ľudské bytosti smerujú v rámci evolúcie k niečomu vyššiemu a lepšiemu. Mnoho ľudí z tejto kategórie verí v reinkarnáciu, rovnako ako budhisti či hinduisti, čo zásadne mení ich celkový pohľad na súčasný život. Všeobecne povedané, viera vo vyššiu moc predstavuje spôsob myslenia, ktorý ovplyvňuje každučký aspekt ľudského života, vrátane spôsobu, ako si dotyčný dokáže poradiť s významným prechodom zvaným smrť.

Našli ste sa v niektorom opise? 
Ponúkam vám ešte jednu možnosť skúmať svoj životný postoj. 
Akú máte odpoveď na otázku: Hráte svoju životnú hru útočne alebo defenzívne?

Vo svojej koučovacej praxi pomerne rýchlo rozoznám, kedy sa so mnou rozpráva „útočník“. Dokáže totiž rýchlo aktivovať obrazotvornosť a prijíma nové výzvy, prichádza na nové nápady a nové riešenia. Výzvu chápe nielen ako podnet ku konfrontácii s vonkajším svetom, ale tiež ako povzbudenie k vnútornej činnosti. Nebojí sa rozčeriť hladinu, vie, že obrazy na nej potom jasnejšie uvidí.

„Hráč v defenzíve“ sa, naopak, vzpiera všetkému, čo by mohlo nejako obmedziť či spochybniť jeho potrebu udržiavať vlastné zvyklosti a potrebu byť zaistený a chránený. Je spokojný, keď sa nič nemení a keď všetko zostáva pri starom. Žije si v stojatých vodách a nestojí o hádzanie žabiek.

Z môjho pohľadu platia pre každého účastníka životnej hry dve zásadné pravidlá, a to:

• mať väčšiu vieru v seba, než v kohokoľvek iného – iba tak neprehráte hru proti žiadnemu hráčovi, ktorý by sa pokúšal vybudovať svoju moc na vašej dôvere,
• umenie otvoriť sa, ktoré nemá nič spoločného s tým, či sa chce niekto dozvedieť, čo mu chcete povedať. Otvoriť sa znamená oprostiť sa od niečoho, čo nechcete ďalej potláčať.

Príspevok Päť spôsobov myslenia – päť životných postojov – dve stratégie prežitia zobrazený najskôr Life koučing.

Ja práve s pribúdajúcimi rokmi vnímam, že svoje vlastné obmedzenia s láskou a vďačnosťou púšťam. Od môjho úrazu, ktorý ma prebral k životu koncom roka 2014, vnímam, že som začal obracať svoju pozornosť z vonkajšieho sveta do svojho vnútra. Začal som sa sám seba pýtať, kto vlastne som a ako chcem žiť svoj život tak, aby som už takého veľké upozornenie a spomalenie od života nepotreboval. To odštartovalo cestu do hĺbky môjho vnútra, kde som postupne našiel to, kým v skutočnosti som a čo je mojím skutočným poslaním na tomto svete. Akým chcem byť človekom, manželom, otcom. A práve v období posledných 2-3 rokov vnímam veľmi intenzívne, že moje filtre, zranenia a všetky limitujúce presvedčenia o sebe samom boli tým, čo ma obmedzovalo, aby som mohol naplno byť sám sebou. Teraz cítim v srdci veľkú vďačnosť za cestu k objaveniu pokladov, ktoré sa skrývajú pod povrchom. Dalo by sa o tomto veľmi dlho hovoriť, takto nejako to vnímam v skratke.

Máš návyk alebo rituál, ktorý ti pomáha žiť naplnený život bez ohľadu na vek?

Mám ich niekoľko. Život ma postupne pozval k tomu, aby som objavil, aká obrovská sila sa skrýva v rituáloch, návykoch a veciach, ktoré robíme každý deň. Začínam deň tým, že si v srdci preciťujem vďačnosť, že som sa zobudil, že dýcham a že mám požehnanie prežiť ďalší deň. Potom sa spájam s najlepšou verziou seba samého. Večer keď zaspávam, pýtam sa sám seba, či som dnes ovplyvnil, obohatil, inšpiroval a pozdvihol aspoň 2 životy, teda dvoch ľudí, keďže to vnímam ako súčasť môjho poslania. Je ním otvárať srdcia lídrov a pozdvihovať kultúru v organizáciách, aby sa tento svet stal lepším miestom pre život. S mojou milovanou manželkou Gabikou je naším partnerským rituálom povedať si ráno víziu nášho vzťahu. Máme tiež rodinné rituály ako denný kruh vďačnosti, ktorým končíme každý deň. Každú nedeľu máme týždenný rodinný rituál a na konci roka každého roka vytvárame priestor, kde si preciťujeme vďačnosť za to, čo sa nám darí v našom rodinnom živote žiť. O tomto by som tiež dokázal hovoriť hodiny. Cítim v srdci veľkú vďačnosť za to, čo sa nám za roky spoločného života podarilo vybudovať a ako nám v tom naše rituály pomáhajú.

Na čo sa tešíš vo svojej druhej polovici života?

Ako hovorí jeden môj priateľ, v prvej polovici života tancujeme tanec prežitia a v druhej tancujeme tanec tvorenia. Za posledný rok a pol, okolo svojej 40-ky som prežil takzvanú krízu stredného veku, ktorú ja radšej nazývam hlbokou životnou iniciáciou smerom k tomu, kým skutočne sme. Teším sa veľmi na to, čo prinesie proces žitia môjho skutočného poslania. Keď som v roku 2016 zistil, že existuje koncept IKIGAI, ktorý Japonci považujú za zmysel života, dal som si zámer zistiť, čo by to mohlo byť v mojom prípade, aby som si našiel skutočnú esenciu toho, čo je v strede tých štyroch kruhov. Predstava myšlienky, že keď to človek nájde, už nikdy viac nebude musieť pracovať, znela úplne neuveriteľne. Teraz v každej bunke svojho tela a duše cítim, že som to našiel a žijem to každý deň. Druhá oblasť na ktorú sa nesmierne teším, je svedčiť tomu, ako rastú do svojho plného potenciálu naše milované deti. Mať možnosť sprevádzať ich týmto procesom, je pre mňa veľkým požehnaním. Teším sa aj na to, ako si s mojou milovanou manželkou Gabikou užívame každodenné maličkosti, z ktorých sa skladá náš naplnený život.

Robí ti niečo vrásky v súvislosti s pominuteľnosťou života?

Nenazval by som to, že mi to robí vrásky. Vnímam už niekoľko rokov, ako sa mi mení vzťah k smrti a vlastnej pominuteľnosti. Pred niekoľkými rokmi to bol úplný kŕč a veľký strach, postupne sa transformuje na vďačnosť, úctu pred životom a pokoru. Môj zámer je prežiť svoj život tak, aby som si na smrteľnej posteli pri poslednom výdychu precítil hlbokú vďačnosť za to, aký naplnený život som prežil a odísť s pokojom v srdci a pocitom: „Ďakujem, bolo mi cťou.“

Čo ti pomáha ráno vstávať s radosťou z postele?

Pomáha mi vedomie toho, akým zázrakom je náš život a úžas nad jeho múdrosťou. Cítim hlbokú vďačnosť za život a za všetko, čo prináša. V poslednom období vstávam s nadšením a radosťou z toho, čo prinesie ďalší deň. Kam ma Boh pošle, aby som v službe vyššiemu celku napĺňal svoje poslanie. Keď som o tom pred časom počul hovoriť iných ľudí, prial som si to niekedy zažiť. Cesta k tomu bola bolestivá a niekedy mi pripadalo, že obdobie transformácie nemá konca. Dnes to vnímam ako požehnanie, lebo mi vlastná skúsenosť umožňuje sprevádzať iných týmto procesom.

Tvoj odkaz pre čitateľov bez ohľadu na vek?

Buďte láskaví, trpezliví a súcitní k sebe samému a nájdete vo svojom srdci hlboký pokoj a mier.

Vladimír Lindvay (1982) – líder a kouč s otvoreným srdcom, milujúci manžel a otec. Počas takmer 20-ročnej kariéry lídra v medzinárodných korporáciách v oblasti logistiky a medicínskych technológií po vážnom úraze v roku 2014 obrátil svoju pozornosť z vonkajšieho sveta do svojho vnútra. Začala sa jeho cesta objavovania toho, kým skutočne je. Cez svoje vnútorné vedenie a vďaka pobytu v prírode počas hľadania životnej vízie a v ústraní pobytu v tme našiel svoje poslanie. Je ním otvárať srdcia ľudí, najmä lídrov a pozdvihovať kultúru v organizáciách aby sa tento svet stal lepším miestom pre život. Jeho zámerom je inšpirovať novú generáciu lídrov, ktorí majú otvorené srdce a sú si viac vedomí toho, aký dopad majú na svojich ľudí, na rodiny a svet okolo nás. 
Jednotlivcov sprevádza na ceste k hlbokej životnej transformácií, objaveniu svojho poslania a nájdeniu najlepšej verzie seba samého. 
Firmám a organizáciám pomáham pozdvihnúť kultúru k spolupráci založenej na dôvere, úcte a vzájomnej podpore. 

S Vladimírom sa môžete spojiť cez jeho profil na Linkedine: https://www.linkedin.com/in/vladimirlindvay/

Príspevok Vladimír Lindvay: „Objavujme poklady, ktoré v sebe skrývame“ zobrazený najskôr Life koučing.

Obmedzenia sú iba v hlave. Ak sa mi objavia, tak idem do hĺbky a pátram, čo za vzorec či strach mám v podvedomí. Mám pocit, že odkedy som odišla z “korporátu”, roztiahla som krídla a môžem robiť čokoľvek. Skôr vnímam rýchlosť plynutia času a väčšmi si vyberám, čomu dám pozornosť.

Máš návyk alebo rituál, ktorý ti pomáha žiť naplnený život bez ohľadu na vek?

Riadim sa zásadou: „Čo najhoršie sa mi môže stať, ak to skúsim“?

Odpovede mi prichádzajú v meditáciách a v stíšení sa. Skôr si dávam pozor, kde a na čom strácam energiu, tak do takých veci v budúcnosti nejdem. 

Tým, že je človek starší, už mu menej záleží na tom, čo si o ňom iný pomyslia.

Na čo sa tešíš vo svojej druhej polovici života?

Mám 52 rokov a podľa mayského kalendára sa hovorí, že je to vek na kompletný reštart. Mne sa to v skutočnosti stalo, kedy som po 22 rokov skončila v práci a otvorili sa mi nové dvere. Po roku mám pocit, že to bol minulý život. Čerpám skúsenosti, znalosti a múdrosť z toho, čím som si prešla, ale je to už vzdialené a cudzie. 

Stále mám v hlave,  ako pomôcť lídrom zmeniť optiku, ako priniesť do firiem novú kultúru postavenú na hodnotách, aby ľudia naplno využívali svoj potenciál a svoje dary.

Robí ti niečo vrásky v súvislosti s pominuteľnosťou života? 

Vnímam, že smrť je len iná forma bytia našej duše. Neustále sa učíme, rastieme a teraz som v tomto tele, takto sa volám a mám takúto formu života. V skutočnosti je tento život len zlomok našej existencie a máme si ho užiť, priniesť svetlo do našich životov. Byť príkladom pre iných a pomáhať meniť postoj.

Čo ti pomáha ráno vstávať s radosťou z postele? 

Zvedavosť, vzrušenie, vďačnosť, že mám k dispozícii ďalšie hodiny, kedy môžem priniesť tú najlepšiu verziu seba.

Tvoj odkaz pre čitateľov bez ohľadu na vek?

Odvaha skúšať nové veci a robiť to najlepšie, čo v tom danom okamihu vieme. Život je neustála zmena a potrebujeme aj my samých seba vnímať, že v každý moment sme iný. Zároveň, byť pravdivý sám k sebe a pýtať sa, či veci, ktoré robím, mi idú od srdca alebo sa do nich vkladám, lebo sa to odo mňa očakáva. Potrebujem poznať svoje pohnútky: túžim po uznaní, poháňa ma potreba vyhovieť, byť videný alebo, naopak, blokuje ma strach?

Ivana Molnárová (1971) je mentorka, koučka a bývalá dlhoročná TOP manažérka Profesie. Rešpektovaná a obdivovaná líderka sa aktuálne zameriava na vzdelávanie lídrov a poukazuje na krízu hodnôt v biznise. 

Ivane môžete napísať mail: ivamolny@gmail.com alebo ju kontaktovať na Linkedine https://www.linkedin.com/in/ivana-molnarova-a45a17/

Príspevok Ivana Molnárová: „Prinášajme tú najlepšiu verziu seba“ zobrazený najskôr Life koučing.

Ako sa vyrovnávate s obmedzeniami (ak nejaké vnímate), ktoré pribúdajúce roky prinášajú?

Zrejme prvýkrát v živote sa pri tejto otázke zamýšľam nad tým, že asi už fakt starnem. 😊 Vlastne to nie je prvýkrát. Prvýkrát to bolo asi pred rokom v lekárni, keď mi pani magistra zobrala z rúk krém, na ktorom bolo pod nápisom uvedené „30+“ a vymenila ho za iný, s nápisom „40+“. Bolo to veľmi milé, no iné významné obmedzenia, s výnimkou toho kúpiť si vybraný krém, som zatiaľ nepocítila. Jasné, občas to chce už nejaké lekárske vyšetrenie, občas niečo niekde zabolí a pohľad do zrkadla či na váhu už nie je ten, čo býval. Stále si však naplno užívam všetko, čo mi život priniesol a čo som si doňho ja sama priniesla. Veľmi aktívnu prácu, šport, priateľov aj mnohé koníčky.

Keď to zhrniem – vek mi zatiaľ neprekáža ani nebráni v ničom, čo milujem. A život ma naučil, že nikdy nič nie je ideálne a vonkoncom nie samozrejmé či automatické, a preto sa riadim starým známym „ber to, čo je a všetko si to váž“. 

Máte návyk alebo rituál, ktorý vám pomáha žiť naplnený život bez ohľadu na vek? 

Neviem, či je to návyk alebo rituál, no mne pomáha žiť naplnený život hlavne moja rodina, priatelia a všetko, čo spolu robíme. Milujem ranné prechádzky s našou Emmou (psík), spoločné varenie s manželom, preháňanie sa na windsurfingu s bratom alebo nespočetné stretnutia s priateľmi pri dobrom jedle a víne. Snažím sa, aby bol môj život týchto aktivít plný a mnohé tomu podriaďujem. Boli totiž roky, dokonca desaťročia, kedy som všetko podriaďovala práci. Bolo to fajn, svoju prácu som vždy milovala a milujem, no okrem toho, že to začalo mať zlý vplyv na moje zdravie, chýbali mi chvíle s rodinou a čas na priateľov a áno, aj čas pre seba.

Čím som staršia, tým viac si uvedomujem, že práca nie je všetko a rodina či priatelia sú to, čo má v mojom živote prednosť. A že aj ja som pre seba dôležitá. Po odchode z politiky som sa začala viac venovať sebe, vrátila som sa k športom z mladosti, starým aj novým priateľstvám a naučila som sa užívať si život. Myslím, že som to spravila v hodine dvanástej a je to fakt skvelé. Nikdy som sa necítila lepšie – fyzicky aj mentálne.

Na čo sa tešíte vo svojej druhej polovici života? 

Teším sa na život, aký som si zariadila a budem sa snažiť ho do poslednej chvíle v rámci svojich možností formovať. Keďže som workoholik, nebola to jednoduchá zmena a veľmi mi v tom pomohol môj manžel. Robím prácu, ktorá ma baví, no nastavila som si limity, aby ma už nikdy celú nepohltila. Stále sa učím ho optimalizovať a neustále si pripomínam, že je príliš krátky na to, aby som v ňom mala aktivity, ktoré sa patria či očakávajú a ľudí, ktorí ma vysávajú a berú mi energiu. V rámci možností sa snažím odbúrať všetko, čo v živote mať nechcem a nahradiť to tým, čo v ňom chcem mať. Pretože aj toho je tak veľa, že sa to tam všetko nezmestí. Teším sa na čas, ktorý si venujem. Neviem, koľko toho mám ešte pred sebou, ale jedno viem – mám obrovské množstvo energie a chuti to naplno využiť. 

Robí vám niečo vrásky v súvislosti s pominuteľnosťou života? 

Nerozmýšľam nad tým. Ako som už spomenula, beriem to, čo je a snažím sa z toho spraviť to najlepšie, čo dokážem. Nie len pre seba, ale pre celé svoje okolie. Ak mi niečo vo vzťahu k budúcnosti robí vrásky, je to to, či budem mať možnosť odísť z tohto sveta dôstojne. Pretože spoločnosť, v ktorej žijeme, tú možnosť mnohým nedáva a toto je niečo, čo ma naozaj trápi. 

Čo vám pomáha ráno vstávať s radosťou z postele? 

Je toho viac. Prvý je môj manžel. Vstáva skôr ako ja, spraví raňajky a keď počujem jeho spev z kúpeľne, začína „môj deň“. Potom je to Emma, ktorá sa príde k posteli pozdraviť a od radosti pri tom vrtí celým svojím telom tak roztomilým spôsobom, že sa jej nedá odolať. Potom je to všetko ostatné, čo ma v ten deň čká. Mám rada svoj život, a tak sa naň každý deň teším. Aj na radosti, aj na starosti a povinnosti. Jasné, že aj v mojom živote sú zatiahnuté dni. No ja som pozitívny človek a tak sa aj z takýchto dní snažím „vytrieskať“, čo sa dá. 😊

Váš odkaz pre čitateľov bez ohľadu na vek?

Skôr ako odkaz by som chcela čitateľom niečo veľmi úprimne zaželať.

Majte taký život v každej jeho fáze, aký si prajete. Buďte zdraví a šťastní a nezabúdajte na to, že o väčšinu vecí v živote sa musíte zaslúžiť sami. A hlavne – nesťažujte sa na starobu. Pretože nie všetci mali to šťastie sa jej dožiť. 

Jana Kiššová (1974) je slovenská klasickoliberálna politička, ekonómka, manažérka a bývalá podnikateľka, bývalá poslankyňa Národnej rady Slovenskej republiky. 

Jana Kiššová – oficiálna stránka poslankyne NRSR (webforb.com)

Príspevok Jana Kiššová: „O väčšinu vecí v živote sa musíme zaslúžiť sami“ zobrazený najskôr Life koučing.

Od 35-ky som začala vnímať, že potrebujem viac spánku, dnes mám 45 a úplne som si na to zvykla, byť vyspinkaná do ružova. Už to nevnímam ako obmedzenie. Chvála bohu mám to tak, že čím som staršia, tým som zdravšia. Žnem úrodu celých rokov vedomej práce s telom, psychoterapií a vyladeného stravovania. A mám z toho dobrý pocit. Momentálne je jednou z mojich učiteliek dáma po sedemdesiatke, ktorá sa pohybuje ako vodný had, je jemná a flexibilná v pohyboch, nemá žiadne bolesti a je mi inšpiráciou, že môže byť zo mňa zdravá, životaschopná a radostná starenka. 😊 

Máš návyk alebo rituál, ktorý ti pomáha žiť naplnený život bez ohľadu na vek?

Pred niekoľkými rokmi si ma zavolal tekutý systém tela: veľa zvučím a dýcham do mojich tekutín, venujem svojmu prirodzenému prejavu tela veľa pozornosti a najväčším benefitom tejto praxe je, že tekutinový systém tela je „za“ sociálnou identitou, tj. za tým, ako som bola vychovávaná, čo ma naučili, čo si vyžadujú moje sociálne role a statusy. Je to čisté jednoduché bytie. Často v tele prežívam prúdenie života, vlnenie radosti, že žijem a je to bezdôvodné, celkom nezávislé od mojich životných okolností. Cítim prírodu a prepojenie so všetkým živým. V tomto rezonančnom poli vody je mi dobre a ľahko. Ak vnímam, že strácam tekutosť a plynulosť, nájdem si opäť čas, vedome dýcham, zvučím, hýbem sa a opäť cítim plynutie. Mojou túžbou bola ľahkosť bytia a na tejto vlne dnes surfujem. 

Na čo sa tešíš vo svojej druhej polovici života?

Netuším. Od nejakého času som prepadla prítomnosti, vďačnosti za každý deň, za každý dych. Moja myseľ neputuje príliš často do budúcnosti. Prestala som samú seba umiestňovať do budúcnosti, čakať na niečo alebo po niečom túžiť. A takto som v živote spokojnejšia. 

Robí ti niečo vrásky v súvislosti s pominuteľnosťou života? 

Uuuu, tak to je zaujímavá otázka. Je to vráska sústredenia. Áno, dalo by sa to tak povedať. Často „trénujem“ vedomý výdych ako vedomú smrť. Smrť je pre mňa bránou. Mám obrovský rešpekt pred neznámom, ale v tele neustále bežia procesy odumierania a celkom úprimne, niekedy sa na ne vedome nalaďujem, otváram sa cíteniu smrti a je to láskavejšie, akoby si to vedela hlava predstaviť. 

Čo ti pomáha ráno vstávať s radosťou z postele? 

Hmm, nemám na seba požiadavku ráno vstávať radostne. Skôr si strážim pravdivosť. Som otvorená cítiť sa rôzne a nemám v sebe, že radostne je viac ako pokojne, neutrálne, ustarostene. Ráno vstávam bežne medzi treťou a štvrtou a kým sa zobudí celá rodina, mám 3-4 hodiny čistého času pre seba, pozorovania ako sa noc rozjasnieva, Slnko ma často víta farebným divadlom, hrám si na gongoch, alebo meditujem, či čumím do blba a popíjam kávu. A to je niečo, čo mi vždy prinesie radosť, nech sa cítim po zobudení akokoľvek. 😊

Tvoj odkaz pre čitateľov bez ohľadu na vek?

Poproste Život, aby vám ukázal, aký je zázrak, že žijete. Pripustite, že vaše bytie je mystériom, ktoré stojí za to odhaliť. 

Monika Stehlíková (1976) je somatická psychoterapeutka.

Venujem sa vedomej práci s telom už viac ako dve desaťročia a som mamou tanečnej psychoterapie na Slovensku. Vediem somatickú školu plynulosti emócií (naživo) a celoročné online vzdelávanie v akadémie Poď z hlavy do tela. 

Moju prácu výrazne ovplyvnil výcvik Dance Movement Psychotherapy, mindfulness, tantra, čchi-kung a holotropná prax. V súčasnosti skúmam pohybový prístup Continnum movement, ktorý vytvorila Emilie Conrad, a ktorý pracuje s tekutým systémom tela, fluiditou a vedomím tela. Mojou túžbou je pomôcť ľuďom, aby sa napojili na ich vnútornú životnú pulzujúcu silu, uvoľnili hlboké štruktúry tela, v ktorých sa uchovávajú dávno zabudnuté spomienky či vzorce, ktoré ich nevedome organizujú a napojili sa na múdrosť svojho tela. Z celého srdca želám každému, aby spoznal svoju esenciu, totalitu bytia a mystérium, ktorým je telo a život. Tak môže zažívať tichú (možno nikým nevidenú), ale plne živú extázu životu.

www.tajomstvorecitela.sk

Príspevok Monika Stehlíková: „Naše bytie je mystériom, ktoré stojí za to odhaliť“ zobrazený najskôr Life koučing.

Ako sa vyrovnávaš s obmedzeniami (ak nejaké vnímaš), ktoré pribúdajúce roky prinášajú? 

V živote sú rôzne obdobia a každé má nejaké plusy a mínusy. Z tohto hľadiska sa mi zdá, že moje momentálne obdobie mi zatiaľ prináša viac plusov. Mám viac času na seba, som vyrovnanejšia, veci sú ustálenejšie. Naše mladé roky boli naozaj veľmi hektické, keďže som veľmi skoro mala deti, bolo náročné skĺbiť množstvo práce s rodinou. Teraz tento stres odpadol, už nemám výčitky svedomia, že niečo alebo niekoho zanedbávam. Mám čas na priateľov, na koníčky, ktoré som roky zanedbávala, a samozrejme aj na prácu a rodinu, ktorá však už nepotrebuje toľko môjho času a pozornosti.
Čo sa týka obmedzení, tak jediná vec, ktorá ma limituje, sú moje kolená, tie už nevydržia toľko ako kedysi. Tenis, ktorý som tak rada hrávala, už nehrávam, a obmedzila som trochu aj turistiku. Je mi to ľúto, ale na druhej strane je toľko krásnych vecí, ktoré sa dajú robiť!

Máš návyk alebo rituál, ktorý ti pomáha žiť naplnený život bez ohľadu na vek?

Všeobecne mi zrejme pomáha môj pozitívny prístup k životu, moja zvedavosť a záujem o druhých, túžba spoznávať nové veci. Veľmi rada cestujem, to je momentálne pre mňa veľké naplnenie. A samozrejme, veľkým naplnením sú pre mňa moje deti a aj vnúčatá. Naše rozhovory sú pre mňa rituálom, ktorý mi vždy dodá veľmi veľa energie. Takisto nezanedbávam mojich priateľov. Naše pravidelné stretnutia pri kávičke či v nasej obľúbenej vinotéke nesmú chýbať. 😊

Na čo sa tešíš vo svojej druhej polovici života?

Veľmi sa teším, ako budem postupne čítať knihy z našej bohatej knižnice. Som veľký knihomoľ, za tie roky mám naozaj slušnú zbierku knižiek  a konečne mám teraz na čítanie čas. To je ďalšia výhoda vyššieho veku.
Teším sa na spoznávanie Slovenska aj iných krajín a kultúr v rámci našich výletov. Teším sa na ďalšie výstavy, divadelné hry, filmy, koncerty, ktoré ešte uvidím. 
A samozrejme, teším sa na množstvo peknej práce, ktorá ma ešte čaká. Koncom septembra máme premiéru  divadelnej hry Klimaktérium 2, aj v nej vtipnou formou hovoríme o ťažkostiach spojených so starnutím. 

Robí ti niečo vrásky v súvislosti s pominuteľnosťou života? 

Skôr ma trápi momentálna situácia u nás i vo svete, ako sa všetko mení prostredníctvom technológií a sociálnych sietí. Mrzí ma, že sa ľudia spolu menej rozprávajú, že sme voči sebe menej vnímaví, citliví. Desí ma ľudská hlúposť a obmedzenosť.

Ale život beriem tak, že máme tu na svete určitý vymedzený čas, ktorý môžeme využiť, ako najlepšie vieme. Pred pár dňami som videla úžasný dokument o vesmíre, slnečnej sústave. Máme obrovské šťastie, že práve na našej planéte vznikol život. Príroda nám ponúka toľko krásy, bohatstva… a my ju tak ničíme a drancujeme…

Čo ti pomáha ráno vstávať s radosťou z postele? 

Dobrá káva, niečo sladké na raňajky a pomyslenie na to, čo ma v ten deň čaká. 

Tvoj odkaz pre čitateľov bez ohľadu na vek?

Každý deň žiť naplno, nebáť sa a tešiť sa aj z maličkostí.

Katarína Brychtová (1967) je herečka a obľúbená moderátorka. Jej hlas poznáme z dabovania, kto by si nebavil Rachel z Priateľov či Suzan v Zúfalých manželkách.

Príspevok Katarína Brychtová: „Nezanedbávajme vzťahy, sme vďaka nim šťastnejší“ zobrazený najskôr Life koučing.

Uvedomujem si, že moje slová budú znieť nepravdepodobne. Avšak to, čo v tomto texte zdieľam, cítim každý jeden deň intenzívnejšie. Okolo mojej 40-tky, kedy som osobne prechádzala silnou transformáciou, sa mi veľmi začal meniť pohľad na svet, na moje vzťahy, prácu, postoje. Na seba samú, moje telo, moje životné, ale aj na tie malé dennodenné voľby. Teda takisto aj na to všetko, čo prináša “ageing”. Len na upresnenie, v tejto chvíli mám 47 rokov.

Paradoxne, s pribúdajúcimi rokmi mi je samej so sebou, v mojich vzťahoch, v mojom tele lepšie. Vedomejšie, zodpovednejšie. Som pripravenejšia a odvážnejšia meniť svoje minulé, neslúžiace presvedčenia. Som ochotnejšia nebrať sa tak vážne. Voliť si vnútorný pokoj namiesto boja o to, kto má pravdu. Vedomejšie si vyberať, čomu hovorím ÁNO. Zisťovať, že nekomfort mi prináša poznanie. 

Že emócie nie som ja a nemusím im slúžiť. 

Máš návyk alebo rituál, ktorý ti pomáha žiť naplnený život bez ohľadu na vek?

Mojim “návykom” a nevyhnutnosťou je nezabúdať na svoje telo. Ľahké telo pre mňa znamená ľahkú, nezaťaženú myseľ. Každým jedným mojim dňom ma sprevádza yoga. Tiež mám denný kontakt s vodou, v lete plávam v jazere, v zime otužujem. 

Yoga ma uzemňuje, sprítomňuje. Voda je živlom, mojou učiteľkou zmeny, inakosti a aj toho, ako funguje poznávanie cez nekomfort. Rada tiež behávam, je to môj kontakt s nesúdiacou a prijímajúcou prírodou. 

Toto všetko však pre mňa znamená oveľa viac, než len šport a pohyb. Je to čosi, čo volám priestor pre múdrosť tela. Vďaka týmto aktivitám som moje telo schopná tak naozaj počúvať. Rozlišovať, čo urobí môjmu telu naozaj dobre, pri čom ožije, stane sa ľahkým. Rozlišovať, kedy ma odhovára, alebo nahovára hlava, aby som čosi urobila alebo neurobila. 

Veľmi verím na sebadisciplínu. Je to náročný a zásadný postoj k životu, bez výhovoriek. Disciplína je však vždy odmeňujúca, vždy všetko vráti, vykompenzuje, stojí za to. Cez sebadisciplínu sa dostávame k bráne, ktorá otvára aj netušené a možno aj nepravdepodobné možnosti. 

Na čo sa tešíš vo svojej druhej polovici života?

Životné skúsenosti ma akosi viac v sebe “usadili”, som sebavedomejšia. To sebavedomie však nie je o istote vo všetkom, čo robím. Naopak, neistotu cítievam často. Už sa jej však tak neobávam. Dokážem sa lepšie vyrovnať so zlyhaním, bez zhadzovania sa, obviňovania. Zároveň, som smelšia v tom, do čoho sa púšťam. Ak toto u mňa porastie, teším sa, čo všetko ma ešte so samou sebou čaká. 😊

Pravdou je, že by som nechcela vrátiť ani zastaviť čas. Akosi ma viac baví so sebou žiť.

Robí ti niečo vrásky v súvislosti s pominuteľnosťou života? 

Vekom si čoraz viac uvedomujem, že život nie je o tom, čo bude. ŽIVOT je o tom, ČO JE.  Môže to znieť ako fráza, ale spolu s vekom si viac uvedomujem dané momenty, kratučké chvíle, predtým často neuvedomované dary prítomnosti. 

Mám troch synov, mohla by som sa obávať, čo prinesie budúcnosť, či sa o nich dokážem postarať. Radšej si však volím dávať dôveru tomu, že každý máme svoju cestu, príbeh. A jednoducho nejde ho neodžiť. Či sa to týka nás samých, alebo našich detí. 

Tak, ako nevieme zmeniť to, čo bolo, rovnako nedokážeme naplánovať budúcnosť. V mojich obavách mi pomáha múdra veta: “Všetko je presne tak, ako to je”. Boli časy, kedy som jej nerozumela. Teraz je pre mňa veľmi upokojujúca. 

Čo ti pomáha ráno vstávať s radosťou z postele? 

Mám v sebe veľa vďačnosti. Nebolo to v mojom živote vždy tak, ale teraz sa často aj v noci zobúdzam s úsmevom a vďakou. Cez seba vnímam, ako VĎAČNOSŤ TVORÍ. Cez vďačnosť dostávam veľa darov. Mám prácu, v ktorej zmysel verím a robím ju s veľkou láskou. Pracujem veľmi veľa, pre okolie až nepochopiteľne. Nepočítam, či mi vychádza “má dať/dal”. Ženie ma viera v to, čo robím. 

Aj tu to mám inak – neženie ma túžba zachrániť svet, už dobre viem, že to, čo robím musí dávať zmysel v prvom rade mne. Prínos pre ostatných je vždy až na druhom mieste. 

Aj únava, nepokoj, stres či napätie má v tomto veku u mňa akúsi inú podobu. Vždy s vďačnosťou. A nie je to vďačnosť za to, čo mám. Je to vďačnosť za to, kým som a smiem byť. 

Tvoj odkaz pre čitateľov bez ohľadu na vek?

Čítam si po sebe svoje slová a áno, je zvláštne, že v téme ‚midlife‘ neoslovujem nič negatívne či obmedzujúce. Možno sa niekomu javí, že opisujem ‚ageing‘ ako idylku, na ktorú sa možno tešiť. A možno napíšem o 10 rokov čosi úplne iné, ktovie… 😊

V tejto chvíli som si však istá priestorom, ktorý zrelosť otvára. Vek ani skúsenosti sa nedajú sprostredkovať, urýchliť, nie sú prenosné. Keď sa raz (od nebeskej brány) budem na svoj život pozerať, viem, že sa nechcem nudiť. ☺️

A môj odkaz? 

Buďme vďační za svoju inakosť. Uznať inakosť je spôsob, ako sa prijať – bez ohľadu na vek. 

Mňa to naučili skúsenosti a aj moja terapeutická práca. Inakosť je o jedinečnosti. Jedinečnosť je o výnimočnosti. Výnimočnosť je schopnosť naplno uplatňovať a využívať svoje dary. 

A veru nepoznám lepší spôsob, ako prežiť svoj život ozajstnejšie. 

NINA MENKYNOVÁ (1976) je terapeutka a lektorka.

Tvorí podcasty na rôzne vzťahové záležitosti, píše články, veľa publikuje. V terapii sa špeciálne venuje vzťahovým témam, rodinám, párovej terapii, sprevádzaním počas obdobia životnej transformácie. Pracuje aj s mladistvými.
Venuje sa aktívne systemike, vedie workshopy so zameraním na stavanie rodinných, vzťahových konštelácií. 
Okrem toho už vyše 15 rokov miluje a učí vinyasa flow yogu. Pomáha jej pri tom aktívna minulosť reprezentantky/aktívnej pretekárky v modernej gymnastike.  
Yogu a terapeutickú prácu aktívne prepája. Špecializuje sa na silu prepojení medzi telom a mysľou, dušou, emóciami. Pracuje s touto synergiou a cielene využíva jej hĺbku.

https://www.ninamenkynova.com/

Príspevok Nina Menkynová: „Uznať inakosť je spôsob, ako sa prijať – bez ohľadu na vek“ zobrazený najskôr Life koučing.

Pravdou je, že som svoju predstavu o mojom živote po štyridsiatke neriešila a nemala. Môj život bol dovtedy zameraný na niečo iné, teda skôr na niekoho iného: na moje deti a rodinu. Bola som “zamestnaná” myšlienkami, emóciami a starostlivosťou o rodinu a naplnenie mojej sebarealizácie.

Ako sa vyrovnávaš s obmedzeniami, ktoré stredný vek prináša? 

Keď ich zachytím (lebo sú rôzne a viaceré), pomenujem si ich. Priznávam sa, že potrebujem chvíľu času na to, aby som ich racionálne ale aj emočne prijala. Pracujem na tom, aby som ich naplno akceptovala a v podstate sa rozhodujem, čo s nimi ďalej urobím. Zisťujem, kde a čo ma, limituje a kde si potrebujem nastaviť hranice voči sebe aj svetu. Zároveň v tom celom hľadám potenciál pre pozitívnu zmenu. Je to ako keby som bola kvázi vedkyňou sama sebe a pozorovala sa, vnímala svoje vnútro, študovala, čo sa deje a neustále hľadala pre seba odpovede o sebe, svete, zmysle života a tom, čo je dôležité… 

Máš návyk alebo rituál, ktorý ti pomáha žiť naplnený život bez ohľadu na vek? 

Áno, počúvam seba, svoj vnútorný hlas. Dávam prednosť tomu, čo mi robí radosť a sýti naplnenie. Vedomejšie sa rozhodujem, čomu poviem “áno” a čomu “nie”. Pracujem väčšmi s mojim emočným prežívaním a riadim sa intuíciou. Mám inú životnú “filozofiu”, ktorá je v podstate novým návykom. Pozerám sa na seba, ľudí a svet novou optikou.

Teším sa, že nič nemusím. Vnímam svoju prácu, vzťahy a život inak. Skôr z pohľadu toho, čo chcem ja a čo robí radosť mne. Nie je to ale egoistický postoj. Hoci, prináša mnoho externých nálepiek, posudkov, nedorozumení. Ale s tým už viem nejako fungovať.

Čo nemôže chýbať v druhej polovici tvojho života? 

Radosť, zmysluplnosť, láska, hlboké pocity prepojenia, vnútorné naplnenie z toho, že chcem prispieť k lepšiemu svetu vďaka pomoci ľuďom. Tiež si prajem podporiť budúce generácie a svet. Uvidím, kam ma to povedie… Každým dňom sa moja životná cesta posúva. Teraz to už vidím a vnímam. Teším sa na ďalšie fázy.

Ktorá z existenciálnych otázok ťa najväčšmi zamestnáva?  

Plytvanie zdrojmi Zeme vo svete, v našej krajine, v mojom okolí a u mňa samej. Našťastie, dcéra je pre nás v tomto líderkou a v našej rodine robíme výrazné kroky zmeny.

Čo ti robí vrásky v súvislosti s pominuteľnosťou života? 

Sú to strachy. Napríklad z chorôb, bojím sa o blízkych a nielen s vekom súvisiacu zdravotnú kondíciu.

Čo ti pomáha ráno vstávať s radosťou z postele? 

Zväčša je to mix radosti a povinností okolo prípravy detí do školy. Potom si zosúlaďujem svoj program dňa tak, aby odrážal moje vnútorné nastavenie. Poháňa ma radosť a zvedavosť z toho, čo “zázračné” sa cez deň udeje. A niekedy je to naopak. Sú dni bez energie. Nazvala by som to „low cost“, ale veľmi potrebný. Dajú sa vtedy vnímať iné dimenzie života. A čakať :-)

Tvoj odkaz pre čitateľov bez ohľadu na vek? 

Nerada označujem etapy života ako krízy. Pravdou ale je, že sa dejú. Keď niečo nesprávne vyhodnotíme, nerozumieme tomu a nepripustíme si to, čo sa deje, prípadne životné dianie nevhodne uchopíme, kríza naozaj príde. Vďaka za ňu.

Pod povrchom tej nespokojnosti, vyčerpania a straty angažovanosti je naša transformácia, ktorá nás posúva v ústrety tomu, čo pre seba hľadáme a po čom skutočne túžime.  

Henrieta Hudecová (1978)

• reinvention guide
• helping people to make a mindset difference by bringing more LIFE, VALUE & LEADERSHIP BACK TO THEIR STAGE 
• hosting virtual shows #reinventingTALKS and #WalkTheReinventionTalk 
• change lobbyist & accelerator
• gratitude ambassador
• humanity awareness advocate

henrieta@vsetkozacinavhlave.sk
#reinventingWITH Henrieta
On my mission for #betterSLOVAKIA and #BetterBusinessWorld and #BetterTogether.

Foto: Jana Marie Knotová

Príspevok Henrieta Hudecová: „Pre transformáciu v strednom veku potrebujeme pochopiť, čo sa nám deje a prečo“ zobrazený najskôr Life koučing.

Keď na sebe spozorujeme prvé prejavy pribúdajúceho veku, premkne nás stres, aktivuje sa naša zraniteľnosť a prepadneme pocitom neistoty. Najskôr nám príde ako dobrá stratégia zakryť viditeľné známky starnutia a ignorovať nepríjemné pocity, ktorých sa snažíme zbaviť za každú cenu. Dlhšie nám trvá, než prijme, že sú skutočné a chcú nám niečo povedať. Nikto nás neučí (keď si odmyslíme reklamy), ako reagovať na kvantum rôznorodého stresu, ktorý zmeny súvisiace so starnutím do našich životov prinášajú. 

Ako akceptovať zmysluplnosť starnutia?  

Než vám k tomu napíšem nejaké postrehy, ponúkam šesť príbehov. Žiadny nepatrí konkrétnemu človeku. Sú kompilátom z mnohých vypočutých príbehov, aby som na nich ilustrovala tému, ako nás starnutie – fyzické, mentálne, emočné vháňa do krízy stredného veku. 

Keď si príbehy prečítate, doprajte si chvíľu na uvažovanie. Ktorý sa vás dotkol, čo z neho s vami rezonuje? Chvíľu to pozorujte a potom čítajte ďalej. 

🧡 Mám pocit, že zrazu idem prudko dolu z kopca. Moja vitalita a nadšenie sa vytratili a mám pocit, že žiadna motivácia ma nedokáže zachrániť od pocitu márneho snaženia. Všetko sa totiž zhoršuje, keď si predstavím, že nemám dôvod vstávať ráno z postele. Načo, prečo? 

🤎 Som šialene unavená. Keby len to, ja sa cítim úplne prázdna. Som napnutá a podráždená v každej chvíli. Cítim sa ako v pasci, z ktorej nedokážem ujsť. Chcem sa uvoľniť, ale nejde to. Hromadia sa mi povinnosti, ktoré nestíham a viem, že to bude ešte horšie. Ako nad tým môžem vyhrať? 

🧡Dokázal som fičať vysokou výkonnostnou rýchlosťou. Ani som si nestačil uvedomiť, ako rýchlo z môjho života zmizli drobné radosti. Syn odišiel študovať do zahraničia a manželka má svoje koníčky. Mne zostala iba práca, kde mi teraz hrozí, že ma vymení niekto, kto nepotrebuje voľný čas pre seba. Niekto, kým som bol ja pred 15 rokmi. Kto som teraz ja? 

🤎 Som pripravená vykúpať sa vo svojej frustrácii, aby som dokázala lepšie porozumieť samej sebe. Rada by som sa vyhla chybám, ktoré som urobila v minulosti. Dá sa nájsť nejaká radosť v predstave, že by som svoje starnutie prijala a prestala vzdorovať? 

🧡 Pracoval som tak tvrdo a tak dlho, až som z toho ochorel. Najhoršie je, že hoci musím odpočívať, nedokážem to. Ja neviem, čo je to ničnerobenie. Ako mám sám seba presvedčiť, že mám hodnotu aj vtedy, keď nerobím dôležité veci? Ako mám uveriť tomu, že aj keď sa nebudem o niečo snažiť, aj tak ma budú mať ľudia radi?  

🤎 Cítim bezhraničnú zmes smútku, vyčerpania, stratenej vôle a beznádeje. Rada by som to všetkým vysvetlila, lebo túžim po tom, aby ma pochopili a boli empatickí. Nejde to. Iba dostávam rady, ako sa mám vzchopiť a objaviť nový zmysel života. Mám sa tešiť, že ma čaká skvelá životná etapa. Ako mám tomu uveriť, keď si najviac zo všetkého želám byť neviditeľná a mať pokoj od ľudí aj od sveta?

O momentoch, keď sa necítime vo svojej koži

Nehovoríme o svojich rozporuplných pocitoch – ani verejne, ani blízkym. Nie sme vychovávaní k tomu, aby sme priznali svoju nedokonalosť a neschopnosť poradiť si s nepríjemnými pocitmi. Vnímame to ako poníženie, ako niečo, čo by malo ostať ukryté pred zrakom druhých, aby sme ich alebo seba nevystrašili. Nasadzujeme si masku odvahy a smútime len v súkromí. Predstierame, že sme statoční a záťaž zvládame. 

Ku kríze pristupujeme, akoby šlo o anomáliu v našom živote, ktorá má ostať utajená alebo ignorovaná. Znamená to, že sme z bežného vnútorného rozpoloženia urobili tajomstvo, ktoré nemá nikto poznať. Ťaživé tajomstvo, ktoré nás oberá o pokoj na duši, kazí nám radosť a berie nádej. 

Múdrosť však patrí tým, ktorí si dokážu priznať, že im je ťažko, beznádejne, frustrovane, zlomene, bezvýchodiskovo… Ako to počúvam od ľudí, ktorí si dovolia debatu so mnou. V tej ich zraniteľnosti je sila – sila postaviť sa za seba a hľadať zdroje podpory, vnútornej i vonkajšej. Prizvať niekoho citovo nezainteresovaného do svojho príbehu je oslobodzujúce. Inak o prežívaní uvažujeme, keď máme spolucestujúceho a nie sme sami stratení v chaotickej džungli pocitov a myšlienok.  

Zimovanie – Ako nájsť útočisko v ťažkých časoch

Názov skvelej knihy Katherine May, v ktorej som objavila analógiu s procesmi, ktoré v nás spúšťa kríza stredného veku. A hoci je tento výraz spájaný s negatívnou konotáciou a bulvarizovaním, popisuje životné obdobie, kedy naše nevedomie prichádza s rekapituláciou doterajšej pomyselnej polovice života. 

Hlboko so mnou rezonovalo, ako autorka opísala svoje bolestivé obdobie. Ťažko jej ochorel manžel, syn prestal chodiť do školy a vlastné zdravotné problémy ju priviedli k odchodu z náročného zamestnania. Hlbokými úvahami zdieľa skúsenosti o sile odpočinku, o tichej kráse zimy a o cyklickom, nie lineárnom chápaní života. Mayno zamýšľanie sa s prírodnými a mytologickými metaforami vo mne vyvolalo silnú odozvu. Smutné a chladné obdobia sú rovnako intenzívne a silné, keď prídeme do stredného veku. 

Nekonečná, nepredvídateľná zmena je odvekou podstatou života

Keď máme nažité, nastáva čas na premýšľanie, rekapituláciu, obnovu stratených síl a veľké upratovanie či radikálnu obnovu. To všetko je nevyhnutné. Nahovárame si, že sa to možno dá nejako zjednodušiť, než nás to dohoní so spoľahlivou zákonitosťou, že život sa vo svojej podstate nedá mať pod kontrolou. 

Snažiť sa nájsť dokonalé pohodlie – fyzické, emočné, duševné, duchovné je ilúzia, ktorú nám vnucujú reklamné príbehy. Keď sme zmietaní rozporuplnými myšlienkami a emóciami, niet kam ujsť. Hľadanie rýchlej útechy je únik, ktorý nám iluzórne oddiali prežívanie frustrácie, ale precitnutie bude o to tvrdšie. 

Moja osobná skúsenosť (tiež som midliferka), aj skúsenosti mojich klientov potvrdzujú, že niektoré myšlienky a pocity sú ťažko stráviteľné. Hlavne vtedy, keď sa ich snažíme popierať, alebo sa tváriť, že ich nemáme na tanieri. Trávenie uľahčuje uvedomenie si, že život je konštantná zmena. Jediné, čo dokážeme mať pod kontrolou, je spôsob, akým sa k nej postavíme.

Som fanúšičkou pozitívneho myslenia vďaka technikám z pozitívnej psychológie, ale nepovažujem ich za všemocné. Keď sa usilujeme vytesniť druhú stranu svojho príbehu, ktorý sa nám nepáči, nájde si svoju cestu, aby sa nám ukázal v najmenej vhodnej chvíli. Zvyčajne vtedy, keď nás budú sužovať pochybnosti, že čo ak nie sme dosť silní, aby sme to všetko zvládli. A čo ak to nevydržíme? Čo potom? 

Ako sa o seba starať v období, kedy sa naše prežívanie mení?

Som si vedomá, že sa nedá dosť zdôrazniť, aké je dôležité samých seba prijímať práve takých, akí sme v tejto chvíli. Nie takých, akými by sme si prali byť alebo akými by sme podľa svojho presvedčenia byť mali. 

Môžeme s pribúdajúcim vekom bojovať, alebo ho akceptovať. Alebo ideálne spojiť akceptovanie a bojovanie. Akceptovanie, že sú určité zmeny, ktoré nemôžeme zvrátiť. Dejú sa zvonku aj z vnútra. Obidve sú dôležité. Bojovanie s vekom sa oplatí nahradiť prácou, ktorá pomáha naše telo udržiavať zdravé. Dá sa viesť „boj“ za to, aby sme ostali flexibilní po všetkých stránkach. Aby sme sa postavili zahanbujúcim pocitom a strachu. Aby sme si vážili samých seba za to, aký máme postoj k privilégiu žitia dlhšieho života.  

Chcem o tom väčšmi na svojom blogu písať. Ako tému starnutia uchopiť nie cez väčší výkon a drinu, ale cez prijatie toho, že zmeny sa nedejú jednorazovo. Prichádzajú v cykloch, znovu a znovu. Sú bežnou súčasťou života. A je rozdiel, či ich vnímame ako zlyhanie a očakávame, že sa rýchlo poučíme. Alebo si povieme, že aj druhá polovica života je len otázkou praxe.

Budem postupne prinášať odpovede na najčastejšie otázky súvisiace so stredným vekom: 

• Ako nájsť zmysel života v tejto fáze života?
• Ako sa vysporiadať s výzvami, ktoré prináša starnutie: zdravotné problémy, strata blízkych, zmeny v pracovnom aj osobnom živote?
• Ako nájsť nové spôsoby na rozvinutie svojich záujmov a získanie nových skúsenosti?
• Ako udržiavať zdravý životný štýl a zvládať stres?
• Ako nadväzovať nové vzťahy a udržiavať existujúce?
• Ako sa vyrovnávať s pocitom osamelosti a izolácie?
• Ako sa vysporiadať s emocionálnymi výkyvmi a zmenami nálad?
• Ako nájsť rovnováhu medzi prácou a osobným životom?
• Ako objaviť spôsoby pomoci ostatným?

P.S. 

Uvítam, keď sa podelíte o svoje zážitky, skúsenosti a čokoľvek, čo chcete zdieľať cez moje príspevky s ľuďmi. Keď mi napíšete, môžeme blog tvoriť spoločne.

Príspevok Starnutie je rast a zmena. Aj kríza a bolesť zobrazený najskôr Life koučing.

Zároveň kladiem otázku: Čo necháte za sebou, keď sa transformujete? Bude vám to chýbať? Pretože môžeme byť nadšení a hnať sa dopredu, ale potrebujeme sa aj pristavovať. Inak si nevieme overiť, či to, kde sme, naozaj prináša to, čo sme chceli. Je užitočné všímať si tak tienisté stránky našich rozhodnutí, ako aj nadšenie z možností. 

Je ľahké nadchnúť sa, prináša to eufóriu

Podržať si nadšenie a vášeň nebýva také ľahké. Nepôjde to bez toho, že by sme sa samých seba nespýtali, aké sú možné straty zo zmeny, alebo čo by sa v procese zmeny mohlo ukázať ako náročné. Hodí sa nám to na to, aby sme neboli zaskočení a nevzdali sa skôr, než uvidíme cieľovú rovinku. S ambíciami to býva tak – nesmieme ich ani príliš nadsadiť, ani podliezť, lebo v oboch prípadoch  pochováme motiváciu.

Pre jej vyživovanie potrebujem zámer, cieľ, plán, stratégiu, víziu, misiu – niečo, čo nás rozpohybuje v ústrety tomu, kde nám bude samým so sebou dobre a náš potenciál si bude spokojne hovoriť, že „toto“ mu sedí. V takomto naplnenom sebarealizovaní sa prestaneme vyčerpávať vkladaním energie do niečoho, čo za to nestojí. 

Ešte jedna nenápadná vec vplýva na vyparovanie nadšenia. Nie sme totiž najúprimnejšie tvory na tejto planéte. Často povieme jednu vec a urobíme druhú. Častejšie povieme to, čo si myslíme, že chcú počuť iní ľudia. Až potom, keď sme sami, sa snažíme robiť to, čo naozaj chceme. Bývame z tej rozporuplnosti frustrovaní a bezmocní. Úprimnosť voči sebe pomáha k tomu, aby sme sa za seba postavili a obhájili si to, čo je pre nás dôležité a významné. Nikto iný to pre nás nedokáže urobiť. 

Bombardovanie posolstvami spásy a istoty

Už sme sa poučili, že potrebujeme byť v strehu, keď nás niekto presviedča o rýchlom riešení, ku ktorému vedie desať ľahkých krokov. Je to lákavé, kto by nechcel nenáročné riešenia na všetko? Existenciálne však nevieme mať istotu. Svet nám rád ukazuje svoju nablýskanú podobu, ktorú chce, aby sme videli, ale to nie je realita. V realite potrebujeme čeliť tomu, že všetko sa mení a zmena je jediná istota.  

Ako koučka pomáham klientom žiť s neistotou. Neponúkam im falošnú istotu, že keď urobia „toto“ alebo „tamto“, stane sa „táto“ vec. Hovorievam, že keď som pracovala s niekým iným, alebo keď som niečo sama urobila, „toto“ nastalo. Každý je individualita a máme rozdielne skúsenosti. Univerzálne riešenia neexistujú. Ukazuje sa však, že sa nám pri niektorých záťažových situáciách hodí sprievodca. Nie že by sme ich sami nezvládli, ale môžeme sa s nimi mocovať kratší čas, keď máme spolucestujúceho. Vyberáme si ho podľa toho, aký druh pomoci potrebujeme a vďaka za tú pestrú ponuku odborníkov, ktorí majú akreditované vzdelanie, držia sa svojich kompetencií a etiky profesie.

Je nemožné zmeniť minulosť a predvídať budúcnosť

 Pokúšame sa o to a vzdorujeme, hľadáme spôsoby, ako by sme to obišli. Bývame rozšafní a mnohé naše pokusy sa podobajú na zbytočné nakupovanie a vyhadzovanie. Vedomá stratégia udržateľnosti – aj mentálnej a emočnej, spočíva v zmene kladenia si otázok. Namiesto toho, aby sme sa pýtali, ako zarobiť viac peňazí, sa môžeme radšej pýtať, čo vlastne skutočne potrebujeme. Nadbytok to nebude. Nevieme odrazu šoférovať tri autá a bývať v dvoch domoch. Exupéry by nám na to povedal, že „dokonalosť sa nedosahuje vtedy, keď už nie je možné nič dodať, ale vtedy, keď nie je možné nič odobrať.” 

Aj keď nám to tak v kríze nepríde, sme dobre vybavení potrebnou silou na tvorenie, na premenu správania a formulovanie myšlienok vo svojom vnútri tak, aby smerovali k pozitívnej zmene. 

Ak sa veci nevyvíjajú tak, ako chceme, signalizuje nám to, že sa máme naučiť niečo nové, čo nám pomôže zdolať prekážky. Ak chceme zmeniť svoj život, musíme najskôr zmeniť niektoré svoje postoje. Zámerne nepíšem, že zmeniť seba – výbava je daná, karty sú rozdané. Hráme s tým, čo máme. Použijeme dôvtip, predvídavosť, fakty aj emócie, hravosť, vynaliezavosť a trochu zariskujeme, keď sa vydáme za komfortnú zónu. 

Čo so svojim zúfalým, skľúčeným, smutným… životom? 

Potrebujeme si dovoliť naplno sa venovať sebe, aby sme znovu objavovali seba samého. Je to nevyhnutné na to, aby sme posilnili vieru v samých seba, vo svoje zásady, hodnoty a presvedčenia, ktoré nám kryjú chrbát a držia nás pokope z hľadiska integrity. 

Zo svojej praxe môžem potvrdiť, že hodnotu má spoznať sa a stať sa sami sebou vo svojej úplnosti a prirodzenosti. Zmyslom je dosiahnuť celistvosť svojho bytostného Ja. Nedá sa to bez nadviazania kontaktu so svojím vnútrom, nahliadnutím na svoje tienisté stránky a zmierením sa s nimi. Predchádza tomu vysporiadanie sa s personou. Je to maska, ktorú sme si sami vytvorili, aby sme obhájili svoju pozíciu. Je obrazom nášho prispôsobenia sa spoločenským a kolektívnym hodnotám. Zatrasie nami, keď zistíme, že to, akí sme vo svojej podstate, a to, akí sme, keď máme nasadenú masku, sú dve odlišné bytosti. 

Keď sa príliš štylizujeme do podoby, ktorú sme si vytvorili, aby sme boli prijatí, pochopení a ocenení, strácame svoju autenticitu. Stojí nás to veľké množstvo duševnej energie, pretože v interakciách s ľuďmi nekonáme tak, ako chceme my sami, ale ako nám káže naša maska. Rada nás limituje pochybnosťami a strachom.

„Máme v sebe veľký, zaužívaný strach. Máme strach z mnohých vecí: z vlastnej smrti, zo straty milovaných, zo zmeny, zo samoty. Cvičenie všímavosti nám pomáha dotknúť sa nebojácnosti. Len tu a teraz môžeme zažiť úplnú úľavu, úplné šťastie. V praxi budhizmu vidíme, že všetky mentálne formácie – vrátane súcitu, lásky, strachu, smútku a zúfalstva, sú organického charakteru. Nemusíme sa báť žiadneho z nich, pretože transformácia je vždy možná.“

Podpora od veľkého vietnamského budhistického učiteľa a mierového aktivistu Thicha Nhata Hanha. Delil sa o svoje skúsenosti s praktizovaním vedomej praxe všímavosti. So všímavosťou sa každá činnosť v našom každodennom živote, vrátane chôdze, čistenia zubov alebo umývania riadu môže stať radostnou, uvoľnenou a zmysluplnou. Takýto prístup nám prináša pokoj, jasnosť a nadhľad. Vtedy sa transformácia odohráva bez vzdorovania voči vlastnej prirodzenosti.   

P.S.

„Ži svoju pravdu. Vyjadri svoju lásku. Podeľ sa o svoje nadšenie. Podnikni kroky smerom k svojim snom. Tancuj a spievaj. Prijmi svoje požehnania. Nech je dnešný deň hodný zapamätania.“ Steve Maraboli

Príspevok Ako opustiť svoj starý „nešťastný“ život zobrazený najskôr Life koučing.