Súznenie je základnou súčasťou komunikácie, a pritom v nej tak veľmi chýba. Nedokážeme ho vytvárať, pokým nie sme schopní empatie a súcitu. To sú predpoklady na to, aby bola myseľ otvorená, dobroprajná, veľkorysá, tolerantná… Namiesto toho, aby ju to ťahalo smerom k tomu, že je násilnícka, škodiaca, manipulatívna, agresívna… Vieme si to jednoducho otestovať: keď poštípeme seba, zistíme, ako to bolí druhých. Také uštipačné zlomyseľné poštipnutie býva jedovaté.

Súznenie si neraz zamieňame za snahu pomáhať. Zdôvodníme si, prečo máme právo vtrhnúť do sveta toho druhého a naprávať jeho myšlienky, pocity, skutky… Zabúdame, že to všetko je nedotknuteľné. Môžeme to meniť iba u seba. Nemáme žiadne právo preukazovať ľuďom vrelosť a súcit iba keď splnia nejaké podmienky. Je to naša sloboda voľby, keď sa rozhodneme dotýkať cudzej bolesti. Rozhodne to však nemôžeme robiť tak, že by sme niekoho zachraňovali proti jeho vôli. Je to obdobné, ako keď nepočúvame, aby sme porozumeli, ale počúvame, aby sme dávali odpovede. Preukazovať účasť a priateľské porozumenie sa nám darí najlepšie vtedy, keď sa nepokúšame vpašovať svoj príbeh do príbehu tých druhých.

Príspevok Komunikácia bez súznenia vedie k „naprávaniu“ zobrazený najskôr Life koučing.