Vie byť z toho chaos. Zavše hlava vyhlási vojnu voči ďalším myšlienkam, ktoré nevedú k riešeniam. V paralýze z analýzy pustí sebaovládanie a priestor si zoberú emócie. Unesú nás mimo konštruktívnosť a výrazne obmedzia slobodu nášho konania. Nestačíme sa čudovať, akých neprimeraných reakcií sme schopní, aké výbuchy, útoky a sabotáže vyrobíme. 

Eliminovať tieto stavy, kedy máme pocit, že nás ten pretlak rozpučí, spočíva v privedení hlavy a srdca k dohode, že pôjdu jedným smerom. Proces je to takmer jednoduchý. Najskôr potrebujeme rozpoznať a rozdeliť záležitosti na tie, ktoré sú mimo našej kontroly a nedokážeme ich ovládať, a na tie, ktoré môžeme ovplyvniť.
Príde kľúčová otázka: Ako rozlišovať medzi tým, čo môžem a tým, čo nemôžem zmeniť? Závisí to od toho, na čo máme a na čo nemáme dosah po vyhodnotení situácie z pohľadu možných riešení. 

Prijať veci, či akceptovať situáciu však neznamená vzdať sa. Ak nemôžeme nič urobiť, aby sme situáciu zmenili, neznamená to, že s ňou nemôžeme zaobchádzať aktívnym spôsobom. Dovedie nás to k sebe samým, svojim hraniciam, hodnotám, postojom a zodpovednosti. 

Použiť môžeme iba silu – či už mentálnu, duševnú alebo emočnú, ktorú máme v danom okamihu. Tak máme vo svojej moci rozhodnutia, ktoré urobíme práve teraz. Keď sa sústredíme na rozpoznávanie toho, ktoré časti nášho dňa sú a ktoré nie sú v našej moci, budeme vyrovnanejší. Na rozdiel od postoja v každej chvíli vzdorovať, bojovať, útočiť, a tým svoje prežívanie vystavovať bezmocnosti, frustrácii a strate energii a času.

Napísané jednoducho krkolomne: To najlepšie, čo môžeme robiť, je robiť to najlepšie, čo môžeme.
Ako hovorí staré príslovie: „Ako robíš niečo, tak robíš všetko“.
V každej chvíli vieme byť láskaví k druhým aj k sebe a pomáhať tak, ako nám to dáva zmysel.
Nemusíme sa rozlaďovať rozčuľovaním sa nad tým, ako nemožne to robia tí druhí. 

Príspevok Ako vyjednať prímerie medzi hlavou a srdcom? zobrazený najskôr Life koučing.