Keď sa nám okolnosti nášho života zdajú také ťažké, že ich ledva dokážeme uniesť, pomôže nám súcit. Sprevádza nás k prijatiu vlastnej zraniteľnosti. Vieme, že je ľudské byť nedokonalí a robiť chyby. Ľahšie to však akceptujeme u iných, než u seba. Od seba očakávame, že budeme vo všetkých svojich rolách čo najlepší, najstatočnejší a najhrdinskejší. 

Postoj k súcitu ovplyvňuje nielen prežívanie

Aj ostatné vôľové a mentálne zložky od neho závisia. Podľa toho nás poháňajú k správaniu a zvádzajú súboj s našimi presvedčeniami. Na ilustráciu toho si pomôžem príbehmi dvoch žien.

Zitu jej vnútorný hlas neustále kritizuje a zvyčajne skončí v negatívnom cykle podhodnocovania a znevažovania samej seba. 

Zita patrí k ľuďom bez súcitu k sebe. Nespôsobila si to sama. Vyrástla v prostredí, kde necítila bezvýhradnú lásku a prijatie. Bola tlačená do toho, aby naplnila očakávania náročných rodičov, ktorí ju povzbudzovali, že ju majú radi, ale… Má byť lepšia ako Anička a viac sa snažiť. Na pochvaly nedošlo.

Trápi ju, že nedokáže prirodzene prežívať svoju bolesť. Vie, že je na seba príliš tvrdá a zhovievavosť je pre ňu olympijská disciplína. Hľadá uistenie a potvrdenie svojej hodnoty u iných ľudí. Vo vnútri seba cíti silné pocity viny, že zlyháva. Považuje sa za podvodníčku, lebo nič z toho, čo dosiahla, nebolo vďaka jej schopnostiam. Bagatelizuje svoj úspech a považuje ho za šťastie. Bojí sa, že keď sa to odhalí, už ju nikto nebude mať rád. Chráni sa tým, že sa naučila chystať si stratégie, ako situácie lepšie kontrolovať alebo ovplyvniť. Je stále v strehu a pomyslenie, že by bola autentická jej naháňa hrôzu. 

Irmu jej vnútorný hlas podporuje. Aj keď si je vedomá všetkých svojich pochybení a nedostatkov, cíti sa bezpečne a dovolí si občas zariskovať. 

Irma si pestuje vyvážený postoj k vlastným negatívnym emóciám. Nebolo to vždy tak. Nespokojné výhrady voči sebe aj svetu jej strpčovali život. Povedala si, že tým nechce byť limitovaná. V spolupráci s koučkou sa pustila do sebaspoznávania a rozvíjania emočnej inteligencie, aby rozumela svojmu prežívaniu a vyznala sa v ňom. 

Už svoje pocity nepotláča, ani nezveličuje, ani pred nimi neuteká. Prestala hrať so sebou hru na skrývačku. Akceptuje svoje emócie v celom rozsahu a považuje za prirodzené, že ju vedia dať do pohody, ale aj ťahať dolu. Nazerá na svoje neúspechy so súcitom rovnako, ako to robí pre priateľov, keď ich podporuje a utešuje. Prijala samu seba takú, aká je, aj s tým, čo jej nejde a v čom nie je dobrá. Stalo sa pre ňu automatické približovať sa k sebe bez toho, aby sa tvrdo hodnotila a odsudzovala. To jej umožňuje venovať plnú pozornosť svojej zraniteľnosti, lebo z nej čerpá silu. Vie, že možnosti svojej slobodnej voľby môže rozširovať. 

Skutočný súcit je súčasťou našej sebadôvery 

Rozvíjať súcitnosť voči sebe nás nikto neučí. Skôr príde varovanie, že keby sme to so súcitom preháňali, boli by sme slabošskí. Avšak, práve súcit nám pomáha dovoliť si byť zraniteľní bez zbytočných pocitov zlyhania a viny.

Zraniteľnosť nie je v žiadnom prípade slabosť ani naivita. Je to skutočná vnútorná odvaha a sila, kedy konáme vedome na základe svojho presvedčenia a hodnotového rebríčka, bez ohľadu na výsledok a na prijatie ostatnými. 

Na túto tému je skvelou odborníčkou psychologička Kristin Neff – www.self-compassion.org Realizovala prvé akademické štúdie zamerané na súcit voči sebe.

Kristin zadefinovala tri základné elementy súcitu so sebou: 

Láskavosť k sebe znamená byť k sebe láskaví a ošetrujúci vo chvíľach, keď sa stretávame s bolesťou alebo s vlastnými nedostatkami. Takýto postoj je opakom ignorovania alebo zraňovania sa prehnanou sebakritikou.

Vedomie ľudskej spolupatričnosti zahŕňa pochopenie, že trápenie a osobné neúspechy a s tým súvisiace negatívne emócie, patria k všeobecnej ľudskej skúsenosti, ktorú zdieľame všetci. Umožňuje nám to vidieť naše osobné slabosti a ťažkosti zo širšej perspektívy. Necítime sa potom izolovaní vo svojej nedokonalosti.

Všímavosť nám pomáha zaznamenávať si negatívne myšlienky a emócie so záujmom a otvorenosťou. Ide o stav mysle, vďaka ktorému pozorujeme vlastné myšlienky a pocity také, aké sú, bez snahy potlačiť ich alebo sa im vyhnúť. Deje sa to bez toho, aby sme spadli do sebadeštruktívneho linčovania sa. 

PRAKTIZOVANIE SÚCITU

Systematický rozvoj súcitu voči sebe je vec tréningu. Vieme sa ho naučiť ako mnohé iné sociálne zručnosti pravidelným praktizovaním. 

Na začiatku potrebujete rozvinúť všímavosť voči svojmu prežívaniu: 

• Sledujte akékoľvek negatívne, sebakritické myšlienky a vnútorné monológy.
• Uvedomujte si, že sú to iba myšlienky, konštrukcie a interpretácie; nie sú to skutočné fakty.
• Skúmajte spôsoby, ako môžete prehodnotiť? pozmeniť? negatívne hodnotenia na súcitnejšie. 

Cvičenie prvé

Sami sebe priateľom

Najjednoduchší spôsob, ako sa naučiť byť k sebe súcitný, je technika najlepšieho priateľa. Keď sa pristihnete, že ste sa dostali do módu sebakritiky povedzte si stop! Usmejte sa a skúste si namiesto toho predstaviť, čo povzbudzujúceho by vám povedal najlepší priateľ, priateľka. Nevyriekli by nič negatívne, hanlivé, urážlivé, kritické a tvrdé. Zneli by rovnako, ako keď počujete láskyplného, vrúcneho rodiča chlácholiť dieťa. Urobte takého rodiča samým sebe. 

Cvičenie druhé

Píšte si súcitný denník

Minimálne týždeň si zapisujte všetky udalosti, ktoré vás počas dňa zaboleli, z ktorých ste boli nešťastní, či na seba nahnevaní, odporúča Kristin Neff. 

V ďalšom kroku ich skúste spracovať nasledovne:

• Najskôr použite svoju všímavosť. Uvedomte si všetky pocity, ktoré boli s nepríjemnými udalosťami spojené a snažte sa ich bez posudzovania akceptovať. Popíšte, čo sa s vami dialo bez toho, aby ste svoje emócie zveličovali alebo podceňovali.
• Napíšte si, ako je vaša skúsenosť spojená s nedokonalosťou ľudských skúseností vo všeobecnosti. Napríklad: To, že som mala dnes pri webinári okno, sa môže stať každému. Každý by sa v rovnakej situácii cítil v rozpakoch a zahanbený.
• Nakoniec použite láskavosť k sebe: Napíšte sami sebe slová pochopenia a útechy, jemným a upokojujúcim tónom: Moja, dnes si to mala vážne ťažké. Nič si z toho nerob! Zvládla si to najlepšie, ako sa v danej chvíli dalo. 

Pravá výzva je „dovoliť si“

Nebýva to hneď na prvú, dovoliť si otvorene hovoriť o tom, kým ste a robiť to, čo intuitívne cítite ako správne. Je to proces zdolávania svojich strachov v mimo komfortných zónach a znášanie emočného nepohodlia, než sa prepracujete k trúfalosti povedať hlasné nie a držať svoje vytýčené hranice.

Bude to proces ako chodiť do studenej vody. Aj omočiť palec sa ráta, lebo potom príde chodidlo, celá noha, až sa postupne namočíte celí. Zistíte, že to nie je také hrozné postaviť sa za seba, prídete tomu na chuť. Podporia vás vyplavené endorfíny z pocitu oslobodenia a úľavy. Je to zábava byť autentickí. Získate viac rešpektu od okolia, keď sa prejavíte asertívne a sebaisto. Ten závan slobody – mentálnej, emočnej, spirituálnej, ktorý budete cítiť zakaždým, keď budete verní sebe, sa nedá vyvážiť zlatom.

Príspevok Dve nenáročné cvičenia na kultivovanie súcitu voči sebe zobrazený najskôr Life koučing.

Sklesnuto som sa dívala z okna na oblohu a bola som si vedomá, že je vo svojom jadre nemenná. Bez ohľadu na to, či po nej plávajú mraky ľahučké ako pena z mlieka, alebo ťažké ako mechy s vodu, stále je to obloha. Prišlo mi to ako dobrá analógia s mojim prežívaním. Vo svojom jadre som to bola ja, ale telom sa mi preháňal vírus a rozhodol sa, že ho celé obsadí. Moja vnútorná obloha tak menila scenériu rýchlejšie ako pred búrkou. Až som zneistela, či som to naozaj ja. 

Ako ma môže telo tak rýchlo vypnúť? 

Niežeby som nevedela, že je to možné. Len som od neho čakala, že ma väčšmi podrží, lebo veď behám, cvičím jogu, meditujem, otužujem, starám sa o vyváženú životosprávu. Po prvotnom rúhaní sa, že som to od neho automaticky chcela, som sa mu za to ospravedlnila. Prečo by nemalo mať po 15 rokoch bez PN nárok na to, že zostane v posteli bez vymýšľania? Každý deň som mu ďakovala, že to zvláda doma. Obavy, že budem musieť ísť do nemocnice ja alebo môj muž či syn boli nočnou morou. Racionálne som si povedala, že keď to bude potrebné, stane sa to, nech to neriešim vopred, ale strach cez to hravo prešiel a vyrábal katastrofické scenáre. 

V ťažkých chvíľach odkázaná sama na seba 

Bola som vďačná za všetky podporné správy a telefonáty, ale boli momenty, kedy som na ne nevládala odpovedať. Čo napísať na otázku, ako mi je? Trpela som, budem toto šíriť do sveta, že je mi veľmi ťažko? Fyzicky aj psychicky, celé dekorované úzkosťou zo strachu o seba a svojich chlapov.

Starostlivo som sa pozorovala a skúmala, či sa už idem zrútiť. Boli chvíle, kedy ma sebaľútosť prikryla ťažkou dekou a odmietla ku mne pustiť podnety zvonka – žiadna kniha, počúvanie, pozeranie. Iba intenzívne okamihy hroznej bolesti až na dreň. Apatia s rezignáciou a ľahostajnosťou. Strata vôle a chuti niečo okrem nutných potrieb urobiť. 

V tom turbulentnom kolotoči poskakujúcich a neustále sa meniacich emócií som si povedala, že potrebujem byť k sebe súcitná. Uvedomila som si, že keď sa k svojej chorobe nepostavím s láskyplnosťou, zarobím si taký emočný betón, že v ňom stuhnem a už sa nepohnem.   

Pomohlo mi, že súcit a vnímavosť mám rozvinuté vďaka svojmu poslaniu. Tým, že prijímam svojich klientov s ich jedinečnými príbehmi a vnútorným rozpoložením bez výhrad a hodnotenia, prirodzene som to urobila aj voči sebe. Aj keď úprimne musím priznať, že to nebolo hneď. Najprv som sa plácala vo vzdore a hneve. 

Otvoriť sa súcitu

Upokojila som sa, len čo som bezpodmienečne prijala seba aj s covidkou. Žiadne uberanie z vlastnej hodnoty za to, že to „mám“. Naordinovala som si jemnosť voči sebe samej. Udelila som si absolútny súhlas smútiť a rešpektovať svoju bolesť ako niečo prirodzené. Otvorila som sa vlastnému prežívaniu a chodila hlboko so svojho dovnútra, aby som sa dostala do stavu, ktorý existuje pred zrodom strachu. V tom napojení sa na seba prišlo vedomie, že byť nažive znamená byť celistvá a nenarúšať svoju integritu.

Súcit mi pomohol prijať všetky moje emócie ako legitímne. Dala som bokom ich obhajovanie  pred sebou alebo pred ostatnými. Bolo oslobodzujúce akceptovať všetku tú bolesť a za nič sa neviniť. Výčitky pri zistení, že som pozitívna boli veľmi silné a obviňovala som sa za kde čo. Napríklad, že som vírus doniesla domov a odovzdala ho mužovi a synovi. Nakoniec nás to zomklo tak, že na toto obdobie budeme s láskou, vďačnosťou a pokorou spomínať. 

Udržať bdelú všímavosť 

Tak, ako k nám emócie prichádzajú bez nášho dovolenia, rovnako to robia aj náhodné okolnosti. Preto ani emócie, ani nepredvídateľné životné udalosti tu nie sú preto, aby sme ich súdili. Primeraná reakcia spočíva v tom, byť voči nim súcitní. Nechať ich voľne plynúť, rovnako tak, ako necháva súcitná matka vyplakať svoje dieťa. Mne to pomohlo netrápiť sa väčšmi, než bolo nutné.  

Pestovať súcit voči sebe aj voči ostatným, nám pomáha odokryť svoju zraniteľnosť, v ktorej je sila. Tú však objavíme, až keď si dovolíme nebyť za každých okolností silní a nezdolní. Súcit sa niekedy stotožňuje s labilitou alebo precitlivenosťou. Je to škodlivý mýtus. Tým, že svoju bolesť prijmeme v láskavom objatí sebasúcitu, si vytvárame pozitívne emócie, ktoré dokážu vyvážiť tie negatívne.

Návrat do „normálu“

Teraz v mojom denníku vďačnosti dominuje vďaka za to, že nemám následky covidky. Na niektoré veci si chvíľu počkám, ako napríklad na behanie, ale nepovažujem to za nič tragické. Chodím na dlhé vychádzky a vidím viac detailov, počujem viac zvukov. Väčšmi sa pristavujem pri skúmaní prírody a vraciam sa domov s vyčistenou hlavou.

K postoju prijímať to také, aké to je, mi pomohol aj náš pokazený robot. Mlela som na ňom v zime šípky a prevodovka neutiahla toľkú záťaž zrniečok a zavarila som ju. Teraz strúham zeleninu ručne. Rozdiel je v tom, že potrebujem na to viac času. Poňala som to ako mindfulnessové cvičenie a sústreďujem sa na ten plynulý pohyb rúk a zmenu skupenstva mrkvy, jabĺčok, kapusty. Je to úžasný relax a harmonizujem si pri tom hemisféry. Takže, v konečnom dôsledku som nič nestratila, skôr získala. 

Tak je to aj pri ostatných veciach – niečo odíde, aby prišlo niečo nové. Rozhodovať sa vedome, nie na základe zvyku, otvára možnosti vydať sa aj smerom, ktorý by sme si podľa svojich skúseností nevybrali. Som vďačná, že mám teraz priestor vyskúšať si nové veci. Teším sa na kurz nordic walkingu a vitalitu si obnovujem vďaka 5 Tibeťanom.

P.S. Napísala som si menovitý zoznam tých, ktorým som vďačná za pomoc a podporu – odbornú, morálnu, fyzickú, emočnú, spirituálnu… Bola to dlhá ďakovačka, tak som to prehodnotila s publikovaním. Moji blízki a priatelia vedia, že ich pomoc nepovažujem za samozrejmú. V mojom svete som vyznamenala každého z nich – sú pre mňa obrovským vzorom empatie, starostlivosti a pokory. 🧡ÚPRIMNE ĎAKUJEM ZA VÁS VŠETKÝCH🧡

Ešte ma čaká zistiť, kto boli tí obdivuhodní mladí muži zo záchrannej zdravotnej služby, ktorí pre nás v jednu kritickú noc veľa urobili. 

Príspevok Ako mi súcit pomohol ľahšie zdolať covidku zobrazený najskôr Life koučing.

Láska rozpína dušu

Bez lásky sme ako nebožtík na dovolenke. Bez lásky sú naše životy prázdne. Ak nemilujeme, nie sme nikým. Sme biologicky, emočne, mentálne, fyzicky, duchovne, duševne spätí s láskou, s pocitom byť milovaní a patriť k niekomu (nie niekomu). Preto sa potrebujeme láskou intenzívne zapodievať a nachádzať najrôznejšie spôsoby, ako ju dostávať do svojho života a potom sa o ňu deliť.

 Najdôležitejší vzťah pre lásku?

Ten k samému sebe. Rozprávame osobe, ktorú milujeme, že je hlúpa, nemožná, neschopná, otrasná…? Nikdy to z lásky druhým nehovoríme. Sebe to povieme bez rozpakov a natvrdo. To sa však nezhoduje s prejavovaním lásky. Pokým prísnosť a tvrdosť voči sebe nezameníme za súcit a zhovievavosť, nepustí nás to do bezvýhradného  prijímania seba. Bez toho si nevieme naplno vychutnať lásku od druhých.

Milovať druhých viac ako seba nestačí

Niekedy sa snažíme milovať  druhých vášnivejšie než samých seba. Táto láska nás vedie do hĺbok vlastného Ja. Vďaka nej sa učíme prechovávať k sebe obdobnú lásku, akou dokážeme milovať iných. Darí sa nám to, keď veríme samým sebe a pristupujeme k sebe s rešpektom a úctou. Potom dokážeme byť aj voči iným láskaví a milujúci.

Od čoho je láska závislá?

Od toho, koľko z nej každý z nás má. Prepája ľudí podľa toho, ako milujú samých seba. Milovať a prijímať nedokonalosti ľudí okolo seba je omnoho jednoduchšie, než venovať vedomú pozornosť láskyplnosti voči sebe. Vyznávame prikázanie „Miluj blížneho svojho ako seba samého“, ale nežijeme ním naplno a autenticky. Potrebujeme sa učiť milovať samých seba bezvýhradne a bez podmienok, súcitne a sebakceptujúco.

Kedy lásku zabíjame?

Energeticky sa vyčerpáme vtedy, keď nastáva nesúlad medzi našimi slovami lásky a činmi. Keď naplno neprejavujeme lásku, ide to na úkor nás. Láska je taký stav nášho vedomia, ktorý dokáže mazať rozdiely medzi „ja“ a „ty“. Nie preto, aby vzniklo „jaty“, ale aby komplementarite nestálo nič v ceste. Len keď sme každý za seba celistvý, môžeme vytvárať pevný celok.

Kedy láska sama hynie?

Keď na ňu použijeme lži, zradu, vydieranie, manipulovanie, podlosť, zákernosť… Zakaždým, keď lásku sebe alebo iným odoprieme, pôsobí to na nás ako erózia – nezvetráme hneď, ale postupne… Trápime sa, cítime bolesť, bývame protivný, ochorieme… Bojujeme so sebou a s celým svetom, a to lásku odháňa. Hoci sú naše neláskavé prejavy volaním o pomoc, ostatní im nerozumejú.

Kedy sa láska nedostane k slovu?

Keď niekoho zradíme, podvádzame, klameme, chováme sa hrubo a nepekne… Nestačí o láske hovoriť, láska je v skutkoch a v každodennosti. A v žití s otvoreným srdcom napriek všetkým rizikám. Keď srdce hermeticky uzavrieme, nemôže prúdiť láska – ani dovnútra ani von.

Sú sebaprijatie a sebaláska sebecké?

Hlása spoločnosť, ktorá nás vedie k tomu, že máme uprednostňovať druhých, byť veľkorysí, ústretoví a zdvorilí. A zaradiť seba na koniec rebríčka priorít. Zabudnú nám v detstve povedať, že keď sa budeme vždy držať v úzadí, zostaneme neviditeľní – aj navonok, aj sami pre seba. Neviditeľné sa miluje iba iluzionisticky, nie skutočne.

Prečo sa naháňame za láskou od druhých?

Je to jednoduchšie, ako potvrdiť svoju sebahodnotu. Býva pre nás náročné prijať aj tie časti svojho ja, na ktoré nie sme hrdí, a ktoré skrývame hlboko v sebe, aby neuzreli svetlo sveta. Pokým neporozumieme prekážkam, ktoré nám stoja na ceste k sebaláske, nezdoláme ich. Je našou povinnosťou a veľkou výzvou prijímať svoj každodenný život s rovnakou láskou a otvorenosťou, s akou prijímame tých, ktorých milujeme.

Recept na lásku? Neexistuje!

Kto by nechcel úplne jednoduchý návod na to, ako získať lásku? Z môjho pohľadu neexistuje. Objavené je však niečo zásadné, čoho znalosť lásku chráni. Láske stoja v ceste títo traja „nepriatelia“: hanba, strach a zraniteľnosť. Porážme ich tým, čo je v našej prirodzenosti a autentickosti, odvahe cítiť a zdieľať svoju zraniteľnosť, v guráži predviesť svetu, kto sme a aká je naša vášeň. Potrebujeme to robiť nepretržite a bez ohľadu na to, či nám chodí odozva okamžite.

Láska ako najliečivejšia bylina

Všeobecnej láske k ľuďom a medzi ľuďmi dali Starí Gréci názov AGAPÉ. Čím menej je v spoločnosti agapé, tým väčší priestor má závisť, neznášanlivosť, netolerantnosť, nenávisť… Preto má zmysel lásku rozdávať, vyžarovať, vytvárať…, aby jej bolo medzi ľuďmi čo najviac bezpodmienečnej, ktorá vo svojej nesebeckosti nič nevyžaduje.

Príspevok Láska je čin, nie iba pocit zobrazený najskôr Life koučing.