Sklesnuto som sa dívala z okna na oblohu a bola som si vedomá, že je vo svojom jadre nemenná. Bez ohľadu na to, či po nej plávajú mraky ľahučké ako pena z mlieka, alebo ťažké ako mechy s vodu, stále je to obloha. Prišlo mi to ako dobrá analógia s mojim prežívaním. Vo svojom jadre som to bola ja, ale telom sa mi preháňal vírus a rozhodol sa, že ho celé obsadí. Moja vnútorná obloha tak menila scenériu rýchlejšie ako pred búrkou. Až som zneistela, či som to naozaj ja. 

Ako ma môže telo tak rýchlo vypnúť? 

Niežeby som nevedela, že je to možné. Len som od neho čakala, že ma väčšmi podrží, lebo veď behám, cvičím jogu, meditujem, otužujem, starám sa o vyváženú životosprávu. Po prvotnom rúhaní sa, že som to od neho automaticky chcela, som sa mu za to ospravedlnila. Prečo by nemalo mať po 15 rokoch bez PN nárok na to, že zostane v posteli bez vymýšľania? Každý deň som mu ďakovala, že to zvláda doma. Obavy, že budem musieť ísť do nemocnice ja alebo môj muž či syn boli nočnou morou. Racionálne som si povedala, že keď to bude potrebné, stane sa to, nech to neriešim vopred, ale strach cez to hravo prešiel a vyrábal katastrofické scenáre. 

V ťažkých chvíľach odkázaná sama na seba 

Bola som vďačná za všetky podporné správy a telefonáty, ale boli momenty, kedy som na ne nevládala odpovedať. Čo napísať na otázku, ako mi je? Trpela som, budem toto šíriť do sveta, že je mi veľmi ťažko? Fyzicky aj psychicky, celé dekorované úzkosťou zo strachu o seba a svojich chlapov.

Starostlivo som sa pozorovala a skúmala, či sa už idem zrútiť. Boli chvíle, kedy ma sebaľútosť prikryla ťažkou dekou a odmietla ku mne pustiť podnety zvonka – žiadna kniha, počúvanie, pozeranie. Iba intenzívne okamihy hroznej bolesti až na dreň. Apatia s rezignáciou a ľahostajnosťou. Strata vôle a chuti niečo okrem nutných potrieb urobiť. 

V tom turbulentnom kolotoči poskakujúcich a neustále sa meniacich emócií som si povedala, že potrebujem byť k sebe súcitná. Uvedomila som si, že keď sa k svojej chorobe nepostavím s láskyplnosťou, zarobím si taký emočný betón, že v ňom stuhnem a už sa nepohnem.   

Pomohlo mi, že súcit a vnímavosť mám rozvinuté vďaka svojmu poslaniu. Tým, že prijímam svojich klientov s ich jedinečnými príbehmi a vnútorným rozpoložením bez výhrad a hodnotenia, prirodzene som to urobila aj voči sebe. Aj keď úprimne musím priznať, že to nebolo hneď. Najprv som sa plácala vo vzdore a hneve. 

Otvoriť sa súcitu

Upokojila som sa, len čo som bezpodmienečne prijala seba aj s covidkou. Žiadne uberanie z vlastnej hodnoty za to, že to „mám“. Naordinovala som si jemnosť voči sebe samej. Udelila som si absolútny súhlas smútiť a rešpektovať svoju bolesť ako niečo prirodzené. Otvorila som sa vlastnému prežívaniu a chodila hlboko so svojho dovnútra, aby som sa dostala do stavu, ktorý existuje pred zrodom strachu. V tom napojení sa na seba prišlo vedomie, že byť nažive znamená byť celistvá a nenarúšať svoju integritu.

Súcit mi pomohol prijať všetky moje emócie ako legitímne. Dala som bokom ich obhajovanie  pred sebou alebo pred ostatnými. Bolo oslobodzujúce akceptovať všetku tú bolesť a za nič sa neviniť. Výčitky pri zistení, že som pozitívna boli veľmi silné a obviňovala som sa za kde čo. Napríklad, že som vírus doniesla domov a odovzdala ho mužovi a synovi. Nakoniec nás to zomklo tak, že na toto obdobie budeme s láskou, vďačnosťou a pokorou spomínať. 

Udržať bdelú všímavosť 

Tak, ako k nám emócie prichádzajú bez nášho dovolenia, rovnako to robia aj náhodné okolnosti. Preto ani emócie, ani nepredvídateľné životné udalosti tu nie sú preto, aby sme ich súdili. Primeraná reakcia spočíva v tom, byť voči nim súcitní. Nechať ich voľne plynúť, rovnako tak, ako necháva súcitná matka vyplakať svoje dieťa. Mne to pomohlo netrápiť sa väčšmi, než bolo nutné.  

Pestovať súcit voči sebe aj voči ostatným, nám pomáha odokryť svoju zraniteľnosť, v ktorej je sila. Tú však objavíme, až keď si dovolíme nebyť za každých okolností silní a nezdolní. Súcit sa niekedy stotožňuje s labilitou alebo precitlivenosťou. Je to škodlivý mýtus. Tým, že svoju bolesť prijmeme v láskavom objatí sebasúcitu, si vytvárame pozitívne emócie, ktoré dokážu vyvážiť tie negatívne.

Návrat do „normálu“

Teraz v mojom denníku vďačnosti dominuje vďaka za to, že nemám následky covidky. Na niektoré veci si chvíľu počkám, ako napríklad na behanie, ale nepovažujem to za nič tragické. Chodím na dlhé vychádzky a vidím viac detailov, počujem viac zvukov. Väčšmi sa pristavujem pri skúmaní prírody a vraciam sa domov s vyčistenou hlavou.

K postoju prijímať to také, aké to je, mi pomohol aj náš pokazený robot. Mlela som na ňom v zime šípky a prevodovka neutiahla toľkú záťaž zrniečok a zavarila som ju. Teraz strúham zeleninu ručne. Rozdiel je v tom, že potrebujem na to viac času. Poňala som to ako mindfulnessové cvičenie a sústreďujem sa na ten plynulý pohyb rúk a zmenu skupenstva mrkvy, jabĺčok, kapusty. Je to úžasný relax a harmonizujem si pri tom hemisféry. Takže, v konečnom dôsledku som nič nestratila, skôr získala. 

Tak je to aj pri ostatných veciach – niečo odíde, aby prišlo niečo nové. Rozhodovať sa vedome, nie na základe zvyku, otvára možnosti vydať sa aj smerom, ktorý by sme si podľa svojich skúseností nevybrali. Som vďačná, že mám teraz priestor vyskúšať si nové veci. Teším sa na kurz nordic walkingu a vitalitu si obnovujem vďaka 5 Tibeťanom.

P.S. Napísala som si menovitý zoznam tých, ktorým som vďačná za pomoc a podporu – odbornú, morálnu, fyzickú, emočnú, spirituálnu… Bola to dlhá ďakovačka, tak som to prehodnotila s publikovaním. Moji blízki a priatelia vedia, že ich pomoc nepovažujem za samozrejmú. V mojom svete som vyznamenala každého z nich – sú pre mňa obrovským vzorom empatie, starostlivosti a pokory. 🧡ÚPRIMNE ĎAKUJEM ZA VÁS VŠETKÝCH🧡

Ešte ma čaká zistiť, kto boli tí obdivuhodní mladí muži zo záchrannej zdravotnej služby, ktorí pre nás v jednu kritickú noc veľa urobili. 

Príspevok Ako mi súcit pomohol ľahšie zdolať covidku zobrazený najskôr Life koučing.

Mentálna sila dokáže chaotické myšlienky robiace poplach spacifikovať. Potrebuje od nás, aby sme boli vnímaví voči tomu, čo sa s nami tu a teraz, v tomto momente deje a dopriali si čas, než na to zareagujeme. Mám na mysli  stotinky, nie odchod do bunkra s konzervami. Pokým vypáli ako prvá amygdala (najstaršia časť mozgu), na vedomé uvažovanie a konštruktívne možnosti nezostane priestor. Automat plazieho mozgu sa mi hodí skutočne iba vtedy, keď ma naháňa v lese poľovnícky pes, lebo si myslí, že som dvojnohá srnka. Ja vtedy potrebujem ozlomkrky utekať, jačať a nájsť jeho majiteľa. Ešte by som mohla na neho zaútočiť, ale keďže som pacifistka, tak radšej lámem svoje bežecké rekordy. 

Keď som premýšľala, na čo sa chcem v dnešnom blogu zamerať, uvedomila som si, že som už o veciach, ktoré vám chcem na statočné a odvážne prežívanie odporúčať, písala. A tak som z doterajších mojich blogov vybrala 5 tém, ktoré by sa mohli proti paralýze z analýzy hodiť. Na strach neraz zaberá to, že myšlienky majú inú prácu, než vyrábať najhoršie možné verzie katastrof.

 Vykúpiť sa zo zajatia vlastnej bujarej negatívnej predstavivosti spočíva v tom, venovať pozornosť niečomu užitočnejšiemu a radostnejšiemu, než obavám. V tomto blogu nájdete päť tipov na pokorenie nanič myšlienok. 

Emócie sa nedajú oklamať ani odbiť. Majú svoj vlastný spôsob, ako nás prinútia brať ich na vedomie. Oplatí sa vedieť, ako na ne. Aj strach je emócia – pripisujeme jej negatívny význam, ale potrebujeme ho.

Nádej je úplne niečo iné ako obyčajné želanie či takzvané pozitívne myslenie. Nestačí len pohodlne sedieť, mať pozitívne myšlienky a silno si priať, ako by malo vyzerať niečo, na čo si nárokujeme.

Šesť jednoduchých tipov, ako v sebe zrodiť aspoň na čiastočného optimistu alebo menšieho pesimistu 🙂 

Prevencia je o jednoduchých veciach. Dan Gilbert, jeden z autorov významnej štúdie o šťastí radí: „Hlavné je byť oddaný niekoľkým jednoduchým typom správania: meditácii, telesnému cvičeniu, dostatočnému spánku, altruizmu…“ 

Príspevok Ako udržať hranicu medzi strachom a odvahou? zobrazený najskôr Life koučing.

Krízový stav v nás vzbudzuje pocit ohrozenia, úzkosť a neistotu. Naša myseľ tomu priradí automaticky vysokú prioritu a začne sa tým intenzívne zaoberať. Tým sa aktivuje sklon k negativite, lebo hlava sa začne zapodievať problémami a vytvára negatívne emócie. Tie na seba strhávajú pozornosť a nútia nás vytesniť všetko ostatné. Celá naša pozornosť sa zameria iba na problém a všetko ostatné ide do úzadia. 

Nikto z nás sa so situáciou, ktorá sa práve odohráva s Korona vírusom, doposiaľ nestretol. Napriek tomu vieme pre svoje fyzické aj mentálne zdravie niečo urobiť. Spísala som päť tipov na zostrojenie „mentálneho hasiaceho prístroja“, ktorý môže poslúžiť na vypäté záťažové momenty spojené s COVID-19. 

Je statočné priznať si, že sa bojíme

Prežívať strach, obavy, paniku, frustráciu, hnev, úzkosť, bezmocnosť, zraniteľnosť… je úplne normálne a ľudské. Sme tak skonštruovaní, aby nás tieto pocity chránili a viedli k zodpovednému, ohľaduplnému, empatickému, tolerantnému, akceptujúcemu a ľudskému správaniu. Nie je vhodné, ani zdravé tieto emócie potláčať alebo predstierať, že ich nemáme. Patria k nám a pomáhajú nám prežiť. Byť si ich vedomí a legitímne ich priznať je hrdinskejšie, ako sa nechať nimi vláčiť. Pseudo odvážlivec, z ktorého sa stane emočná nášľapná mína explodujúca už pri malom dupnutí nie je prototypom udatnosti. 

Nešírme toxické reči  

Pozor na negatívnosť a nepriateľstvo. Pravdaže, je ľahšie niekoho napáliť, zneistiť, skritizovať, znemožniť, strápniť, uraziť, zosmiešniť…, než potešiť, rozveseliť, podporiť, inšpirovať a šíriť nádej a optimizmus. 

Myslieť pozitívne (nie natieraním všetkého na ružovo), byť láskaví, ohľaduplní, súcitní a zhovievaví voči svojmu prežívaniu aj voči prežívaniu ostatných, prispieva k lepšej nálade a atmosfére v užších aj širších kruhoch. Zdieľať pozitívne emócie nič nestojí, a dokáže to veľké preventívne veci – neutralizovať negatíva a udržiavať nádej. Láskavosť je ten správny vitamín v každej chvíli.

Pozor na to, na čo sa teraz vrhneme 

Keď sa nedá vysporiadať so stresom tak, ako sme zvyknutí, lebo nemôžeme do fitka, sauny, na kultúru, do spoločnosti, dajme šancu novým aktivitám. Nemusia byť plnohodnotnou náhradou, ale v prírode aj na webe je stále dosť podnetov, ako kvalitne a plnohodnotne tráviť čas. Môžeme skúsiť techniku mini-meditácie a sledovať päť vecí pomocou zmyslov. Ide o to naplno otvoriť všetky zmysly a pokúsiť sa nimi zaznamenať päť zaujímavých vecí, ktoré dokážeme vidieť, počuť, cítiť, ochutnávať, a ohmatávať. Prehĺbime si tak sebavnímanie a sebauvedomenie, čo nás väčšmi napojí na seba.

Kŕmiť sa striedmou stravou bohatou na dobré nutričné hodnoty platí tak pre klasický metabolizmus, ako aj pre duševný. Zaťažovanie oboch nezmyslami a nezdravými vecami sa nám neskôr vypomstí. Nedávajme svojej hlave dôvod myslieť si, že nie sme fit, pokiaľ to tak nie je. 

Vhupnime do dňa s dobrou náladou

Napríklad, začínajme ráno s otázkou pre seba: „Ako môžem do dnešného dňa aktívne priniesť viac pozitívnych chvíľ? Ako sa z neho môžem viacej tešiť? Čo viem urobiť pre blízkych, aby boli v pohode aj oni?“ Ide o maličkosti, nemusí to byť nič veľké. Tie malé skutky pozornosti a činorodosti potom tvoria „materiál“ na tréning vďačnosti, kedy si večer zosumarizujeme tromi vetami, za čo sme v ten deň vďační. Nahradenie zvyčajného povzdychnutia „Čo ma dnes zase čaká!“ týmito otázkami prináša rýchly efekt, lebo pozornosť sa zameriava na to, čo sa dá robiť, namiesto lamentácií a sťažovania. 

Využime krízu pre seba 

Na čo dobré by mohla súčasná negatívna a ohrozujúca situácia poslúžiť? Už ste nad tým dumali a rozprávali sa o tom s niekým? 

Vychádzajme z toho, že sme tu vďaka našim predkom, ktorí sa dokázali adaptovať. Môžeme sa spoľahnúť, že nám genetická lotéria nadelila adaptačné schopnosti a je na nás využiť ich čo najlepšie, nech sa naši potomkovia za nás nemusia hanbiť. Premýšľanie a hĺbanie v situáciách, kedy hľadáme zatiaľ neobjavené riešenia pomôžu vzniknúť niečomu novému a dobrému. Vo vzťahu k sebe, aj k svetu.

Pevné zdravie prajem, drahí priatelia. Veľa ľudskosti, solidarity a všetkého zmysluplného z prejavovania našich lepších JA. 

Príspevok Dajte hlave dobré dôvody na zvládnutie krízy zobrazený najskôr Life koučing.

Strach je mechanická sila

Je reakciou na situáciu alebo na udalosti, ktorým sme vystavení, a ktoré nás zaskočia tak, že nevieme, ako na ne reagovať. Korene takýchto reakcií siahajú až do dôb, kedy bola príbytkom člo­veka jaskyňa a útek zárukou prežitia. Aj dnes potrebujeme utekať, keď nás niekto fyzicky ohrozuje, ale zvyčajne je naša strachová reakcia vyvola­ná vnútornými obavami a útek je najhoršie z možných riešení. Ním totiž dáme do pohybu proces, kedy nás opustí vôľa a tým dovolíme strachu, aby nám diktoval, ako máme konať. Akonáhle sme schopní uvedomiť si, že strach, ktorý nás ovláda, je svojím spôsobom mechanická sila – reflex, a že nemá nič spoločného s rozumom, stávame sa silnejšími než on.

Keď zistíte, že vaše reakcie vyvolané strachom sú reflexom, naučíte sa postupne nazerať na situácie s uvedomením, že váš strach nie je to isté, čo vy. Zmyslom je pocho­piť, čo vo vás negatívna reakcia vyvoláva, aby ste sa so svojím strachom nestotožňovali.

Pamätáte si z detstva, keď ste sa báli tmy?

Videli ste v nej kdejaké príšery. Napriek tomu sa pod posteľou alebo v skrini nijaké neskrývali. Váš strach však bol skutočný, práve on vám diktoval prežívanie. Až do tej miery, že ste nemohli zaspať a potrebovali ste uistenie od blízkych, ktorí všetko prehľadali, že ste v bezpečí. Vašou snahou teda nie je spochybnenie vlastného strachu, ale pochopenie súvislostí, ako a prečo na vás pôsobí. Akonáhle sa začnete o svoj strach zaujímať, získavate akýsi odstup. Dovoľujete si tým dívať sa na seba ako na človeka, ktorý má strach. Uvedomovanie si toho je efektívne skôr, než sa dostanete do krízy. Preto sa oplatí trénovať svoju vnímavosť voči strachu a tomu, čo ho živí na niečom, čo vám iba trochu naháňa strach. Postupne sa vám vďaka skúsenostiam a vedomiu, že čelíte „iba“ strachovým myšlienkam, cez ktoré viete prejsť, keď sa rozhodnete, podarí posilniť odvahu. Vďaka postupne nadobúdanej sebaistote dokážete prekonávať obavy. Vždy, keď sa postavíte svojmu strachu zoči-voči a opustíte svoju komfortnú zónu, nadobúdate vieru v seba. To vám umožňuje vnímať väčšinu strachových situácií ako výzvy, ktoré sa oplatí zdolávať.

Ako obracať negatívne na pozitívne?

Pomôžem si príkladom na emócii zlosti. Zlosť môže byť použitá ako pozitívna emócia, pokiaľ je ventilovaná konštruktívne. Zlosť je súčasť frustrácie. Pokiaľ ju zacielime správnym smerom, dovedie nás k činnosti, ktorá pomôže zastaviť jej vznik. Keď našej mysli chýba vyrovnanosť, tak má tendenciu vytvárať si odpor k zlosti a oneskorovať sa v nachádzaní riešenia alebo pozitívneho ventilu. V prípade, že pociťujete nárast strachu alebo frustrácie, pohyb vám pomôže uviesť tento stav do rovnováhy. Cvičenie vás dokáže spojiť s telom a doslova zatriasť so zlobou vo vašom vnútri. Je dôležité nechať emóciám voľný priebeh: zlosť a frustrácia sú dôsledkom zadržovanej energie. Sme ako tlakový hrniec, v ktorom sa varí fazuľa. Tlak sa hromadí vo vnútri, pokým nie je uvoľnený cez ventil. Keby ventil zlyhal, hrniec vystrelí pokrievku a fazuľa je všade. Rovnako, ako je zúriaci človek „všade v priestore“. Keď nájdete spôsob, ako vypúšťať priebežne paru, ušetrí vám to veľa energie a popoženie dopredu, lebo tlak sa nebude hromadiť a vy sa budete cítiť väčšmi nad vecou.

Dva dôvody prečo sa oplatí mať odvahu

Mať odvahu znamená odmietnuť konať pod tlakom vlastných slabostí. Ak ste ovládaný slabosťami, nemôžete konať súdne. Potrebujete získať odstup, upokojiť sa a chvíľu počkať, než sa rozhodnete k nejakému gestu, k činu. Nesmiete si však pliesť odvahu s trúfalosťou, kedy sa ženiete do čohokoľvek. Taký beh by vás mohol priviesť k tomu, aby ste sa znovu vrátili k svojim predošlým modelom správania sa. Potrebujete pochopiť, čo je príčinou vašich slabostí, alebo takého konania, ktoré pokladáte za slabosť. Potom budete pripravení urobiť rozhodnutie.

Mať odvahu znamená vytrvať navzdory svojmu strachu. Ak sa rozhodnete žiť podľa svojich zásad, skoncujete s tradíciami, s obrazom alebo predstavou, ktoré o vás ľudia majú. Toto rozhodnutie vás môže vydesiť. Vypočujete si kvôli nemu nepríjemné poznámky. Rozhodnutie žiť podľa svojho a nie podľa toho, ako si to prajú iní, však stojí za to.

Príspevok Ako prejsť cez čiernotu strachu zobrazený najskôr Life koučing.

Je to o postoji – keď si vyberieme, že budeme realistický, a nie strachový, môžeme posilňovať svoju sebaistotu. Tá sa vytvára aj tým, že sa do vecí činorodo púšťame, aby sme získavali skúsenosti, rozvíjali sa, a tak sa stávali odvážnejšími.

Napomáha k tomu každodenná dávky proaktivity v podobe kladenia si otázky: Čo malého môžem urobiť – pre seba, pre iných, pre svet…? Namiesto toho, že by sme sa pýtali: Čo by som tak mohla urobiť, aby “tá vec” zmizla? Oplatí sa zaoberať tým, na čo mám dosah, čo môžem ovplyvňovať, odtiaľ sa mi vložená energia vráti. Preto sa väčšmi venujte sebe, než tomu, ako na vás pozerajú tí druhí. Tí druhí nežijú váš život.

Vy máte slobodu voľby pozvať si do svojho života ľudí, zážitky, vnemy, podnety…, čokoľvek, čo si vyberiete a po čom túžite. Aj keď sa to nedá niekedy okamžite, tie „malé veci“, ktoré denne robíte, vás k tomu privedú postupne.

Príspevok Voľba postoja so slobodou voľby zobrazený najskôr Life koučing.

Sociálnym búrkam sa nedá celkom vyhýbať, ale môžeme sa lepšie „obliecť“. Napríklad do „užitočnosti“, ktorá celkom dobre odpudzuje deštrukciu takýchto búrok. Je to prosté – byť sebe aj ľuďom užitočný, prínosný, obohacujúci, inšpiratívny, podporný, pozitívny… znamená šíriť radosť.

Radosť dokáže s ľahkosťou nahrádzať strach. A keď máme o trochu viac odvahy než strachu, tak sme väčšmi v pohode a znášame výkyvy ľahšie. Prípadne ich zavnímame omnoho skôr, než naberú rozmer tornáda.

Príspevok Prežitie v sociálnych búrkach zobrazený najskôr Life koučing.

Začali sme spoločne skúmať, čo je teraz inak, než bolo. Z príbehu som zachytila, že Janovi sa už neprihovára ten tichý hlas, ktorý mu na konci dňa zvykol hovoriť, že zajtra to skúsi inak – lepšie, odhodlanejšie, s vášňou… Ten hlas robil posla odvahe. Keď stíchol, vytratila sa odvaha. Niežeby predtým robila randál, ale bola tam a dozerala na proaktívnosť a činorodosť. A zrazu prišlo niekoľko situácií po sebe, kedy sa Jano o niečo usiloval, a nezískal pochopenie, uznanie a podporu od ostatných, a tým ani od seba.

Bol frustrovaný a sklamaný. Zostala mu pachuť zlého pocitu zo seba, lebo zlyhanie bolelo. Táto bezočivosť jeho pocitov nahovárajúcich mu, že je nanič, mu dávala zabrať. Namiesto toho, aby sa púšťal získavať nové, pozitívne skúsenosti, si systematicky pripomínal tie staré. Jano si uvedomil, že ho paralyzuje neustále prehrávanie si toho, čo mu nevyšlo. Nemal guráž pustiť sa do nových vecí, lebo sa bál, ako by to dopadlo. Jeho perfekcionizmu, ktorý mu predtým umožňoval vyniknúť, ho zrádzal. Chcel od neho dokonalé plány a odpovede aj na otázky, na ktoré chodia odpovede až z aktivít, a nie z teoretického špekulovania.

Resuscitoval svoju odvahu tým, že si udelil dovolenie konať v niektorých veciach aj bez garancie výsledkov. Pripustil, že môže viac improvizovať, aby zozbieral odvahu začínať nové veci hoci len preto, aby mal dobrý pocit zo seba. Sľúbil si, že prestane na seba tlačiť, lebo dokonalosť s odvahou a málokedy kamošia.

Mne pri úvahách o odvahe pomáha, že nepotrebujem poraziť strach, ale urobiť rozhodnutie, že niečo iné je dôležitejšie ako strach.

Príspevok Potrebujem odvahu. Poriadne veľa. zobrazený najskôr Life koučing.

V praxi sa mi ukazuje, že veľkou prekážkou pri našom postupovaní vpred sa stáva duševná bolesť. Tá často vyústi do úzkostných stavov. Úzkosť, podobne ako strach, patrí k dôležitým emóciám. Mobilizuje nás, aby sme sa bránili alebo utekali v prípade hrozby. Problém začína, keď sa úzkosť či strach objavujú príliš často, trvajú príliš dlho a ich intenzita je neprimeraná situácii. Keď úzkosti začnú človeka atakovať a prejavovať sa kombináciou telesných a psychických prejavov bez toho, aby ich vyvolalo reálne nebezpečie, nastáva obmedzovanie po všetkých stránkach. Človek žije s pocitom, akoby sa niečo ohrozujúce malo stať, ale pritom netuší, čo by to mohlo byť. Je v permanentnom stave pripravenosti na nebezpečie, na čo je naviazaná stresová reakcia.

Píšem o tom aj preto, lebo neraz sa ľudia hanbia priznať, že úzkosť ochromuje ich vôľu, rozlišovanie reálneho a iluzórneho, zatieňuje úsudok, vplýva na nálady a rozhodovanie… Človek sa snaží úzkosti rôzne potláčať. Je to vyčerpávajúce a frustrujúce. Oni sa totiž vracajú a zvyknú naberať na intenzite a prechádzať až do atakov. Nie je vôbec jednoduché, pestovať si také vlastnosti vedomia, ktoré sa dokážu úzkostiam postaviť, urobiť z nich objekt pozorovania a pochopiť, prečo sa dejú a odkiaľ prichádzajú.

Človek na to niekedy sám nestačí. Nie preto, že by to nedokázal, ale preto, že sám sebe nedokáže poskytnúť odstup a nadhľad, aby vnímal svoje prežívanie ako nezaujatý pozorovateľ. Pomáha  zveriť sa s tým niekomu, komu dôverujeme alebo odborníkovi z pomáhajúcej profesie. Nechať sa sprevádzať niekým emočne nezainteresovaným ponúka veľa možností, ako si prísť na možnosti riešenia a pomôcť samým sebe. A hlavne, ukončiť týranie seba vlastnou bezmocnosťou a obviňovaním sa z neschopnosti. 

Napoleon Hill by vás podporil aj týmto, pre neho charakteristickým vyhlásením: „Život, si porazený, pokiaľ ide o mňa, pretože nemáš nič, čo by ma mohlo odlákať od smiechu a si bezmocný v tvojej snahe podmaniť si ma strachom. Na život plný smiechu preto teraz dvíham pohár radosti!“

Príspevok Skutočne nám nič nemôže stáť v ceste, keď sa pevne rozhodneme dosiahnuť svoj cieľ? A veru môže! zobrazený najskôr Life koučing.