Nedá sa vnímať niečo, čo nie je. Zmena je život a meniace sa číslo rokov do zmeny patrí. Vďaka zaň a za zmenu. To, čo som si odžila mám v sebe aj s tým, čo mi to odovzdalo. Každý vždy v každom veku žije tak dobre ako vie, to sa nemení. Preto nie je čo vyčítať, nikomu a ani sebe. A nie je ani čo ľutovať. 

K tomu veku. Išla som s kamarátkou po meste a ona vraví: „Pozri, tie dievčatá, také mladé! Maja, ty by si fakt nechcela mať šestnásť?“ Rozosmiala som sa. Šestnásť, prečo? Mojich šestnásť som si odžila naplno a nič by som nemenila. Žila by som ich presne rovnako, tak prečo sa opakovať?  

Máš návyk alebo rituál, ktorý ti pomáha žiť naplnený život bez ohľadu na vek?

Môj návyk je samotné žitie. Slobodné žitie s možnosťou voľby, máme ho všetci. Je to dar pre každého na mieru. Preto sa ani nedá jeden život porovnať s iným, ani som to nikdy nerobila. Každý je ten správny pre každého, je náš a preto na našej strane. Nech to vyzerá akokoľvek, naše žitie proti nám byť nemôže, nejde to, ani technicky. Ten, čo má svetlo v očiach je človek bez veku. Taká bola moja stará mama. Bývala v centre mesta a ja som sa u nej, chodila som vtedy na vysokú, niekedy len tak zastavila. K nej sa dalo len tak prísť, nebolo sa treba ohlásiť. Niekedy nebola doma, ale vôbec sme to neriešili, len sme sa na tom zasmiali. 
Aj ja každému vravím, že k nám kamaráti chodia, stačí prísť. Ak nebudeme doma, volajte, vrátime sa, počkáte. 

Raz som starej mame vravela: Ja si s tebou rozumiem najlepšie z rodiny. A ona: Veď ja som stará! A smiala sa. Ja som sa smiala spolu s ňou a vravím jej: Ty nikdy stará nebudeš, si bez veku, lebo si rada na svete. Mala to v očiach. Nemala ľahký život, ale verím, krásny. Aj si poplakala, aj sa zasmiala, oboje, ako vravievala, ju uvoľňovalo. Pravdu vravela prirodzene. Napríklad som jej zavolala a spýtala sa, čo robila. Nepovedala, že nič, ale napríklad: Trochu som si poplakala, hneď je mi lepšie. Alebo: Toľko sme sa na tom so sestrou nasmiali. 

Prirodzenosť čistí a potom je fajn na svete. Prirodzený život ako rituál. Každé ráno visím dolu hlavou z hodvábnej plachty zo stropu, nech sa myseľ a všetko prekrví. Mám rada vzduch, voľnosť, ay fly jógu. Športujem, pravidelne, každý deň. Každý deň vybehnem aspoň na chvíľu von, nebo nad hlavou a pohľad naň vyrieši mnohé. 

Na čo sa tešíš vo svojej druhej polovici života?

Teraz mám päťdesiatjeden rokov. Keď som mala 50, na nete som našla, že je to prvé jubileum podľa pôvodného významu slova. Druhé je 100. Narodeniny mi boli darované. Oslávila som ich na čiernej zjazdovke, tá je z trojice modrá, červená a čierna najviac náročná. Bola som na lyžovačke s mojim mužom, deň predtým fúkal vietor, čierna zjazdovka zamrznutá. Pozná ma, zakazovať nemá význam, tak len komentoval, že je tá čierna nepríjemná a podobne. Nerobím napriek, v ten deň som ju nedala. Na druhý deň som mala narodeniny, muž ostal v penzióne, na lyže nešiel. Zjazdovka bola moja, lyžovali sme na nej len dvaja, ja a ešte jeden lyžiar. Podmienky sa nezlepšili, patrila len nám, pre nikoho iného nebola tá pravá. Keď sme išli spolu na sedačke, stále mi zvonil a cinkal mobilný telefón. Vravím mu, mám dnes narodeniny, 50 rokov, tak sa teším! To sú pre mňa narodeniny, koľkí si spomenuli, bola to tá najkrajšia hudba, pípanie, cinkanie, zvonenie, taký dar! A on: Ja budem mať päťdesiat až v júni. Tak som našla rovesníka, takmer. 
Na čo sa teším? Štandardne, stále na to isté. Na život a jeho žitie.

Robí ti niečo vrásky v súvislosti s pominuteľnosťou života? 

Raz sa mi na ceste domov peši prihovorila jedna pani. Začala vravieť o všetkej skaze sveta, takej kríze, inej kríze, takej nespravodlivosti a inej. Hneď ponúkla návod ako to všetko prekonať a čo ma zachráni, lebo stačí, ak budem žiť tak a tak a potom bude všetko dobre. Vravela som jej: Ja to tak nevidím, život je to, čo si zvolíme, naša optika. Svet je taký, aký ho vnímame, koho v tom našom máme. Uistila som ju, že mne je na svete dobre. 

Samozrejme, viem, odžila som, všeličo je náročné, zložité, ale ja mám život rada. A pani sa ma trochu podráždene spýtala: A čo vlastne máte na tom živote tak rada? A ja bez váhania: No predsa ten život, to žitie. Možno nie je ľahké, ale to byť nemusí, stačí, že je krásne a naše, však? 
Nie, netrápim sa, žiadne vrásky, som na svete, žijem rada.  

Čo ti pomáha ráno vstávať s radosťou z postele?

Nový deň a radosť z toho, čo prinesie. Hoci, niekedy som si vravela, čo nestihnem do osemnástky, nestihnem vôbec. Žila som rýchlo. Teraz si vravím, kým som na svete, na všetko je čas. Mám na to celý život. Minimálne tento. A potom? Uvidíme. Takisto mi pomáha systém, pravidelnosť a rovnováha. Dobrí ľudia, čo ich s vďakou nosím v srdci. Pohyb, čerstvý vzduch, dobrá strava, dobré zdravé myšlienky, správni ľudia, netrápenie sa pre hlúposti, zameranie sa na podstatu a priority. Každý máme v sebe nejaký talent, poklad, je dobre ho nájsť a prijať. Potom má život každého zmysel a so zmyslom sa žije dobre. 

Nikto nevisí len tak vo vzduchoprázdne, keď vie a cíti, že jeho život má zmysel. Úplne rovnaký ako všetky ostatné. Ako ľudia sme rovnocenní a sme tu preto, aby sme si pomáhali žiť navzájom. Nie je každý jadrový fyzik a asi to nie je ani potrebné. Každý však má svoje poslanie. Možno pani v obchode pri pokladni, čo sa len tak usmeje na neznámeho človeka, mu tou náhlou ľudskou blízkosťou zachráni deň, myšlienky a možno aj život. Nič nie je márne, pomáhajme si, tak zdravo, normálne, prirodzene. Verím, že ľudská podstata je dobrá, len niektorí z nás sú nahnevaní, sklamaní, smutní, a potom to tak inak vyzerá. Nenechajme sa mýliť! S úsmevom.    

Tvoj odkaz pre čitateľov bez ohľadu na vek?

Žite. To stačí. A je najviac. Vždy všetko za to stojí. A vôbec sa ničím netrápte, neriešte. Život je na žitie, nie na riešenie. On sa dobre rieši a vyrieši sám. Stačí, že mu držíme palce, dôverujeme a on nám takisto, veď je náš. 

A vek? Kamarátka sa ma pýtala: Maji, ty veríš na reinkarnáciu, minulé životy? A ja vravím, neviem. A ona: Musíš vedieť, či áno alebo nie. A ja nato: Vieš, niekedy je neviem najpresnejšia odpoveď. Ale zas, aby som nebola ignorant, poznáme sa dlho, tak jej vravím: A ak by si vedela, ako to všetko je, pomohlo by ti to? Žila by si inak, lepšie? Jej reakcia bola: Maji, to neviem. To jej neviem ma rozosmialo a ona sa pridala. 

Smejte sa a usmievajte, na svete je fajn a svet je fakt dobré miesto na život. Cestou života ideme každý sám, je to dar špeciálne pre nás, inak sa nedá, ale s blízkymi nikdy nie sme osamotení. A už len to veľa razy pomáha. Nikto nie je sám, je postarané. A hýbte sa, mozgom aj svalmi, nájdite si stále niečo zaujímavé na skúmanie. Neterka sa ma raz pýtala: Maji, a ty si sa nikdy nenudila? Úprimne, nespomínam si na nič také, stále som si niečo našla. Hoci to mohlo znamenať len tak snívať s otvorenými očami, len tak sa motať a akože nič nerobiť. Hlava pracuje aj pri oddychu, prichádzajú nápady. Ale nuda, to nie. 

Pravidelný pohyb je dobrá vec, stane sa z neho zvyk ako ráno si umyť zuby. Dajte sa do toho, organizmus si zvykne a bude si ho pýtať. Alebo ako vraví moja známa: Lenivá myseľ lenivé telo tají a opačne.

Dovoľte a umožnite sami sebe a ostatným, aby bol život skvelý, on naozaj je! Používajte mozog, srdce, svaly, smiech – čo sa nepoužíva, nežije a odchádza. Organizmus neplytvá. To, kam nejde energia, odstaví. Bolo by to škoda. Stále cítite smútok na duši? Hovorí sa, že niekto sa starý narodí. A tak celkom určite môžeme vekom mladnúť, logické, všakže?

Maja Kadlečíková (1972) je novinárka a spisovateľka. Vyštudovala na FF UK v Bratislave žurnalistiku (audiovizuálne médiá), písala pre časopis Plus 7 dní. 
Jej zbierka poézie: Prezlečený anjel, Z radosti, Poetika Foto-Grafie, For Joy From Hand To Hand, kniha Život ide ako má, Modré diaľky a kniha pre deti Bodkulienka.
Ako textárka spolupracuje so speváčkou Adrienou Bartošovou. 
Žije a tvorí v Bratislave.

Maji môžete napísať na https://www.linkedin.com/in/maja-kadlečíková-5a312072/

Príspevok Maja Kadlečíková: „Slobodné žitie s možnosťou voľby je bez veku“ zobrazený najskôr Life koučing.

Psychologické štúdie dokazujú, že ak máme na výber príliš veľa možností, nevieme si z nich vybrať. Tak nás tá ponuka unaví, že radšej zostávame bez voľby. To vedie k pocitom preťaženosti a stratenosti, až začneme vnímať svoj život jednostranne a plocho. Natiahneme ho do šírky a oberieme ho o hĺbku. Sme takí zamestnaní tým, ako do neho dostať čo najviac vecí, že nám uniká skutočná podstata. Začneme žiť akýmsi položivotom – instantne, s očakávanými príchuťami a istotami. Ľahko sa na to zvyká, je to pohodlné a doba konzumu nás k tomu podnecuje. Nasávame iluzórny pocit spokojnosti. Až nám jedného dňa odniekiaľ príde, že nám napriek všetkému nadbytku niečo chýba. 

Ako si v tom urobiť jasno? Bez cenzúry si spíšte zoznam všetkých vašich problémov, ktoré vám znepríjemňujú život – papier to znesie. Nech je to čokoľvek, čo vám nedá spávať, von s tým.

Keď budete mať zoznam hotový, označte si na ňom veci, ktoré sú v kategórii „na toto nemám dosah“. Rovnako tak si označte veci, ktoré riešiť môžete, ale uhýbate pred nimi, odkladáte ich a čakáte na vhodnú príležitosť. To sú práve tie „veci“, ktoré vyvolávajú pocit nepohodlia a majú na svedomí stratu spokojnosti. V momente, keď sa rozhodnete, ako sa k nim postavíte a vezmete veci do svojich rúk, prichádza zúženie možností. Iba vaša aktivita vás dokáže posunúť od pasivity a rezignácie k slobode voľby.  

Príspevok Spľasnutá bublina nekonečných možností zobrazený najskôr Life koučing.

Je to o postoji – keď si vyberieme, že budeme realistický, a nie strachový, môžeme posilňovať svoju sebaistotu. Tá sa vytvára aj tým, že sa do vecí činorodo púšťame, aby sme získavali skúsenosti, rozvíjali sa, a tak sa stávali odvážnejšími.

Napomáha k tomu každodenná dávky proaktivity v podobe kladenia si otázky: Čo malého môžem urobiť – pre seba, pre iných, pre svet…? Namiesto toho, že by sme sa pýtali: Čo by som tak mohla urobiť, aby “tá vec” zmizla? Oplatí sa zaoberať tým, na čo mám dosah, čo môžem ovplyvňovať, odtiaľ sa mi vložená energia vráti. Preto sa väčšmi venujte sebe, než tomu, ako na vás pozerajú tí druhí. Tí druhí nežijú váš život.

Vy máte slobodu voľby pozvať si do svojho života ľudí, zážitky, vnemy, podnety…, čokoľvek, čo si vyberiete a po čom túžite. Aj keď sa to nedá niekedy okamžite, tie „malé veci“, ktoré denne robíte, vás k tomu privedú postupne.

Príspevok Voľba postoja so slobodou voľby zobrazený najskôr Life koučing.

A teraz prichádzam s odpoveďou na úvodnú otázku: Parný stroj zo 100 % paliva dokáže vyrobiť iba 15 % energie. O efektivite nemožno hovoriť. Ale boli časy, keď to bolo neoceniteľné. Naše časy vsadili na to, že efektivita má byť vo všetkom. Výkony exaktne meriame, veci aj ľudí porovnávame, vyhodnocujeme, analyzujeme až pokým z toho nedostaneme paralýzu, a to všetko preto, aby sme zo života vyťažili maximum. Ide predsa o naše dobro. Veď aj tie reklamy sa o to snažia – nech má náš život ten správny rozmer, emóciu, farbu, chuť, rýchlosť, intenzitu, hĺbku, šírku… a nech je zakaždým rovno 5D, nech nám nič neuniká.

Tento stav, kedy samopašne plytváme podnetmi a nechávame sa zahlcovať, volá môj vnútorný skeptik terorizmom príležitostí. Máme tak veľa na výber a tak veľa chceme, hoci toho až tak veľa nepotrebujeme… Lenže chcieť a potrebovať sa nie vždy dohodnú, roztočia nás, až sa zacyklíme v nespokojnosti. A potom si zúfame, keď nevieme z toho vystúpiť.

Všetky tie “masírovacie” marketingové kampane nás odúčajú používať kritické myslenie. Nechávame sa manipulovať niečím, čo namotá naše pocity na ilúziu toho, že je pre nás niekde pripravené lákavé instantné riešenie. Nuž, áno, ale polotovar nikdy nechutí ako čerstvé jedlo – polotovar musí byť “zastabilizovaný”, aby vydržal. Tá jeho výdrž však ide na úkor nás – my potrebujeme čerstvosť, nie konzervovanie. Inak sa stávame “umelými”, bez spontánnosti, radosti a chuti čeliť hladu. Odvykli sme si čakať a trpezlivosť je vzácna ingrediencia. Potom stojíme v špajzi plnej jedla (aj obrazne aj v skutočnosti), sme vyhladovaní, ale na nič nemáme chuť.

Chuťové poháriky sme zabili konzumovaním kde čoho a už sú unavené reagovať na akékoľvek chute. Potrebujú revitalizáciu v podobe diéty, kedy isté veci konzumovať nebudeme. Keď to dobre uchopíme, znova objavíme tie pravé chute. Na to sa hodí výlet parným vlakom, lebo rýchlosť nie je rozhodujúca. Rozhodujúca je hĺbka zážitku a plné vnímanie všetkého, čo je okolo. Na to sa dobre hodí spomalenie a vystupovanie, ked’ vlak stojí…

Príspevok Chcieť a potrebovať – dve odlišné veci zobrazený najskôr Life koučing.