Nie preto, že by si nevedela, čo robiť. 
Preto, že si sa naučila byť „prijateľná“, nie prejavujúca sa. 

Tento webinár nie je o tom, ako byť lepšou verziou seba.
Je o návrate k tej, ktorou už si.

Autenticita nie je výkon, ani hovorenie všetkého bez filtrov.
Nie je to ďalšia vec, ktorú treba robiť „lepšie“.
Nie je na ňu potrebná tvrdosť ani vzdorovitosť. 

Autenticita je jemná pevnosť.
Tvoriaca tichú pravdu, ktorá v tebe zostáva aj vtedy, keď sa okolie mení.
Je to schopnosť povedať: „Som tu. Takáto. A to stačí.“

Prečo sa tak často strácame?

Pretože nás učili, že:

• Dobré dievčatá sa nehnevajú.
• Múdra žena vie, kedy má mlčať.
• Radšej ustúpiť, než riskovať konflikt.

A tak sa z nás stala verzia, ktorá prežila. Na úkor tej, ktorá by sa mohla prejavovať, keby bola na to zvyknutá. 

Na tomto webinári sa nebudeš „naprávať“. Budeš sa počúvať.

Spoločne sa pozrieme:

• ako rozpoznať signály tela, keď hovorí „áno“ a keď „nie“,
• prečo je také ťažké povedať pravdu bez výčitiek,
• ako si vytvoriť vlastnú podpornú vetu, o ktorú sa môžeš oprieť,
• ako robiť malé, vytrvalé kroky vedúce k postoju stáť v každej chvíli za sebou. 

Nie cez teóriu.
Cez tvoje vlastné prežívanie a malé cvičenia, ktoré ťa väčšmi prepoja so sebou.  

Počas webinára si:

• Všimneš, kde v tele cítiš „nie“. 
• Zažiješ, čo sa zmení, keď si dovolíš povedať „dosť“.
• Vytvoríš si vlastnú vetu, ktorá ťa v každej chvíli podrží a bude reprezentovať tvoju slobodu voľby.
• Vyberieš si symbol vnútornej vernosti, niečo, čo ti bude pripomínať, že sa chceš rozhodovať podľa seba. 

Pre koho je tento webinár?

Pre ženy, ktoré:

• veľa dávajú, ale málo sa pýtajú, čo chcú ony,
• cítia, že sú unavené z prispôsobovania sa,
• sú zošnurované frázou „mala by som“ a menšou gurážou hovoriť „ja chcem“
• túžia po vzťahu k sebe, ktorý je pokojný, nie vybojovaný. 

Keď si muž a tieto slová s tebou rezonujú, si vítaný.
Tento priestor je o autentickom prežívaní,  nie o pohlaví.

Autenticita neznamená byť zakaždým rovnaká.

Ide o to byť pravdivá v každej role a v každom momente, so slobodou voľby a s odvahou zniesť aj to, keď sa to niekomu nebude páčiť. 

Nepríď sa opraviť.
Príď sa stretnúť so sebou.

S tou časťou, ktorá už dávno vie, čo je pre teba dôležité a skutočné. 
V bezpečnom priestore ti to ostatné ženy s láskou pripomenú.

Vyjadri sa. Zostaň verná sebe.
Bez pocitu viny. Bez ospravedlňovania.

Termín: 26. marca 2026 od 18.00 do 20.00 h.
Online cez Google Meet
Hodnota lístka: 22 €

Prihlásenie: https://eshop.lifekoucing.sk/produkt/webinar-autenticita-v-akcii/

Príspevok Webinár AUTENTICITA V AKCII – 26.3. zobrazený najskôr Life koučing.

Najskôr však osobné vyznanie.

Poznáte ten zvláštny pocit, keď sa vám zdá, že sa vám život vymyká spod kontroly? Robíte čo máte. Snažíte sa. Plánujete. A predsa sa veci nedejú tak, ako ste si predstavovali.
Nie tak, ako by „mali“.

Zažila som také obdobie. Bolo to náročné. Mala som pocit, že nič nedáva zmysel, že sa mi všetko opakuje dookola a ja stále neviem, čo s tým. Najhoršie bolo, že mi nedochádzalo, že zbytočne budem hľadať dôvody, prečo to tak je. Dobré bolo, že som začala sama sebe liezť nervy, čo ma poháňalo k aktivite. Až neskôr som pochopila, že sa mi život nesnažil ublížiť. Chcel ma „rozhrkať“, aby som konečne „dosadla“ do verzie seba, s ktorou budem rezonovať. 

Počúvam v príbeh klientov podobné otázky, ako som si sama kládla:

• Prečo sa to deje práve mne?
• Čo robím zle?
• Čo s tým môžem urobiť?

Na tieto otázky neexistujú jednoduché odpovede. Keď to niekto tvrdí, zavádza. Neexistujú ani spoľahlivé skratky. Existuje cesta. Pre každého z nás jedinečná, objavná, niekedy bolestná, ale zakaždým rozvojová, prinášajúca cenné učiace sa skúsenosti. 

Chcem sa s vami podeliť o moje úvahy, prečo sú tieto tri otázky esenciálne pre každého nás. 

Prečo mávame pocit, že sa nám život nedeje podľa našich predstáv?

Mnohí z nás kráčajú životom s akousi vnútornou mapou – predstavou, ako by mal náš život vyzerať, akú máme mať kariéru, ako by sme sa mali cítiť, čo by nám malo prinášať šťastie a akú rodinu by sme si mali založiť alebo aj nie.

Lenže čia je to mapa? Neraz nie je naša vlastná. Je to mapa, ktorú nám odovzdalo prostredie, ktoré na nás vplývalo, a ktoré nás formovalo. Je to pre nás smerodajné, než si uvedomíme, že čím viac sa vzďaľujeme od toho, čo je naozaj naše, tým viac cítime napätie, frustráciu alebo prázdnotu.

Veľkú časť života žijeme tak nejako automaticky, cez staré vzorce, strachy, predpoklady, domnienky a očakávania. Až kým sa niečo nezačne lámať, prepadať, rúcať, strácať, komplikovať…
Vtedy prichádza zlomový moment, ktorý vystihol lekár, psychiater a psychoterapeut Carl Gustav Jung:

„Až kým si neuvedomíte svoje nevedomie, bude riadiť váš život a vy to budete volať osud.“

Keď Jung hovorí o nevedomí, myslí tým všetko v nás, čo nevidíme, nechceme vidieť alebo sme sa naučili potláčať – pocity, túžby, strachy, traumy, vzorce správania, presvedčenia prevzaté z detstva a prostredia, v ktorom sme vyrastali. Tieto obsahy pribúdajúcim vekom nezmiznú. Ostávajú aktívne a ovplyvňujú naše rozhodnutia, vzťahy a životné smerovanie, aj keď si myslíme, že konáme slobodne a racionálne.

Keď si svoje nevedomé vzorce neuvedomujeme:

• opakovane sa ocitáme v rovnakých typoch vzťahov (napr. s chladnými, dominantnými či nedostupnými ľuďmi),
• robíme tie isté chyby, hoci si sľubujeme, že „tentoraz to bude inak“,
• reagujeme neprimerane silnými emóciami (hnevu, úzkosti, viny), ktorým sami nerozumieme,
• sabotujeme vlastné úspechy alebo šťastie.

Nevedomie vtedy „ťahá za nitky“ a my len reagujeme.

Keď nevidíme príčinu vo vnútri seba, pripisujeme ju vonkajším silám:

• Ja mám jednoducho smolu.
• Všetci muži/ženy sú rovnakí.
• Taký je môj osud.
• Život mi stále hádže polená pod nohy.

Jung nepopieral existenciu nepriaznivých okolností či náhod, ale upozorňoval, že to, čo považujeme za osud, je často len nespoznaná psychická dynamika. Keď si nevedomie začneme uvedomovať:

• získavame možnosť voľby,
• prestávame slepo opakovať staré scenáre,
• preberáme zodpovednosť za svoj život,
• meníme „osud“ na vedomé smerovanie.

To, čo si neuvedomujeme, nás ovláda. To, čo si uvedomíme, môžeme meniť.

Ako správne „čítať“, čo sa nám deje?

Život s nami neustále komunikuje.
Nie cez slová, ale cez pocity. Opakujúce sa situácie. Zlyhania. Vzťahy. Intuíciu. Ticho.

Ja som po dvadsiatke všetko vnímala ako problém a vôbec mi nedochádzalo, že v skutočnosti dostávam odkazy, že mám niečo zmeniť. Potrebovala som sa naučiť, že emócie sú kompas. Kým som ich potláčala, nemala som možnosť porozumieť im. 

„Nič sa nikdy nedeje len tak. Všetko je súčasťou prebúdzania.“

Táto myšlienka buddhistickej učitelky, mníšky a spisovateľky Pemy Chödrön ma sprevádza doteraz. Je v nej hlboká pravda: to, čo sa opakuje, nezmizne, kým tomu nevenujeme pozornosť.

Bolo oslobodzujúce zistiť, že nemusím zmeniť svet. Keď sa začalo meniť moje vnímanie, začal sa meniť aj môj život.  
Keď už začíname vidieť, čo ďalej?
Sebapoznanie je len začiatok.
Ďalším krokom je vedomá, slobodná voľba.
V sebe máme silu. Nie nad tým, čo sa deje okolo nás, ale v tom, ako na to odpovieme.

Takémuto proaktívnemu postoju ma učili knihy neurológa, psychiatra a filozofa Viktora Frankla:

„Medzi stimulom a reakciou je priestor. V tomto priestore je naša sila vybrať si odpoveď. A v našej odpovedi je náš rast a naša sloboda.“

Ten priestor je miestom, kde sa rodí osobný rozvoj. Nie preto, že sa musíme vylepšiť, zmeniť alebo opraviť. Preto, že sa chceme stať vedomejšími. Pravdivejšími. Celistvejšími. Súcitnejšími. A tým aj slobodnejšími. 

Čo môžete pre seba urobiť každý deň počas celého roka? 

• Prevezmite zodpovednosť za prežívanie svojho vnútorného sveta.
• Buďte k sebe súcitní a úprimní, nie však tvrdo a podmieňujúco.
• Robte malé, udržateľné kroky. Napríklad namiesto „musím“ si hovorte „rozhodol*a som sa“.
• Nájdite si čas pre seba každý deň vďaka rituálom, kedy spomalíte, aby ste sa so sebou spojili v tichu.  

Dôverujte neviditeľnej práci, ktorú robíte vo svojom vnútri znova a znova, než vám prinesie uvoľnenie a dobrý pocit zo seba.
Proces návratu k sebe je ako pozvanie vyrásť. Spomaliť sa. Zastaviť sa. A počúvať – seba, ľudí, svet okolo.

Čo ak všetko, čo sa vám deje, nie je proti vám, ale pre vás?

MALÉ SEBAREFLEXÍVNE CVIČENIE

Nájdite si 10 minút ticha a položte si tieto otázky. 
Bez hodnotenia nad odpoveďami uvažujte a vyberte si z nich niečo, čo vám pomôže budovať operačný systém svojho dobrého života. Neexistuje jeden princíp, jedna axióma, jedno pravidlo. Objavujte, vyvíjajte a testujejte „to“ svoje vďaka sebaspytovaniu a hľadaniu odpovedí.

1. Čo sa mi v živote opakuje a čo mi to chce ukázať?
2. Kedy sa cítim najväčšmi vo svojom strede?
3. Aký jeden malý krok môžem urobiť už dnes, aby som žil*a všímavejšie a vedomejšie?

Osobná poznámka na záver

Keď sa v niečom v mojich riadkoch spoznávate, vedzte, že v tom nie ste sami.
Možno to práve teraz bolí, možno sa cítite stratení, zneistení, alebo ste práve v bode zlomu, ktorý môže niečo zásadné zmeniť.

Keď sprevádzam klientov, ktorí sa vydajú na cestu k sebe, delím sa o svoju skúsenosť:

Nie sme tu na to, aby sme všetko mali pod kontrolou. Sme tu, aby sme sa učili dôverovať.
A niekedy to najväčšie, čo môžeme urobiť, je nezutekať a zostať sami pri sebe.

Foto: Susanne Stöckli from Pixabay

Príspevok Tri jednoduché otázky, ktoré v novom roku veľa napovedia zobrazený najskôr Life koučing.

Nadmerná negativita dokáže znižovať našu sebaúctu, čo má demoralizujúci účinok, lebo nastáva spochybňovanie toho, kým v skutočnosti sme a aká je naša hodnota. Nepokladáme za dosť šikovných, odvážnych, vytrvalých, úspešných… 

Bývame v strehu pred potenciálnymi „útokmi“ a nepríjemnými reakciami, čo odvádza našu pozornosť a sústredenie. Sme kvôli tomu zraniteľnejší a väčšmi chybujeme. 
Snažíme sa nájsť vinníkov okolo seba, aby sme na niekoho zvalili vlastnú stagnáciu a nespokojnosť. Ak sa v tom zacyklíme, máme bližšie k role obete a vyhováraniu sa. 

Psychologická projekcia čiže zvaľovanie viny na druhých je proces, pri ktorom človek popiera svoje vlastné negatívne impulzy, zatiaľ čo ich prisudzuje druhým. Všetci sme k tomu náchylní v čase osobnej krízy. Aby sme takýto stav zvládali, potrebujeme si osvojiť zásady, ktoré nám s tým pomôžu. 

AKO SA VYMANIŤ Z NEGATÍVNOSTI 

Zastavte sa a zhodnoťte situáciu

S frustráciou sa najlepšie pracuje v momente, keď ju zažívate a uvedomujete si ju. Na to sa potrebujete pristaviť pri svojom prežívaní a zamyslieť sa nad tým, čo vašu frustráciu vyvolalo. Spôsobilo ju to, že niekto mešká na dohodnuté stretnutie a vám to nabúra nasledujúci program? Kolega vám oznámil, že s jeho pomocou nemáte počítať? Alebo vám niekto neoprávnene vynadal? Či máte pochybnosti o tom, kam smeruje váš život? 
Keď máte pomenovaný zdroj frustrácie, zamerajte svoju pozornosť na to, čo pozitívne z tejto situácie viete vyťažiť. Napríklad, ak niekto mešká, môžete ten čas využiť na odpovedanie na správy, alebo si vydýchnete a usporiadate myšlienky. Zostanete na niečo sami? Môže to byť výzva, ako sa naučiť niečo nové. Niekto sa vás dotkol? V čom spočíva vaša slabina? Kedy vás pochybnosti o sebe zmenšia na malé bezbranné dieťa? Alebo vám život uniká pomedzi prsty? Čo s tým môžete urobiť, aké zdroje potrebujete na zmenu? 

Pozrite sa na situáciu pozitívne 

Malá vedomá zmena uhla pohľadu na situáciu vám pomôže zmeniť celkový pocit, a to, ako sa v danej situácii cítite. S odstupom a nadhľadom získate mentálnu kontrolu nad tým, čo sa deje. Ste to vy, kto si vyberá, ako sa na danú vec budete pozerať. Môžete nariekať alebo ísť a niečo urobiť. Niečo malé a postupné, aby ste si dali vedieť, že sa tým aktívne zaoberáte. To vám navodí pocit kontroly a dosahu, nebudete si pripadať bezmocne a vydaní napospas okolnostiam. 

Spomeňte si na poslednú frustrujúcu situáciu

Ako dopadol posledný zážitok, keď ste boli sklamaní, otrávení, znechutení? S odstupom času sa  pravdepodobne ukázalo, že ste si poradili a zvládli to. Príliš dlho analyzovať minulú situáciu neprispeje k vašej odhodlanosti postaviť sa zoči-voči nepriaznivým okolnostiam. To, čo pomôže, je vybrať si niečo použiteľné a funkčné na základe minulých skúseností, čo sa dá zopakovať. Alebo sa ďalej otvárať novým skúsenostiam, aby ste trénovali frustračnú toleranciu a flexibilitu. Nepokazí niečo iba ten, kto sa do ničoho nepustí. Vaše pokusy sú príležitosti na rozvíjanie samých seba. 

Nádych, výdych

Z plných pľúc sa nadýchnuť dodá dostatočné množstvo kyslíka do mozgu, čo vám pomôže upokojiť sa. Také jednoduché, a pritom také účinné. Zopakujte to minimálne päťkrát a sledujte na úrovni tela, odkiaľ sa hlási napätie. Je to šija, brucho, sánka? Dýchajte tak, aby ste napäté časti tela uvoľnili. 
Je to tá najlepšie využiteľná časová dotácia, ktorá zaručene prinesie efekt, hoci vám príde, že nemáte kedy strácať čas dýchaním. 

PREVENCIA NEGATÍVNOSTI 

Pravidelne sa venujte duševným aktivitám

Získavate tak priestor na to, ako sa spájať so svojimi pocitmi a vytvárať si priestor na zosúladenie myšlienok s emóciami. Zaručene pomáhajú rôzne techniky mindfulnessu (všímavého stavu mysle). Klasicky osvedčené je písanie si denníka vďačnosti alebo súcitnosti, spoluprežívanie pocitov s druhými ľuďmi, kvalitné trávenie času samého so sebou, zdravá životospráva a dostatočný pohyb a spánok.

Trénujte naučený optimizmus 

Je výbornou protiváhou ku katastrofickým scenárom – mierni ich nápor na našu tendenciu vidieť všetko temnejšie, než v skutočnosti je. Je to pojem z pozitívnej psychológie vychádzajúci z predpokladu, že talent pre radosť je možné, rovnako ako ktorýkoľvek iný talent, kultivovať a rozvíjať. Chce to mentálnu prácu s vedomým spochybňovaním negatívnych myšlienok či vnútorných dialógov. Vďaka optimistickému pohľadu sme ako ľudský rod v dávnych časoch prežili a prispôsobili sa aj nehostinnému a nepriateľskému prostrediu.
Ako na to píšem v tomto svojom blogu.

Negatívne myslenie neprináša pozitívny život

„Princíp kontroly je životne dôležitým faktorom šťastia. Tento princíp, založený na rokoch psychologických výskumov hovorí, že svoj život vnímate pozitívne do takej miery,
do akej cítite, že nad ním máte kontrolu, a negatívne do takej miery, do akej cítite,
že kontrolu nemáte, alebo že vás riadia vonkajšie vplyvy či iní ľudia.
Medzi vysokým výkonom a šťastím na jednej strane a pocitom,
že máte svoj život pod kontrolou na strane druhej existuje priamy vzťah.“ 
Brian Tracey

Foto: Francesco Ungaro / Pexels 

Príspevok Šesť spôsobov ako neutralizovať frustráciu a negativizmus zobrazený najskôr Life koučing.

Mnohé z potrieb aj pútajú našu pozornosť, ale odsúvame ich naplnenie na neskôr, lebo práve nie je ten pravý čas.

Keď sa ocitneme vo veku majstrovstva (po 45 roku), tak naše potreby na nás „zatlačia“ – už nechcú byť odkladané a sú neodbytnejšie. Vďaka za to – práve starostlivosťou o seba a uvedomovaním si toho, čo pre seba potrebujeme urobiť, nás dobre pripraví na ďalšie zmeny, ktoré pribúdajúce roky prinášajú. 

Veľa závisí od nášho postoja. Keď si vyberieme, že bude realistický, a nie strachový, môžeme posilňovať svoju sebaistotu. Tá sa vytvára aj tým, že sa do vecí činorodo púšťame, aby sme získavali skúsenosti, rozvíjali sa, a tak sa stávali odvážnejšími. 

Napomáha k tomu každodenná dávky proaktivity v podobe kladenia si otázky: 

Čo malého môžem urobiť?
Namiesto spytovania sa: Čo by som tak mohol/mohla urobiť, aby “tá vec” zmizla?

Aktívny prístup k riešeniu problémov nás uvoľňuje pre iné veci. Odstraňuje z nášho života strach a neistotu a vracia nám energiu na vytváranie toho, čo chceme. Preto platí, že sme takí silní, ako si dokážeme sami predstaviť. Takže oveľa silnejší…

Osvedčené techniky vychádzajúce z pozitívnej psychológie nám pomáhajú vnímať nepriaznivé okolnosti optimisticky a hľadať spôsoby na zdolávanie výziev. Vďaka tomu pestujeme postoj otvoreného mentálneho nastavenia a flexibility. V ňom je pravá sila, s ktorou si môžeme dovoliť byť zraniteľní, lebo to ustojíme sami pred sebou a potom aj pred svetom.

V každej chvíli, nech od seba čokoľvek očakávame, na to potrebujeme aj dostatok energie – niekedy sa hodí viac tej mentálnej, od ktorej závisí, či sa prekonáme a zdoláme prokrastináciu, pohodlnosť či vyhováranie.

Môcť sa spoľahnúť na svoju mentálnu silu závisí od:

• duševnej produktivity, ktorá je podmienená budovaním návykov a rutiny s dostatkom času  na odpočinok a regeneráciu. 
• žitia života s vášňou a zaujatím, s objavovaním zmysluplnosti a prepracúvaním sa k spokojnosti. 
• proaktívneho postoja, ktorý pomáha zdolávať prekážky a filtrovať banality, ktoré je zbytočné analyzovať. 

Týchto sedem „cvikov“ dokáže udržiavať mentálnu sviežosť, emocionálnu stabilitu a celkovú vitalitu pre vášnivé žitie života a vytváranie zmysluplnosti. 

1. Regulovanie emócií

Ovládanie emócií nemá nič spoločné s potlačovaním pocitov, aj keď to inštinktívne robíme. Potom sa prejaví princíp parného kotla: raz si nazhromaždené emócie nájdu cestu von, aby ukázali svoju silu.

Zdravý prístup k emóciám nás učí, ako najlepšie konať vo vlastnom záujme s ohľadom na situáciu okolo nás či vnútorné dianie. Kontrolu nad emóciami nezískavame ich riadením, ale porozumením tomu, čo sa s nami deje a dopriatím si času reagovať na to z odstupu a nadhľadu.

Tip, ako na to v mojom blogu o emočnej slobode https://lifekoucing.sk/emocna-sloboda/

2. Kontrola impulzov

A s ňou spätá disciplína. Má tú výhodu, že vedie k slobode, aj keď sa to na prvý pohľad nezdá. Práve preto má zásadný význam kontrola podnetov, aby ste aj úlohy, ktoré vás nebavia, doťahovali do konca. Je ľahké podľahnúť prvému impulzu, keď zazvoní telefón alebo pípne chat. Pohnútok na vyrušovanie máte v každej chvíli veľa, a mnohé sú atraktívnejšie ako to, čo práve treba robiť.

Redukovanie rozptyľujúcich podnetov vám pomôže lepšie sa sústrediť na to, čo je v danej chvíli dôležité. Vyžaduje si to záväzok sústredene pracovať na úlohách a eliminovať rušivé vplyvy. Vtedy máte dobrý pocit zo svojho snaženia, a tým aj zo seba.

3. Analýza pocitov

Predstavte si, že ste už niekoľko dní v strese, lebo vás čaká dôležitý rozhovor. Čo môžete okrem dobrej prípravy urobiť pre zvýšenie sebadôvery? 

Zistiť dôvod svojich pocitov:

• Čo vám robí najväčšie starosti? 
• Aké máte skúsenosti pri vedení náročných rozhovorov? 
• Obávate sa svojich vzorcov a schém, ktoré by vás oslabovali? 
• Čo sú spúšťate vašej úzkosti a stresu? 
• Čo vás najväčšmi ovplyvňuje? 
• Z akých predpokladov vychádzate, keď si predstavujete priebeh rozhovoru? 

Po tom, ako prídete na hlavné zdroje obáv, môžete zmierniť ich vplyv. Či už na úrovni rozvinutia a trénovania komunikačných zručností, alebo na úrovni viery v seba tým, že sa vystavíte nekomfortnej zóne, aby ste mali ďalšiu skúsenosť do zbierky.

Vďaka dobrej identifikácii svojich emócií a prežívania dokážete ľahšie robiť dobré rozhodnutia. Patrí k tomu poučiť sa z chýb a neopakovať stále tie isté dookola. Zároveň, neplytvať zdrojmi a potenciálom na veci, ktoré nemôžete nijako zmeniť alebo ovplyvniť.

4. Rozvíjanie empatie

Empatia vám pomáha prežívať samých seba, ale aj druhých a svet okolo seba. Empatia vám zakaždým pošepne, aké dopady bude mať, keď prekročíte isté hranice a zachováte sa v rozpore so svojimi hodnotami.

Empatiu rozvíjate a posilňujete, keď: 

• Pozorne počúvate, čo druhý hovorí a ste myšlienkami pri ňom.
• Vedome vnímate, o čom druhý hovorí a pýtate sa so záujmom. 
• Nevyberáte si z rozhovoru iba to, čo je zaujímavé a neodvádzate reč niekam inam.
• Nesústreďujete sa iba na slová – vnímate aj emócie za slovami a to, čo hovorí telo rozprávajúceho, aj vaše vlastné.
• Máte založený filter porozumenia a akceptácie, nepohoršujete sa a nehodnotíte.
• Zdržiavate sa nevyžiadaných rád a mudrovania.

5. Postoj realistického optimistu

Po daždi vyjde opäť slnko. Nemusí to byť však okamžite. Realistický optimista sa díva skutočnosti priamo do očí a nesnaží sa nadnesenou útechou prekryť nepohodlie. Ľudia, ktorí veria, že sa im môže dariť lepšie, podniknú kroky, ktoré prispejú k tomu, aby to tak skutočne bolo. Naopak, pesimisti sú voči takémuto prístupu skeptickí, a preto sa im bude ťažšie rozvíjať nádejné myslenie.

O tréningu na optimistu sa dočítate: https://lifekoucing.sk/vdacnost-nadovsetko-tri-cvicenia-vas-presvedcia/

6. Orientácia na cieľ

Vaše ciele nemusia byť veľkolepé ani bombastické. Postačia vám také, ktoré vám prinesú dobrý pocit zo seba a ďalšiu motiváciu a chuť rozvíjať sa. Nemusíte sa za niečím nepretržite hnať a byť nespokojní s tým, že sa vám to nedarí. Ani sa podceňovať a preháňať to s dokazovaním vlastnej hodnoty priveľkými ambíciami.

Keď sa budete zameriavať na konkrétne, postupné ciele, rozvíjať svoje zručnosti a učiť sa nové veci bez toho, aby to šlo na úkor vášho zdravia, bude z vás sebaistejší človek. 
Pomáha osvojiť si postoj, že veľké problémy sa riešia malými, postupnými krokmi – vytrvalo a húževnato. 

Konštruktívne uvažovať nad zmenou vám pomôže tento článok: https://lifekoucing.sk/pat-mentalnych-cviceni-na-podporu-zmeny/

7. Vnímavosť voči obyčajným veciam

Neprehliadajte to, čo máte najdostupnejšie na zdolanie emočného nepohodlia. Keď si budete zúfať, že nemáte náležitú odozvu na svoje snaženie a chýba vám docenenie, spomeňte si na príbeh Anthonyho de Mella. 

„Prečo ste predo mnou ukryli tajomstvo šťastia?“ pýta sa žiak svojho majstra. 
„Počul si ten vtáčí spev?“
„Áno,“ odpovedá žiak. 
„Tak, teraz vieš, že som pred tebou nič neukryl,“ odvetil majster. 

Keď sa teraz spýtate samých seba: „Kde mám skryté niečo, čo nevnímam?“
Povedie vás to k vďačnosti a súcitnosti – tak so sebou, ako aj s druhými. 

Príspevok Emočná a mentálna kondička vo veku majstrovstva   zobrazený najskôr Life koučing.

Akceptujem ich a tiež sa ich snažím dopredu predvídať.
Dobré knihy k tomu sú: Peter Attia – Outlive, Bill Perkins – Die With Zero

Máš návyk alebo rituál, ktorý ti pomáha žiť naplnený život bez ohľadu na vek?

Vstávam dosť skoro a ráno športujem. Tento návyk sa mi podarilo vytvoriť aj vďaka knihe Atomic Habits od Jamesa Cleara.

Na čo sa tešíš vo svojej druhej polovici života?

Nemám nejaký zoznam nesplnených prianí. Tak, ako to je teraz, je to krásne a čím dlhšie to vydrží, tým budem vďačnejší.

Robí ti niečo vrásky v súvislosti s pominuteľnosťou života? 

Uvedomujem si, aké je to všetko krehké a že sa veci môžu zmeniť z hodiny na hodinu. Snažím sa si to v duchu pripomínať.
Pekná kniha k tomu je William Irvine – A Guide to the Good Life.

Čo ti pomáha ráno vstávať s radosťou z postele? 

Asi zvedavosť, čo deň prinesie. 

Tvoj odkaz pre čitateľov bez ohľadu na vek?

Neprestávajme sa vzdelávať.

Lukáš Bakoš je lektor, pedagóg a psychológ so záľubou v psychologických experimentoch a ponaučeniach, ktoré si z nich môžeme vziať.
Lukáš pôsobí ako CEO v  https://www.maxman-consultants.com/
Venuje sa rozvoju vrcholových manažérov, pričom jeho srdcovkou je budovanie samoriadiacich tímov a pomáha firmám vytvárať prostredie s vysokou samostatnosťou, agilitou a autonómiou. 
Vo voľnom čase sa snaží prispievať ako pedagóg vedením seminárov na Ekonomickej univerzite, Pedagogickej fakulte UK a na Katedre psychológie FiF UK. 
Baterky si dobíja na bicykli – sám, s kamarátmi alebo so svojimi dvoma dcérami.

Príspevok Lukáš Bakoš: „Nikdy sa neprestaňme vzdelávať“ zobrazený najskôr Life koučing.

Napriek tomu, život z nás vytiahne to najlepšie, keď mu dáme šancu.

Potenciál, ktorý naplno rozvinieme, prichádza ako výsledok súhry medzi nami a životnými výzvami. Tie stále prichádzajú a neustále sa menia. Ideálne sa novým výzvam vystavujeme sami, aby sme si vybrali najvyššiu odmenu – radosť z pocitu prekonávania seba. 

O päť mesiacov mám päťdesiat rokov. Blízki a priatelia sa ma pýtajú, ako chcem toto výročie oslavovať. Chcú byť pripravení naplniť moje očakávania. 
Som v rozpakoch, lebo nemám jasnú predstavu. Na jednej strane netúžim po mega párty, na druhej som začala rekapitulovať, kam som doteraz zašla, keď už som za polovicou života. 

Mám veľa dôvod plesať, že už mám nažitých päť dekád.

Chcem sa s vami o doterajšie reflexie podeliť. Neviem, či vám budú na úžitok. Mne dáva zmysel zverejniť svoje úvahy – je to pre mňa dôkaz, že svoju zraniteľnosť sa učím premieňať na zdroj sily a odvahy. 

1. UŽ som získala slušnú predstavu o tom, kto som

S nadhľadom si uvedomujem, v čom som dobrá, čo mám rada, k akým hodnotám sa hlásim, ako túžim žiť a čo si vo svojom živote neprosím. Tieto otázky mi kedysi nedali spať. S pätnástimi rokmi vlastnej praxe mám istotu, že robím prácu najlepšiu možnú pre mňa. Nie som príliš váhavá (nerátam nerozhodnosť pri farbe lodičiek), ani prehnane skromná, keď sa mám postaviť za svoju profesionalitu.  
Konečne sa nezakrádam po špičkách vo svojom vlastnom živote, nepochybujem o svojej intuícii a neprekážam si pri tom, ako vášnivo žijem a ešte vášnivejšie snívam o tom, čo chcem stihnúť. 

• UŽ sa toľko neporovnávam s druhými

Keď som mala dvadsať, bola som poriadne vynervovaná počúvaním a pozorovaním všetkého, čo dokázali ostatní. Ľudia v mojom okolí sa stali meradlom mňa samej a ustavičné porovnávanie s nimi mi ulúpilo duševnú pohodu na celú desaťročnicu. Veľa času som stratila žiarlivosťou a napodobňovaním. Snažila som sa o dušu, a trvalo mi nájsť svoj vlastný „štýl“. Ťažkopádne som sa radovala s ostatnými z ich úspechov, lebo som ich vnímala ako svedectvá mojej neschopnosti.
Pred päťdesiatkou som schopná jasať nad tým, ako sa ľuďom okolo mňa darí (závidím žičlivo). Dovoľujem si byť sama sebou bez zvierajúceho pocitu úzkosti. Často si hovorím: Čo je to, čo je pre teba skutočne dôležité? Odpovedám si zoznamom z denníka vďačnosti a súcitnosti a preosejem nepodstatné plevy.
Je to také oslobodzujúce, nestarať sa o to, čo všetko dokázali a stihli všetci ostatní. Pripomínam si, čo som stihla ja sama. 

• UŽ nepotrebujem dostávať povolenia

Moja húževnatosť a vytrvalosť začali prinášať plody. Nepotrebujem sa v každej situácii vybrať tou najbezpečnejšou a najsprávnejšou cestou, aby som predišla kritickému hodnoteniu alebo posudzovaniu mojej osoby. Výrazne sa oslabila moja tendencia nespôsobiť nikomu emočné nepohodlie a radšej ustúpiť, než ísť do konfrontácie. 
Keď nie som unavená, púšťam obavy z toho, čo si kto o mne pomyslí. Väčšmi sa starám o to, na čo mám dosah a neodsúvam svoje potreby na vedľajšiu koľaj. Dobre sa vyspať, kvalitne sa najesť a radostne sa hýbať má prednosť pred inými aktivitami. 
Snažím sa nesnažiť sa zavďačiť každému. Niežeby som sa stala nafúkanou, nepokornou, povýšeneckou alebo obmedzenou. To sa, dúfam, nestalo. Iba prestali nesúhlasné názory otriasať mojim sebaobrazom a kritika ma v žiadnom prípade nepošle do kúta.

• UŽ si dovolím bez výčitiek myslieť na seba 

Podávať výkon za každých okolností už nie je priorita číslo jeden. Spomaľovať, netlačiť na seba a  načúvam tomu, čo v danej chvíli potrebujem je kľúčové. Cenzurujem imperatívy „mala by som, bolo by treba a patrí sa“. Keď moja integrita a autentickosť vyhodnotia, že sa mám do niečoho, čo mi dáva zmysel vložiť, aktivizujem sa naplno. Žiadne nakladanie sa do nálevu s príchuťami, ktoré by mi ostatní odporúčali či dokonca ochucovali. Môj nálev, moje príchute, nijaké konzervačné látky ani zvýrazňovače chute. Iba naturálne ingrediencie z trvalo udržateľných snáh rešpektujúcich mňa aj ostatných.
Môj drahý život plný súcitu, láskyplnosti a vrúcnosti – voči sebe aj iným. S otvorenou náručou sa rútim v ústrety výzvam aj v druhej polovici života.

• UŽ môžem rozdávať nažitú múdrosť ako čokoládu 😄

Predošlé riadky sú prešpikované mojim optimizmom. Úprimne priznávam, že sú dni, kedy ma tieto úvahy nedokážu nadľahčiť. Keď ma intenzívne prepadnú obavy o zdravie rodičov, svokrovcov, mužove, aj svoje vlastné, o budúcnosť syna, o budúcnosť krajiny, planéty… Je toho veľa, čo mi nahrá na úzkosť a strach a mám chuť sa vykašľať za zdolávanie výziev. 
Vtedy pofňukám, poľutujem sa, ale nemarinujem sa v tom tichom zúfalstve príliš dlho. Tak akurát, aby som išla so sebou prebrať, aké mám možnosti. 
Bolesť a strach mi nemajú brániť v tom, aby som rozdávala ešte viac lásky, empatického pochopenia a bezvýhradného prijatia. Ešte stále sa v tom môžem zdokonaľovať a rásť do odvahy a statočnosti. 

Moja doterajšia empíria hovorí:

💚 Život je nekonečný proces sebaobjavovania a sebapoznávania. 
💚 Žitie tvorí neohraničený a nepredvídateľný dialóg medzi našimi vlastnými možnosťami a životnými situáciami, v ktorých sa nachádzame. 
💚 Život od nás chce, aby sme sa v každej chvíli rozvíjali a rástli.  
💚 Život miluje toho, kto si ho užíva.

Foto: Jakub Gulyas http://jakubgulyas.com/

Príspevok Päť ‚UŽ‘ v prospech nažitých rokov zobrazený najskôr Life koučing.

Úprimne a otvorene priznávam, že sa dostávam z obmedzení, ktoré mi priniesli doterajšie roky, mám z toho radosť a veľmi sa teším na roky pred sebou. Zvedomujem si všetko to obmedzujúce v rozsahu, ktorý vnímam a oslobodzujem sa.
Sloboda je pre mňa veľmi dôležitá. A aj uvedomenie, že sme obeťou, alebo tvorcom svojho života a rozhodujeme sa o tom sami.
Čo sa týka prichádzajúcich rokov – je to práca 😊 Sú chvíle, kedy sa zamýšľam, čo bude a ako to zvládnem, či budem iná, a čo to prinesie…
Ale som obklopená blízkymi priateľkami, s ktorými môžem zdieľať, učiť sa od nich, diskutovať aj to pokročilejšie dospievanie do krásy a múdrosti. Vnímam ženské prepojenie a silu priateľstva ako nádherné podporujúce elementy práve v tejto súvislosti prichádzajúcich rokov 😊

Máš návyk alebo rituál, ktorý ti pomáha žiť naplnený život bez ohľadu na vek?

Áno, viaceré. Každé ráno a večer meditujem. Prepájam sa so sebou vo veľkej vďačnosti. „Žurnálujem“ – zatiaľ nie pravidelne, ale vytváram si návyk 😊 Vkladám myšlienky a zážitky do môjho „denníčka“. Pravidelne cvičím jogu a tai-chi, ako aj silové cvičenia. Veľmi mi prospievajú prechádzky v prírode a objatia s blízkymi, hlavne deťmi, s ktorými máme obľúbené „objímky“ – srdiečko na srdiečko.
Samozrejme, tak „me time“, ako aj liečivé rozhovory s priateľmi. Pestujem si radosť zo života.
A aj keď sú ťažšie dni, kedy je tú radosť náročnejšie cítiť, viem, že to raz prejde.
Veľmi dôležité je pre mňa – neposudzovanie; viem, že neposudzovaním iných vytváram priestor na ich spoznanie a neposudzovaním seba si dovoľujem prijať sa, mať sa rada, a žiť v ľahkosti a radosti.   

Na čo sa tešíš vo svojej druhej polovici života?

Ak už som v nej (ha-ha, možno ešte nie 😊), na veľa. Na každý jeden deň. Na SEBA a svojich blízkych; spoločné zážitky, rozhovory, východy a západy slnka, výlety, písanie… Mnoho z toho už teraz cítim a prežívam inak ako napríklad pred dvoma rokmi. Autentickejšie, vo väčšej slobode.  
Už viem, že správne veci treba robiť správne. Neľutovať, necítiť krivdu, počúvať sa. Tak, ako sa staráme o svoje zuby a umývame si ich každý deň, sa máme starať aj o svoju dušu. To sa snažím, lebo viem, že je to dôležité a prináša to veľa dobrého a posilňujúceho.

Robí ti niečo vrásky v súvislosti s pominuteľnosťou života? 

Učím sa užívať si život tu a teraz. Sú chvíle, ktoré sú tak krásne a hlboké, napríklad tie s deťmi, že keď si vtedy uvedomím pominuteľnosť, stisne mi srdce. Ale poviem si: Užívaj si prítomnosť! Myšlienky, ktoré mi ju znepríjemňujú, „pošlem“ preč. Snažím sa s nimi nestotožňovať. Vnímam to teda ako súčasť života. 

Čo ti pomáha ráno vstávať s radosťou z postele? 

Úprimne, nedávam s radosťou každý jeden deň. Ale tých, keď áno, je určite viac.
Pomáha mi, ak cítim vďačnosť – vďačnosť za to, že som sa ráno zobudila, mám strechu nad hlavou
a vodu, jedlo, deti, rodinu, priateľov. Viem, že život si tvorím a nedeje sa mi.
A je to aj práca s ľuďmi, rituály a schopnosť žiť život tak, že všetko je zázrak… Keď si to uvedomím, vstávam s radosťou, zatancujem a zaspievam si v kúpeľni a vyrážam do dňa.

Tvoj odkaz pre čitateľov bez ohľadu na vek?

Odkázala by som moje veľmi obľúbené: „Kto sa odváži, možno na čas stratí pôdu pod nohami.
Kto sa neodváži, stratí sám seba.“  
A tiež, aby ste „seba sa ľúbili“. Dá sa to a dá sa to aj naučiť. Je to, podľa mňa to najviac, čo pre seba môžeme urobiť.
Do tretice, aby ste žili tak, aby vaše myšlienky, slová a skutky boli v súlade a boli ste k sebe láskaví. 

Jana Borská (1978) je advokátka, holistická a biznis koučka, mentorka.
Žena s obdivuhodným rozmerom vnímať tak detaily, ako aj celok. Dokáže s ľahkosťou skĺbiť všetky svoje dary do empatického a bezvýhradného naladenia sa voči každému, kto sa ocitne v jej blízkosti.  
Janke môžete napísať cez: https://www.linkedin.com/in/jana-borska-stelbacka-9b22279/

Príspevok Jana Borská: „Keď si nedovolíme vychádzať z komfortnej zóny, môžeme strácať samých seba“ zobrazený najskôr Life koučing.

Úprimne, vnímam viac výhod môjho aktuálneho veku ako obmedzení (hoci dlhé hodiny za pc ma zmotivovali viac posilňovať chrbát, telo a oči). 
V 40-tke som mala krízu, že nemám nič z toho, čo som chcela v tomto veku „mať“. Ale teraz si užívam viac poznanie, skúsenosti, pokoj a vyrovnanosť s tým, že všetko je ako je a som, kto som. Toto ovocie mi naozaj chutí ☺️

Máš návyk alebo rituál, ktorý ti pomáha žiť naplnený život bez ohľadu na vek?

Spoločné stolovanie a rozprávanie sa s mojimi najmilovanejšími – je to ten „quality time“, tá kombinácia pôžitku pre telo i dušu je top.
Každý večer pred spaním si v posteli s priateľom odpovieme otázku, za čo si dnes vďačný, vďačná alebo čo nás obohatilo. Niekedy je to niečo pekné, niekedy poučné, niekedy vtipné alebo aj smutné. Je to mikroreflexia s vďačnosťou za plnosť života, ktorý môžeme prežívať a zdieľať. Odporúčam tento rituál, aj so zapojením detí. 

Na čo sa tešíš vo svojej druhej polovici života?

Žať a užívať seba, svoj život, v slobode tvoriť a robiť, čo ma napĺňa bez tlakov, aby som neľutovala niečo z tých 5 najčastejších vecí podľa výskumu Bronnie Ware. Napríklad, že som nežila svoj život podľa seba, ale predstáv druhých. 
Ešte sa teším na sprevádzanie ľudí k šťastnejšiemu a kvalitnejšiemu životu. 

Robí ti niečo vrásky v súvislosti s pominuteľnosťou života? 

Paradoxne, už o veľa menej. V minulosti to bol strach z premárneného života, kedy som naháňala „to šťastie“ a riešila, či ho stihnem nájsť 😊
Momentálne sa väčšmi vnútorne vysporadúvam s pominuteľnosťou mojich rodičov a preciťujem viac ten dar, že tu ešte sú.

Čo ti pomáha ráno vstávať s radosťou z postele? 

Zvuky a vône z kuchyne, keď viem, že môj priateľ pre nás s láskou chystá raňajky 😊

Tvoj odkaz pre čitateľov bez ohľadu na vek?

Naberte odvahu žiť svoj život podľa seba, nie podľa očakávaní druhých a choďte si za tým, čo vás napĺňa. Spoznajte sa a naučte sa hovoriť ÁNO tomu, čo vám prináša radosť a jasné NIE tomu, čo vám ju neprináša.

Zuzana Pišteková (1979) je koučka, mentorka, korporátna manažérka, aj umelkyňa, žena a partnerka… Vraví, že sú to len jej role a rôzne podoby, cez ktoré sa prejavuje, objavuje a žije svoj život. 
Miluje byť pri tom, keď ľudia niečo hlboko pochopia, precítia a môžu tak prepustiť staré presvedčenia, návyky a urobiť zmenu a posunúť sa tak v svojom vývoji bližšie k sebe samému, k vedomiu. 
Zuzka verí v to, že kvalita nášho života závisí od kvality otázok, ktoré si kladieme. Rada ľudí do tejto kvality pozýva. 
Napísať jej môžete cez stránku: https://me-time.sk

Príspevok Zuzana Pišteková: „Majme odvahu žiť život podľa seba a nasledovať svoje túžby“ zobrazený najskôr Life koučing.

Ako jediné obmedzenie vnímam zhoršený zrak a k tomu mi pomáhajú okuliare na čítanie. Vnímam to ako súčasť života. 

Máš návyk alebo rituál, ktorý ti pomáha žiť naplnený život bez ohľadu na vek?

Podľa knihy Umelcova cesta od Julii Cameronovej som pred dvoma rokmi začala každé ráno písať do bloku tri strany toho, čo mi príde v danej chvíli na myseľ. Ako Julia píše „Nič nie je príliš bezvýznamné, príliš hlúpe, príliš bláznivé či príliš výstredné, aby sa to nedalo zapísať.” Najprv som bola skeptická a nevedela som, ako sa k tomu prinútim, ale postupne to bolo ľahšie a ľahšie. Píšem denne a hlavne pre seba. Nachádzam odpovede na množstvo životných otázok. Písanie mi napomáha dostať na povrch odpovede, ktoré mám v sebe. Tiež ma to priviedlo na veľa nových nápadov, s ktorými teraz experimentujem, ako napríklad môj obchod na etsy.com, kde predávam pohľadnice vytvorené zo svojich fotiek prírody alebo písanie článkov na medium.com.

Na čo sa tešíš vo svojej druhej polovici života?

Teším sa na trávenie času s manželom, cestovanie, tvorenie nových vecí a stretnutia s novými ľuďmi i udržiavanie vzťahov s tými, s ktorými rada trávim čas. Ako čoskoro akreditovaná koučka chcem pomáhať druhým nájsť si svoje tvorivé vášne a vedieť si na ne vyhradiť čas. Veľmi ma napĺňajú dobrovoľnícke činnosti, v ktorých by som sa rada realizovala viac.

Robí ti niečo vrásky v súvislosti s pominuteľnosťou života?

Pri tejto otázke mi napadli moji rodičia, ktorí už nie sú medzi nami. Myslím na všetky ich talenty, ktoré plne nerozvinuli. Verím ale, že sú využívané cez sestru a mňa.

Každý deň mám ďalší nápad niečo vytvoriť. Jedinú vrásku mi spôsobuje, ako to všetko stihnem. Na druhej strane v tom vidím i výhodu, ktorá ma núti zamýšľať sa nad tým, čo je pre mňa naozaj dôležité a ísť za tým.

Čo ti pomáha ráno vstávať s radosťou z postele?

Raňajky a četovanie so sestrou. V poslednej dobe sú to tiež myšlienky ako skĺbiť všetko to, čo ma napĺňa (fotenie, písanie, koučovanie) tak, aby to prirodzene plynulo, aby som z toho mala radosť a mohla sa s tým v určitej forme podeliť i s druhými.

Tvoj odkaz pre čitateľov bez ohľadu na vek?

Mám ich viac, ale vybrala by som tento: Ak nám napadne niečo tvoriť, vytvorme to. Krok za krokom, päť minút denne. Nečakajme na nikoho, kto nám dá povel alebo schválenie. Taktiež si nevytvárajme prekážky vo forme rôznych dôvodov, prečo to nie je možné. Dôležité je, že nám to prináša v tom momente radosť a pomôže nám to zabudnúť na rôzne trampoty. Výsledok takýchto činností môže dlhodobo obohatiť život i druhým – nikdy nevieme, čo z toho vznikne. 

Marcela Kratochvíľová (1974) pochádza z Bratislavy a momentálne žije v Kanade. Pôsobila v niekoľkých európskych krajinách, pracovala pre medzinárodné inštitúcie a privátny sektor v oblasti zdravia. Po úspešnej kariére sa stala koučkou, ktorá pracuje prevažne so ženami, ktoré hľadajú svoje tvorivé “ja” a čas na tvorenie, či už je to hobby, alebo druhá kariéra.

S Marcelou sa môžete spojiť cez Linkedin  https://www.linkedin.com/in/marcelakratochvilova/

Foto: Gabriela Halajová

Príspevok Marcela Kratochvíľová: „Skĺbme všetko to, čo nás napĺňa, majme z toho radosť a podeľme sa o to“ zobrazený najskôr Life koučing.

Do štyridsiatky som žiadne nevnímala. Život gombička. Deti aj pes a celkovo starostlivosť o rodinu mi prišli ako malina. Keď začali ale čísla na torte pribúdať, uvedomila som si, že po fyzickej stránke nie je vek iba číslo. Chodím skôr spať a ráno ťažšie vstávam. Taktiež po športe alebo fyzickej aktivite potrebujem dlhší čas na regeneráciu.

Máš návyk alebo rituál, ktorý ti pomáha žiť naplnený život bez ohľadu na vek?

Aj napriek tomu, že mnohé štúdie tvrdia o negatívnych účinkoch kofeínu, ja sa doobedňajších káv nedokážem vzdať. Milujem tú chuť a taktiež mi pomáhajú na prebratie sa na raňajšiu prechádzku so psom od šiestej do siedmej. Užívam si to a takto štartujem deň. Až potom chystám deti do školy a kontrolujem diár.

Na čo sa tešíš vo svojej druhej polovici života?

Snažím sa viacej si vážiť to, čo mám. Veľa nepotrebujem, všetko mám. Väčšmi dávam do popredia zmysel, hodnoty, prítomnosť. Chcem si čo najviac aktívne užívať život, nech to stojí za to.
Sme tu krátko 😊

Robí ti niečo vrásky v súvislosti s pominuteľnosťou života? 

Občas ma prepadne úzky pocit na hrudi kvôli vízii budúcnosti mojich dvoch teen malých žien. Chcem im dopriať kvalitné vzdelanie a odovzdať čo najviac do života. Chcem to stihnúť 😊 
A tiež starosť o rodičov. Chcem tu byť v plnej sile aj pre nich. To, čo rodičia dávajú svojim deťom, sa málokedy dá celé vrátiť a s pribúdajúcim vekom si to viac uvedomujem. Nechcem to nechať na náhodu.

Čo ti pomáha ráno vstávať s radosťou z postele? 

Veľmi ma baví moja práca. Naozaj sa na ňu teším a pondelok už dávno nevnímam ako Blue Monday. Pracovala som na tomto stave aj cez pokusy a omyly, rôzne pracovné skúsenosti, ale vybrala som si život na voľnej nohe. Snažím sa vyťažiť z tohto, už si aj dovolím tvrdiť životného štýlu, maximum.
Môže za to asi aj prísne dodržiavanie víkendovej pohody, ktorú sme s mojou rodinou nastolili pred troma rokmi. Takmer každý víkend trávime na Záhorí na vidieku v Malých Karpatoch. Taktiež všetky prázdniny a sviatky. Polroka Bratislava a polroka Záhorie. Užívame si turistiku, bajkovanie, jazerá a pomalosť opozitu hlavného mesta.

Tvoj odkaz pre čitateľov bez ohľadu na vek?

Oplatí sa robiť v živote to, čo milujete. Vložiť úsilie do svojich talentov a silných stránok, mať zdravú vášeň pre život a naozaj nečakať na zázrak 🌹

Adela Jasenovcová (1980) je redaktorka pre Forbes, copywriterka, autorka kníh a marketingová špecialistka na texty na LinkedIn.

S Adelou sa môžete spojiť práve cez túto sieť: http://linkedin.com/in/adela-jasenovcová

Príspevok Adela Jasenovcová: „Majme zdravú vášeň pre život a nečakajme na zázrak“  zobrazený najskôr Life koučing.

Zatiaľ som obmedzenia nevnímala. Lepšie povedané, neuvedomovala som si ich a možno aj ignorovala. Keď sa zamyslím, občas ma prekvapí bolesť chrbta po spaní na inom matraci alebo zadychčanie, keď vybehnem po schodoch :-) Vždy som si našla výhovorku typu, že bola tvrdá posteľ alebo za to môžu kilá navyše. Keďže sa pohybujem medzi mladými ľuďmi v rámci našich vzdelávacích projektov cez moje občianske združenie Podnikavci Novohradu a v coworkingu Priestor v Lučenci, cítim sa večne mladá. Niekedy sa čudujem, keď mi mladí nechcú tykať a zdravia sa ma „dobrý deň teta“ 😊
Aj keď ma to trochu môže zneistiť, dôležité je mentálne nastavenie. To znamená prijať tieto zmeny a nájsť spôsob, ako sa s nimi vyrovnať. U mňa je to hlavne pohyb, či už prechádzky, joga a hlavne zumba v kombinácii so zdravým jedlom. Čiže, udržať si aktívny životný štýl, dobré zdravie a pozitívny postoj. Byť trpezlivý sám k sebe, akceptovať sa, neriešiť, čo zmeniť neviem.

Máš návyk alebo rituál, ktorý ti pomáha žiť naplnený život bez ohľadu na vek?

Naplno bez ohľadu na vek žijem každý deň, pretože nikdy neviem, kedy to bude môj posledný. Žiaľ, mali sme v rodine tragickú udalosť najskôr s mojím bratom, ktorý bol 12 rokov v bdelej kóme a po nečakanej smrti mojej maminky, ktorá mala len 58 rokov, som prehodnotila moje hodnoty a celý život. Takže namiesto návyku alebo rituálu mám motto: „Každý deň prežívaj tak, akoby bol posledným dňom tvojho života“. Som vďačná za každý deň. 

Na čo sa tešíš vo svojej druhej polovici života?

Teším sa z každého dňa, ktorý môžem prežiť v kruhu mojej rodiny, priateľov či iných ľudí, ktorých sprevádzam, alebo ktorými sa nechávam inšpirovať. Na čo konkrétne sa teším? Možno mám aj trochu obavy, keďže deti nám postupne vylietajú z hniezda. Teším sa na to, že budem mať viac času a budem sa môcť venovať môjmu poslaniu a podnecovať druhých k hľadaniu zmyslu života, aby sme na svete všetci žili šťastný a radostný život. 
Či už koučovacími rozhovormi alebo pokecom pri káve v coworkingu, rozvojovými workshopmi alebo aj s emočnými koučovacími kartami Veľký príbeh emócií, ktoré sme s kolegyňou Dáškou Polievkovou, autorkou ilustrácií, minulý rok vydali. 
Aby to nebolo iba o práci, tak by som chcela viac cestovať na miesta, ktoré mám na nástenke snov. Venovať sa sebe a svojim záľubám a tomu, čo mi robí radosť a napĺňa ma šťastím. Napríklad začať maľovať alebo sa naučiť po španielsky.

Robí ti niečo vrásky v súvislosti s pominuteľnosťou života?

Vrásky síce pribúdajú, ale sú skôr pripomienkou, nie sú zo strachu. Ja verím, že naša duša je večná a má telo len „vypožičané“, aby si dokonale mohla užiť svetské pôžitky. Neviem si predstaviť život bez dobrého jedla :-) Kým si môžem vychutnávať dobré jedlo, smiať sa a objať človeka, vrásky len pripomínajú, že čas nezastavíme a mali by sme sa sústrediť na to, čo je skutočne dôležité – naše hodnoty a vnútorné bohatstvo.

Čo ti pomáha ráno vstávať s radosťou z postele?

Uvedomenie si, že môžem prežiť ďalší deň a zvedavosť, čo nové sa naučím, koho nového spoznám. A tiež, komu budem môcť byť svetlom v ten deň ja. 
Tiež radosť z takých obyčajných vecí ako ráno urobiť desiatu deťom, lebo sú ešte doma a pre seba v podobe dobrých raňajok s kávou.

Tvoj odkaz pre čitateľov bez ohľadu na vek?

Žite každý deň v radosti a spokojnosti, aby ste neľutovali nič, čo ste neurobili len preto, lebo vás brzdili emócie ako strach, obava, ľútosť alebo iné. Nájdite zmysel každej emócie, ktorú zažívate, pretože  vás niekam vedie a niečo nám odkazuje. Emócie sú jazykom duše. Všetky odpovede máte v sebe, len im treba porozumieť a žiť váš „Veľký príbeh“.

Janette Horstmann  (1977) sa venuje koučingu od roku 2011, kedy po návrate z Nemecka pôsobila v strojárskom podniku ako HR manažérka. Od roku 2016 je aktívnou členkou SAKO (Slovenská asociácia koučov) a od roku 2019 aj certifikovanou koučkou s titulom KcS (Kouč certifikovaný SAKom).
Pôsobí aj ako lektorka osobnostného rozvoja a venuje sa sprevádzaniu jednotlivcov, ale aj firiem a skupín na ceste k úspechu a rozpoznaniu svojich schopností, možností a ciest vedúcich k dosiahnutiu cieľa. 
Pri hľadaní vlastného zmyslu života a neustálom vzdelávaní sa objavila množstvo techník a praktických nástrojov, ktoré jej pomáhajú efektívnejšie pracovať s klientmi. 
Janette je autorkou invenčných sebapoznávacích koučovacích kariet „Veľký príbeh emócií“ a zakladateľkou občianskeho združenia Podnikavci Novohradu, ktorého zámerom je tvoriť lepší a kvalitnejší život v regióne vďaka vzdelávaniu študentov a podnikateľov. Občianske združenie prevádzkuje Coworking Priestor, ktorý ponúka množstvo vzdelávacích, kultúrnych a spoločenských aktivít, ale aj miesto pre podnikanie. Je to tiež miesto, kde Janette nájdete, pokiaľ sa rozhodnete využiť jej pomoc alebo služby. 
Všetky info o aktivitách Janette nájdete na www.janettehorstmann.sk

Príspevok Janette Horstmann: „Buďme k sebe trpezliví a láskaví tak, ako vieme byť k svojim priateľom“ zobrazený najskôr Life koučing.

Asi sme všetci počuli tú starú „múdrosť“, že s vekom prichádzajú obmedzenia. Tiež som to počúvala, odjakživa. Ja si to nemyslím! Príkladom sú mi moji rodičia. Napríklad, môj otec si k sedemdesiatke prial motorku. Splnil si chlapčenský sen. Stále zvláda stúpať do kopca a liezť po stromoch, postarať sa o rodinu a viesť siahodlhé, hlboké rozhovory. Tým chcem povedať, že obmedzenia sú len v našej hlave! Viaceré obmedzenia a výzvy sa, samozrejme, vyskytujú, to nechcem spochybňovať, ale počúvať seba a svoje telo je kľúčové. 

Starostlivosť o moje fyzické, mentálne a duševné zdravie je stále viac aktuálna a konkrétna téma, ktorou sa zaoberám. Motivuje ma to k zmenám a k lepšiemu životnému štýlu. Možno sa moje telo začína trochu odlišne správať, a tiež si uvedomujem, že nie som už taká pružná a ani taká štíhla ako kedysi, ale to ma neobmedzuje v tom, aby som si užívala život naplno. Namiesto toho, aby som sa sústredila na to, čo nemôžem urobiť, sústreďujem sa na to, čo urobiť môžem. Napríklad, vyberám si fyzické aktivity, ktoré sú pre mňa prístupné a zdravé. Zamilovala som si rannú jogu, ktorá ma naštartuje do nového dňa. Tiež dbám na to, aby bola moja strava vyvážená a zdravá, aby som mala dostatok energie. To mi pomáha cítiť sa stále fit a v dobrej forme. Navyše, sústreďujem sa na to, čo ma skutočne napĺňa a prináša mi radosť, dopĺňa tvorivú energiu. Prirodzene sa mi potom v živote deje menej toho, čo mi energiu odoberá.

Vystavujem sa veciam, ktoré mi prinášajú radosť a sú tiež výzvou. Je tak veľa vecí, ktoré môžem ešte stále objavovať a dosiahnuť a ja som pripravená ich presiahnuť!

Máš návyk alebo rituál, ktorý ti pomáha žiť naplnený život bez ohľadu na vek?

Budúci rok budem mať päťdesiat a v súvislosti s tým sa nedokážem veľmi trápiť, pretože som si osvojila úžasný prístup. Nechala som sa inšpirovať Robinom Sharmom a jeho klubom ranných víťazov „5.AM Club“. 

Uvedomujem si, že každý deň prináša so sebou novú príležitosť začať a meniť svoj život. Každý deň môžem vytvárať radostné, bohaté a tvorivé životné prostredie pre seba a všetkých okolo.  

Jedným z mojich obľúbených návykov je začať môj deň s rannou rutinou. Ranná rutina ma energeticky naštartuje a pomáha mi aktivovať v tele aj v mysli potrebnú energiu a pozitivitu. 

Ráno patrí mne, poskytuje mi chvíľku ticha a súkromia, kedy sa môžem postarať o seba a sústrediť sa na svoj osobný rozvoj, zamerať sa na svoje ciele. Ako prvé si doplním tekutiny a urobím čas na meditáciu a vizualizáciu, čo mi pomáha zrelaxovať myseľ a udržiavať pozitívny, motivovaný postoj. Doprajem si jogu na posilnenie svalov tváre a tela, čo mi dodá energiu na celý deň. Prečítam alebo si vypočujem (popri tom ako sa chystám do pracovného dňa) niekoľko strán z knihy, ktorá ma osobnostne posunie vpred. Už od rána si vytváram prioritné úlohy a plány na deň, čo ma drží fokusovanú a produktívnu. K môjmu rannému rituálu patrí neodmysliteľne aj šálka čiernej kávy. 

Ranná rutina je pre mňa neoceniteľnou investíciou do môjho fyzického a duševného blaha. Keď sa v prvej hodine dňa postarám najprv o seba, už si nie som nič dlžná. Potom sa môžem po zbytok dňa starať o druhých, doma aj v práci.

Na čo sa tešíš vo svojej druhej polovici života?

Jednoducho na všetko! Pre mňa je to, že som v polovici života, príležitosťou na ešte väčšiu sebadefiníciu a objavovanie. Teraz mám viac skúseností a životnej múdrosti, vďaka čomu môžem lepšie pochopiť samú seba a odbúrať obmedzenia, ktoré ma záhadne ovplyvňovali. Teraz si môžem dovoliť byť viac autentická a žiť život, ktorý si skutočne prajem. 

Viem, že som ešte stále schopná učiť sa a rásť a to ma povzbudzuje v tom, aby som sa nevzdávala svojich snov a ambícií.  Práve naopak, otvára ma to, aby som dovidela na čo najviac príležitostí. Teším sa na tieto úžasné roky, keďže môžem sledovať, ako sa vyvíja život našich milovaných dcér a v budúcnosti možno budem môcť vidieť rásť naše vnúčatá. Teším sa na to, že budeme mať spolu s mojim manželom stále viac času a voľnosti cestovať a objavovať nové miesta. Budeme mať viac času na to, aby sme sa venovali svojim spoločným záľubám a záujmom. Ja som pripravená nechať sa inšpirovať a presvedčiť sa, aký úžasný a naplnený môže byť náš život bez ohľadu na vek!

Robí ti niečo vrásky v súvislosti s pominuteľnosťou života? 

Samozrejme, som si vedomá, že život je krátky, že čas rýchlo plynie a minulosť sa nedá zvrátiť. Zároveň si uvedomujem, že pominuteľnosť života je pre mňa aj zdrojom inšpirácie a motivácie. Učí ma žiť v prítomnosti, oceniť malé radosti a vidieť perspektívu. Je to inšpirácia k prehodnoteniu hodnôt a presvedčení, podľa ktorých žijem a na vykonanie zmien v kariére alebo osobnom živote.

Usilujem sa byť vďačná za každý deň a snažím sa nájsť zmysel a radosť v malých veciach. Žiť autenticky, naplno a s radosťou. Myslím na to, že každá skúsenosť, každý vzťah a každé dobrodružstvo, ktoré zažívam, je súčasťou môjho životného príbehu. Preto mi ani jedna vráska na tvári neuberá z pocitu plnosti a spokojnosti.

Preto je odpoveď na otázku, či mi niečo robí vrásky v súvislosti s pominuteľnosťou života, je zároveň áno aj nie. Áno, pretože si uvedomujem, že čas plynie a nevráti sa, lebo proces starnutia je neodvratný. Zároveň to nie je obava, ktorá ma ochromuje. Namiesto toho ma to motivuje k tomu, aby som si užívala prítomný okamih, žila autentický život a snažila sa vytvárať vzťahy a skúsenosti, na ktorých záleží.

Čo ti pomáha ráno vstávať s radosťou z postele?

To, že mám jasný cieľ alebo zámer pre ten daný deň. Ideálne je, ak sa na to teším. Kladiem si otázku: „Podľa čoho na sklonku dňa spoznám, že som skutočne spokojná s prežitým dňom a tým, ako sa vydaril?“

Keď viem, čo ma čaká alebo na čom budem pracovať, čo chcem dosiahnuť, pociťujem vzrušenie a túžbu začať nový deň. Môže to byť cieľ v práci, vo vzťahoch, v sebavzdelávaní alebo aj niečo jednoduchšie, ako napríklad stretnutie s rodinou, s blízkymi. Cítim sa motivovane vstávať a objavovať spôsob, ako sa priblížiť k tomuto cieľu.

Ďalšou vecou, ktorá mi pomáha, je dodržiavať svoju rannú rutinu, ktorá ma nabudí a pripraví do dňa. Dôležitú úlohu hrá u mňa aj spánok. Ráno vstávam s radosťou, ak som si dopriala dostatok kvalitného spánku a cítim sa sviežo.

Najdôležitejším faktorom, ktorý mi pomáha ráno vstávať s radosťou z postele, je mať v živote zmysel a byť v kontakte so svojimi hodnotami. Keď som sama so sebou v harmónii a viem, že moje činy majú vplyv na mňa aj na iných, cítim hlbokú spokojnosť a radosť.

Tvoj odkaz pre čitateľov bez ohľadu na vek?

Je to jednoduché, nezávisle od toho, koľko rokov máte – žite svoj život naplno a s láskou. Nech sa vám darí vytvárať si vlastný príbeh plný zážitkov a prekvapení. Neustále buďte zvedaví, učte sa. Nech sú pribúdajúce roky len pozvánkou k neustálemu osobnému rozvoju a sebadefinovaniu v každej novej etape vášho života. 

Buďte odvážni a nebojte sa prekračovať svoje limitácie. A vždy si pamätajte, že nikdy nie je neskoro začať, zmeniť sa a dosiahnuť svoje ciele. 

Vaše najlepšie časy môžu práve teraz čakať len na vás!

Erika Feketová (1974) je lektorka rozvojových programov, mentorka v oblasti moderného vodcovstva a strategická koučka. 
Pomáha inšpirovať ľudí a organizácie k hlbšiemu premýšľaniu o vízii, životnej misii a cieľoch vďaka posilňovaniu motivácie, vodcovských a ľudských zručností budúcnosti.
Vo svojej praxi sa opiera o poznatky a skúsenosti z biznisu, tiež zo psychológie, behaviorálnych vied a neurovied, ktoré prepája s témami vzdelávacích rozvojových programov a biznisových riešení.

Viac sa o Erike dozviete na jej stránke: https://www.espiral.sk/erika-feketova/

Príspevok Erika Feketová: „Buďme odvážni a nebojme sa prekračovať svoje limitácie“ zobrazený najskôr Life koučing.

Asi najvýraznejším obmedzením pre mňa predstavuje čas – presnejšie, jeho nedostatok. Na začiatku však musím poznamenať, že hoci mám 47 rokov, mám len 9 ročnú dcéru, takže zažívam typický nedostatok času všetkých rodičov mladších školopovinných detí. V posledných rokoch si intenzívnejšie uvedomujem plynutie času a musím priznať, že ma to zvykne stresovať. Považujem ho za príliš vzácny a nechcem ho premrhať. Niežeby som si nedokázala oddýchnuť a len tak vychutnávať pokoj ničnerobenia a vlastné myšlienky. Naopak, túžim po tom, aby som to robila častejšie. Ale keďže mám toho počas dňa veľa a je to často hektické, snažím sa čo najefektívnejšie zadeliť čas a to ma núti ho neustále sledovať. Chcem všetko stihnúť. Akoby ma celkom opustila ľahkosť bytia, ktorú som v mladosti mala až príliš. Zodpovednosť, ktorá v mojom živote výrazne zosilnela po narodení mojej dcéry ma miestami drví. Cítim, že na seba kladiem zbytočne veľké nároky ako na mamu, na ženu, ktorá má rodinu a domácnosť a popri tom sa snaží zarábať a cítiť vo všetkých sférach úspech a satisfakciu. Výsledky a odfajknuté položky. Samozrejme, chápem, že sa nedá kontinuálne zažívať len satisfakcia, ale čím som staršia, tým viac potrebujem cítiť práve spokojnosť. Akoby ona bola mojim cieľom. Vnímam, že je veľmi dôležité nájsť si pravidelne čas a venovať sa aj sama sebe a je mi ľúto, že ho mám pre seba momentálne tak málo. 

Máš návyk alebo rituál, ktorý ti pomáha žiť naplnený život bez ohľadu na vek?

Nemám celoživotný návyk alebo rituál. Každé životné obdobie mi prinieslo rôzne motivácie, zväčša v podobe živej bytosti, s ktorou zdieľanie zážitkov bolo to skutočné naplnenie života. Príroda, vychutnávanie zážitku a spoznávanie nových miest sú pre mňa esenciálne. To sa tiahne celým mojim životom od mladosti. Vždy boli aj vzácne okamihy, ktoré som si  dokázala vychutnať osamote. Často som si do prírody brala so sebou knihu, alebo papier a pero. Zvyčajne však potrebujem vedľa seba spriaznenú dušu, s ktorou zdieľam zážitok a emóciu. Východ slnka spoza hrebeňov Tatier vytŕčajúcich z oblakov je nádherný, ale ak máš vedľa seba niekoho, kto to prežíva s tebou, je to transcendencia. Moja dcéra je čoraz viac aj mojou parťáčkou, navyše napĺňa môj život už len tým, že je, že vidím, ako v nej rastie poznanie, ako sa vyvíja jej krásny charakter a osobnosť, ako sa zdokonaľuje vo veciach, ktoré ju bavia. Veľmi dlhú dobu bol naplnením môjho života môj prvý a zatiaľ jediný pes, s ktorým som mala veľmi silné prepojenie a môj denný režim a vlastne celý život bol vtedy prispôsobený jeho povahe a potrebám. Keďže Jerry bol Maďarská vyžla, potreboval nadpriemerne veľa pohybu a tiež mentálnej aktivity. Veľa sme chodili von za každého počasia, do prírody v blízkosti nášho domova aj na výlety. Nebol to len pes, bol to môj parťák a prežil so mnou veľa pekných aj ťažkých chvíľ. Toto plemeno som si vybrala zámerne. Chcela som parťáka na behanie a pobyt v prírode, inteligentného psa, ktorý so mnou zdieľa úplne všetko. Starať sa plnohodnotne o toto plemeno je náročné na čas, pohyb aj psychiku, pretože okrem toho, že vyžla nerozpráva, robí a chce robiť s tebou úplne všetko :-)

Na čo sa tešíš vo svojej druhej polovici života?

Druhá polovica môjho života mi priniesla človeka, o ktorom by som chcela o pár dekád potvrdiť, že to je muž môjho života. Teším sa na všetko, čo budeme spolu zdieľať – spoločne sledovať ako naša dcéra rastie a zažívať v trojici aj v dvojici nové zážitky a tiež sa vracať na miesta, ktoré sme si obľúbili, aby sme sa vrátili k spoločným spomienkam. Veľmi sa teším na vytváranie spoločných zážitkov. Dúfam, že budeme mať v budúcnosti viac času práve na tie zážitky, na cestovanie a užívanie si voľných chvíľ v prírode alebo kdekoľvek na peknom mieste, kde stačí, že svieti mesiac a ráno vyjde slnko a všetko je dokonalé presne tak, ako je. Dúfam a teším sa, že budem mať viac času aj na seba, na aktivity, ktoré si nemusím odfajknúť a pri ktorých nebudem sledovať plynutie času. Myslím si, že každá fáza života má svoje danosti, bez ktorých sa nezaobíde a ktoré ju zároveň napĺňajú. Všetko nás to obohacuje, bez ohľadu na to, či to považujeme v tej chvíli za stresujúce, alebo radostné. Veľakrát som si povedala: Keby som mala túto hlavu pred 20 rokmi, užila by som si to oveľa viac. Ale to by už nebolo ono, pretože aj ten stres, aj to “nepoznanie” patrí k autenticite momentu. A nič nie je také krásne, ako keď je to autentické. Snažím sa však poučiť. A tak si vo chvíľach, kedy mám pocit, že nič nestíham a že žijem v jednom kolotoči, hovorím, že to patrí k tomuto momentu, k tomuto obdobiu. Viem, že toto obdobie vystrieda nové a budem naňho s radosťou spomínať a budem si želať vrátiť ho a prežiť znova. Tak si ho snažím užiť so všetkým, čo v sebe obsahuje.

Robí ti niečo vrásky v súvislosti s pominuteľnosťou života?  

Samozrejme, čím som staršia, tým som na pominuteľnosť citlivejšia, detská bezstarostnosť je už dávno preč. Ale nevnímam to ako čosi dramatické. Máme silné puto s mojou mamou a sestrou. Sme taká pevná trojka. Čím som staršia, tým si viac želám, aby bola moja mama nesmrteľná. Mojou transcendenciou je moja dcéra. Je to prirodzené, každý človek vidí svoje pokračovanie vo svojich deťoch. Možno aj tým, že som na moju dcéru tak dlho čakala, mám z toho, že som jej mamou a ona mojou dcérou, veľké zadosťučinenie. Možno to niekto považuje za nadmerné sústredenie sa na dieťa, ktoré jedného dňa tak či tak vyrastie a osamostatní sa. Ja som na to nielen pripravená, ja sa na to teším. Moja súčasná úloha je pripraviť ju čo najlepšie na osamostatnenie. Nemyslím tým len to, že sa odsťahuje, začne zarábať a založí si rodinu. Pre mňa bude najväčším zadosťučinením práve to, že pôjde svojou cestou. Že nájde tú svoju pravú cestu. Snažím sa ju vychovávať tak, aby vedela definovať svoje potreby, vyhodnocovať rozličné možnosti a vedela sa riadiť podľa toho, čo sama chce a po čom túži. Toto snaženie mi vyhladzuje vrásky, keď pomyslím na pominuteľnosť :-)

Čo ti pomáha ráno vstávať s radosťou z postele?  

Počas pracovného týždňa to je skoršie ranné vstávanie. Získam tak čas navyše, čas pre seba. Moja dcéra a zväčša aj muž ešte spia. (A ak je aj muž hore, vie, že ma má nechať na pokoji :-)) Spravím si kávu, pripravím raňajky a desiatu a potom si pustím hudbu a zacvičím si. Ten čas, nech je akokoľvek dlhý či krátky, je zužitkovaný na maximum! Cez víkendy je to tiež predstava prípravy kávy a pocit, že sa nikam neponáhľame, pripravíme si bohatý brunch a môžeme si spraviť zaujímavý program. 

Tvoj odkaz pre čitateľov bez ohľadu na vek?

Nikdy nie je neskoro na čokoľvek nové. Môžete začať trénovať na triatlon aj v 50-tke a úspešne sa ho zúčastniť. Môžete sa zaľúbiť v 50-tke, užívať si to a pritom sa necítiť, že ste tých prvých 50 rokov premrhali čakaním na lásku svojho života. Môžete sa stať úplne iným človekom, keď začnete robiť to, po čom túžite. Hoci ste si o sebe mysleli, že ste nejakí, že potrebujete celý život žiť v zabehaných koľajach alebo podľa nejakých pravidiel, môže sa to úplne zmeniť aj po aj po 50-tke aj po 70-tke. Totiž, to nezáleží od veku. Nespôsobí to ani žiaden zázrak, či zázračná osoba. Záleží to len od vás, o tom, pre čo sa rozhodnete. 

Na záver mi ešte dovoľte podeliť sa o jeden príbeh. 

Ginger, žena, ktorú osobne poznám, stretla ako veľmi mladá, mala necelých 18 rokov, muža, ktorému nedávno umrela manželka a on ostal sám s malým sotva 6-mesačným dieťaťom. Bolo to pred vyše 70 rokmi. Hoci to pre tú dobu a spoločnosť znamenalo výrazné vybočenie zo štandardu, Ginger nasledovala svoje srdce. V krátkej dobe sa vydala za tohto muža a s láskou sa starala o malé dievčatko, ktoré si, žiaľ, svoju biologickú matku nemohlo pamätať inak, ako z rodinných fotografií, ktoré boli celý čas súčasťou ich domu. Neskôr mali spolu ďalšie dve deti. Všetky tri deti vyrastali v láskyplnom a inšpiratívnom domove, všetky volali Ginger rovnako “mama”. Podľa mojich pozorovaní si bola najstaršia dcéra so svojou adoptívnou mamou najpodobnejšia zo všetkých detí a mali najbližší vzťah. Ginger prežila so svojim manželom dlhý a naplnený život. O tom niet najmenších pochýb. Bol to starší manželský pár na pohľadanie. Často sa držali za ruky, žmurkali na seba, správali sa k sebe s nevídanou úctou. Deťom vštepili svojim životom veľa pozitívnej výbavy do života. Jej manžel umrel, keď mal vyše 80. Keďže som poznala aj jeho, pomyslela som si vtedy, aké mal šťastie, že stretol práve takú činorodú, pragmatickú a zároveň citlivú ženu ako je Ginger. Pri jeho dobrote mohol skončiť aj s iným typom ženy, a príbeh tejto rodiny by vyzeral celkom inak. Napriek jej životaschopnej povahe mi bolo Ginger veľmi ľúto, vedela som, ako ho oddane milovala a stála pri ňom celý život aj napriek mnohým neprajným okolnostiam počas ich života. Pár rokov po smrti jej manžela sa Ginger nečakane zaľúbila. Do vdovca. Vraj sa správa ako teenagerka, hlásila mi jedna jej dcéra. Na svoje 85. narodeniny si naplánovala výlet do Viedne, Budapešti, Bratislavy a Prahy spolu so svojim novým partnerom, o niečo starším od nej. Vidieť tých dvoch bolo neopísateľne osviežujúce a inšpiratívne. Išla z nich veľmi podobná energia ako keď som ju stretla s jej zosnulým manželom. Vtedy mali čosi okolo 70-tky. Teraz som hľadela na muža a ženu, ktorým síce ťahalo na 90, ale vtipkovali a doberali sa ako mladí zaľúbenci. Teraz má Ginger 91 a šťastne si nažíva so svojim partnerom. Poviete si, že to je ojedinelý príbeh a Ginger mala proste dvakrát také výnimočné šťastie. Ja som presvedčená, že to šťastie vytvorila ona sama. Svojim pričinením, svojou činorodosťou, pragmatickosťou, svojou empatiou a nevyčerpateľnou vierou v šťastie. Tým, ako uvažovala a uvažuje. Keď sme sa naposledy videli, mala 87 rokov, povedala mi: „Musíte ma prísť s Lujzou (tak sa volá moja dcéra) navštíviť do Washingtonu, ale lepšie to bude, keď bude Lujza väčšia, aby si to poriadne vychutnala, je tam toho toľko na videnie a spoznávanie. Určite musíte za mnou prísť.“ Neviem, či sa nám to podarí zrealizovať, lebo Washington nie je zrovna za rohom. Ale na tom až tak nezáleží. Jedno je isté. Keď Ginger posledný krát vydýchne a dúfam, že to bude až o veľa veľa rokov, bude sa usmievať a jej srdce bude spokojné a naplnené. 

Zuzana Aichová (1976) je zakladateľkou výnimočného portálu www.mojakalokagatia.sk

Zuzkin príbeh, ako MojaKalokagatia vznikla si môžete prečítať tu: https://lifekoucing.sk/navod-na-pouzitie-seba-sameho/

Príspevok Zuzana Aichová: „Môžete sa stať úplne iným človekom, keď začnete robiť to, po čom túžite“  zobrazený najskôr Life koučing.

Dobre sa začína pri toxických myšlienkach

Potrebujeme sa venovať mentálnej hygiene rovnako, ako to robíme pri telesnej  – pravidelne, dôsledne a podľa našich potrieb. Nestačí raz začas vypustiť tlakový ventil, prepätie treba uvoľňovať priebežne. Zahltená myseľ je negatívna myseľ, a oberá nás o pohodu a vyrovnanosť. 

Spôsobov, ako sa „čistiť“ je viacero. Oslovilo ma, ako to vystihol vo svojej poviedke Návrat prílivu spisovateľ Arthur Gordon. Popísal príbeh vlastnej duchovnej obnovy, ktorú môžeme vyskúšať každý sám na sebe s variáciou prostredia, kde radi trávime čas. 

Arthur zažil obdobie, keď cítil, ako stráca životný elán a jeho tvorivé úsilie vyznievalo naprázdno. Deň za dňom sa navyše všetko zhoršovalo. Nakoniec sa rozhodol navštíviť lekára. Pretože vyšetrenie neodhalilo žiadne fyzické ťažkosti, lekár sa ho nakoniec opýtal, či by bol ochotný riadiť sa jeden deň pokynmi, ktoré mu dá. Gordon súhlasil a lekár mu povedal, aby nasledujúci deň strávil na mieste, kde bol ako dieťa najšťastnejší. Mohol jesť, ale nesmel s nikým hovoriť ani čítať, písať alebo počúvať rozhlas (v jeho časoch online svet ešte nefičal). Potom mu napísal štyri usmernenia a povedal mu, aby si prvé prečítal o 9.00 h., ďalšie o 12.00 h., nasledujúce o 15.00 h. a posledné o 18.00 h. 

„To myslíte vážne?“ Spýtal sa ho Gordon. 

„Keď odo mňa dostanete účet, prestanete si myslieť, že žartujem!“, zareagoval lekár. 

Nasledujúce ráno išiel Gordon na pláž. Keď otvoril prvý lístok, stálo na ňom: 

„Pozorne načúvaj.“

 Pomyslel si, že doktor sa zbláznil. Čo mal tri hodiny počúvať? Pretože súhlasil, že sa bude riadiť jeho pokynmi, načúval. Spočiatku počul obvyklé zvuky mora a vtákov. Po chvíli sa pridali ďalšie zvuky, ktoré predtým príliš nevnímal. Začal myslieť na to, za čo všetko moru vďačí. Ako ho, keď bol ešte chlapcom, naučilo trpezlivosti, rešpektu a vedomiu vzájomnej prepojiteľnosti vecí. Načúval zvukom aj tichu a začal sa v ňom vytvárať pocit pokoja. 

Na poludnie si prečítal druhý lístok. Stálo na ňom: 

„Pokús sa vrátiť späť.“ 

Kam späť? Čudoval sa a uvažoval. Snáď do detstva, k spomienkam na šťastnejšie roky? Začal premýšľať o svojej minulosti, spomínať si na všetky okamihy malých detských radostí. Snažil sa vybaviť si ich čo najpresnejšie. Vo svojom vnútri pocítil vrelosť a vrúcnosť, ktoré stále silneli. 

O tretej si prečítal ďalší lístok. Až doteraz nebolo splnenie pokynov také ťažké. Toto zadanie mu už prišlo náročnejšie. Na lístku stálo: 

„Zamysli sa nad svojimi motívmi.“

Spočiatku sa snažil obhajovať. Premýšľal o veciach, ktoré chcel: úspech, uznanie, istoty. Nezistil na nich nič zlé. Potom mu ale hlavou prebleskla myšlienka, že tieto motívy nie sú dosť dobré a že možno práve niekde tu tkvie príčina jeho stagnácie. Začal o svojich motívoch uvažovať oveľa dôkladnejšie. Myslel na to, aký býval šťastný. Zrazu si uvedomil, že sa mu nič nemôže dariť, ak sú jeho motívy zlé. Prišiel k záveru, že nezáleží na tom, či ste poštárom, poisťovacím agentom alebo ženou v domácnosti. Môžete byť čímkoľvek. Kým máte pocit, že slúžite druhým ľuďom, robíte svoju prácu dobre. Keď začnete myslieť len na seba, prejaví sa to negatívne na tom, čo robíte. To je zákon, rovnako neúprosný ako zákon gravitácie. 

O šiestej prišiel na rad posledný pokyn. Na jeho splnenie nebolo treba nič špeciálne: 

„Napíš, čo ťa trápi a znepokojuje do piesku.“

Kľakol si a úlomkom ulity napísal niekoľko slov. Keď skončil, zdvihol sa a odchádzal. Neobzeral sa, vedel, že príliv príde tak, ako vždy.

Variácia namiesto piesku: Napíšte si to, čo vám robí vrásky a znepokojuje vás do mobilu. Keď skončíte, predstavte si prílivovú vlnu a zmažte bez čítania, čo ste si poznačili. 

Netreba čakať na žiadne povolenie žiť

Aj keď nám to tak v kríze nepríde, sme dobre vybavení potrebnou silou na tvorenie, na premenu správania a formulovanie myšlienok vo svojom vnútri tak, aby smerovali k pozitívnej zmene. 

Keď sa veci nevyvíjajú podľa našich predstáv, signalizuje nám to, že sa máme naučiť niečo nové, čo nám pomôže zdolať prekážky alebo sa vynájsť. 

Príde mi to pri niektorých postojoch prosté – stačí odstúpiť od negatívnych vecí a za nimi vidieť to, čo je skutočne hodnotné. Mám k tomu skvelú pomôcku od básnika a humanistu J. W. Goetheho: „Človek by mal každý deň počuť aspoň jednu pieseň, čítať jednu krásnu báseň, vidieť jednu výbornú maľbu, a ak by to bolo možné, povedať zopár rozumných slov.“

Päť odporúčaní z mojej praxe na podporu vlastnej hodnoty a dostatočnosti

Sú výbornou prevenciou voči negatívnym a nadmieru kritickým myšlienkam:

1. Buďte voči sebe súcitní a zhovievaví a väčšmi sa o seba starajte po mentálnej, fyzickej, emočnej aj duchovnej stránke. 
2. Vnímajte svoje skutočné potreby a odhaľujte svoje nevedomé strachy.
3. Chváľte sa často a poriadne. Máte tú „povinnosť“ voči sebe. Keď v tom vytrváte, čoskoro zaznamenáte zvýšenie sebahodnotenia.
4. Zbavte sa falošnej identity. Neprezentujte sa tak, ako to od vás očakáva vaše okolie. Nepotláčajte svoje negatívne stránky a emócie, prijmite ich, no nemusíte sa podľa nich správať. 
5. Urobte z času na čas niečo spontánne, autentické a nové. Aj preto, lebo prekvapenie uvoľňuje v mozgu dopamín, ktorý je zdrojom zvedavosti a dobrodružnosti, a tie sa starajú o dobrý pocit zo seba. Dôležitá vec: spontánnosť nie je to isté čo impulzívnosť. Impulzívne správanie väčšinou robíte v nevyrovnanom stave mysle bez kontroly nad sebou. 

Príspevok Vaša duša počuje všetko, čo hovorí vaša myseľ zobrazený najskôr Life koučing.

Čo ste ochotní podniknúť kvôli dobrému pocitu zo seba? A čo kvôli zážitkom, ktoré vás transformujú do svojej lepšej verzie? 

Možno máte odpovede hneď naporúdzi. A možno ich práve teraz hľadáte. Možno ste si povedali, že zostanete voči týmto otázkam vnímaví v každej chvíli.  

Životná úloha

„Nikto vám nemôže postaviť most, po ktorom musíte vy, iba vy, prekročiť rieku života,“ napísal mladý Nietzsche, keď uvažoval o tom, čo je potrebné na nájdenie samého seba. 

Často sa ma na to klienti pýtajú. Nemám na tento druh objavovania špeciálny repertoár techník, ktoré by priniesli okamžité a spoľahlivé odpovede. Zvyknem sa pýtať: 

„Máte chuť byť každé ráno začiatočníkom?“

 Ponúkam zamyslenie sa nad touto otázkou ako „skratku“ k priblíženiu sa k sebe. Nie tým, že by sme kráčali míľovými krokmi. Práve naopak. Tajomstvo začiatku je v správnom rozložení zložitých a veľkých úloh na menšie, zvládnutejšie. Na to sa koučovacie sprevádzanie hodí – vďaka nemu sa dá produktívne vyjasniť a vyskladať postupnosť krokov. 

Kde začať a ako?

To si každý vyberá v závislosti od toho, v akej je práve životnej etape a čo ho doterajšie skúsenosti naučili. Čím jednoznačnejšie to máme vyriešené so zodpovednosťou voči sebe aj voči svetu, tým sebaistejšie vykračujeme v ústrety svojim víziám a túžbam.  

Mám na to zaužívané pravidlo – spisujem si svoje záväzky, aby som mala o nich dobrý prehľad. Slúžia ako kompas, ktorý mi ukáže, keď sa vychýlim zo svojho hodnotového rámca. Ich počet na začiatku roka skontrolujem, aby zodpovedal číslovke veku, ktorý dovŕšim. 

Niektoré odhodlania som editovala, daktoré žijú svojim životom už dlho, niektoré sú stále výzvou, ďalšie majú za úlohu konfrontovať ma s mojimi tieňmi. Pravidelné reflektovanie toho, ako si počínam, mi pomáha zlepšovať sa a neprestať sa snažiť.   

1. Buď otvorená voči novým zážitkom a učeniu sa nových vecí.
2. Buď štedrá v empatii a pochopení. 
3. Buď tvorivá, prekonávaj svoju pohodlnosť a narúšaj neužitočný stereotyp. 
4. Buď vďačná za každého, kto ti príde do života, je to učiteľ. 
5. Buď verná svojim zásadám, postojom a rituálom.
6. Dopraj si pozitívne sebectvo každý deň.
7. Dopraj si ticho a denné meditácie. 
8. Dopriavaj si radosť a potešenie v maličkostiach. 
9. Hľadaj zdroje energie všade okolo seba.
10. Kráčaj s ľahkosťou a usmievaj sa. 
11. Kroť hodnotiace súdy voči iným aj voči sebe. 
12. Maj sa na pozore pred ilúziou úspechu. 
13. Meň kontext svojho života, nezostaň iba pri obsahu. 
14. Na svoj kritický vnútorný hlas reaguj súcitne. 
15. Nahraď rozčuľovanie sa robením správnych vecí. 
16. Nechaj veci občas len tak byť a choď do prírody.
17. Nikdy neohýbaj svoje hodnoty, ani svoju morálku. 
18. Obracaj svoju tvár k slnku, aby tiene padali za teba. 
19. Ochraňuj slobodu svojej voľby.  
20. Opúšťaj schémy a vzorce, ktoré ťa zraňujú. 
21. Padni koľkokrát potrebuješ, ale zakaždým o kúsok lepšie. 
22. Pestuj nádej a optimizmus a šír ich okolo seba.  
23. Počúvaj namiesto toho, aby si dopredu odpovedala. 
24. Počúvaj svoju intuíciu a nasleduj vnútorný hlas. 
25. Podeľ sa o svoje nadšenie a nadchýňaj ostatných.
26. Podnikaj aktívne kroky smerom k svojim túžbam.
27. Preukazuj každému úctu a rešpekt, aj keď sa cítiš ukrivdená. 
28. Pri rozhodovaní vychádzaj z pokory, ohľaduplnosti a primeranosti. 
29. Prijímaj samú seba bezvýhradne a úctivo. 
30. Prijímaj to, čo nemôžeš ovplyvniť a zmeniť. 
31. Prijímaj zmeny, ktoré si si vybrala aj tie, ktoré ti chodia. 
32. Pristav sa pri tom, čo sa ti nedarí a dopraj si čas prebádať to. 
33. Reaguj na ľudí priateľsky a vrúcne, aj keď si unavená.
34. Rob dobré skutky a podeľ sa o to, čoho máš dostatok.
35. Rozvíjaj svoju odvahu a statočnosť. 
36. Snaž sa iba v miere, ktorá nejde na úkor teba a druhých. 
37. Sprchuj svoju dušu denne.
38. Stanovuj si jasné hranice a hovor nie, keď to tak cítiš.
39. Staraj sa o svoje vzťahy ako o to najcennejšie, čo máš. 
40. Stráž si integritu a autonómiu.
41. Svoj zápal, nadšenie a vášeň pre to, kým si a čo robíš udržiavaj v dobrej kondícii. 
42. Uprednostňuj najjednoduchšie veci, sú často tie najpravdivejšie.
43. Uvoľňuj svoju bolesť, strach, hnev a smútok priebežne. 
44. Venuj ľuďom v každej chvíli pozornosť a láskyplnosť. 
45. Vnímaj naplno to, čo sa deje v danej chvíli. 
46. Vyberaj si budúcnosť namiesto minulosti. 
47. Vyjadruj svoju lásku všetkými spôsobmi. 
48. Zmeň prostredie, ktoré ti nerobí dobre. 
49. Ži svoju autentickosť, aj keď budeš spochybnená. 

Každý z bodov ma priamo či nepriamo vedie k tomu, aby som sa cítila šťastnejšia a spokojnejšia, venovala sa tomu, čo mi dáva zmysel, čo je v súlade s mojimi hodnotami, baví ma to a spája s ľuďmi, ktorých mám rada. Tak sa mi dostáva do života radosť a pozitívna energia. A hoci narážam na  prekážky a starosti, aj tak ma môj život baví. Som v ňom sama sebou a to mi dodáva dobré pocity zo seba a vytvára motiváciu snažiť sa byť tou, ktorou chcem byť. 

Príspevok Byť človekom, ktorým naozaj chcem byť zobrazený najskôr Life koučing.

Za mňa je to proces, vďaka ktorému sa dostávame bližšie k človeku, ktorým máme byť. 

Svet, v ktorom žijeme, si tvoríme svojim vlastným pohľadom

To, čo okolo seba vidíme, je naša realita – pre nás neexistuje žiadna iná. Sú životné obdobia, kedy potrebujeme odstúpiť a doladiť optiku, ktorou sa dívame.

Práca na sebe a svojom rozvoji nie je súťaž o prvenstvo. Nie je to ani vedecká teória alebo dokonalý manuál. Za mňa je to určitý pohľad na našu životnú cestu a na to, ako sa mení náš vzťah k tomu, čo prežívame. 

Keď klientov sprevádzam, zameriavam ich pozornosť na to, ako vytvárajú zmysel zo svojich skúseností. So všetkou pokorou a vľúdnosťou nasledujem ich túžbu zmeniť smer svojho života. Úprimne verím v to, že sa v rámci svojho

chápania sveta snažia o to najlepšie riešenie situácií okolo seba aj v sebe. Niekedy im však dochádzajú odpovede, sila, nádej, viera… 

Vrodená tendencia konať v súlade so svojimi postojmi 

Ku kognitívnym schopnostiam človeka nepatrí iba to, čo si myslíme o veciach, ktoré prežívame, ale aj vnímanie a zameriavanie pozornosti na to, čo je pre nás práve dôležité. Okrem procesov myslenia, učenia, argumentácie, logiky a plánovania sú súčasťou kognitívnych procesov aj naše predstavy, viera a presvedčenia. Aj emócie majú v tejto významovej súvislosti svoj kognitívny podiel. 

Prečo to zmieňujem? Lebo najdôležitejšia zásada v oblasti kognitívnych procesov je táto: rozdielne kognície (poznávacie schopnosti) môžu byť negatívne či pozitívne. Dôležité však je, že sú harmonické. Inými slovami – musia do seba zapadnúť a vytvoriť jednotný obraz. Ak tomu tak nie je, necítime sa dobre a všetkými možnými spôsobmi sa snažíme harmóniu obnoviť. Pokiaľ sa to nedarí, hovoríme o kognitívnej disonancii. To je tá „vec“ zodpovedná za nesúlad, kedy zozbierame skúsenosti protirečiace predchádzajúcej predstave. Vyvolá to v nás nepríjemný pocit napätia. 

Tieto rozpory medzi postojmi (vierou, správaním) a skutočným stavom v realite nás poháňajú k tomu, aby sme s tým niečo urobili, ideálne to odstránili. Je to ako s kamienkom v topánke, ktorý nás tlačí tak dlho, pokým ho nevytrasieme. 

Dva príbehy

Nasledujúce príbehy sú zhrnutím zo stretnutí s mojimi klientmi. Opísané sú všeobecne, neodzrkadľujú žiadny konkrétny príbeh.

BEÁTA pracuje 12-14 denne. Keď nepracuje, spí. Je mŕtva od vyčerpania. Priestor jej zostáva iba na starostlivosť o seba. Prácu zbožňuje, hlavne ten pocit úspechu. Je blažená, keď zarobí veľa peňazí a môže si dopriať nákupy značiek, ktoré z nej robia výnimočnú ženu. Občas sa prihlásia pocity akéhosi divného smútku a uvažovania, či by si nemala nájsť muža, aby stihla deti. Po tridsiatke má už dávno, až sa to bojí priznať. Zaženie to argumentmi, že sa musí o seba dobre postarať, aby nebola závislá od muža. Keď naposledy ochorela, premáhala ju úzkosť, že jej nemá kto podať pohár vody. Vie, že nechce zostať sama, ale nevie si predstaviť, že by skĺbila pracovné nasadenie s požiadavkami spolužitia vo vzťahu. Posledná vzťahová skúsenosť s kolegom nedopadla dobre. Vôbec nemal pochopenie pre jej ambíciu stať sa spoločníčkou vo firme. Rozišla sa s ním, nedá sa predsa obmedzovať niekým, kto je málo ctižiadostivý.  

PAĽO s hrdosťou hovorí, že dosiahol, čo chcel. Jeho firma prosperuje, len ho to už nebaví. Ani manželka ho nebaví. Vôbec mu nerozumie a chce od neho, aby sa pripravovali na dôchodok. Večne sa na túto tému hádajú. Naposledy sa odsťahoval do bytu, ktorý prenajíma, aby mal pokoj. Prekvapene skonštatoval, že pokoj sa nedostavil. Manželka, ktorá ho nepretržite zavaľovala požiadavkami, sa v urazenosti odmlčala, ale Paľovi aj tak znie jej nástojčivý hlas v hlave. Túži po inom živote a zároveň sa ho bojí. Nemôže predsa odísť od ženy po 30 rokoch spolužitia. Ale ani sa k nej nevládze vrátiť. Hodnotovo a postojovo sa takmer na ničom nezhodnú. Paľo si chce uchovať mladý mentálny vek, nechce sa mu horekovať nad tým, ako starne a chorľavie ako jeho žena. 

Stratení

Dva odlišné príbehy, napriek tomu ich niečo spája. Tipnete si, čo by to mohlo byť? 

Z debát s Beátou a Paľom môžem napísať, že je to nespokojnosť a pocit nenaplnenosti. Obaja ma vyhľadali, lebo chcú porozumieť tomu, čo sa s nimi deje a prečo necítia radosť a pokoj na duši. Od pohľadu zvonka majú mnoho toho, čo im možno závidieť. Finančnú slobodu, prácu, zdravie, priestor pre seba…

Napriek tomu, že sa stali úspešnými, ich vzťahy nefungujú. Hoci sú obklopení ľuďmi, cítia sa osamotení, nepochopení, neľúbení. Cítia, že im niečo bráni byť voči sebe čestní, úprimní a féroví.

Uviaznutí

Bea s Paľom s rozpakmi priznávajú, že uviazli v niečom, čo sa im ťažko priznáva. Cítia akúsi hanbu, ktorú nevedia vysvetliť. Pokým to šlo, uisťovali sa, že ich cesta je správna. Vyberali si tie názory, ktoré potvrdzovali ich voľbu. Obmedzili vzťahy s ľuďmi, ktorí ich konfrontovali s odlišným vnímaním. Nabrali smer, z ktorého nemali chuť vybočovať, ani sa dať zdržiavať. Mali svoje výzvy a méty. 

Získavali veľa príjemného a potešujúceho, ich mozog bol blažený ohňostrojmi z úspechu. Obaja za to poriadne zaplatili a odpracovali si to. Teraz sa im ťažko akceptuje, že by mali vybočiť zo svojich zabehnutých koľají. Aj to chcú, aj majú obavy. Sú plní paradoxov a neistoty. 

Vymknutí

Vízia, ktorá Beátu s Paľom získala pre neúnavný pochod vpred, ich teraz dusí. Akoby im dochádzal kyslík, hoci okná otvárať môžu. Zvláštny druh paralýzy z analýzy ich uväznil vo vlastných hlavách a iba opatrne vykúkajú cez mreže, ktoré tvorí strach a zmiešané pocity. 

Nakoľko sa sami vymkli a nakoľko za to niekto môže? Hru na hľadane vinníka som im odporúčala nehrať. Ponúkla som im skúmať rozhodnutie, či chcú naozaj žiť inak. Výčitky, vyčerpanie, pochybnosti, konflikty a negatívne pocity ich potisli k hlasovaniu za ÁNO. Vedia, že odniekiaľ potrebujú začať, aby ten tyranizujúci hlas v ich vnútri zmiernil kritickú rétoriku a prestal robiť poplach. 

(Ne)zachránení

Hoci to ľudí neraz zaskočí, je nevyhnutné, aby so zmenou prišli obavy. A pochybnosti. A iracionálny strach. A intenzívne stresové reakcie. Musia sa dostaviť, inak by to nebola zmena, ktorá má rozmer transformácie. 

Priťaží veľa otázok: 

• Môžem to vôbec zvládnuť? 
• Budem mať radosť zo života, aj keď budem cítiť bolesť? 
• Čo mi zostane, ak sa vzdám toho, čo už mám? 
• Ako budem zvládať životné ťažkosti, keď nebudem mať to, na čo som zvyknutý/á? 
• Stojí mi vôbec za to, aby som sa toľko trápil/a a nemala garanciu, kam to smeruje?

Všetko legitímne otázky nahrávajúce tomu, aby sme zostali radšej pri starom. Pri tom, čo dôverne poznáme, nech sa nemusíme konfrontovať so svojou krehkosťou a zraniteľnosťou, obavami a nedôverou v seba alebo okolnosti. 

Čo váš život požaduje a čo ste schopní urobiť?

Nepočúvnuť svoj vnútorný hlas nespokojnosti, trápenia či ľútosti vedie k sebadeštrukcii. Nemusí byť viditeľná a dramatická, ale dokáže naštrbiť sebaobraz a sebahodnotu. Až do tej miery, že integrita a autonómnosť neustoja vytrvalý nápor očakávaní, výčitiek a kritiky od seba – od tej svojej časti, ktorá chce byť vypočutá, lebo nesie zodpovednosť za zmysluplnosť. 

Som zástankyňou postoja, že pokým nám v niečom nie je dobre, rozhodne má význam snažiť sa z toho vystúpiť von. Pri strate istoty sa ukazujú nové zdroje, ako nasledovať samých seba. Od niečoho odchádzať otvára cestu k objavovaniu niečoho nového, čo rezonuje s našimi hodnotami.

Ako sa hľadá cesta k „znovuzrodeniu“? 

Napríklad zbieraním odpovedí na otázky, ktoré vám pomáhajú porozumieť tomu, ako sa chcete ďalej rozhodovať o svojom vlastnom vývoji. Môžete vďaka nim rozpoznať vzorce a schémy vášho myslenia a toho, čo vás v určitých okamihoch ťahá jedným alebo druhým smerom. Vďaka tomu dokážete tieto vzorce ovplyvňovať a smerovať samých seba k tomu, aby ste boli spokojnejší a šťastnejší.

Môžete si to teraz vyskúšať a úprimne si odpovedať:

• Nakoľko sú moje odpovede ovplyvnené tým, čo si ostatní myslia, že by som mal/a robiť? 
• Nakoľko názory ostatných formujú môj vlastný pohľad na mňa samotného/samotnú?
• Do akej miery sa pokúšam naplniť očakávania ostatných namiesto toho, aby som formuloval/a svoje vlastné odpovede a štandardy?
• Čo by som si o sebe myslel/a, keby boli zo mňa ostatní sklamaní?
• Čo by som si o sebe myslel/a, keby som nenaplnil/a očakávania, ktoré mám od seba?
• Nakoľko je moja identita postavená na mojom presvedčení, podľa ktorého sa riadim?
• Do akej miery som ochotný/á vidieť celý obraz a nakoľko som uzavretý/á vo svojej vlastnej perspektíve?
• V akej miere sa dívam na svoj život hodnotiaco, kriticky a čiernobielo? 
• Som otvorený/á brať život tak ako prichádza a chápať ho ako zaujímavý a bohatý?

Ako to zvládnuť?

Pre každého to bude jeho vlastná cesta. Nezaobíde sa bez sebapoznania a uvedomenia si svojich hodnotových a postojových rámcov, reflektovania vlastného prežívania a jeho zdieľania v bezpečí. Smeruje to k tomu: 

• Byť realistickejší vo svojich očakávaniach.
• Chápať svoje vlastné limity.
• Porozumieť, kde ležia spúšťače nežiaduceho správania sa a prečo.
• Slobodne sa rozhodovať o svojom rozvíjaní a napredovaní. 
• Pestovať otvorenú myseľ a srdce, čo vedie ku komplexnejšiemu pohľadu na vlastný život. 

Vyberte si na svoj rast toľko pomoci, koľko sa vám bude žiadať

Keď máte pocit, že „presmerúvanie k sebe“ je naozaj veľmi ťažké, nebuďte v ňom sami. Vyhľadajte pomoc. Odbornú, kamarátsku, rodinnú. Chyťte sa podanej ruky. Nie je to hanba – je to statočnosť odokryť svoju zraniteľnosť a priznať si, že tento úsek radšej prejdete s niekým, kto vám bude kryť chrbát. Niežeby ste to nezvládli sami, ale načo sa zbytočne vyčerpávať, keď ušetrenú energiu môžete vložiť do niečoho zmysluplnejšieho. Napríklad do posilňovania dôvery v seba, na sebamotiváciu a udržiavanie odhodlania pre svoje „znovuzrodenie“. 

Príspevok <strong>Čo od vás život chce? Ako mu na to odpovedáte?  </strong> zobrazený najskôr Life koučing.

Neviem zredukovať prianie do roka s dvojakmi do dvoch riadkov. Pripravila som desatoro odporúčaní, ktoré sa postarajú o to, aby boli vaše dni naplnené a zmysluplné, dodávali vám silu, nádej a vieru v seba.

1. Nechajte na seba pôsobiť transformáciu a pretvárajte sa. 

Aj pozitívna zmena je stresujúca, preto pri nej necítime takú slobodu, ktorá by nás zbavila pochybností. Bývame dobrí v tom, že dokážeme kvetnato vymenovať dôvody, prečo sa zmena nemusí podariť. Pokiaľ si svoje strachy pomenujeme a postavíme sa im zoči voči, pohneme sa z miesta. Potrebujeme sa pozrieť pod „povrch“, aby sme získali nový pohľad na svoje východiskové predpoklady a obavy. A zároveň si uvedomiť, že zmena prebiehajúca zvonka smerom dovnútra býva prchavá. 

• Oplatí sa smerovať zmenu zvnútra smerom von do premeny, tá je stabilná.

2. Pracujte so svojimi zvykmi vedome, po malých krokoch.

Všímajte si, kedy skĺzavate k hodnotiacemu autopilotovi a dovolíte vnútornému kritikovi, aby vás sabotoval. Zastavujte ich – napríklad tým, že si pripomeniete, že v každej chvíli nepoznáte všetky súvislosti. Schopnosť korigovať svoje myšlienky môžete vlastnými silami trénovať. Netrénovaná hlava je negatívna. 

• Odmenou za tréning proaktívnosti je svet farebný namiesto čiernobieleho.

3. S pochopením si vyjadrujte rešpekt a uznanie.

Keď sme si vedomí vlastnej hodnoty, zbytočne sa nespochybňujeme a nepodmieňujeme sebaprijatie tým, že sa musíme zapáčiť ostatným, najlepšie všetkým. Vedomie vlastnej hodnoty a darov nás chráni predtým, aby sme museli ľuďom nepretržite niečo dokazovať. Máme v každej chvíli niečo, čo môžeme zo seba ponúknuť a závisí to od toho, ako sa rozhodneme. Môžeme reagovať konaním dobra alebo pocitom obete. Na každé nám však príde odlišná odozva zo strany ľudí. 

• Keď si všímate iba veľké úspechy alebo dramatické veci, nemáte predstavu o tom, ako spoznáte, že sa vám niečo podarilo.

4. Neustále prekonávajte samých seba.

Prekážky sú výzvy, ktoré nás v každom okamihu nútia dostať zo seba to najlepšie. Aj keby sme sa ostýchali púšťať sa do toho, čo chceme, lebo by sa to ostatným zdalo bláznivé a pochabé, stojí to za námahu. Rozhodujúca je radosť a nadšenie z prekonávania vlastných limitov. Zároveň, keď konáme podľa reality a vydávame zo seba to najlepšie, posilňujeme svoju sebadôveru. 

• Osud je to, čo sa vám určite prihodí, pokiaľ neurobíte niečo, aby ste sa tomu vyhli.

5. Pestujte súcit a dovoľte si zraniteľnosť.

Súcit nám pomáha riskovať a byť zraniteľní bez zbytočných pocitov zlyhania a viny. Zraniteľnosť nie je v žiadnom prípade slabosť ani naivita. Je to skutočná vnútorná odvaha a sila, kedy konáme vedome na základe svojho presvedčenia a hodnotového rebríčka, bez ohľadu na výsledok a na prijatie ostatnými. 

• Keď sa pristihnete, že ste sa dostali do módu sebakritiky, povedzte si stop! Usmejte sa a skúste si namiesto toho predstaviť, čo povzbudzujúceho by vám povedal najlepší priateľ, priateľka. Nevyriekli by nič negatívne, urážlivé a tvrdé. Zneli by rovnako, ako keď počujete láskyplného rodiča chlácholiť dieťa. Urobte takého rodiča samým sebe. 

6. Nepodvádzajte samých seba.

Integrita je lepším ťažiskovým princípom než úspech. Naša celistvosť a nedotknuteľnosť nás orientujú na dlhodobé zámery a umožňujú nám vyjadrovať vlastné hodnoty a byť na seba hrdí. Integrita nám zároveň poskytuje záchrannú sieť v podobe vnútorného pokoja a dôstojnosti, aj keď sa nám práve nedarí. 

• Neraz samých seba podvediete, keď tvrdíte, že sa nemôžete rozhodovať a konať s integritou. Keď to urobíte, vytvárate si rozpor samých so sebou. Vlastné správanie máte vo svojich rukách a dokážete ho ovplyvňovať. 

7. Otvárajte sa novým zážitkom.

Aj keď nám to tak v kríze nepríde, sme dobre vybavení potrebnou silou na tvorenie, na premenu správania a formulovanie myšlienok vo svojom vnútri tak, aby smerovali k pozitívnej zmene. A keď sa veci nevyvíjajú tak, ako chceme, signalizuje nám to, že sa máme naučiť niečo nové, čo nám pomôže zdolať prekážky.

• Využívajte priestor na učenie sa nových návykov a modelov správania. Postavte sa rutine, premôžte pasivitu, zmeňte svoje stereotypy, buďte konštruktívnou rebelkou, rebelom.

8. Nájdite dôvody, prečo sa neprestávať snažiť.  

Jednou zo síl, ktorá nás drží pri živote a dodáva nám odvahu a výdrž ísť ďalej, je naša túžba po naplnení a spokojnosti. Je to elán, bez ktorého by sme nemali chuť zdolávať emočné nepohodlie a lenivosť. Vďaka túžbam sme schopní prekonávať sa, ale aj sa umárať. Zapĺňame medzeru po nenaplnených túžbach tým, že si ponecháme z minulosti to dobré, to najlepšie z toho, čo sme prežili. 

• Poďakujte za svoje nevydarené pokusy, kedykoľvek si na ne spomeniete. Sú to základy pre tie budúce, ktoré vyjdú, keď sa húževnatosťou a vytrvalosťou udržíte v aktivite.

9. Uprednostňujte vzťahy pred pravdou.

Život má zmysel aj vďaka láske a všetkému, čo sa z nej rodí: krása, pravda, kvalita, blahobyt, plnosť, radosť, šťastie a všetko to najlepšie, čo nám život ponúka. Vieme k tomu prispievať v každej chvíli, keď sa rozhodneme pre všeobecnú lásku – agapé. Tá obsadzuje priestor závisti, neznášanlivosti, netolerantnosti a nenávisti. Preto má zmysel lásku rozdávať, vyžarovať a vytvárať. Kríza je oveľa menšia, ak milujeme a vieme, že sme milovaní.

• Venujte pozornosť tomu, čo je skutočne dôležité a prestaňte sa zapodievať banalitami. 

10. Prežívajte nádej aj v situáciách, ktoré nemôžete priamo ovplyvniť.

Nádej je základná dôvera, že veci pôjdu dobre, alebo v nich možno nájsť nejaký zmysel. Potrebujeme k tomu sebatranscendenciu – schopnosť zameriavať sa na seba samého, a zároveň na nejaký zmysel, ktorý chceme napĺňať. Parafrázujúc Viktora Frankla: Múdrosť srdca znamená okrem iného, „vdýchnuť“ svojím postojom zmysluplnosť v každej situácii, ktorá sa tak môže stať darom. 

• Keď žijete zmysluplne v prítomnosti, zakúšate tu a teraz večnosť.

Príspevok Desatoro pravidiel pre naplnený rok zobrazený najskôr Life koučing.

Máme za sebou rok, ktorý nás skúšal, či sa necháme viesť strachom a pocitom nedostatku, alebo dáme prednosť láske a dôvere. Je za nami transformačný rok. Taký, kedy sme nedovolili, aby negativizmus zatienil dobro. 

Nie je vôbec ľahké prijať ukrutné veci. Keď sa dobrým ľuďom stanú zlé veci, ťažko sa hľadajú slová útechy. Aj dôvody, prečo sa to stalo. 

Presvedčili sme sa, že máme hranicu znesiteľnosti vyššie, než si myslíme, že unesieme. 

Isto ste premýšľali, čo by ste mali podniknúť v novom roku. Čomu novému sa otvoriť, čoho starého sa vzdať, čo dohoniť, čo pustiť, čo odpustiť, čo zmeniť, čo prijať… 

Nech je to čokoľvek, želám vám, aby to viedlo k láske.

Čím viac agapé (všeobecnej lásky) je v spoločnosti, tým menší priestor má závisť, neznášanlivosť, netolerantnosť, nenávisť. Preto má zmysel lásku rozdávať, vyžarovať a vytvárať.

Nechce to od nás nič, čo by sme nezvládli. Len venovať pozornosť tomu, čo je skutočne dôležité a prestať sa zapodievať banalitami. Pre rok s dvadsať jednotkou som vybrala  21 hodnôt, ktoré mi prídu pri snažení sa o lepšiu verziu seba samých nápomocné.

Vnímajme, rozvíjajme a rozdávajme: 

LÁSKU

Niekedy sa obávame, či nám lásky zostane dosť, keď ju budeme štedro rozdávať. Našťastie,  platí pri nej skvelá zákonitosť: lásku nemožno minúť. Čím viac jej dávame, tým viac nám zostáva.

Odráža sa nám v očiach, odzrkadľujú ju naše zručnosti a skutky, vyžarujeme ju svojím žitím. Je v každom z nás a má rôzne podoby. Je súčasťou našej podstaty, je do nás votkaná a sme z nej stvorení. Kým budeme štedrí, nikdy nebudeme sami. 

LÁSKYPLNOSŤ

Na svete neexistuje bezcenný človek. Keď sa správate k ostatným ľuďom láskavo, budú rovnako zaobchádzať aj s vami. Nezabudnite, že ľudia, ktorých stretávate cestou hore, sú tí, ktorých uvidíte ešte raz – keď pôjdete dole. Ben Carson

DOBROSRDEČNOSŤ

Byť dobrotivým a veľkorysým človekom nám prináša pocit spokojnosti a naplnenia. Má to veľkolepý vedľajší účinok – ľudia radi oplácajú dobrotivosť. Konajú v duchu toho, ako k nim pristupujeme my. 

Byť dobrým je dobrodružstvo, ktoré je oveľa nebezpečnejšie a odvážnejšie, než oboplávanie zemegule. Gilbert Chesterton

DÔVERU

Za strachmi neraz stojí neprítomnosť dôvery – či už v seba, v iných ľudí alebo v svet naokolo. Nedôvera plodí pochybnosti o sebe, a to nás oslabuje a znižuje vieru v seba. Väčšinu z obmedzujúcich presvedčení o sebe sme nadobudli nepriamo, boli nám odovzdané či vštepené v detstve. Posilňovaním dôvery eliminujeme vplyv negatívnych myšlienok, ktoré nám bránia vnímať seba aj iných v lepšom svetle. 

NÁDEJ

Žiaden slnečný lúč sa nestratí, ale zeleň, ktorú prebúdza, potrebuje čas, aby vzklíčila. Albert Schweitzer

ODPUSTENIE

Odpúšťanie pomáha tomu, kto odpúšťa. Odpustiť neznamená ospravedlniť niekoho správanie. Iba sa zbaviť jeho moci nad vami. John Bradshaw

ODVAHU

Odvaha nie je niečo, čo už máte, čo z vás robí statočných, keď nastanú zlé časy. Odvaha je to, k čomu sa dopracujete, keď tie ťažké časy prežijete a keď po ich skončení zistíte, že až také ťažké neboli. Malcolm Gradwell 

OTVORENÉ SRDCE 

Vďaka nemu dokážeme preciťovať vďačnosť, uznanie a ľudskosť. Bez týchto kvalít srdca nevieme napĺňať krédo múdrych a šťastných ľudí, ktorí si hovoria každé ráno pri vstávaní: Dnes chcem byť lepší ako včera. 

POKOJ

Naučil som sa neočakávať príliš od života. V tom je tajomstvo každého ozajstného pokoja. George Bernard Shaw

POKORU

Život je jednoduchý. Všetko sa deje pre vás, nie vám. Všetko sa deje v tej správnej chvíli, ani príliš skoro, ani príliš neskoro. Nemusí sa vám to páčiť… je však jednoduchšie, ak sa vám to páči. Byron Katie 

POVZBUDENIE

Cesta vzniká tak, že po nej kráčame. Franz Kafka

RADOSŤ

Zažívať radosť a mať k nej prístup robí náš život zmysluplným. Radosť stojí za spokojnosťou a chuťou púšťať sa do nových vecí. A hoci malá radosť je významná, lebo z nej môže postupne vznikať radosť veľká.

REŠPEKT

Šťastní ľudia neodsudzujú iných kvôli tomu, že žijú svoj vlastný život. Rešpektujú to. Bronnie Ware

SEBAÚCTU

Vzťahuje sa k nášmu vnútornému nastaveniu. Vypovedá o tom, akí sme. Keby sme o všetko prišli, sebaúcta je to, čo nám zostane.  Sebaúcta nestojí na tom, aby svoju hodnotu získavala neustálym odovzdávaním niečoho. Sebaúcta pracuje s vedomím vlastnej hodnoty aj tým, že sa riadi princípom: * Tvoje potreby a pocity sú dôležité. *Moje potreby a pocity sú dôležité. *Obaja si zaslúžime, aby sa s nami zaobchádzalo dôstojne a s rešpektom.

SPOLUPATRIČNOSŤ

Raz sa stretli siedmi potulní žobráci a dohodli sa, že si spoločne v jednom hrnci uvaria večeru. Každý mal dať za hrsť ryže do spoločného hrnca. Každý zo žobrákov prišiel k hrncu, avšak ani jeden tam tú hrsť ryže nehodil, mysliac si, že ostatní to nezbadajú a hodia tam dohodnutú dávku. Keď sa podávala večera, každý žobrák mal misku horúcej vody. Nie sme zodpovední len za to, čo robíme, ale aj za to, čo nerobíme. 

SÚCIT

Súcit v nás posilňuje starostlivosť, podiel na spoločnej bolesti. Dostatok súcitu k sebe samému nám umožňuje udržiavať myseľ v stave nenásilnom, neškodiacom a neagresívnom. To nás potom prirodzene vedie k empatii – vcítenia sa do iných. Na to sa nám hodí pripomínať si, ako to vystihol Dalajláma: Súcit a láska nie sú čistým luxusom. Ako zdroj vnútorného a vonkajšieho pokoja sú základom pre ďalšie prežitie nášho druhu.

ŠŤASTIE

Je len jedna cesta za šťastím, a to prestať sa trápiť nad tým, co je mimo našu moc. Epiktetos

TOLERANCIU

Každý deň skúšajte niečo nové. Vypestujete si tak toleranciu k novým a odlišným veciam. 

VÁŠEŇ

Vášeň je energiou. Precíť silu, ktorá z teba vychádza, keď sa sústredíš na to, čo ťa baví. Oprah Winfreyová

VĎAČNOSŤ

Keby bol dnešok posledným dňom vášho života, čo by bolo hodné pripísať do zoznamu vďačnosti? Zapisujte nielen to, čo sa stalo, ale tiež prečo sa to stalo – inými slovami, ako ste to urobili. Keď si každý deň počas 1 mesiaca poznamenáte aspoň 3 pozitívne veci, naučíte sa postupne oceňovať vo svojom živote všetko dobré. Vašu pozornosť začnú pútať pozitívne udalosti, interakcie a momenty. Tým sa zlepší vaša nálada a posilní sebadôvera.

VERNOSŤ

Ťažkosti v nás dokážu prebudiť nové odhodlanie, silu a vôľu skúmať, čo môžeme urobiť s tým, čo máme k dispozícii. Tak sa prepracúvame k tomu, že zostávame verní hodnotám, ktoré vyznávame. Tie nám pomáhajú prijímať nové výzvy, statočne znášať emočné nepohodlie a dívať sa na život z viacerých perspektív, aby sme si vedome vyberali.

Príspevok Rozhodnime sa pre lásku zobrazený najskôr Life koučing.

 Svet meníme, keď nachádzame napĺňajúci spôsob, ako prispievať iným

Keď mi klienti rozprávajú o svojich víziách, najčastejšie počujem priania typu: Niečo ovplyvniť. Zanechať odkaz. Urobiť niečo významné. Podeliť sa o svoje dary a schopnosti. Zanechať veci v lepšom stave, ako som ich našiel... Spoločným menovateľom takýchto ambícií je dávanie. Dávanie, ktoré sa premietne do prínosu, ktorým napomáhame niečomu alebo niekomu. Či je to práca, dobrovoľníctvo, charita, angažovanie sa v komunite…

Nie každý to má takto nastavené, ale pre tých „starostlivých“ je nepredstaviteľné, že by svetu nepomáhali. Zažívam veľa ľudí, ktorých trápi, že skutočne svetu ničím neprispievajú a chcú to zmeniť. Predpokladajú, že keď vykonajú niečo významné, potom nadobudnú pocit hrdosti na seba. Garancia v tom ale nie je. Pocit vytvárať hodnoty závisí od vnímania vlastnej hodnoty. Ako hovorí starý príbeh o troch kamenároch: Istý šľachtic sa prechádzal okolo rozostavanej stavby a všimol si troch remeselníkov, ako otesávajú kamenné kvádre. So zvedavosťou sa opýtal prvého remeselníka: „Čo robíš?“ „Ako vidíte, pane, otesávam kameň.“ Druhému remeselníkovi položil tú istú otázku a ten odpovedal: „Ja staviam múr.“ Tretí ani nečakal na výzvu a rovno odpovedal: „Staviam katedrálu.“

 Čo s pocitom márnosti dávania?

Bývam svedkom toho, ako sa niekto s nadšením rozhodne prispieť alebo angažovať v nejakej záležitosti. Zapojí sa do nej, venuje jej svoj čas, energiu, peniaze… A zostane rozčarovaný a sklamaný. Opomenul jednu zásadnú vec – urobil to bez toho, že by sa zamýšľal nad kritériom zmysluplnosti. Zostane „nedotknutý“ tým, o čo skutočne šlo. Nevložil do toho svoje srdce, a tým nezažil pocit, že niečo skutočne ovplyvnil, alebo že prispel na niečo správne.

Nie všetky naše skúsenosti s dávaním môžu byť radostné a povzbudzujúce, lebo ich cieľom je získať niečo viac, než len čiarku za účasť. Niekto sa rád stotožní s projektom, ktorého úlohou je nakŕmiť bezdomovcov, pre niekoho bude zaujímavejšie učiť deti v krízovom centre. Keby si títo dobrovoľníci svoje role vymenili, môžu pociťovať nespokojnosť, lebo sa zmenil predmet pomoci a cieľová skupina. Preto platí, že vybrať si vhodnú činnosť pri dávaní je rovnako dôležité, ako nájsť si vhodný projekt. Lebo šťastnými nás robia tie činnosti, ktoré pokladáme za výzvu, môžeme sa pri nich s radosťou realizovať a prídu nám osobne zmysluplné.

Dávať môžeme dvojako: vydávať niečo zo seba a dávať niečo niekomu/niečomu.

Prvý spôsob dávania je ten, keď každodenne vydáte zo seba to najlepšie, s plným precítením a úsilím. Nemusí to nevyhnutne súvisieť s tým, že niečím prispejete nejakej veci, skupine alebo jednotlivcovi. Ak pri každej činnosti vydáte zo seba to najlepšie, vyjadrujete svoje najlepšie a najsilnejšie ja. A hoci si to vyžaduje skutočne zmobilizovať svoje vlastné vnútorné zdroje kvôli sebe samému, práve to často môže ovplyvniť svet.

Naša spoločnosť v nás vyvolala falošnú predstavu, že prispievať znamená dať alebo pridať niečo konkrétne, a nielen vydať zo seba to najlepšie. Na počiatku spolupráce väčšina mojich klientov neverí tomu, že jednoducho iba tým, akí sú, významne prispievajú svetu. Ako príspevok svetu neraz stačí, keď žijeme podľa svojich zdravých hodnôt, etiky a morálky. Keď sa snažíme byť čo najlepšími a plne vyjadrovať svoju silu, talent a schopnosti. Úprimne verím, že je to výborný vklad. Aj preto, lebo snaha byť čo najlepším v danej chvíli s tým, čo mám k dispozícii nakoniec inšpiruje iných. A to ovplyvňuje svet. Len si predstavte niekoho, kto robí svoju prácu rád, nech je akákoľvek. Cítite to? Zanechá to vo vás dobrý pocit.  

Mňa najväčšmi inšpirujú tí, ktorí žijú svoj život ako autentickí a starostliví ľudia, ktorí veria tomu, čo robia a veria v dobro ľudí. Oni sami možno nikdy nerozmýšľali o tom, že niečím niekomu „prispievajú“ alebo niečomu slúžia. Ja to však vždy ocením, lebo mňa samu to poháňa k tomu, aby som sa snažila urobiť svet lepším miestom pre život – aj keď len v okruhu tých ľudí, ktorých stretnem. Viem, že oni to radi posunú ďalej. Takto sa to postupne dostane ďalej a ďalej.

Dávať niečo niekomu alebo niečomu

Keď máme priamy úmysel niečo ovplyvniť, môžeme dávať adresne. To je druhý spôsob slúženia. Svojmu pracovnému tímu, firme, rodine, priateľom, komunite, športovému tímu, škole, knižnici, neziskovej organizácii… Môže to mať podobu poskytovania svojho času, energie, úsilia, zručností, kontaktov, pozornosti, lásky…

Niečo dávať určitému človeku alebo skupine ľudí znamená zmobilizovať svoje vnútorné zdroje s konkrétnym úmyslom priamo a špecificky niečomu prispieť. Svojou podporou nejakej aktivity či iniciatívy môžeme uplatniť svoj vplyv, zaujať postoj a podieľať sa. Odmenou nám je pocit zmysluplnosti, že sme nezostali bokom a ľahostajní.

Výzva na sebarealizáciu

Keď chceme mať lepší pocit zo života, musíme mať lepší pocit zo sveta. Najlepšie sa to dá dosiahnuť tak, že si dáme výzvu byť aktívnym členom spoločnosti. Byť súčasťou riešení (hoci čiastkových) nám poskytuje lepší pocit, než keby sme sa len prizerali.

Je cieľom prispievania a slúženia zapojiť sa, ostať zaangažovaný a byť prospešný? Z môjho pohľadu áno. Len tak nepodľahneme rezignácii a bezmocnosti. Keď sa podujmeme aj na neznáme úlohy, ktoré nemusia byť iba príjemné, dokážeme si, že vieme opustiť komfortnú zónu. To robí náš život zaujímavým: robiť niečo nové, riskovať, usilovne pracovať, prekonávať sa, kontaktovať sa s novými ľuďmi, bojovať za niečo dôležité bez ohľadu na to, aká namáhavá je cesta. Ako by povedala Margaret Mead: „Nikdy nepochybujte o tom, že malá skupinka odhodlaných ľudí dokáže zmeniť svet. Nikto iný nikdy svet nezmenil.“

Príspevok Čím môžeme prispievať univerzu, aby sme mali lepší život? zobrazený najskôr Life koučing.

Každý z nás sa minimálne raz denne ocitne v interakcii so sebou alebo s ostatnými, keď zvádza „boj o prežitie“. Našťastie, nie pravý, ale aj tak dostatočne stresujúci a vyčerpávajúci. Volám to povláčenie „sociálnou búrkou“, keď sme vystavení konfliktom, nepochopeniu, manipulácii, agresivite, arogancii, neúcte, neakceptácii, netolerancii. Nejaká časť z nás je po takomto otrase zmätená, zasiahnutá, premočená, zničená.

Sociálnym búrkam sa nedá celkom vyhýbať, ale môžeme sa lepšie „obliecť“. Napríklad do „užitočnosti“, ktorá celkom dobre odpudzuje deštrukciu takýchto búrok. Je to prosté – byť sebe aj ľuďom užitočný, prínosný, obohacujúci, inšpiratívny, podporný, pozitívny – znamená šíriť radosť. Tá dokáže s ľahkosťou nahrádzať strach. Keď máme o trochu viac odvahy než strachu, tak sme väčšmi v pohode a výkyvy znášame ľahšie. Prípadne ich začneme vnímať omnoho skôr, než naberú rozmer tornáda.

Príspevok Prežitie v sociálnych búrkach. Číta Robert Roth. AUDIOBLOG zobrazený najskôr Life koučing.

O mojich pohnútkach napísať Knižku, s ktorou sa dá žiť píšem v úvode knihy. Môžete si to vypočuť v podaní Roberta Rotha, ktorý nahral ukážky z knihy. Je to síce zvláštne, že muž hovorí v ženskom rode, ale vybrala som si Robertov hlas zámerne. Takto nejako sexi mi to totiž v hlave znie, keď o veciach premýšľam. Som vďačná, že pretavené do slov to potom čitatelia vnímajú, ako keby ma počuli rozprávať.

Príspevok Z úvodu Knižky, s ktorou sa dá žiť číta Robert Roth. AUDIOBLOG zobrazený najskôr Life koučing.

 Zmysel života sa nevyrába ani nevymýšľa

„Človeka možno obrať o všetko okrem jedinej veci: poslednej z ľudských slobôd – možnosti vybrať si za daných okolností vlastný prístup, vybrať si svoju vlastnú cestu.“ Sú to slová Viktora Frankla, psychiatra a človeka, ktorý prežil holokaust. Vo vyhladzovacích táboroch zažil des a všimol si to, že ľudia reagovali na svoju situáciu rôzne. Niektorí dokázali uniknúť z hrôzy daného okamihu do radosti v minulosti a nádeje v budúcnosti. Spomínal, ako aj v tej najväčšej hrôze vybiehali väzni zo svojich barakov len preto, aby uvideli západ slnka, v úžase hľadeli na oblohu a nechali na seba pôsobiť jej krásu. Ešte aj v situáciách, keď bola smrť blízko, život hrozný a budúcnosť sa zdala beznádejná, si stále udržiavali jednu oblasť svojho života, nad ktorou mohli cítiť nejakú kontrolu: boli to ich myšlienky a pocity.

 Ostrý obraz hmlistej zmysluplnosti nám je nanič

Niekedy sa naše snaženie po pátraní v sebe samých podobá očakávaniam voziť sa na lúke na eskalátore. Postaviť sa tam dá, lenže aký by to malo zmysel?

Antoine de Saint-Exupéryvo svojej Citadele vraví, že zmyslom života je stať sa sám sebou. Aké jednoduché a zložité zároveň. Začať sa dá prosto – cez pochopenie samého seba. To nám pomáha zamerať ohnisko svojho vedomia na vlastné vnútro, kde nájdeme všetky potrebné indície na odpovede určujúce naše smerovanie.

 Pomôcť môže aj nasledujúcich päť otázok:

Ako dobre poznáte samých seba?

Čo je to, čo chcete, potrebujete, čo vám robí radosť? Ako tomu prispôsobujete život okolo seba? Nájsť zmysel života je o dobrom poznaní samých seba. Poznať nielen svoje silné stránky, ale vedieť prijať a chcieť zmeniť aj tie slabé.

Kľúčová úloha sebaprijatia je, aby ste sa dokázali tešiť z toho, kým ste a nachádzali vo svojom bytí uspokojenie. Máte v sebe jednu zásadnú „zložku“ pre zmysluplný život, a tou je uplatnenie vašich silných stránok na podporu konania dobra… v službe niečomu, čo vás presahuje.

Čo zbožňujete?

Čo je to, o čom keď s niekým hovoríte, tak o tom rozprávate s vášňou a iskrou v oku? A ste schopní o tom vykladať dlhé hodiny? Po čom ste v detstve túžili a odložili to na neskôr? Na čo zo svojich vášní z čias bezstarostnosti ste zabudli? Rozpomínanie a hľadanie cesty k tomu, aby ste svoj čas, energiu a pozornosť venovali niečomu, pri čom strácate pojem o čase vás povedie k radosti a dobrým pocitom. Tie viete zúročiť vo veciach, ktoré chcú plné nasadenie a celé vaše srdce.

V čom ste dobrí?

Nemám na mysli nejakú vašu geniálnu schopnosť. Väčšina z nás ju nemá a nepotrebuje. Každý disponuje kombináciou schopností, ktorými dokáže zapôsobiť. Popýtajte sa ľudí okolo vás. Zbierajte spätnú väzbu na seba z rôznych zdrojov, aby vám vyšiel celkový obraz toho, ako vás vnímajú ostatní. Bude to zároveň cvičenie na bytie v mimo komfortnej zóne, lebo sa bojíte, čo sa o sebe dozviete. Zvyčajne samé prekvapivé a skvelé veci. Vnímate aj vy seba rovnako? Keď spochybňujete, či sa iní nemýlia, veď nie ste takí šikovní, dobrí, múdri… venujte pozornosť svojej sebadôvere a sebavedomiu. Ak si málo veríte, bude vám chýbať odvaha púšťať sa do nových vecí.

Žijete v súlade so svojimi hodnotami?

Tak objavíte šťastie ako vedľajší produkt života, ktorý vám dáva zmysel. Keď „chodíte“ proti svojim hodnotám, zvádzate vnútorný boj so sebou a kopí sa vám frustrácia. Z tej nespokojnosti nemôže vzísť radosť. Keď žijete v súlade s vlastnými hodnotami, presvedčeniami, potrebami a cieľmi, máte všetko potrebné na vybudovanie zmysluplného života. Chce to už len odhodlanie, vytrvalosť a húževnatosť pátrať po tom, aká je vaša úloha a nedať sa odradiť, keď niečo nevyjde na prvý pokus.

 Robíte to, čo má zmysel pre vás, a nie pre niekoho iného?

Bez ohľadu na scenár, ktorý vám chce niekto ponúknuť, nikdy sa nevzdávajte svojej slobody vybrať si vlastnú odpoveď a zaujať svoj postoj. Ste skonštruovaní tak, že potrebujete k svojmu životu tvorivosť, úspechy, pocit naplnenia. Pokým vám z toho, čo robíte, „nechodia“ tieto hodnoty, potrebujete sa otvoriť zmene a experimentovať ďalej. Niekedy neobjavíme všetky svoje schopnosti v jednom pokuse. Len čo si začnete zariaďovať život podľa svojho srdca, budete vnímať hlbší zmysel mnohých každodenných situácií. To sa postará o to, aby rástlo vaše nadšenie zo života. Ono vás povedie, kam túžite.

Príspevok Päť otázok nápomocných pri objavovaní zmyslu života zobrazený najskôr Life koučing.

Štúdie na Harvarde potvrdzujú, že životný postoj je omnoho dôležitejší než inteligencia, vzdelanie, talent alebo šťastie. Postoje ovplyvňujú až 85 % životných úspechov, zatiaľ čo zostávajúcich 15 % je vecou schopností. Za postoj sa pokladá duševné rozpoloženie a spôsob, ako myslíme, rovnako ako všetko to, čo sa odohráva vo vnútri človeka na emočnej úrovni.

Postoje nás poháňajú dopredu k víťazstvám, alebo ťahajú k porážkam. Sú našou oporou na každom kroku a sú tým, čo ostatní vnímajú ako našu vnútornú osobitosť: postoje nás popisujú a definujú, prostredníctvom nich interagujeme so svetom.

Dokážem ľuďom pomáhať práve preto, že sú ochotní meniť svoje neefektívne postoje a nahrádzať ich takými, ktoré im vnesú do života viac zmysluplnosti, a tým aj šťastia a úspechu. Za úspešných považujem všetkých, ktorí idú v rámci svojich schopností za najvyšším cieľom a vydávajú pritom zo seba to najlepšie.

Keby som mala charakterizovať, čo je príznačné pre úspešných ľudí, tak by som to zhrnula do týchto šiestich postojov:

1. Berú život taký, aký je – so všetkými komplikáciami a náročnými úlohami. Skôr sa mu prispôsobujú, než by sa sťažovali. Preberajú zodpovednosť za svoj vlastný život namiesto toho, aby obviňovali druhých alebo sa vyhovárali. Radujú sa zo života, berú ho ako dar a užívajú si ho naplno. Prijímajú aj jeho negatívne stránky, väčšmi sa však zaoberajú tým, čo im ponúka, aby si zobrali to, čo sami chcú. Hľadajú v druhých ľuďoch aj v okolitom svete dobro a zvyčajne ho aj nachádzajú. Na život nazerajú ako celý rad príležitostí a možností, ktoré sa oplatí preskúmať.
2. Budujú si zdravé medziľudské vzťahy – dokážu vnímať potreby a city ostatných. Sú ohľaduplní a zdvorilí. Dokážu inšpirovať ostatných k tomu, aby prejavovali to najlepšie v sebe. Hodnota vzťahovosti je pre nich kľúčová a uprednostňujú ju pred inými vecami. Vedia, že bez naplnených vzťahov by nemohli žiť zmysluplný život. Súautentickí a samými sebou, k čomu podnecujú aj ostatných.
3. Majú zmysel pre smerovanie – vedia kam idú a prečo. Stanovujú si ciele a méty. Keď ich dosiahnu, vytýčia si ďalšie – v súlade so svojimi hodnotami a presvedčením. Radi prijímajú aj náročné úlohy, berú ich ako príležitosť vystúpiť mimo svoju komfortnú zónu a prekročiť vlastné hranice.
4. Túžia po nových poznatkoch – o živote, o svete, o sebe samých. Učenie je pre nich radosť, nie povinnosť. Neustále obohacujú svoj život novým poznaním a sebazdokonaľovaním. Sú otvorení novým možnostiam a experimentujú. Neobávajú sa riskovať, lebo vedia, že tak môžu veľa získať.
5. Sú činorodí – dokončujú, čo začali, pretože sa neboja húževnato pracovať. Lenivosť sa snažia pokoriť, lebo vedia, že ňou márnia čas. Majú sa na pozore pred stereotypom a neustále hľadajú nové zážitky, ktoré im pomáhajú posúvať sa v ústrety tomu, čo sýti ich potenciál. Využívajú tvorivosť, aby mali odstup a nadhľad.
6. Ctia si mravnosť a sú etickí – vedia, že poctivosť je jednou z najdôležitejších súčastí charakteru dobrého človeka. V osobnom i profesijnom živote sa riadia hodnotami rešpektu, úcty, akceptácie a tolerancie.

P.S. Autor tohto prehľadu nie je známy, ale sedí to na 100 %

ŠANCE NA ÚSPECH

Neurobím to: 0 %

Nedokážem to urobiť: 10 %

Neviem ako to urobiť: 20 %

Chcel by som to urobiť: 30 %

Chcem to urobiť: 40 %

Myslím, že by som to mohol urobiť: 50 %

Môžem to urobiť: 60 %

Myslím, že to dokážem urobiť: 70 %

Dokážem to urobiť: 80 %

Robím to: 90 %

Urobil som to: 100 %

Príspevok Šesť postojov vedúcich k úspechu zobrazený najskôr Life koučing.

Pri sprevádzaní ľudí dôverne poznám, aké je náročné dosiahnuť udržateľné sebazdokonaľovanie, ktoré nepôjde na úkor nikoho a ničoho. Jeho zmyslom však nie je robiť veci na 100 % a viac, ale robiť veci tak, aby prinášali naplnenie, zmysel a radosť. Rada ľudí povzbudzujem, že ak sa cítia neistí, neznamená to, že nedosiahnu taký úspech, aký si pre seba želajú. Len potrebujú robiť čo najviac toho, čo im funguje, aby mali dostatok energie aj na to, čo sa im nechce, ale čo treba urobiť.

Rada sa podelím o svojich 9 „rituálov“, ktoré udržiavajú moje odhodlanie v optimálnom rytme a tempe. Občas sa totiž aj mne stane, že uletím a potrebujem si to pripomenúť. Veľa pracovať ešte neznamená, že to prinesie iba pozitívne výsledky. A keďže rovnováha je ako jednorožec – všetci  o ňom hovoria, ale nikto ho nevidel, treba si ju vytvoriť. Vyvažovanie sa samo od seba nedeje, chce to byť v strehu a strážiť si pomer medzi výkonom a oddychom.

1. Deň začína večer

Teda jeho plánovanie. Diár zapĺňam postupne a večer si zosumarizujem, na čo všetko si potrebujem počas nasledujúceho dňa vyčleniť čas okrem stretnutí s klientmi. Bývala som pri delení času veľmi optimistická a napchala 14 hodín do 10. Už si plánujem aj priestor na pauzy, prejdenie sa po čerstvom vzduchu, rovnako ako rezervu na nepredvídateľné udalosti. A tiež čas na obedovú pauzu, kedy naozaj jem – poriadne prežúvam a mám na to 20 minút.

2. Deň je závislý od raňajšieho nabudenia

Ráno po prebudení čítam niečo edukatívne, minimálne 5 strán. Moja hlava tak nadobudne pocit, že som hore. Potom si doprajem poriadne raňajky. Kvôli tomu skôr vstávam, lebo som ich vynechávala pre nedostatok času. Vypomstilo sa mi to,  nemala som prístup k trvalejšej energii počas dňa. Zhltnúť medzi dvomi klientskými sedeniami proteínovú tyčinku sa mi sprotivilo, lebo po čase som mala pocit, že jem umelú hmotu.

3. Sociálne siete až večer

Sociálne siete obsluhujem výhradne z počítača, s výnimkou Instagramu. Všetky notifikácie mám povypínané a nechodia mi do telefónu. Náramne to šetrí čas a hlavne, nerozptyľuje ma to. Cez deň si vstup na siete dovoľujem iba výnimočne, keď potrebujem niečo vyriešiť s príspevkom. Inak mám na to vymedzený, ohraničený, večerný čas, ktorý keď uplynie, vykopávam sa odtiaľ bez diskusie a vyjednávania so sebou. Je to nevyhnutné, inak by ma to požulo.

4. Čas so sebou je ten najdôležitejší

Naučila som sa hľadať si chvíľu pre seba aj počas dňa, nie iba v mrákotách pri zaspávaní. Mám svoju vlastnú vizualizačnú meditáciu, kedy stíšim hlavu a vyberiem sa na svoje obľúbené miesto, kde hodnotiace myšlienky nesmú. Takýto mentálny únik mi zaberá na to, aby som potom veci videla z nadhľadu a odstupu. Keby som sa niekde strácala sama v sebe, je to signál na poriadne zastavenie a rozhliadnutie sa. To zvyčajne na víkend opustím tradičné prostredie a rozbehnem sa do prírody. Nech moja duša stačí dohoniť hlavu, aby sa mohli dohodnúť.

5. Pozor na rozptyľovanie

To, že multitasking je mega mýtus je jasné, ale obdobný problém vytvára aj neschopnosť hovoriť „nie“ rázne a bez výčitiek. Keď som rozbiehala svoju prax, reagovala som na mnoho podnetov, aby som si zabezpečila prežitie. Aj keď som vopred vedela, že stretnutie bude skôr nezáväzné rozprávanie bez výsledku, bola som ochotná naň ísť, veď čo keby… Potom som si vyčítala, že som stratila dve hodiny svojho drahocenného času. Teraz si dávam na to pozor. Pri každej aktivite myslím na to, či ma posúva k tomu, aký je môj zámer a cieľ. Ak tomu tak nie je, hovorím jasné nie.

6. Vnímavosť nevyhnutnosťou

Vnímavosť patrí k mojej práci. Ale aj keď nesedím s klientom, potrebujem veci naplno prežívať a byť všímavá voči tomu, čo sa deje okolo mňa a vedieť to dobre odčítať. To mi umožňuje spozorovať detaily, keď niečo nesedí. A ušetriť si tak zbytočné komplikácie, keď ma napríklad niekto chce manipulovať alebo zavádzať. Rovnako tak viem zavnímať svoje potreby, ich napĺňanie a stráženie si vlastných hraníc.

7. Vďačnosť každodenná

Trénujem svoju pamäť, aby si lepšie pamätala pozitívne veci. Vďaka tomu môžem život posudzovať spokojnejšie. Pýtam sa ľudí, aj seba: „Aké tri veci sa ti dnes podarili?“ Či hlava chce, alebo nechce, potrebuje nad tým premýšľať a vytiahnuť do popredia najskôr to pozitívne, aby to potom mohla zacapiť negatívnym. Akurát, v tomto poradí je to prospešnejšie pre nás. Keď to hlava otočí, má z toho zisk ona, lebo môže vyrábať katastrofické scenáre.

8. Kondícia nadovšetko

Myseľ a telo sú prepojené – keď uvoľníme myšlienky, uvoľní sa telo a naopak. Cielené a komplexné uvoľňovanie potrebujem na to, aby som nebola ako napnutá pružina. Tá keď sa unaví, už sa nevie zmrštiť do pôvodného stavu a to je už riadny problém. To je v mojej práci nebezpečné. Čerstvý vzduch a rozpohybovanie tela sú najlepšou prevenciou pred stuhnutím. Bez behania po lese by som už dávno nedržala pokope.

9. Aj iným než prácou je človek živý

Mať poriadok v hlave, hodnotách, postojoch, filozofii, etike, morálke… V každej dôležitej životnej oblasti znamená, že môžeme byť v rovnováhe so sebou. Potom nemusíme  zvádzať súboj so sebou a s celým svetom. Nie je nič horšie, ako sa nevyznať v sebe a byť stratený. Mať jasno v tom, prečo ráno vstávam z postele je tá najlepšia poistka pred stratou zmysluplnosti. Dopriala by som každému, aby ho práca napĺňala a bavila tak, ako mňa moja. A baví ma aj preto, že mi umožňuje plnohodnotne a kvalitne žiť.

P.S. „Zdalo by sa, že väčšina každodenných rozhodnutí sa zakladá na podrobnom premýšľaní, ale opak je pravdou. Sú to zvyky. A hoci osamote majú pomerne malý význam, časom nesmierne vplývajú na zdravie, výkonnosť, finančné zabezpečenie, či šťastie.“ Tvrdí Charles Duhigg v knihe Sila zvyku. Potvrdzujem zo svojej osobnej skúsenosti. To, čo zo mňa robí spokojnú a úspešnú je to, čo robím pravidelne a odhodlane.

Foto: Gabriela Teplická 

Príspevok Deväť zásad úspešného balansovania zobrazený najskôr Life koučing.

Často dostávam otázku, čo mi pomohlo ísť si za svojím a vybudovať si existenciu najlepšiu možnú pre mňa. Zosumarizovala som päť postojov, ktoré mi prídu pre húževnaté a vytrvalé napredovanie dôležité.

Riadim sa pritom zásadou, ktorú úžasne sformuloval Howard Thurman: „Nepýtajte sa, čo svet potrebuje. Pýtajte sa, čo vás drží nažive a robte to. Pretože to, čo svet potrebuje, sú ľudia, ktorí žijú.“

1. Doprajte svojej mysli neobmedzený rozlet

Keď si slobodne vyberáme z možností a príležitostí, naša hlava môže byť  zvedavá, spontánna, tvorivá, má chuť experimentovať a objavovať, hľadať a skúšať… Keď nechávame hlavu „zatvorenú“, a napriek tomu od nej chceme, aby mala rozhľad, reaguje ako zbalený padák. Jeho pravá úloha sa preukáže iba keď sa pri zoskoku otvorí. Rovnako tak aj naša hlava – potrebuje nás podržať, keď skáčeme v ústrety výzvam, zápasíme s prekážkami a bojujeme s obmedzujúcimi presvedčeniami.  

2. Majte srdce dokorán aj keď máte strach

S otvoreným srdcom sa nám ľahšie darí rozvíjať prirodzenú srdečnosť, empatiu a zmysel pre humor. Vďaka tomu dokážeme pociťovať vďačnosť, uznanie a ľudskosť. Bez týchto kvalít srdca nevieme napĺňať krédo múdrych a šťastných ľudí, ktorí si hovoria každé ráno pri vstávaní: Dnes chcem byť lepší ako včera.

V srdci máme všetku lásku, ktorú potrebujeme. Máme v ňom dosť lásky nielen pre seba, ale pre všetkých ľudí na svete. Kým budeme štedrí, nikdy nebudeme sami.

3. Hrdo uznajte vlastné nedostatky

Cesta k pokore je v každodennosti obsiahnutá v tom, že poznáme samých seba. Vieme, kým v skutočnosti sme, slobodne si pripúšťame svoje slabosti a akceptujeme svoje nedokonalosti a zlyhania. Netrpíme tým, čo všetko nevieme, a berieme chyby a zlyhania ako učiace sa skúsenosti. Saint-Exupéry by k tomu dodal: “Pokora srdca nežiada, aby si sa pokoril, ale aby si sa otvoril.”  Kto vidí a cíti, aký v skutočnosti je, stáva sa prijímajúci a rešpektujúci, bez potreby prenášať na niekoho zodpovednosť za svoj život.  

4. Opúšťajte denne bublinu pohodlia

Dávať si výzvy od nás vyžaduje napnúť sily a schopnosti. Vtedy sa presvedčíme, čo v nás skutočne je. Podporí to našu sebadôveru a chuť zdolávať prekážky. Rozmýšľať o cieľoch znamená premýšľať o tom, kam sa chceme dostať a čo získať. Rozmýšľať o výzvach mobilizuje myšlienky k úvahám o tom, ako vydať zo seba niečo viac. Prekračovať hranice svojich schopností a chodiť mimo svoju komfortnú zónu je pre napredovanie nevyhnutné.

Výzvy sú cestou k životnému naplneniu a rastu, nabíjajú nás energiou, vyvolávajú pocit angažovanosti, spojenia a uspokojenia. Vďaka nim pripisujeme svojmu životu zmysluplnosť.

5. Zameriavajte sa hlavne na to, čo skutočne chcete

Zmyslom nášho snaženia je sústreďovať sa na cestu, nie na konečný cieľ. Robiť si starosti, či pri svojej ceste dosiahneme veľký úspech, je zbytočné. Cestu si treba užívať, prežívať ju a učiť sa počas nej. Venovať pozornosť tomu, čo je o krok pred nami, a nie za nami. Tešiť sa zo svojho úsilia a nových vedomostí, zručností a schopností, ktoré po ceste nazbierame. Ráta sa samotné úsilie, než prídu výsledky, tie sú iba zavŕšením podniknutého úsilia.

Za fotografiu ďakujem Festivalu zdravia SVETLUŠKY v Malackách.

Príspevok Päť spôsobov, ako sa nepoddať zobrazený najskôr Life koučing.

Mám pre vás desať odporúčaní, ako si ušetriť energiu zo zbytočných zápasov so sebou. Ušanovanú energiu viete venovať tomu, z čoho vám príde radosť, chuť, odvaha, nadšenie… Niečo, čo vás rozpohybuje k aktivite, lebo tá dá vášmu snaženiu zmysel.

1. Naordinujte si pozitívne sebectvo

Je pravda, že viac šťastia vám prinesie to, čo robíte pre druhých. Avšak, bez toho, že by ste robili niečo pre seba, sa neviete deliť. Vy sami ste tými najdôležitejšími – najskôr potrebujete uspokojiť svoje potreby a potom sa viete plnohodnotne venovať druhým. Všetko čo robíte na úkor seba v dobrej viere, že to druhí ocenia, sa nemusí vyplatiť. Ľudia to skôr radi zneužívajú.

2. Obíďte negativistov

Oplatí sa vám posúvať ťažisko konverzácií k niečomu pozitívnemu. Môžete skúsiť túto vetu: “Povedz mi o každej dobrej veci, ktorá sa ti dnes prihodila!” A vy pridajte za seba tie svoje. Prežívajte spoločné chvíle s ľuďmi, na ktorých vám záleží tak, aby ste mali dobrý pocit zo seba, aj z nich. Je namieste vyhýbať sa energetickým upírom. Ich zlá nálada je prudko infekčná a rýchlo pokazí aj tú vašu.

3. Robte čo najviac toho, čo máte radi

Dlho niečo odkladáte alebo sa na niečo chystáte? Dozrel čas pustiť sa do toho. Postupne, krok za krokom, pripravte si na to plán a rozfázujte si to. Predstavujte si, aké to bude, keď veci pouzatvárate a nebudete ich musieť tlačiť pred sebou. Uľaví sa vám a prestane vás tlačiť pocit viny a bezmocnosti. To vás potom pustí venovať sa tomu, čo vám robí dobre. A z toho sa aj budete cítiť dobre.

4. Povedzte nie veciam, ktoré nechcete

Je veľa toho, čo by ste mali, čo by bolo dobré, čo sa patrí… Avšak, keď sa s niečím nestotožňujete, zaujmite k tomu odmietavý postoj. Nepresviedčajte sa o niečom, čo môže byť dobré pre druhých, ale nie pre vás. Máte slobodu voľby, trúfajte si ju uplatňovať. Veď kto vie lepšie, ako vy sami, čo je pre vás dobré? Keď kývnete na niečo, s čím vnútorne nesúhlasíte, je to ako vláčiť ťažké závažie.

5. Hádžte za hlavu, čo si o vás myslia druhí

Dovoliť iným, aby boli expertmi na váš život sa nevypláca. Potom sa im snažíte vyhovieť a prispôsobiť, a to vás „odpája“ od seba. Pre vás sú dôležití tí, na ktorých vám záleží, a ktorých milujete. Povedzte im to vždy, keď máte príležitosť. Rovnako tak sebe, tým rozvíjate súcitný a láskyplným vzťah so sebou.

6. Stanovujte si splniteľné ciele

Týrať sa príliš veľkým a nerealistickým cieľom prináša veľkú dávku frustrácie. Radostné okamihy chodia z denných, neraz malých činností, ktoré vám dávajú zmysel, a ktoré si vychutnáte, keď ich splníte. Pestujte si čo najviac malých pozitívnych rituálov, ktoré sa vám postarajú o pravidelnú dávku pocitov bezpečia a chuti zdolávať prekážky.

7. Ozvučujte svoje emócie

Je úplne v poriadku cítiť to, čo cítite, aj keď sú to niekedy nepríjemné pocity, alebo niečo, za čo sa hanbíte. Odokrývať, čo sa vo vás odohráva umožní ľuďom okolo vás lepšie vám rozumieť a vnímať, čo je pre vás dobré a dôležité. Rovnako tak vám to umožní lepší prístup k samým sebe, keď budete nahlas vysvetľovať svoje emočné a myšlienkové pochody. Bonusom je odstup a nadhľad.

8. Denne zhltnite horkú pilulku na raňajky

To nepríjemné, čo zvyčajne celý deň pred sebou tlačíte, vybavte hneď ráno, nech to máte z krku a nemusíte na to myslieť. Ušetrí vám to veľa energie a stresu. A eliminujete tým prokrastináciu.

9. Urobte si zo seba vzor

To, že sa každý deň vyženiete z bubliny pohodlia a prekonáte sa, je dôkaz o tom, že si môžete vážiť samých seba. To vám zvyšuje sebahodnotu a sebaobraz, čím sa stávate silnejšími a odolnejšími.

10. Vyťažte z nepohodlia viac pohodlia

Sebadiciplína rovná sa slobode, len to treba s hlavou vyjednať, lebo má tendenciu k pohodlnosti. Každé opustenie komfortnej zóny prináša poznanie, že si môžete dovoliť zájsť zakaždým o kúsok ďalej. Až tam, kam máte namierené.

Príspevok Desať tipov na oživenie nadšenia zo seba zobrazený najskôr Life koučing.

Pocit šťastia sa umocňuje iba keď žijeme medzi šťastnými ľuďmi. Denne tak stojíme pred výzvou, aby sa vymaniť z „obyčajnosti“ a vydať zo seba to najlepšie. Pre dobrý pocit zo seba a pre dobrý pocit z toho, že život patrí nám všetkým a my môžeme prispievať k jeho naplnenosti a zmysluplnosti.

Už len tým, že nebudeme kĺzať iba pohodlne po povrchu, ale zalovíme aj hlbšie v sebe a vydolujeme niečo, čo bude mať väčšiu hodnotu od všednosti…

Hoci tým, že venujeme čas a lásku, v ktorých je vždy aj kúsok nášho srdca…

Príspevok Zaloviť hlbšie v sebe zobrazený najskôr Life koučing.

Dosaďte si, čo sa vám hodí. Aký chcete, aby bol? Aký v ňom chcete byť vy? Čo chcete, aby neprešlo do ďalšieho roka? A čo naopak, sa má zopakovať? Doplňte si čokoľvek – mám k tomu len jedinú pripomienku: Vyberte si, prosím, iba to, na čo máte dosah vy sami. Ušetríte si tým veľa frustrácie a sklamaní.

 Ja som mala tento rok ozvláštnený významnými číslovkami – pobývam si tu 44 rokov a 10 rokov mám vlastnú koučovaciu prax. Príde mi to aj veľa aj málo. Veľa preto, že som dokázala ustáť turbulencie a vytvorila si živobytie najlepšie možné pre mňa. Málo preto, že som ešte neurobila dieru do sveta J. Ale dôležitejšie pre mňa je, keď sa môžem s každým človekom rozlúčiť tak, aby si cítil lepšie, než kým sa so mnou stretol. Okúsiť hlboké porozumenie a pocit spolupatričnosti sú tie najlepšie „medicíny“, ktoré viem ponúknuť. Vzhliadam s úprimným obdivom ku každému, kto túži urobiť nejakú zmenu. Je mi cťou a potešením, keď môžem byť spolucestujúcou a krátkym úsekom cesty sprevádzať hľadajúceho. Som za to vďačná a šťastná.

Rada o tom všetkom píšem. Je to pre mňa zmysluplná vášeň, ktorá mi je zároveň hnacou silou.

Poobhliadla som sa po svojom blogu, kde mám 250 príspevkov a vybrala som z tohtoročných zamyslení myšlienky, o ktoré sa chcem s vami opätovne podeliť. A zároveň vám popriať do nového roka zo všetkého, čo dá vášmu smerovaniu zmysel, prinesie radosť a hrdosť, postará sa o šťastie a spokojnosť, naplní vás harmóniu a chuťou meniť to, čo vám nevyhovuje.

Každý je dokonalý práve v tom, aký naozaj je. Byť sám sebou je dokonalosť sama. Už si ju len dovoliť, schváliť a žiť ňou v súznení a porozumení. Sloboda meniť sa je spätá s nedokonalosťami života, ktoré z neho nemožno nikdy odstrániť!

Vzor, do ktorého sa „vypletáme“, ovplyvňuje naše vnímanie. Pozeráme na svet cez to, čo v sebe nosíme. Niekedy si pripadáme akísi „deraví“ a niečo nám do výpletu chýba. Bez toho, aby sme to hľadali, to neobjavíme. Zaručený spôsob je vždy v oddaní sa činorodosti a vytváraní si vlastných vzoriek. Tie sa dajú rozpletať a meniť. Pri tých prebratých vzoroch z katalógov nie je flexibilita ani variabilita, sú dané. Originál sa vždy väčšmi cení. Preto smelo do tvorenia, nič nemôžete pokaziť, iba si vyskúšať, aké to je, keď o veciach rozhodujete slobodne vy sami.

Všetci máme svoje slabosti a keď ich prijímame, prestávajú mať nad nami moc. Ochotnejšie potom stojíme sami pri sebe a máme jasno v tom, čo je to, čo skutočne chceme a prečo to chceme. A tiež, načo nám to bude. Ego pri tom rado spolupracuje, akurát ho treba zamestnať činnosťami, ktoré zvyšujú jeho schopnosť dávať a prijímať lásku. A pomáhať ostatným a nechať ostatných pomáhať nám. Kľúčovým prvkom zdravého ega je vedomé rozhodnutie konať dobro.Tak sa môžeme spoľahnúť, že rozvíjame vyvážené ego a stávame sa ideálnym partnerom sami pre seba, a tým aj pre druhých.

Stalo sa  vám, že vás chcel niekto zachrániť pred vami samými? Rozhodne to nie je možné, ani potrebné.Pred sebou sa nepotrebujeme chrániť, sebe potrebujeme rozumieť. Tomu, čo prežívame, čo to s nami robí, prečo sa to deje a čo nám to chce povedať. Keď sa nám to darí, ľahšie sa nám otvára a zatvára naše vnútorné psychické okno. Má svoj dobre vyvinutý vnútorný poplašný systém a akonáhle by ho chcel ovládať niekto iný, spustí alarm.

Keď nič nerobíme, nič sa nedeje. Zmyslom však je niečo robiť, aby sa niečo dialo a my sme mali pocit živosti. Pasivita nás zostrelizuje a ako kompót čakáme zavretí na otvorenie. Len v náleve už nič živé nie je…

Keď sa chcete niekam dostať, nestačí si iba zaobstarať mapu. Rovnako, ako v živote nestačí iba vedieť, čo máme robiť. Je pravdepodobné, že vždy bude nejaká časť cesty v rekonštrukcii a značenie bude zmätočné. Do toho sa pripletú zátarasy v podobe obranných mechanizmov ega, ktoré budú prekážať a zavadzať. A keďže neexistuje iba jeden spôsob a jedna cesta, nejaké to blúdenie je nevyhnutné.Človek, nech má akokoľvek rád istoty a poriadne zaznačené mapy, sa musí neraz vydať aj do neznáma…

Nepotrebujete sa meniť kvôli tomu, aby ste zapadli do nejakých metrík určených aktuálnymi trendmi. Ani získať niečo, čo z vás urobí lepšieho človeka. Ani nič špeciálne urobiť či dokázať. Potrebujete sa meniť kvôli sebe a pocitu zo seba. Nájsť dôvody, vďaka ktorým sa vaša sebaláska začne rozvíjať, aby ste mohli cítiť spokojnosť. To je hlavný dôvod vášho snaženia, než príde na vyplnenie želaní. Nadobudnúť dostatok sebalásky spočíva v počúvaní samých seba, aby ste si verili.

Už ste si dnes uvedomili, čo je na živote krásne? Dopriali ste si niečo, čo vám robí dobre? A pomysleli ste si na to, čo je pre vás dôležité? Kladiem vám tieto otázky preto, lebo keď sa nad nimi zamyslíte, sústredíte sa sami na seba, a nie na problémy, ktorým musíte čeliť. Preto je často zásadná otázka, ktorú si máme položiť, nasledovná: Čo je pre mňa dôležitejšie – ja sám alebo „ten problém“? Pokým sa postaráme o svoje Ja, je väčšia pravdepodobnosť, že sa nám podarí vyriešiť aj „ten problém“.

Zmysluplný život je život prepojený s niečím väčším než sme my. Objavujeme to postupne, tak ako zrejeme a zbierame skúsenosti. Len tak vieme uplatniť svoje silné stránky na podporu dobra v službe niečomu, čo nás presahuje. Bez starostlivosti o seba, svoju dušu a srdce sa nevieme deliť o to, čo je v nás pripravené na odovzdávanie. Každý z nás má svoj úžasný stred, od ktorého sa svet odráža jedinečným spôsobom. Významom prázdnoty môže byť výzva k tomu, aby sme do svojho stredu pustili svetlo…

 To, čo je vo vzťahu a v komunikácii nevyhnutné je, že človek nemôže byť ostrovom sám pre seba. Teda môže, akurát mu tam bude ťažko. Sebectvo totiž nie je to isté čo sebaláska. Sebectvo je istý druh chtivosti, ktorá je voči iným zahlcujúca, nepríjemná a bezohľadná. Najsmutnejšie na tom nie je to, že sebec nedokáže milovať druhých – on nedokáže milovať ani sám seba. Preto pri človeku, ktorý je zahľadený iba do seba nevzťahujte na vinu seba. To, že niekto vyžaduje, aby ste žili tak, ako sa to páči jemu nie je vaša starosť, je to jeho problém.

Základom dobrých vzťahov s ľuďmi, blízkymi i vzdialenými, je náš vzťah k sebe samým. Je takmer nemožné robiť radosť iným, keď ju sami nezažívame, aj keby to bola rovno naša najvyššia priorita. Ja to pripisujem tomu, že keď sme v nerovnováhe, máme čo robiť, aby sme ustáli všetky povinnosti a úlohy. Vtedy idú maličkosti bokom. Obetujeme drobné radosti, ktoré by nás potešili, lebo na ne nemáme ani kapacity, ani pomyslenie. Uprednostníme niečo iné alebo niekoho iného.

Na bezvýhradné prijímanie človeka potrebujeme „nehodnotiaci tréning“. Ten nám umožní vychádzať iba z toho, aký niekto je, a nehľadať v ňom niečo iné. Pre myseľ to znamená, že si nemá priať, nech sú ľudia iní. Má prijať a vyrovnať sa s tým, že sú takí, akí sú. Skutočnosť, že „to“ má niekto inak ako my, neznamená, že to má „zle“. Mne vtedy pomáha zhlboka sa nadýchnuť a povedať si: „Toto je spôsob, akým svet okolo mňa práve teraz funguje a ako taký je dokonalý, netreba ho vylepšovať.“

Keď žijeme v predstave, že ľudia sú vo svojej podstate dobrí a zaujímaví, v každom človeku, ktorého stretneme, nájdeme dobré a zaujímavé stránky. Oplatí sa na ľudí prenášať pozitívne vlastnosti a nechať ich, aby podľa nich žili. Uvidíte, koľko múdrych, starostlivých, zaujímavých a nápomocných ľudí budete mať okolo seba.

Môžete ľuďom okolo seba hovoriť: „Mám ťa rada, vážim si ťa, rešpektujem ťa…, ale mám rada aj seba a toto teraz potrebujem pre seba urobiť.“ Je to oslobodzujúce, keď dáte človeku vedieť, že neodmietate jeho, ale tú situáciu, ktorá sa vám práve nehodí, nech máte akýkoľvek dôvod.

Veľa z toho, čo vo vzťahoch podnikáme, je nebezpečné. Je to obdobné, ako keby loď kotvila iba v prístave, lebo tam je v bezpečí. Akurát, to nie je ten dôvod, prečo bola postavená. Rovnako tak samých seba nevieme držať za každých okolností v bezpečí – možno chvíľu klamaním. Najlepšou ochranou je robiť neustále niečo, na čom skutočne záleží. Z toho býva poriadne veľa bezpečia…

Potláčame svoju prirodzenosť, aby sme obišli rytmy prírody. Zdanlivo neobmedzené možnosti nás vháňajú do divnej pohodlnosti. Ba čo viac, v mnohých oblastiach života sa dokážeme vzdať zodpovednosti za seba samých a tvrdiť, že nemáme na výber. Áno, niekedy nemáme, ale skôr preto, že sa bojíme slobodne rozhodnúť. Alebo preto, že neuznáme samých seba za zvrchovanú autoritu. Alebo sa radšej poddáme davovej komformite, než by sme zostali osamotení v presvedčení, že zdravý rozum môže byť viac, než módne trendy….

Pri všetkom tom terore príležitostí zabúdame na to, že cesta k uspokojeniu vlastných potrieb vedie cez to, že si ich dovolíme naplniť. Aj tým, že si doprajeme všetko to, z čoho máme pozitívnu energiu. Dá sa to iba tak, že denne investujeme časť energie na stíšenie sa a prepojenie so sebou a s blízkymi. Stephen Levine má na to dobrú otázku: „Ak by ste mali len hodinu života a mohli zatelefonovať len jednej osobe – komu by ste zavolali? Čo by ste povedali? A na čo ešte čakáte?“

Starosti nepredstavujú niečo, čo na nás naložia ostatní. Starosť je niečo, čo si vytvárame deň za dňom. Práve s emočným zafarbením a vylepšením. Deje sa to pozvoľne a nebadane. Len nad vecami, ľuďmi, udalosťami, okolnosťami… premýšľame. To značí, že im pripisujeme význam, za ktorým je pocit, a tak ich vlastne vyživujeme, lebo im venujeme veľa pozornosti.

Stres nám okrem iného dáva vedieť, že duša nestíha doháňať telo. Rútime sa totiž takou veľkou rýchlosťou, že zo seba strácame „kúsky“ a nestíhame ich pozbierať, lebo nepribrzďujeme. A neraz to nie je iba o tom, že nemáme čas, ale chýba nám energia. Dovoľte si myslieť aj na seba a dať sa na prvé miesto. Len tak načerpáte z vlastných zdrojov a budete mať viac pozitívneho potenciálu pre ľudí, na ktorých vám záleží.

 Keď duša nemá pokoj a necíti radosť, sme slabí. Je to pochopiteľné, duša je nositeľ mravného a duchovného života a priesečník citu, vedomia a etiky ako bytostne individuálnych schopností. Keď vnímam svet okolo seba, mávam pocit, že potreby duše bývajú prudko ignorované – samotnými majiteľmi, aj spoločnosťou. Ľudia sa často ponáhľajú, aby rýchlo odstránili niečo, čo im spôsobuje bolesť, ale liečbu duše odďaľujú. Tak sa stáva duša našim priateľom i nepriateľom zároveň, lebo je svedkom všetkého, čo robíme – dobrého aj zlého. Jej hĺbka sa nedá odmerať podľa toho, čo je na povrchu…

Jedno na emócie spoľahlivo platí – treba ich prijímať ich také, aké sú, priznať si ich a nakoniec ich nechať uplynúť. Pocity sú ako vlny. A pohyb vĺn je upokojujúci. Pocit prichádza a my ho prijímame: „Jasné, že ma to naštvalo a ranilo.“ Necháme ho pôsobiť: „Som smutná a mám na to právo.“ A nakoniec ho necháme voľne uplynúť: „Bola som smutná, ale už je to preč.“

Príspevok Prešli ste rok 2018? Pokračujte smelo ďalej, čaká vás rok 2019, ktorý… zobrazený najskôr Life koučing.

Pravdaže, dobre vieme, že si máme dať pozor na to, čo je to, čo si skutočne želáme. Moja skúsenosť ukazuje, že než si začneme v želaniach robiť poriadok, potrebujeme urobiť niečo významné. Postaviť sebalásku do epicentra svojej životnej filozofie. Bez sebaprijatia a spokojnosti so sebou si nevieme želať bezvýhradne. Lebo aj samých seba podmieňujeme neustálymi požiadavkami. Môžem sa mať rád, zaslúžiť si, oceniť sa… až keď… sa zbavím toho ohyzdného muffinu (rozumej tuk okolo brucha). Sebaláska však nenaskočí sama od seba iba preto, že nadobudnem vysnívané brucho, získam vytúžený post, alebo si nájdem dobrého muža…

Nepotrebujete sa meniť kvôli tomu, aby ste zapadli do nejakých metrík určených aktuálnymi trendmi. Ani získať niečo, čo z vás urobí lepšieho človeka. Ani nič špeciálne urobiť či dokázať. Potrebujete sa meniť kvôli sebe a pocitu zo seba. Nájsť dôvody, vďaka ktorým sa vaša sebaláska začne rozvíjať, aby ste mohli cítiť spokojnosť. To je hlavný dôvod vášho snaženia, než príde na vyplnenie želaní. Než nenadobudnete dostatok sebalásky, nikdy nebudete počúvať samých seba, pretože si nebudete veriť. Preto aj vaše želania budú závisieť od toho, či vám ich niekto odobrí a schváli. A nikto nevie lepšie ako vy sami, čo je pre vás dobré a čo skutočne potrebujete.

Príspevok Kvôli čomu sa nám oplatí meniť? zobrazený najskôr Life koučing.

Martin Seligman, ktorý je považovaný za špičku v tomto odbore, si vo svojich výskumoch kládol otázku: Čo je tým, čo umožňuje ľuďom kultivovať svoje nadanie, vytvárať hlbšie a trvalejšie vzťahy s ostatnými ľuďmi, cítiť radosť a zmysluplne prispievať svetu? Prišiel k záverom, že kľúčová je osobná pohoda, pričom šťastie a pozitívne emócie z neho sa stávajú jedným z piatich pilierov pozitívnej psychológie, spolu so zaujatím, pozitívnymi vzťahmi, zmysluplnosťou a úspešným výkonom.

Keď si chcete vyskúšať „pozitívnu terapiu“, môžete si ju naordinovať ako súčasť práce na svojom sebarozvoji. Pripravila som vám skrátený prehľad niektorých cvičení:

1. Využívajte svoje silné stránky.

Ktoré sú tie vaše? Viete o nich? Potrebujete ich preskúmať a pri piatich najsilnejšie zastúpených uvažujte o tom, ako ich uplatníte čo najväčšmi vo svojom každodennom živote.

2. Zapíšte si každý večer tri dobré veci, ktoré sa vám počas dňa stali.

Tak pútate pozornosť a energiu smerom k pozitívnym emóciám a prísľubom vašich postojov, ktoré smerujú ku konaniu dobra.

3. Napíšte si vlastný nekrológ.

Spíšte si jednu až dve stránky, čo chcete, aby sa v rozprávaní pri rozlúčke s vami objavilo. Čo by sa vám páčilo, aby ľudia o vás a vašom živote na vašom pohrebe rozprávali? Môžete to poňať aj vo variante, čo najdôležitejšie ste sa naučili a chcete to odovzdať svojim potomkom.

4. Uvažujte o človeku, ktorému ste vďačný.

Poďakovali ste mu? Pamätajte na to, aby ste ľuďom, ktorým ste vďační, vďačnosť aj vyjadrovali. Prehlbuje to vzťahy a vedie nás to k pokore.

5. Reagujte pozitívne a so zjavným nadšením na dobrú správu.

Precítite tak radosť intenzívnejšie a naučíte sa vnímať zdroj energie, ktorý je v takomto postoji.

6. Staňte sa „vychutnávačmi“.

Aspoň raz denne si užívajte niečo, s čím sa inak ponáhľate, napr. jedlo, sprchu, chôdzu… Zaznamenávajte si, v čom sú vaše zážitky iné, keď spomalíte. Prehĺbite si tak sebauvedomie o tom, prečo sa vám oplatí „stišovať“ a väčšmi sledovať svoje pocity. To vám umožní plnšie vnímať zážitky tu a teraz.

Príspevok Pozitívna terapia ako súčasť práce na sebarozvoji zobrazený najskôr Life koučing.

Keď chceme vec vyriešiť rýchlo a bezbolestne, chňapneme po ňom. Lenže život nepozná okamžité riešenia. Pozná len neochabujúcu a nezdolnú silu, ktorá je potrebná na to, aby sme to nevzdali. Keď si povieme, že nájdeme spôsob, ako to zvládneme, aj keď to nebude ľahké, riešenie sa dostaví.

Mám odporúčanie, ktoré nie je veľmi populárne. Čeliť problémom možno aj tak, že sa „stačí“ uviesť do pohybu a začať na sebe „zľahka“ pracovať. Prízvukujem svojim klientom, že ambícia dosahovania dokonalosti je zotročujúca. Dokonalosť je v skutočnosti nedostihnuteľným ideálom. To, čo funguje spoľahlivo, je postupná zmena postoja a správania. Pri nich nevyjde na zmar ani jeden krok. Každý jeden totiž vedie k tomu, že si na rast zvykáme a stáva sa omnoho zaujímavejším, než zotrvávanie v tom, s čím nie sme spokojní.

Tam, kde sa nedeje zmena, nemožno nič nové nájsť. Preto dávam za pravdu E. C. Stantonovej, ktorá tvrdí, že: „sebazdokonaľovanie je vyššou povinnosťou než sebaobetovanie.“

Príspevok Zmenou postoja zmeníme takmer všetko zobrazený najskôr Life koučing.

Keď sa rozvíjame, pomáha nám to pochopiť dôležitosť konať dobré veci. Vďaka tomu sme disciplinovaní v myšlienkach, aj pocitoch a môžeme byť autentickí a spontánni. Sme potom skvelou kombináciou samých seba – máme dobrú hlavu a dobré srdce, čo viac si môžeme priať? 

Foto: Natália Jakubcová, www.nataliajakubcova.sk

Príspevok Objavovať všetko v sebe – audio blog zobrazený najskôr Life koučing.

Toto sú otázky, ktoré si potrebujeme klásť nielen na počiatku nového roka, kedy sa nedokážeme vyhnúť  hodnoteniu predošlého. Poučený skúsenosťami sa do dávania si novoročných predsavzatí nehrnieme. Ale aj tak niekde v nás hlodá pocit, že by sme niečo chceli, alebo mali robiť inak, než doteraz. Býva to dobrá príležitosť, pri počiatku odratúvania nových dní ďalšieho roka, popasovať sa s výzvami.

Čo je to, čo nám chýba?

Bez ohľadu na to, kedy bilancujeme, aj tak takmer nepretržite porovnávame realitu a svoje predstavy. Je to súčasťou nášho prežívania, lebo len vďaka tomu vieme, ako si počíname. Za našim snažením je túžba byť spokojní. Na to si potrebujeme zrovnávať životné priority a hodnotový svet. Podľa toho zistíme, či nám  niečo zásadné chýba. A keď na to prídeme, vieme si povedať, ako sa k tomu dopracovať. A keby to nešlo, tak je namieste otázka, čo to môže nahradiť.

Prianie

Rada by som Vám počas celého roka 2018 popriala veľa súcitnej starostlivosti o seba. Tá prináša príležitosti priebežne skúmať svoje túžby a očakávania a postaviť sa im statočne zoči-voči. Potom sa dajú s prehľadom vyberať tie, ktoré vás podporia v raste a rozvoji. Tým sa postaráte o všetko podstatné, lebo sa postaráte o svoju spokojnosť. Tá je predpokladom, aby ste boli šťastní. Šťastie je infekčné a prenesiete ho na ostatných, rovnako ako oni na vás.

Povzbudenie

Keď sa už raz dáte do pohybu, máločo vás zastaví. Sú to drobnosti, ktoré keď robíte na dennej báze, udržia vás v chode a ochránia pred zacyklenosťou. Len si ich dobre zvoľte s vedomím, že viete, načo sú dobré a pripomínajte si ich. Ten čas, ktorý im venujete, sa zúročí v tom, že sa z nich stanú vaše osobné ostrovčeky pozitívnej istoty. Keď bude treba, ukryjete sa na nich do bezpečia svojho snaženia.

 S láskou Vaša Janette, ktorá verí, že vždy sa nájde dôvod milovať – seba, iných, život, svet…

Príspevok Keď sme dlho na lodi, prestávame vidieť more zobrazený najskôr Life koučing.

Dobrodruhov možno spoznať podľa ich postojov. Štyri mi prídu kľúčové:

DOBRODRUH SA BAVÍ – dokáže ovládať svoje osobné životné ťažkosti a peripetie, a pritom sa naplno vložiť do dôležitých vecí. Neprikladá tomu, čo robí, zbytočnú vážnosť a dramatickosť, aby si ego pripisovalo zásluhy z vlastnej dôležitosti. Proste urobí, čo treba, a potom si dopraje zábavu. Nemá problém zasmiať sa sebe samému, keď niečo pokazí alebo sa pomýli. Berie to ako učiacu sa skúsenosť, ktorá nepotrebuje melodrámu ani tonu sebaobviňovania. Má prirodzenú schopnosť navodiť v ľuďoch, ktorí sú v jeho blízkosti chuť baviť sa spolu s ním. Neúnavne hľadá rôzne spôsoby, ako pridávať na zábavnosti svojmu životu. Berie ho s ľahkosťou, a pritom zodpovedne.

ROBÍ VECI S URČITÝM ZÁMEROM – keď je treba niečo urobiť, pustí sa do toho, nehľadí na komplikácie, hľadá možnosti a spôsoby. Jeho myseľ preháňa uvažovanie cez proaktívny mód, nemá kedy si zúfať, lebo je činorodý. Dobre si rozmyslí, či má význam niečo odkladať, vie, že ho to počká. Nerobí veci so zámerom, aby si vylepšoval svoje ego, predviedol sa, alebo pred niekým vyzeral lepšie. Dobrodruh robí veci s otvoreným srdcom, je vyladený na potreby a túžby tak svoje, ako aj ostatných. Jeho pozitivita žije z energie toho, že mu dáva zmysel nezištne slúžiť ľuďom a pomáhať ostatným bez toho, že by v tom hľadal profit pre seba. Spolieha sa na silu svojho vnútorného charakteru.

DOBRODRUH JE SÁM SEBE PRIATEĽOM – hoci sa mu nie všetko darí podľa predstáv a býva netrpezlivý, nahnevaný a prihodia sa mu zdanlivo nepochopiteľné veci, verí v svoje hodnoty. Počká na seba, než sa pozviecha z frustrácie a prijíma sa aj vtedy, keď veci zbabre. Vie, že má ďalší pokus a považuje za ľudské stúpať aj mimo vytýčenej cesty. Aj keby bolo jeho rozpoloženie zasiahnuté pochybnosťami, plne preberá zodpovednosť za svoje činy a skutky. Je voči sebe súcitný a zhovievavý, lebo vie, že k rastu patria aj spomalenia a zastavenia. Nazerá na seba ako na človeka, ktorý sa zo všetkých síl snaží. A taký si zaslúži úctu a rešpekt.

ŽIJE PRE OKAMIH, KTORÝ SA PRÁVE DEJE – minulosť je preč a čokoľvek sa v nej stalo považuje za odviate. Aj keď dobre vie, že minulé udalosti ovplyvnili jeho súčasné uvažovanie a to, ako sa cíti, nevzdoruje voči tomu a nevracia sa opakovane späť. Zaobchádza so svojimi myšlienkami a pocitmi ako so svojou neodmysliteľnou súčasnosťou. Nedopustí, aby bol zviazaný udalosťami, ktoré sa odohrali v minulosti, a ktoré už nedokáže zmeniť. Vychádza z východiskovej pozície tu a teraz a díva sa vpred na obzor, kam smeruje. Necúva, aby niečo pozberal zo zeme, ide vpred, aby si vyberaním obral, čo chce.

Dobrodruh stavia na tom, že ked’ vie, prečo niečo robí, tak mu to dáva silu. Vníma každý jedeň deň ako príležitosť prežívať život naplno, bez obmedzujúcich presvedčení a manipulačných povier – slobodne, nespútane a radostne. Od seba poodstupuje, k ostatným sa približuje.

V každom z nás je dobrodruh – niekedy aktívnejší, dakedy odpočívajúci, inokedy čakajúci…

Najlepšie sa má, keď sa ním necháme viesť. On už nejako vie, kam mierime a načo nám to bude. Môžeme sa na neho spoľahnúť, je naším dobrým alter egom, len mu tú dôveru potrebujeme preukázať.

Príspevok Objímať život aj so všetkými jeho nedostatkami zobrazený najskôr Life koučing.

Keď sa povie bojovník, môže to evokovať účasť na nejakom boji, ale nemám na mysli túto rolu bojovníka. Chcem napísať o bojovníkoch, ktorí sa rozhodli byť silnými tým, že sú sami sebou. Pokojne zlyhajú pri pokuse dosiahnuť veľké veci, než by víťazili v priemernosti – veď sa aspoň o niečo pokúsili! Každý pokus prekonávať samých seba sa im ráta, pretože vedia, že samotná snaha a túžba dokážu veľa zmeniť.

Vypozorovala som, že pre bojovníka sú charakteristické tri postoje:

Zobrať život do vlastných rúk = BOJOVNÍKOVO KRÉDO

Múdry bojovník k tomu pridá pokoru a zbiera priebežne sily na každodenné výzvy. Nemusí prejaviť žiadnu mieru agresivity alebo útoku. Stačí mu byť konfrontovaný s rôznymi záťažovými situáciami a krízami vo vzťahu k rodine, práci, zdraviu, financiám, vzdelávaniu, budúcnosti… Už len z etických dôvodov sa mu stane, že sa musí postaviť voči ostatným. Urobí to, aj keď tým ľudí popudí, alebo príde o priazeň. Obhájiť svoje hodnoty je pre neho otázkou cti a rešpektu voči sebe.

ROZUMNÝ BOJOVNÍK = nemá potrebu začínať boj

Nepotrebuje použiť nijakú stratégiu, ktorou by išiel proti niekomu. Ide o jeho postoj, ktorým vyjadruje silný, aktívny a zodpovedný prístup k životu. Niektoré veci dokáže odrieknuť a povedať rázne nie. Vie, že tak udrží svoju psychiku v pohode a vo vyrovnanosti, aj navzdory bolesti alebo strate. Dokáže rozlíšiť, čo je zmysluplné a čo zavádzajúca ilúzia. Neklame samého seba, ani iných, koná férovo a čestne.

Trénuje každý deň = cení si NEZDOLNOSŤ

Prechádza aj cez netrpezlivosť, frustráciu, nudu a rôzne habaďúry kritickej mysle. Bojovník stojí vzpriamene a koná, pretože práve je treba niečo urobiť. Nezapodieva sa tým, že by z vecí robil melodrámu alebo dilemu. Hľadá možnosti a príležitosti, neskrýva sa, ani neuteká pred problémami, zisťuje, čo je potrebné na posunutie sa z miesta. Jeho sila pramení z duševného tréningu. Uvedomuje si, že v každom okamihu života existuje možnosť použiť niektorú z duševných schopností alebo ju rozvíjať. Berie to ako povinnosť voči sebe, neprestať na sebe pracovať.

PRAVÉHO BOJOVNÍKA spoznáme ľahko – nie je pre neho podstatné víťazstvo a netrápi sa pre prehru. Za najdôležitejšie považuje, že vždy bojuje za to, o čom si myslí, že je to správne a nikomu to neublíži.

Vďaka za svet plný skvelých bojovníkov ♥️

Príspevok Prebudiť srdce bojovníka zobrazený najskôr Life koučing.

Príspevok Sebazdokonaľovanie je vyššou povinnosťou než sebaobetovanie AUDIOBLOG (90 sekúnd) zobrazený najskôr Life koučing.

Viem si predstaviť, že by som mala takého robota k dispozícii (a radšej hneď aj plnú skriňu) a požičiavala by som ho klientom, keď sa im to zjednodušovanie niekde zasekne alebo s ním príliš zápasia. Aby som bola úprimná, tiež by sa mi niekedy hodil. Aj moja kombinatorika sa niekedy nadmieru realizuje a vyrába parádnu paralýzu z analýzy. Môj muž mi vtedy poradí, že si mám dať emočný mozog na chvíľu do chladničky.

Ja som si na zjednodušovanie zaviedla program, ktorý mi spustí obraz toho, že život je ako voda. Mám cezeň prirodzene plávať, nie používať veľa sily na zbytočné metanie sa vo vode, ktoré by ma vyčerpalo. Mám sa nechať vodou nadľahčovať a niekedy aj unášať. A keď mám chuť a odhodlanie, pokojne plávať proti prúdu. Nie však nepretržite, aby som si vychutnala aj zákutia, kde treba preplávať pomaly a kochať sa.

Keby mal tento môj „vodný program“ problém s vysielačom, mám záložný plán. Aktivujem „kybernetickú slučku“ – čiže uvedomenie si, že myseľ a telo sú navzájom tesne prepojené. To znamená, že všetko, čo sa mi práve odohráva v mysli, zároveň ovplyvňuje moje fyzické pocity. A naopak, moje fyzično a aktuálne potreby tela zase vplývajú na myšlienky, ktoré sa mi preháňajú v hlave. Vedomie, že jedno vždy ovplyvňuje druhé mi rýchlo poskytne odpoveď, kde treba myšlienky poslať, aby bola zjednodušovacia misia úspešná.

Príspevok Hlavu máme guľatú preto, aby mohlo myslenie ľahko meniť smer zobrazený najskôr Life koučing.

Každý taký obraz má v sebe pocit. A keď sú také navrstvené, miešajú sa ako farby na palete. Pri prílišnom miešaní zanikajú pôvodné odtiene a vzniká jedna šedo šeredná farba, ktorá dokáže všetko ucápať. Moja skúsenosť hovorí, že to celé dokážem znefarebniť, keď mám tendenciu mať všetky pocity pod kontrolou. Že ich musím spracovať, skrotiť, umierniť, ukázniť, popraviť… Zistila som, že čím viac sa ich snažím krotiť, tým viac sa vzpierajú a vyrábajú temné šero.

Jedno na ne platí – musíme ich prijímať také, aké sú, priznať si ich a nakoniec ich nechať odplynúť. Pocity sú ako vlny. A pohyb vĺn je upokojujúci. Pocit prichádza a my ho prijímame: „Pravdaže, že ma to naštvalo a ranilo.“ Necháme ho pôsobiť: „Som smutná a mám na to právo.“ A nakoniec ho necháme voľne uplynúť: „Bola som smutná, ale už je to preč.“

Pri niektorých pocitoch máme pocit, že sú príliš veľké, príliš nástojčivé, príliš nemiestne a jednoducho zlé. Cítime vtedy, že s nami nie je niečo v poriadku. Vtedy si potrebujeme pustiť z automatu hlásenie: „Na tom, že si smutná, nahnevaná, rozhorčená, ponížená… nie je predsa nič divného.“ To sme si iba osvojili hodnotenie, že naše pocity nie sú normálne. Zabudli nás totiž naučiť, že priznať si emóciu ešte neznamená, že sa podľa nej budeme aj nutne správať.

Ľudí, ktorí vám lezú na nervy, nejdete rovno biť, ale v duchu si priznáte: „Štveš ma neskutočne, ale na tom nie je predsa nič divného.“ Takže vždy, keď budete mať pocit, že padáte do čiernej diery svojho galerijného skladu, len si posvieťte a položte obraz s pocitom do príslušného sektoru, nech v tom nie je bordel.

Príspevok Ako v sebe upratovať zobrazený najskôr Life koučing.

Nedávno mi nová klientka zložila veľkú poklonu: Keď som vás zažila na prednáške, boli ste taká ľudská. Na nič ste sa nehrali a pokojne ste priznali, keď ste nevedeli odpovedať.“ Je to pre mňa cenné, lebo vnímam, že všetci sme iba ľudia. Tá ľudskosť v nás robí tento svet lepším miestom pre život. Napriek tomu mávam pocit, že nie vždy sa tou ľudskou máme chuť chváliť a ukazovať ju. Skôr nás baví hrať sa na „dobrých Bohov“.

Vzdať sa toho, kým nie sme…

… je na počiatku snaženia o vystúpenie z rozmanitých hier tá najzložitejšia vec. Keď ju zdoláme, máme otvorenú cestu k tomu, aby sme zistili, kto naozaj sme. Dobre si pamätám, ako bol môj život zamorený ľútosťou, zmätkom, neistotou aj zahanbujúcimi zlyhaniami a prešlapmi. A hoci som si o sebe myslela veľa zlých vecí, pod povrchom som bola stále ľudská, len sa to nemalo ako ukázať. Nešlo to, lebo som si pripadala taká krehká, že konfrontácia so svojimi slabosťami by ma rozlámala na kusy. Prišla som však na jednoduchý spôsob, ako tú kliatbu prelomiť. Uvedomila som si, že keď budem naďalej samu seba klamať, smerujem rovno do mlynčeka na pomletie samej seba. Priznať si pred sebou svoje slabosti bolo ako vyzliekať sa z vlastnej kože. Tá nahota nebola taká hrozná, nekompromisná a drsná bola tá jej interpretácia. Obnažená bez masiek a plášťov som si pripadala načisto šeredná. Udial sa však nádherný paradox – keď som sa začala vyzliekať z prevlekov, zavnímala som, že mnohí okolo mňa už prevleky nepoužívajú a sú napriek tomu žiariaci a krásni. To bolo hodné skúmania a testovania. Postupne som sa naučila vnímať, že všetci sme navzájom hlboko prepojení na krehkých miestach a vďaka úprimnosti vytvárame spojenia, ktoré nás chránia. Ľudia, ktorým na nás úprimne záleží, unesú naše tajomstvá a zakceptujú naše tiene. Najskôr to však potrebujeme preukazovať voči sebe, aby nám to druhí mohli opätovať. Iba tak sa dá zákon reciprocity krásne do pohybu.

Okolnosti len odhaľujú, akí sme

Koľko by sme si ušetrili zbytočných zranení, keby sme nehrali hry s pretvárkami. Lenže zraniteľnosť je niečo, čo starostlivo skrývame za masky. Je tam v bezpečí pred tým, aby ňou niekto nemohol pohŕdať, odsudzovať ju alebo zatracovať. Máme v sebe boľavé stopy po tom, aké to je, keď sa ľudia na nás naštvú, zachovajú sa voči nám nepekne, šíria o nás klebety, nepochopia nás alebo zosmiešnia či vysmejú. Zraniteľní sme potom aj z toho, že tomu uveríme a začneme sa na seba dívať cudzími očami. Spôsobí to, že dostaneme strach. A najväčší strach nemáme z toho, že si prídeme neschopní. Timo Cruz vo filme Coach Carter to vystihol veľkolepo: “Najväčší strach máme z toho, že sme nepremožiteľní. Je to naše svetlo, nie temnota, čo nás najviac desí. Hrou pri stene svetu neposlúžite. Nie je nič osvieteného na tom, keď sa budete krčiť, aby sa ľudia okolo cítili lepšie. Boli sme stvorení, aby sme žiarili. Nie je to len v niekom z nás, je to v nás všetkých. A keď dovolíme nášmu svetlu zažiariť, nevedomky tým dávame možnosť ostatným učiniť to isté. A keď sa zbavíme vlastného strachu, zbavíme tým navždy strachu aj ostatných.”

Trápime sa, lebo sme sa naučili, ako to robiť

Keď v sebe nosíme temné predstavy o tom, kým sme, posilňujeme tento obraz tým, ako ho skrývame. Všetko to, čo sa snažíme odpratať zo svetla narastá v tme a zakrýva výhľad. Prestane z nás vyžarovať svetlo, lebo kontrolu nad všetkými obrazmi nášho ja prebral ozrutný tieň. Urobil to nenápadne, stačila séria spochybnení samého seba a zopár negatívnych skúseností a začali sme cenzurovať, čo môže a čo nemôže chodiť na svetlo. Keď je o kúsok viac toho, čo nemá byť vidieť, vytratí sa z nás iskra a zhasíname. Stáva sa z nás postupne uhlie. V konečnom dôsledku je to ale dobré. Z kúskov uhlia totiž môže časom vzniknúť diamant. Aby k tomu v prírode došlo, sú potrebné zvláštne podmienky, ale v každom kúsku uhlia je potenciál, že sa z neho môže stať drahý kameň. Aby z nás ľudí boli žiariace diamanty, netreba extra zvláštne podmienky. Moja skúsenosť – osobná aj pracovná hovorí, že keď spod vrstvy toho, kým sa obávame že sme a toho, na koho sa hráme, začíname dolovať svoje pravé JA, sme nútení začať sa ligotať. Už len tým, že prestávame zakaždým, keď si začneme o sebe myslieť pekné a dobré veci používať zhášadlo v podobe sebakritiky. Neutralizovaním zlých postojov voči sebe narastá naša ľudskosť a my môžeme ľúbiť ostatných spôsobom, akým ľúbime samých seba. To vytvorí také mega luxy, že rozsvietime každý priestor, kam vkročíme.

P.S. “Odvážiť sa znamená na chvíľu stratiť pevnú pôdu pod nohami. Neodvážiť sa znamená stratiť samého seba.” Soren Kierkegard

Príspevok Vyžiarte sa, nech vás je vidno zďaleka zobrazený najskôr Life koučing.

Premýšľali ste niekedy nad tým, ako zneje váš osobný príbeh? Keď o sebe rozprávate, čo dávate zo svojho sveta ostatným na vedomie?

Príbeh je veľmi účinný nástroj

Príbeh dáva tvar všetkému, čo sme zažili. Sami sebe aj ostatným rozprávame príbehy o tom, kto sme, čo sa nám prihodilo a aký je svet okolo nás. Náš príbeh je stále s nami – pri každom stretnutí, v každom vzťahu. Práve preto má takú veľkú moc. To, ako na seba v príbehu nazeráme, nás dokáže posilniť a povzniesť, ale aj zraziť k zemi a nanútiť nám rolu obete. Je rozdiel, či rozprávame o svojich zážitkoch ako o katastrofických veciach, ktoré spôsobili, že nie sme tam, kde túžime byť, alebo z pohľadu toho, ako nás to, čo nám prišlo do cesty veľa naučilo, ukázalo nám, čo je pre nás dobré a čo potrebujeme o živote vedieť. To z nás robí ľudí buď s postojom večného kritika a sťažovateľa, alebo človeka vďačného a pokorného, ktorý hľadá možnosti.

Čo všetko taký príbeh dokáže?

Každý má to šťastie, že nad svojim príbehom má absolútnu moc. Má ho len a len vo svojich rukách. Pravdaže, zavše sa stretneme s niekým, kto sa nám bude snažiť „predať“ vylepšenú verziu, ale rýchlo nám dôjde, že je to nanútené. To, s čím sa stotožníme a považujeme za autentické vychádza iba zvnútra nás samých, o tom nemá nikto rozhodovať. Hlavne preto, že náš príbeh priamo ovplyvňuje naše myslenie. A keby len to, on ho zároveň utvára a vplýva ním tak na naše vnímanie. A naše vnímanie má vplyv na naše rozhodnutia. A naše rozhodnutia majú vplyv na naše činy. A naše činy sú v konečnom dôsledku náš osud.

Pozrite sa na svoj život inými očami a prepíšte svoj príbeh

Keď uvažujete nad tým, ako zmeniť scenár vášho života, sústreďte sa na to, ako veci interpretujete. Aké pre vás sú, keď o nich premýšľate a hodnotíte ich? Aký význam a hodnotu im pripisujete? Trefná paralela je v príbehu o riziku zo Slepačej polievky.

 V úrodnej jarnej pôde ležali bok po boku dve semienka.

Jedno z nich povedalo: „Chcem rásť! Chcem svoje korienky zapustiť hlboko do zeme podo mnou a vyhnať klíčky cez kôru zeme nado mnou … Chcem rozvinúť svoje krehké púčiky a oznámiť tak príchod jari … Chcem, aby moju tvár zalievalo teplo slnka a moje lupienky ovlažila ranná rosa!“

Semienko teda vyrástlo.

Druhé povedalo: „Mám strach. Ak moje korienky pošlem dole do zeme, neviem, na čo v tom tmavom neznáme narazia. Keď si budem raziť cestu cez tvrdú vrstvu nado mnou, môžem si poškodiť krehké klíčky… a čo keď vonku otvorím svoje púčiky a slimák ich zožerie? A keď sa budú otvárať moje kvietky, príde nejaké dieťa a odtrhne mi ich. Nie, radšej tu počkám, tu je to zatiaľ bez rizika.“ A tak čakalo.

Po dvore chodila sliepka a vyhrabávala si potravu. Našla semienko a okamžite ho zožrala.

Odkaz z príbehu je jasný: Tých z nás, ktorí odmietajú riskovať a rásť, život prehltne.

S praním podporných a výživných jarných dní, ktoré vám dodajú veľa impulzov pre odvahu a chuť rozvíjať vlastný životný príbeh tak, aby ste rástli v niečo úchvatné, na čo ste hrdí :-)

Vaša Janette

P.S. Merať vás podľa vašich najmenších skutkov je ako posudzovať silu oceánu podľa krehkosti jeho peny na vlnách. Súdiť vás podľa vašich neúspechov je ako súdiť ročné obdobia za ich premenlivosť. Chalíl Džibrán

Príspevok Vytvorte si osobný príbeh, vďaka ktorému vyrastiete zobrazený najskôr Life koučing.

Poznáte ten stav, kedy idete na plný plyn. Zrazu sa váš život začne meniť. A prinášate čoraz viac obetí, lebo to, čoho máte najväčší nedostatok je čas – na seba, blízkych, svoje záujmy… Postupne si uvedomíte, že zarábanie peňazí a úspech nie sú všetko. Dostávate sa do tlaku a zrazu si uvedomíte, že si potrebujete vyjasniť, čo má vo vašom živote prednosť. Vybrať si nebýva vždy jednoduché.

Skúsili ste si niekedy spísať zoznam, ktorý by obsahoval všetky položky dôležitosti vo vašom živote? A skúsili ho zúžiť na 7 vecí? Príde mi to dosť na to, aby zostali životné pravidlá jednoduché. Rada vám ponúknem svojich sedem a nedalo mi pridať ešte jedno, ktoré je aj tak súčasťou tých 7.

Čo je to najdôležitejšie?

1. Zvoliť správny prístup

Pozitívny pohľad na svet nás uvoľňuje vidieť okolnosti a situácie skôr ako príležitosti, než ako prekážky. Postoj k zlým časom je prostý – berme každú záťažovú situáciu ako takú, ktorá nás má niečo naučiť. Čo, to zistíme z odstupu času, ktorý nám umožní vnímať zlé časy ako “užitočné” časy. Ako hovorieval Steve Jobs: “Tie body sa vám nespoja na ceste vpred, ale až pri obzretí.”

2. Byť neustále vďační

Keby bol dnešok posledným dňom vášho života, čo by bolo hodné vďačnosti? Vďaka vďačnosti sa učíme oceňovať vo svojom živote všetko dobré a všímame si pozitívne udalosti, interakcie a momenty. Tým sa zlepšuje naša nálada a posilňuje sebadôvera.

3. Stavať svoj život na úcte

Voči svojej rodine, priateľom, ľuďom okolo nás, ale aj voči sebe. Byť vľúdni k ľuďom vieme byť za každých okolností. Nevyžaduje si to nič špeciálne. Je to kvalita srdca, ktorá tvorí prirodzenú súčasť ľudskosti.

4. Byť dobrým človekom

Tak Hitler ako aj Gándhí boli ľuďmi vízií, disciplíny a vášne. Rozdiel spočíval vo svedomí. Byť poctiví, konať morálne, eticky a hrať fair play je pre človečenstvo a charakter nesmierne dôležité. Z toho sa rodia naše motívy – tak dobré, ako aj zlé.

5. Zvádzať súboje so životom

Chcieť od seba robiť všetko poriadne a tak dobre, ako to v danej chvíli je možné, pestuje náš pozitívny sebaobraz. Keď sme na seba hrdí, tak sme aj odvážni a húževnatí. Vtedy nespochybňujeme svoje úsilie. Zlyhania berieme ako najlepšiu školu a vieme, že keď neuspejeme, môžeme to skúsiť znovu.

6. Učiť sa stále s nadšením

Čím viac sa o živote a svete dozvieme, tým viac uspokojenia zažijeme. Učiť sa nové veci je ten najlepší celoživotný návyk, udržiava nás v aktívnom móde. Práca na sebe nás nikdy nesklame – posúva vás v ústrety tomu, po čom túžime.

7. Radovať sa zo života

Na potrebu hrať sa rýchlo zabúdame. Príliš prudko vyrastieme na tých vážnych a zodpovedných. Ale kto povedal, že to k sebe nepasuje? Je smiech ten najlepší liek? A koľko sa smejeme?

    +1 Rozdávať veľa, veľa bezpodmienečnej lásky

Krásne sa nám potom vracia a robí nás šťastnými.

Na podporu odkaz od francúzskeho psychológa a lekárnika Émila Couého, ktorý stál pri zrode sebazdokonaľovania na základe optimistickej autosugescie: „Vždy si myslite: To je jednoduché, to dokážem. Keď pokladáte nejakú vec za ľahkú, dokážete ju zvládnuť, aj keby iným pripadala ťažká.“

S vďakou za to, že ste

Vaša Janette

Príspevok Pár tajomne jednoduchých pravidiel pre spokojný život zobrazený najskôr Life koučing.

Veľmi by som sa chcela vo svojom rozvoji posunúť dopredu, lebo cítim, že niekedy je to veľmi blízko – už to niekde v hlave mám a dôverujem si. Potom zasa príde situácia, kedy sa necítim dobre taká, aká som a opäť mi o sebe naskakujú negatívne myšlienky. Čo si s tým počať? Bea, 26 rokov

Trochu psychovedy na úvod – ste rušič alebo plánovač?
Poznatok, že každý má svoje „centrum“ hodnotenia, vyslovil v roku 1966 psychológ Julian Rotter. Tvrdil, že jednotlivci s vonkajším centrom hodnotenia (rušiči) sú spravidla presvedčení, že odmeny v ich živote ovládajú vonkajšie sily, ako napríklad osud, šťastie alebo iní ľudia. Jednotlivci, ktorých centrum hodnotenia je orientované vnútorne (plánovači), majú tendenciu vnímať udalosti tak, že boli vyvolané vlastným správaním či schopnosťami.
Z výskumov, ktoré psychológia opakovane realizovali, vyplynulo, že ľudia s vnútorným centrom hodnotenia – PLÁNOVAČI, sa napríklad vyznačujú tým, že:
* vedia sa poučiť z vlastnej skúsenosti;
* sú väčšmi ochotní oddialiť vlastné uspokojenie a pokračovať ďalej aj v prípade, že nastanú ťažkosti;
* nadväzujú emocionálne vyrovnanejšie osobné vzťahy (prežívajú v nich väčšiu sebaúctu a nižšiu úzkosť);
* prežívajú väčšie uspokojenie zo života a celkovú spokojnosť.

Čo vytvorilo vaše vnútorné alebo vonkajšie centrum hodnotenia?
U vedcov prevláda názor, že ľudia, ktorých rodičia boli príliš kontrolujúci a autoritatívni, sú náchylnejší vytvoriť si vonkajšie centrum hodnotenia. Rovnaký vplyv majú aj stresujúce životné udalosti, napríklad smrť rodiča či súrodenca, hlavne v mladšom veku. Naopak tí, ktorých rodičia povzbudzovali robiť veci, v ktorých mohli vidieť priamy výsledok vlastného úsilia (napríklad učiť sa hrať na hudobný nástroj či venovať sa športu), budú mať s väčšou pravdepodobnosťou vnútorné centrum hodnotenia – sú to plánovači. Rodiča im prejavovali náklonnosť, dávali im najavo svoje city a bezvýhradne ich prijímali takých, aký sú.

Máte na výber spôsob, ako myslíte
Delenie ľudí na rušičov a plánovačov nie je nutné, ale na základe takéhoto výskumu ľudského správania možno lepšie pochopiť to, aké pohnútky vedú človeka k tomu, že neustále všetko spochybňuje – seba aj okolnosti a trápi sa nad všetkým, čo sa môže pokaziť. RUŠIČA spoznáte podľa toho, že:
* okamžite reaguje na všetko, čo sa udeje,
* často sa cíti ako obeť okolností, s udalosťami viac zápasí, než ich riadi;
* trávi veľa času sužovaním sa,
* za problémy a pochybnosti vo vlastnom živote viní ostatných ľudí;
* odkladá riešenie problémov tak dlho, ako je to len možné,
* nepodnikne žiadne opatrenia, ktoré by mohli zlepšiť jeho situáciu.

Použitie v praxi – spoznajte rozdiel
Jeden zo spôsobov, ako seba odhaliť ako rušiča či plánovača, je uvedomiť si svoje postoje a spôsoby premýšľania v zásadných momentoch. Keď je človek skôr reaktívny – čiže príde podnet a on naň automaticky reaguje bez toho, aby si doprial čas a vybral spôsob, ako si v danej situácii počínať, má veci mimo kontroly. Takýto postoj je ľahší, zvádza nás k tomu naša prirodzenosť. Mať veci pod kontrolou však zväčšuje šance vylepšiť si vlastnú situáciu. Vtedy potrebujeme aktivovať proaktívnosť, lebo v priestore medzi podnetom a odozvou naň sa nachádza najvýznamnejšia schopnosť a možnosť, ktorú máme – sloboda voliť si. Naše správanie nie je funkciou podmienok, v ktorých sa nachádzame, ale odvíja sa od našich rozhodnutí. Byť proaktívny znamená konať iniciatívne a niesť zodpovednosť za to, že sa veci stanú. Pristupovať k životu proaktívne značí, že svoje reakcie na rôzne životné situácie a na správanie alebo konanie druhých ľudí podriaďujeme svojim hodnotám.

Ponuka na osobný záväzok voči sebe
Program proaktívneho správania sa na 30 dní voľne podľa guru osobného rozvoja S. Coveyho:
* Dávajte si malé záväzky a plňte ich.
* Buďte tolerantní, neodsudzujte.
* Buďte vzorom, nie kritikom.
* Buďte súčasťou riešenia, nie problému.
* Nezaoberajte sa slabosťami iných a neobhajujte slabosti svoje.
* Ak urobíte chybu, uznajte ju, napravte a vezmite si ponaučenie – okamžite.
* Nehľadajte vinu u iných.
* Zaoberajte sa tým, čo je vo vašej moci.
* Pracujte na sebe – na svojom vlastnom bytí.
* Posudzujte slabosti druhých so súcitom, nie s obviňovaním.
* Nepokladajte za problém to, čo druhí nerobia alebo čo by mohli robiť. Vašim problémom je reakcia na to a to, čo by ste mali robiť vy.
* Len čo si začnete myslieť, že problém je „mimo vás“, zastavte sa. Vašim problémom je táto myšlienka.
* Cvičte svoju zárodočnú slobodu a postupne ju rozširujte.

Aplikačné odporúčanie
Keď sa cítite nepríjemne, povedzte si, že tieto pocity sú vám vlastne na úžitok. Znamenajú totiž, že sa nútite prekonávať svoje obavy a idete za hranice komfortnej zóny, čím si doprajete prežívať život naplno, a tak sa stávať sebavedomejšími. Viete si postrážiť slová a jazyk, ktorými uvažujete a hovoríte. Pri nich začína voľba vášho postoja, ktorý je rozhodujúci pri tom, ako veci sami pre seba interpretujete – či idete do akcie ako do výzvy, alebo sa vzdáte skôr, než sa o niečo pokúsite.

Jazyk, ktorým hovorí človek, ktorý sa zbavuje zodpovednosti za svoj život – ČLOVEK REAKTÍVNY
* nemôžem s tým nič urobiť…
* som už raz taký…
* on ma rozčuľuje…
* toto nikto nedovolí…
* musím/nemôžem to urobiť…
* keby…

Jazyk, ktorým hovorí človek, ktorý prijíma zodpovednosť za svoj život – ČLOVEK PROAKTÍVNY
* zistím, aké mám iné možnosti…
* môžem byť iný…
* dokážem ovládať svoje pocity…
* pokúsim sa ich presvedčiť…
* rozhodnem sa, vyberiem si…
* budem…

Emočne vysiľujúce a neproduktívne slová:
* Nemôžem
* Mala by som
* Nie je to moja chyba
* Je to problém
* Nikdy nie som spokojná
* Život je boj
* Dúfam
* Kebyže

Užitočné slová, nabíjajú energiou a odhodlaním:
* Nebudem
* Mohla by som
* Mám úplnú zodpovednosť
* Je to príležitosť
* Chcem sa učiť a rásť
* Život je dobrodružstvo
* Viem
* Nabudúce

NA POVZBUDENIE

Ak máte z niečoho obavy, tak namiesto plánovania ústupu pomyslite na to, čo najhoršie sa môže stať, ak prehráte. Aké zlé to bude? … Rýchlo zistíte, že sa v skutočnosti nejde o nič. Arnold Schwarzenegger

V každom momente sa môžete rozhodnúť, či budete míňať svoj čas na plnohodnotné činnosti, alebo na tie menejhodnotné. Konečný súčet vašich rozhodnutí určí kvalitu vášho dnešného aj zajtrajšieho života. Brian Tracy

Foto: Miro Belovič

Príspevok Spýtali ste sa ma, ako sa posúvať stále vpred zobrazený najskôr Life koučing.