Tento krátky sprievodca je pozvaním pre chvíle, kedy sa potrebujete zastaviť, nadýchnuť a pripomenúť si, že vaša hodnota nie je podmienená výkonom, ale tým, že jednoducho ste.

Riadky sú určené pre všetkých, ktorí cítia, že občas dávajú viac, než prijímajú.
Pre tých, ktorí majú veľké srdce a často zabúdajú, že aj ono potrebuje oddych alebo odstup.

Nech vám tieto slová pripomenú, že ste dosť práve takí, akí ste. 
Bez výkonu. Bez dokazovania. Bez obhajovania. Bez vysvetľovania. Bez sebaspochybňovania.

Nasledujúce riadky čítajte pomaly, pristavujte sa pri ich význame a nasledujte ich odporúčanie tak, ako vám dáva zmysel. 
Môžete si text aj nahrať vlastným hlasom a púšťať si ho.

Zhlboka sa nadýchni.
A vydýchni všetko napätie z posledných dní.

Pristav sa pri uvedomení:

Nie je v tejto chvíli potrebné nikoho zachraňovať.
Nie je potrebné mať odpoveď na každú otázku.

Stačí byť.
Stačí byť tu a teraz.

Dovoľ si pripustiť:

Moja prítomnosť je dar – aj bez toho, aby som niečo robil*a.
Ľudia okolo mňa cítia moje teplo, pozornosť, ľudskosť, empatickosť…
Moje vrúcne vyžarovanie je viac, než všetky tvoje skutky.

Polož si ruku na srdce a pripomeň si:

Som hodný*á lásky, aj keď nič nedávam.
Som milovaný*á pre to, kým som, nie pre to, čo robím.

Uvažuj nad zmenami v tvojom postoji: 

Chcem pomáhanie zmeniť na zdieľanie, nie na dokazovanie.
Chcem zmeniť prehnanú starostlivosť na vnímanie prítomných chvíľ.
Chcem dávať, pretože moje srdce je plné, nie prázdne.

Preukazuj si súcit a zhovievavosť:

V debatách nemusím nič dokazovať.
Stačí, že budem autentický*á a prinesiem láskavosť, ktorú nosím v sebe.
Môj hlas má teplo, ktoré ľudia cítia, aj keď o tom nehovoria. 
Spoľahnem sa, že toto všetko zanechá moju stopu.

Doprajte si takéto stíšenie a reflexiu každý deň ako pripomienku, že ste „dosť“ presne takí, akí ste. 

Príspevok Som dosť aj bez výkonu zobrazený najskôr Life koučing.

Láska rozpína dušu

Bez lásky sme ako nebožtík na dovolenke. Bez lásky sú naše životy prázdne. Ak nemilujeme, nie sme nikým. Sme biologicky, emočne, mentálne, fyzicky, duchovne, duševne spätí s láskou, s pocitom byť milovaní a patriť k niekomu (nie niekomu). Preto sa potrebujeme láskou intenzívne zapodievať a nachádzať najrôznejšie spôsoby, ako ju dostávať do svojho života a potom sa o ňu deliť.

 Najdôležitejší vzťah pre lásku?

Ten k samému sebe. Rozprávame osobe, ktorú milujeme, že je hlúpa, nemožná, neschopná, otrasná…? Nikdy to z lásky druhým nehovoríme. Sebe to povieme bez rozpakov a natvrdo. To sa však nezhoduje s prejavovaním lásky. Pokým prísnosť a tvrdosť voči sebe nezameníme za súcit a zhovievavosť, nepustí nás to do bezvýhradného  prijímania seba. Bez toho si nevieme naplno vychutnať lásku od druhých.

Milovať druhých viac ako seba nestačí

Niekedy sa snažíme milovať  druhých vášnivejšie než samých seba. Táto láska nás vedie do hĺbok vlastného Ja. Vďaka nej sa učíme prechovávať k sebe obdobnú lásku, akou dokážeme milovať iných. Darí sa nám to, keď veríme samým sebe a pristupujeme k sebe s rešpektom a úctou. Potom dokážeme byť aj voči iným láskaví a milujúci.

Od čoho je láska závislá?

Od toho, koľko z nej každý z nás má. Prepája ľudí podľa toho, ako milujú samých seba. Milovať a prijímať nedokonalosti ľudí okolo seba je omnoho jednoduchšie, než venovať vedomú pozornosť láskyplnosti voči sebe. Vyznávame prikázanie „Miluj blížneho svojho ako seba samého“, ale nežijeme ním naplno a autenticky. Potrebujeme sa učiť milovať samých seba bezvýhradne a bez podmienok, súcitne a sebakceptujúco.

Kedy lásku zabíjame?

Energeticky sa vyčerpáme vtedy, keď nastáva nesúlad medzi našimi slovami lásky a činmi. Keď naplno neprejavujeme lásku, ide to na úkor nás. Láska je taký stav nášho vedomia, ktorý dokáže mazať rozdiely medzi „ja“ a „ty“. Nie preto, aby vzniklo „jaty“, ale aby komplementarite nestálo nič v ceste. Len keď sme každý za seba celistvý, môžeme vytvárať pevný celok.

Kedy láska sama hynie?

Keď na ňu použijeme lži, zradu, vydieranie, manipulovanie, podlosť, zákernosť… Zakaždým, keď lásku sebe alebo iným odoprieme, pôsobí to na nás ako erózia – nezvetráme hneď, ale postupne… Trápime sa, cítime bolesť, bývame protivný, ochorieme… Bojujeme so sebou a s celým svetom, a to lásku odháňa. Hoci sú naše neláskavé prejavy volaním o pomoc, ostatní im nerozumejú.

Kedy sa láska nedostane k slovu?

Keď niekoho zradíme, podvádzame, klameme, chováme sa hrubo a nepekne… Nestačí o láske hovoriť, láska je v skutkoch a v každodennosti. A v žití s otvoreným srdcom napriek všetkým rizikám. Keď srdce hermeticky uzavrieme, nemôže prúdiť láska – ani dovnútra ani von.

Sú sebaprijatie a sebaláska sebecké?

Hlása spoločnosť, ktorá nás vedie k tomu, že máme uprednostňovať druhých, byť veľkorysí, ústretoví a zdvorilí. A zaradiť seba na koniec rebríčka priorít. Zabudnú nám v detstve povedať, že keď sa budeme vždy držať v úzadí, zostaneme neviditeľní – aj navonok, aj sami pre seba. Neviditeľné sa miluje iba iluzionisticky, nie skutočne.

Prečo sa naháňame za láskou od druhých?

Je to jednoduchšie, ako potvrdiť svoju sebahodnotu. Býva pre nás náročné prijať aj tie časti svojho ja, na ktoré nie sme hrdí, a ktoré skrývame hlboko v sebe, aby neuzreli svetlo sveta. Pokým neporozumieme prekážkam, ktoré nám stoja na ceste k sebaláske, nezdoláme ich. Je našou povinnosťou a veľkou výzvou prijímať svoj každodenný život s rovnakou láskou a otvorenosťou, s akou prijímame tých, ktorých milujeme.

Recept na lásku? Neexistuje!

Kto by nechcel úplne jednoduchý návod na to, ako získať lásku? Z môjho pohľadu neexistuje. Objavené je však niečo zásadné, čoho znalosť lásku chráni. Láske stoja v ceste títo traja „nepriatelia“: hanba, strach a zraniteľnosť. Porážme ich tým, čo je v našej prirodzenosti a autentickosti, odvahe cítiť a zdieľať svoju zraniteľnosť, v guráži predviesť svetu, kto sme a aká je naša vášeň. Potrebujeme to robiť nepretržite a bez ohľadu na to, či nám chodí odozva okamžite.

Láska ako najliečivejšia bylina

Všeobecnej láske k ľuďom a medzi ľuďmi dali Starí Gréci názov AGAPÉ. Čím menej je v spoločnosti agapé, tým väčší priestor má závisť, neznášanlivosť, netolerantnosť, nenávisť… Preto má zmysel lásku rozdávať, vyžarovať, vytvárať…, aby jej bolo medzi ľuďmi čo najviac bezpodmienečnej, ktorá vo svojej nesebeckosti nič nevyžaduje.

Príspevok Láska je čin, nie iba pocit zobrazený najskôr Life koučing.

Niekedy privádzam ľudí do rozpakov tým, že ich “prichytím” pri tom, ako sú si sami príčinou pocitov, ktoré im berú radosť zo života. Je to zahanbujúce priznať si, že na seba pozeráme ako na svojho najväčšieho nepriateľa. Takáto úprimnosť nám však pomáha v tom, aby sme si uvedomili, ako veľmi nám ubližuje naše vlastné vnímanie.

Na druhej strane je to oslobodzujúce, lebo všetko záleží od našej predstavy, a tá je v našej moci. Ak chceme, môžeme sa predstavy zbaviť. Tak, ako sme strojcami svojho trápenia, môžeme byť aj autormi svojej radosti. Nie je to síce jednorazová mentálna práca, ale keď raz zmeníme postoj k sebe, pamätáme si ten efekt už navždy. Postupným bezvýhradným prijatím seba vieme eliminovať škody, ktoré napáchame kritickým postojom na vlastnej sebaistote. Pocit vlastnej hodnoty je z veľkej časti naučený. Nikdy nie je neskoro, aby sa človek v akejkoľvek životnej etape učil sám o sebe zmýšľať lepšie a pozitívnejšie.

Keď som sa ja učila pestovať pozitívny vzťah k sebe, pomáhala mi myšlienka: Jediný spôsob, ako odpovedať nepriateľovi, je nebyť ako on. Takže tej časti svojho ja, ktorá ma bojkotovala a hovorila mi, že nie som „dosť…“ som pokojne odpovedala: „Síce ešte veľa vecí neviem, ale už je dosť toho, čo viem.“ A pripomínala som si všetko, čo mohlo byť zdrojom mojej vlastnej podpory. To, čo ma sabotovalo som odkladala na kopu, ktorá mala počkať na vyriešenie, keď sa popasujem s dôležitejšími vecami. A vždy, keď som sa cítila zahanbená, priznala som si to. Sľúbila som si, že si nebudem robiť zle vytváraním konfliktu samej so sebou tým, že sa súdim, odmietam alebo obviňujem. Zaumienila som si, že sa budem prijímať taká, aká som. Pomohol mi k tomu postoj, kedy som sa učila byť láskavá sama k sebe. Náramne mi to zjednodušilo život.

Príspevok Nebyť sám sebe nepriateľom zobrazený najskôr Life koučing.

Ako seba vyskladať do žiarivého obrazu

K napísaniu tohto blogu ma inšpirovalo to, ako často sa v praxi stretávam s úprimným a zahanbujúcim priznaním ľudí, že výraz prijať samých seba je pre nich abstraktný. Nemajú totiž zažité, čo je to za pocit, keď ich vnútorný kritický hlas mlčí a žiadna časť hlavy neprodukuje myšlienky plné výhrad voči sebe sabotujúc vlastný sebaobraz. A hoci každý túži to svoje nastavenie z prehnaných nárokov na seba prepnúť do sebalásky čo najrýchlejšie a najbezbolestnejšie, nie je to možné zobrať rýchlym útokom. Cesta k zmene pohľadu na seba je síce kľukatá, ale poskytujúca spoľahlivé méty. Na počiatku túžby po  sebaprijatí je celkové vnímanie našej hodnoty závislé od našej sebaúcty. Tá je v podstate výsledkom vyhodnocovania miery prijímania samých seba takých, aký sme.

Najkľúčovejšia premenná

Zdravou sebaúctou sa prepracujeme k pozitívnemu pohľadu na seba samých, čo znamená, že sa cítime kompetentný, máme sa radi a schvaľuje samých seba. Dopracovať sa k takému nastaveniu je „viaczložková záležitosť“. Odborníci popisujú sedem hlavných súčastí, ktoré tvoria základ sociálnej a emočnej pohody vedúcej k zdravej sebaúcte:

SEBAPOZNANIE – stojí na porozumení tomu, kto som „JA“ a kde je moje miesto v spoločnosti, v ktorej žijem. Mám svoj hodnotový svet, podľa ktorého riadim svoj život.

Potrebujem sa naučiť rozumieť rozdielom a zhodám – čím sa odlišujem od ostatných čo sa týka vzhľadu aj charakteru, a čo s nimi, naopak, zdieľam. Podľa toho rozvíjam a udržiavam svoje osobné hodnoty, rozumiem svojim pohnútkam, potrebám a postojom a podľa toho viem, kam smerujem…

JA A TÍ DRUHÍ – je to o schopnosti vidieť veci z pohľadu iných ľudí a o rozvíjaní porozumenia tomu, ako iní ľudia môžu vidieť mňa. Vďaka tomu sa učím rešpektu, akceptácii a tolerancii, keď prijímam seba aj iných takých, akí sú.

Je pre mňa dôležité vedieť rozpoznať emócie druhých, rovnako ako odlišovať svoje vlastné emócie od emócií iných ľudí. To je možné iba vtedy, keď porozumiem svojmu vlastnému prežívaniu v kontexte vzťahov, lebo bez interakcie s inými nemôžem rásť.

SEBAPRIJATIE – je o uvedomovaní si svojich silných stránok a pripustení si skutočnosti, že existujú oblasti, ktoré sú pre nás obtiažne a treba na nich pracovať.

V realite potrebujem prijať skutočnosť, že robiť chyby je skutočne ľudské a často je to najlepší spôsob učenia sa. Neodmysliteľnou súčasťou sebaprijatia je tiež dobrý pocit zo svojho fyzična, lebo telo je prepojené s dušou.

SEBADÔVERA – je schopnosť postarať sa o seba. Stojí za ňou presvedčenie, že mám kontrolu nad svojím životom a že sa dokážem vysporiadať s výzvami, keď sa objavia.

A hoci je život často zložitý a náročný, potrebujem vieru v to, že existuje viacero možností, ako si vyšlapať tú svoju cestu k cieľu. Bez toho, aby som prebral plnú zodpovednosť za seba, svoje rozhodnutia a správanie sa z kruhu sebatrápenia nevymotám.

SEBAVYJADRENIE – porozumenie tomu, ako s druhými komunikujem nielen slovami, ale aj výrazom tváre, držaním tela, intonáciou, oblečením, ktoré nosím…

Jednoducho povedané, keď rozvíjam tvorivé sebavyjadrenie, môžem prijímať a oslavovať jedinečnosť, s ktorou sa prejavujem. A nech by mi pripadala akokoľvek všedná a priemerná, v mojom podaní má svoju výnimočnú hodnotu, lebo som originál.

SEBAVEDOMIE – je vlastne vedomie, že moje názory, myšlienky a konanie majú hodnotu a že mám právo na ich vyjadrenie, lebo mám čo povedať tomu svetu – som časťou jeho celku.

Môžem byť bez výčitiek sám sebou a má to význam. Vďaka prijímajúcemu postoju voči sebe sa dokážem postaviť čelom k problémom a robiť rozhodnutia. Keď sa  pristihnem pri tom, ako sa vyhýbam  tomu, čo je predo mnou, viem, že sa potrebujem postaviť svojim strachom.

SEBAUVEDOMENIE – je všímavosť k vlastným pocitom kedykoľvek sa vynoria. K tomu potrebujem schopnosť sústrediť sa na to, čo je teraz a tu, než sa dať pohltiť negatívnymi myšlienkami túlajúcimi sa v minulosti alebo v budúcnosti.

Vďaka vedomiu vlastných schopností si dokážem nastavovať reálne, ale aj odvážne ciele. A tiež sám rozhodujem o miere kontroly, ktorú si zvolím nad tým, ako sa zmením a vyviniem v lepšiu verziu samého  seba.

Prečo sa nám oplatí potrápiť seba

Zmyslom práce na zdravej sebaúcte môže byť, ako to poeticky vyjadril veľký C. Rogers: „Tichá radosť, že som tým, kým som.“ To samé o sebe má nesmierny dopad na to, aký život človek vedie a ako je spokojný so sebou a so svetom.

Prajem Vám veľa odhodlanej a nezdolnej energie pri hľadaní zdrojov na pestovanie a rozvíjanie zdravej sebaúcty, aby ste sa vďaka nej potom ľahšie vyrovnávali s nevyhnutnými životnými ťažkosťami a zdanlivými zlyhaniami. Odmenou vám bude žitie s väčšou radosťou a vzbudzovanie úprimných sympatií a úcty.

Vaša Janette

P.S. Iróniou je, že čím viac človeku záleží na tom, čo si myslia druhí ľudia, tým menej si môže dovoliť zaujímať sa o ich názory, pretože je príliš zraniteľný. Vyhýba sa tomu, aby získal informácie, po ktorých prahne, pretože sa bojí, že by sa dozvedel, čo si o ňom druhí ľudia myslia. … To isté platí aj naopak. Čím menej sa človek potrebuje zaujímať o to, čo si ľudia myslia, tým viac sa o názory druhých zaujíma. Je to tak preto, že zdrojom jeho vnútornej istoty nie sú druhí ľudia. Vnútornú istotu získava z vnútra seba samého, z integrity s vlastným systémom hodnôt.
Stephen R. Covey

P.S. S. Sedem komponentov sebaúcty je výborne popísaných v knihe Deborah Plummer: Budování sebeúcty (Computer Press, 2010)

Príspevok Vlastníte celú svoju osobu – poznáte ju dôverne? zobrazený najskôr Life koučing.