Príspevok Rande so sebou zobrazený najskôr Life koučing.

Preukazovať si sebalásku na úrovni prežívania a bezvýhradného prijímania sa nemusí byť ľahká samozrejmosť. Stavajú sa nám do cesty naše polarity – vzájomne sa podmieňujúce protiklady nás samých. Našou úlohou v živote sa tak stáva nie prekonávanie ostatných, ale samých seba.

Jung ako prvý použil termín „tieň“, keď hovoril o tých stránkach našej osobnosti, ktoré zavrhujeme zo strachu, nevedomosti, hanby alebo nedostatku lásky. Jeho základná predstava tieňa bola jednoduchá: „Tieň je osoba, akou by ste radšej neboli.“ Veril, že začlenenie tieňa má hlboký dopad, umožňuje nám objaviť hlbšie zdroje nášho duchovného života. „Aby sme to urobili“, odporúčal Jung, „musíme bojovať so zlom, čeliť tieňu, prijať diabla. Nie je iná možnosť.“

Keď v sebe potláčame akýkoľvek pocit, potláčame aj jeho náprotivok – bez pýchy by sme sa nenaučili pokore. Keď popierame svoju „škaredosť“, znižujeme tým aj svoju krásu. Keď popierame svoj strach, zmenšujeme svoju odvahu.

To, čo sa potrebujeme učiť, je dôverovať samým sebe bez podmienok a prísnych kritérií. Milovať seba môže byť totiž tá najťažšia vec na svete. Potrebujeme tak dlho nosiť svetlo do temnoty svojich zákutí, až tam prestane byť tma. Akonáhle v nás svetlo nezhasína, máme vyhraté. Môžeme sa prestať báť, že nás niekto uvidí takých, aký sme. Nebudeme sa kvôli tomu cítiť zraniteľní.

Byť s tým stotožnený znamená byť celistvým, kongruentným (zhodným a súladným so sebou) a autentickým. Akonáhle nastane vo vnútri nás hlboké a bezvýhradné prijatie toho, že sme zároveň pozitívny aj negatívny, dobrý aj zlý, svätec aj zloduch, láska k sebe sa môže diať.

Každý z nás je nositeľom každej existujúcej ľudskej vlastnosti. Nie je nič, čo vidíme a cítime, čo by sme neboli. Ako skonštatoval Deepak Chopra: „My nie sme vo svete, svet je vo vnútri nás.“ Pridám ešte moju obľúbenú Brené Brown: „Áno, som nedokonalá a občas pociťujem strach, ale nič to nemení na skutočnosti, že som aj odvážna a zaslúžim si lásku a prijatie.“

Príspevok Milovať seba nemusí byť tá najťažšia vec na svete zobrazený najskôr Life koučing.

Láska rozpína dušu

Bez lásky sme ako nebožtík na dovolenke. Bez lásky sú naše životy prázdne. Ak nemilujeme, nie sme nikým. Sme biologicky, emočne, mentálne, fyzicky, duchovne, duševne spätí s láskou, s pocitom byť milovaní a patriť k niekomu (nie niekomu). Preto sa potrebujeme láskou intenzívne zapodievať a nachádzať najrôznejšie spôsoby, ako ju dostávať do svojho života a potom sa o ňu deliť.

 Najdôležitejší vzťah pre lásku?

Ten k samému sebe. Rozprávame osobe, ktorú milujeme, že je hlúpa, nemožná, neschopná, otrasná…? Nikdy to z lásky druhým nehovoríme. Sebe to povieme bez rozpakov a natvrdo. To sa však nezhoduje s prejavovaním lásky. Pokým prísnosť a tvrdosť voči sebe nezameníme za súcit a zhovievavosť, nepustí nás to do bezvýhradného  prijímania seba. Bez toho si nevieme naplno vychutnať lásku od druhých.

Milovať druhých viac ako seba nestačí

Niekedy sa snažíme milovať  druhých vášnivejšie než samých seba. Táto láska nás vedie do hĺbok vlastného Ja. Vďaka nej sa učíme prechovávať k sebe obdobnú lásku, akou dokážeme milovať iných. Darí sa nám to, keď veríme samým sebe a pristupujeme k sebe s rešpektom a úctou. Potom dokážeme byť aj voči iným láskaví a milujúci.

Od čoho je láska závislá?

Od toho, koľko z nej každý z nás má. Prepája ľudí podľa toho, ako milujú samých seba. Milovať a prijímať nedokonalosti ľudí okolo seba je omnoho jednoduchšie, než venovať vedomú pozornosť láskyplnosti voči sebe. Vyznávame prikázanie „Miluj blížneho svojho ako seba samého“, ale nežijeme ním naplno a autenticky. Potrebujeme sa učiť milovať samých seba bezvýhradne a bez podmienok, súcitne a sebakceptujúco.

Kedy lásku zabíjame?

Energeticky sa vyčerpáme vtedy, keď nastáva nesúlad medzi našimi slovami lásky a činmi. Keď naplno neprejavujeme lásku, ide to na úkor nás. Láska je taký stav nášho vedomia, ktorý dokáže mazať rozdiely medzi „ja“ a „ty“. Nie preto, aby vzniklo „jaty“, ale aby komplementarite nestálo nič v ceste. Len keď sme každý za seba celistvý, môžeme vytvárať pevný celok.

Kedy láska sama hynie?

Keď na ňu použijeme lži, zradu, vydieranie, manipulovanie, podlosť, zákernosť… Zakaždým, keď lásku sebe alebo iným odoprieme, pôsobí to na nás ako erózia – nezvetráme hneď, ale postupne… Trápime sa, cítime bolesť, bývame protivný, ochorieme… Bojujeme so sebou a s celým svetom, a to lásku odháňa. Hoci sú naše neláskavé prejavy volaním o pomoc, ostatní im nerozumejú.

Kedy sa láska nedostane k slovu?

Keď niekoho zradíme, podvádzame, klameme, chováme sa hrubo a nepekne… Nestačí o láske hovoriť, láska je v skutkoch a v každodennosti. A v žití s otvoreným srdcom napriek všetkým rizikám. Keď srdce hermeticky uzavrieme, nemôže prúdiť láska – ani dovnútra ani von.

Sú sebaprijatie a sebaláska sebecké?

Hlása spoločnosť, ktorá nás vedie k tomu, že máme uprednostňovať druhých, byť veľkorysí, ústretoví a zdvorilí. A zaradiť seba na koniec rebríčka priorít. Zabudnú nám v detstve povedať, že keď sa budeme vždy držať v úzadí, zostaneme neviditeľní – aj navonok, aj sami pre seba. Neviditeľné sa miluje iba iluzionisticky, nie skutočne.

Prečo sa naháňame za láskou od druhých?

Je to jednoduchšie, ako potvrdiť svoju sebahodnotu. Býva pre nás náročné prijať aj tie časti svojho ja, na ktoré nie sme hrdí, a ktoré skrývame hlboko v sebe, aby neuzreli svetlo sveta. Pokým neporozumieme prekážkam, ktoré nám stoja na ceste k sebaláske, nezdoláme ich. Je našou povinnosťou a veľkou výzvou prijímať svoj každodenný život s rovnakou láskou a otvorenosťou, s akou prijímame tých, ktorých milujeme.

Recept na lásku? Neexistuje!

Kto by nechcel úplne jednoduchý návod na to, ako získať lásku? Z môjho pohľadu neexistuje. Objavené je však niečo zásadné, čoho znalosť lásku chráni. Láske stoja v ceste títo traja „nepriatelia“: hanba, strach a zraniteľnosť. Porážme ich tým, čo je v našej prirodzenosti a autentickosti, odvahe cítiť a zdieľať svoju zraniteľnosť, v guráži predviesť svetu, kto sme a aká je naša vášeň. Potrebujeme to robiť nepretržite a bez ohľadu na to, či nám chodí odozva okamžite.

Láska ako najliečivejšia bylina

Všeobecnej láske k ľuďom a medzi ľuďmi dali Starí Gréci názov AGAPÉ. Čím menej je v spoločnosti agapé, tým väčší priestor má závisť, neznášanlivosť, netolerantnosť, nenávisť… Preto má zmysel lásku rozdávať, vyžarovať, vytvárať…, aby jej bolo medzi ľuďmi čo najviac bezpodmienečnej, ktorá vo svojej nesebeckosti nič nevyžaduje.

Príspevok Láska je čin, nie iba pocit zobrazený najskôr Life koučing.

Je to zložité sprostredkovať niekomu, že sa väčšmi zaoberá sebou, ako inými. Aj odo mňa zvyknete čítať, že Vám odporúčam pozitívne sebectvo. Avšak iba v prípade, že to nejde na úkor iných, práve ako prevenciu, abyto nešlo na úkor vás.

To, čo je vo vzťahu a v komunikácii nevyhnutné je, že človek nemôže byť ostrovom sám pre seba. Teda môže, akurát mu tam bude ťažko. Sebectvo totiž nie je to isté čo sebaláska. Sebectvo je istý druh chtivosti, ktorá je voči iným zahlcujúca, nepríjemná a bezohľadná.

Najsmutnejšie na tom nie je to, že sebec nedokáže milovať druhých – on nedokáže milovať ani sám seba. Preto pri človeku, ktorý je zahľadený iba do seba nevzťahujte na vinu seba. To, že niekto vyžaduje, aby ste žili tak, ako sa to páči jemu nie je vaša starosť, je to jeho problém.

Príspevok Nestať sa obeťou egoistu zobrazený najskôr Life koučing.

Stvoriť umelecké dielo nejaký čas trvá

Rovnako, ako zrodiť samých seba. Je to naše najdôležitejšie poslanie. Je nám dané hneď pri zrodení, že sa máme stať tým, čím už sme. Len to objaviť a vyskladať. Do pôvabného a múdreho modelu, ktorý bude oplývať jedinečnými funkcionalitami. Výsledkom snaženia má byť naša autentická osobnosť. Najmajstrovskejšie dielo, aké sa nám počas života podarí.

Príbeh ako dôkaz

Mám mocný zážitok zo sprevádzania ženy, s ktorou by si to nejedna z nás rada na chvíľu vymenila. Je neprehliadnuteľná nielen krásou fyzickou (vyzerá ako antická socha bohyne), ale aj duševnou. Má v sebe veľké srdce láskyplnej bojovníčky. Keď sme sa stretli prvý raz, vôbec na seba takto nenazerala. Mala skôr nažité negatívne skúsenosti, ako svoju jedinečnosť skrývať a neprejavovať. Bola k tomu vedená v detstve a bola to stratégia, ako zostať radšej v úzadí a ušetriť si problémy. Vyrastala v dobe, ktorá odlišnosti nepriala. Už len nádherné ryšavé vlasy vzbudzovali príliš veľa pozornosti, a k tomu meno Branislava.

Jedna z našich debát sa týkala témy, ako úctivo vychádzať so sebou. Hlavne, keď si z detstva odnášame inú skúsenosť. Takú, v ktorej panovala kritika a výhrady, že sa treba neustále snažiť byť ešte lepšou, a to za každú cenu. Bez uznania a ocenenia, s poukazovaním na kvality tých ostatných.

Dostali sme sa k tomu, ako uznávať samých seba, aj keď nás to nikto neučil a čakáme to hlavne zvonka. Položila som Brani otázku, ktorá sa mi spája s tým, kde čerpať sebaúctu pre sebauznanie. Pýtala som sa jej, ako by to vyzeralo, keby sa zaľúbila do seba. Zaskočila som ju tým. Keď sme začali bližšie skúmať, čo to v každodennosti znamená, Braňa prišla so skvelou metaforou podlaží v dome. Dala mi súhlas, aby som sa s vami o to podelila.

Nie som dosť dobrá…

Toto presvedčenie o sebe prirovnala pobytu v suteréne. Prežijeme v ňom aj bez denného svetla, ale chýba nám žiara slnka, ktorá nás dobíja energiou a chuťou niečo podnikať. A tak si tam zvykáme na tie podmienky a hovoríme si, že aj umelé svetlo je lepšie ako nijaké. Ešte by sme mohli byť aj v úplnej tme niekde hlboko v temnej pivnici. Takto prežívame, tvárime sa, že sme v pohode, ale niekde v nás drieme túžba vyjsť von z podzemia a poriadne sa nadýchnuť. Keď si povieme, že nemáme čo stratiť, začneme hľadať východ zo suterénu von. Vďaka tomu, že sa začneme postupne presviedčať o tom, že sme dosť dobré. A meníme zmýšľanie o sebe. Hoci to môže byť namáhavé, žiara nás ťahá a my vieme, že keď vytrváme, vydriapeme sa von. Aj vďaka tomu, že si isté veci dovolíme robiť inak a začneme venovať pozornosť sebe a tomu, čo nám robí radosť a dáva zmysel.  Doprajeme si aj to, čo sme si odoprierali a sme voči sebe súcitné a zhovievavé. Začneme revidovať, či všetko to, čo si o sebe myslíme, sa skutočne zakladá na pravde. A zistíme, že sa klameme. Rovnako ako tým, že suterén nie je až také zlé miesto na život.

Som dosť dobrá…

Prijatie toho, že nemusíme byť dokonalé, aby sme boli skvelé, oslobodzuje a povznáša. Razom vystúpime na horné poschodie, kde máme výhľad z balkóna. Branika to prirovnala k tomu, že hoci byt ešte nie je zariadený, vieme, aké ponúka možnosti. Tešíme sa z toho, že môžeme vyzdvihnúť jeho kvality a rozmiestniť nábytok tak, aby bol útulný aj funkčný. Vymaľujeme do žiariva a presvetlíme tmavé kúty. A všetky tie doplnky a kvetiny, dekorácie a vône…. Vpečatíme mu z nášho cítenia a vnímania to najlepšie, aby to bolo krásne miesto na život. Urobíme to podľa seba a je to očarujúce. Potom pozveme hostí, aby sme im predviedli, ako sme sa zabývali. Hostia vnímajú, ako sa tam cítime úžasne, lebo je to zariadené podľa nás, a tá energia z našej radosti prejde aj na nich. Vrátia nám ju späť a zrazu zistíme, že nás ľudia inak vnímajú. A nás baví vyžarovať tú sebaistotu, že mnohé veci zvládame s ľahkosťou a menej sa trápime tými, ktoré nám nejdú dokonalo. Zameriame sa na všetko, z čoho nám prúdi radosť. To nám dodáva odvahu a z nej sa rodí vášeň robiť veci celým srdcom. Už niet cesty späť do suterénu, iba na vyššie poschodia.

Kde prísť k tomu najlepšiemu pohľadu na seba?

Nepoznám lepší spôsob ako je sebazdokonaľovanie. Je však dobré myslieť na to, že je to proces, nie udalosť. Hneď po tom, ako začneme väčšmi vnímať svoju hodnotu, potrebujeme „spojovací materiál“, aby to bolo celé krásne kompaktné. Takú tú zázračnú montážnu penu, ktorou sa na stavbe kde čo zachraňuje. Poznám zložky takéhoto „lepidla“. Sú v ňom obsiahnuté komponenty z nasledovných vecí:

Sily uniesť svoje veci a zodpovednosť za svoj život.

Odhodlania zniesť bolesti, ktoré vyvolá menenie starých vzorcov správania.

Odvahy čeliť pochybnostiam – svojim, aj tým zvonka.

Viery v nájdenie dobrého riešenia pre seba. Existuje, aj keď ho hneď nevidíme.

Dôvery získať všetko potrebné na ďalší dobrý osobný rast.

Opory pre samých seba, nech by sa dialo čokoľvek.

Vôle vydržať diskomfort ako stav, ktorý sa zmení v náš prospech.

Súcitu samých so sebou, aj s druhými za všetku tú namáhavú prácu, ktorej výsledky hneď nevidno.

Veľkorysosti k sebe, že robíme najviac, čo sa v danej chvíli dá s tým, čo máme k dispozícii.

Lásky ako najmocnejšej energie, ktorej nekonečný zdroj máme v sebe.

Zmyslu pre humor a nebratí sa pri celom tom procese sebazdokonaľovania smrteľne vážne.

Hlavy, ktorá bude ako padák, lebo je k niečomu dobrá iba vtedy, keď je otvorená.

P.S. A pamätajte: „Byť silná znamená, že sa nikdy v živote neospravedlňujete za to, že ste žena“ – vystríha nás G. Mosbacher.

Príspevok Tichá radosť byť tou, ktorou som zobrazený najskôr Life koučing.

Nedávno mi nová klientka zložila veľkú poklonu: Keď som vás zažila na prednáške, boli ste taká ľudská. Na nič ste sa nehrali a pokojne ste priznali, keď ste nevedeli odpovedať.“ Je to pre mňa cenné, lebo vnímam, že všetci sme iba ľudia. Tá ľudskosť v nás robí tento svet lepším miestom pre život. Napriek tomu mávam pocit, že nie vždy sa tou ľudskou máme chuť chváliť a ukazovať ju. Skôr nás baví hrať sa na „dobrých Bohov“.

Vzdať sa toho, kým nie sme…

… je na počiatku snaženia o vystúpenie z rozmanitých hier tá najzložitejšia vec. Keď ju zdoláme, máme otvorenú cestu k tomu, aby sme zistili, kto naozaj sme. Dobre si pamätám, ako bol môj život zamorený ľútosťou, zmätkom, neistotou aj zahanbujúcimi zlyhaniami a prešlapmi. A hoci som si o sebe myslela veľa zlých vecí, pod povrchom som bola stále ľudská, len sa to nemalo ako ukázať. Nešlo to, lebo som si pripadala taká krehká, že konfrontácia so svojimi slabosťami by ma rozlámala na kusy. Prišla som však na jednoduchý spôsob, ako tú kliatbu prelomiť. Uvedomila som si, že keď budem naďalej samu seba klamať, smerujem rovno do mlynčeka na pomletie samej seba. Priznať si pred sebou svoje slabosti bolo ako vyzliekať sa z vlastnej kože. Tá nahota nebola taká hrozná, nekompromisná a drsná bola tá jej interpretácia. Obnažená bez masiek a plášťov som si pripadala načisto šeredná. Udial sa však nádherný paradox – keď som sa začala vyzliekať z prevlekov, zavnímala som, že mnohí okolo mňa už prevleky nepoužívajú a sú napriek tomu žiariaci a krásni. To bolo hodné skúmania a testovania. Postupne som sa naučila vnímať, že všetci sme navzájom hlboko prepojení na krehkých miestach a vďaka úprimnosti vytvárame spojenia, ktoré nás chránia. Ľudia, ktorým na nás úprimne záleží, unesú naše tajomstvá a zakceptujú naše tiene. Najskôr to však potrebujeme preukazovať voči sebe, aby nám to druhí mohli opätovať. Iba tak sa dá zákon reciprocity krásne do pohybu.

Okolnosti len odhaľujú, akí sme

Koľko by sme si ušetrili zbytočných zranení, keby sme nehrali hry s pretvárkami. Lenže zraniteľnosť je niečo, čo starostlivo skrývame za masky. Je tam v bezpečí pred tým, aby ňou niekto nemohol pohŕdať, odsudzovať ju alebo zatracovať. Máme v sebe boľavé stopy po tom, aké to je, keď sa ľudia na nás naštvú, zachovajú sa voči nám nepekne, šíria o nás klebety, nepochopia nás alebo zosmiešnia či vysmejú. Zraniteľní sme potom aj z toho, že tomu uveríme a začneme sa na seba dívať cudzími očami. Spôsobí to, že dostaneme strach. A najväčší strach nemáme z toho, že si prídeme neschopní. Timo Cruz vo filme Coach Carter to vystihol veľkolepo: “Najväčší strach máme z toho, že sme nepremožiteľní. Je to naše svetlo, nie temnota, čo nás najviac desí. Hrou pri stene svetu neposlúžite. Nie je nič osvieteného na tom, keď sa budete krčiť, aby sa ľudia okolo cítili lepšie. Boli sme stvorení, aby sme žiarili. Nie je to len v niekom z nás, je to v nás všetkých. A keď dovolíme nášmu svetlu zažiariť, nevedomky tým dávame možnosť ostatným učiniť to isté. A keď sa zbavíme vlastného strachu, zbavíme tým navždy strachu aj ostatných.”

Trápime sa, lebo sme sa naučili, ako to robiť

Keď v sebe nosíme temné predstavy o tom, kým sme, posilňujeme tento obraz tým, ako ho skrývame. Všetko to, čo sa snažíme odpratať zo svetla narastá v tme a zakrýva výhľad. Prestane z nás vyžarovať svetlo, lebo kontrolu nad všetkými obrazmi nášho ja prebral ozrutný tieň. Urobil to nenápadne, stačila séria spochybnení samého seba a zopár negatívnych skúseností a začali sme cenzurovať, čo môže a čo nemôže chodiť na svetlo. Keď je o kúsok viac toho, čo nemá byť vidieť, vytratí sa z nás iskra a zhasíname. Stáva sa z nás postupne uhlie. V konečnom dôsledku je to ale dobré. Z kúskov uhlia totiž môže časom vzniknúť diamant. Aby k tomu v prírode došlo, sú potrebné zvláštne podmienky, ale v každom kúsku uhlia je potenciál, že sa z neho môže stať drahý kameň. Aby z nás ľudí boli žiariace diamanty, netreba extra zvláštne podmienky. Moja skúsenosť – osobná aj pracovná hovorí, že keď spod vrstvy toho, kým sa obávame že sme a toho, na koho sa hráme, začíname dolovať svoje pravé JA, sme nútení začať sa ligotať. Už len tým, že prestávame zakaždým, keď si začneme o sebe myslieť pekné a dobré veci používať zhášadlo v podobe sebakritiky. Neutralizovaním zlých postojov voči sebe narastá naša ľudskosť a my môžeme ľúbiť ostatných spôsobom, akým ľúbime samých seba. To vytvorí také mega luxy, že rozsvietime každý priestor, kam vkročíme.

P.S. “Odvážiť sa znamená na chvíľu stratiť pevnú pôdu pod nohami. Neodvážiť sa znamená stratiť samého seba.” Soren Kierkegard

Príspevok Vyžiarte sa, nech vás je vidno zďaleka zobrazený najskôr Life koučing.

Nikoho nemožno milovať viac než seba

Ego môže niekedy hovoriť múdro, ale nikdy nehovorí nič pekné a povzbudivé. Je v strehu, aby sme aj my boli v strehu a náhodou neulietavali na prílišnej súcitnosti a láskyplnosti voči sebe. Vždy, keď mu uveríme alebo pripustíme, že má v tých svojich nekonečných výhradách a kritikách pravdu, spoľahlivo zahluší našu srdečnosť a láskyplnosť. Bez vľúdnosti k sebe samým máme pramálo lásky. A tak môže mať ego nadvládu.

Ako zosadiť svoje ego z trónu

Premôcť svojho zvrchovaného vládcu možno nenásilne – prosto mať pre seba viac porozumenia. Správať sa k sebe tak, ako by to urobili veľmi láskavý rodič alebo babička Boženy Nemcovej. S ich prístupom sa naučíme nevyhýbať sa zodpovednosti, keď sa niečo stane a neobviňovať ani seba ani druhých. A keď sa niečo nepríjemné stane, lebo taký je život, vyhovoria vám, aby ste si niečo vyčítali, nadávali si, hovorili si, že si to zaslúžite, že ste neschopní… Jednoducho vám nedovolia obviňovať sa, ale ukážu vám, ako si nastaviť hranice a očakávať od seba reálne veci a vykašľať sa na dokonalosť.

Správajte sa k sebe tak, ako by sa k vám správal človek, ktorý vás hlboko miluje

Ja som sa to učila tak, že vždy, keď som sa pristihla, ako si hovorím, že som hlúpa, nemožná, naivná…, tak som si pre seba potichu povedala: „Mám ťa rada, Janett.“ A tak som sa to snažila trénovať zakaždým, keď ma prepadla negatívna myšlienka. Snažila som sa však tak aj cítiť. Najskôr som si pripadala ako šibnutá a nepriznala by som verejne, že uisťujem samu seba o tom, že sa mám rada. Túžba zmeniť postoj k sebe bola mocnejšia a rozhodla som sa tieto štyri slová, pre mňa ako čarovné zaklínadlo, používať tak dlho, než sa ukáže, či môžu skutočne fungovať. Napokon sa dial malý zázrak. Začala som naplno vnímať ich obsah. Mám ťa rada.

Znamenalo to pre mňa nasledovné:

• že si za sebou stojím a nepodrážam sama sebe nohy,
• že sa dokážem utešiť,
• že mám k sebe súcit,
• že som voči sebe zhovievavá,
• že mám právo niečo nevedieť a nezvládnuť,
• že mám niekoho, kto ma okamžite upokojí,
• že mám samu seba a môžem si veriť,
• a že viem, čo je pre mňa dobré a mám guráž ísť si za tým.

Vsaďte na seba

Vďaka tomu som mohla ísť ďalej a byť v poriadku. Keď teraz ego preveruje moje šance na prežitie a hľadá istoty, automaticky počíta s tým, že moja sebaláska ma rovnaké hlasovacie právo a v niektorých prípadoch aj väčšie, ako ono. Tak sa moje rozhodnutia odohrávajú v súlade s potrebami hlavy aj srdca. Preto si dovolím tvrdiť, že: „Ste skvelý aj napriek tomu, že máte nejaké chyby!“ Každý ich má a každý sa z nich učí. Ide to ľahšie prijímať, keď prijímate samých seba takých, aký ste. Taký ste najlepší. Len si to dajte vedieť a naučte sa tomu veriť.

Povzbudenie na cestu k sebe

Môžete sa spoľahnúť, že keď sa ľudia vydávajú na cestu k vášmu srdcu, záleží na tom, čo tam nájdu. Keď sa v ňom ukrýva láska k sebe samým, zákon lásky zafunguje spoľahlivo. Pretože, ako to vystihol P. Coelho: „Keď milujeme, túžime sa stať lepšími, ako sme. Keď sa snažíme byť lepšími ako sme, všetko okolo nás sa tiež stane lepším.“

S láskou Vaša Janette

Príspevok Neveríte, že ste dosť dobrý? Klamete sa! zobrazený najskôr Life koučing.