Aktuálne riešim skôr len obmedzenia, ktoré mi nastavuje moja vlastná hlava a trochu telo, ktoré som nikdy nejak veľmi nešetril. Pribúdajúce roky však menia aj moje okolie a obmedzujú viac rodinných príslušníkov a to sa pretavuje aj do mojich vlastných obmedzení. 

Máš návyk alebo rituál, ktorý ti pomáha žiť naplnený život bez ohľadu na vek?

Ja stále hovorím, že síce mam hardvér päťdesiatnika, ale softvér je stále tínedžerský. Snažím sa svoju hlavu neustále prekvapovať a dávať jej nové a nové podnety. Mám rád nové miesta. A nemusia byť len ďaleko. Pred vlastnými myšlienkami totiž neutečieme. Moja hlava stále produkuje blbé nápady. Každé narodeniny si odpovedám na svoje celoživotné otázky, aby som zistil, či už som dosť starý, a tým pádom aj dosť múdry. Jedna z nich je napríklad, kam sa stratí biela farba, keď sa roztopí sneh? 😊

Na čo sa tešíš vo svojej druhej polovici života?

Myslím, že to má Nohavica vo svojej piesni Starý muž, tam to odpáli slovami:
 „Až budu starým mužem, budu staré knihy číst a mladé víno lisovat. 
Až budu starým mužem, budu si konečně jist tím, koho chci milovat.“
To mi príde ako veľmi fajn vízia budúcnosti. 

Robí ti niečo vrásky v súvislosti s pominuteľnosťou života? 

No dobre, tak pôjdem hlboko do vnútra. Mám strach z toho, že ma nechá „v štichu“ môj mozog. Jednoducho, že mi odíde hlava a ja budem odkázaný na pomoc. Bojím sa toho byť príťažou. Nechcem si nechávať veci na bucket liste. Chcem ich zažiť, kým som pri „sile“. Ale pominuteľnosť beriem fatalisticky. Tým, že sa mi nepodarilo mať deti, tak je pominuteľnosť konečná. 
 

Čo ti pomáha ráno vstávať s radosťou z postele? 

Inšpiruje ma v tomto Avor. Môj pes. On nerieši. On vstane a teší sa aj na to málo, čo mu jeho život prinesie. Vie, že pôjde 3x za deň von, vie že dostane najesť a potom vie, aké oslobodzujúce je oddychovať a hrať sa. Keď nie som doma, tak sa obklopí tými, ktorých ma rád. Prdiacim Hrochom a Zajacom. Prevláči si ich všade so sebou. V čom to je iné, ako to, z čoho by sme sa ráno mali tešiť my? 
Buďme obklopení ľuďmi, ktorých máme radi. Prechádzajme sa, dýchajme a ochutnávajme, čo nám život prináša. 

Tvoj odkaz pre čitateľov bez ohľadu na vek?

Moja 85-ročná mama túži žiť. Neverí svojmu veku. Túži chodiť po výletoch, chodí cvičiť na trampolíny, na yogu i pilates. Čo je úžasné, ale zároveň má chronické bolesti. Snažím sa jej vysvetliť, že sa z toho má tešiť. Ak ju niečo bolí, je to dôkaz toho, že žije. Prijmime to. Všetko. Čo nám prišlo do života. Aj bolesť, aj radosť, aj smútok. Aj straty aj nálezy. Prijmime samých seba. Nehovorme si, že sme na niečo príliš starí. Nie sme. Ak chceme žiť, žime. Ak chceme milovať, milujme. Proste robme všetko, čo robiť chceme. Lebo ak to odložíme, možno to už nestihneme. 

Martin Menšík (1979) – rodák z Banskej Bystrice, ktorý má rád dáta, ľudské zdroje a komunikáciu. 
Vyznáva učenie sa praxou a prepájanie vzdelávania s potrebami trhu práce. 
Stojí za marketingom značky Profesia a projektami ako HR Days či Edujobs.
Je zakladajúcim členom Inštitútu zmeny – www.institutzmeny.sk

Príspevok Martin Menšík: „Robme všetko, čo chceme – ak to odložíme, nemusíme to stihnúť“  zobrazený najskôr Life koučing.

Jediné obmedzenie, ktoré s pribúdajúcimi rokmi vnímam je náročnejšie vybavovanie hypotéky 😊

Všetky situácie a momenty, ktoré mi život prináša, zatiaľ nevnímam ako obmedzenia. Práve naopak, som vďačná za to, čo mám teraz a o čom sa mi v 20-tke ani nesnívalo. A nemyslím len hmotné veci, ale predovšetkým ľudí okolo seba, zážitky, skúsenosti, vedomosti, silné okamihy, hodnotové nastavenia…

Je oslobodzujúce mať veľa toho nažitého, lebo viem, že už nemusím „chytiť každú loptičku, ktorá padne na moju stranu“. Mám odstup a nadhľad, som slobodnejšia a viem čo chcem.

Máš návyk alebo rituál, ktorý ti pomáha žiť naplnený život bez ohľadu na vek?

Žiť naplnený život mi pomáha pomyslenie, že sa ešte „nerúbe v mojom lese“. Som si plne vedomá toho, že tak, ako zrejem ja, zrejú aj moji najbližší a nik tu nie je na veky. 

Som vďačná za skutočné priateľstvá, ktoré mi boli dopriate, za napĺňajúcu prácu a v neposlednom rade za to, že som zdravá. 

Opakujem si to každý deň spolu s ďalšími, pre mňa cennými hodnotami – je to súčasť môjho rituálu vďačnosti.

Na čo sa tešíš vo svojej druhej polovici života?

Mám v pláne veľa cestovať. Mám tiež víziu zrealizovať projekt pre seniorov, ktorý by im umožnil dôstojne prežiť jeseň života a vychutnať si každé jedno ročné obdobie.

Teším sa na všetky ďalšie Vianoce s mojimi blízkymi, ktoré nám budú v zdraví dopriate a na muža, ktorý toto všetko so mnou prežije 😊

Robí ti niečo vrásky v súvislosti s pominuteľnosťou života?

To, že sa raz začne rúbať v mojom lese a prinesie mi to smútok, bolesť, nenahraditeľné straty a prázdnotu… Verím, že kvôli tomu nestratím nádej.

Čo ti pomáha ráno vstávať s radosťou z postele?

Je to veľa maličkostí, záleží od toho, čo mám v pláne. Teším sa už len z toho, že mám plán a niekedy že ho nemám….

Zakaždým sa teším na stretnutia s ľuďmi (nielen v práci). Teším sa z každej cesty za rodinou a z času s nimi stráveného. Z toho, ako dokážem potešiť priateľov aj seba. 

Môj život sa skladá z drobných radostí a z naplnených vzťahov, ktoré uprednostním pred všetkým ostatným. 

Tvoj odkaz pre čitateľov bez ohľadu na vek?

Veľa obdivuhodných ľudí už povedalo/napísalo veľa krásnych myšlienok. Ja sa rada podelím s obľúbenou básňou z knihy Reč srdcaod Cleo Wade:

zlatko

si ten 

najodolnejší

kvet

aký kedy 

rástol

spomeň si na to 

keď sa 

zmení počasie

Pôvodne som si v tejto básni prečítala „najvzácnejší“ kvet (toto sa mi občas stáva 😊). 

Želám všetkým čitateľom, aby boli sami pre seba tým najvzácnejším kvetom v akomkoľvek počasí.

Darina Oriešková (1977) začala svoju úspešnú obchodnícku kariéru pred 18 rokmi vo Fun rádiu, ktoré sa stalo súčasťou jej života. 
Posledných šesť rokov odovzdáva svoje bohaté skúsenosti kolegom na pozícii obchodnej riaditeľky a členky predstavenstva Radio Group, ktorá zastrešuje aj Rádio Vlna. 

Darinke môžete napísať na https://www.linkedin.com/in/darina-orieskova/

Príspevok Darina Oriešková: „Buďme sami pre seba tým najvzácnejším kvetom v akomkoľvek počasí“ zobrazený najskôr Life koučing.

Spýtala som sa Michala Baču, ktorý sa po viac ako 20-ročnej korporátnej skúsenosti na rôznych manažérskych pozíciách a po mnohých projektoch rozhodol opäť vrátiť k individuálnej psychologickej práci, ktorá ho napĺňa a fascinuje. 

Michal pomáha ľuďom, ktorí sú vystavení dlhodobej záťaži a stresu, riešia množstvo osobných aj pracovných problémov súčasne, a pritom túžia byť dlhodobo efektívni a prínosní.

Čaká vás podnetné čítanie s úprimnými myšlienkami, prečo sa oplatí nasledovať svoje túžby, spoliehať sa na potenciál stredného veku a mať jasno vo svojich hodnotách a zmysluplnosti.

Mali ste úspešnú kariéru v renomovaných firmách, v ktorých ste pôsobili dve desaťročia. Ako sa odohralo rozhodnutie, že chcete ísť svojou vlastnou cestou?

Ja som nejakých päť šesť rokov rozmýšľal. Vedel som, že chcem urobiť zmenu a posunúť sa. A nechcel som ďalšiu zmenu v bledo modrom. Keď som nad tým celým uvažoval, tak som videl, že niekam sa posunúť znamená urobiť zásadnú zmenu. Čo bolo zaujímavé, minulé skúsenosti ma naučili, že keď „to“ príde, tak budem vedieť, že je to ono. Sám sebe som hovoril, že keď to bude zmena, ktorá ma skutočne chytí, tak to zistím. Trvalo to niekoľko rokov a zrazu prišla tá idea. Bolo to v novembri 2020. Bola rozbehnutá pandémia. Svet sa zatriasol, rozbili sa nám stereotypy, zrazu sa prestalo chodiť každý deň do práce, robilo sa hodne z domu, išlo sa viacej na podstatu. Myslím si, že niekde v mojom podvedomí to určite zohralo nejakú rolu, že aj ja som sa s väčším odstupom zamýšľal nad vecami. Mal som akurát dvadsiate výročie od nástupu do prvého zamestnania v korporácii. Uvedomil som si, že ešte minimálne dvadsať rokov budem na trhu práce. Celý polčas. Prišlo mi, že ešte zďaleka nie je neskoro na zmenu.

Odkiaľ sa zobrala istota, že toto je tá vaša nová príležitosť? 

Keď som si predstavil, ako by to mohlo fungovať. Aj s tým, že som chcel opäť nastúpiť do vzdelávania, dobehnúť zameškané psychoterapeutické vzdelávanie, ktoré som si nemal šancu počas tých 20 rokov dorobiť, hoci ambíciu som mal. Nešlo to skĺbiť, lebo práca s klientmi a biznisový svet sa nedajú celkom optimálne prepájať. Túžba venovať sa svojmu rozvoju, vrátiť sa k mojim témam, ktoré zostali odložené, ma neskutočne nadchla.

Bol to šiesty zmysel, intuícia, vnuknutie…? 

To, čo z hĺbky duše nemám rád, je akákoľvek ezoterika a utiekanie sa k nadneseným a zjednodušeným vysvetleniam. To ale neznamená, že nevnímam duchovnú, spirituálnu dimenziu. Je to pre mňa okrem iného rovina „napojenia sa na seba“. Proste tá idea prišla. Nesmierne ma zaujala a keď som sa o tom rozprával s blízkymi ľuďmi, že mám takýto plán, tak v princípe mi všetci povedali, že mám ísť do toho. Bol som prekvapený, aké to bolo pre nich jednoznačné. 

Mal som vtedy 45 a uvedomil som si, že teraz je ten správny čas – po päťdesiatke by to bolo náročnejšie. 

Dovolili ste si svoju víziu rozvíjať, a zároveň sa vám dostalo podpory od ľudí, ktorí vás poznajú. Uľahčilo to potom ďalšie procesy?

Na jednej strane som mal vnútornú istotu – keď som si celú zmenu predstavil, tak som vedel: toto je pre mňa, toto treba spraviť. A potom ten milión praktických vecí, ktoré sa diali najbližší rok, dva. To bolo veľmi náročné. Veľa som pochyboval. Nie v zmysle, že bola hlúposť po dvadsiatich rokoch zahodiť za hlavu všetky tie skúsenosti a vzťahy z firiem. Skôr z perspektívy seniornosti, že som mohol z toho všetkého čerpať a stavať na tom, ale rozhodol som sa budovať niečo od začiatku. Prišli myšlienky, či budem mať na to silu, či to nebol rozmar, či mám experimentovať. Boli to však iba krátko trvajúce záblesky zneistenia.

Teraz, po takmer troch rokoch môžem povedať, že hoci boli niektoré obavy opodstatnené, boli zbytočné. V realite je to teraz v niektorých aspektoch ešte lepšie, než som si predstavoval. Veľa som na mojej ceste zmeny objavil a našiel. Bola by škoda, keby som to vtedy z nejakej opatrnosti zahodil. Asi by som nefungoval úplne užitočným spôsobom, keby som zostal v pôvodnom prostredí.

Váš príbeh mnohých podporí v tom, aby nasledovali svoju túžbu. Vám sa to oplatilo. 

Veľmi, aj keď som mnohé nemohol predvídať, časom sa to vykryštalizovalo. Som vďačný za takúto skúsenosť. Veľakrát sa hovorí o tom, že máme nasledovať svoje sny a počúvať sa. V tomto som pragmatický človek a myslím aj na svoje záväzky a zodpovednosti, treba živiť rodinu a postarať sa o životný štandard detí.  

„Stále zdieľame nejaké stereotypy, čo je úspešný a dobrý život. 
Máme o tom rozhodovať my sami z našej vlastnej perspektívy.“

Niektoré motivačné stratégie obchodujú so zjednodušenými návodmi, že môžeme mať čokoľvek chceme. 

Je pre človeka lákavé a oslobodzujúce, že dokáže vystúpiť z niektorých stereotypov a zabehnutých chodníčkov. Ale čo je v živote neskutočne potrebné je byť na niečo zacielený. Hrozba neohraničeného chcenia je nebezpečná v tom, keď ľudia nerešpektujú reálne obmedzenia, ktoré sú objektívne dané. Máme limity: fyzické, zdravotné, ekonomické…  Samozrejme, veľa limitov sa dá prekonať. Ale nemôžeme ignorovať tie hranice, ktoré sú pevne dané – nie sme všemocní, aj keby sme veľmi chceli. 

Vnímam, že je to práve prekračovanie hraníc, ktoré ľudí oslabuje. 

Veľa ľudí, keď sa dotknú vyhorenia alebo vyhoria, sa do takéhoto stavu dostanú práve preto, že nerešpektujú niektoré limity. Myslia si, že môžu všetko. Keď za tým bezhlavo idú, tak to „prepália“. Mnoho ľudí je v súčasnosti kvôli nadsadeným očakávaniam vyčerpaných, nešťastných a frustrovaných. Strácajú samých seba, lebo majú pocit, že sa musia nepretržite snažiť a o niečo sa pokúšať. A naberú si toho na všetky strany, aj pracovne, aj osobne, aj vzťahovo, aj kvôli zážitkom, proste vrchovato zo všetkého. 

Pozorujem okolo seba, že si ľudia zamieňajú kvalitu života za zhromažďovanie dôkazov, aby o tom presvedčili ostatných. 

To, že mám veľké množstvo zážitkov a úspechov ešte nemusí znamenať, že žijeme naplnený život. Aj v tejto oblasti to vieme preháňať. 
Kedysi sme si sadli na strategické porady a špekulovali o víziách, vymýšľali veľa plánov. Dnes, keď si sadneme a začneme dávať dohromady ciele a plány, tak nemáme problém vymyslieť veľké množstvo dobrých, užitočných vecí, ktoré by aj zarobili peniaze. Aj vieme, ako to treba robiť, aj máme na to potrebné kompetencie. Keď nemáme, tak si ich vybavíme. Nič z tohto nie je nijaký veľký problém. Problém je akurát to, že všetko, čo si takto krásne vymyslíme a „vymaľujeme“ väčšinou nezrealizujeme preto, lebo chceme všetko naraz. Strácame focus. Minimálne máme fyzické limity, koľko času môžeme denne venovať práci a tvorivosti. Našim najväčším nepriateľom je pažravosť – chceme všetko. Potom nás z toho bolí brucho a prichádzame o radosť.

 Za kľúčové považujem dokázať povedať „nie“ a slobodne sa vzdávať cieľov, ambícií a snov nie preto, že by boli zlé. Preto, aby sme si vytvorili priestor na niečo, čo môže byť v danej chvíli dôležitejšie a významnejšie.
Sme skôr zvyknutí všetko počítať na kvantitu. Prežiť jednu vec v plnej kvalite je hodnotnejšie, než desať vecí zrýchlene.   

Bude to závisieť aj od toho, či sa rozhodujeme hlavou alebo srdcom? 

Keď sa ľudí pýtam, či si myslia, že sme skôr racionálne alebo skôr emocionálne bytosti, mnohí reagujú, že je dobré držať emócie pod kontrolou a príliš ich nepúšťať do života, lebo ho komplikujú. Niektorí vsadia na to, že potrebujeme byť iba racionálni, lebo emócie veľa vecí kazia. 

Pravdaže, každý sa postupne presvedčí, že emócie majú v našich životoch veľmi zásadnú úlohu. Racio s emóciami koexistuje. Je to spoločný tanec. Jeden druhého potrebujú, aby sa zladili. 
Potvrdzuje to známy príklad obrazu jazdca na slonovi. Emócie sú ako ten obrovský slon a racio je ten malý jazdec hore na jeho chrbte. Emócie majú síce obrovskú silu, ale keď ich jazdec pomaly nasmeruje tam, kde chce ísť, tak slon prejde džungľou aj bez mačety. 
Slon odignoruje jazdca, pokiaľ by chcel od neho prudké zmeny a bol by nátlakový. Musí to byť kontinuálny a zmysluplný proces, vtedy nás emócia krásne nesie.

Neraz nás vnútorný rozpor medzi tým, čo by sme chceli a tým, čo sa od nás očakáva paralyzuje a nie sme schopní slobodnej voľby. 

Každý z nás má vlastnú životnú cestu a na každého vplývajú rôzne okolnosti. Sú ľudia, ktorým proaktívnosť vštepili múdri rodičia a prostredie, z ktorého vzišli. 
Naopak, niekto, komu to nebolo dané doma a prešiel si veľa krízami, aby zistil, čo funguje a čo nefunguje, sa vyprofiloval do odolnej osobnosti idúcej si za svojimi cieľmi.  

Práve prechody medzi uvažovaním, vnútorným nastavením a postojmi sa výrazne menia v závislosti od kritických situácií. Tie buď človeka „zomelú“, alebo nasmerujú hlbšie k sebe, k iným ľuďom, k hodnotám. Vždy si vieme vybrať, s akými hodnotami rezonujeme. Napĺňanie života zmyslom je uskutočňovanie určitých hodnôt, pre ktoré sa rozhodujeme.

„Vnútorná sloboda je mierou osobnej zrelosti.“ 

Výhodou stredného veku je, už máme nažité a to nám umožňuje nerobiť zbytočné prudké pohyby. 

Bude to súvisieť s múdrosťou, vek sa s ňou tradične spája. Aspoň by sa mal, keďže počas života vďaka reflexii a spätným väzbám sa snažíme pravdivo porozumieť tomu, čo sa nám deje a učíme sa v živote orientovať. Človek premýšľa nad tým, čo sa mu dialo a deje, spracováva skúsenosti, integruje skúsenosti, vedomosti, informácie. Tak prichádza k väčšej, hlbšej múdrosti. Tá múdrosť nás veľakrát spomaľuje a neraz aj zastaví, aby sme nerobili zbrklé, impulzívne rozhodnutia. 

Keď sa dostaneme do stredného veku, nevyhneme sa mnohým zmenám, na ktoré nie vždy reagujeme konštruktívne. Čo považujete za jadro krízy stredného veku?

Keď je človek mladý, tak sníva, že sa chce dostať na školu. Podarí sa mu to a myslí si, že bude dobre. Potom zistí, aký je to stereotyp a teší sa, že keď zmaturuje, už bude dobre. Tá maturita je taký veľký moment, s veľa stresom, aj s radosťou, keď už je po nej. Možno príde vysoká, kedy za prvý semester máme aj päť maturít. A onedlho na to príde zase každodennosť. Obraz nadobudnutia diplomu navodí pocit, že potom už bude skutočne dobre. Po oslavách štátnic sa objaví, že diplom vlastne nič neznamená. Chce to dobrú prácu. V zamestnaní mladý človek zistí, že je junior a robí všetko, len nie to, čo ho baví. Snaží sa dosiahnuť seniorský post, manažérsku pozíciu a nejaké benefity k tomu. Popritom si treba založiť rodinu, postaviť dom, absolvovať dovolenky a naplniť ďalšie ambície a vysnívané veci. A potom už bude dobre.

Často nebude a príde zničujúca dávka frustrácie a bezmocnosti. 

Niekde okolo stredného veku, medzi štyridsiatkou a päťdesiatkou príde k precitnutiu. Stretol som takých, čo mali všetky patróny vystrieľané už pred štyridsiatkou a všetky sny svojej mladosti úspešne zrealizované. Zistili, že to povestné „bude dobre“ neprišlo. 

Tá schéma neustáleho podmieňovania, že až potom, keď sa to či ono podarí, je zradná. Radosť z toho je krátkodobá. Keď sa méty minú, čo nás má vzrušovať? Čo nás má nadchýnať? Z čoho máme mať potešenie a radosť, keď sme zistili, že všetko to, čo sme chceli, už máme? Môžeme to znásobovať, ale ani to nevyrobí povznášajúcu radosť. 

Veľakrát si myslím, že práve toto je podstata krízy stredného veku. Také to zistenie, že kráľ je nahý. Všetko to, čo sme si v plnej kráse predstavovali sa ukáže v realite obnažené. 
Toto je teror príležitostí, o ktorých sme hovorili v úvode. Človek zistí, že všetko dosiahol a čo teraz? A tak robia muži hlúposti. Nájdu si mladú ženu, kúpia si jachtu, motorku, vrhnú sa na strelené záľuby. Stále hľadajú, čo by ešte mohli. Obyčajné veci ich nevedia potešiť.

A pritom riešenie je veľmi jednoduché a je veľmi blízko: dobre je už teraz. V ktoromkoľvek momente života môže byť dobre, ak sa tak rozhodneme. Predpokladám, že veľa ľudí bude v tomto bode namietať, že tak to nie je a že predsa treba veľa vecí na to, aby bolo dobre. Napriek tomu to takto ale vidím a považujem to za jedno z najpodstatnejších zistení v živote – a nie som vôbec sám, kto to takto vidí.

Ako cez to klientov sprevádzate? 

Zaujíma ma celý príbeh človeka, ako prišiel tam, kde je a čo všetko sa mu dialo. Odrazový mostík k úvahám, ako s tým ďalej môže človek naložiť spočíva v akceptácii toho, čo k jeho prejdenej ceste patrí. Častá otázka: Prečo sa teraz nemôžem mať dobre? má jednoduchú odpoveď: Je za tým strach z toho, čo už mám? Neschopnosť tešiť sa z toho, čo už mám? Nevyrieši sa to naháňaním za ilúziou šťastia a úspechu.  

Samozrejme, je aj veľa ľudí, ktorým sa podarilo dosiahnuť úspech a vedia sa z toho úprimne tešiť a vedia prežívať hlboký život. Bez väčšej krízy stredného veku. Všetko to, čo sa im podarilo dosiahnuť si vážia a považujú to za prostriedok k naplnenému životu. Nepreceňujú to, ten hlbší zmysel majú niekde inde. Napríklad si vážia hĺbku vzťahu a hĺbku pekných momentov. Vážia si moc, ktorú získali a vďaka tomu, že majú potrebné peniaze a vplyv vedia tú moc nasmerovať zrelým spôsobom pre ďalšie dobré veci. Vytvoria zo svojho úsilia nástroj pre budovanie niečoho zmysluplného. 

Každý máme svoje tempo a rytmus. Niekto viac, niekto menej reflektuje svoje prežívanie, aj v hĺbke spracovávania sa líšime. V strednom veku by sme však mali z našej zrelosti ťažiť. Náš potenciál rastie a je cennejší. 

Michalovi môžete napísať na https://www.psychologickesluzby.sk/michal-baca/

Príspevok Mgr. Michal Bača: „Keď chceme všetko naraz, strácame focus a oberáme sa o realizáciu vízií“ zobrazený najskôr Life koučing.

Jednoduchá a veľmi krátka odpoveď by bola nie. Nesnažím sa vytvárať si predstavy o tom, ako bude vyzerať život po istom veku. Čím nechcem povedať, že to nechávam len tak plynúť. Plánovanie je neoddeliteľnou súčasťou môjho pracovného aj súkromného života. Ale vytváranie si predstáv ďaleko dopredu, ktoré sú naviazané na vek, je veľmi hypotetické. Ani neviem, ako by som si toto životné obdobie predstavovala. Znamenalo by to, že by som to išla porovnávať s niekým alebo s niečím, ale to považujem za úplne zbytočné.

Až dnes si uvedomujem, čo sa po 40-tke naozaj stalo. Až dnes vidím, aké zmeny v mojom živote nastali a tie som si ani zďaleka vopred nepredstavovala. Po 40-tke som sa po 20-rokoch vzťahu rozviedla. Začala som žiť diametrálne odlišný život. Úprimne som sa začala tešiť na novú etapu bez myšlienok na to, že mám po 40-tke a že som bez klasickej a spoločnosťou očakávanej „tradičnej“ rodiny, bez manžela a detí. Žijem nezávislý život, kde jediný, na koho sa môžem plne spoľahnúť, som ja sama. 

Ako sa vyrovnávaš s limitáciami, ktoré stredný vek prináša? 

Starnutie a s ním spojené obmedzenia beriem ako úplne prirodzenú a neoddeliteľnú súčasť života. Mám rok po 50-tke a svoj životný štýl maximálne prispôsobujem potrebám svojho pracovného, osobného a tréningového programu. Aktívne športujem, tréningy rôznej intenzity mám 6-7 krát do týždňa. S tým sú spojené aj iné nároky na regeneráciu, aké som mala, keď som mala 20 rokov. Napriek tomu musím povedať, že moja kondícia je lepšia, ako keď som mala tridsať. 

Moje návyky sú možno pre niekoho ako z kláštora. Väčšinu času zaspávam medzi 20:30 – 21:00 h. a budím sa ráno o 5.00 h. Bez ohľadu na to, či je to pracovný deň, víkend alebo dovolenka. Pravidelný režim a kvalitná spánková hygiena sú absolútnym základom, ktorý zriedkakedy porušujem a aj vďaka tomu sa cítim väčšinu času oddýchnutá, plná energie a v pohode. Lepšie zvládam stres a záťažové situácie, lepšie vyhodnocujem problémy a riešim krízové situácie a efektívnejšie zvládam svoje tri zamestnania.

Dôležitým obmedzením v živote ženy je perimenopauza, prípadne postmenopauza. Mňa osobne dostihla perimenopauza trochu menej príjemnými prejavmi spojenými s menštruačným cyklom, ktoré sa vďaka novým liekom, vedy a prístupom mojej gynekologičky vyriešili. Zároveň mi pomohlo aj moje vzdelanie v oblasti výživy. Prípravu ženy na toto obdobie vnímam v oveľa širších súvislostiach.  Z pohľadu životného štýlu je optimálna forma prípravy už po tridsiatke. Mne to pomohlo zvládať ju ľahšie, bez predsudkov a v podstate bez vážnych obmedzení. 

Čo nemôže chýbať v tvojej druhej polovici života? 

Opäť by bola jednoduchá odpoveď, že sa teším na život. Keďže nemám vlastnú rodinu a moji najbližší (rodičia a brat) sú už vo vyššom veku, sú pre mňa najdôležitejšie zážitky. Majú pre mňa obrovskú hodnotu, oveľa väčšiu, ako honobenie majetku alebo kúpa vecí. Rovnako sa teším aj zo svojho osobného rozvoja a vzdelávania, na ktoré mám viac priestoru, a ktoré považujem aj po 40-tke za neoddeliteľnú súčasť života. 

Každý deň sa učím žiť tu a teraz. Vnímať prítomný okamih a nezameriavať sa na minulosť alebo budúcnosť, keďže ani na jedno nemám priamy dosah. Každý večer myslím na to, čo mám a za čo som naozaj vďačná. Tiež je to súčasť rituálov, ktoré som si vybudovala za posledné roky. 

Robí ti niečo vrásky v súvislosti s pominuteľnosťou života? 

Skôr sa bojím smrti svojich blízkych a následného smútku. Keďže moju rodinu tvoria už len traja ľudia, dobiehajú ma myšlienky na to, čo sa stane, keď ostanem úplne sama, lebo vyššia pravdepodobnosť je, že sa pominú skôr ako ja. Moje vysoko racionálne vnímanie ma vracia späť do reality s tým, že neviem, čo sa stane a ako sa to stane. To ma sprítomňuje k postoju, že nedokážem riešiť veci vopred a môžem ich riešiť až vtedy, keď nastanú a ja budem vedieť, čomu čelím.

Máš tip alebo trik, ktorým si pomáhaš ráno vstávať s radosťou z postele?

Každý večer sumarizujem svoj deň a ďakujem za to, čo mám a čo sa mi dostáva. Zároveň si prechádzam svoj plán na ďalší deň. Každý deň si vyberám niečo, na čo sa naozaj teším. Či už je to niečo v práci, s klientmi alebo varenie dobrého jedla, tréning, spoločná káva či rozhovor s kamarátkou, kolegom. Obzvlášť sa teším z každého tréningu vonku alebo doma na trenažéri. Pripomína mi to, že napriek zdravotným obmedzeniam, ktoré mám a ktoré ma sprevádzajú už dlhú dobu, môžem stále trénovať.  

Po zobudení som si vyčlenila hodinku času iba na seba. Pijem rannú kávu, čítam a nechávam povinnosti čakať na svoj čas. Takéto pokojné, nerušené rána mi najlepšie otvárajú deň, teším sa na ne a som za ne vďačná.

Tvoj odkaz pre čitateľov bez ohľadu na vek?

Vidieť smrť v priamom prenose nie je nič desivé, zažila som to viackrát. Asi preto ju ľahšie vnímam ako súčasť života. Myslím si, že až v momente, kedy som si pripustila, že sa týka aj mňa, sa mi ju darí lepšie spracovávať a akceptovať.

Keď som mala dvadsať, takmer som zomrela pri zimnom lezení v Tatrách. Prežila som 300-metrový pád po ľadovom poli.  Dva roky som strávila v nemocnici, kde som videla umierať mnoho ľudí. 

Čas od času mi napadne, že mám po 50-tke a mnoho ľudí v mojom veku už umiera. Keď ma myšlienka na vlastnú smrť prepadne, jednoducho si poviem: „V poriadku, smrť sa týka aj mňa. Môže prísť dnes alebo zajtra alebo o 40 rokov. Aj keď sa bojím, môj strach na tom nič nezmení.“ 

Je to taká moja formulka, ktorou myšlienky na vlastnú smrteľnosť prijímam a nechávam ich, aby zase odišli. Už ich neignorujem. 

Renáta Beláková (1972)

Akreditovaná výživová poradkyňa a koučka, so štátnou skúškou Asistent výživy a s medzinárodným profesionálnym diplomom zo športovej výživy.

Spoluautorka kníh: Aby strava neškodila, jedlo ako zdravie 1 a 2, Zdravé rýchlovky, Vystúpte z kolotoča diét

Zakladateľka portálu akosiuvaritzdravie.sk, renkabelakova.sk (už čoskoro)

Kontaktné informácie: belakova.renata@gmail.com

Príspevok Renáta Beláková: „Z hľadiska životného štýlu je optimálna príprava na menopauzu už po tridsiatke“ zobrazený najskôr Life koučing.

Životná a partnerská koučka Janette Šimková. Vždy perfektne upravená, pozitívne naladená, usmiata dáma, bola v detstve, ako sama vraví, riadnou zbojníčkou a divoškou.

„Vyrástla som na dedine a pri rieke, celé dni som sa preháňala po chotári a prevažne s chlapcami. Hrávala som s nimi futbal, strieľala zo vzduchovky, chytala ryby a lovila pijavice, lozila po stromoch… Moja mami veľmi skoro rezignovala na biele pančušky, sukňa bola na prekážku. Ochraňovala som mladšieho brata a aj som sa za neho pobila. Mala som poriadne podrezaný jazyk a často som počula, že nemám papuľovať. Dlho som nechápala, čo tým dospeláci myslia.“

Zmena prišla na strednej, keď Janette dlhé hodiny presedela nad knižkami. Rodičia jej dopriali priestor na sebarealizáciu, slobodu, zároveň však vyžadovali, aby si uvedomovala následky svojho správania a niesla následky. „Bola to cenná škola. Rodičom vďačím za to, že som vytrvalá a húževnatá. Vždy ma nechali, nech sa presvedčím, či to, čo chcem, chcem naozaj.“

Synovi som čítala zo skrípt

Keď Janette promovala, jedným z gratulantov bol aj jej trojročný syn Krištof. Hoci štúdium na vysokej škole a zároveň starostlivosť o malé bábätko jej dávali zabrať, silnou motiváciou bolo získať vzdelanie, aby sa mohla venovať vytúženému poslaniu – pomáhať iným prostredníctvom koučovania.  Neoceniteľnou podporou jej bol manžel,ale ajrodičia, svokrovci.

„Všetci mi fandili, aj profesori. Niektoré skúšky som robila tak, že Krištof spal v „škrupinke“ alebo v kočíku. Alebo muž jazdil v aute po meste a keď bolo treba, priniesol mi syna na kojenie. Učievala som sa pri kočíkovaní po parku, Krištof rád spával vonku a ja som nachodila kilometre s hlavou v skriptách. Menej veselé to bolo ráno o tretej pri odsávaní mlieka, ale dalo sa to zvládnuť. Pre niektorých bolo čudné, že na materskej riešim aj iné veci, ale ja som bola za to vďačná. Netrpela som syndrómom „papá, pišá, kaká“. Cítila som naplnenie zo sebarealizácie a čas s Krištofom som si užívala plnohodnotne, lebo som bola v pohode.“

Aj muži bojujú o vzťah

Než si Janette vybudovala vlastnú prax a dokázala zarobiť na náklady, pričom mzdu si mohla vyplatiť až po dvoch rokoch, zažívala momenty, keď uvažovala, či sa predsa len radšej nezamestná. Dnes, po desiatich rokoch už vie, že práve v tejto práci sa absolútne našla a dokáže zúročiť všetok svoj talent a schopnosti. Neprestávajú ju fascinovať chvíle, keď sa môže stať svedkom toho, ako ľudia v sebe objavujú, čo je v nich ukryté a vďaka čomu dokážu vykročiť v ústrety svojmu lepšiemu JA.

„Je to pre mňa veľká pocta byť na kúsku ich cesty spolucestujúcou, ktorá ich podporí v snažení, odhodlaní a rozhodnutí urobiť zmenu.“

Pri partnerskom koučingu, ako vraví, spoločne vedie partnerov k tomu, aby konštruktívne riešili konflikty a nenásilne komunikovali.

„Aby diskutovali o hodnotách, záväzkoch a rozvíjali to, čo ich spája a čo sú ochotní pre seba urobiť. Zámerom stretnutí je eliminovať prekážky, ktoré najčastejšie vznikajú z nedostatku zdieľaných hodnôt, nevyriešených problémov, viny alebo strachu z minulých sklamaní. Spoločne zdolávame pochybnosti a nedôveru. Proces vedie buď k tomu, že o vzťah obaja partneri zabojujú, ale sa rozhodnú, že potrebujú ísť každý svojou cestou bez zbytočnej deštrukcie a pálenia mostov.“

Dieťa nie je vlastníctvom rodičov

Janette si baterky dobíja pri behu a po čase sa vrátila tiež ku keramike. No a potom je tu milovaná rodina, syn Krištof… Apropo, mamám sa často vyčíta, že synov rozmaznávajú, ako v tomto smere koučuje Janette sama seba?

„Predsavzala som si, že chcem syna naučiť sociálnym zručnostiam a empatii tak, aby ich nemusel nahrádzať „hrubou silou“ a testosterónom. Bezvýhradne ho ľúbim a viem, že to cíti. Máme vzťah plný dôvery a rešpektu. Zodpovednosť som na neho prenášala postupne a vtedy, keď už ju bol schopný napĺňať. A naučila som sa mu ospravedlniť, keď som sa práve ako vzorná matka nesprávala. Viem, že hranice sú pre deti dôležité – som v tom zásadová a konzekventná – takže môj syn vie, čo môže odo mňa očakávať. Citlivosť považujem za povinnú výbavu každého muža a najlepšie sa jej učí od matky. Verím, že sa mi to podarilo a teším sa na Krištofovu prvú frajerku, s ktorou to potom preberieme,“ dodáva Janette s úsmevom.

VEĽKÁ VĎAKA, DAŠKA ČEJKOVÁ 💗

Príspevok Môj príbeh koučky z pera novinárky Daši Čejkovej zobrazený najskôr Life koučing.

Dvojhodinová popoludňajšia debata s Tomášom Ďurčekom zo soboty, 5. augusta 2018, zrekapitulovaná v záverečných 6 minútach.

Príspevok Rozhovor o dovolenkovaní a oddychovaní na rádiu Aktual zobrazený najskôr Life koučing.