Myseľ má však rada výlety do minulosti – tam už veci pozná, alebo do budúcnosti – tam o nich môže fantazírovať. Nechce sa jej byť tu a teraz, lebo to je namáhavé – treba na to vynaložiť úsilie a konfrontovať sa s tým, aké to je v danom momente. Hlava má radšej, keď môže veci hodnotiť, posudzovať, kritizovať, mudrovať… Byť v roli pozorovateľa sa jej neráta, buď je to málo dramatické, alebo naopak, môže to byť až príliš akčné.

Pozorovať svoje myšlienky sa oplatí trénovať. Predstavte si, že vystúpite sami zo seba, sledujete sa z diaľky, pozeráte na film natočený podľa svojich myšlienok… (nenavádzam vás na schizofréniu, v psychošine sa tomu hovorí byť disociovaný). Vďaka tomu prestanete byť priamym účastníkom šrotenia svojej hlavy a stanete sa jej nestranným pozorovateľom. Tak dostanete pod kontrolu aj nepríjemné emócie, lebo sa s nimi nestotožníte. Pri prvých pokusoch sa možno nedostaví taký pokoj, ako očakávate. Postupne však hlava začne vnímať, že môže ostať nad vecou a nič desivé z toho pre ňu nevyplýva.

Tréning robí majstra. Skúšajte sa s tým “hrať”. Vždy, keď ste ovplyvnení nepríjemnými emóciami, spomeňte si na vetu: „Emócie nie sú ničím iným, ako reakciou môjho tela na podnety mojej mysle.“

Príspevok Nedať sa emočne uniesť zobrazený najskôr Life koučing.