Obmedzenia vnímam len na tele, ktoré potrebuje viac času na regeneráciu ako kedysi. Dáva pocítiť, keď nedostáva, čo potrebuje, či už je to strava, alebo pohyb. Iné obmedzenia s pribúdajúcim vekom nevnímam, skôr mám pocit, že je to o čoraz väčšej slobode a prijatí samej seba. 

Máš návyk alebo rituál, ktorý ti pomáha žiť naplnený život bez ohľadu na vek?

Mám ranný rituál. Už aspoň 20 rokov. Bez ohľadu na to, kedy vstanem, potrebujem svoju hodinu kľudu. Urobiť si raňajky, čaj a kávu, sadnúť si a len tak byť v tichu sama so sebou. Porozmýšľať nad tým, čo ma v daný deň čaká, alebo nad tým, čo sa mi snívalo. V posledných rokoch som do rána zahrnula aj malú ajurvédsku rutinu, takže vyplachujem ústa olejom, škrabem jazyk a vypijem nalačno pohár vlažnej alebo teplej vody. 

Ďalším rituálom je joga. Dáva mi pocit uzemnenia, ktorý moja rozlietaná duša tak veľmi potrebuje. Vďaka nej som sa vrátila k sebe, k mojej podstate. 

No a napokon sú to prechádzky. Spontánne, nekonečné túlanie sa mestom. Stačí mať len oči otvorené a žasnúť. Nadšenie je môj najobľúbenejší rituál. 😊

Na čo sa tešíš vo svojej druhej polovici života?

Plánujem sa dožiť 120 rokov, takže som len v tretine. 😊

Pojem „druhá polovica života“ je z môjho pohľadu veľmi relatívny. Vnímam aj druhú šancu na život, ktorú som dostala, keď som si v aute počas nehody prežila vlastnú smrť. Bol to najviac kľúčový a zlomový moment, ktorý ovplyvnil všetko predtým, aj všetko potom. Bolo to niečo, čo je stále veľmi ťažko opísateľné, lebo môj život pred nehodou prestal existovať. A môj život po nehode trvá ešte relatívne krátko, len 9 rokov, čiže som vlastne stále v detstve. 

Teším sa už len z toho, že som stále tu. Venujem sa joge, píšem, cestujem, objavujem. Teším sa z prítomnosti. 

Robí ti niečo vrásky v súvislosti s pominuteľnosťou života?

Už nie. S vlastnou smrteľnosťou som sa musela vyrovnať po tej nehode. Vďaka zážitku z toho, čo mnohí nazývajú klinická smrť, sa vlastnej smrti nebojím. Lebo vždy vravím, že už som tam bola. Mierne ma desí len to, ako nečakane niekedy odchádzajú ľudia, ktorých som mala rada a nestihla som sa s nimi rozlúčiť. Chcela by som nasýtiť dušu až do úplného prasknutia krásou umenia a života ako takého. Či stihnem vidieť všetky miesta, po ktorých túžim? Neviem. Život plynie, ako má. Nechám sa prekvapiť.

Čo ti pomáha ráno vstávať s radosťou z postele?

Ja som spáč… Čím som staršia, tým viac je zo mňa sova. Ako keby sa môj mozog prepol do iného módu. V noci väčšinou aj píšem. Rána teda bývajú ťažké. 😊

Ale tak vstanem, lebo hlad ma vyženie a na raňajky sa vždy teším. Aj na prvú kávu. Aj na ten pokoj. S radosťou vstávam, aj keď viem, že niekam idem, na túru, na lyže, alebo na cestu. No a veľmi rada vstávam, keď svieti slnko a štebotajú vtáky. V zime sa vždy teším z toho, keď otvorím okno a zistím, že nasnežilo. Hneď mám krásny deň. 😊

Tvoj odkaz pre čitateľov bez ohľadu na vek?

Najkrajší dar, ktorý môžeme niekomu dať, je čas. Plnohodnotný. Aj sami sebe. Lebo nikdy nevieme, či uvidíme ďalší západ alebo východ slnka. Krása je vo všednom dni. Vždy a všade. A najkrajší je prítomný okamih. Ten treba žiť. Tak naozajstne, s pôžitkom. 

MOJA BÁSEŇ

V jablkovom župane sedím schúlená

a čítam o zmysle života

Rozpolím knihu jedným ťahom v snahe

prehrýzť sa až k jadru

Šúpem stránku po stránke

Písmená udalostí sa mihajú 

v náhlom poryve uvedomenia

Nezáleží v ktorej polovici začnem čítať

Od úvodu cez zápletku

zauzlenie vyvrcholenie

až po záver

Moja kniha

Moje jablko

Moje jadro.

Som Kamila, mám ešte stále 40 a žiada sa mi dodať, že vyzerám na svoj vek 😊

Najradšej zo všetkých pocitov mám nadšenie. Niekedy je to také silné, že si musím až zvýsknuť. Túlam sa po meste a objavujem neobjavené. Žasnem nad architektúrou, umením a pre očistu duše si chodím do divadla a opery. Neoddeliteľnou súčasťou môjho života sú hudba, knihy a pohyb. Joga, lyže, bicykel, turistika a prechádzky. Rada chodím cestou-necestou po svete a zisťujem, že napriek rozdielnym kultúram je jadrom všetkého človek. A to ľudské v nás ma zaujíma úplne najviac. Tá podstata schovaná hlboko v duši. Štúdium ajurvédy bolo ako otvoriť dvere, o ktorých som si myslela, že sú zamknuté, no neboli. Píšem poéziu. Občas sa v mojich básňach vyskytne aj rým. Slová sa mi mihajú v hlave ako obrazy, ktoré sa snažím zachytiť do poznámok v telefóne. Milujem jazyk ako taký. Štruktúru, štylistiku, etymológiu. Vyštudovala som angličtinu a nemčinu, takže píšem a komunikujem trojjazyčne. Hrám sa, obraciam písmená a vytváram si nové slová, spojenia a prepojenia. Nezáleží, v ktorom jazyku. Ten je však určite základným prvkom mojej identity. Angličtinu aj nemčinu učím už 17 rokov. Zvyknem hovoriť, že som vybrúsila už veľa diamantov. Zatiaľ mi to stále dáva zmysel. Byť mostom. Lebo jazyk je most, ktorý vám otvorí nekonečné možnosti. Rovnako ako joga. Tú učím len krátko a nesmierne ma to napĺňa. 

Nájdete ma na Linkedin ako Kamila Jancikova

Príspevok Kamila Jančíková: „Najkrajší je prítomný okamih. Ten treba žiť. Tak naozajstne, s pôžitkom.“ zobrazený najskôr Life koučing.